V Slovenskej republike sa mnohí rodičia mylne domnievajú, že ich povinnosť platiť výživné voči dieťaťu končí dosiahnutím jeho plnoletosti, teda osemnástich rokov veku, prípadne po ukončení strednej školy alebo dosiahnutím veku 26 rokov. Pravda je však taká, že rodičia majú vyživovaciu povinnosť voči svojim deťom dovtedy, kým deti nie sú objektívne schopné samé sa živiť. Táto skutočnosť nadobúda osobitný význam v prípadoch, keď plnoleté dieťa pokračuje v štúdiu na vysokej škole, čím sa sústavne pripravuje na svoje budúce povolanie. Problematika vyživovacej povinnosti voči vysokoškolákom je komplexná a dotýka sa mnohých aspektov života rodiny, pričom si vyžaduje pochopenie nielen zákonných ustanovení, ale aj súdnej praxe a individuálnych okolností každého prípadu. Časté sú situácie, ako napríklad tá, keď študent posledného ročníka vysokej školy čelí problému, že sa otec po rodinnej hádke rozhodne neprispievať na školné. V takýchto momentoch je kľúčové poznať svoje práva a povinnosti, aby sa zabezpečili záujmy dieťaťa a spravodlivé rozdelenie finančnej záťaže medzi rodičov.
Zákonná vyživovacia povinnosť rodičov: Kedy trvá a pre koho
Plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť. Táto povinnosť trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Rodičovské práva a povinnosti majú obaja rodičia, a pri ich výkone sú povinní chrániť záujmy dieťaťa. Obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. To znamená, že výživné nie je viazané na dosiahnutie žiadneho konkrétneho veku, ako je napríklad osemnásť rokov či dvadsaťšesť rokov veku, ako sa mnohí mylne domnievajú. Na konkrétny vek sa totiž viaže len vyplácanie prídavku na dieťa, ktorý je ohraničený dovŕšením 25 rokov veku, ak dieťa spĺňa podmienku nezaopatrenosti.
Schopnosťou dieťaťa samostatne sa živiť treba rozumieť schopnosť samostatne, z vlastných zdrojov uspokojovať všetky relevantné životné náklady. Z uvedeného vyplýva, že pre naplnenie skutkovej podstaty nestačí, ak má dieťa len jednorazový príjem, alebo ak má nepravidelný príjem, napríklad zo študentskej brigády. Závery súdnej praxe spájajú vznik schopnosti samostatne sa živiť aj so vznikom nároku na príslušné dávky systému sociálneho poistenia v prípade ukončenia prípravy na povolanie a neuplatnenia sa na trhu práce. Vyživovacia povinnosť rodičov voči deťom je upravená v ustanovení § 62 a nasl. zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine v znení neskorších právnych predpisov. V zmysle uvedených ustanovení majú obaja rodičia povinnosť vyživovať svoje dieťa, nakoľko dieťa má zákonom o rodine upravené právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov.
Je dôležité zdôrazniť obnoviteľný charakter vyživovacej povinnosti. V súčasnosti nie je ničím výnimočná situácia, keď sa dieťa uchádza o miesto na niektorej z prestížnejších vysokých škôl, no prijímacie skúšky dopadnú tak, že sa v prvom roku na štúdium nedostane, a tak je nútené dočasne pracovať. Tým, že má dieťa príjem, či už zo závislej činnosti alebo podnikateľskej činnosti, stáva sa schopné samo sa živiť, čo vedie k zániku vyživovacej povinnosti rodičov. Ak by sa však dieťa rozhodlo po nejakom čase študovať na vysokej škole dennou formou (teda prestalo by pracovať a venovalo by sa štúdiu), vyživovacia povinnosť sa môže obnoviť opäť až do momentu, kým sa dieťa nebude môcť samo živiť.
Plnoleté dieťa a vysokoškolské štúdium: Od dennej formy po "večných študentov"
V kontexte plnoletého dieťaťa a jeho štúdia na vysokej škole je otázka vyživovacej povinnosti obzvlášť aktuálna. Rodičovské práva a povinnosti vykonáva jeden z rodičov, ak druhý z rodičov nežije, je neznámy alebo ak nemá spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu. V prípade, že dieťa spĺňa zákonom stanovené podmienky na výživné, najmä nie je schopné samostatne sa živiť, má nárok na výživné od svojich rodičov. Jednou zo základných povinností rodiča je viesť dieťa k získaniu vzdelania, a tým vytvoriť priestor pre jeho sebarealizáciu. Počas tohto obdobia, teda počas obdobia, kedy dieťa študuje, vyživovacia povinnosť rodičov voči nemu trvá.
