Strata dieťaťa počas tehotenstva, či už ide o spontánny potrat alebo umelé prerušenie tehotenstva (interrupciu), predstavuje pre ženu hlbokú a často traumatickú udalosť. Tento fenomén je multifaktorový a zahŕňa v sebe morálnu, etickú, sociálnu, medicínsku, právnu, náboženskú a psychologickú rovinu. Takáto skúsenosť môže výrazne rozvíriť verejnú mienku, postaviť proti sebe rôzne skupiny v spoločnosti a upútať záujem odborníkov z rôznych vedných odborov. Paradoxne, napriek rozsiahlym diskusiám a rozmanitosti prežívania, ženy čelíace tejto situácii často zažívajú sociálnu izoláciu, nedostatok pochopenia a nevhodné reakcie zo strany svojho okolia. Cieľom tohto článku je preniknúť hlbšie do problematiky sociálnej izolácie po potrate, poskytnúť informácie o dopadoch na psychiku ženy a partnera a priblížiť možnosti odbornej a laickej pomoci.
Nevidený žiaľ: Spontánny potrat a jeho psychické dôsledky
Keď žena spontánne potratí alebo jej zomrie dieťa pri pôrode, okolie sa jej snaží čo najviac pomôcť. Často sa však zameriava skôr na svoj postoj vo vzťahu k žene, ako na skutočné potreby ženy samotnej. Pre mnohé ženy je strata dieťaťa skutočnosťou už od prvého momentu, keď sa dozvedia o tehotenstve. Ako potvrdila Lenka (28) po spontánnom potrate, „v deň potratu som stále nemohla uveriť, čo sa stalo.“ Vnímanie dieťaťa ako plnohodnotnej bytosti je prítomné už od počatia, a preto „žiadna žena v živote o svojom dieťati nepovie, že je to embryo alebo plod, ale od prvého okamihu ho vníma ako dieťa.“ Z tohto pohľadu nie je pre ňu rozdiel, či potratí v 10. alebo 20. týždni. Ak žena chcela byť tehotná, to bábätko čakala od prvého týždňa.
Bolesť zo straty dieťaťa zostane vždy, pretože ženu táto strata zraňuje v tom najhlbšom - v otázke, či dokáže byť matkou. Je to situácia, keď ju zrádza vlastné telo, s čím nemôže nič urobiť. Hoci medicínskym faktom ostáva, že dôvody spontánneho potratu nie sú vo väčšine prípadov známe, ako ani jeho prevencia a liečba, slová útechy vychádzajúce z medicínskej nutnosti potreby spontánneho potratu alebo z odôvodnenia založeného na osudovosti či náhode žene, ktorá sa s náhlou stratou snaží vyrovnať, nepomôžu. Naopak, prehĺbia jej pocit osamelosti. Psychologička Hana Celušáková zdôrazňuje, že „ak je žena čerstvo po potrate, nechce byť zase tehotná, ale ešte stále tehotná.“ Hoci spontánny potrat nastal na začiatku tehotenstva, žena cíti, že prišla o svoje dieťa, a preto nie je vhodné ho odlišovať od úmrtia dieťaťa pri pôrode alebo vo vyšších štádiách tehotenstva. Lucia (33) opísala svoj pocit: „Chcela som smútiť, ale neexistovala k dieťaťu žiadna väzba. Bolo mi smutno, nevedela som smútok riadne precítiť.“ Tento vnútorný konflikt, kedy žena prežíva hlboký smútok, no zároveň sa stretáva s nepochopením existencie tejto väzby, vedie k ešte väčšej izolácii.
Okolie a nástrahy komunikácie: Prečo dobré úmysly niekedy zraňujú
Priatelia, rodina a najbližšie okolie často nevedia, ako komunikovať so zranenou ženou. V najlepšom úmysle často vyslovia vety, ktoré jej ešte viac ublížia alebo ju urazia. Patria sem napríklad zľahčovania situácie, ako: „Veď si bola ešte len v 6. týždni…“ alebo „prežili aj iné, tak to prežiješ aj ty,“ či „neboj sa, budeš mať iné deti.“ Takéto výroky môžu byť extrémne škodlivé, pretože môžu byť klamlivé pre ženy, ktoré už nebudú mať iné deti. A aj keď žena iné deti má, to neznamená, že nechcela to, ktoré potratila. V akútnom smútku tieto rady nepomáhajú a len prehĺbia pocit nepochopenia a osamelosti.
