Mentálne postihnutie, často označované aj ako mentálna retardácia alebo duševná zaostalosť, predstavuje závažnú a nezvratnú poruchu, ktorá sa prejavuje počas vývinu dieťaťa. Nie je to choroba, ktorá by sa dala vyliečiť, ale trvalý stav, ktorý ovplyvňuje intelektuálne schopnosti a celú ľudskú osobnosť vo všetkých jej zložkách. Tento stav je spojený s obmedzeným alebo oneskoreným vývojom myslenia, čo vedie k zníženiu schopností v poznávacích, jazykových, pohybových a sociálnych oblastiach. Zároveň zahŕňa obmedzenie v oblasti adaptívneho správania, teda v schopnosti prispôsobovať sa a fungovať v bežnom sociálnom prostredí. Ľudia s mentálnym postihnutím majú obmedzenú schopnosť orientovať sa v životných situáciách, zníženú sociálnu prispôsobivosť a obmedzené možnosti vzdelávania a zamestnávania. Ich život sa odlišuje od života ostatnej populácie už od narodenia, pričom sa potýkajú s problémami so správaním, komunikáciou a rozhodovaním sa, ako aj so zvládaním každodenného života.
Definícia a základné charakteristiky mentálneho postihnutia
Väčšina definícií mentálneho postihnutia vychádza z medicínskeho modelu zdravotného postihnutia. Podľa Warda má mentálne postihnutie dve hlavné charakteristiky. Prvou je, že funkcie intelektu sú výrazne pod priemerom, čo sa prejavuje oslabenou koncentráciou, krátkodobou pamäťou, problémami s učením a chápaním abstraktných myšlienok. Druhou charakteristikou je znížená schopnosť adaptability, čo znamená obmedzenú schopnosť prispôsobiť sa kultúrnym požiadavkám spoločnosti. Mentálne postihnutie je vrodený stav vyznačujúci sa obmedzením rozumových a adaptívnych schopností, čo znamená, že nedošlo k úplnému rozvoju intelektových schopností človeka. Poznanie stupňa a príčiny postihu dieťaťa s mentálnym postihnutím je kľúčové, pretože určuje jeho ďalšie možnosti vývinu.
Niektoré definície považujú za mentálne postihnutie len prípady, keď k oslabeniu intelektu prišlo v útlom veku, zatiaľ čo iné definície zahŕňajú aj prípady do osemnástich rokov. Tento trvalý stav, spôsobený poškodením mozgu alebo vrodenými anomáliami, prináša obmedzenia v každom smere, pričom neznamená zlepšenie intelektuálnych schopností, ale prostredníctvom terapie sa ľudia môžu naučiť užitočné návyky, ktoré im uľahčujú adaptovanie sa do spoločnosti.
Príčiny vzniku mentálneho postihnutia
Príčiny mentálneho postihnutia sú rôznorodé, ale vždy ide o nezvratné funkčné alebo organické poškodenie mozgu. Vplyv na poškodenie môžu mať rôzne faktory, ktoré sa môžu navzájom kombinovať. Niekedy však ich príčinu vzniku nevieme definovať. Na jednotlivca môžu pôsobiť v rôznych etapách jeho vývinu, pričom môžu spôsobiť kombinované aj viacnásobné postihnutie. Okrem vrodenej mentálnej retardácie existuje aj demencia a výchovná zanedbanosť, ktoré sa klasifikujú ako formy mentálneho postihnutia.
Mentálny problém môže vzniknúť počas tehotenstva. Vplývať môžu dedičné faktory, životné prostredie a ochorenia tehotnej ženy. Napríklad, známa rubeola alebo iné infekčné ochorenia, ktoré matka prekoná v prvých troch mesiacoch tehotenstva, sú nebezpečné. Postihnutie môže tiež spôsobiť liečba choroby matky niektorými antibiotikami. Dôvodom môže byť aj nadmerné užívanie alkoholu alebo iných omamných látok počas celého obdobia tehotenstva. Mentálne postihnutie môže mať svoj pôvod pred počatím, keď ho jedinci dedia od svojich predkov. Chromozómové aberácie, ako je napríklad Downov syndróm, sú náhodné a vznikajú v čase počatia, čo znamená, že mentálne postihnutie môže vzniknúť kvôli poruche v štruktúre alebo vo funkcii genetického aparátu.
Počas pôrodu môže poškodenie vzniknúť organickým alebo mechanickým poškodením mozgu, nedostatkom kyslíka, predčasným pôrodom a nízkou pôrodnou hmotnosťou dieťaťa. V dobe po narodení dieťaťa môžu budúce ťažkosti spôsobiť zápal mozgu spôsobený mikroorganizmami, úrazy hlavy a iné faktory. Môže sa stať, že mechanickým poškodením hlavy alebo niektorými chorobami dochádza k poklesu už dosiahnutej mentálnej úrovne, čo označujeme ako demencia. Demencia vzniká kedykoľvek po druhom roku veku, pri ktorej dochádza k rozpadu alebo postupnému úpadku už nadobudnutých rozumových schopností. Rozoznávame rozličné demencie, najznámejšie starecké, po ťažkých úrazoch hlavy, epileptické, demencie pri ochoreniach mozgu a iné. Poškodenie mozgu zapríčiňuje jeho abnormálny vývin spolu s centrálnou nervovou sústavou.
