Súdne konania, ktoré rozhodujú o usporiadaní vzťahov k deťom po rozpade rodiny, sú pre všetkých zúčastnených strán mimoriadne náročné. V týchto citlivých veciach sú súdni znalci neuralgickým bodom, pričom ich znalecké posudky často slúžia ako kľúčový podklad pre súdne rozhodnutia. Na znalecké posudky sudca hľadí skoro ako na Bibliu, a to až do tej miery, že čo znalec povie, to je takmer sväté. Táto prax je však v rozpore so základnými princípmi súdneho konania, kde žiaden z dôkazov nemá, podľa zákona, prioritu, nemá vyššiu, či nižšiu hodnotu. Je výlučne na sudcovi, ako názory znalca vyhodnotí. Napriek tomu sa v praxi často stretávame so svojvoľným presadzovaním mienky znalca, čo môže mať fatálne dôsledky pre životy detí a rodičov. Takáto situácia vytvára priestor pre rôzne kontroverzie a spochybnenia, ktoré si vyžadujú hlbšiu analýzu a reflexiu celého systému.
Právny Rámec a Typy Znaleckej Činnosti v Konaniach týkajúcich sa Detí
Účasť znalca z odboru psychológie je v konaniach o rozvode a úpravu práv a povinností rodičov k maloletým deťom na čas po rozvode takmer bežnou záležitosťou. V takýchto konaniach súd spravidla ustanovuje znalca, aby ten vypracoval znalecký posudok, ktorý má byť jedným z dôkazov v súdnom konaní. Tento posudok je často rozhodujúcim podkladom pre rozhodovanie súdu, napríklad o zverení maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti niektorého z rodičov, prípadne pre rozhodnutie súdu o zverení maloletého do striedavej starostlivosti.
Právny rámec činnosti znalca upravuje zákon č. 382/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch. Tento zákon detailne vymedzuje, čo je to znalecká činnosť, stanovuje nevyhnutné náležitosti znaleckých úkonov, definuje práva a povinnosti znalcov, ako aj úpravu priestupkov a iných správnych deliktov znalcov. Okrem samotného zákona, právny rámec činnosti znalcov vytvára aj vyhláška č. 228/2018 Z.z., ktorou sa vykonáva zákon o znalcoch. Znalcom, ktorý môže byť pribratý do konania a ktorý je oprávnený vypracovať znalecký posudok, môže byť len osoba, ktorá je zapísaná v zozname znalcov vedenom Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky. Avšak, v niektorých výnimočných prípadoch môže súd za takzvaného ad hoc znalca ustanoviť aj osobu, ktorá nie je zapísaná v zozname znalcov, prípadne znalca z iného odvetvia.
V rodinnoprávnych veciach je do konania pribratý znalec zväčša z odboru psychológie. Samotný odbor psychológie sa člení na takzvané odvetvia, akými sú poradenská psychológia, odvetvie klinickej psychológie dospelých či odvetvie klinickej psychológie detí. Každý z týchto znalcov je oprávnený na výkon činnosti len vo svojom odvetví, pričom konkrétne obsahové vymedzenie je určené prílohou k vyššie uvedenej vyhláške. V konaniach o rozvode sú spravidla ustanovení poradenskí psychológovia, ktorí sa vyjadrujú najmä vo vzťahu k úprave styku dieťaťa s rodičmi a k problémom ohľadne zverenia dieťaťa do osobnej starostlivosti jedného z rodičov. Znalci v odvetviach ako klinická psychológia detí a klinická psychológia dospelých sú v zmysle vyhlášky oprávnení na výkon činnosti najmä v trestnoprávnych konaniach, aj keď pokiaľ ide o detských klinických psychológov, tí sa k jednotlivým aspektom psychického vývinu dieťaťa vyjadrujú aj v konaniach o rozvode a úprave práv a povinností rodičov k maloletým deťom, respektíve v iných občianskoprávnych konaniach. Z pohľadu účastníkov konania je potrebné brať na zreteľ, že znalec z odboru psychológie (na rozdiel od znalca z odboru psychiatrie) nie je oprávnený stanovovať diagnózu, napríklad vo vzťahu k drogovej alebo alkoholovej či inej závislosti niektorého z rodičov. Znalec z odboru psychológie je však oprávnený vyjadriť sa k prítomnosti takzvanej psychopatológie u niektorého z rodičov, teda k prítomnosti znakov svedčiacich pre prítomnosť možnej závislosti.