Prax ustálila, že ak sa študuje dennou formou, tak dieťa nie je schopné samé sa živiť, a to ani ak má popri práci brigády. Preto sa denné štúdium na strednej škole, učňovke či vysokej škole považuje za najčastejší dôvod, pre ktorý plnoleté deti nie sú schopné samy sa živiť a na súde žiadajú od rodiča výživné. Denné štúdium je také, kedy dieťa študuje počas väčšiny pracovného týždňa, čo vylučuje, respektíve výrazne sťažuje možnosť sa riadne zamestnať.
Odlišná situácia nastáva pri externom štúdiu. Pri externom štúdiu by sa vychádzalo z toho, že existuje objektívna schopnosť samostatne sa živiť, čo by malo mať vo všeobecnosti za následok zánik vyživovacej povinnosti. V takýchto prípadoch je však potrebné prísne posudzovať, či ostatné formy štúdia umožňujú dieťaťu riadne pracovať popri štúdiu, alebo nie. Nezamestnanosť dieťaťa sama o sebe nie je dôvodom pre vznik vyživovacej povinnosti.
Čo sa týka doktorandského štúdia, tak má za to, že pokračovanie vo vysokoškolskom štúdiu tretieho stupňa, prípadne vyššieho, nezakladá nárok na výživné od rodiča. Ukončením druhého stupňa vzdelania s titulom Mgr. či Ing., MUDr. sa spravidla chápe ukončenie prípravy na budúce povolanie. V aplikačnej praxi sa ako ukončenie prípravy na budúce povolanie chápe ukončenie vysokej školy v určitom študijnom programe; za relevantné vo vzťahu k pokračovaniu vyživovacej povinnosti by sme nemohli brať ďalšie štúdium, t.j. na vysokej škole v inom študijnom odbore, respektíve akékoľvek postgraduálne štúdium. To, čo sa v praxi nazýva aj ako „veční študenti“, je oblasť, kde súdy pristupujú k posudzovaniu vyživovacej povinnosti s veľkou opatrnosťou. Dieťa však nesmie zneužívať túto situáciu večného platenia výživného a súd môže zrušiť vyživovaciu povinnosť aj vtedy, ak dieťa stále študuje na vysokej škole. Stretli sme sa s viacerými takýmito prípadmi, keď súd konštatoval, že ďalšie trvanie vyživovacej povinnosti je v rozpore s dobrými mravmi hlavne u tzv. večných študentov.
Podľa rozhodnutia ÚS ČR sp. zn. II. ÚS 2121/14: „Je potrebné odlíšiť prípady rozhodovania o výživnom, keď sa jedná o maloleté dieťa, resp. dokonca o dieťa vykonávajúce povinnú školskú dochádzku. V týchto prípadoch musí byť priznávanie výživného zodpovedajúceho odôvodneným potrebám dieťaťa samozrejme pravidlom. U detí už plnoletých je však treba na vyživovaciu povinnosť nazerať optikou výrazne odlišnou: plnoletý jedinec by mal byť zásadne schopný sa postarať sám o seba a dôvod pre stanovenie vyživovacej povinnosti by preto mal byť odôvodnený konkrétnymi okolnosťami daného prípadu. Pokiaľ plnoleté dieťa študuje už na druhej škole toho istého stupňa (strednej alebo vysokej), ktorá na predchádzajúcu školu úplne jednoznačne nenadväzuje, je namieste sa zaoberať najmä tým, či skutočne ide o racionálnu prípravu na budúce povolanie, či aktuálne študovaná škola má zodpovedajúcu kvalitu (napríklad z hľadiska uplatnenia absolventov), či zvyšuje jeho šance na uplatnenie na trhu práce a v neposlednom rade aj tým, či sa dieťa tomuto štúdiu venuje s dostatočnou starostlivosťou, teda či nedosahuje neprimerané množstvo absencií (rozumne vysvetliteľných a doložených) a či dosiahnuté študijné výsledky potvrdzujú jeho skutočný záujem o zvolený odbor.“
