Rodina je základnou bunkou našej spoločnosti a predstavuje miesto, kde sa dieťa učí spolužitiu, láske a vzájomnému rešpektu. Poskytuje svojim členom pocit bezpečia a pohody, vytvára atmosféru pokoja, kde je možné sa uvoľniť a zdieľať s ostatnými príjemné aj nepríjemné pocity a prežívanie. Je to miesto, na ktorom sa môžu vytvoriť najvhodnejšie podmienky pre zdravý duševný a telesný vývoj detí. To všetko platí v ideálnom prípade. Mnohí z nás často považujú rodinu a život v nej za samozrejmosť. Avšak, keď sa táto pohoda naruší, potom si uvedomíme, aká dôležitá rodina je a čo človeku dáva. Pre deti je rozvod veľmi traumatickou udalosťou v živote a narušenie takejto pohody a pocitu bezpečia predstavuje rozvod či rozchod rodičov, ktorý má obrovský vplyv na emočné prežívanie u detí.
Rozvod alebo rozchod sa radí podľa psychológov medzi najstresovejšie udalosti v živote človeka. Táto udalosť ovplyvňuje všetkých členov rodiny a je pre nich veľkou záťažou. S rozvodom a rozchodom partnerov sa však v posledných rokoch stretávame stále častejšie, a preto je potrebné hľadať spôsoby, ako čo najviac eliminovať nepriaznivé dopady na deti i dospelých. Dopady rozvodu na deti sú rôzne a závisia od viacerých faktorov, hlavným faktorom však sú samotní rodičia a to, aký postoj k tejto situácii zaujmú.
Partnerstvo vs. Rodičovstvo: Dve Roviny Rozchodu
V rovine rozvodu či rozchodu máme dve roviny - manželskú/partnerskú a rodičovskú. Pre rodičov je samotný rozvod obrovskou emočnou záťažou, pri ktorej sa potrebujú vysporiadať s tým, ako zvládnuť ukončenie vzťahu, ktorý zakladali s predpokladom celoživotného trvania. Prechádzajú rôznymi fázami, počas ktorých sa snažia zvládnuť vlastné pocity krivdy, viny, hnevu a smútku. To všetko sa deje vo vzťahu k partnerovi, ale ovplyvňuje celkové prežívanie jednotlivca.
Druhou rovinou je rodičovská, kedy sa rodičia zaoberajú prežívaním detí a hľadaním modelu ďalšieho spoločného fungovania rodiny, ktorá potrebuje naďalej plniť svoju funkciu voči deťom. Oddelenie týchto dvoch oblastí je často problematické, nakoľko rodičia niekedy nedokážu vzájomné pocity vo vzťahu jeden k druhému ovládnuť a priamo vplývajú na deti. Rodičia nechcú svojim deťom ublížiť, ale v praxi sa stretávame s tým, že sa to deje. Deti sú účastníkmi konfliktov, vzájomného osočovania, vypočúvania rodičmi o tom, čo sa dialo u druhého rodiča a podobne. Často sa stretávame s manipuláciou, kedy je na deti vyvíjaný tlak prostredníctvom rodičov, ktorí medzi sebou súperia o to, kto je lepší. Najviac však trpí samotné dieťa, ktoré prežíva konflikt lojality, kedy chce ľúbiť oboch a nechce nikoho zraniť, ale v závere sa prikláňa na stranu jedného a následkom nadmerného tlaku môže mať odmietavý postoj voči druhému. Situácie sú rôzne a často veľmi bolestivé.
Psychorozvod a Jeho Význam pre Deti
Prežívanie rozvodovej či rozchodovej situácie u detí závisí od viacerých faktorov. Ako sme už spomenuli, najväčší vplyv však majú rodičia. Samotný rozvod manželstva má právnu rovinu, kedy prebieha súdny proces o rozvode manželstva a úprave práv a povinností voči nezaopatreným deťom. Pri rozchode partnerov je možné súdny proces vynechať, pokiaľ sa rodičia dohodnú na tom, ako sa budú o deti starať po rozchode. Zo psychologického pohľadu je však kľúčová emočná rovina, respektíve zvládnutie rozchodu/rozvodu na emočnej úrovni, vtedy hovoríme o psychorozvode. Ten prebieha v oboch prípadoch. Ak toto rodičia zvládnu, potom sa môžu zamerať na potreby detí.
Dôležité je deti v tejto oblasti nevynechať. Mnohí rodičia si myslia, že tým, že deti sú možno malé, tak nechápu tomu, čo sa okolo nich deje a netreba ich tým zaťažovať. Jednoducho sa nejako rozídu, odsťahujú a deťom to nevysvetlia. To je ale veľmi rizikové a prináša to v neskoršom veku veľké problémy v psychickom prežívaní detí a teda aj vo vzťahu medzi rodičmi a deťmi.
Komunikácia s Deťmi o Rozvode: Základný Kameň
Univerzálny návod na oznámenie rozvodu dieťaťu neexistuje. Dôležité je uvedomiť si, že dieťa má právo vedieť pravdu, aj keď je veľmi bolestivá. Ako bude dieťa reagovať na rozpad rodičovského vzťahu, záleží predovšetkým na zrelosti samotných rodičov. Zrelý človek si nepotrebuje cez dieťa dokazovať svoju moc a primárne dbá o pohodu a zdravý vývoj svojho dieťaťa.
