Rudolf Bultmann, narodený 20. augusta 1884 vo Wiefelstede v Nemecku a zosnulý 30. júla 1976 v Marburgu, bol významným nemeckým protestantským teológom a biblistom. Jeho meno je neodmysliteľne spojené s kontroverzným, no zároveň transformačným programom „odmýtenia“ Nového zákona, ktorý zásadne ovplyvnil teologické myslenie 20. storočia. Bultmannova práca sa snažila prekonať priepasť medzi biblickými textami a moderným svetom, pričom hľadala nové spôsoby, ako pochopiť kresťanskú vieru a jej existenciálny význam pre jednotlivca.
Rané roky a formovanie teologického myslenia
Rudolf Bultmann sa narodil do rodiny evanjelického farára Arthura Kennedyho Bultmanna a jeho manželky Heleny. Zatiaľ čo jeho otec inklinoval k liberálnej teológii, jeho matka si zachovala tradičné pietistické postoje, čo zrejme ovplyvnilo Bultmannovo vnímanie rôznych prúdov v rámci protestantizmu. V rokoch 1895 až 1903 navštevoval humanistické gymnázium v Oldenburgu, kde sa stal členom študentského spolku Camera obscura Oldenburgensis.
Po maturite sa Rudolf Bultmann začal venovať štúdiu evanjelickej teológie a filozofie. Svoje študijné kroky zamieril najprv do Tübingenu, kde s veľkým záujmom navštevoval prednášky Karla Müllersa o cirkevných dejinách. V Tübingene bol tiež členom akademického spolku Igel. Po troch semestroch sa v roku 1904 presunul do Berlína. Tam pokračoval v štúdiu pod vedením významných osobností ako Adolf von Harnack a Hermann Gunkel. Už v lete 1905 sa jeho akademická cesta viedla do Marburgu, kde sa začal intenzívne špecializovať na Nový zákon.
V roku 1907 úspešne zložil štátnu skúšku z teológie. V roku 1910 obhájil doktorát z teológie prácou s názvom Stil der paulinischen Predigt (Štýl pavlovskej kázne). O dva roky neskôr, v Marburgu, dosiahol habilitáciu prácou o exegéze Teodora z Mopsuestie. Názov jeho prvej prednášky v pozícii súkromného docenta znel: Was läßt die Spruchquelle über die Urgemeinde erkennen? (Čo nám hovorí prameň výrokov o prvotnej cirkvi?).
Akademická kariéra a nástup k dialektickej teológii
Počas svojej rannej akademickej kariéry pôsobil Bultmann ako súkromný docent. V roku 1916 prijal pozvanie do Breslau a o rok neskôr sa oženil s Helenou Feldmann. V roku 1920 prijal ponuku na vyučovanie v Gießene, no už v roku 1921 sa vrátil do Marburgu, kde prevzal pozíciu nástupcu Wilhelma Heitmüllera.
Počas obdobia národného socializmu sa Rudolf Bultmann aktívne zapojil do tzv. Bekennende Kirche (Vyznávajúcej cirkvi) a Pfarrernotbund (Zväzu ohrozených farárov). Vo svojich kázňach otvorene poukazoval na rozpor medzi národno-socialistickou ideológiou a kresťanskou vierou. Hoci sa sám verejne priamo nepostavil proti režimu, jeho aktivity a postoje mu pravdepodobne umožnili zostať vo svojom úrade až do svojej emeritácie v roku 1951.
V roku 1921 publikoval Bultmann svoj vplyvný spis Geschichte der synoptischen Tradition (Dejiny synoptickej tradície). Toto dielo je dodnes považované za klasiku v oblasti exegézy Nového zákona. V tejto práci Bultmann predložil základnú analýzu dejín formy synoptických evanjelií, v ktorej sa pokúsil identifikovať jednotlivé pramene, ktoré ovplyvnili konečnú podobu evanjeliových textov. Podobne ako Martin Dibelius, aj Bultmann zastával názor, že najstarším písomným prameňom, ktoré bolo možné rekonštruovať, predchádzala určitá predliterárna fáza, fáza ústnej tradície. Z toho vyplývalo jeho presvedčenie, že písomne zaznamenané texty nie je možné považovať za čisté historické správy, keďže už boli poznačené vierou prvotného kresťanského spoločenstva.
