Mesto Betlehem, rovnako ako ostatné izraelské mestá, malo svoju synagógu. Toto posvätné miesto slúžilo nielen na modlitby, ale aj ako "dom modlitby", kde sa ľudia schádzali, aby počúvali Mojžišov Zákon. Kňaz z kazateľne predčítaval a vysvetľoval prikázania s takou naliehavosťou, aby ich všetci pochopili. V synagógach sa však neprinášali obety; tie boli vyhradené pre jeruzalemský chrám, pokiaľ Pán nerozhodol inak. Táto striktná regulácia mala zabrániť nebezpečenstvu modlárstva, ako je uvedené v Piatej Mojžišovej knihe (Dt 12,6). Kňaz, ktorý tu pôsobil ako učiteľ a služobník Zákona, bol často poverený aj vykonaním obriezky. Nebolo to jeho zákonnou povinnosťou, pretože obriezku mohol vykonať ktokoľvek, ale zbožné matky verili, že dieťa je v menšom nebezpečenstve, ak je obrezané rukami kňaza.
V prípade Božieho Dieťaťa však nešlo o obavy z nebezpečenstva, ale o vznešenosť samotného Dieťaťa, ktoré si Matka neželala obrezať obyčajným spôsobom. Kňaz prišiel k jaskyni Zrodenia Pána, kde vtelené Slovo spočívalo v náručí panenskej Matky. S ním prišli dvaja úradníci, aby mu pomohli, ako bolo zvykom. Hrubosť príbytku kňaza najprv prekvapila a vyviedla z miery. Múdre slová Kráľovnej a jej skromnosť a láskavosť však čoskoro premenili jeho stiesnenosť na obdiv pokoja a najušľachtilejšieho majestátu Matky. Bez zjavnej príčiny bol pohnutý k úcte a rešpektu voči tejto neobyčajnej osobe. Keď kňaz nazrel do tvárí Márie a Dieťaťa v jej náručí, bol naplnený hlbokou zbožnosťou a nehou, žasol nad kontrastom medzi chudobou miesta a nesmiernou vznešenosťou prítomných. Dotyk božského tela Dieťaťa ho obnovil skrytou mocou, ktorá ho posvätila a zdokonalila.
Aby svätý Jozef prejavil čo najväčšiu úctu pri posvätnom obrade obriezky, zapálil dve voskové sviece. Kňaz požiadal panenskú Matku, aby odovzdala Dieťa dvom pomocníkom a na chvíľu sa vzdialila, aby nebola svedkom tejto obeti. Tento príkaz spôsobil Panne Márii rozpak. Jej pokora a duch poslušnosti ju vyzývali k uposlúchnutiu, no zároveň ju zdržiavala láska a úcta k jej Jednorodenému. Aby sa vyhla previneniu voči žiadnej z týchto cností, pokorne požiadala, aby mohla zostať. Svojou žiadosťou vyjadrila túžbu zúčastniť sa obradu s najvyššou úctou a zároveň sa nebála držať Dieťa v náručí. Jej jedinou požiadavkou bolo, aby sa obriezka vzhľadom na citlivosť Dieťaťa vykonala čo najšetrnejšie. Kňaz jej prianie splnil a dovolil, aby Dieťa držala jeho Matka, čím sa naplnilo ďalšie tajomstvo.
Božia Matka potom rozvinula plienky, ktorými bol jej Syn zavinutý, a zo záňadria vyňala ľanovú utierku, ktorú tam predtým vložila, aby sa ohriala, pretože toho dňa bolo veľmi chladno. Zatiaľ čo držala Dieťa, podložila toto plátno tak, aby naň padla odrezaná čiastka i krv. Kňaz potom pristúpil k vykonaniu svojej kňazskej povinnosti a obrezal Dieťa, pravého Boha a človeka. Boží Syn tak súčasne s nesmiernou láskou priniesol večnému Otcovi tri obete nesmiernej ceny, kde každá by sama o sebe stačila na vykúpenie tisícov svetov. Prvou obeťou bolo, že aj keď bol nevinný a Syn pravého Boha, prijal na seba stav hriešnika (Flp 2,7) a podrobil sa obradu zavedenému ako liek na prvotný hriech, aj keď Zákonu, ktorým nebol viazaný (2 Kor 5,21). Druhou obeťou bola jeho ochota znášať bolesti obriezky, ktoré ako pravý a dokonalý človek cítil. Túto zbožnú obeť Ježiša, nášho Spasiteľa, večný Otec prijal a začal prehlasovať, že bol uspokojený a že dlhy ľudstva boli splatené. Vtelené Slovo obetovalo toto prvé ovocie svojej krvi ako prísľub toho, že ju preleje všetku, aby zavŕšilo vykúpenie a splatilo dlh Adamových synov.