Existuje aj takzvaná výchovná zanedbanosť, ktorá sa týka jedincov pochádzajúcich z kultúrne nepodnetného a znevýhodneného prostredia. Týka sa väčšinou rómskych občanov a sociálne slabých rodín. Nevzdelanosť u mnohých zapríčiní analfabetizmus, čo spôsobuje nemalé problémy v živote. Rodičia v hmotnej núdzi, bezdomovci, rodičia s asociálnymi sklonmi (alkoholici, závislí na drogách) môžu zapríčiniť, že narodené zdravé dieťa sa zanedbaním výchovy, vzdelania a sociálnych návykov stane v staršom veku v rôznych oblastiach odkázaným na pomoc iného človeka. Takýto zdravý človek sa nedokáže samostatne rozhodovať a stane sa občanom so zdravotným postihnutím.
Klasifikácia stupňov mentálnej retardácie
Mentálna retardácia je postihnutie, pri ktorom z rôznych príčin dochádza k zníženiu rozumových schopností, zastaveniu, oneskoreniu alebo nedokončeniu vývinu intelektu. Stupeň zaostalosti sa meria pomocou inteligenčných testov a výsledok sa vyjadruje takzvaným inteligenčným kvocientom (IQ). Hodnoty tohto kvocientu sú vyjadrené číslom, ktoré stanovuje jednotne pre celý svet Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) v Ženeve a sú uverejnené v Medzinárodnej klasifikácii chorôb (aktuálne platí od roku 1992 desiata revízia tejto klasifikácie). Podľa toho, do akého stupňa je intelekt znížený, hovoríme o ľahkej, stredne ťažkej, ťažkej a hlbokej mentálnej zaostalosti - retardácii.
Ľahká mentálna retardácia (IQ 69 - 50)
Ľahká mentálna retardácia, alebo mierna duševná zaostalosť, je charakterizovaná hodnotami IQ medzi 50 a 69. IQ u dospelých zodpovedá mentálnemu veku 9 - 12 rokov. Do troch rokov veku dieťaťa je postihnutie ťažšie rozpoznateľné, môžu nastať len mierne problémy ako zaostávanie v psychomotorickom vývine, oneskorený vývin reči či problémy so sebaobslužnými činnosťami. V školskom veku je však odlišnosť zreteľnejšia a dieťa nezvláda nároky, ktoré sú naň kladené. Väčšina ľudí s týmto typom postihnutia neskôr dosiahne úplnú nezávislosť v starostlivosti o seba a v praktických zručnostiach, i keď vývin je u nich v porovnaní s normou pomalší. Nedostatky často zakrývajú frázami a citátmi, ktoré sú veľakrát používané v nevhodných súvislostiach. Hlavným prejavom je oslabená schopnosť narábať s abstraktnými pojmami, ktoré často v slovnej zásobe úplne chýbajú. Prítomná je znížená chápavosť, je teda potrebné opakovať požiadavky, a zhoršený úsudok s neschopnosťou korekcie. Títo jedinci sú ľahko ovplyvniteľní, preto sa často dajú zviesť ku kriminálnej činnosti. Výchovné prostredie má u týchto ľudí veľký význam pre ich adaptáciu a ďalší rozvoj.
Stredná mentálna retardácia (IQ 49 - 35)
Stredne ťažká duševná zaostalosť zodpovedá IQ v rozsahu 35 až 49, čo u dospelých približne zodpovedá mentálnemu veku 6 - 9 rokov. Oneskorenie intelektu vidieť už v prvých mesiacoch života: dieťa sa posadí, chodí, hovorí a dodržiava telesnú čistotu oveľa neskôr ako jeho normálni rovesníci. U dieťaťa býva oneskorenie zjavné už v dojčenskom veku. Oneskoruje sa vývin motorických zručností, hlavne reč, i keď si dokáže osvojiť základy dorozumievania sa. Vyznačuje sa obmedzením neuropsychického vývoja. Dieťa začína veľmi neskoro sedieť a chodiť, pohybovo ostáva neobratné. Naučí sa jesť a udržiavať čistotu, poznávať osoby zo svojho okolia. Reč sa vyvíja veľmi oneskorene a dospeje rovnako ako myslenie úrovne konkretizačnej. Slovník je chudobný, vyjadrovanie je nanajvýš na úrovni jednoslovných viet. Časté problémy bývajú aj s ich buď zvýšenou pohyblivosťou, neposednosťou, alebo naopak spomalenosťou a ťarbavosťou. Stav vedie k problémom pri školskej výučbe. Mnohí dospelí sú však schopní pracovať a úspešne udržujú sociálne vzťahy. Jedinec je vychovávateľný, to znamená, že u neho možno vypestovať podmienené prepojenie rôznych návykov a jednoduchých schopností, nie je však vzdelávateľný v plnom zmysle. Sú to jedinci nesamostatní, odkázaní na dozor a riadenie iných osôb. Môžu vykonávať rôzne pomocné práce, avšak len pod vedením a za kontroly. Retardácia psychického vývoja je často kombinovaná s epilepsiou, neurologickými, telesnými a ďalšími duševnými poruchami. Veľmi časté sú poruchy v podobe stereotypných pohybov, hry s fekáliami, sebapoškodzovania, afektov a agresie. Jedinec však býva často nestály, nespoločenský, útočný a má málo spoločenských zábran.