Brigádnická práca dieťaťa popri dennom štúdiu síce nárok na výživné dieťaťa nevylučuje, môže však ovplyvniť výšku výživného. Ak je príjem z brigády popri príjme povinného rodiča minimálny, tak nemá výrazný vplyv na výživné. Ak však je tento príjem nie zanedbateľný popri príjme povinného rodiča, súd môže výšku výživného na dieťa primerane znížiť. V prípade, ak dieťa študuje a riadne v tomto štúdiu pokračuje až do jeho dokončenia, na povinnosti platiť výživné nič nemení ani skutočnosť, ak dieťa štúdium prerušilo, napríklad z dôvodu nevydarenej skúšky, prípadne ak túto urobilo až na ďalší pokus. Uvedené platí i pre dobu štúdia nasledujúcu po primeranej praxi, kedy bolo dieťa zárobkovo činné. Na druhej strane, ak dieťa vstúpilo do zamestnania, ktoré mu umožnilo samostatne sa živiť, ale toto neskôr preruší s cieľom ďalšieho štúdia a kvalifikácie na iné povolanie, vyživovacia povinnosť sa neobnovuje. Ak je dieťa zdravotne postihnuté, zdravotné postihnutie, ktoré je trvalé a objektívne svojim rozsahom znemožňuje dieťaťu nadobudnúť schopnosť sa samostatne živiť, je ďalším, hoci výnimočným, dôvodom pre ktoré plnoleté dieťa má nárok na výživné, a to aj v prípade, že neštuduje.
Určovanie a výpočet výšky výživného
Pri určovaní výšky výživného súd prihliada na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Je dôležité zdôrazniť, že neexistuje žiadny matematický vzorec pre výpočet výživného, ktorý by sme našli v zákone. Súdna prax k tejto otázke tiež nepristupuje jednotne. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Životná úroveň rodiča je primárne kritérium určenia výšky výživného, zatiaľ čo výška výdavkov na dieťa je až sekundárna. Výživné nie je o tom, že sa zrátajú pravidelné výdavky na dieťa a polovicu z nich zaplatí rodič z výživného. Výživné je o tom, že dieťa má právo žiť takú materiálnu kvalitu života ako jeho rodič. Ak má rodič, ktorý zarába niekoľko tisíc eur mesačne, ten bude platiť niekoľkonásobne viac ako rodič, ktorý zarába pár stoviek, a to bez ohľadu na výšku výdavkov dieťaťa.
Niektoré vyššie súdne autority zastávajú názor, že tento podiel by mal byť vo výške od 20 do 30 percent príjmov povinného rodiča v závislosti od počtu vyživovacích povinností a veku dieťaťa. Iné vyššie súdne autority žiadne percentá neuznávajú. Základným kritériom právneho štátu je predvídateľnosť súdneho rozhodnutia, preto zastávame názor, že takéto percentuálne určenie má opodstatnenie. Na druhej strane ho nemožno paušalizovať a vždy rozhodujú aj okolnosti konkrétneho prípadu. To platí najmä pri podnikateľoch s nulovými príjmami, avšak s vysokou životnou úrovňou, kedy nemožno percentá použiť.
Výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov, respektíve pred všetkými ostatnými výdavkami. Preto výdavky pri posudzovaní výšky výživného sú až sekundárne. Neznamená to, že súd na výdavky nijako neprihliadne, ale netreba očakávať, že Vaše výdavky uprednostní pred výživným. V zásade platí, že súd uzná tie, čo sú opodstatnené. Na neopodstatnené výdavky, ako napríklad exekúcie a podobne, súd nebude prihliadať. Avšak aj tie opodstatnené Vám súd len tak neodpočíta od príjmu pri určovaní výživného. Vždy musíte Vaše výdavky primerane optimalizovať, prihliadajúc nato, že výživné má prednosť pred ostatnými.