Kritické Aspekty Znaleckej Činnosti: Od Alibizmu k Metodologickým Chybám
Najzásadnejší problém v konaniach týkajúcich sa detí spočíva v neschopnosti riešiť rodinné konflikty priamo v súdnej sieni. Sudca sa preto zvykne alibisticky skrývať za znalca. Tento alibizmus vedie k tomu, že sudca ani nevie, čo vlastne potrebuje zistiť. Zadanie sa tak štandardne točí okolo inteligencie rodičov, okolo toho, kto z nich je lepší, aký vzťah majú s dieťaťom a naopak, a medzi sebou, kto manipuluje, kto nie, a mnoho ďalších otázok, ktoré mnohí dôverne poznajú. Takáto neurčitosť a absencia jasne vymedzeného problému sú nielen z metodologického hľadiska, ale aj z hľadiska spravodlivosti, cestou na scestie. V takomto toxickom rodinnom prostredí sú síce situácie, ktoré niekoho vážne ohrozujú, a tie si vyžadujú dôkladné prešetrenie. Ak však ide o násilie, neprináleží to na stôl civilného súdu, ale do režimu trestného konania. Môže ísť o zanedbávanie zdravotnej starostlivosti, alebo iné formy zlého zaobchádzania s dieťaťom, čo sú legitímne oblasti pre znalecké skúmanie. Ale vždy musí súd vymedziť, čo sa má zisťovať. Bez jasného vymedzenia problému ide o obyčajnú svojvôľu a alibizmus.
37 - Znalecký posudok, výsluch znalca a odborné vyjadrenia, konzultant
Súdny znalec nie je oprávnený vyjadrovať sa alebo posudzovať akékoľvek právne otázky súvisiace so súdnym konaním. Napriek tomu zadanie súdu najčastejšie smeruje k tomu, aby znalec zisťoval, komu treba dieťa „prideliť“ po rozpade rodiny. Lenže práve to znalec nesmie. Zo zákona sa znalec „nevyjadruje k právnemu posúdeniu veci“ (§ 207 ods. 2 CSP). Z takýchto dôvodov viacerí znalci dostali pokutu za správny delikt. Ústavný súd vo svojom uznesení sp. Zn. IV. US 3470/15 zo dňa 19. 7. konštatoval, že všeobecné súdy v tomto ohľade nepostupovali adekvátne. Ustanovenej znalkyni uložil vykonať psychologické vyšetrenie obidvoch rodičov i maloletých, čo je legitímne, nemal ale už požadovať zodpovedanie právnej otázky, ktorý z rodičov má lepšie výchovné schopnosti - také hmotnoprávne hodnotenie prináleží iba súdu. Rovnako znalkyni správne uložil zhodnotiť vzťah maloletých k obidvom rodičom a overiť, či nie sú niektorým z nich ovplyvňovaní (navádzaní) proti druhému rodičovi. Nemal ale už žiadať posúdenie, či je v záujme maloletých skôr ich zverenie do starostlivosti matky alebo otca, poprípade zverenie detí do striedavej starostlivosti - rovnako posúdenie tejto (právnej) otázky prislúcha výhradne súdu, pričom znalec je povolaný iba k tomu, aby poskytol (z pohľadu právneho hodnotenia neutrálne) skutkové zistenia. Chybný postup súdov sa materializuje už pri zadávaní otázok forenzným znalcom. Súdy totiž na znalca delegujú svoju výhradnú kompetenciu rozhodnúť, ako sa usporiadajú vzťahy v rozpadnutej rodine. Znalec nemá kompetenciu určovať, aký bude styk detí s tým-ktorým rodičom. Jeho úlohou je zistiť reálnu situáciu medzi deťmi a rodičmi a podať súdu správu, resp. správy.