Ťažká mentálna retardácia (IQ 34 - 20)
Ťažká duševná zaostalosť, s IQ v rozmedzí 20 až 34, zodpovedá mentálnemu veku 3 - 6 rokov, čo je zjavné už pri narodení. Všeobecne je úroveň ich schopností výraznejšie znížená, sú neobratní, nie sú schopní naučiť sa čítať a písať, dokážu si však osvojiť hygienické návyky i bežné úkony starostlivosti o seba. Často sa pridružia aj iné postihnutia. Pri kvalitnej starostlivosti sa môžu rozvinúť aspoň základné schopnosti. Ťažká mentálna retardácia znamená celkové obmedzenie neuropsychického vývoja a zároveň aj významné oneskorenie pohybu. Pohyby sú hrubé, nekoordinované. U niektorých detí bývajú automatické kývavé pohyby hlavy a trupu. Jedinec sa nenaučí udržiavať čistotu. Reč sa nevytvára, ostávajú len hlasové prejavy pudové z afektívnych pohnútok. Chôdza i reč sa u nich prejavujú okolo šiesteho roku, prípadne aj neskôr, pritom však reč, obsahujúca len niekoľko slov, často nie je ani dostatočne artikulovaná. U tohto dieťaťa prevládajú funkcie pudové, afektívne a vegetatívne, jedinec nie je vychovávateľný ani vzdelávateľný a je trvale odkázaný na starostlivosť druhých, a to v rodine či v ústave.
Hlboká mentálna retardácia (IQ je nižšie ako 20)
Hlboká duševná zaostalosť je najťažšou formou mentálneho postihnutia, pričom IQ je nižšie ako 20. V ťažších prípadoch sú títo jedinci schopní vydávať len neartikulované zvuky. Často nedokážu zachovávať ani telesnú čistotu a hygienické návyky si osvojujú veľmi dlho. Títo jedinci sú trvale odkázaní na intenzívnu a komplexnú starostlivosť, nakoľko ich schopnosť samostatného fungovania je minimálna.
Špecifiká osobnosti a psychických funkcií detí s mentálnym postihnutím
Dieťa s mentálnou retardáciou sa v závislosti od stupňa mentálneho defektu viac či menej odlišuje od normálneho dieťaťa rovnakého veku. Príznaky vystupujú najzreteľnejšie v oblasti rozumovej ako obmedzenie, prerušenie alebo zastavenie vývoja. Mentálne postihnuté dieťa je v podstate schopné rozvíjať svoje vyššie psychické funkcie, avšak s výraznými obmedzeniami a oneskorením.
Vnímanie a predstavy
Deti majú spomalené tempo zrakového vnímania a potrebujú dlhší čas sledovania podnetu na vytvorenie adekvátneho vnemu. Často sa spontánne zameriavajú na predmety výrazné, výnimočné, ktoré sa značne odlišujú od okolia. Oblasť hmatového vnímania je u mentálne retardovaných najmenej postihnutá, pričom výkony sa najviac približujú výkonom normálnych. Rozdiel medzi postihnutými a normálnymi žiakmi je najmä v časových charakteristikách, kde postihnutí potrebujú dlhší čas na prezentáciu podnetu, potrebný na jeho identifikáciu. Mentálne postihnuté dieťa má zníženú schopnosť produkcie predstáv a trpí stratou originality. Vytvára si predstavy tak, že združuje znaky rôznych predmetov, predmety tak strácajú originálnosť a stávajú sa podobnými. Predstavy môžeme charakterizovať ako „bezfarebné“.
City a sociálne správanie
Deti si oneskorene a obtiažne vytvárajú city. Dominujú city viažuce sa na uspokojenie biologických potrieb. Charakteristický je aj nedostatočný rozvoj vyšších citov, ako sú estetické, intelektuálne, etické a sociálne city, slabá diferencovanosť citových prejavov, značná impulzívnosť citových reakcií a znížená schopnosť neprejaviť navonok aktuálny citový stav. U mentálne postihnutých sa len oneskorene a s veľkou námahou formujú vyššie city, ako je svedomie, cit povinnosti, zodpovednosti či zvedavosti. Je to vyvolané tým, že tieto city si vyžadujú spájanie citu často s myslením. U mentálne postihnutých jedincov do popredia vystupuje ovplyvniteľnosť, nekritické prijímanie pokynov a rád okolitých ľudí, absencia pokusov o overenie si a porovnanie týchto pokynov a rád s vlastnými záujmami a sklonmi. Mentálne postihnuté dieťa možno ľahko nahovoriť na to, aby ublížilo svojej mladšej sestričke, ktorú má veľmi rado, alebo aby pokazilo nejakú vec, ktorá je doma potrebná.