Všetky tieto vnútorné úkony a hnutia Jednorodeného vnímala jeho najsvätejšia Matka. Svojou nebeskou múdrosťou prenikala tajomstvami svätých úkonov, pričom konala ako jeho Matka a v zhode so svojím Synom a Pánom vo všetkom, čo robil a čím trpel. Božie Dieťa, verné svojej ľudskej prirodzenosti, plakalo rovnako ako iné deti. Aj keď bolesť spôsobená zranením bola krutá, a to ako v dôsledku citlivosti jeho tela, tak aj kvôli hrubosti noža zhotoveného z pazúrika, jeho slzy nevyvolávala ani tak prirodzená bolesť, ako skôr nadprirodzený smútok. Tento smútok pramenil zo znalosti tvrdej a nepoddajnej povahy sŕdc smrteľníkov, ktorá bola hrubšia a nepoddajnejšia než pazúrik, pretože vzdorovala jeho najsladšej láske a božskému ohňu, ktorý prišiel zapáliť vo svete a vo verných srdciach (Lk 12,49). Aj citlivá a milujúca Matka plakala ako úprimná ovečka, ktorá pozdvihla svoj hlas v súzvuku s nevinným Baránkom. Dieťa sa v obojstrannej láske a súcitu túli k svojej Matke, zatiaľ čo ona ho láskavo hladí pri svojich panenských prsiach a zachytáva posvätný ostatok a stekajúcu krv do plátna. Potom zverila Dieťa svätému Jozefovi, aby mohla ošetriť Dieťa a znovu ho zavinúť do plienok. Kňaz bol prekvapený slzami Matky.
Kráľovná neba preukázala v týchto udalostiach takú múdrosť, obozretnosť a veľkorysosť, že to vzbudzovalo obdiv anjelských zborov a najvyššie potešenie jej Stvoriteľa. Svojou dokonalou realizáciou každého skutku zjavovala Božiu múdrosť, ktorá ju napĺňala, akoby mala vykonať len ten jediný. V túžbe držať Dieťa pri obriezke vo svojom náručí bola neústupná, nesmierne starostlivá pri zachovávaní ostatkov, nadmieru súcitná s jeho bolesťou a slzami, sama cítila jeho bolesť, neobyčajne milujúca v láskaní, preveľmi usilovná v zaisťovaní jeho pohodlia, horlivá v napodobňovaní jeho skutkov, vždy pozorná, aby s ním zaobchádzala s najvyššou úctou, bez toho, aby pritom zabúdala na úkony cností, alebo aby jedna dokonalosť prekážala druhej. Bol to obdivuhodný pohľad pätnásťročného Dievčaťa, ktoré poskytovalo i anjelom akési poučenie a dôvody k obdivu.