Namiesto nevhodných rád je v mnohých prípadoch nápomocnejšie, ak rodina alebo priatelia, ak sa necítia komfortne rozprávať sa so ženou o tom, čo zažila, ju budú len počúvať. Mali by byť pripravení, že bude rozprávať o strate svojho dieťaťa, aj keď tehotenstvo trvalo len pár týždňov. Pozorného a chápavého poslucháča potrebuje smútiaca žena najviac. Veľký význam môže mať aj povzbudenie ženy k prejaveniu emócií, ako je smútok, hnev, stres, vina či frustrácia. Smútok je individuálny proces, ktorý nie je viazaný na časové ohraničenie. Je to ohraničenie, ktoré zahŕňa spôsoby, ako sa vyrovnať so živými spomienkami a bolesťou asociovanou so stratou.
Rodina a priatelia by nemali ostať zaskočení ani inými fyzickými prejavmi smútku, ako je plač, nechuť do jedla, potreba samoty, či hyperaktivita smútiacej ženy, ktorá sa napríklad začne púšťať do nových projektov. Nie je potrebné sa snažiť za každú cenu ženu rozveseliť, keďže smútok je prirodzeným prejavom v procese ozdravovania a je pre úplné psychické zotavenie potrebný. Dôležité je mať pri sebe niekoho, kto v tej chvíli podrží a nebude chlácholiť.
SMÚTENIE: Ako pomôcť niekomu, kto stratil rodiča
Manželská dynamika po strate dieťaťa: Keď smútia obaja
Strata dieťaťa hlboko zasiahne oboch partnerov, hoci ich prežívanie a spôsob vyrovnávania sa so smútkom sa môžu líšiť. Katka (31) si spomína: „V ten deň som prvýkrát videla manžela plakať.“ Lucia (33) dodáva: „Manžela to zobralo, ale snažila som sa mu o tom veľa rozprávať a bolo dobré, že sme boli veľa spolu.“ Aj napriek zdieľanej bolesti však žena často pochybuje, či manžel dostatočne rozumie, čo sa jej alebo lepšie povedané obom stalo. Môže sa uzatvárať do seba, pretože má pocit, že ide výlučne o jej zlyhanie alebo jej utrpenie.
Táto situácia môže ovplyvniť aj intímny život. V niektorých prípadoch žena prestáva mať záujem o sex alebo ho považuje len za nástroj na splodenie ďalšieho potomka. Ak v rámci procesu ozdravovania začne trpieť túžbou po ďalšom dieťati, môže byť pre ňu manželské spojenie motivované výlučne touto túžbou. V týchto situáciách je dôležité, aby si žena uvedomila, že manžel rovnako ako ona stratil dieťa, po ktorom túžil. To ale neznamená, že má strácať aj ženu, ktorú miluje.
Muži, ktorí vidia manželku smútiť, majú tendenciu rýchlo problém vyriešiť. Preto neotvárajú témy, ktoré ju rozplačú, robia aktivity, ktoré ju privedú na iné myšlienky a podobne. Žena môže takto nadobudnúť pocit, že manžel ju nechce vypočuť, alebo sa ho to až tak nedotýka. Paradoxne, žene sa uľaví, ak ju manžel trpezlivo vypočuje, ak sa bude môcť pri ňom vyplakať a neskrývať svoj smútok. Keď partnerka bude rozoberať tú istú tému stále dookola, je vhodné, aby bol partner trpezlivý a zároveň sledoval, či sa partnerkin stav postupne zlepšuje alebo či nepotrebuje vyhľadať odbornú pomoc. Keďže ženy reagujú na životné krízy inak ako muži, odporúčame im na prekonanie postpotratovej traumy otvoriť sa viac svojmu manželovi, veľa sa rozprávať aj o každodenných smútkoch, úspechoch a pádoch, neodmietať jeho pozornosť, snažiť sa postupne vystúpiť zo svojho smútku a plánovať aktivity, ktoré urobia manžela šťastným - spoločná večera, kultúrny program, dovolenka či akýkoľvek čas strávený spoločnou relaxáciou. Príkladom pozitívneho prístupu je svedectvo Lucie (31): „S manželom sme sa nevzdali myšlienky, že budeme mať ďalšie dieťa. Nevyhýbali sme sa tej téme a dúfali, že Pán Boh dá…Pomohlo, že sme sa mohli o tom spolu rozprávať… Manžel mi pomohol najviac tým, že nevyhľadával tú tému, ale bol pozitívny. Rozhodli sme sa myslieť na budúcnosť a tešiť sa z každého dňa… s manželom nás to dalo viac dokopy… druhýkrát som sa do neho zaľúbila.“
Komplexnosť umelého prerušenia tehotenstva a jeho následky
Umelé prerušenie tehotenstva (UPT), resp. interrupcia, predstavuje mimoriadne komplexný fenomén, ktorý sa dotýka morálnej, etickej, sociálnej, medicínskej, právnej, náboženskej a psychologickej roviny. Na Slovensku možno UPT vykonať slobodne na žiadosť ženy do 12. týždňa gravidity, teda do konca 1. trimestra. Neskôr už jedine z vážnych zdravotných dôvodov, napríklad pri vážnej vrodenej vývojovej chybe plodu (do 24. týždňa).