Môžete byť zaskočený a prekvapený spontánnosťou, otvorenosťou a citovými prejavmi jedincov s touto diagnózou. Na druhej strane sa presvedčíte o ich bezbrannosti a úprimnosti. Uvedené správanie sa prejavuje napríklad u väčšiny osôb s Downovým syndrómom. Toto ochorenie je často sprevádzané množstvom zdravotných ťažkostí - ochorenie srdca riešené v útlom veku operáciami, obezita a s ňou spojené komplikácie, či poruchy činnosti štítnej žľazy. Títo ľudia sa rýchlo rozplačú a bezprostredne na to prechádzajú k smiechu. Treba si uvedomovať, že sú síce mentálne na inej úrovni ako zdraví ľudia, ale rozhodne nie sú hlúpi. Tiež vedia byť priateľskí, ale aj škodoradostní, žalovanie na iných je veľmi časté a vedome dokážu hovoriť nepravdu. Takto hendikepovaní ľudia môžu mať problém dohovoriť sa vzhľadom na spomalené chápanie, čo môže spôsobiť oneskorenú reakciu a pomalšie odpovede. Je dôležité byť trpezlivý, nezvyšovať hlas, neurážať, aj keď je komunikácia náročná. Často je potrebné prispôsobiť výrazové prostriedky intelektu osobe s hendikepom, používať jednoduchšie a jednoznačné výrazy.
Myslenie, reč, pozornosť a pamäť
Príčina pomalého a zlého osvojovania nových vedomostí a zručností je predovšetkým vo vlastnostiach nervových procesov. Reč sa vyvíja úmerne s vývojom rozumovým. Pri najťažších formách slabomyseľnosti sú zvukové prejavy len pudové a afektívne. U stredných foriem dospeje dieťa ku stupňu pomenovávania a označovania konkrétnych javov. U najľahšieho stupňa slabomyseľnosti reč dospeje k používaniu slov a pojmov, teda zvukov slovných či obsahových. Ak slabomyseľné dieťa dobre počuje a dobre vidí, nedokáže dobre a správne počúvať ani pozorovať. Pozornosť neúmyselná i úmyselná je nedostatočne vyvinutá a zameriava sa najviac na pudové potreby, poprípade na životné situácie. Prevláda netlmené napodobňovanie. Pamäť býva prevažne mechanická. Dieťa s mentálnou retardáciou si osvojuje všetko nové veľmi pomaly, len po mnohých opakovaniach, rýchlo zabúda osvojené a hlavne nedokáže včas využiť získané vedomosti a zručností v praxi. Navodzovanie podmienených reflexov je sťažené úmerne stupňu mentálnej poruchy. Zatiaľ čo zdravému dieťaťu stačí podmienený spoj, napríklad uchopovacie reakcie na sluchový podnet, jeden až dva krát navodiť, býva u slabomyseľných nutné navodzovať reakciu 100 až 300 krát.
Logopédia doma pre Downov syndróm || Rutina logopédie
Vplyv mentálneho postihnutia na spoločenskú integráciu a potrebu podpory
Ľudí s mentálnym postihnutím zvyknú v spoločnosti nazývať „iní“. Každá spoločenská doba má svoje ideály krásy a hodnoty - byť mladý, krásny, bohatý, zdravý, vzdelaný, úspešný, mocný. Ľudia s mentálnym postihnutím majú mnoho obmedzení, ak ich porovnávame s týmito ideálmi. Väčšina zdravotných postihnutí prináša aj určité fyzické znaky. Limity vo vzdelaní, kariére či úspechu znamenajú odlišovať sa. Až v posledných 10-20 rokoch stretávame ľudí s mentálnym postihnutím aj v bežnom živote. Priznajme si, že ak stretneme takýchto ľudí alebo skupinu ľudí, odvraciame zrak a cítime sa nepríjemne. Ale ak vidíme človeka s telesným hendikepom, máme tendencie mu pomôcť.
V zahraničí sa nikto nepohoršuje nad zvláštnym správaním ľudí s intelektovou nedostatočnosťou. Výchovou sú práve k týmto ľuďom zhovievavejší a považujú za svoju povinnosť pomôcť im v situácii, ktorú sami nezvládajú. Mentálne postihnuté dieťa sa môže narodiť hocikomu a takisto každý zdravý človek môže neskôr ochorieť, utrpieť úraz a môže sa mu zhoršiť jeho rozumová úroveň. Veľký vplyv na človeka má zhoršovanie životného prostredia, uponáhľaná doba a stres. Je dôležité si uvedomiť, že ľudia s postihnutím majú tiež potrebu byť užitočnými a chcú byť súčasťou spoločenstva, v ktorom žijú. Napriek všetkým obmedzeniam a rôznym zvláštnostiam sú ľudia s mentálnym postihnutím predovšetkým ľuďmi, ktorí majú prakticky rovnaké potreby ako všetci ostatní a tiež právo na ich uspokojovanie. Mnohí z nich môžu žiť relatívne samostatným a nezávislým spôsobom života. Môžu pracovať, nadväzovať partnerské vzťahy, cestovať, športovať a venovať sa ďalším záujmovým činnostiam. Nájdete medzi nimi tiež hudobné, výtvarné a športové talenty, ktorých výkony sú niekedy až prekvapivo porovnateľné s výkonmi nadaných nepostihnutých jedincov.
Ľudia s intelektovým hendikepom potrebujú podporu, a tento termín môžeme rozšíriť aj o termín ochrana, pretože nedokážu rozoznať, kedy sa s nimi manipuluje a vo svojej dôverčivosti sú ľahko zneužívaní rôznymi formami. Iný je len tým, že ich prejav je odlišný od ostatných. Niektoré morálne hodnoty majú niekedy vyššie ako ľudia bez mentálneho postihnutia. Vedia spontánnejšie prejavovať radosť a smútok, nie sú falošní, zákerní a neklamú. Čím viac budete vedieť o príčinách a následkoch ich postihnutia a bližšie ich spoznáte, tým viac im budete rozumieť.
