Otázka preukazovania otcovstva je o poznanie náročnejšia ako určenie materstva, pretože vo všeobecnosti platí, že pater est incertus, teda otec je neistý. Na rozdiel od materstva, kde je matkou dieťaťa žena, ktorá dieťa porodila, a mater semper certa est, určenie otcovstva si vyžaduje komplexnejší prístup. V slovenskom právnom poriadku sa otcovstvo určuje prostredníctvom troch vyvrátiteľných právnych domnienok, z čoho jasne vyplýva, že sa pri nich pripúšťa dôkaz opaku. Poradie týchto domnienok je ustanovené presne, čiže každá ďalšia domnienka prichádza do úvahy len v prípade, ak sa neuplatnila alebo bola vyvrátená predchádzajúca domnienka otcovstva. Správne určenie otcovstva je pritom zásadnou otázkou pre oboch rodičov, ale najmä pre maloleté dieťa, ktoré má právo rozvíjať svoj vzťah so svojím biologickým otcom a poznať svoj pôvod.
Určenie materstva a jeho jednoduchosť v právnom poriadku
Určenie materstva predpokladá pôrod dieťaťa matkou. S určením materstva spravidla nie je problém, aj keď Zákon o rodine pamätá aj na takúto situáciu, kedy v prípade pochybností určí materstvo súd. Nemocnica oznamuje narodenie dieťaťa matričnému úradu do troch pracovných dní, ak matka rodí doma, táto povinnosť prechádza na jedného z rodičov. Podľa § 82 ods. 1 zákona o rodine, matkou dieťaťa je žena, ktorá dieťa porodila. Ak by však vo výnimočných prípadoch predsa vznikla pochybnosť o určení matky, použije sa § 83 ods. 1 a 2 zákona o rodine, a materstvo sa určí na základe skutočností zistených o pôrode dieťaťa súdom. Návrh môže podať žena, ktorá o sebe tvrdí, že je matkou dieťaťa, alebo otec dieťaťa, alebo ten, kto má na tomto určení právny záujem, v tomto prípade ide o dieťa. Toto môže prichádzať do úvahy, ak chýba v matrike narodení zápis o matke dieťaťa alebo tam je zapísaná iná žena na miesto matky, alebo ide o nájdené dieťa, ku ktorému nebolo určené materstvo a tým pádom ani otcovstvo. Ak nie je určená matka, tak sa nedá určiť ani otcovstvo, ale v takomto prípade sa môže otcovstva domáhať len domnelý otec dieťaťa.
V Slovenskom právnom poriadku sa stáva, že matka nechce byť s jej dieťaťom nijako spájaná, čo sa označuje ako utajený pôrod. Zákonodarca v § 11 odseku 11 Zákona o zdravotnej starostlivosti (ZZS) umožňuje žene, ktorá zo subjektívnych alebo objektívnych dôvodov nechce byť s jej dieťaťom nijako spájaná, utajiť svoju identitu. Zákon umožňuje, aby v rodnom liste nebola uvedená matka, a tým pádom ani otec dieťaťa, keďže otcovstvo je podmienené určením materstva. Podľa Judikatúry súdu sa Európsky dohovor o ľudských právach musí uplatňovať v súlade so zásadami medzinárodného práva, najmä s tými, ktoré sa týkajú medzinárodnej ochrany ľudských práv. Pokiaľ zákonodarca poskytuje sprístupnenie údajov v osobitnej zdravotnej dokumentácii, potom rozhodnutie matky je pre samotné dieťa konečné, bez akejkoľvek možnosti napadnutia tohto jednostranného úkonu. De lege lata je teda právo matky utajiť svoju identitu absolutizované a jej rozhodnutie pre dieťa neznamená nič iné ako odsúdenie na doživotnú neistotu a nevedomosť o svojom pôvode. Judikatúra Európskeho dohovoru o ľudských právach a slobodách chráni primárne biologickú rodinu. Právo a sloboda matky končí tam, kde začína právo dieťaťa. V demokratickom a právnom štáte nesmie dochádzať k absolutizácii niektorého z práv chránených či už ústavou alebo ľudskoprávnymi dohovormi na úkor úplného vylúčenia iného práva, ktoré je s ním v konflikte. Tak je to aj v tomto prípade, kde zákonodarca vytvoril stav, kedy právo matky utajiť svoju identitu popiera právo dieťaťa poznať svoj pôvod.
