Kreslenie je pre deti oveľa viac než len zábava. Je to prirodzená súčasť detského sveta a detského vývinu, špecifický spôsob ich komunikácie, prostriedok na vyjadrenie citového života, a zároveň odzrkadľuje ich tvorivosť a stupeň kognitívneho rozvoja. Každá detská kresba môže odrážať ich vnútorný svet, pocity a úroveň rozvoja. Ako inšpirácia nám môže slúžiť rozprávka od Daniela Pastirčáka „O ceruzke“, kde Veľký kresliar vytvoril Malému kresliarovi priestor na maľovanie a tvorenie. Podobne aj my, dospelí, máme príležitosť vytvárať deťom priestor a čas na vyjadrovanie ich sveta prostredníctvom kresby či maľby. Deti sa často nedokážu presne vyjadriť slovami, či už ide o potreby alebo emócie, a práve kreslenie im v tom pomáha. Niekoľkomesačné deti môžu čmáranicami vyjadrovať svoje pocity ešte skôr, ako sa naučia používať slová - je to teda prostriedok neverbálnej komunikácie, aj preto sa o kresby u detí zaujímajú vývojoví psychológovia a psychologičky.
Prvé kroky v grafickom prejave: Od čmáraníc k prvým formám
Jedného dňa, keď dieťa trošku podrastie, vezme do ruky kúsok tehly, ceruzku alebo kriedu a začne čmárať. Tento prvý záujem o kreslenie po papieri môže dieťa prejaviť veľmi zavčasu, len čo je schopné funkčnej špecifickej manipulácie s predmetmi: začiatkom druhého roka svojho života. Spočiatku dokáže vytvárať iba bodky alebo škvrny, ktoré môžu hľadať súvislosť medzi poznaním a skúsenosťami dieťaťa, pretože naozaj dieťa spoznáva svet, ale pozná len takéto kúsky. Izolované bodky a krátke čiarky sa začnú spájať v druhom roku života dieťaťa. Prvé skutočné kreslenie sú teda čmáranice.
Kreslenie vyžaduje presné pohyby rúk a prstov, čo zlepšuje koordináciu a jemnú motoriku. Tieto zručnosti sú nevyhnutné pre písanie, kreslenie a ďalšie aktivity, ktoré vyžadujú jemnú motorickú koordináciu. Centrom pohybu je spočiatku ramenný kĺb, až neskôr sa zapája lakeť a zápästie. Spolupráca oka a ruky vstúpi do hry o niekoľko mesiacov neskôr, a vtedy už môžeme hovoriť o začiatkoch detského kreslenia, ku ktorým sa dieťa dostáva približne v šestnástom až dvadsiatom druhom mesiaci života.
Prvé kresby dieťaťa, po tom, ako už funkčne berie do ruky ceruzku alebo kriedu a svoje kresby aspoň trochu zrakovo kontroluje, sú obyčajne kmitavým pohybom šikmých čiar črtaných jedným ťahom sprava doľava alebo naopak, približne v päťdesiatstupňovom uhle. Pripomína to akýsi seizmografický zápis, zaznamenáva všetko okolo seba. Vtedy už dieťa spravidla strieda uhol kmitania priečnych čiar a čmára vo všetkých smeroch, pričom prerušuje jednosmernosť kmitania, a tak svoje obrazce zauzľuje. Čo je však najdôležitejšie, začína ich navzájom oddeľovať a izolovať. Oddeľuje ich od seba podľa toho, akým smerom začína viesť čiaru, napríklad najprv začne čmárať zľava doprava, potom osobitne zhora nadol a zase iným spôsobom, až časom vytvára pravidelné lineárne a plošné útvary - všelijaké kolieska, oblúčiky, mnohouholníky, uhly atď. Dieťa si ich však neuvedomuje, dochádza k nim celkom náhodou, pohybovou hrou. Tieto prvé čmáranice sú prechodom od nezámerného kreslenia, kedy dieťa len zisťuje, že pastelka zanecháva stopu, k zámernému kresleniu. Všimnete si to tak, že vy tam síce stále vidíte iba čmáranicu, ale dieťa pomenuje, čo nakreslilo. A ono to tam zvykne naozaj vidieť.