Rola rodiny a včasnej starostlivosti
Najvýznamnejší socializačný a výchovný činiteľ je pre deti s mentálnym postihom nepochybne rodina. Tá významnou mierou ovplyvňuje dieťa od jeho narodenia. Optimálna situácia pre všestranný vývin dieťaťa je v zdravej rodine, kde dominuje láska a zdravá náklonnosť k dieťaťu, trpezlivosť, vzájomné porozumenie a spoločný výchovný postup rodičov. Integrálnou súčasťou výchovy detí s mentálnym postihnutím sú ich rodičia. Iba vzájomnou spoluprácou s odborníkmi možno docieliť situáciu pre optimálny vývin detí so špecifickými potrebami. Výchova dieťaťa s mentálnym postihnutím je najvhodnejšia v rodinnom prostredí. Niekedy to však zo subjektívnych alebo objektívnych príčin nie je možné, napríklad odmietnutie dieťaťa s mentálnym postihnutím rodičmi, vážne ochorenia matky alebo iné sociálne problémy.
Zo skúsenosti vieme, že rodičom detí s vrodenými chybami, genetickými poruchami a chromozomálnymi aberáciami, sa nie vždy vhodnou formou oznámi hneď po narodení, že niečo s ich dieťaťom nie je v poriadku. Častokrát nie je matka ešte celkom prebratá z narkózy po sekcii alebo po ťažšom pôrode a už jej oznamujú, že jej novorodené dieťa nebude také ako jeho rovesníci, že má závažné ochorenie, chybu alebo defekt. Matkám detí s Downovým syndrómom dávajú ešte aj dnes niektorí pediatri malú nádej, že ich dieťa bude chodiť, rozprávať a vôbec žiť kvalitný život. Nabádajú rodičov, aby dali dieťa do ústavnej starostlivosti a venovali sa viac ostatným deťom, ktoré to vraj viac potrebujú. Samozrejme, po takomto dvojitom šoku sa môžu nielen matky, ale aj otcovia dostať do depresívneho stavu, spojeného so strachom, apatiou, pocitom menejcennosti a podobne.
Rodiny s deťmi s mentálnym postihnutím potrebujú pomoc a podporu spoločnosti. Rodina potrebuje odborné poradenstvo hneď po narodení dieťaťa, ale aj v procese získavania samostatnosti svojho mentálne postihnutého člena rodiny až do jeho dospelosti. Iba v priamom kontakte s vlastnou rodinou a v optimálnych podmienkach môžu ľudia s mentálnym postihnutím prežiť plnohodnotný život. Jedna matka to vyjadrila takto v publikácii Lebenshilfe: "Po narodení našej dcérky sme sa veľmi trápili otázkou: Prečo práve naše dieťa? Trvalo to dlho, kým som sa prvýkrát odvážila pomyslieť si: Prečo nie naše dieťa? Celkom pomaly sa začínali veci pre nás meniť. Už viem, pred čím som mala strach - strach pred neistotou ďalších mesiacov. Zanedlho som bola veľmi prekvapená a uľavilo sa mi, že Barborka bola ako iné deti. Plakala a kričala, keď bola hladná alebo unavená a usmievala sa a džavotala, keď bola spokojná." "Nálepka - mentálne postihnuté dieťa" neznamená, že sa zo svojho dieťatka nemôžu rodičia tešiť.
Pre rodičov je prítomnosť dieťaťa s mentálnym postihnutím veľkou zmenou v ich doterajšom štýle života. Prispôsobiť sa zvýšeným nárokom na výchovu znamená zahrnúť do doterajšieho všedného života nové požiadavky. Častokrát sa rodičia musia vzdať niektorých zvyklostí. Nakoniec však prídu na to, že zvýšená starostlivosť o dieťa s mentálnym postihnutím stála za "obeť ich záľub". U nás nie je doposiaľ všade vybudovaná sieť "odľahčujúcich služieb pre rodičov mentálne postihnutých detí" ako vo vyspelých krajinách. Život s mentálne znevýhodneným dieťaťom, príbuzným alebo blízkym človekom nie je jednoduchý. Ak sa naučíte rozumieť mu a brať ho ako plnohodnotného človeka, prežijete s ním veľa radosti. Je to predsa človek, ktorý si svoj stav nezapríčinil sám. Má svoje potreby, vie sa tešiť, cíti bolesť.
Rodičom dieťaťa s mentálnym postihnutím by mal sociálny systém pomáhať už od narodenia dieťaťa. Dôležité je včasné poskytovanie sociálneho poradenstva, ktorého základným cieľom je umožniť rodine lepšiu orientáciu vo svojej zložitej situácii. V prvom rade sa sociálny pracovník zameriava na zistenie nepriaznivej situácie v rodine dieťaťa so znevýhodnením a na poskytnutie potrebných informácií o rôznych možnostiach, ako ich situáciu riešiť. Pomáha rodine zvládať neprimerané reakcie okolia, s ktorými sa môžu stretnúť, pripravuje ich na predsudky a buduje v nich pozitívne sebahodnotenie. Pri výchove detí treba vyššiu dávku trpezlivosti a veľa času. Rodičia si musia uvedomovať, že pre ostatných banálny úkon vyžaduje u dieťaťa s intelektovou nedostatočnosťou mnohonásobný nácvik, a úspech sa dostaví, len treba byť trpezliví a dať dieťaťu dostatok času. Mnoho rodičov týchto detí má tendencie byť benevolentnejší pri ich výchove, správajú sa príliš ochranársky, pretože je im ich ľúto, pričom si neuvedomujú, že deti na nich zostávajú závislé.