Na začiatok teda odporúčame jednoznačne sa s deťmi o situácii porozprávať a vysvetliť im, čo sa okolo nich deje a aké zmeny v ich živote nastanú. Zdôrazňujeme, že primerane veku. Rodičia by mali spoločne pripraviť na takýto rozhovor, aby boli v odpovediach jednotní. Pri takomto rozhovore, kde by ste mali byť určite obaja, skúste využívať príklady z okolia, napríklad: „Vieš, ako si sa aj ty cítila, keď si si nerozumela s kamarátkou, bolo to pre teba ťažké. Toto sa deje aj teraz medzi nami s ockom a prestali sme si rozumieť“ a podobne. Môžete popísať vaše emócie, ktoré prežívate. Dajte si na takýto rozhovor čas. Dbajte na to, aby ste neboli časovo obmedzení, aby ste obaja dokázali dieťaťu poskytnúť potrebnú oporu.
Stále im opakujte, že neprídu ani o jedného z vás. Všetkými možnými prostriedkami ich treba ubezpečovať, že rozvod medzi dieťaťom a rodičom neexistuje, že ich stále ľúbite a navždy budete. Táto myšlienka, ktorú by ste mali ako rodičia držať v hlave a predať svojim deťom je, že ich rodičmi ostanete navždy i napriek tomu, že váš vzťah sa rozpadol. Veľmi dôležité je aj to, ako váš život bude prebiehať po rozvode. S manželom by vám malo ísť v prvom rade o dobro detí. Pre nich je otec veľmi dôležitá osoba, ktorá by sa o nich mala starať aj po odchode z domu, napríklad vyberať zo školy, tráviť s nimi čas a podobne.
Nie je vhodné, aby počas rozhovoru došlo k vzájomnému obviňovaniu a špecifikácii dôvodov rozvodu. Deťom stačí vedieť, že je to ich spoločné rodičovské rozhodnutie, ktoré neovplyvní vzťah rodičov k deťom a mať ubezpečenie, že navždy ostanú pre ne mamou a otcom. Čakajte rôzne emócie, to je v poriadku. Deti si musia svoje emócie odžiť a tak následne spracovať. Pomáhajte im pri tom tak, že ich budete ubezpečovať, že ste s nimi. Hovorte s nimi o ich pocitoch, dávajte im najavo lásku a pochopenie. Napríklad: „Viem, že je to pre teba ťažké. Môžeš sa na nás hnevať, to je v poriadku. Hovor so mnou o všetkom. Môžem ti nejako pomôcť, aby ti bolo lepšie?“ Kľudne môžete dať aj nejaké návrhy vy. Deti v rozvodovej situácii od rodiča potrebujú lásku, podporu a istotu. Potrebujú udržanie pôvodnej kvality vzťahu, opätovné vysvetľovanie rozvodu a jeho dôsledkov, ak sa dieťa pýta. Dôležitá je aj podpora rovesníckych vzťahov a záujmovej činnosti. Ponechajte dieťaťu jeho vlastnú identitu, nepripisujte mu vlastné city, nežiadajte od neho, aby malo k druhému rodičovi taký istý vzťah ako vy sami. Dovoľte mu, aby nadobúdalo s druhým rodičom vlastné skúsenosti, utváralo si s ním vlastný vzťah.
Konflikt Lojality: Psychické Utrpenie Dieťaťa
Často sa u detí stáva, že pociťujú samy vinu za to, čo sa medzi vami stalo. V tomto prípade im to nedovoľte a neustálym opakovaním im vysvetľujte a ubezpečujte, že to je len medzi dospelými. Sebaobviňovanie je u detí bežné. Deje sa to najmä u detí, ktorým nie je dobre vysvetlený, respektíve dostatočne odkomunikovaný dôvod ochladnutia vzájomných rodičovských vzťahov. Detský svet sa točí okolo rodičov. Ako dieťa spracuje rozvod či rozchod rodičov, závisí od viacerých faktorov, od veku dieťaťa, vzťahov s ostatnými členmi rodiny a aj tým, či sa rodičia rozišli „potichu“ a v dobrom alebo rozchodu či rozvodu predchádzali hádky či psychické a fyzické násilie.
Konflikt lojality je forma psychického utrpenia dieťaťa prameniaceho z nútenia dieťaťa k neprirodzenej voľbe medzi matkou a otcom. Neprirodzená bude preto, lebo odporuje prírode, ktorá zariadila, že dieťa má dvoch rodičov a nie jedného. Príčiny tejto neprirodzenej voľby môžu byť dve, priame alebo nepriame ovplyvňovanie dieťaťa. Nepriame ovplyvňovanie, respektíve neúmyselné ovplyvňovanie dieťaťa, je spojené s rozchodom takmer vždy a nedá sa mu úplne vyhnúť, pretože nejde o úmyselné ovplyvňovanie. Dieťa vníma trápenie rodiča súvisiace s rozpadom vzťahu a jeho emócie voči druhému rodičovi a hľadá vinníka, ktorým bude buď rodič, alebo samotné dieťa. Dieťa rovnako vníma širšie rodinné prostredie a prejavy ostatných členov rodiny voči druhému rodičovi a jeho rodine. V neposlednom rade dieťa vníma v rovnakej optike neprirodzenej nútenej voľby aj úkony súdu smerujúce k zisteniu jeho názoru, úkony kolízneho opatrovníka, psychológa, mediátora, či znalca, ktorých aktivity sú tradične spojené so súdnym procesom, najmä ak ide o divoký rozchod.
