MUDr. Norbert Moravanský, PhD., súdny lekár a vážený odborník v oblasti medicíny, narodený v roku 1972, predstavuje výraznú osobnosť, ktorej profesionálna dráha je prepletená s hlbokým záujmom o objasňovanie životných aj smrteľných udalostí. Vyštudoval všeobecné lekárstvo na Jesseniovej lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Martine a svoje vedomosti a zručnosti si prehĺbil aj počas pobytu v USA, konkrétne na Hillsborough County Medical Examiner Department (Úrad okresného forenzného patológa) na Floride. Jeho pôsobenie je rôznorodé - je odborným asistentom na Ústave súdneho lekárstva Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave a zároveň aktívnym súdnym lekárom na pracovisku súdneho lekárstva Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou v Bratislave, kde vykonáva aj činnosť znalca v odbore Zdravotníctvo a farmácia - odvetvie súdne lekárstvo.
Jeho profesionálny život je dôkazom, že súdne lekárstvo nie je len odborom pre tých, „ktorí na viac nemajú“, ako sa občas ponižujúco traduje. Sám Norbert Moravanský s radosťou vyvracia tento zaužívaný názor, zdôrazňujúc: „Vždy som chcel byť lekárom, ktorý bude môcť o medicíne vedieť najviac. Súdne lekárstvo aj patológia sú mimoriadne široké odbory, lebo nikdy nevieme, k akému prípadu nás zavolajú.“ Táto nepredvídateľnosť a komplexnosť ho láka, pretože mu umožňuje prenikať do podstaty ostatných medicínskych odborov a každej oblasti ľudského tela, hoci v inom kontexte, než je bežná liečba.
Cesta na Ukrajinu: Humanitárna misia a svedectvo o vojnových zločinoch
Jedným z najvýznamnejších a najnáročnejších profesijných záväzkov Norberta Moravanského bola jeho účasť na medzinárodnej misii na Ukrajine. Norbert Moravanský patrí do skupiny ôsmich slovenských expertov, ktorí strávili viac ako dva týždne priamo v teréne na Ukrajine, kde zbierali a analyzovali dôkazy v súvislosti s vyšetrovaním vojnových zločinov. Táto skupina zahŕňala troch súdnych lekárov, štyroch kriminalistických technikov a jedného antropológa, tvoriac kompaktný a odborne zdatný tím. Cieľom misie bolo prispieť k objasneniu obrovského množstva obetí a zdokumentovať krutosti vojny.
Po návrate z Ukrajiny, keď už uplynul týždeň od jeho odchodu, Norbert Moravanský vyjadril silný pocit spokojnosti, že sa misie zúčastnil. „Po týždni vo mne rezonuje najmä to, že som veľmi rád, že sme tam boli,“ uviedol. Obzvlášť si pochvaľoval zostavu tímu a výbornú podporu zo strany slovenskej ambasády, ministerstva vnútra, Policajného zboru a Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Napriek počiatočnej skepse, ktorá je v slovenskej spoločnosti častá, Moravanský vníma misiu ako mimoriadne významnú. „Mám veľmi dobrý pocit, že celá naša snaha na Ukrajine mala význam a ukrajinská prokuratúra bude môcť použiť to, čo sme tam zistili,“ povedal. Lituje len to, že v expertnej rovine nemohli urobiť viac, najmä ak by sa skôr dostali k obetiam nájdeným v masových hroboch v okolí Kyjeva. Tieto idealistické predstavy ho sprevádzajú aj po návrate.
Moravanský zdôraznil, že na Slovensku máme špecializované profesie, ktoré sú pre Ukrajinu v súčasnej dobe veľmi potrebné. „Teší ma aj to, že naša ambasáda v Kyjeve má stále prst na tepe dňa a sleduje, čo by sme ešte mohli urobiť,“ dodal. Komunikuje s kolegami aj v chatovej skupine, pretože sa možno chystá ďalšia rotácia a slovenská pomoc Ukrajine nebola len jednorazová. Moravanský nevylučuje možnosť návratu na Ukrajinu. „Vidím expertízny rozsah činností, ktoré tam treba urobiť,“ vysvetlil a dodal, že ho motivuje aj intenzívny pocit profesionality zo strany ukrajinskej prokuratúry v tom, akým spôsobom sa vedú vyšetrovania. Verí, že ak sa vyrieši vojenská situácia, vznikne nová príležitosť pre ich skupinu urobiť ešte viac nielen v Kyjevskej oblasti, ale aj ďalej východným smerom.