Medzitým sa kňaz spýtal rodičov, aké meno si pri obriezke želajú dať Dieťaťu. Veľká Pani, vždy dbajúca o úctu k svojmu snúbencovi, požiadala svätého Jozefa, aby oznámil meno. Svätý Jozef sa však k nej obrátil a s podobnou úctou jej dal najavo, že pokladá za vhodné, aby toto nežné meno vyšlo najprv z jej úst. Preto obaja, Mária a Jozef, vplyvom božského pôsobenia v rovnakú chvíľu povedali: „JEŽIŠ je jeho meno.“ Kňaz odpovedal: „Rodičia sa jednohlasne zhodujú a veľké je to meno, ktoré Dieťaťu dali.“ Potom zapísal meno do tabuľky či zoznamu ostatných detí. Keď ho kňaz zapisoval, cítil úžasné vnútorné pohnutie a prelial mnoho sĺz. Čudoval sa tomu, čo cíti a nebol schopný vysvetliť prečo. Povedal: „Som si istý, že toto dieťa bude veľkým prorokom Pána.“
Keď zostali s Dieťaťom sami, najsvätejšia Mária a svätý Jozef znovu slávili tajomstvo obriezky. Ospevovali ľúbeznými chválospevmi so slzami radosti sväté meno JEŽIŠ, ktorého plnšie poznanie je vyhradené ako ďalšie mimoriadne potešenie pre svätých v nebi. Nesmierne múdra Matka priložila na ranu spôsobenú nožom liek, ktorý sa v takýchto prípadoch zvyčajne používal u iných detí. V dobe, keď pretrvávali bolesti a rana sa hojila, nechcela sa Mária ani na okamih vzdialiť od Dieťaťa a vo dne v noci ho pestovala vo svojom náručí. Nežná láska nebeskej Matky prevyšovala všetko ľudské chápanie. Jej prirodzená láska bola väčšia, než akej sú schopné iné matky, a jej nadprirodzená láska prevyšovala lásku všetkých anjelov a svätých dohromady. Jej úctu a uctievanie nie je možné porovnávať s úctou a uctievaním žiadnej inej stvorenej bytosti.
Pre vtelené Slovo to bolo potešenie (Prís 8,31), po ktorom túžilo a ktoré očakávalo medzi ľudskými deťmi. Bola to odmena, ktorú jeho milujúce srdce čerpalo z veľkej svätosti panenskej Matky za zármutok, ktorý mu spôsobovali ľudia svojím správaním. Aj keď v nej jedinej nachádzal viac potešenia než u všetkých ostatných tvorov a aj keď v nej jeho láska našla plné uspokojenie, pokorná Kráľovná sa snažila zmierniť jeho telesné bolesti všetkými prostriedkami, ktoré mohla zaobstarať. Preto prosila svätých anjelov, aby jej pomáhali a vyludzovali ľúbezné melódie pre ich vteleného Boha a jej trpiace Dieťa. Touto hudbou, takou ľúbeznou, že v porovnaní s ňou každá ľudská hudba sa zdá disharmóniou, nebeská Pani obveseľovala svojho najsvätejšieho Syna. Oveľa sladšou hudbou pre neho boli jej hrdinské cnosti, ktoré v jej duši vytvárali „zbory ako zomknuté šíky“, ako hovorí Pán a Ženích v Šalamúnovej Piesni.
Ľudské srdcia sú tvrdé a ťažkopádne v rozpoznaní a vďačnom uznávaní takých úctyhodných tajomstiev, ustanovených pre ich večnú spásu nesmiernou láskou ich Stvoriteľa a Vykupiteľa. Ó, najsladšie Dobro mojej duše a môjho života! Ako zle ti splácame úžasné vynálezy tvojej večnej lásky! Ó, nezmerateľná Láska, ktorú neuhasia ani burácajúce vody našej hrubej, nevernej nevďačnosti! Vskutku podstatná Štedrosť a Svätosť nemohla vo svojej blahosklonnosti z lásky k nám zájsť ďalej ani dokázať úžasnú lásku k nám inak, než prijatím podoby hriešnika (Flp 2,7) a zaťažením svojej nevinnosti trestom za hriech, ktorý by sa k nemu inak nikdy nemohol priblížiť. Pokiaľ ľudia pohŕdajú takýmto príkladom a zabúdajú na takéto dobrodenia, ako môžu hovoriť, že používajú svoj rozum? Ako sa môžu domnievať a chváliť sa tým, že sú múdri, prezieraví alebo súdni?
Kto je Božie Dieťa?