Priame ovplyvňovanie, to znamená úmyselné ovplyvňovanie, znamená, že rodič, prípadne širšia rodina, dieťa vychovávajú v tom, že druhý rodič je zlý a treba sa ho báť, prípadne sa ho zbaviť. V tom lepšom prípade pôjde o sugesciu, napríklad o poznámky typu „Nemusíš ísť k nemu, keď nechceš“ alebo „Ja viem, že nechceš ísť, ale musíš“, „musíš vydržať, veď sa čoskoro vrátiš“. Prejavy konfliktu lojality sú tiež neprirodzené ako samotná nútená voľba. V bežnom živote pôjde najmä o zmeny v správaní dieťaťa, ako voči rodičom, tak aj voči ostatnej spoločnosti.
Pokiaľ ide o prejavy voči rodičom, tu za zmienku stojí ten najčastejší prejav spojený s preberaním dieťaťa, ktorý je súčasne pravidelne zdrojom rodičovského konfliktu na súde. Dieťa nechce od rodiča odísť k druhému rodičovi, hoci vie, že musí, plače, deklaruje, že chce byť viac s rodičom, od ktorého odchádza, nechce ísť k druhému. Rodič toto správanie spravidla zle vyhodnotí ako dôkaz neschopnosti druhého rodiča sa o dieťa starať alebo ako dôkaz, že dieťa chce byť viac s ním ako s druhým rodičom. A konflikt je na svete. Výsledkom sú potom tradičné spory pri odovzdávaní dieťaťa, keď rodič odmietne dieťa dať druhému, pretože „dieťa nechce“. Je pritom jednoduché posúdiť, či ide o prejav konfliktu lojality alebo o skutočné volanie dieťaťa o pomoc.
Prvým znakom, že ide o konflikt lojality, je, že prejavy sa javia prehnané okolnostiam. Dieťa ani za svet nechce ísť k druhému rodičovi, prosí, plače, hádže sa aj o zem. Ale keď sa dieťaťa spýtate, čo sa deje, tak vám nedá odpoveď primeranú jeho prejavom. „Nechcem“, „chcem byť s tebou viac“, druhý rodič je „zlý“ a podobne. Bežne sa stáva, že dieťa sa takto správa u oboch rodičov, ako pri preberaní, tak pri odovzdávaní. Druhým znakom, že ide o konflikt lojality, je, že tieto prejavy spravidla odznejú za pár hodín a v horšom prípade dní. Dieťa je ako „vymenené“ nejakú dobu a potom sa „vráti do normálu“. Toto je konflikt lojality v praxi v jeho najtradičnejšej forme. Spoločným znakom konfliktu lojality býva aj „klamanie“ rodiča dieťaťom, respektíve prezentovanie jednej reality jednému a druhej reality druhému rodičovi. Keď je dieťa u jedného rodiča, rozpráva to, čo chce počuť tento rodič, a naopak u druhého. Nejde o klamanie v pravom slova zmysle, skôr o komfortnú cestu pre dieťa, ako sa vyrovnať s protichodnými prejavmi rodičov.
Pokiaľ ide o prejavy voči ostatnej spoločnosti, tieto sú príznačné napríklad v kolektíve detí, kde sa dieťa začne správať agresívne, alebo naopak sa uzatvára do seba. Prejavy voči súdu, kolíznemu opatrovníkovi či psychológovi sú zase spojené spravidla s ambivalentným prejavom. Ambivalencia v skratke znamená dvojakosť, nesúlad, protirečenie medzi niekoľkými súčasne prežívanými emočnými stavmi. Častým príkladom je neutrálne vyjadrenie dieťaťa pred súdom ako napríklad: „chcem byť viac s otcom, ale nie menej s mamou“. Dieťa zaujme neutrálny obranný postoj voči nútenej voľbe. Nechce ublížiť ani jednému z rodičov. Prípadne môže byť prejav jednostranný, až zaujatý: „nenávidím otca, nikdy sa o mňa nestaral, ani sa so mnou nikdy nehral“.
Dôsledky konfliktu lojality závisia najmä od intenzity sporu rodičov a tiež od dĺžky trvania tohto stavu. Čím vyššia intenzita sporu, tým horšie. Čím viac sa rodičia nenávidia, tým viac dieťa je nútené k voľbe medzi nimi a tým horšie budú aj dôsledky. Kým pri nižšej intenzite sporu dieťa volí skôr neutrálny, obranný postoj, tak pri vysokej intenzite skôr postoj útočný, kedy dieťa spravidla volí nekriticky jedného rodiča ako „dobrého“ a druhého rodiča ako „zlého“. V najhorších prípadoch pôjde o absolútny výber, kedy jednému rodičovi dieťa priradí len dobré vlastnosti a teda aj city a druhému rodičovi priradí výlučne zlé vlastnosti a aj city. Dĺžka trvania tlaku na dieťa, to znamená nútenia k neprirodzenej voľbe, je druhým významným prvkom, od ktorého závisia aj dôsledky konfliktu lojality. Čím dlhšie, tým horšie. Je rozdiel, ak je dieťa vystavené konfliktu lojality po krátky ohraničený čas, napríklad niekoľkých týždňov, a je rozdiel, keď tento stav trvá niekoľko mesiacov či v extrémnom prípade rokov, pretože v tomto prípade už pôjde o chronický stav.
Dôsledky konfliktu lojality sú rôzne, začínajúc od bežného stresu, či tenzie, prechádzajúc až do rôznych úzkostných a depresívnych porúch. Príznačným dôsledkom je hyperaktivita, ktorá môže byť až tak výrazná, že sa bude javiť ako ADHD. V horších prípadoch sa môžu pridružiť aj fyzické prejavy, napríklad pomočovanie, zadržiavanie stolice, zajakávanie, tiky, sebapoškodzovanie. Dôsledky môžu byť krátkodobé a v horšom prípade aj dlhodobé, či trvalé. Aj pri konflikte lojality bez výnimky platí, že dieťa kopíruje správanie rodičov.