Rusi vchádzajú do Kyjeva, transportér prešiel idúce auto
Bezpečnostné riziká a špecifiká súdnolekárskej práce vo vojnovej zóne
Práca v podmienkach vojnového konfliktu predstavovala pre slovenský tím nevídané bezpečnostné a odborné výzvy. Aj renomovaní zahraniční odborníci, ako napríklad Markus Rothschild z Ústavu súdneho lekárstva na Univerzite v Kolíne nad Rýnom, vyjadrili obavy z práce externých odborníkov v stále nebezpečných lokalitách, ako je Buča, poukazujúc na riziká mín a ostreľovania. Napriek týmto rizikám sa slovenský tím rozhodol misiu absolvovať. Moravanský uviedol, že niektoré bezpečnostné opatrenia nemôže zverejniť, aby neohrozil budúce skupiny.
Jeho najväčšie obavy sa netýkali raketového ostreľovania či jadrovej zbrane, tie vnímal skôr fatalisticky, ako udalosť vyššej moci. „Existujú však hrozby, ktoré sú podľa mňa veľmi reálne, a to sú hrozby útoku jednotlivcov alebo malých skupín, ktoré môžu diverzantsky pôsobiť na území Ukrajiny za frontovými líniami,“ priznal. Tieto hrozby by podľa neho mohli reálne ovplyvniť ich odbornú činnosť a obával sa, že by ich nebolo ani také ťažké zorganizovať. S touto kategóriou nebezpečenstiev bol však vnútorne vyrovnaný a myslí si, že sa to týkalo všetkých členov tímu.
Práca v podmienkach vojnového konfliktu priniesla aj špecifické odborné výzvy. Na rozdiel od bežných podmienok na Slovensku, kde majú súdni lekári časovú flexibilitu a môžu na mieste činu pracovať aj týždeň, ak si to situácia vyžaduje, na Ukrajine museli procesy urýchľovať. Dôvodom boli nielen bezpečnostné riziká, ale aj obrovské množstvo prípadov, ktoré bolo potrebné naraz riešiť. „Reálne sme teda pracovali najrýchlejšie, ako to bolo možné,“ povedal Moravanský. Vytvorili si časovú jednotku na jeden prípad a snažili sa ju dodržiavať, aby zvládli naplniť denný plán expertíznej činnosti s mŕtvymi telami.
Prípady, ktoré riešili, boli mimoriadne špecifické kvôli obrovskému množstvu tiel na jednom mieste, čo si v bežných civilných udalostiach nevedia predstaviť. Žiadne miesto činu v bežnej civilnej udalosti nie je možné porovnať s tým, čo videli na Ukrajine, kde boli stovky ľudských tiel na jednom mieste. Tejto situácii bol prispôsobený aj štýl práce expertnej skupiny, sústrediac sa len na to, čo daná situácia dovoľovala. „Nedala sa nám napríklad vykonať obligátne kompletná pitva,“ vysvetlil. Kompletná pitva totiž znamená sprístupnenie každej telesnej dutiny, zrevidovanie všetkých telesných orgánov a orgánových systémov v danej dutine.
V poľných podmienkach sa sústredili len na vonkajšiu prehliadku tela s dvoma cieľmi: prispieť k identifikácii tela, dokumentovať identifikačné procesy a vyjadriť sa k príčine smrti. Druhým cieľom bolo zabezpečiť biologický materiál vhodný na analýzu DNA, čo má smerovať k identifikácii a aj k vytvoreniu databázy potenciálnych páchateľov a obetí skutkov, ktoré sa vo vojnovej zóne udiali. Vo vojnovej zóne je nemožné poznať osud každého mŕtveho človeka a čítať pred prehliadkou tela každý vyšetrovací spis. Preto musela byť ich práca o to viac štandardizovaná, aby mohli aj neskôr odpovedať na základné otázky. Medzi ne patrila napríklad otázka, či vidia na danom tele významné identifikačné znaky, ktoré by prispeli k identifikácii - telesné chyby, tetovania alebo špeciálne poranenia, ktoré by telo dokázali spojiť s nejakou udalosťou, napríklad s výbuchom. Často išlo len o torzo ľudského tela alebo bolo telo významne skeletizované, čo znamená, že niektoré časti tela boli už len vo forme kostrového nálezu.