Kto má výsadu a právo volať sa Božím dieťaťom? Predsa ten, pre ktorého je Boh aj jeho otcom. Nebeským otcom. Všetci máme pozemských otcov a skrze nich existujeme a žijeme. Sú počiatkom nášho počatia a zrodu, zdrojom opatery a ochrany. Ale tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi: tým, čo uverili v jeho meno, čo sa nenarodili ani z krvi, ani z vôle tela, ani z vôle muža, ale z Boha. Náš Pán povedal toto: „Amen, amen, hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí znova, nemôže uzrieť Božie kráľovstvo.“ Nikodém mu povedal: „Ako sa môže narodiť človek, keď je starý? Či môže druhý raz vojsť do lona svojej matky a narodiť sa?“ Ježiš odpovedal: „Amen, amen, hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva. Čo sa narodilo z tela, je telo, a čo sa narodilo z Ducha, je duch. Boh je Duch a my sa potrebujeme narodiť z Ducha Svätého, z Boha, aby sme obdržali večný život a spásu. Ako? Tým, že uveríme evanjeliu - že je Bytosť, ktorá je láska a chce, aby sme jej verili, dôverovali a žili s ňou svoj život, aby sme uverili v Ježiša Krista, ktorý zomrel na kríži z lásky k nám, aby zaplatil náš dlh za hriech, aby sme neboli odsúdení, ale mali život večný.
Táto „obchodná zmluva“ medzi dobrom a zlom (Gn 3,15) stála nášho Boha a Spasiteľa smrť, aby sme my mohli žiť a bola spečatená krvou ako znak Novej a večnej Zmluvy. No smrť nemala posledné slovo. Smrť pohltilo víťazstvo! Smrť, kde je tvoje víťazstvo? Smrť, kde je tvoj osteň? Uverme srdcom a vyznajme svojimi ústami: Ježiš je môj Pán! Ježiš je môj Spasiteľ. Prijímam ťa do svojho života. Odpusť mi moje hriechy, nechcem viac hrešiť, chcem žiť nový život s tebou, podľa tvojho slova. Chcem ťa nasledovať. Pretože ak svojimi ústami vyznáš Ježiša ako Pána a vo svojom srdci uveríš, že Boh ho vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený. Lebo srdcom veríme v spravodlivosť, ale ústami vyznávame spásu.
Prúdy Živej Vody: Význam Viery v Ježiša Krista
Deti Diabla a Deti Božie: Dva Odlišné Cesty
Existujú aj diablove deti? S týmto výrazom sa stretávame v evanjeliu podľa Jána, v 8. kapitole, kde Ježiš hovorí: „Ak zostanete v mojom slove, budete naozaj mojimi učeníkmi, poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí.“ Odpovedali mu: „Sme potomkovia Abraháma a nikdy sme nikomu neslúžili. Ako to, že ty hovoríš: ‚Stanete sa slobodnými‘?“ Ježiš im odpovedal: „Amen, amen, hovorím vám: Každý, kto pácha hriech, je otrokom hriechu. A otrok nezostáva v dome natrvalo. Syn zostáva navždy. Ak vás teda Syn vyslobodí, budete naozaj slobodní. Odpovedali mu: ‚Naším otcom je Abrahám!‘“
Ježiš im povedal: „Ak ste Abrahámove deti, mali by ste robiť Abrahámove skutky! Vy robíte skutky svojho otca.“ Povedali mu: „My sme sa nenarodili zo smilstva; máme jediného Otca, Boha.“ Ježiš im povedal: „Keby bol Boh váš Otec, milovali by ste ma, veď ja som vyšiel a prichádzam od Boha. Neprišiel som sám od seba, ale on ma poslal. Prečo nechápete moju reč? - Preto, že nemôžete počúvať moje slovo. Vaším otcom je diabol a chcete plniť žiadosti svojho otca. On bol od počiatku vrahom ľudí a nestál v pravde, lebo v ňom niet pravdy. Keď hovorí lož, hovorí z toho, čo mu je vlastné, pretože je klamár a otec lži.“
Apoštol Ján vo svojom liste píše: „Pozrite, akú veľkú lásku nám daroval Otec, aby sme sa mohli volať Božími deťmi. A nimi sme. Svet nás preto nepozná, lebo nepoznal jeho. Milovaní, teraz sme Božími deťmi a ešte sa neukázalo, čím budeme. Vieme, že keď sa zjaví, budeme mu podobní, lebo ho uvidíme takého, aký je. Každý, kto má túto nádej v neho, očisťuje sám seba tak, ako je on čistý. Každý, kto pácha hriech, porušuje zákon, lebo hriech je porušenie zákona. Viete predsa, že on sa zjavil, aby sňal hriechy, ale v ňom nieto hriechu. Kto zostáva v ňom, nehreší; kto hreší, ten ho nevidel; ani nepoznal. Deti, nech vás nik nezvedie! Kto koná spravodlivo, je spravodlivý, ako aj on sám je spravodlivý. Kto pácha hriech, je z diabla, lebo diabol hreší od počiatku. Boží Syn sa zjavil nato, aby maril diablove skutky. Kto sa narodil z Boha, nepácha hriech, lebo jeho semeno je v ňom; a nemôže hrešiť, pretože sa narodil z Boha. Podľa toho sa dajú spoznať Božie deti a deti diabla: Ten, kto nekoná spravodlivo, nie je z Boha; ani ten, kto nemiluje svojho brata.“
Ježiš hovorí, že strom poznať po ovocí (Mt 12, 33) a tiež (Lk 6,43 - 45): „Niet dobrého stromu, čo rodí zlé ovocie, a niet ani zlého stromu, čo rodí dobré ovocie. Každý strom možno poznať po jeho ovocí. Veď z tŕnia sa nenazbierajú figy ani hrozno z ostružín.“ Ako tí, čo sa narodili z Boha, z Ducha Božieho, máme sa podobať na Toho, z ktorého sme sa zrodili a niesť aj ovocie - ovocie Ducha Svätého. Tým ovocím je: láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, sebaovládanie.