Rozvádzate sa? Tipy, ako pomôcť deťom zvládnuť rozvod. -- Lekári
Syndróm Zavrhnutého Rodiča: Fatálne Dôsledky Manipulácie
Syndróm zavrhnutého rodiča je psychická porucha osobnosti dieťaťa, ktorá spočíva v utrpení dieťaťa spojenom s absolútnou nenávisťou voči jednému z rodičov. Tento syndróm je vlastne nechcené dieťa konfliktu lojality, pretože tento konflikt syndrómu takmer vždy predchádza. Príčiny syndrómu spočívajú takmer výhradne v priamom úmyselnom ovplyvňovaní, respektíve manipulácii dieťaťa rodičom, prípadne inou osobou, na ktorú je dieťa naviazané. Len výnimočne môže tento syndróm vzniknúť pri nepriamom neúmyselnom ovplyvňovaní alebo na inom základe.
Kľúčové znaky syndrómu zavrhnutého rodiča sú:
- Nenávistná kampaň za degradáciu rodiča.
- Absurdné zdôvodňovanie tejto nenávisti.
- Neprítomnosť ambivalencie (čiernobiele hodnotenie rodičov).
- Reflexívna podpora programujúceho rodiča.
- Neprítomnosť pocitu viny.
- Vypožičané scenáre (papagájovanie).
Dôsledky syndrómu zavrhnutého rodiča sú vždy fatálne pre zdravý vývin dieťaťa. V takej alebo onakej forme dieťa bude vždy výrazne psychicky postihnuté. Hoci na prvý pohľad sa môže syndróm jednému z rodičov javiť ako ideál, ktorým sa zbaví druhého rodiča, pôjde len o krátkodobý efekt, pretože v konečnom dôsledku bude tak či onak výsledkom zdravotne postihnuté dieťa. Syndróm zavrhnutého rodiča je psychickou poruchou v pravom zmysle slova, ide o diagnózu, respektíve viac vzájomne nadväzujúcich diagnóz v zmysle medzinárodnej klasifikácie chorôb MKCH-10. Pôjde o diagnózy v spektre F.90 až F.98, to znamená poruchy správania a emočné poruchy so zvyčajným začiatkom v detstve a počas dospievania.
Aby vás nemýlil príliš všeobecný názov týchto diagnóz, ktorý neznie tak hrozivo, uvedieme konkrétne dôsledky, ktoré tieto diagnózy v sebe zahŕňajú: opozičné, vzdorovité a rozvratnícke správanie až na hranici asociálnych prejavov, agresivita voči okoliu hraničiaca s týraním iných, záškoláctvo, depresie, neurózy, afektívne poruchy, poruchy spánku hraničiace s nočnými morami, obsesie, fóbie, sexuálne deviácie, citové ochladnutie k iným až na úrovni bezcitnosti. Sprievodnými fyzickými prejavmi budú v tom „lepšom“ prípade pomočovanie, zadržiavanie stolice, zajakávanie, tiky, obsesná masturbácia. V tom horšom prípade sebapoškodzovanie hraničiace so samovražednými sklonmi. Takmer vždy tieto diagnózy v dospelosti vedú priamo k psychickým chorobám.
Krutý omyl rodiča manipulátora, ktorý sa rozhodne dieťa proti druhému rodičovi manipulovať, spočíva najmä v podcenení dôsledkov, ktorými sú uvedené psychické poruchy a choroby dieťaťa. Okrem toho, takto postihnuté dieťa často býva nezvládnuteľné aj samotným manipulátorom. Dieťa od rodiča manipulátora prísne vyžaduje nekritické akceptovanie akýchkoľvek jeho prehreškov či prekročenia medzí správania dieťaťom. Dôvod je veľmi jednoduchý, na to, aby rodič dieťa úspešne manipuloval, musí výrazne povoliť pri výchove a určovaní hraníc správania dieťaťa.
Špecifiká Rozvodu v Rodinách s Dieťaťom so Zdravotným Postihnutím
Rodiny prechádzajú krízami vo viacerých podobách. Jednou z vážnych situácií v rodine je narodenie dieťaťa so zdravotným postihnutím. Po prvotnom šoku často prichádzajú ďalšie sklamania. Reakcie rodičov sa menia v závislosti od priebehu ochorenia. Ak sa stav zhoršuje, narastá napätie, strach, nervozita, úzkosť, ktoré môžu, ale nemusia viesť k hádkam medzi manželmi. Niekedy to vedie k tomu, že jeden z nich hľadá akúsi útechu či náhradné šťastie. Ak sa k tejto situácii pridá aj rozvod, výzvy sa znásobujú.
Prof. PhDr. Mária Šmidová, PhD., ktorá sa dlhodobo venuje rodinám detí so zdravotným postihnutím, zdôrazňuje naliehavú potrebu sprevádzania rodičov a celých rodín, v ktorých sa narodí dieťa so zdravotným postihnutím. Jej zameraním sú najmä tieto dve veci. Prvá je, ako dokáže rodina takéto dieťa prijať a či sa dokáže vysporiadať s novou situáciou, alebo sa rodina v dôsledku nezvládnutia tejto novej situácie stane dysfunkčnou, prípadne sa rozpadne. Druhým otáznikom je, či rodina spolu s odborníkmi využije existujúce možnosti, aby v prvých 3 až 4 rokoch života dieťaťa rozvinuli všetky jeho schopnosti a dispozície, prípadne náhradné mechanizmy ovplyvňujúce jeho pohyb, komunikáciu s inými osobami, hru, myslenie a podobne.