Neželané tehotenstvo, ktoré najčastejšie vedie k UPT, môže byť sprevádzané pocitmi nedostatku kontroly a straty statusu. Ženy, ktoré si neželajú tehotenstvo, k tomu vedú rôzne dôvody. Tehotenstvo môže byť nevhodne načasované, buď príliš skoro, alebo príliš neskoro. Žena môže mať nepodporujúcu reakciu partnera alebo rodiča, alebo má nedostatok prostriedkov na výchovu ďalšieho dieťaťa. V období otehotnenia môže byť narušená stabilita partnerského vzťahu alebo je žena bez partnera, navyše k tehotenstvu mohlo dôjsť po znásilnení alebo po inceste. Hoci len veľmi málo žien (menej ako 1 %) uvádza prinútenie k UPT, skúsenosti z poradenstva naznačujú, že to môže byť častejšie. Podľa zahraničných štatistík okolo dvoch tretín žien udáva, že boli nejakým spôsobom dotlačené k zákroku. Existujú svedectvá, že partner ženu k potratu nútil, napríklad s hrozbou opustenia. Ženy, ktoré idú na zákrok, často nie sú priebojné povahy a nie sú v sebe vysporiadané s tým, že by šli na zákrok, no podľahnú tlaku okolia, či už ide o manipuláciu alebo spochybňovanie ich schopností.
V porovnaní so spontánnym potratom, žena po umelom potrate často cíti väčšie výčitky. Zatiaľ čo žena po spontánnom potrate, aj keď rieši, či urobila niečo zle, nachádza podporu vedomím, že nemala zlý úmysel a spravidla nachádza oporu u príbuzných, ženy po umelom potrate, ktoré sa ním trápia, sa dostávajú do izolácie. Hovoria si, že asi sú jediné, kto to takto prežíva, a obávajú sa odsúdenia. Niekedy sú to prví alebo druhí ľudia, komu o potrate povedia. Na jednej strane im konzervatívni ľudia niekedy povedia: „veď si si to zaslúžila, tak teraz trp.“ Zástancovia pro-choice ich zas nechápu: „urobila si dobré rozhodnutie, tak prečo sa trápiš?“ Tretia skupina sú neutrálni ľudia, ktorí jej čin ani neschvaľujú, ani neodsudzujú, no nerozumejú, prečo by sa mala trápiť, keď predtým zákrok chcela. Takejto žene po umelom potrate len málokto rozumie, prečo má výčitky, a izolácia a samota trápenie ešte zosilňujú. Navyše, trauma súvisí aj so štádiom tehotenstva, v ktorom bolo ukončené. Čím neskôr sa potrat uskutoční, čím je teda dieťa väčšie a čím viac ho už matka cíti, tým horšie to potom znáša žena. Dôležitým faktorom je aj vzťah, aký má žena k nenarodenému dieťaťu - či ho vníma len ako zhluk buniek alebo ako ľudskú bytosť. Tie ženy, ktoré to od začiatku berú tak, že čakajú dieťa, to potom prežívajú ťažšie.