Vytvorili si opisný protokol, ktorý pokrýval všetky možné varianty, od kompletného tela až po torzo. „Urobili sme ešte jedno odborné opatrenie. Odporúčali sme ďalšie vyšetrenia, napríklad vykonanie kompletnej pitvy alebo doplnenie nejakého sledu vyšetrení, napríklad toxikológie či rádiológie,“ dodal. Urobili to práve preto, aby dodržali aj v náročných podmienkach čo najvyšší odborný štandard. Zjednodušene povedané, ich prácou bolo čo najpresnejšie zistiť, kto je mŕtvy, akou smrťou zomrel a či je možné identifikovať pôvodcu smrti. Keď napríklad videli, že šrapnelové poranenie zasahovalo dôležitú časť ľudského tela, teda hrudník, hlavu alebo brucho, a teda videli, že toto šrapnelové poranenie potenciálne viedlo k smrti, tak to bola dôležitá informácia, ktorú zaznamenali. Boli však aj telá, ktorých príčina smrti nebola prvoplánovo známa, napríklad po nadýchaní jedovatých splodín alebo v dôsledku polohového dusenia.
Záverečná otázka, ktorú skúmali, znela, kto spôsobil smrť daného človeka. Snažili sa zozbierať všetky stopy, ktoré by pôvodcu smrti dokázali identifikovať. Moravanský verí, že šanca je pomerne vysoká v prípade, že vzniknú priaznivé konštelácie. Napríklad ak budú niekedy v budúcnosti dostupné informácie, že konkrétna vojenská jednotka operovala na konkrétnom území a bude možné rozdeliť podľa toho databázu DNA profilov, čo by výrazne pomohlo k identifikácii vinníkov.
Hlboké stopy vojnových hrôz: Osobné spracovanie traumatických zážitkov
Osobný dopad vojnových hrôz na Norberta Moravanského a jeho tím bol značný. Opísal obraz ukrajinskej spoločnosti vo vojnových časoch ako prejav neskutočného nasadenia a profesionality aj napriek obrovskému vyčerpaniu. „Videli sme nasadenie ľudí z ukrajinskej prokuratúry, polície, kriminalistických technikov. Všetci sa snažili podať stopercentný výkon. Pritom boli vyčerpaní,“ opísal. Svedectvo o práci ukrajinských kolegov, ktorí prebiehali medzi pitevnými stolmi a zabezpečovali vzorky, a to všetko 20 hodín denne, neprebiehalo bez emócií. Prevádzka týchto služieb trvala možno aj 20 hodín denne, nezastavil sa tam čas. Do toho prichádzali pred budovu príbuzní civilných obetí a prebiehali identifikácie na základe ošatenia či predmetov, ale aj proces priamej identifikácie, pokiaľ to bolo možné. Ľudia nemali čas ani sa rozlúčiť s mŕtvymi príbuznými, ktorých identifikovali, lebo za nimi čakali ďalší ľudia. Tieto situácie sa odohrávali aj v prípadoch úmrtí, ktoré nesúviseli s vojnou. „Keď človek vidí takéto veci, potrebuje tento zážitok ešte neskôr spracovať,“ uviedol.