Aké ovocie nesieme? Nie je to niekedy naopak? Alebo sú to skutky tela: smilstvo, nečistota, chlipnosť, modloslužba, čary, nepriateľstvá, svár, žiarlivosť, hnevy, zvady, rozbroje, roztržky, závisť, opilstvo, hýrenie a im podobné, čo sú skutky tela. O tomto vám vopred hovorím, ako som už skôr povedal, že tí, ktorí robia také veci, nebudú dedičmi Božieho kráľovstva. Písmo nás vyzýva: Ak žijeme Duchom, podľa Ducha aj konajme!
Cesta k Božiemu Synovstvu
Ako teda žiť, aby sme konali správne, podľa Božej vôle? Sv. Pavol v liste Rimanom nám dáva povzbudenie a návod, čo robiť, ako sa postupne premieňať, premieňať našu myseľ. Lebo to, ako myslíme, čo myslíme, ovplyvňuje náš život aj naše slová. „Nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovením zmýšľania (tým, že budeme čítať a prijímať Božie slovo), aby ste vedeli rozoznať, čo je Božia vôľa, čo je dobré, čo mu je príjemné, čo je dokonalé. Láska nech je nepokrytecká. Sprotivte si zlo, pridŕžajte sa dobra. Buďte si navzájom oddaní v bratskej láske, predbiehajte sa navzájom v úctivosti. Nebuďte leniví v horlivosti. Dajte sa rozohňovať Duchom. Slúžte Pánovi. Radujte sa v nádeji. V súžení buďte trpezliví, v modlitbe vytrvalí. Majte účasť na potrebách svätých. Voči cudzím buďte pohostinní. Dobrorečte tým, ktorí vás prenasledujú, dobrorečte a nezlorečte. Radujte sa s radujúcimi a plačte s plačúcimi. Buďte navzájom jednej mysle. Nebuďte namyslení, ale majte porozumenie pre nízko postavených. Nebuďte múdri sami pre seba. Nikomu neodplácajte zlom za zlé. Usilujte sa o to, čo je dobré v očiach všetkých ľudí. Ak je to možné a závisí to od vás, žite v pokoji so všetkými ľuďmi.“
Niekto mi môže povedať, veď to všetko poznáme. Poznať je jedna vec a žiť druhá.
V súvislosti s týmto všetkým, ako aj s textom, ktorý sme analyzovali, je dôležité spomenúť aj ďalšie pohľady a interpretácie. V evanjeliách, najmä v Jánovom prológu, sa stretávame s výrokom: „Pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prišlo na svet… Ale tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi: tým, čo uverili v jeho meno“ (Jn 1, 12). Toto nám pripomína, že byť Božím dieťaťom je spojené s mocou, ktorú nám dáva Pán. Kým ľudské dieťa je často bezmocné, byť Božím dieťaťom so sebou nesie moc.