Do takého procesu vstupuje viacero somatických, psychických a sociálnych faktorov. Tieto môžu zvládanie situácie uľahčovať, ale tiež zvyšovať riziko krízy a následného zlyhania. Telesné zdravie a fyzická sila, s ktorými súvisí schopnosť zvládať únavu a nedostatok odpočinku, sú dôležité, pretože starostlivosť o dieťa s postihnutím je dlhodobou záležitosťou a často sa podpíše aj na zhoršení zdravotného stavu človeka, ktorý sa oň stará. Na druhej strane správne prijatie tejto situácie môže rodine ako celku, ale aj samotnému dieťaťu pomôcť.
Emocionálne Fázy Rodičov pri Prijatí Postihnutia Dieťaťa
Prežívanie a správanie rodičov prechádza určitými etapami. Z pohľadu psychológie človek prechádza štyrmi fázami. Prvá fáza je fázou šoku, ktorý sprevádzajú iracionálne myslenie, zmätok a dezorientácia. Je to primárna reakcia na subjektívne neprijateľnú skutočnosť, že dieťa je ťažko choré. Druhou fázou je fáza popretia, v ktorej môžu rodičia až vylúčiť nepríjemnú skutočnosť, teda informáciu o diagnóze. Táto reakcia človeka je obranou pred stratou vlastnej psychickej rovnováhy. Ďalšou fázou je fáza smútku, pocit viny, zlosti, úzkosti - vtedy sú už rodičia schopní racionálne uvažovať o konkrétnej skutočnosti. Je potrebné, aby mohli vyjadriť svoje pocity. Vyskytuje sa u nich úsilie hľadať vinu u druhých, agresívne pocity voči svetu a aj voči sebe samým. Nasleduje fáza rovnováhy, v ktorej nastáva ústup depresií a úzkostí a prichádza k čiastočnému prijatiu situácie. V tejto fáze sú rodičia schopní spolupracovať pri liečbe a intenzívnej starostlivosti o dieťa. Posledná je fáza reorganizácie - v nej rodičia hľadajú cesty do budúcnosti.
Postoje Rodičov k Dieťaťu s Postihnutím a ich Dopady
Postoje rodičov k dieťaťu s postihnutím sú rôzne. Od prehnanej lásky až po odmietnutie dieťaťa. Najzrelším je prirodzený rodičovský postoj, ktorý predstavuje zdravú podporu rozvoja dieťaťa. Je možný vtedy, keď rodičia dokážu prijať postihnutie svojho dieťaťa. Rodičovská láska podporená chápaním možností, ktoré dieťa je schopné dosiahnuť, je pre dieťa zdrojom sily plnohodnotne prežiť svoj život.
Často s postihnutím dieťaťa cítia rodičia potrebu prehnanej starostlivosti oň. Prejavuje sa hyperprotektívnou výchovou, vyplývajúcou zo strachu o dieťa a niekedy aj z nespracovaného pocitu viny, ktorý nie je oprávnený. V mnohých rodinách ide o postoj spočiatku prehnanej starostlivosti, ale po neúspechoch v napredovaní dieťaťa aj o stratu záujmu o dieťa a o jeho postihnutie. V týchto rodinách dochádza často k rozpadu rodín a dieťa sa ocitá v ešte náročnejšej situácii. Výnimočný, ale, žiaľ, tiež reálny je postoj nenávisti k dieťaťu, ktorý nastáva z dôvodu nespracovania vlastného pocitu viny, prípadne nestotožnenia sa s neúspechmi dieťaťa. Žiaľ, sú aj rodiny, ktoré postihnutie svojho dieťaťa využívajú hlavne ekonomicky. Najvážnejší je postoj úplného odmietnutia dieťaťa, prípadne aj zrieknutia sa rodičovských práv, ktorý takéto dieťa zasahuje najťažšie.
Tieto postoje vyplývajú z prijatia alebo neprijatia skutočnosti, že ich dieťa je postihnuté. Treba vziať do úvahy, že aj oni sami potrebujú pomoc, a to predovšetkým v tom, aby postihnutie svojho dieťaťa prijali, aby pochopili svoju nenahraditeľnú úlohu v živote vlastného dieťaťa a aby prijali túto situáciu sami v sebe i medzi sebou navzájom. Hodnota utrpenia sa spravidla nedá chápať hneď, tá sa prejavuje až s odstupom času. Je hodnotou, ktorá sa pretaví do dobra, určenou možno pre nás, možno pre našich blízkych, možno pre svet. Mnoho rodín, ktoré takto prijali svoje dieťa, deklaruje, že žijú v harmónii. Na stretnutí s rodinami, ktoré majú dieťa s postihnutím, v Centre pomoci rodinám zazneli výpovede rodičov, ktorí jeden za druhým svedčili o tomto nepochopiteľnom dare: „Naše dieťa nám pomohlo v manželskej kríze, hoci sme boli pred jeho narodením pred rozvodom; všetko sa zmenilo, stojíme pri sebe.“ „Naše dieťa uzdravilo vzťahy v našej širokej rodine.“ Prítomnosť dieťaťa so zdravotným postihnutím jednoznačne nemusí byť pre rodinu len záťažou. Môže byť dokonca pre rodinu zdrojom sily a ozajstného zjednotenia. Takáto rodina je potom schopná byť zdrojom sily a pokoja pre ďalšie rodiny i jednotlivcov, ktorí sú v jej prijatí schopní sa upokojiť a nachádzať radosť. Je to Boží dar, energia, sila - ako odpoveď na prijatie dieťaťa s postihnutím.