Fenomén postabortívneho syndrómu: Medzi popieraním a realitou
V súvislosti s psychickými následkami potratu sa často spomína pojem „postabortívny syndróm“ (PAS). V užšom zmysle je to špecifická forma posttraumatickej stresovej poruchy. Často sa však tento pojem používa širšie, ako akékoľvek negatívne prežívanie žien po potrate. Môže sa prejavovať od depresie až po flashbacky, teda veľmi živé momenty, kedy sa vracajú zážitky hoci aj cez deň a žena má pocit, že je znovu v traumatickej situácii. Zahrnuje intenzívny smútok, pocity viny či hanby, nepokoj, citovú otupenosť, narušený obraz o sebe samej alebo problémy vo vzťahoch. V niektorých prípadoch sa tieto symptómy prehĺbia až do depresie, porúch príjmu potravy či závislostí.
Hoci „popotratový syndróm“ nie je podľa medicínskej klasifikácie choroba, reálna skúsenosť odborníkov na duševné zdravie, ktorí s týmito ženami pracujú, je taká, že takto trpiace ženy existujú a je ich veľa. Je zvláštne, že niekto je vôbec schopný popierať existenciu takto trpiacich žien. Dôvod, prečo nie je uvedený v diagnostických manuáloch, spočíva v inej logike. Manuály zahŕňajú diagnózy ako posttraumatická stresová porucha, depresia, sexuálne dysfunkcie, poruchy príjmu potravy a ďalšie. Postabortívny syndróm sa v ťažších prípadoch prejaví ako niektorá z nich alebo ešte ďalších. Popotratový syndróm je skôr súbor typických príznakov, ktoré sa vyskytujú po potrate, no samotné môžu patriť pod rôzne diagnózy. Neexistencia samostatnej diagnózy v manuáli neznamená, že problém neexistuje. Je to podobné ako s manželskou krízou alebo traumou po znásilnení, ktoré tiež nie sú samostatnými diagnózami, no nik nespochybňuje existenciu utrpenia či traumy v oboch prípadoch.
Téma je však tabuizovaná a pre výsledky výskumov môže byť dôležité aj nastavenie výskumníkov, či sú z pro-life alebo pro-choice tábora. Keďže psychológia nie je exaktná veda, parametre výskumu je možné nastaviť tak, aby vyšli želaný výsledok. Nie je náhoda, že výskumníkom, ktorí verejne zastávajú právo na „slobodu voľby“, vychádzajú vždy nízke čísla, a z pro-life prostredia zas naopak. Je dôležité byť opatrný pri posudzovaní akýchkoľvek štúdií. Práve takéto štúdie a články, ktoré bagatelizujú utrpenie, môžu u žien prehĺbiť pocit izolácie. Povedia si, že keď sa po potrate trápia, sú so svojimi pocitmi celkom mimo. To, že niekto popiera, že existujú trpiace ženy po potrate, je znepokojujúce.
SMÚTENIE: Ako pomôcť niekomu, kto stratil rodiča
Cesta k uzdraveniu: Rituály, podpora a osobná sila
Pre uzdravenie po strate dieťaťa, či už spontánnej alebo indukovanej, je kľúčové umožniť si prejsť celým smútkovým procesom. Ten zahŕňa fázy ako popieranie, hnev, zjednávanie s osudom, opäť hnev, opäť popieranie a nakoniec zmierenie. Pokiaľ to má žena uzavrieť a nezostať traumatizovaná, treba ten proces dokončiť. A súčasťou smútku je rituál rozlúčenia. Hoci je niekedy psychicky najťažšie pre tie matky, ktoré nemajú žiadny fyzický dôkaz o tom, že ich dieťa existovalo, je dôležité vytvoriť si spomienku. Ak mama má nejakú pamiatku na bábätko, je to vždy dobré. Pokojne mu môže dať aj meno, môžu mu spolu s partnerom napísať list, nakresliť si ho, môžu sa aj poďakovať, že s ním mohli aj tú krátku dobu byť. Mama by si mala dovoliť všetku sentimentalitu a emócie. Čím viac pôjdu von s pocitmi, tým lepšie. Môžu ho aj symbolicky pochovať. Ak matkám mŕtve dieťa personál akoby z citlivosti neukáže, pre mamu je to často horšie, ako keď má možnosť vidieť ho, objať v náručí, rozlúčiť sa s ním. Niekedy sa robia aspoň odtlačky nožičky či ručičky.