Svätý Tomáš Akvinský rozlišuje tri úrovne Božieho synovstva:
- Stvorenie: Všetko stvorené pochádza od Boha a má od neho bytie ako dar. V tomto zmysle sa všetky stvorenia, od anjelov po kamene, dajú nazvať Božími deťmi. Každé stvorenie v istom zmysle podobá na Syna Božieho, lebo poukazuje na svojho Stvoriteľa. „On je obraz neviditeľného Boha, prvorodený zo všetkého stvorenia, lebo v ňom bolo stvorené všetko na nebi a na zemi, viditeľné i neviditeľné, tróny aj panstvá, kniežatstvá aj mocnosti. Všetko je stvorené skrze neho a pre neho“ (Kol 1, 15 - 16).
- Adoptívne synovstvo: Toto je úroveň, na ktorú odkazuje predovšetkým Nový zákon. Stávame sa Božími deťmi skrze vieru v Ježiša Krista, skrze krst a prijatie jeho milosti. „Tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi: tým, čo uverili v jeho meno.“ Toto synovstvo nie je prirodzené, ale adoptívne, založené na Božej milosti a našej viere.
- Prirodzené synovstvo: Toto sa vzťahuje výlučne na Ježiša Krista, druhú Božskú osobu, ktorý je Synom Otca z prirodzenosti, majú spolu jednu podstatu. Vzťah Ježiša k Otcovi je odlišný od nášho, ako sám hovorí: „Vystupujem k môjmu Otcovi a vášmu Otcovi, k môjmu Bohu a vášmu Bohu“ (Jn 20, 17).
Je dôležité rozlišovať medzi tým, že sme všetci stvorení Bohom a v tomto zmysle sme jeho "deťmi", a tým, že sa stávame deťmi Božími prostredníctvom viery a prijatia Krista. Doktrína Božieho adoptívneho prijatia je jednou z najkrajších v Biblii a poukazuje na to, že sme boli oddelení od Boha, ale skrze milosť sme prijatí do Jeho rodiny.
Napokon, v liste Galaťanom apoštol Pavol zdôrazňuje, že viera v Ježiša Krista nás robí Božími deťmi a dedičmi. Krst je moment, kedy sa reálne a účinne podieľame na Ježišovom tajomstve smrti a vzkriesenia. Krst nie je len vonkajší obrad; hlboko nás premieňa a umožňuje nám obrátiť sa na Boha a vzývať ho menom Abba, Otecko. Pavol tvrdí, že identita prijatá krstom je totálne nová a prevažuje nad rozdielmi etnicko-náboženskými, sociálnymi či pohlavnými. V Kristovi niet Žida ani Gréka, niet otroka ani slobodného, niet muža ani ženy - všetci sme jeden v Ježišovi Kristovi. To poukazuje na skutočnú a podstatnú rovnosť založenú na dôstojnosti byť deťmi Boha.
Nový zákon tiež jasne hovorí, že nie všetci ľudia sa rodia ako Boží deti v duchovnom zmysle. Mnohé pasáže naznačujú, že sa človek stáva Božím dieťaťom v určitom momente svojho života, prostredníctvom viery a prijatia Krista. Tí, ktorí s pokorou prijali Krista, činili pokánie zo svojich hriechov a uvedomili si svoju potrebu Spasiteľa, dostali právo stať sa deťmi Božími. Pred týmto prijatím sme, podľa Písma, boli deťmi hnevu. Kristus na kríži pretrpel hnev namiesto tých, ktorí sa stali Božími deťmi.
Ježiš v Jánovom evanjeliu jasne rozlišuje medzi tými, ktorí ho milujú a nasledujú, a tými, ktorí ho odmietajú. Tých druhých nazýva deťmi diabla, pretože odmietajú Boha Biblie a nasledujú "knieža mocností vzduchu", ktorým je diabol.
Dôležitosť doktríny znovuzrodenia spočíva v tom, že nám umožňuje uvedomiť si, že sa môžeme volať deťmi Božími, a to nie na základe nášho práva, ale výhradne z Božej milosti. Táto doktrína nás tiež vedie k evanjelizácii, lebo vidíme ľudí, ktorí nie sú súčasťou Božej rodiny, ale sú pod Božím hnevom a nasledujú diabla. Náš súcit voči nim rastie a uvedomujeme si naliehavú potrebu ich spasenia.
tags: #odteraz #si #bozie #dieta