Tri domnienky určenia otcovstva
Pre prípady nejasností v určení osoby otca prináša Zákon o rodine tri vyvrátiteľné právne domnienky. Pod vyvrátiteľnosťou sa rozumie, že vo vzťahu ku každej domnienke sa pripúšťa istý dôkaz opaku. Môže sa dokázať, že skutočnosť je v konkrétnom prípade iná, než ako uvádza uplatnená domnienka.
Prvá domnienka otcovstva: Manžel matky
Prvou vyvrátiteľnou právnou domnienkou je otcovstvo manžela matky. V zmysle § 85 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine (ďalej len „zákon o rodine“) sa za otca dieťaťa považuje manžel matky, ak sa dieťa narodí v čase od uzavretia manželstva do uplynutia 300. dňa po zániku manželstva alebo po jeho vyhlásení za neplatné. Táto domnienka vychádza z predpokladu, že ak sa dieťa narodí v manželstve, je pravdepodobné, že otcom dieťaťa bude práve manžel. Pre uplatnenie tejto domnienky nie je rozhodujúci faktický, ale právny stav, teda existencia manželstva v čase narodenia dieťaťa. Ak sa dieťa narodí hoc aj deň po uzavretí manželstva, zo zákona sa uplatní domnienka otcovstva manžela matky. Pre určenie otcovstva je rozhodujúcim okamihom objektívna skutočnosť - pôrod dieťaťa. Je úplne irelevantné, či bolo dieťa splodené počas trvania manželstva alebo nie. Zákon však pracuje aj s dobou po zániku manželstva alebo jeho vyhlásení za neplatné. Ak sa totiž dieťa narodí do tristo dní od takéhoto úkonu, stále sa uplatní domnienka číslo jedna. Otcovstvo určené 1. domnienkou vyplýva priamo zo zákona a uplatní sa aj v prípade, ak je zrejmé, že manžel matky nemohol splodiť dieťa (napríklad preto, že sa vôbec nevídajú, jeden z nich bol dlhodobo odcestovaný, manžel je neplodný a podobne). Tieto skutočnosti môžu byť dôvodom na zapretie otcovstva, ale samy osebe nevylúčia uplatnenie 1. domnienky.
V zmysle § 85 ods. 2 zákona o rodine platí, že ak sa dieťa narodí znovu vydatej matke, za otca sa považuje neskorší manžel, aj keď sa dieťa narodilo pred uplynutím 300 dní po tom, čo jej skoršie manželstvo zaniklo alebo bolo vyhlásené za neplatné. Uvedené zákonné ustanovenie tým jasne stanovuje otca dieťaťa, aby sa tak predišlo zbytočným komplikáciám pri určovaní otcovstva. Pri počítaní času, ktorý je rozhodujúci na určenie otcovstva, sa predpokladá, že manželstvo toho, kto bol vyhlásený za mŕtveho, zaniklo dňom, ktorý bol v rozhodnutí o vyhlásení za mŕtveho určený ako deň smrti (§ 85 ods. 1, 2 a 3 zákona o rodine).