Vzdelávanie detí a mládeže s mentálnym postihnutím
Optimálna výchova mentálne postihnutých detí a práca s nimi sa v rámci možností ich socializácie odvíja od poznania stupňa mentálneho postihu. Intelektové schopnosti sa vplyvom cvičení, učenia či rehabilitácie môžu časom meniť, aj zlepšiť. Odborníci - špeciálni pedagógovia - poradia, ako čo najlepšie postupovať vo vzdelávaní dieťaťa podľa stupňa jeho mentálneho postihnutia, nastavia jeho vzdelávací program a rodičovi vysvetlia možné postupy.
Význam hry a pohybu vo vývoji
Pohyb a hra neslúži len na rozptýlenie, ale plní dôležitú funkciu aj pri rozvoji a vzdelávaní dieťaťa. Formou hry si dieťa oveľa ľahšie osvojí určité pohybové, zmyslové či rečové návyky, ako pri prikazovaní pre dieťa bezvýznamnom. Správne zvolená hra dáva dieťaťu pocit zodpovednosti, dôležitosti a malých víťazstiev. Dieťa sa v hre môže realizovať, uplatniť svoje zručnosti, prípadne sa zdokonaľovať vo svojich nedostatkoch. Význam hry vo vývoji každého jedinca je teda nepopierateľný. Je dôležité nájsť si čas, venovať sa dieťaťu pri hre, pomáhať mu, usmerňovať a koordinovať ho. Hra nemá v živote dieťaťa náhradnú, zábavnú funkciu, ktorú bežne nadobúda v živote dospelého človeka. Dieťa sa nehrá preto, aby sa odreagovalo alebo pobavilo, ale pre svoj rozvoj a učenie.
Možnosti vzdelávania a vzdelávacie programy
Deti s týmito diagnózami sa môžu vzdelávať v špeciálnej škole pre deti a žiakov s mentálnym postihnutím, kde má dieťa do vzdelávania automaticky zaradené jemu potrebné špecifické predmety podľa stupňa mentálneho postihnutia. Ďalšou možnosťou je špeciálna trieda pre žiakov s mentálnym postihnutím, zriadená v bežnej škole, ak ju škola má zriadenú. Alebo sa môžu vzdelávať v každej bežnej škole formou školskej integrácie, ak škola dokáže vytvoriť na vzdelávanie konkrétneho žiaka primerané jemu potrebné podmienky, pričom podmienkou je, že škola musí mať školského špeciálneho pedagóga. Pri vzdelávaní dieťaťa s touto diagnózou je vždy dôležitá a rozhodujúca najmä aktuálna úroveň jeho intelektu, teda či sa jedná o ľahký, stredný, ťažký alebo hlboký stupeň mentálneho postihnutia. Z toho potom vychádza nastavenie vzdelávacieho programu, podľa ktorého sa bude dieťa vzdelávať.
Vzdelávací program pre žiakov s mentálnym postihnutím sa člení na tri varianty v závislosti od stupňa mentálneho postihnutia:
- Variant A: Vzdelávací program pre žiakov s ľahkým stupňom mentálneho postihnutia pre primárne vzdelávanie.
- Variant B: Vzdelávací program pre žiakov so stredným stupňom mentálneho postihnutia pre primárne vzdelávanie.
- Variant C: Vzdelávací program pre žiakov s ťažkým alebo hlbokým stupňom mentálneho postihnutia pre primárne vzdelávanie.
Ak sa žiak s mentálnym postihnutím vzdeláva v bežnej základnej škole formou integrácie, vzdeláva sa podľa týchto vyššie uvedených vzdelávacích programov - vždy podľa príslušného variantu, na základe ktorého má vypracovaný individuálny vzdelávací program (IVP). Pri ťažších stupňoch mentálneho postihnutia je vzdelávanie formou integrácie náročné, najmä na organizáciu vzdelávania zo strany školy aj na personálne zabezpečenie. Nie vždy musí byť práve takáto forma pre dieťa tou najlepšou možnosťou. Niekedy práve prvotné vzdelávanie v špeciálnej škole môže byť veľmi dobrým východiskom pre ďalšiu integráciu dieťaťa do bežného života, medzi bežnú, intaktnú populáciu.
Na skutočnú integráciu je potrebných splnených veľa faktorov, od preškoľovania pedagógov, cez priestorové a materiálne podmienky, sociálne prostredie, úpravu osnov, zabezpečenie dostatočnej miery asistentov, špeciálnych pedagógov a psychológov, a mnoho ďalšieho. Veľmi dôležitým faktorom je popri tom všetkom aj zabezpečenie dostatočného komfortu vzdelávania ostatných, "neintegrovaných" detí. Diskutovanou témou je výška dotácií na integrovaného žiaka, ktorá je podstatne vyššia ako na toho bežného, a dopláca na to v konečnom dôsledku žiak a často aj jeho vyučujúci a ostatní žiaci. Sú diagnózy, ktoré má zmysel integrovať, ak sú na to aspoň ako-tak zvládnuteľné a optimálne podmienky z oboch strán, napríklad fyzické diagnózy bez mentálnej retardácie. Avšak, pre väčšinu diagnóz, kde je prítomné mentálne postihnutie s poruchami správania, podmienky v špeciálnych školách často prevyšujú bežné školy, nakoľko je tam oveľa menší počet žiakov a väčší pomer pedagóg-žiak.