Modely Starostlivosti o Deti po Rozvode
Rodičia si potrebujú premyslieť, ako budú ďalej zabezpečovať starostlivosť o deti. Niekedy je vhodné si rôzne modely vyskúšať. Pri tom, aký model sa zvolí, sa odporúča zohľadniť vek, respektíve vývinové obdobie a s ním súvisiace aktuálne vývinové potreby dieťaťa, možnosti rodičov zabezpečovať starostlivosť, ich vzájomnú komunikáciu a ideálne aj zachovanie škôlky/školy/rovesníckeho prostredia.
Najčastejšie modely starostlivosti o deti sú:
- Dieťa zverené jednému rodičovi a neupravený styk s druhým rodičom. Napríklad dieťa je zverené matke a s otcom sa stretáva podľa toho, ako sa otec s matkou dohodnú.
- Dieťa zverené jednému rodičovi a upravený styk s druhým rodičom. Napríklad dieťa je zverené matke a s otcom sa stretáva každý párny víkend a každú stredu v nepárnom týždni.
- Dieťa zverené do striedavej starostlivosti. Napríklad týždeň u matky a týždeň u otca.
Treba spomenúť, že každej rodine vyhovuje niečo iné, preto je vhodné zvážiť viaceré možnosti a prihliadať predovšetkým na to, čo je v najlepšom záujme detí.
Kontrolovaný vs. Divoký Rozchod/Rozvod
„Kontrolovaný rozchod/rozvod“ je pojem, ktorý sa začal v advokátskej praxi používať v súvislosti s poručenskou agendou na súde a prístupom k nej. Preto kontrolovaný, lebo nenecháte o svojom dieťati rozhodovať cudzích a rozhodnete vy, a to tak, že uzavriete rodičovskú dohodu, ktorou upravíte rodičovské práva a povinnosti na čas po rozchode či rozvode. Je to vždy cieľom, pretože je najlepším riešením pre dieťa, kedy dieťa je len minimálne vystavené konfliktu lojality bez vzniku syndrómu zavrhnutého rodiča.
„Divoký rozchod/rozvod“ je opak kontrolovaného rozchodu. Divoký preto, lebo nikto, ani vy, ani druhý rodič, ani žiaden právnik či sudca vopred nevie, aký bude výsledok v podobe dopadu nekontrolovaných sporov rodičov na zdravý vývin dieťaťa. Kým pri kontrolovanom rozchode je dopad spravidla minimálny, tak pri divokom rozchode je vždy maximálny. Takéto pretrvávajúce hádky a vzájomné napádania rodičov dieťaťu škodia.
Profesionálna Pomoc a Podpora
Pre tieto situácie je možné a vhodné poradiť sa s kolíznym opatrovníkom, ktorý vstupuje do súdneho procesu rozvodu ako zastupujúci vaše dieťa alebo deti. Okrem toho vám môže odporučiť poradenstvo psychológa, ktorý sa špecializuje práve na tieto situácie týkajúce sa manželov, partnerov, rodiny, ale aj jednotlivca. Táto pomoc je bezplatná a môže byť využitá aj z vlastnej iniciatívy. To znamená, že ak aj prechádzate rozchodom, ktorý sa nerieši súdnou cestou, môžete využiť toto poradenstvo. Psychológov nájdete na úradoch práce, sociálnych vecí a rodiny pod referátom poradensko-psychologických služieb.
Sedenia so psychológom je možné realizovať kedykoľvek, keď vnímame u detí túto potrebu. Je to teda na vašom zvážení. Ak ste s deťmi prežili náročné situácie, pripomeňte si ich navzájom a spomeňte si, ako ste ich zvládli. Môže to dať dieťaťu nádej, že aj rozvod prekoná. Mnohí rodičia sú sami bezradní a nevedia, ako a kde začať. Odporúčame, aby bezradný rodič konzultoval so psychológom či mediátorom svoje obavy, prípadne stratégiu rozhovoru s dieťaťom, keď mu oznámi rozchod či rozvod.
Mimoriadna situácia a ochrana zdravia si vyžaduje, aby sme sa všetci správali rozumne a obmedzili osobný kontakt na nevyhnutné minimum. Osobné stretnutie s advokátom môžete nahradiť dištančným stretnutím telefonickým alebo elektronickým. Dištančné stretnutia s klientom na telefóne alebo prostredníctvom niektorej z elektronických platforiem ako napríklad SKYPE, Viber, Whatsup sú možné. Elektronické prevzatie a príprava zastúpenia je taktiež uľahčená. Ak potrebujete právne zastúpenie na súde, vaše zastúpenie je možné prevziať tiež bez toho, aby ste sa osobne stretli. Z pohodlia domova je možné udeliť plnú moc a doručiť dôkazy pre súd v elektronickej forme. Nie je potrebné chodiť na poštu. Elektronické podávanie návrhov, žalôb, vyjadrení, odvolaní - akékoľvek podanie na súd alebo iný orgán verejnej moci sa realizujú výlučne elektronicky, prostredníctvom zabezpečenej dátovej schránky. Príprava zmlúv a iných právnych dokumentov je tiež možná dištančne. Pre správne určenie vašich priorít pri rozchode a úprave práv k dieťaťu na súde je dôležité vedieť nielen to, čo chcete v konaní dosiahnuť, ale poznať aj možné dopady rozchodu a súdneho sporu na vaše dieťa. Týmito sú predovšetkým konflikt lojality a syndróm zavrhnutého rodiča. Ich intenzita je v zásade priamo úmerná intenzite sporov rodičov.