Samotní znalci sú tiež problémom. Neraz sú posudky doslova zlátaninou citácií spisov a testovania, ktorého zmysel a súvis so skúmanými problémami nikto ani netuší, nie žeby veci aj jasne chápal. Videl som aj absurdnejšie posudky. Sám som ich ako sociálny vedec analyzoval asi dve stovky, a žiaľ, takmer žiadny nestál za nič. Odbornejšie povedané, posudky nespĺňali základné kritériá vedeckých poznatkov tak, ako to vyžaduje zákon (§ 207, ods. 1 Civilný sporový poriadok) a metodológia vedy. Ako je to vôbec možné? Kde sa deje chyba? Bolo by veľmi jednoduché povedať, že korupcia, a možno aj áno, ale ako už bolo spomenuté, hlavný problém je systémový. Ak súd nevie, aký problém potrebuje zistiť, znalec má chaos a robí to, čo ovláda najlepšie. Postupuje ako pri vyšetrení pacienta v ambulancii. Lenže medzi ambulantnou činnosťou a znaleckým (vedeckým) poznávaním je dosť veľký rozdiel, asi ako medzi víťazstvom v ligovom futbalovom zápase a získaním majstrovského titulu. Pretože jeden vyhratý zápas ešte nerobí majstra. Rovnako ako jedno vyšetrenie v ambulancii nedokáže identifikovať problém dieťaťa a rodičov, ktorí navyše nežijú izolovane. Okrem toho, ak príde človek do psychologickej ambulancie, príde tam z vlastnej vôle, čo predpokladá istý stupeň dôvery medzi ním a psychológom. Ak sa dostaví na príkaz súdu a s cieľom, aby psychológ pátral v jeho duši a určil, ako bude žiť, snaží sa prezentovať v lepšom svetle, alebo hrá rolu obete. Vo vede sa také správanie označuje ako Hawthornský efekt, kedy pozorovaný subjekt mení svoje správanie v dôsledku vedomia, že je pozorovaný. Z tých významnejších rizík spomeniem ešte observer - expectancy efekt, ktorý nastáva vtedy, ak očakávania znalca ovplyvňujú realitu tým, že účastníkov znaleckého vyšetrenia neúmyselne ovplyvní, povedzme tým, že im počas vyšetrenia vyjadruje svoje názory a postoje ku skúmanému problému. Ďalším rizikom je primacy efekt - efekt prvého dojmu, kedy počiatočné informácie alebo dojmy o osobe majú neúmerne veľký vplyv na celkové posúdenie.
Názor Dieťaťa a Potreba Objektívneho Zisťovania
Kľúčovým elementom v rodinnoprávnych sporoch je názor dieťaťa. Nestačí, že znalec sa porozpráva s dieťaťom, urobí nejaké testy a vec uzavrie s neomylným záverom. Nesmie to tak robiť, čo Dohovor o právach dieťaťa a rozhodnutia ESĽP jednoducho zakazujú. Zjednodušene, práca s dieťaťom je založená na dvoch princípoch: (a) názorom nie sú jednorazovo vyslovené myšlienky, ale musí ísť o proces, ktorý zahŕňa viacero zdrojov poznania; (b) názor dieťaťa je podriadený jeho najlepšiemu záujmu. To znamená, že aj keď dieťa vyjadrí preferenciu, súd a znalec musia vždy zvážiť, či táto preferencia skutočne zodpovedá jeho najlepšiemu záujmu, alebo či nie je výsledkom manipulácie alebo iných okolností.