Rusi vchádzajú do Kyjeva, transportér prešiel idúce auto
Dôležité bolo, že tieto obrazy videli všetci ôsmi členovia slovenského tímu a pracovali ako kompaktná skupina, hoci mali možnosť sa rozdeliť. Vytvorili si „kolektívnu pamäť“ a počas spoločných večerov sa delili o svoje pracovné dojmy, čo slúžilo ako „psychický ventil“. Popritom si rozprávali aj iné príbehy zo svojej praxe a osobných životov. Každý z nich bol aj svedkom toho, ako komunikovali so svojou rodinou. Jedna z pamätných situácií nastala po poplachu, keď jednému z členov tímu zazvonil mobil. Jeho dieťa sa pýtalo, ako sa má a či je v poriadku. „Nastala bizarná situácia - otec mu povedal, že práve vychádza z krytu po poplachu,“ opísal Moravanský. Táto „čistá pravda“ paradoxne pomohla celému tímu, keď si uvedomili, že spontánna psychická reakcia zdieľania pocitu ohrozenia je prirodzená a oslobodzujúca.
Hoci má ako súdny lekár vytvorenú „hrošiu kožu“, pri obrazoch ukrajinskej tragédie to nestačilo. „Nikdy nezabudnem na situáciu, ako sme po jednom poplachu vychádzali z pivničných priestorov a vtom jednému z nás zazvonil mobilný telefón,“ spomína. Uvedomil si, že aj v bežnom živote na Slovensku si dokáže predstaviť obrazy vojnových hrôz, ako napríklad raketový útok. Niekedy sa mu v hlave do bežného obrazu ulice v Bratislave, kde ľudia normálne kráčajú do práce alebo za zábavou, nastúpi obraz raketového útoku, obraz ľudského zla. V takých chvíľach si prejavy ľudského zla z vojnovej zóny dokáže živo predstaviť vo svojom bežnom okolí. Napriek týmto skúsenostiam nestratil vieru v ľudské dobro. „Mám ľudí veľmi rád,“ povedal a zdôraznil dôležitosť úprimných rozhovorov a významu slov, ktoré sa hovoria. Rád počúva príbehy ľudí, ktorí niečo zažili alebo dokázali, hoci v inej oblasti života môžu byť úplne nepoužiteľní.
Norbert Moravanský: Život a poslanie súdneho lekára
Norbert Moravanský, narodený v roku 1972, predstavuje generáciu lekárov, ktorá odmieta stereotypné vnímanie súdneho lekárstva. Odmieta zaužívaný názor, že súdnymi lekármi sa stávajú len tí lekári, ktorí na viac nemajú. Naopak, zdôrazňuje, že „vždy som chcel byť lekárom, ktorý bude môcť o medicíne vedieť najviac. Súdne lekárstvo aj patológia sú mimoriadne široké odbory,“ čím podčiarkuje komplexnosť a náročnosť svojej profesie. Súdne lekárstvo je podľa neho taký márny pokus preniknúť do podstaty ostatných odborov, do každej oblasti ľudského tela. Ich zisteniami pomáhajú liečiť v druhom až treťom pláne.
Základný rozdiel medzi súdnym lekárom a patológom je kľúčový pre pochopenie Moravanského práce. Patológia je odbor, ktorý nepriamo lieči ľudí tým, že sa podieľa na zásadnej diagnostike ochorení. Jej výsledky teda slúžia živým pacientom. Súdny lekár je na úplne inom ihrisku, nepodieľa sa na poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Súdny lekár nelieči, ani sa na liečbe nepodieľa. Zjednodušene povedané, musí byť stále pripravený vysvetľovať okolnosti úmrtia nielen príbuzným, ale aj štátnym orgánom. Zdôraznil, že súdni lekári neliečia, ale pomáhajú objasňovať okolnosti úmrtia pre príbuzných aj štátne orgány. Pri práci sa stretávajú s rôznymi udalosťami a musia vnímať detaily prostredia. „Na auto či vlak sa teda nesmú pozerať iba ako na čosi, čo ich dostane z bodu A do bodu B, ale aj ako na objekt, ktorý je možným zdrojom zraňujúcich či smrtiacich následkov v rôznych situáciách,“ vysvetlil.