Desatoro pre Rodičov v Rozvodovej Situácii
Na záver sú zhrnuté najdôležitejšie body, ktoré by mali pomôcť vám i vašim deťom vyrovnať sa s rozvodovou situáciou bez ujmy na duševnom zdraví, bez narušenia vzájomných vzťahov a bez dlhodobých negatívnych účinkov na budúci partnerský život vašich detí.
1. Porozumenie rozvodovej zmene v rodine: Pomáhajte dieťaťu, aby lepšie rozumelo tomu, čo sa okolo neho deje. Aby aspoň vo všeobecnosti vedelo, prečo ste sa začali k sebe inak správať a že to nemá s ním samým nič spoločné. V opačnom prípade zneistie a začne možno vyvíjať sebadeštruktívne fantázie o tom, že je na vine. Informáciu o vašom rozvode mu poskytnite až vtedy, keď ste si skutočne istí, že ho zrealizujete. Ideálne je, ak ste schopní oznámiť túto zmenu dieťaťu spoločne. Ešte predtým mu vysvetlite, čo je rozvod. Nezabudnite mu porozprávať aj o tom, čo je láska, zoznámte ho s jej rôznymi podobami, s tým, ako sa ktorá prejavuje, prípadne aký rozdiel je medzi láskou partnerskou a rodičovskou. Dieťa má poznať pravý dôvod rozchodu rodičov. Dôležité je však, aby mu bol podaný šetrnou a „stráviteľnou“ formou, na ktorej sa obaja rodičia vopred dohodnú.
2. Dôsledky rozvodu pre život dieťaťa: Zabezpečte, aby si vaše dieťa čím skôr vedelo predstaviť dôsledky vášho rozchodu pre jeho vlastný život a mohlo sa na ne postupne prispôsobovať. Predstava, ktorú mu budete vykresľovať, by mala byť realistická a čo najkonkrétnejšia. Malo by napríklad presne vedieť, v ktoré dni a hodiny bude s druhým rodičom, že ho obaja budú milovať tak ako predtým a či bude môcť žiť zhruba podobne ako dosiaľ a ako iné deti. Rozvod býva vo väčšine prípadov sprevádzaný rozdelením domova a znížením kontaktov s naopatrovníckym rodičom. Už tieto dve zmeny znamenajú pre dieťa nadmernú duševnú záťaž. Každá ďalšia zmena môže byť tou poslednou kvapkou, ktorou sa už prekročí hranica jeho schopnosti celú situáciu zvládať.
3. Rodičovské chápanie a hodnotenie rozvodu: Aby ste sa s rozvodom dobre vyrovnali, je tiež dôležité, aký postoj k nemu zaujmete, ako si ho sami zadefinujete a ako ho budete hodnotiť. Ak si budete pripadať len ako obeť, ak rozvod budete chápať ako definitívny koniec akýchkoľvek vzťahov s manželským partnerom, ako totálnu deštrukciu rodiny, budete ho vy i vaše deti zvládať len ťažko. Oveľa ľahšie sa na rozvodovú a porozvodovú situáciu prispôsobujú tí ľudia, ktorí ju chápu ako jednu zo životných úloh a dokážu význam rozvodu pre seba i svoje deti prerámcovať do optimistickejšej podoby. Berú rozvod napríklad ako novú možnosť lepšie a uspokojujúcejšie si usporiadať život. Alebo ho chápu ako premenu pôvodnej rodiny na rodinu s dvomi domovami pre deti. Bývalé manželské puto nestrihajú raz navždy, snažia sa ho skôr „párať“, aby ho na zostávajúcej „nitke“ prebudovali na vzájomný spolurodičovský vzťah, o ktorý sa budú môcť ďalej opierať spolu so svojimi deťmi.
4. Na čo majú byť rozvodoví rodičia pripravení: Sú deti, ktoré začnú smútiť alebo javia najrôznejšie psychogénne podmienené telesné ťažkosti už dávnejšie pred rozvodom, keď sa manželský vzťah rodičov ešte len začína rozpadať. Iné zas smutnú realitu jednoducho popierajú ešte aj po rozvode a tvária sa, akoby sa ich to celé ani netýkalo. Zato pri prvej nasledujúcej drobnej strate sú schopné duševne sa „zrútiť“. Sú deti, ktoré klesnú na predchádzajúcu vývinovú úroveň, začnú maznavo hovoriť, pomočovať sa, mať záchvaty zlosti, či predstierať chorobu. Alebo sa zhoršia v učení a prestanú celkom rešpektovať rodičov i učiteľov a vyvádzajú veci, ktoré by ich predtým ani nenapadli. Akoby chceli nevedomky strhnúť pozornosť rodičov na seba a vo výchovných starostiach ich znova spojiť.