Všetko, čo dieťa i rodičia povedia, musí byť zaznamenané na videozázname alebo aspoň na audionahrávke. Je to dôležité z hľadiska psycholingvistiky, ktorej súčasťou je neverbálna komunikácia. Ľudská komunikácia pozostáva z 80% neverbálnej komunikácie (mimika, intonácia reči, reč tela a pod.) a z 20% verbálnej komunikácie. Znalec však vychádza vždy iba z povedaného a ešte aj to povedané interpretuje tak, ako to on pochopil. Ak takéto záznamy nie sú, a znalec uvádza iba prepis, je to neobjektívne. Ide iba o subjektívnu interpretáciu povedaného, nie o skutočné vyjadrenia. Človek ani nemusí byť psychológom a vie, že interpretácia slov iného človeka býva nezriedka skreslená vlastným úsudkom. Určite poznáte situáciu, kedy sa jeden pred druhým bránil argumentom, že ja som to tak nemyslel, ako som to povedal. A to nehovorím o tom, že znalec nemusí nič preukazovať, pretože súd sa uspokojí s jeho tvrdeniami. Celkom pokojne sa potom môže stať, že znalec vyšetruje dieťa a nikto nikdy nevie, čo sa v skutočnosti za dverami udialo. Nie sú to prázdne slová - Rada pre práva dieťaťa disponuje videom, ktoré nahrala malá youtuberka, v ktorom s rozhorčením komentuje zápisnicu zo súdu. Sudkyňa ju vypočula, zapísala a - všetko zapísané bolo inak, ako dievčatko povedalo. Do kategórie ochrany práv a slobôd iných možno priradiť zisťovanie dôvodov, prečo dieťa odmieta jedného z rodičov. A v tom momente sa spúšťa kolotoč rôznych príhod, argumentov, názorov, zveličovania triviálnych epizód, no zväčša ide viac o špekulácie ako o faktograficky podložené zistenia. Je to veľmi široká paleta rôznych dôvodov, na ktoré nestačí priestor nášho článku, no je kľúčové k nim pristupovať s najvyššou možnou mierou objektivity a metodologickej prísnosti.
Požiadavky na Preskúmateľnosť a Validitu Znaleckých Posudkov
Úlohu znalca by mal čo najprecíznejšie určiť súd v uznesení, ktorým znalca do konania pribral, a to jasnou formuláciou otázok, na ktoré má znalec v písomnom znaleckom posudku odpovedať. Jednou z najdôležitejších požiadaviek zákona na znalecký posudok je takzvaná preskúmateľnosť znaleckého posudku. V praxi to znamená, že znalec svoje výroky uvedené v posudku musí oprieť o priamo ním zisťované skutočnosti. Jeho výroky nesmú vzbudzovať pochybnosti o odbornosti a nestrannosti znalca. Tretej osobe musí byť po prečítaní znaleckého posudku zrejmé, akou „cestou“ prešiel znalec k výsledku znaleckého skúmania. Znalec musí vykonať skúšku platnosti a spoľahlivosti svojich meraní. Ak tak neurobí, jeho merania majú nízku poznatkovú hodnotu, čo je prirodzené. Bolo by chybou študovať iba spis a súvisiace zdroje bez vlastného systematického vyšetrenia a overenia.
Základná otázka, ktorú znalcovi treba položiť, je - ako ste na to prišli a ako ste to overili. Zažil som, že súd určil znalcovi úlohu, aby zistil, či deti a matka zažili násilie. Odpoveď znalca bola, že zažili, že to povedali deti a hovorila to aj matka. Otázka bola sama osebe neprípustná, pretože znalec sa nesmie vyjadrovať k právnym otázkam, ani sa nesmie vyjadrovať k dôkazom. No rozhodujúcim bolo, že svoje tvrdenie založil na prezentácii nejasných subjektívnych vyjadrení, ktoré vylučovali mnohé iné okolnosti. To sú najčastejšie faktory, ktoré sa dosť zanedbávajú a znehodnocujú znalecké vyšetrenie. Zlyhanie znalca však nepríde samo od seba, vždy súvisí so zlým zadaním.