Pracovné vyučovanie a ďalšie profesionálne vzdelávanie
Vyučovací predmet pracovné vyučovanie patrí medzi hlavné vyučovacie predmety. Plní aj dôležitú rehabilitačnú funkciu a najmä vedie žiaka k nadobúdaniu pracovných návykov a motorických zručností, ktoré majú pre jeho ďalší život rozhodujúcu úlohu. Má tri základné zložky: práce v dielni, pestovateľské práce a práce v domácnosti. Vo vyšších ročníkoch je tento predmet predprofesionálnou prípravou na budúce povolanie. Ukončením posledného ročníka základnej školy žiaci s mentálnym postihnutím nadobúdajú primárne vzdelanie, nie nižšie sekundárne, ako ostatní bežní žiaci základnej školy. Preto v ďalšom vzdelávaní nemôžu pokračovať, a to ani formou integrácie, v bežných stredných školách, pretože v týchto je predpokladom prijatia už nadobudnuté nižšie stredné vzdelanie. Žiaci s mentálnym postihnutím môžu však pokračovať vo svojej ďalšej profesionálnej príprave vzdelávaním v špeciálnom odbornom učilišti alebo v praktickej škole. Špeciálne odborné učilište poskytuje odbornú prípravu na výkon nenáročných pracovných činností a žiaci sa uplatnia v ďalšom bežnom živote na pozíciách pomocných kvalifikovaných pracovných síl.
Logopédia doma pre Downov syndróm || Rutina logopédie
Život s mentálnym postihnutím v dospelosti a spoločenská pomoc
Dosiahnutie najvyššej možnej miery samostatnosti osoby s hendikepom a úspešná integrácia do spoločnosti je základom nielen jeho spokojnosti, ale aj spokojnosti ostatných členov rodiny. Ich hendikep vyžaduje nevyhnutnú pomoc rodičov, a v dospelosti pomáhajúcu osobu. Ľudia so zdravotným hendikepom tvoria veľkú skupinu spoluobčanov, ktorí, napriek rozdielom, majú právo žiť normálnym životom v rámci svojich možností a schopností. Majú právo na uspokojovanie svojich potrieb, na lásku, pozornosť a na možnosť vzdelávania, čo im umožňuje rozvíjať ich schopnosti a zručnosti a tým zvyšovať kvalitu života.
Ľudia s nižším stupňom poškodenia mentálnych funkcií často majú uzatvorené pracovné zmluvy, napríklad ako upratovačka, recepčný a podobne, na polovičný pracovný úväzok. Sú zároveň aj poberateľmi invalidných dôchodkov z dôvodu mentálneho postihnutia. Pracovno-právny vzťah im zvyšuje sebavedomie, vedie ich k plneniu si povinností a uvedomeniu si, že život nie je len o chcení a nechcení, ale aj o povinnostiach. Mzda im zabezpečuje samostatnosť pri rozhodovaní o sebe a zvyšuje nezávislosť od rodičov. Ak žijú v podporovanom bývaní, pod dohľadom fungujú ako ostatní. Aj stredne a ťažko mentálne postihnutí ľudia môžu navštevovať chránené dielne. Získajú zmysel pre pravidelný režim a čas využijú na zlepšovanie zručností vyrábaním drobných predmetov. Určite ste sa stretli s výrobkami z chránených dielní na vianočných trhoch alebo v stánkoch pri rôznych kultúrnych podujatiach.
Ľudia so stredným a ťažkým mentálnym postihnutím nie sú schopní samostatne žiť. Väčšina je zbavená spôsobilosti na právne úkony. Z uvedených dôvodov a pri absencii rodičov alebo príbuzných schopných postarať sa o nich, prežívajú svoj život v domovoch sociálnych služieb. Tieto zariadenia zamestnávajú odborných pracovníkov, špeciálnych pedagógov, asistentov a sociálnych pracovníkov, ktorí sú zodpovední za zabezpečovanie kvalitného života ľudí s mentálnym hendikepom rôzneho stupňa. Ľudia s ťažkým mentálnym postihnutím, ktorí nie sú schopní naučiť sa písať, čítať, dodržiavať základné hygienické návyky, s poruchami správania alebo výraznými autistickými črtami, potrebujú veľkú pomoc rodičov a ďalších odborníkov. Žijú vo svojom svete, nepoznajú priateľstvo ani spoluprácu s inými ľuďmi. Ak sú v zariadení, cítia sa dobre vtedy, ak majú svoj malý, ale pre nich známy priestor. Sú chránení pred stresom vonkajšieho sveta, nebezpečenstvom spôsobeným ich vlastným konaním alebo zneužitím inými ľuďmi. Len odborník dokáže urobiť klienta spokojným a šťastným vo svojom malom svete, nepochopiteľnom pre väčšinu ostatných ľudí.