Napriek tomu, že Zákon o rodine dáva manželom povinnosť vernosti, zo skúsenosti vieme, že dieťa môže byť v manželstve počaté aj iným mužom, ako manželom. Preto má právo manžel na súde otcovstvo zaprieť, a to do troch rokov odo dňa, kedy sa dozvedel o skutočnostiach dôvodne spochybňujúcich, že je otcom. Môže sa tak stať napríklad, ak pri testoch zhody darcov (otca a dieťaťa) zistí, že je nepravdepodobný ich rodičovský vzťah. Aj matka môže do troch rokov od narodenia dieťaťa zaprieť, že otcom dieťaťa je jej manžel. Manžel má právo zaprieť otcovstvo voči dieťaťu a matke, ak sú obidvaja nažive, a ak nežije jeden z nich, voči druhému. Ak nežije ani dieťa, ani matka, toto právo manžel nemá. Jediná výnimka, kedy otcovstvo voči dieťaťu narodenému v čase medzi stopäťdesiatym a trojstým dňom od vykonania zákroku asistovanej reprodukcie so súhlasom manžela matky nemožno zaprieť, je upravená v § 87 ods. 2 zákona o rodine. Ak sa dieťa narodí pred stodvadsiatym dňom od uzavretia manželstva, postačí samotné zapretie otcovstva a manžel nebude považovaný za otca.
Druhá domnienka otcovstva: Súhlasné vyhlásenie rodičov
Ak otcovstvo nie je určené podľa prvej domnienky otcovstva, t.j. otcovstva manžela matky, je možné ho určiť súhlasným vyhlásením oboch rodičov. Táto domnienka nastupuje najčastejšie v prípade, ak sa dieťa narodilo nevydatej matke, alebo v prípade, ak bolo otcovstvo podľa I. domnienky úspešne zapreté. Súčasný moderný trend partnerských vzťahov má za následok ten jav, že čoraz viac sa dostáva do úzadia inštitút manželstva, do ktorého sa v minulosti mnohokrát vstupovalo práve z dôvodu narodenia dieťaťa. Dnes je bežnou záležitosťou, ak dvaja žijú pod jednou strechou ako sa hovorí „bez papiera" alebo „bez požehnania", vo vzťahu im to funguje a vychovávajú spoločne svoje deti. V takýchto prípadoch sa nenarodilo dieťa rodičom, ktorí uzavreli manželstvo. Z toho logicky plynie, že nie je možné z neho vyvodzovať záver o otcovstve. Za najspoľahlivejší sa preto považuje ako prostriedok ustálenia tejto otázky súhlasné vyhlásenie rodičov, ako to stanovuje dikcia zákona o rodine, nakoľko je daný záujem spoločnosti na registrácií rodičovstva a tým i na zabezpečení práv dieťaťa ako aj záujem dieťaťa poznať svojich rodičov (článok 7 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa).
Pre súhlasné vyhlásenie platí, že ho musí urobiť otec aj matka dieťaťa. Predmetom vyhlásenia musí byť skutočnosť, že určité dieťa je ich spoločným dieťaťom. Vyhlásenie musí byť obligatórne zrealizované pred matričným úradom alebo pred súdom, no rodičia ho nemusia urobiť súčasne. Ak sa nemusia súhlasné prejavy rodičov urobiť naraz, rodičia môžu učiniť vyhlásenie v rôzne dni. V daných prípadoch sa za deň vyhlásenia považuje deň, kedy k vyhláseniu jedného z rodičov pristúpi súhlasné vyhlásenie druhého rodiča. Matričný úrad v praxi vyžaduje, aby sa obaja rodičia dostavili naraz pred úrad a súhlasný prejav učinili obaja rodičia, pričom súčasne urobia dohodu o mene a priezvisku dieťaťa. Vzhľadom na to, že ide o deklaratórny akt, nie je potrebný súhlas alebo schválenie takéhoto vyhlásenia rodičov príslušným matričným úradom. Dôležitým údajom je uvedenie dátumu, kedy došlo k súhlasnému vyhláseniu rodičov.
Why Do We Honor Fathers? | Dr. Myles Munroe
Maloletý rodič môže súhlasné vyhlásenie urobiť výlučne iba pred súdom. Do pozornosti však dávame fakt, že nie je úplne jasné, či by takéto vyhlásenie mohol zrealizovať napríklad aj 13-ročný rodič. Na súhlasné vyhlásenie rodičov nie je stanovená žiadna lehota. V zásade platí, že pokiaľ dieťa nemá právne určeného otca, otcovstvo možno vždy určiť na základe II. domnienky.