Majetkové pomery rodičov tvoria ako aktíva, tak pasíva. Na strane aktív pôjde o príjmy, taktiež ostatné majetky ako nehnuteľnosti, autá, cenné papiere, úspory a podobne. Na strane pasív pôjde o výdavky, dlhy, pôžičky a podobne. Je nevyhnutné, aby súd mal čo najlepší prehľad ako o aktívach, tak pasívach. Okrem toho súd prihliada aj na schopnosti a možnosti rodičov. Výživné sa neurčuje len podľa príjmu a majetkových pomerov, ale aj podľa iných pravidiel. Medzi tieto pravidlá patrí aj posudzovanie schopností a možností rodičov. Súd tak určuje výživné aj s prihliadnutím na dosiahnuté vzdelanie rodiča v danej oblasti, na jeho vek a zdravotný stav, možnosti uplatnenia sa na trhu práce. Napríklad, čo s rodičom, ktorý je dobrovoľne nezamestnaný a bez príjmu? Súd prostredníctvom UPSVAR zisťuje, či sú na trhu pracovné ponuky, ktoré by mohol rodič využiť a za akú mzdu. Následne nič nebráni súdu vychádzať z takto zisteného potencionálneho príjmu. Súd prihliada aj na to, či sa rodič bez zbytočného dôvodu vzdal výhodnejšieho zamestnania. Ak sa napríklad rodič vzdá bez riadneho dôvodu zamestnania, súd pri určovaní výživného môže vychádzať z príjmu, ktorý rodič v tomto zamestnaní dosahoval. Súd ďalej prihliada na neprimerané majetkové riziká, ktoré rodič na seba berie.
Minimálne výživné je Zákonom o rodine určené vo výške 30% zo sumy životného minima. Toto minimálne výživné musí platiť každý povinný rodič bez ohľadu na jeho majetkové pomery, či schopnosti a možnosti, zdravotný stav, vek, či finančnú situáciu. Upozorňujeme, že určenie minimálneho výživného prichádza do úvahy len výnimočne, a to v prípade objektívnych prekážok na strane rodiča. Maximálne výživné zákonom zatiaľ upravené nie je, čo však neznamená, že tento pojem neexistuje. Obmedzenie maximálnej výšky výživného vychádza z práva rodiča vychovávať svoje dieťa v zhode so všeobecne uznaným cieľom vychovať produktívneho človeka, ktorý si dokáže vlastnou prácou a aktivitou zarobiť na živobytie. V prípade, ak dieťaťu vznikne nárok na priznanie sociálneho štipendia, štipendium sa bude považovať za príjem dieťaťa, a ten bude zohľadnený pri určovaní výšky výživného vo vzťahu k povinným osobám, teda obom rodičom. Rovnaký záver však nemožno vyvodiť v prípade prospechového štipendia, nakoľko ide o príjem jednorazový s motivačným charakterom, ktorý závisí od aktuálneho prospechu študenta. Vo všeobecnosti však možno uviesť, že na štipendium sa má prihliadať predovšetkým pri nižších možnostiach na strane povinného.
Súdne konanie a právne aspekty zmeny výživného
Konanie vo veciach výživného je z povahy veci návrhové. To znamená, že sa začína na základe podaného návrhu na súd. Miestna príslušnosť súdu vo veciach výživného plnoletých osôb sa odvíja od všeobecného súdu navrhovateľa. Všeobecným súdom fyzickej osoby je súd, v ktorého obvode má fyzická osoba adresu trvalého pobytu. V prípade, ak otec nechce prispievať na školu, zatiaľ čo mama zabezpečuje ostatné potreby, má dieťa právo podať návrh na určenie výživného na súd. V návrhu na súd je potrebné uviesť dôvody pre určenie výživného a musíte preukázať Vaše výdavky na živobytie príslušnými dokladmi. Máte právo žiadať výšku výživného takú, aby boli pokryté všetky Vaše náklady na živobytie.
Pred dosiahnutím plnoletosti sa výživné platí do rúk rodiča, ktorému bolo dieťa zverené do osobnej starostlivosti. Po dovŕšení 18 rokov sa však situácia mení. Keďže plnoleté dieťa je už spôsobilé na právne úkony, vyživovacia povinnosť sa plní priamo k rukám dieťaťa. Dôležité je, že ak by rodič aj naďalej posielal výživné druhému rodičovi (napríklad matke), môže sa dostať do situácie, kedy v skutočnosti výživné neplatí oprávnenej osobe. Plnoleté dieťa má právo oznámiť povinnému rodičovi číslo účtu, na ktorý si želá výživné dostávať. Ak by si želalo, aby výživné naďalej prichádzalo na účet matky alebo inej osoby, musí to oznámiť rodičovi, ktorý platí výživné. Takýmto spôsobom vie následne povinný rodič vydokladovať riadne plnenie svojej vyživovacej povinnosti voči nezaopatrenému plnoletému dieťaťu.