Mamy sa často obviňujú alebo obviňujú partnera, okolie, čo je tiež pochopiteľný mechanizmus. Najčastejšie si vyčítajú, že brali nejaké lieky, niečo jedli, dali deci vína, kávu, zažili stres, alebo si vyčítajú, že to dieťa asi málo chceli. Každá z nich rozmýšľa, čo mohla urobiť inak. Je to však o to ťažšie, že to nemôže zmeniť. Keď sa k tomu stále vracia, ľudovo povedané rýpe sa v tom a nevie sa toho zbaviť, je na čase vyhľadať odbornú pomoc. Z postabortívneho syndrómu sa nemôže žena dostať sama, je to vždy pre odborníka, pretože len rozprávanie o traume je vlastne „rozrýpavaním sa v rane“ a žena je v uzavretom kruhu. Sú rôzne terapeutické techniky a metódy, ktoré pracujú hlavne s imagináciou a s telom, lebo trauma je aj telová záležitosť a telová pamäť ostáva. Najideálnejšie je predchádzať postabortívnemu syndrómu hneď na začiatku krízovou intervenciou.
V súvislosti s ďalším tehotenstvom, nie je to zlý nápad, ak je smútková práca ukončená. Ak nie, tak to ublíži jej aj druhému dieťaťu. Pokiaľ je s tým žena vysporiadaná, je dobré dlho nečakať. Často mamičky popisujú živé sny s nenarodenými deťmi, kde sa s nimi porozprávajú, čím dokončia celý proces. Cesta von však existuje. „Rada to prirovnávam k fyzickej rane: keď sa zahojí, zostane jazva. Tá jazva pripomína minulosť, ale neznamená, že nemôžeme žiť plnohodnotne. Podobne aj ženy po potrate môžu nájsť zmierenie, pokoj a nový zmysel,“ uvádza psychologička z Poradne Alexis. Vždy veľmi pomáha, že sa konečne môže niekomu vyrozprávať. Niekomu, kto ju prijme a nebude ju odsudzovať. Potom pomáha to, keď rozoberáme, kto a ako ju ovplyvnil pri rozhodovaní, ale aj to, čo ľutuje na svojich vlastných vtedajších postojoch.
Odborná pomoc a podporné organizácie na Slovensku
Ženy, ale aj muži zasiahnutí potratom vo svojom utrpení nemusia zostať sami. Na Slovensku existujú organizácie, ktoré poskytujú sociálne služby a poradenstvo ženám po potrate, aby im pomohli vyrovnať sa so stratou a nájsť cestu k uzdraveniu. Jednou z nich je aj Poradňa Alexis, n.o., ktorá ako prvá na Slovensku prichádza s podpornými skupinami pre ženy po potrate.
Poradňa Alexis, n.o.: Svetlo nádeje pre ženy v krízePoradňa Alexis začala fungovať ako dobrovoľnícky projekt v decembri 2009 pod záštitou občianskeho združenia Fórum života. Jej zakladateľkou a riaditeľkou je Zuzana Stohlová Kiňová. V roku 2014 sa transformovala na neziskovú organizáciu s cieľom profesionalizovať poskytované služby. Dnes je Poradňa Alexis jediná svojho druhu na Slovensku. Počas takmer pätnásťročného fungovania si poradňa vybudovala funkčný systém práce s klientkami a klientmi. Do poradne sa obracajú nielen ženy, ktorých sa situácia priamo týka, ale aj otcovia nenarodeného dieťaťa, iní príbuzní či priatelia neplánovane tehotnej ženy, ktorí jej chcú pomôcť. Poradňa garantuje anonymitu, preto nie vždy sa dozvedia všetky informácie o ženách, ktoré využívajú jej služby. V roku 2024 poskytli bezplatné odborné poradenstvo už 225 novým klientkam a klientom, pričom s nimi zrealizovali vyše 410 kontaktov. Počas vojnového konfliktu sa na poradkyne Alexis obrátili aj Ukrajinky žijúce na Slovensku. Taktiež sa im ozývajú ženy rôzneho vierovyznania, ako aj ženy neveriace, vydaté či rozvedené, zo všetkých spoločenských vrstiev a rôzneho vzdelania.