Pri súhlasnom vyhlásení rodičov o otcovstve v prípade, ak matka trpí duševnou poruchou, pre ktorú nemôže posúdiť následky svojho konania, alebo v prípade, ak by vyhlásenie matky bolo spojené s ťažko prekonateľnou prekážkou, postačuje len vyhlásenie otca dieťaťa. V takom prípade je to deň vykonania vyhlásenia muža - otca. V opačnom prípade, teda v prípade otca, nemožno takúto výnimku pripustiť. Jeho súhlas sa obligatórne vyžaduje vždy. Zdôrazňujeme však, že výnimku na strane matky nemožno aplikovať v prípade, ak je matka mŕtva, vtedy by sa otcovstvo dalo určiť iba podľa III. domnienky.
Môže nastať situácia, že otcovstvo voči dieťaťu uznal muž, ktorý nie je skutočným biologickým otcom dieťaťa. Podľa súčasnej právnej úpravy v SR tu takáto možnosť je. Takýto prípad riešil aj Najvyšší súd SR v konaní sp.zn. 5Cdo/492/2015. V tomto konaní vyslovil názor, že k vzniku otcovstva postačuje súhlasné vyhlásenie rodičov bez splnenia akejkoľvek ďalšej hmotnoprávnej podmienky, a to aj v prípade, ak by táto konštrukcia určenia otcovstva nezodpovedala skutočnému stavu rodičovstva a mohla prípadne viesť aj k obmedzeniu práv biologického otca. Ak by aj biologický otec podal žalobu na určenie otcovstva treťou domnienkou, žaloba by súd zamietol, nakoľko prednosť pred treťou domnienkou (určenie otcovstva na základe rozhodnutia súdu) má domnienka druhá (súhlasné vyhlásenie rodičov), ktorá stále trvá. Podobne by dopadla aj situácia, keby sa biologický otec rozhodol podať žalobu o zapretie otcovstva určeného súhlasným vyhlásením. Aj v tomto prípade by súd žalobu zamietol, pretože biologický otec nemá aktívnu legitimáciu na podanie tejto žaloby, teda nemá zákonné právo podať žalobu. Tú majú totiž len otec určený súhlasným vyhlásením a matka dieťaťa. Je zrejmé, že biologický otec nemá v podstate žiadnu šancu zvrátiť to, že za otca dieťaťa bol určený iný muž. Vyhláseniu otcovstva mužom, ktorý nie je biologickým otcom dieťaťa sa prakticky nedá zabrániť, pretože ani matrika ani súd v prípade určenia otcovstva súhlasným vyhlásením nevykonávajú dokazovanie. Najvyšší súd SR sa vyjadril, že poskytnutie žalobnej možnosti tretím osobám by narušovalo manželské alebo rodičovské vzťahy. Dieťa má podľa čl. 7.1 Dohovoru o právach dieťaťa právo poznať svojich rodičov, avšak ide o právo dieťaťa a nie jeho biologického otca. Tohto práva sa preto môže domáhať len dieťa a nie biologický otec prostredníctvom podania žaloby na určenie, respektíve zapretie otcovstva. Ak by totiž mohol biologický otec kedykoľvek podať žalobu o zapretie otcovstva proti mužovi, ktorý vyhlásil, že je otcom dieťaťa, išlo by o narušenie najlepšieho záujmu dieťaťa.