V súdnom lekárstve je dôležitá aj spolupráca s inými inštitúciami, napríklad s políciou, a využívanie informácií z mobilných telefónov či digitálnej komunikácie na určenie času smrti. „Vždy je totiž dôležité, kedy mŕtveho videl konkrétny svedok, kedy prevzal poslednú poštu, kedy bol nakupovať v potravinách,“ povedal. Cenné informácie dnes poskytuje aj mobilný telefón, keďže vo vrecku ho nosia prakticky všetci. To isté platí aj pre pohyb človeka na sociálnych sieťach či akákoľvek iná digitálna komunikácia. Všetky tieto faktory v praxi neraz spresnili čas smrti.
Moravanský prirovnáva svoju prácu k „medicíne na objasnenie života a úmrtia ľudí“, pričom to musí robiť spôsobom, ktorý je uveriteľný a overiteľný. Musí si však dávať veľký pozor, aby s dôkazmi a faktami nenarábal nad rámec toho, čo je reálne možné, teda aby do príbehu zomrelého nevkladal vlastné emócie a vlastný príbeh. Na konte má viac ako tisíc pitiev, dnes ich už ani neráta. Ako sám hovorí, priniesli mu obrovskú pokoru pred vlastným životom, lebo sa to nedá oddeliť. Ak sa mu podarí vyriešiť prípad, má intenzívny pocit vlastnej duševnej obrody. Okrem toho má intenzívny pocit, že k ľuďom, ktorých prípady rieši, má veľmi blízko, a tak je otvorený vnímaniu sveta aj z iných pohľadov. Jeho práca je v podstate fenomén, ktorý mu umožňuje objasniť a vyrozprávať kus života aj konca iných ľudí.
Rusi vchádzajú do Kyjeva, transportér prešiel idúce auto
Pre Norberta Moravanského sú emócie a intelektuálna zvedavosť neoddeliteľnými súčasťami jeho práce. Prirovnáva ich k čokoládovej tyčinke, v ktorej strede je intelektuálno a na povrchu poleva predstavujúca emócie. Poleva sa rýchlo rozpustí a ani jeho emócie nikdy nemajú dlhé trvanie, takže môže rýchlo začať vyjedať stred tyčinky, teda používať intelektuálno. Individuálne emočné otrasenie z brutálneho a vážneho prípadu je dôležité na to, aby sa čo najviac spustilo a nabudilo to jadro, z ktorého potom vydoluje najlepšie možné výsledky. Vníma rozdiel medzi anatomickým preparátom, ktorý slúži iba na edukáciu, a reálnym telom, pri ktorom nevie, čo ho čaká. Pri pitve dieťaťa si vie empaticky predstaviť, že ešte pred chvíľou žilo, hralo sa na ihrisku a stavalo hrad z piesku. Zrazu je však mŕtve a súdni lekári majú z jeho telesnej schránky zistiť, čo sa stalo. Zohľadňovanie iba vekového kritéria, napríklad pri porovnávaní úmrtia malého dieťaťa a starého človeka, by bol podľa neho začiatok konca a nástup profesionálnej deformácie.
V súdnom lekárstve zápasia s časom, stále horia nejaké lehoty na ukončenie prípadov. Navyše aj súdni lekári sami chcú mať prípad čo najskôr za sebou. Mozog zjavne pracuje selektívne a vyberá si, ktoré prípady v ktorom čase dokážu zvládnuť, a na ktoré potrebujú odstup či iné mentálne nastavenie. Na základe ich zistení môže človek nadlho skončiť vo väzení. Základným kontrolným mechanizmom je edukácia nielen súdnych lekárov, ale aj všetkých zložiek, ktoré prijímajú ich výsledky. Ukrýva sa to priamo v použitých formuláciách, napríklad, že „k vzniku tohto poranenia s najväčšou mierou pravdepodobnosti došlo takým a takým spôsobom“. Produkujú teda dôkazy, tie však majú rôznu silu. Nesmú ich preceniť, navyše ich úlohou ani nie je niekoho obviniť či nebodaj odsúdiť.