Rozsudok vo veciach výživného možno na návrh zmeniť alebo zrušiť, ak sa zmenia pomery. Konanie o zmene rozsudku o výživnom je návrhové konanie. Právna úprava vychádza z koncepcie zmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí v prípade zmeny pomerov. Súd môže zrušiť, respektíve zmeniť výživné aj spätne, a to od času, keď došlo k zmene pomerov. Pri plnoletých deťoch platí, že ak by návrh podal povinný rodič a súd bude mať za preukázané, že dieťa je schopné sa samo živiť už po nejaký čas, súd neskúma, či bolo výživné spotrebované, alebo nie. Preto v takýchto prípadoch by mohol vzniknúť nárok na vrátenie výživného.
Podľa súčasnej právnej úpravy zákon nestanovuje povinnosť dieťaťa poskytovať o sebe informácie svojmu rodičovi pre účely zistenia odôvodnenosti plnenia vyživovacej povinnosti. Takáto povinnosť, respektíve právo, prináleží rodičovi len v prípade maloletého dieťaťa, a to podľa § 24 ods. 4 Zákona o rodine. Súd pri rozhodovaní o zverení maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti jedného z rodičov dbá na právo toho rodiča, ktorému nebude maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti, na pravidelné informovanie sa o maloletom dieťati. Ak však nadobudnete podozrenie, že dieťa je už schopné samo sa živiť, môžete podať na súd návrh na zrušenie vyživovacej povinnosti (ak bolo výživné určené súdom). Ak ju chcete donútiť k tomu, aby Vám to preukazovala, môžete ju upozorniť na to, že pokiaľ Vám tieto doklady neposkytne, budete nútený podať návrh na zrušenie výživného, respektíve prestanete výživné platiť (ak nebolo určené súdom) z dôvodu, že podľa Vášho názoru už je schopná sama sa živiť.
Neplnenie vyživovacej povinnosti môže mať aj trestnoprávne dôsledky. V zmysle Trestného zákona, kto najmenej 3 mesiace v období 2 rokov neplní, čo aj z nedbanlivosti, zákonnú povinnosť vyživovať alebo zaopatrovať iného, potrestá sa odňatím slobody až na 2 roky. Zastúpenie advokátom v konaní o výživnom nie je povinnosťou, ale pridanou hodnotou. Advokáti vedia pomôcť pri určení priorít, kvalifikovane preukázať náklady a uviesť majetkové pomery, aby bol čo najlepšie naplnený záujem oprávneného dieťaťa.
Špecifické situácie a riešenia v praxi
Vyživovacia povinnosť rodičov k deťom trvá dovtedy, kým dieťa nie je schopné samé sa živiť. Posúdenie tohto okamihu závisí vždy od konkrétnych okolností. Schopnosť dieťaťa osamostatniť sa a samo si zabezpečovať základné životné potreby sa vyhodnocuje komplexne, v závislosti od viacerých premenných. Okrem veku dieťaťa je dôležitým ukazovateľom tejto schopnosti aj jeho zdravotný stav, štúdium, schopnosť zamestnať sa, schopnosť vykonávať prácu, odôvodnené záujmy dieťaťa a jeho potreby, majetkové pomery a podobne. Ani nadobudnutie schopnosti dieťaťa aktívne vykonávať zárobkovú činnosť či úspešné ukončenie strednej odbornej školy (čo vytvára predpoklad pre jeho uplatnenie sa vo vyštudovanom odbore) nie sú bez ďalšieho dôvodmi na zrušenie povinnosti platiť výživné.
Zdravotné postihnutie: Zdravotné postihnutie, ktoré je trvalé a objektívne svojim rozsahom znemožňuje dieťaťu nadobudnúť schopnosť sa samostatne živiť, je ďalším, hoci výnimočným, dôvodom pre ktoré plnoleté dieťa má nárok na výživné a to aj v prípade, že neštuduje. V prvom rade musí ísť o také postihnutie, ktoré znemožňuje dieťaťu akúkoľvek prácu. Zdravotné postihnutie, ktoré „len“ obmedzuje dieťa vo výkone niektorých druhov povolaní, nie je dôvodom pre vznik nároku na výživné. V druhom rade, musí ísť o postihnutie trvalé. V prípade krátkodobých postihnutí, napríklad úrazu, je rodič povinný naďalej plniť si svoju vyživovaciu povinnosť, pretože tá trvá do času, kým dieťa nie je schopné samo sa živiť. Ak je syn aktívny športovec, teda výkon športovej činnosti je jeho zamestnaním, z ktorého je schopný sám sa živiť, potom akonáhle začne syn vykonávať túto športovú činnosť po svojom uzdravení, otec nebude povinný platiť výživné na syna.