K tejto problematike však existujú aj iné právne názory. Napríklad Krajský súd v Nitre vyslovil právny názor, podľa ktorého súhlasné vyhlásenie rodičov je potrebné posudzovať ako dva právne úkony smerujúce nie voči sebe navzájom (ako pri uzavretí zmluvy), ale voči orgánu matriky, respektíve súdu. Ako každý právny úkon, aj tento právny úkon je potrebné posudzovať podľa § 37 a nasl. Občianskeho zákonníka. Tak právna teória, ako aj súdna prax nevylučujú možnosť domáhať sa v civilnom konaní určenia neplatnosti súhlasného vyhlásenia rodičov o otcovstve, pokiaľ by neboli náležitosti vyhlásenia právneho úkonu v zmysle § 37 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. splnené, respektíve ak obaja vyhlasujúci rodičia vedeli, že muž, ktorý takéto vyhlásenie učinil, nie je jeho biologickým otcom. Žalobca v právnom postavení domnelého otca nemá podľa Zákona o rodine priamu možnosť zaprieť otcovstvo právneho otca, t. j. žalovaného. V prípade konfliktu medzi právnym a biologickým otcom by ale nemala absentovať v právnej úprave možnosť nápravy takého nežiadúceho stavu. Treba preto pripustiť na strane žalobcu možnosť domáhať sa na súde ochrany svojho práva (práva na súkromný a rodinný život) žalobou o určenie neplatnosti tohto právneho úkonu. Ak odvolací súd v danej situácii vyslovil, že v tomto konaní nie je možné riadne a zákonne o takejto žalobe rozhodnúť, odmietol žalobcovi možnosť domáhať sa zákonom stanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, čo je v rozpore s čl. 6 ods. 1 zákona č. 209/1992 Zb. a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Zároveň týmto postupom odvolacieho súdu došlo aj k porušeniu práva žalobcu na relevantné konanie súdu spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). Okrem toho, uvedený záver krajského súdu, a to aj v kontexte jeho podpornej argumentácie, treba považovať za svojvoľný a neudržateľný. Zákon o rodine ako hmotnoprávny predpis totiž nie je špeciálnou právnou úpravou k Občianskemu súdnemu poriadku, ktorý je procesným predpisom. Vzťah týchto právnych predpisov nie je vzťahom špeciálnej právnej úpravy a všeobecnej právnej úpravy a preto záver krajského súdu, že „v opačnom prípade by dochádzalo k obchádzaniu špeciálnej právnej úpravy postupom podľa všeobecnej právnej úpravy“, nemá racionálny základ v interpretácii príslušných ustanovení právnych predpisov. Zákon o rodine v ustanovení § 110 umožňuje podporné použitie ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré sa použijú vtedy, ak Zákon o rodine určitú otázku neupravuje alebo ju upravuje neúplne. Keďže Zákon o rodine otázku platnosti právnych úkonov, akým je aj súhlasné vyhlásenie rodičov o otcovstve, neupravuje, treba potom použiť príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka, t. j. možno primerane použiť tiež ustanovenia § 37 ods. 1, § 38 a § 39 zákona č. 40/1964 Zb. V prípade súhlasného vyhlásenia muža, ktorý nie je biologickým otcom by podľa vyššie uvedeného názoru bolo možné uvažovať o tom, že takéto vyhlásenie by mohlo byť v rozpore s dobrými mravmi. ESĽP zase zastáva názor, podľa ktorého v prípadoch podobných ako je ten, ktorému sa venuje tento článok, ide o porušenie čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv, teda práva na ochranu súkromného a rodinného života. Samozrejme len za predpokladu, že biologický otec mal skutočný záujem na styku s dieťaťom.
Tretia domnienka otcovstva: Súdne rozhodnutie
Posledným spôsobom, ako je možné určiť otcovstvo k dieťaťu, je súdnym rozhodnutím. Túto domnienku možno uplatniť v prípade, že sa neuplatnila, respektíve bola vyvrátená prvá a následne aj druhá domnienka. K naplneniu tretej domnienky nedôjde bez aktivity zo strany dotknutých subjektov, čiže dieťaťa, matky alebo otca. K dokonaniu je potrebné rozhodnutie súdu. Konanie o určenie otcovstva je mimosporovým konaním upraveným v § 104 a nasl. zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „CMP“).
Na podanie návrhu na súd je aktívne legitimovaných viacero subjektov, t.j. samotné dieťa, matka dieťaťa (môžu ho podať spoločne alebo každý samostatne, avšak v tom prípade, keď návrh podá len jeden z nich, vylučuje sa tým podanie návrhu druhým) a muž, ktorý tvrdí, že je otcom dieťaťa. Návrh na určenie otcovstva sa podáva na súd, v obvode ktorého má dieťa bydlisko. Ide o výlučne návrhové konanie. Podnet na začatie konania môže dať v zmysle ustanovenia § 104 ods. 1 a 3 CMP aj matričný úrad. Ak sa narodí dieťa, u ktorého nie je otcovstvo určené zákonnou domnienkou svedčiacou manželovi matky ani súhlasným vyhlásením rodičov pred orgánom, ktorý vedie matriku, vyslúchne súd, ktorý je príslušný na konanie vo veciach určenia rodičovstva, matku a toho, koho matka označí za otca, či uznáva, že je otcom.