Všeobecné súdy ďalej mali vykonať výsluch znalkyne pri konaní. Jednou zo základných zásad súdneho konania je jeho ústnosť, priamosť a verejnosť (čl. 96 ods. 2, Ústavy, § 6 ods. 1 zákona č. 6/2002 Sb., o súdoch a sudcoch). Ústnosť konania sa prejavuje okrem iného v ustanovení § 127 ods. 1 poslednej vety OSP, podľa ktorého popri písomnom posudku zásadne treba znalca vypočuť pri konaní, pri ktorom musí reagovať na otázky súdu, účastníkov konania, ich zástupcov a pred nimi je povinný (ústne) obhájiť metódu, ktorú použil, a vysvetliť svoje odborné (výlučne) skutkové závery. Iba vo výnimočných prípadoch zákon umožňuje uspokojiť sa len s písomným posudkom ako listinným dôkazom. Upustiť od výsluchu znalca u nariadeného konania sa dá v zásade len vtedy, pokiaľ účastníci netrvajú na jeho účasti, alebo sú závery písomnej časti posudku skutkovo jednoznačné; taká situácia však v praxi nastáva iba výnimočne (JIRSA, J. in Jirsa, J. a kol. Občanské soudní řízení: soudcovský komentář. Kniha II. 1. vyd. Praha: Havlíček Brain Team, 2014, s. 318, 324-325, srov. Rozsudok Najvyššieho súdu z dňa 29. 7. 2010, sp. zn. 21 Cdo 2458/2009, dostupný na www.nsoud.cz). Znalec je povinný vysvetliť, čo robil a prečo to robil, a ako to súvisí s jeho zisteniami. A najmä - vždy musí prísť pred súd a všetko riadne zdôvodniť.
Audit Znaleckých Posudkov ako Nástroj Zvyšovania Kvality a Ochrany Práv
Správne čítať posudok je problém pre každého laika, bez rozdielu, či ide o rodiča, advokáta alebo sudcu. V Rade máme možnosť pomôcť. Takúto službu nerobí nikto v zmysle komplexného metodologického auditu. Je to rozdiel ako robiť kontrolný posudok, pretože ak jeden znalec hodnotí prácu druhého znalca, necíti sa v tom celkom komfortne, čo môže viesť k zníženej objektivite. Znalecký posudok má zo zákona kompetenciu kontrolovať znalecký ústav. Na Slovensku je takýto ústav iba jeden - v Nových Zámkoch. Audit metodológie nie je kontrolou odbornej psychologickej činnosti znalca, ale auditom validity a reliability (platnosti a spoľahlivosti) celého posudku. Metodológia vedy je metadisciplína, zaoberajúca sa základnými otázkami budovania vedy a systémami vedeckého poznávania. Je to akoby kostra poznávania v jednotlivých vedných disciplínach, ako sú sociológia, psychológia, masmediálna komunikácia, matematika, fyzika, história a iné. Metodológia, zjednodušene vyjadrené, sa zaoberá konštrukciou výskumných procesov. Ak je konštrukcia chybná, zrúti sa celé dielo, a tým aj závery posudku. K auditu dostanete aj inštrukcie, ako s ním pred súdom naložiť. Poskytneme modus operandi, podľa ktorého súd musí audit vziať do úvahy a vysporiadať sa s ním. Čiže, buď výsledky auditu presvedčivo vyvráti, alebo ich prijme. Iný postup by bol ústavne nekonformný.
Práva Dieťaťa a Striedavá Starostlivosť: Zmena Paradigmy
Situácia detí počas rozvodových konaní býva v mnohých prípadoch dramatická, ale aj nekomplikovanejšie prípady prežívajú deti stresujúco. Správanie rodičov, niekedy predovšetkým matiek, býva účelovo motivované s tendenciou eliminovať druhého rodiča z výchovnej starostlivosti a minimalizovať jeho kontakt s dieťaťom. Práve v takýchto prípadoch je kľúčové vziať do úvahy ľudskú dôstojnosť, ktorú musí každý rešpektovať, aj súd. V Dohovore o ľudských právach a biomedicíne sa hovorí o priorite ľudskej bytosti: „záujmy a blaho človeka budú mať prednosť pred výhradným záujmom vedy a spoločnosti“ (čl. 2). Z toho vychádza, že primárne má ísť o ochranu jednotlivca.