Cieľom poradne je informovať ženu či muža aj o ďalších možnostiach riešenia neplánovaného tehotenstva, než je len interrupcia. Ak je potrebné, môžu ženy využiť poradenstvo u spolupracujúcej právničky a viacerých gynekológov. Poradňa Alexis nepoučuje, nepresviedča, nemanipuluje ani nevnucuje. Klientka sa musí sama rozhodnúť, ako bude svoju situáciu riešiť. Poradkyne sú v pozícii sprievodkýň, v ženách sa snažia budovať sociálne a osobné kompetencie, aby boli schopné postarať sa o seba a svoje deti. Základné sociálne poradenstvo poskytujú poradkyne aj okoliu tehotnej ženy - jej partnerovi, rodičom či iným príbuzným, priateľom a podobne.
Podporné skupiny pre ženy po potrate:Mnohé ženy prídu o svoje bábätko ešte počas tehotenstva. Niektoré to zvládnu samy, niektoré potrebujú odbornú pomoc. Sú to témy, o ktorých sa nehovorí ľahko. Poradňa Alexis, n.o. prichádza ako prvá na Slovensku s podpornými skupinami žien po potrate. Podporná skupina je jednou z foriem pomoci pri niektorých životných situáciách a problémoch. Aj keď sa hovorí, že skúsenosť je neprenosná, vždy človeku pomôže, keď zistí, že nie je jediný so svojim problémom. Keď vie, že je tu niekto, kto prežíva niečo podobné. Hlboko si rozumejú, čo tá druhá prežíva, vedia si navzájom pomôcť, podporiť sa a nájsť nové spôsoby fungovania do budúcnosti. Je to dobrý doplnok k psychologickému poradenstvu. Stretnutia organizujú raz do mesiaca na cca 2 hodiny vo večernom čase v poradni v Bratislave, s plánmi na rozšírenie po celom Slovensku. Prítomnosť psychológa je síce výhodou, ale nie je nevyhnutná. Ohlas účastníčok je pozitívny, lebo sa chcú na stretnutia vracať.
Projekt Ráchelina vinica:Pomocnú ruku podáva aj projekt Ráchel ako služba emocionálneho a duchovného uzdravenia pre ženy i mužov, ktorí sú zranení skúsenosťou potratu - spontánneho aj umelého. Tento projekt zahŕňa poradcov, psychológov, sociálnych poradcov, lekárov a duchovných otcov, ktorí sú školení v tejto tematike. Trauma, ktorú potrat spôsobil, zanecháva veľa zranení, výčitiek, bolesti, ale Ráchelina vinica im dáva nádej na uzdravenie. Samotný terapeutický program Ráchelina vinica má korene v roku 1994, keď doktorka psychológie Theresa Karminski Burke po rokoch skúseností so ženami s postabortívnym syndrómom zostavila publikáciu a formát pre víkendové duchovné obnovy. Program Ráchelina vinica je určený matkám, otcom, súrodencom, príbuzným a zdravotníkom poznačeným hlbokou bolesťou zo smrti dieťaťa (detí), ktorá bola spôsobená potratom. Tento odborný program prepája duchovný a psychologický aspekt.
Ďalšie organizácie a projekty na podporu žien a rodín:
- Fórum života, o. z.: Poskytuje advokáciu a prevenciu v oblasti ochrany života od počatia po prirodzenú smrť a taktiež konkrétnu pomoc tehotným ženám. Realizuje projekt Zachráňme životy, ktorý je systémom finančnej a materiálnej pomoci na záchranu počatého dieťaťa a pomoci jeho matke.
- Áno pre život, n. o.: (pôsobnosť Žilinský kraj, linka pomoci celoslovensky) Ponúka pomoc dievčatám, ženám a matkám s deťmi, ktoré sa nachádzajú v krízových životných situáciách. Prevádzkuje bezplatnú nonstop linku pomoci a núdzové bývanie pre tehotné ženy. Odborne postavený program Ráchelinej vinice predstavuje prepojenie duchovného a psychologického aspektu.
- Aliancia za život, o.z.: Poskytuje komplexné odborné služby v dvoch oblastiach - náhradná rodinná starostlivosť a sanácia rodín v ohrození.
- Charitatívno-sociálne centrá: Ako napríklad Charitatívno-sociálne centrum sv. Alžbety, Farská charita bl. Zdenky Schelingovej, Dom Charitas sv. Jozefa, Dom Charitas sv
tags: #po #potrate #sa #vyhybam #ludom