V zmysle § 94 ods. 2 zákona o rodine sa za otca považuje muž, ktorý s matkou dieťaťa súložil v čase, od ktorého neprešlo do narodenia dieťaťa menej ako stoosemdesiat a viac ako tristo dní, ak jeho otcovstvo nevylučujú závažné okolnosti. Závažnými okolnosťami, ktoré vylučujú otcovstva, sa rozumie nesporný záver o tom, že muž, ktorý s matkou súložil, nemôže byť biologickým otcom dieťaťa. V praxi sa preukazovanie otcovstva v súčasnosti preukazuje vykonaním DNA testov, ktoré sú na 99,99 % presné. Súd spravidla ustanoví v konaní znalca z odboru genetiky, ktorý vypracuje znalecký posudok, v ktorom na základe testov DNA účastníkov konania a maloletého dieťaťa určí pravdepodobnosť otcovstva k maloletému dieťaťu.
Ak podá návrh dieťa, musí byť zastúpené takzvaným kolíznym opatrovníkom, ustanoveným príslušným súdom. Funkcia kolízneho opatrovníka sleduje osobitný záujem dieťaťa v konaní pred súdom v konaniach vedených vo veciach starostlivosti súdu o maloletých, alebo v schválení právneho úkonu za maloletého. Funkcia kolízneho opatrovníka spočíva v povinnosti objektívne chrániť práva a právom chránené záujmy dieťaťa v konaní. Kolízny opatrovník zohľadňuje aj názor dieťaťa k prejednávanej veci, ak je to v jeho záujme. Ak žalobu podáva za dieťa opatrovník, môže to urobiť aj proti vôli matky. Dôkazné bremeno v tomto prípade zaťažuje toho, kto podal návrh, čiže navrhovateľa. Dokazovanie musí byť zamerané na zistenie, či matka dieťaťa a označený muž v rozhodnej dobe súložili, ako aj na okolnosti otcovstvo vylučujúce. Ak matka podá návrh voči Vám, musí preukázať, že je vylúčené, že ste otcom, napríklad dôkazné bremeno je na matke, to znamená, že ona musí preukázať, že nie ste otec. Pokiaľ sa jej to nepodarí, tak budete stále považovaný za otca dieťaťa. Ak súd vyzve na vyjadrenie sa k návrhu, je možné napríklad navrhnúť vykonanie testov DNA, krvných testov a podobne. Rovnako platí, že pokiaľ matka bude tvrdiť, že ste síce spolu mali pohlavný styk v čase rozhodnom pre splodenie dieťaťa, no neboli ste jediný s kým ho mala, nebude táto skutočnosť ešte dokazovať, že nie ste otcom.
Ak navrhovateľ v priebehu konania zomrie, môže v konaní pokračovať ďalšia osoba oprávnená na podanie návrhu. Podľa § 95 ods. 2 zákona o rodine, ak návrh podal muž, ktorý tvrdí, že je otcom dieťaťa, avšak v priebehu konania zomrie, nemôžu na jeho miesto vstúpiť ani dieťa, ani matka. Ak domnelý otec nežije, návrh na určenie otcovstva sa podáva proti opatrovníkovi, ktorého ustanovil súd. Konanie je proti opatrovníkovi, nie zosnulému. Opatrovník má však obmedzené právomoci. Nemôže pred súdom súhlasne vyhlásiť otcovstvo v zmysle II. domnienky tak, ako to môže urobiť domnelý otec dieťaťa. Potomkovia však majú možnosť podať úplne nový návrh na určenie otcovstva v lehote 6 mesiacov odo dňa smrti dieťaťa, v prípade ak budú schopní preukázať právny záujem na určení otcovstva. Opatrovníkom v takomto konaní by mal byť príbuzný zomrelého domnelého otca. Podmienkou je, aby s ustanovením opatrovníctva súhlasil a mal určité vedomosti a poznatky o vzťahu domnelého otca s matkou dieťaťa. Až po ustanovení opatrovníka súdom môže nasledovať žaloba o určení otcovstva, pretože legitimovaným účastníkom konania je práve opatrovník, nie zomrelý.