Inštitútom vnútornej kontroly je aj to, že každý záver z pitvy musí overiť aj druhý súdny lekár. Externou kontrolou je, že orgány činné v trestnom konaní, ale aj advokáti, čítajú všetky ich výstupy a v prípravnom konaní kladú doplňujúce otázky. Je naivné myslieť si, že sa to nestáva, dokonca je to bežné a bude stále bežnejšie. V časoch totálneho rozmachu moderných technológií je predsa problém prejsť po Bratislave bez toho, aby vás zachytili bezpečnostné kamery. Logicky sa teda v prípravnom konaní môžu objaviť informácie, ktoré nakoniec modifikujú aj závery posudku. V takom prípade musia byť súdni lekári s týmito informáciami ihneď natvrdo konfrontovaní, aby mohli reagovať. A práve súdy sú ďalšou formou kontroly, lebo všetky závery si pred nimi musia vedieť obhájiť. Základné fakty ako napríklad pitevné nálezy sa v 99,99 percenta prípadov nemenia. Znalecké dokazovanie je často dynamický proces, nie statická záležitosť, takže ak raz znalec niečo napísal, nemusí to platiť na veky vekov. Znalecká činnosť v oblasti medicíny totiž vytvára len prísnu odbornú platformu, na ktorej je možné sumarizovať okolnosti prípadu, hodnotiť ich dôležitosť a vzťah ku konkrétnym zisteniam na ľudskom tele.
Moravanský odmieta, že by používanie nejednoznačných formulácií typu „k vzniku tohto poranenia s najväčšou mierou pravdepodobnosti prišlo takým a takým spôsobom“ bolo alibizmom. „Určite nie,“ hovorí. Vysvetľuje to na príklade modriny na pravom lakti, pri ktorej nie je možné s istotou povedať, ako presne vznikla. Súdni lekári nepracujú len s mŕtvymi, riešia aj následky násilia na obetiach, ktoré úrazy či zranenia prežili. Neraz ich volajú aj k prípadom, ktoré sú nejasné, napríklad pri diagnostikovaní konkrétnych poranení v nemocniciach, kde riešia, ako k nim mohlo dôjsť. Snažia sa určiť, či dotyčného kontaktovalo auto, či spadol z výšky, alebo ho zbil niekto iný. Vyšetrujú aj chyby iných lekárov. S plnou vážnosťou hovorí, že on osobne s tým problém nemá, a je hlavným konzultantom znaleckého ústavu, ktorý rieši aj takéto prípady. Stavovskú súdržnosť pociťuje len v situáciách, keď si vie predstaviť, v akej situácii bol lekár, ktorý ošetroval pacienta - pre medicínu je totiž výborné, ak nájdu dôkaz toho, že prejavy porúch zdravia v konkrétnom prípade neboli jasné. Ak teda lekár postupoval správne a nájdu dôkaz, že neurobil chybu, má veľkú radosť a je ochotný vykričať to do celého sveta.
Napriek tomu, že súdni lekári často riešia prípady ako znásilnenie, utýranie a zabitie dieťaťa, Moravanský trvá na profesionálnom prístupe. „Samozrejme, že pokušenie tam je, najmä vtedy, ak sa rýchlo zistí páchateľ, ten sa prizná, a všetky okolnosti nasvedčujú tomu, že to naozaj urobil,“ pripúšťa. Okamžite si však uvedomí, že si to nemôže dovoliť, lebo je profesionál a žije aj z prípadov, ktoré už má za sebou. Ak by raz zlyhal, rovnaké skratky by už robil do konca života. Ich úlohou je objasniť možnú medicínsku pravdu a obhájiť to pri akejkoľvek otázke, ktorú položí jedna alebo druhá strana, a musia to obhájiť aj zoči-voči páchateľovi. Veľmi náročné sú prípady, kde sa skúma priebeh vážnej dopravnej nehody so smrteľnými následkami. Pasažieri totiž neraz na polícii vypovedajú tak, aby zakryli okolnosti, lebo sa sami nechcú vystaviť riziku trestného stíhania. Pomocou jednotlivých poranení na tele, DNA analýz, záverov znalcov z odboru cestnej dopravy niekedy vedia pomôcť súdom.