Bultmann tiež zastával názor, že apoštoli ako Pavol a Ján sa primárne nezaujímali o Ježiša ako o historickú postavu, ale skôr o Ježiša viery. Ako dôkaz uvádzal napríklad text 2 Kor 5,16: „A ak sme aj poznali Krista podľa tela, teraz ho už nepoznáme.“ Tieto Bultmannove názory sú však v súčasnosti často považované za prekonané. Bultmann však videl ranokresťanské dokumenty primárne v službe viery a kultu.
Odklon od liberálnej teológie a program odmýtenia
V roku 1924 sa Bultmann vo svojom diele Die liberale Theologie und die jüngste theologische Bewegung (Liberálna teológia a najnovšie teologické hnutie) odklonil od liberálnej teológie. Zatiaľ čo uznával jej prínos k porozumeniu historických súvislostí a podnecovaniu kritického myslenia u svojich študentov, kritizoval prílišné zameranie na historickú metódu. Upozorňoval, že historické poznatky nie sú samy osebe schopné stať sa základom kresťanskej viery.
Bultmann sa stotožnil so zástupcami dialektickej teológie, ako boli Karl Barth alebo Friedrich Gogarten, v názore, že človek vlastnými silami nedokáže spoznať Boha, a to ani prostredníctvom teologických štúdií. Vo svojej knihe Jesus predstavil konštruktívne námietky voči liberálnej teológii. Netúžil skúmať Ježiša ako čisto historickú postavu, ale skôr pochopiť nárok, ktorý si jeho posolstvo robí. Podľa Bultmanna sa kresťanská viera neorientuje primárne na Ježiša ako osobu, ale na kerygmu, teda posolstvo, ktoré stelesnil. Týmto postojom sa Bultmann ocitol v opozícii voči mnohým vtedajším teológom.
V stati Kirche und Lehre im Neuen Testament (Cirkev a učenie v Novom zákone), vydanej v roku 1929, Bultmann ďalej spresnil svoje chápanie kresťanského ohlasovania. Nevnímal ho ako teóriu ani ako prijatie nezmyselných dogiem, ale ako oslovenie človeka, ktoré mu umožňuje existenciálne seba-pochopenie. Situácia človeka je podľa neho charakterizovaná neschopnosťou ovládať svoj život z vlastnej moci, neistotou a neschopnosťou dosiahnuť istotu. Napriek tomu však človek môže žiť v dôvere, že sa v láske stretne s Bohom, že mu budú odpustené hriechy a jeho bytie bude ospravedlnené. Tento postoj však nie je jednorazovým rozhodnutím, ale musí sa neustále potvrdzovať v každej životnej situácii.
Neues Testament und Mythologie a diskusia o odmýtení
Od roku 1940 sa Bultmannova teologická práca sústredila na otázku, ako priblížiť svoju existenciálnu interpretáciu Biblie širšiemu publiku a ako ju urobiť podkladom pre kresťanskú vieru. V tomto kontexte rozvinul svoj program odmýtenia novozákonného posolstva, ktorý predstavil v roku 1941 vo svojom spise Neues Testament und Mythologie (Nový zákon a mytológia).
Bultmann v tomto diele predložil tezu, že Nový zákon vznikol v prostredí, kde bol silný mytologický prvok. V súčasnej dobe je však podľa neho nevyhnutné, aby sa tento mytologický prvok rozplynul pri kontakte s vedeckým obrazom sveta. Nemôžeme súčasne využívať moderné technológie, ako elektrické svetlo a rádio, liečiť sa modernou medicínou a zároveň veriť v novozákonné zázraky a duchovné javy. Kto sa o to pokúša, mal by si priznať, že aj keď to robí kvôli zachovaniu kresťanskej viery, v konečnom dôsledku robí kresťanské ohlasovanie v súčasnosti nezrozumiteľným a nemožným.