Ak by došlo v súdnom konaní o určenie otcovstva k súhlasnému vyhláseniu oboch rodičov, táto skutočnosť sa poznamená v zápisnici. Súd vydá rozhodnutie o zastavení konania a o tejto skutočnosti podá správu matričnému úradu. Určenie rodičovstva súhlasným vyhlásením rodičov pred súdom sa považuje za určenie otcovstva na základe II. domnienky.
Na základe takto vykonaného dokazovania súd následne v rozsudku určí otcovstvo k maloletému dieťaťu, respektíve určí, že osoba nie je otcom maloletého dieťaťa, alebo návrh zamietne. Pokiaľ súd na základe vykonaného dokazovania určuje otcovstvo k maloletému dieťaťu, zároveň v rozsudku upraví aj výkon rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu (zverenie, výživné a styk). Konanie o určenie otcovstva nie je časovo obmedzené. To znamená, že napríklad aj dospelé dieťa môže podať návrh na súd o určenie otcovstva.
Nezmeniteľnosť otcovstva určeného súdom
Platí, že otcovstvo určené treťou domnienkou nemožno zaprieť. Ak je otcovstvo určené súdnym konaním, nie je možné ho zaprieť. Táto zásada vyplýva z podstaty tretej domnienky, ktorá sa uplatňuje až po vyčerpaní alebo vyvrátení prvých dvoch domnienok a je založená na dôkladnom súdnom dokazovaní. Súd, ktorý rozhoduje o určení otcovstva na základe tretej domnienky, vyhodnocuje všetky dostupné dôkazy, vrátane svedeckých výpovedí, okolností intímneho styku a predovšetkým výsledkov znaleckých posudkov z odboru genetiky, teda DNA testov. Ak súd na základe takto vykonaného dokazovania rozhodne o určení otcovstva, ide o určenie založené na maximálnej možnej miere pravdepodobnosti a faktických zistení. Takéto určenie nie je len právnou domnienkou v pravom slova zmysle, ktorá by pripúšťala jednoduchý dôkaz opaku, ale je výsledkom komplexného a záväzného súdneho procesu, ktorý už všetky pochybnosti odstránil. Práve preto, že súd už raz vyhodnotil a potvrdil otcovstvo na základe presvedčivých dôkazov, zákon neumožňuje jeho následné zapretie. V tomto prípade je právna istota a definitívnosť súdneho rozhodnutia prioritou, čo zaručuje stabilitu rodinnoprávnych vzťahov a právne postavenie dieťaťa.
Why Do We Honor Fathers? | Dr. Myles Munroe
Možnosti zapretia otcovstva a ochrana záujmov dieťaťa
Na rozdiel od nezapierateľnosti otcovstva určeného súdom podľa tretej domnienky, otcovstvo určené prvou a druhou domnienkou je možné zaprieť. Pri prvej domnienke je to manžel matky, ktorý môže do troch rokov odo dňa, keď sa dozvedel o skutočnostiach dôvodne spochybňujúcich, že je otcom dieťaťa, zaprieť na súde, že je jeho otcom. Rovnako aj matka môže do troch rokov od narodenia dieťaťa zaprieť, že otcom dieťaťa je jej manžel.