5. Ako prežívajú rozvod deti rôzneho veku: Predškoláci majú tendenciu obviňovať seba z manželských problémov rodičov. Deti mladšieho školského veku obvykle prežívajú smútok a plačú. Deti nad osem až deväť rokov sa na rodičov hnevajú a striedavo pripisujú zodpovednosť za rozvod raz jednému, po čase druhému rodičovi. Čím v neskoršom veku sa rodičia rozvedú, tým to dieťa nesie ťažšie, pretože dlhšie obdobie žilo v „ilúzii“ ideálneho vzťahu mama + otec + dieťa = rodina. Malé deti sú otvorenejšie, lepšie a rýchlejšie sa dá u nich odhaliť, že sa v rodine udiala nejaká zmena. Veľmi pekne to vyjadria, ak nie slovami, tak kresbou či hrou určite. Staršie deti, na druhom stupni základnej školy a stredoškolskí študenti, sa často snažia zakrývať pravú príčinu problému, obhajujú rodiča, snažia sa hľadať chybu v sebe. Často sa sebapoškodzujú. Nie sú zriedkavé ani úteky či „vyčíňanie“, len preto, aby sa rodičia uvedomili a začali sa zaoberať dieťaťom, a nie sami sebou, respektíve vzájomnou nevraživosťou.
6. Čo dieťa v rozvodovej situácii od rodiča potrebuje: Lásku, podporu a istotu. Udržanie pôvodnej kvality vzťahu. Opätovné vysvetľovanie rozvodu a jeho dôsledkov - ak sa dieťa pýta. Podporu rovesníckych vzťahov a záujmovej činnosti. Ponechajte dieťaťu jeho vlastnú identitu, nepripisujte mu vlastné city, nežiadajte od neho, aby malo k druhému rodičovi taký istý vzťah ako vy sami. Dovoľte mu, aby nadobúdalo s druhým rodičom vlastné skúsenosti, utváralo si s ním vlastný vzťah.
7. Čo majú rodičia zakázané: Pretrvávajúce hádky a vzájomné napádania rodičov dieťaťu škodia. Nemusíte ho zato držať v skleníkovom prostredí. Pre jeho budúci život môže byť užitočné, keď zistí, že konflikty sú prirodzenou súčasťou života. Pravda za predpokladu, že mu vlastným správaním predvediete, ako sa dajú konštruktívne riešiť. Sústavne druhého rodiča kritizovať a zhadzovať znamená poskytovať dieťaťu nevhodný vzor správania a ubližovať mu. Nikto vás nenahovára, aby ste bývalého manžela idealizovali. Pokojne môžete dieťa informovať, čo vidíte ako prednosti a čo ako nedostatky druhého rodiča. V tomto zmysle by ste mali hovoriť pred ním aj o sebe. Pre dieťa je dôležité, aby malo realistický pohľad na oboch rodičov. Ak sa neopatrovnícky rodič nezaujíma o dieťa, netajte to pred ním, ale pomôžte mu to uniesť. Vysvetlite mu, že takýto rodič nie je celkom v poriadku a dovoľte mu žialiť vo vašej náruči. Utešujte ho a dajte mu nádej, že sa mu to v živote, napríklad, v niečom inom iste vynahradí. Robiť z dieťaťa sprostredkovateľa a vyzvedača, degradovať ho na nástroj pomsty, by bolo určite pod vašu úroveň. Nerobte z návštev u dieťaťa a ani zo stretnutí s ním sviatok. Vaše dieťa potrebuje, aby sa kontakty s vami čo najviac podobali na každodenné rodinné situácie. Výnimočné stretnutia ho vytrhávajú z citového pokoja a narúšajú jeho duševnú rovnováhu.
8. Vedieť sa obetovať neznamená obetovať seba: Nevykupujte sa z pocitov viny tým, že sa vzdáte vlastných potrieb a nárokov na život. Máte právo aj na lásku, oddych a čas bez dieťaťa. Vaše dieťa potrebuje spokojného rodiča. Neznamená to ale, že by ste ho mali kontaktovať s každou začínajúcou známosťou.
9. Rozvod ako príležitosť odovzdať dieťaťu vzor zvládania nadmernej záťaže: Ak dokážete vidieť vaše rozvodové útrapy aj vo svetle tohto zmyslu, budú sa vám ľahšie znášať. Takýto spôsob nazerania môže byť najúčinnejším liekom na vaše pocity viny. Keď sa vám už nepodarilo udržať pre dieťa stabilnú rodinu, máte možnosť mu poskytnúť aj v tejto situácii pre život niečo cenné.
10. Aj rozvodová rodina zostáva rodinou, aj rozvodoví rodičia môžu zostať dobrými rodičmi: Dlhodobé výskumné sledovania ukázali, že deti z nízkokonfliktného rozvodu sa v dospelosti v žiadnych významných parametroch nelíšili od detí zo šťastných úplných rodín, na rozdiel od detí z vysokokonfliktných úplných i rozvodových rodín. Preto, ak sa už rozvodu nemôžete vyhnúť, urobte všetko preto, aby bol nízkokonfliktný a vaše dieťa dostalo počas neho od vás čo najväčšiu podporu. Výskumy tiež ukazujú, že deti, ktorých rodičia zvládli rozvod s minimalizovaním konfliktných situácií, sa v dospelosti v žiadnych významných parametroch nelíšili od detí zo šťastných úplných rodín, na rozdiel od detí z rodín, kde prebiehal rozvod veľmi konfliktne, ale aj z rodín, kde rozvod neprebehol, ale konflikty v rodine tam boli veľmi časté. Aj keď rozvod ovplyvní životy všetkých členov rodiny, môže byť aj príležitosťou ako deťom ukázať, že aj takáto záťažová situácia sa dá zvládnuť. Keď sa rodičom podarí oddeliť ukončené partnerstvo od rodičovstva a zachovajú si k sebe toleranciu, môžu deťom ukázať, že aj najťažšie životné krízy sa dajú prekonať s rešpektom a úctou.
tags: #postihnute #dieta #a #revosnici