Ako prvý krok svojho programu odmýtenia rozvinul Bultmann teóriu o kresťanskom chápaní bytia. Rozlišoval medzi bytosťou mimo viery a bytosťou vo viere. Bytie mimo viery zahŕňa viditeľný a materiálny svet s jeho pominuteľnosťou, hriešnosťou, telom a starosťami. Bytie vo viere sa naopak vyznačuje životom z neviditeľného a nedisponibilného, odriekaním sa vlastnej istoty, aby mohla zažiariť viera v Božiu milosť.
Bultmann si všimol podobnosti medzi svojím chápaním bytia a modernou filozofiou, napríklad u Wilhelma Diltheya a Martina Heideggera. Filozofia však podľa neho mylne predpokladá, že človeku stačí poučiť sa o svojej prirodzenosti, aby s ňou žil v súlade. Kresťanská teológia naopak považuje Boží zásah za nevyhnutný pre „zjednotenie“ človeka s jeho prirodzenosťou. Okrem toho filozofia nie je celkom samostatná vo svojom chápaní ľudského bytia, pretože často využíva pramene ako Nový zákon, Martin Luther či Søren Kierkegaard.
Bultmann uznával, že filozofia umožňuje teologické premýšľanie vďaka svojmu primárnemu vnímaniu a chápaniu bytia a svojej pojmovosti. Avšak výroky a závery teológie sa nezakladajú na filozofii, ale na Božom ohlasovaní a v kresťanstve najmä na udalosti kríža. Viera v odpustenie hriechov a vykúpenie prostredníctvom Božej lásky, založená na veľkonočných udalostiach, je podľa neho viac než len zbožné prianie. Ježišovo zmŕtvychvstanie musí byť teda niečo viac ako len mytologické rozprávanie. Ak historicko-kritický výskum nepovažuje prázdny hrob a Ježišovo telesné zmŕtvychvstanie za historický fakt, tým viac sa chápe vznik veľkonočnej viery medzi učeníkmi ako historické jadro kresťanstva. Pre historika sa to javí ako vizionársky zážitok nejasného pôvodu, pre veriacich kresťanov ako Božie zjavenie. Ježišovo ukrižovanie sa musí chápať ako udalosť spásy.
Bultmann sa vo svojom diele zaoberá aj dvoma ďalšími aspektmi kresťanskej mytológie: Kristovou preexistenciou a Ježišovým panenským pôrodom. V oboch prípadoch nešlo podľa neho o vysvetlenie Ježišovho historického pôvodu, ale o objasnenie jeho významu pre vieru. Odmýtenie podľa Bultmanna neznamená elimináciu mýtu, ale jeho interpretáciu a pochopenie z existenciálneho hľadiska.
Kritika a dedičstvo Bultmannovej teológie
Bultmann nabádal svojich študentov, aby skúmali a kriticky posudzovali jeho myšlienky. V nemeckej teológii sa dlho udomácnil názor, že po Bultmannovi už nie je možné povedať nič zásadne nové o historickom Ježišovi. Ernst Käsemann, jeden z Bultmannových žiakov, však ako prvý (neskôr spolu s ďalšími profesormi Nového zákona) vyjadril názor, že priepasť medzi historickým Ježišom a prvými kresťanmi je užšia, než naznačoval Bultmann. Viacerí sa dokonca domnievali, že Bultmann sa vo svojom prístupe blížil k liberálnemu racionalizmu či skepticizmu.
Všetci Bultmannovi žiaci však trvali na tom, že viera založená výlučne na historických faktoch sa nemusí dotýkať existencie človeka, a preto v prísnom zmysle slova nie je pravou vierou. Prostredníctvom dialógu medzi nekonfesionálnou a katolíckou biblistikou dospeli mnohí Bultmannovi žiaci k názoru, že učeníci a očití svedkovia Ježišovho života zanechali v Novom zákone nezmazateľnú stopu, alebo prinajmenšom ich správy sú v spoľahlivej forme. Odborníci na Nový zákon tak rozvinuli kritériá na identifikáciu spoľahlivých tradícií a informácií o historickom Ježišovi. Tzv. „Neue Frage nach dem historischen Jesus“ (Nové otázky o historickom Ježišovi) sa držali Bultmannovho názoru, že kresťanská viera sa nemôže zakladať na historických faktoch, ale na existenciálnom prepojení.