Doterajšia prax súdov, ale aj niektorých znalcov, je ovplyvnená „novodobou“ tradíciou zverovať deti do výchovnej starostlivosti matky a to bez rešpektovania ich veku a pohlavia. Zverenie detí do starostlivosti otca bolo vnímané ako komplikovanejšie riešenie problémov, ktoré si často vyžadovali niekoľko kontrolných znaleckých posudkov, zo strany matiek nasledovali obviňovania a sťažnosti na znalca, návrhy na trestné stíhanie znalca, čo hraničilo až so zastrašovaním znalca. Aktuálne možno pozorovať nárast záujmu otcov o porozvodovú starostlivosť o svoje deti, možno práve ako dôsledok doterajšej praxe jednostranne preferovať starostlivosť matky, bez ohľadu na vek a pohlavie dieťaťa. Pozície rodičov vo vývine dieťaťa sa cyklicky striedajú, v určitom období je dôležitá osoba matky a potom je to osoba otca. Práve v pozdnejšom veku potrebujú deti cítiť silu, odvahu mužskej autority akou je otec a iba otec môže napríklad z chlapca vychovať muža, nikdy to nemôže urobiť matka a ani nevlastný otec. Snažím sa vždy matkám zdôrazňovať, aby deti uvoľnili a umožnili im žiť aj s otcom a aby to nebrali ako osobnú prehru.
Doteraz mohli rodičia realizovať určitú formu striedavej starostlivosti o dieťa iba vtedy, ak medzi sebou uzatvorili dohodu a súd ju schválil. Po novom má byť striedavá starostlivosť umožnená aj vtedy, ak jeden z rodičov uzatvorenie takejto dohody blokuje. Toto rozhodnutie vnímame ako výhru pre deti. Deti nebudú tlačené do rozhodnutia zvoliť si jedného rodiča, čo v ich vnútornom citovom prežívaní vedie vždy k pocitom viny voči rodičovi, ktorého priamo alebo nepriamo odmietli. Identita a jedinečnosť dieťaťa je daná jeho matkou a otcom a dieťa ich potrebuje vnímať a cítiť, aby určitým spôsobom zrkadlilo pozitívne, ale aj negatívne vlastnosti rodičov. V tomto procese sa dieťa učí prežívať svoju hodnotu, svoje sebavedomie, formujú sa jeho rôzne životné postoje, a týmto sa formuje jeho vyvíjajúca sa osobnosť. Akékoľvek dehonestovanie a kriminalizovanie jedného z rodičov je základom nízkej sebadôvery dieťaťa, dieťa má problémy so sebarealizáciou, čo postupne vedie k poruchám správania, depresiám a to sú predispozície k drogovým závislostiam, asociálnemu správaniu, ale aj iným psychickým a zdravotným problémom a to aj v ich dospelosti.
Striedavá výchova zrovnoceňuje pozície oboch rodičov a zrovnoceňuje aj ich zodpovednosť za výchovné problémy detí. Rodičia budú musieť viac komunikovať o problémoch svojich detí a nebudú ich tajiť zo strachu, že zlyhali. Zníži sa možnosť detí manipulovať s rodičmi a zneužívať ich strach, že o dieťa prídu. Problémy detí sú nepriamou výzvou pre oboch rodičov, aby začali spolu komunikovať, čo striedavá výchova jednoznačne umožní. Dieťa potrebuje oboch rodičov, ale to najdôležitejšie, čo potrebuje, je cítiť ich vzťah. Ak už tam nie je láska, z ktorej sa ich dieťa narodilo a ktorú silne cítilo, nech je tam aspoň ich vzájomná úcta a rešpektovanie. Striedavá výchova je riešením v prospech dieťaťa, dieťa bude mať voľbu slobodne naplniť svoje citové potreby k obom rodičom, nebude musieť svoje city k rodičom kontrolovať a potláčať. Apelujeme na všetkých, ktorí vstupujú do riešenia takýchto konfliktov, aby túto možnosť využívali. Ak budú určité problémy, nech si predstavia a precítia situáciu, že majú dve deti a majú sa rozhodnúť iba pre jedno dieťa, čo budú v tejto situácii prežívať vo svojom vnútri, ako budú trpieť pri pomyslení na druhé dieťa, a potom nech rozhodujú, čo je v záujme každého dieťaťa. Aj keď bude realizovanie striedavej výchovy v praxi náročnejšie a bude mať svoje úskalia, pre celkový psychosomatický vývin detí až do bodu, kedy sa deti stanú rodičmi, má striedavá výchova nedoceniteľný význam.
tags: #otazky #na #znalca #dieta