Dobré mravy a "veční študenti": Výživné nemožno priznať, ak by to bolo v rozpore s dobrými mravmi. Tento rozpor musí byť výrazný a objektívne závažný do takej miery, že súd siahne na základný nárok dieťaťa na výživu od rodiča. Nepôjde teda o prípady, kedy sa dieťa nestretáva s rodičom, či prípady, kedy majú zlé vzťahy. Ako už bolo spomenuté, súd môže zrušiť vyživovaciu povinnosť aj vtedy, ak dieťa stále študuje na vysokej škole, najmä u tzv. večných študentov, ktorých štúdium nie je racionálnou prípravou na povolanie alebo k nemu pristupujú bez vážnosti.
Manželstvo dieťaťa: Pokiaľ sa dcéra nedokáže stále sama živiť, potom sú rodičia povinní ju naďalej vyživovať. Ak má ale manžela, primárnu vyživovaciu povinnosť vo vzťahu k nej má práve tento. Ak nie, potom je rad na jej rodičoch, ktorým vyživovacia povinnosť trvá.
Bývanie: Môže nastať situácia, kedy síce plnoleté dieťa je schopné samo uspokojovať svoje životné potreby, avšak len čiastočne, napríklad si dokáže zabezpečiť stravu, zdravotnú starostlivosť, záujmovú činnosť, kultúrne vyžitie, avšak nie bytovú otázku. Rodičia sú v takom prípade povinní z titulu vyživovacej povinnosti zabezpečiť tomuto plnoletému dieťaťu bývanie, a to až kým si nebude vedieť bývanie zabezpečiť samo.
Dobrovoľné plnenie vs. súdne určenie: Vyživovacia povinnosť môže byť plnená rodičmi aj dobrovoľne, a to aj v naturálnej forme - zaplatenie internátu, hradenie telefónnych nákladov, výdavky na poistné, poskytovanie stravy atď. Upozorňujeme, že za výživné nemožno považovať príležitostné plnenia, ktoré rodič poskytne dieťaťu v čase osobného styku s dieťaťom, t.j. bežné nákupy, zaplatenie účtu v reštaurácii, lístok do kina atď., ak tieto plnenia nepresiahnu hranicu tzv. bežnej pohostinnosti. Ak otec nemá súdom určené výživné, môžete sa priamo Vy, ako plnoleté dieťa, domáhať určenia výživného. Ak bolo výživné určené súdnym rozhodnutím, otec je povinný z výživného a v prípade, ak existuje súdne rozhodnutie o jeho výške a otec má záujem o jeho zrušenie, tak bude potrebné, aby podal návrh na zrušenie výživného na súd.
Náhradné výživné: Právne vzťahy pri poskytovaní náhradného výživného pre dieťa upravuje zákon č. 201/2008 Z. z. Náhradné výživné slúži na zabezpečenie výživy nezaopatreného dieťaťa (oprávnenej osoby) v prípade, ak si povinná osoba (t.j. rodič alebo iná fyzická osoba) neplní vyživovaciu povinnosť voči nezaopatrenému dieťaťu, alebo sirote nevznikol nárok na sirotský dôchodok alebo na sirotský výsluhový dôchodok, respektíve súdu bol podaný návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie pohľadávky na výživnom z dôvodu, že povinná osoba neplatí. Ak povinná osoba neplní vyživovaciu povinnosť v plnej výške, náhradné výživné sa poskytuje vo výške určenej rozhodnutím súdu alebo vo výške rozdielu medzi výškou výživného určeného rozhodnutím súdu a výškou zaplateného výživného povinnou osobou. Ak oprávnenej osobe nevznikol nárok na sirotský dôchodok alebo sirotský výsluhový dôchodok, náhradné výživné sa poskytuje vo výške 0,7 - násobku sumy životného minima pre nezaopatrené dieťa. Prijímateľ náhradného výživného je povinný informovať úrad o každej zmene skutočností, ktoré sú rozhodujúce pre trvanie nároku na náhradné výživné, na jeho výšku a na jeho vyplácanie bez zbytočného odkladu, najneskôr však do ôsmich dní odo dňa zmeny týchto skutočností.
tags: #povinnost #platit #vyzivne #na #plnolete #dieta