Karl Barth zastával názor, že náuka o kresťanskej viere, rozvinutá do podoby „teológie“, by mala byť chápaná ako náuka o Bohu a jeho „Slove“ poslanom na tento svet. Barth vyčítal Bultmannovi, že vychádza z antropológie a teológiu postupne buduje „od“ človeka. Bultmann sa však snažil brať vážne ľudské chápanie a tzv. primárne chápanie (Vorverständnis) a skúmať, ako toto primárne chápanie poznačilo kresťanské výroky v kontexte raných cirkevných dejín. Barth to považoval za rúhanie, ktoré naznačovalo „prispôsobovanie si Boha človeku“. Od roku 1933 sa Barth dištancoval od všetkých „antropológov“, pričom udalosti Tretej ríše mu zdanlivo dávali za pravdu. Dnes sa však Barthova cesta často vníma ako jednostranná, hoci mnohé podnety z jeho školy boli prijaté a ďalej rozpracované Bultmannovou školou.
Okrem teologických spisov sa v rozsiahlej pozostalosti Rudolfa Bultmanna, uloženej v Univerzitnej knižnici v Tübingene, nachádzajú aj básne a rozprávky. Jeho prvým publikovaným dielom bola báseň v oldenburgských novinách z roku 1903. V rokoch 1916 až 1917 napísal pre svoju budúcu manželku štyri rozprávky s autobiografickými prvkami, ktoré prikladal k svojim listom.
Mesto Oldenburg si pripomína svojho niekdajšieho slávneho občana bronzovou bustou v miestnom parku.
Bultmannove citáty z jeho diel dodnes rezonujú v teologických diskusiách:
„Akým spôsobom mi môže byť odpustený môj hriech smrťou nevinného (ak sa vôbec o ňom smie hovoriť)? Čo je to za primitívny pojem hriechu a spravodlivosti, na ktorom sa zakladá takáto predstava? Aký primitívny je takýto pojem Boha?“
„Vlastným zmyslom mýtu nie je podať objektívny obraz sveta. V mýte sa skôr vyjadruje to, ako sa človek sám chápe vo svete. Mýtus teda nechce byť pochopený kozmologicky, ale antropologicky - lepšie povedané: chce byť interpretovaný existenciálne.“ (Neues Testament und Mythologie, 1941)
„Exegéza bez predpokladov nemôže existovať. … Nepostrádateľným predpokladom pre výskum textov je ale historická metóda. Exegéza je teda ako interpretácia historických textov vlastne časťou historickej vedy.“ (Ist voraussetzungslose Exegese möglich?, 1957)
„Historická metóda zahŕňa predpoklad, že dejiny sú jednotou v zmysle uzavretej súvislosti pôsobenia, ktorej sú udalosti navzájom spojené ako príčina a následok… Táto uzavretosť znamená, že súvislosť dejinných udalostí sa nepretrhne nijakým zásahom nadprirodzených, nadpozemských síl, čiže vlastne zázrak v tomto zmysle ani nejestvuje. … Ak napr. starozákonné rozprávania hovoria o aktívnom Božom zásahu do dejín, tak historická veda tu nemôže konštatovať nijaké Božie konanie. Historická veda môže brať vážne len vieru v Boha a vieru v jeho konanie. Historická nemôže, samozrejme, tvrdiť, že takáto viera je len ilúziou a že žiadne Božie konanie v dejinách neexistuje. Ona samo však nemôže brať spomenuté fenomény ako vedu a vedecky s nimi rátať. Môže dať len každému slobodne na výber, či v nejakej dejinnej udalosti, ktorá sa dá vysvetliť pomocou vnútrodejinných príčin, chce vidieť Božie konanie.“ (Ist voraussetzungslose Exegese möglich?, 1957)
tags: #pavol #bartsch #narodenie