Omyl je v tejto profesii vždy možný. „Často sa stane omyl, že ukončíme pitvu a myslíme si, že poznáme diagnózu, lebo vidíme jednoznačný zápal podžalúdkovej žľazy. Pod mikroskopom však zistíme, že tkanivo je v poriadku,“ priznáva. Inokedy pri pitve cítia alkohol, vidia extrémny opuch mozgu a vnútorné orgány preplnené krvou, čo ich zvádza myslieť si, že dotyčný zomrel na otravu alkoholom. Lenže prídu výsledky toxikológie, kde je uvedené, že namerali len 0,42 promile, čo rozhodne nestačí na to, aby alkohol zabíjal. Pomýliť sa môžu aj preto, že občas sú kvôli ich technike na hranici diagnostických možností. Ak sa objaví nová droga, ktorá zabíja človeka už v nanogramovej koncentrácii, ale ich prístroje sú schopné zachytiť až jej mikrogramy, vtedy tú látku v biologickom materiáli jednoducho nepreukážu.
Veda a technológie v modernom súdnom lekárstve
Moderná veda a technológie výrazne pomáhajú práci súdneho lekára. „Technológie nám pomáhajú výrazne, veď dnes si už nevieme ani len predstaviť, že by sme fungovali bez počítačov a archivácie digitálnych fotografií,“ hovorí Moravanský. Spomína, že už má problém spomenúť si, ako robili, keď boli k dispozícii len papierové fotografie. Iná je aj rozlišovacia schopnosť fotoaparátov, keďže dnes vedia odfotiť makro snímky, teda absolútne detaily zranení a poškodení orgánov. Multifunkčné platformy zabezpečujú konzerváciu faktov skenovaním miesta činu. Raz budú hrať v ich práci obrovský prím. Ľudské oko je nedokonalé a je len otázkou času, kedy sa na miesto činu vždy pošle najskôr robot, aby urobil 3D sken, a až potom tam vstúpia ľudia, ktorí budú môcť hýbať s dôkazmi. Má to význam aj pre ďalšie generácie. Možno raz príde niekto, kto o tom zločine vďaka 3D skenu bude vedieť povedať viac. „Nesmieme byť nadutí a myslieť si, že v roku 2016 vieme všetko a že všetky prípady sme vyriešili stopercentne spravodlivo,“ dodáva Moravanský.
Mimoriadne súdnym lekárom pomáha aj toxikológia, ktorá je extrémne náročná disciplína. Na Slovensku v súčasnosti zrejme ani nie je súdny lekár, ktorý by si mohol dovoliť venovať sa len jej. Súdne lekárstvo samo osebe už nestačí, potrebujeme odborníkov, zameraných na postmortálnu toxikológiu. Moravanský uvádza príklad: „Predstavte si, že v moči mŕtveho dokážeme prítomnosť marihuany. Myslíte si, že máme právo povedať, že bol počas svojej smrti intoxikovaný marihuanou? Nemáme, lebo my musíme dokázať jej prítomnosť v krvi.“ Dôležité je aj to, že ak sa kdekoľvek vo svete zistí nová droga, musí byť chemicky vyhodnotená a zaradená do takzvanej toxikologickej knižnice. Ak ide o dôkaz v prípade smrti, nemôže existovať finančná prekážka.
Moravanský tiež vysvetľuje správnu terminológiu. Taký pojem ako „súdna pitva“ v legislatíve neexistuje, hoci sa ako žargón používa. Správny termín je pitva nariadená podľa Trestného poriadku, ide teda o procesný úkon. Ide o prípady všetkých neobjasnených úrazov a všetkých úmrtí, keď je telo nájdené trebárs na ulici či mimo bežného prostredia daného človeka. Ak zomrie väzeň, pitva podľa Trestného poriadku sa nariaďuje snáď v 99 percentách prípadov. Rovnako sa takáto pitva nariaďuje aj v prípade podozrenia, že na smrť človeka mohla mať vplyv iná osoba.