Zákonné aspekty a práva osôb s mentálnym postihnutím
Pre ochranu občanov so stredným a ťažkým mentálnym poškodením je často nutné zbaviť ich spôsobilosti na právne úkony a súdom ustanovený poručník, či už príbuzný alebo riaditeľ zariadenia, rozhoduje a preberá zodpovednosť za ich konanie. Všetci ľudia na svete, bez rozdielu zdravotného stavu, národnosti, farby pleti a prostredia, musia mať zabezpečené základné materiálne podmienky potrebné na prežitie, každý potrebuje jesť, piť a bývať.
Ak ide o dieťa so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, k žiadosti o prijatie dieťaťa na predprimárne vzdelávanie sa prikladá aj vyjadrenie príslušného zariadenia výchovného poradenstva a prevencie a odporučenie všeobecného lekára pre deti a dorast - pediatra (§ 59 ods.). V rozhodnutí o prijatí dieťaťa môže riaditeľ materskej školy určiť adaptačný pobyt, ktorý nesmie byť dlhší ako tri mesiace, alebo ak ide o prijatie dieťaťa so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, diagnostický pobyt dieťaťa, ktorý nesmie byť dlhší ako tri mesiace. Materská škola pre deti so zdravotným znevýhodnením uskutočňuje výchovu a vzdelávanie podľa vzdelávacích programov uvedených v § 94 ods. 2 písm. g). Takúto materskú školu možno zriadiť pre najmenej desať detí; zrušiť ju možno, ak klesne počet detí pod osem. Materská škola pre deti so zdravotným znevýhodnením sa vnútorne člení na triedy, do ktorých sa spravidla zaraďujú deti rovnakého veku s rovnakým zdravotným znevýhodnením. Trieda sa zriaďuje najmenej pre štyri deti, najvyšší počet detí je osem.
Výkon práv a povinností vyplývajúcich zo zákona musí byť v súlade s dobrými mravmi. Nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého uchádzača, dieťaťa, žiaka alebo poslucháča. O prijatí dieťaťa so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami rozhoduje riaditeľ školy na základe písomnej žiadosti zákonného zástupcu a písomného vyjadrenia zariadenia výchovného poradenstva a prevencie, vydaného na základe diagnostického vyšetrenia dieťaťa. Ak sa počas dochádzky žiaka do základnej školy so vzdelávacím programom pre žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami zmení charakter potrieb žiaka alebo jeho zaradenie nezodpovedá charakteru jeho potrieb, riaditeľ základnej školy po vyjadrení príslušného zariadenia výchovného poradenstva a prevencie odporučí zákonnému zástupcovi žiaka podať návrh na prijatie žiaka do inej školy, prípadne na základe žiadosti zákonného zástupcu rozhodne o oslobodení žiaka od povinnosti dochádzať do školy. Ak zákonný zástupca nekoná v záujme dieťaťa, riaditeľ školy postupuje podľa § 29 ods. 14.
Ak sa špeciálne výchovno-vzdelávacie potreby dieťaťa alebo žiaka prejavia po jeho prijatí do školy a dieťa alebo žiak ďalej navštevuje školu, do ktorej bol prijatý, jeho vzdelávanie ako vzdelávanie dieťaťa alebo žiaka so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami sa mu zabezpečuje po predložení písomnej žiadosti o zmenu formy vzdelávania a ďalšej dokumentácie podľa § 11 ods. 9 písm. a). Ak ide o maloleté dieťa alebo žiaka, písomnú žiadosť s ďalšou dokumentáciou podľa § 11 ods. 9 písm. a) predkladá jeho zákonný zástupca (§108 ods. 4). Na základe žiadosti zákonného zástupcu žiaka a odporučenia praktického lekára pre deti a dorast môže riaditeľ základnej školy zo zdravotných dôvodov alebo z iných závažných dôvodov rozhodnúť o oslobodení alebo čiastočnom oslobodení žiaka od vyučovania niektorého predmetu, a to na celý školský rok alebo jeho časť; v rozhodnutí určí náhradný spôsob vzdelávania žiaka v čase vyučovania tohto predmetu.
V základnej škole pre žiakov so zdravotným znevýhodnením podľa § 95 ods. 1 písm. b) sa uskutočňuje výchova a vzdelávanie podľa vzdelávacích programov uvedených v § 94 ods. 2 písm. g). V takejto základnej škole možno predĺžiť dĺžku vzdelávania až o dva roky. Základná škola so vzdelávacím programom podľa § 94 ods. 2 písm. g) sa zriaďuje pri zdravotníckom zariadení. Ak sa na vzdelávanie detí a žiakov podľa § 94 ods. 2 písm. g) nezriadi škola pri zdravotníckom zariadení, môže toto vzdelávanie vykonávať pedagogický zamestnanec školy podľa § 95 ods. 1 písm. a) alebo písm. b). Základná škola podľa § 95 ods. 1 písm. b) sa spravidla zriaďuje pre najmenej desať žiakov s rovnakým zdravotným znevýhodnením a zriaďovateľ ju zruší, ak počet žiakov klesne pod osem. V odôvodnených prípadoch možno školu ponechať zriadenú aj pri nižšom počte žiakov, najmä v prípadoch, ak v nasledujúcom školskom roku je predpoklad zvýšenia počtu žiakov. Triedy podľa § 94 ods. 1 písm. a) a b) prvého bodu možno zriadiť pre najmenej štyroch žiakov a najviac desať žiakov.
tags: #ops #dieta #s #mentalnym #postihnutim