Aj otcovstvo určené podľa druhej domnienky možno zaprieť. Znova je možné podať návrh na zapretie tak zo strany otca ako aj matky. Muž, ktorého otcovstvo bolo určené súhlasným vyhlásením rodičov, môže otcovstvo pred súdom zaprieť do troch rokov odo dňa jeho určenia, len ak je vylúčené, že by mohol byť otcom dieťaťa; táto lehota sa neskončí pred uplynutím troch rokov od narodenia dieťaťa. Aj matka dieťaťa môže v rovnakej lehote zaprieť, že otcom dieťaťa je muž, ktorého otcovstvo bolo určené súhlasným vyhlásením rodičov.
Zákon o rodine upravuje aj špecifický prípad zapretia otcovstva na návrh dieťaťa, čo je kľúčové pre ochranu jeho práv. Podľa § 96 ods. 1 zákona o rodine totiž: „Ak je to potrebné v záujme dieťaťa a ak uplynula rodičom dieťaťa lehota ustanovená na zapretie otcovstva, môže súd na návrh dieťaťa rozhodnúť o prípustnosti zapretia otcovstva. V tomto konaní musí byť maloleté dieťa zastúpené kolíznym opatrovníkom.” Na rozdiel od rodičov maloletého dieťaťa, dieťa môže vždy bez obmedzenia zákonnej lehoty podať na súd návrh na prípustnosť zapretia otcovstva. Ešte predtým, než súd bude konať o samotnej otázke zapretia otcovstva, musí súd rozhodnúť, či je vôbec v záujme dieťaťa, aby sa začalo konanie vo veci zapretia otcovstva. Súd pri rozhodovaní berie ohľad len na to, či takýto postup je v záujme dieťaťa, nie rodičov a či rodičom skutočne lehota uplynula. To sú dve zákonné podmienky pre prípustnosť konania zapretia otcovstva. Pokiaľ súd rozhodne o tom, že je v záujme dieťaťa, aby sa konalo o zapretí otcovstva, môže dieťa po právoplatnosti tohto rozhodnutia podať na súde návrh na zapretie otcovstva. Na podanie návrhu o prípustnosť zapretia otcovstva, ako aj následného návrhu na zapretie otcovstva na podnet maloletého dieťaťa neplynie žiadna zákonná lehota. V oboch prípadoch môže návrh podať ako dieťa plnoleté, tak aj maloleté. Tu vzniká otázka, kto je oprávnený za maloleté dieťa podať návrh o prípustnosť zapretia otcovstva. Treba uviesť, že tu súdna prax nie je úplne jednotná. Jedným výkladom je, že za dieťa v takomto prípade podáva návrh zákonný zástupca, t.j. rodič zapísaný v rodnom liste (Uznesenie Ústavného súdu SR č.k. II.US.320/09-9). Treba uviesť, že zákonný zástupca má v tomto prípade právo podať výlučne návrh o prípustnosť zapretia otcovstva, avšak v samotnom konaní dieťa nezastupuje, zastupuje ho súdom ustanovený kolízny opatrovník, spravidla ÚPSVaR. Podľa iného výkladu, návrh môže podať len súdom ustanovený opatrovník, čiže nie zákonný zástupca pre možný konflikt záujmov medzi rodičom a dieťaťom. Možný je tiež výklad aplikujúci § 9 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého samotné maloleté dieťa môže takýto návrh podať a aj podpísať, za podmienky, že je dostatočne rozumovo vyspelé.
V Slovenskej republike existuje možnosť, ktorou sa dá docieliť zrušenie otcovstva určeného súhlasným vyhlásením, avšak túto možnosť môže použiť len dieťa. Ide konkrétne o § 96 ods. 1 ZR, podľa ktorého ak by sa dieťa v budúcnosti dozvedelo, že muž, ktorý voči nemu vyhlásil, že je jeho otcom, nie je jeho skutočným biologickým otcom, mohlo by využiť svoje právo podľa § 96 ods. 1 ZR, požiadať o vyslovenie prípustnosti návrhu na zapretie otcovstva a podať žalobu na jeho zapretie. Tým by sa naplnilo aj jeho právo podľa čl. 7.1 Dohovoru o právach dieťaťa, teda právo poznať svojich rodičov.
tags: #otcovstvo #urcene #tretou #domnienkou #nemozno #zapriet