Profesia súdneho lekára sa dnes vyskytuje v množstve filmov a seriálov. Moravanský vníma, že vďaka filmom a seriálom je ich profesia viac viditeľná, dokonca opustila bežný imidž, ktorý sa jej dlho pripisoval. „V každom prípade je tam naša profesia zobrazovaná ako magnet, čo považujem za dobré,“ hovorí. Prináša to dva fenomény. Prvý je, že sa viac zviditeľňuje a druhý fenomén spočíva v tom, že sa ich práca emancipuje - pribúdajú v nej ženy, čo je skvelé. Samozrejme, že filmy a seriály majú aj menej priaznivé stránky, napríklad ľudia vďaka nim preceňujú možnosti súdneho lekárstva. V praxi naozaj nedokážu v dýchacích cestách objaviť malý jednomilimetrový kryštálik, ktorý pošlú do laboratória, kde im určia, že je to omietka modrej farby, ktorú pretreli žltou a na ňu ešte naniesli latex, pričom práve taká omietka je aj na verejnom WC na Obchodnej ulici. Za absolútny oddych považuje, keď môže na chvíľu opustiť svoju prácu a veriť, že všetko má tak dobre urobené, že mu aspoň týždeň nezazvoní telefón od vyšetrovateľov. A tiež vtedy, keď sa pozrie na telo na pitevnom stole, v duchu „strelí“ diagnózu a pitva mu ju potvrdí.
Rádioamatérstvo a hľadanie samoty: Pohľad do súkromného života
Napriek náročnosti a emotívnej vypätosti svojej profesie si Norbert Moravanský nachádza čas na hlboké osobné záujmy, ktoré mu slúžia ako únik a zdroj duševnej rovnováhy. Jedným z takýchto koníčkov je rádioamatérstvo, ktorému sa venuje už od detstva. Mal 12 rokov, keď sa otváral krúžok rádioamatérov. Okamžite sa videl na zaoceánskej lodi ako radista. Predstava to nebola celkom detsky uletená, lebo veľa jeho kamarátov na tej lodi v 80. rokoch naozaj skončilo, alebo na polárnych staniciach. Keďže patrili pod Zväzarm, riadili to uniformovaní ľudia a bolo to veľmi blízke výcviku špiónov. Učili sa chytať otvorenú anglickú reč, no súvislosti pochopili až s odstupom času. Zachránila ich doba. Ešte v januári 1989 bol ako chlapec majster Slovenska v športovej telegrafii, to boli posledné majstrovstvá.
Za absolútny oddych považuje, keď môže ísť niekam stavať antény. „Vyliezť na stožiar, natiahnuť zo stromu na strom drôt a potom sa pokúsiť o čo najväčší počet spojení, alebo o čo najväčšiu vzdialenosť,“ popisuje. Je v tom veľa fyziky, ako to celé urobiť, aby výkon z vysielačky prešiel do antény s čo najmenšou stratou a tá aby to vyžiarila, a aby to niekto zachytil na druhej strane Zeme. „Mám rád ten pocit, že som v tom rádiovom éteri zanechal stopu, nie digitálnu, ale takmer hmatateľne fyzikálnu,“ vyznáva sa.
Moravanský má tiež rád istý druh samoty a dokázal by žiť vo veľmi malej komunite. V rokoch 2007 až 2012 chodili do Gambie, kde sa zúčastňovali na jednom z najväčších 48-hodinových svetových pretekov na krátkych vlnách. Vtedy sa celá zemeguľa začne medzi sebou spájať. Za tie roky boli vždy niekde na prvých troch priečkach, v roku 2011 obe preteky (telegraficky aj fónicky) na svete vyhrali. Nedá sa však vyhrať tu v strede Európy. Nemajú na to more, ktoré ich tak dobre galvanicky prepojí so Zemou. Ak chcú vyhrať, musia byť na mieste blízko rovníka, rovnako vzdialeného od Ameriky aj Európy. To bolo v Gambii, lenže potom do oplotenia neďalekého väzenia pustili elektrinu, a to iskrište im rušilo signál. Od roku 2014 sú v Maroku, v medzinárodnom tíme s kamarátmi Talianmi a Čechmi, a práve sa tam chystajú vyraziť, s ambíciou ašpirovať opäť na svetovú trofej. V USA slúži komunita rádioamatérov ako záložný systém pri akejkoľvek živelnej pohrome. Ak má človek pri dome obrovskú anténu, susedia sa na neho nedívajú, že mu hrabe a ruší im televízny signál, ale je vážený občan.
tags: #norbert #moravansky #narodenie