Po prvých ohraničovaniach amorfných čmáraníc a po vydelení špirálovitých a kruhových foriem spontánny vývin detského kreslenia prechádza do vyššieho štádia. Detské kresby sa postupne stávajú konštruktívnymi, i keď ešte prevažujú prvky čírej zmútenej náhodnosti. Ohraničujúc naďalej svoje čmáranice z pocitu uzavrenosti svojho ja, dieťa, vedené už citom pre stredovú a osovú súmernosť, čoskoro nahradí kruh štvorcom alebo iným mnohouholníkom, ktorého hranatosť prestavuje tvrdšie, prísnejšie zovretie. Časom vytvorí dieťa ďalšiu formu symbolizujúcu hmotnosť, jej váhu a odpor voči tlaku. Touto formou je trojuholník s duchovným významom agresivity proti hmotnosti. Postupne dieťa tieto štyri formy obmieňa a vytvára spleť svojich kresieb, vďaka čomu objavuje zákon proporcionálnosti.
Vývoj detskej kresby v jednotlivých vekových obdobiach
Detské kreslenie prechádza určitými fázami, ktoré odrážajú ich vývoj. Tieto fázy sú ukazovateľmi nielen fyzického rozvoja, ale aj mentálneho a emocionálneho rastu dieťaťa. Tak ako celý duchovný rozvoj dieťaťa, aj vývin jeho prirodzeného nadania vyjadrovať sa kresbou je závislý od sociálneho prostredia, v ktorom dieťa žije. V priaznivých okolnostiach detská kresba prechádza všetkými štádiami svojho zákonitého rozvoja v zázračnej jednote s potrebami citovej aj rozumovej evolúcie. Tak, ako dieťa začína chápať svet a snaží sa usporadúvať si ho, tak sa začne meniť aj kresba.
Okolo 1 roka:Dieťa okolo jedného roka zisťuje, že ceruzka alebo štetec s farbou zanecháva určitú stopu. Spočiatku dokáže vytvárať iba bodky alebo škvrny, neskôr sa dostáva k čmáraniu. Toto je nezobrazujúce obdobie, kedy sa dieťa iba oboznamuje s podstatou kreslenia a vytvára prvé čarbanice, ktoré nemajú žiadny zmysel. Deje sa tak okolo 11. - 20. mesiaca jeho života. Pre dieťa je dôležité, že kreslí, a nie to, čo kreslí.
Okolo 2 rokov:Dieťa v tomto období už dokáže zvládať čmáranice rôzneho druhu. Dokáže už rozpoznávať rozdiely vo svojich čmáraniciach a je preň obyčajný krúživý pohyb v rýchlom tempe uspokojivý. Neskôr sa toto tempo spomalí. Dieťa sa naučí časom vytvoriť uzavretý objekt, ovál. Hoci pre dospelého človeka tieto čmáranice nemajú žiadny význam, resp. nedokáže ich k ničomu prirovnať, deti v tom majú úplne jasno. Dokážu povedať, čo nakreslili a zmeniť tento obsah aj niekoľkokrát. Vo veku 1,5 - 2 roky už po prvý raz dokáže dieťa vymyslieť konštrukciu skutočnosti. Svojím pozorovaním a vnímaním vzťahov okolo seba sa snaží o ich zachytenie. Okolo druhého roku dieťa začína spontánne kresliť kruhovitý tvar, nepravidelný ovál.Druhým štádiom kresby je obdobie, kedy dieťa začína formovať na papieri tvary a prechádza do štádia izolovaných predstáv. Dokáže už kresliť postavy, predmety, ktoré nie sú súčasťou nejakého deja alebo priestoru, napriek tomu, že dieťa to tak vníma. Vidí svoje postavy ako živé a konajúce.
Okolo 3 rokov:Už 2,5 ročné dieťa je schopné hrať sa s kľukatou čiarou, z ktorej neskôr vytvorí abstraktný ornament. Pred tretím rokom života spoznáva tvary ako je kruh, špirála a pod. Dieťa potrebuje zminimalizovať automatizmus. Aj keď celkom sa to nikdy nepodarí, čím viac sa zapája rozum, tým skôr automatizmus ustupuje. Dieťa začne hľadať rovnováhu a objaví ďalšie dva tvary, štvorec a trojuholník. Tieto pratvary je možné už zmysluplne kombinovať, obmieňať a vyberať z nich jednotlivosti - uhly a krivky.Približne v treťom roku života udrie do očí dieťaťa nápadnosť kruhového tvaru v ostatnej amorfnej spleti čiar a pripomenie mu podobu nejakej dôverne známej veci (napríklad guľatú loptu alebo jabĺčko). Spočiatku obyčajne dieťa vo svojej kresbe pomenúva ľudí, potom zvieratká a premety pripomínajúce najjednoduchšie literárne tvary.Okolo tretieho roku dieťa kreslí univerzálne postavy ľudí - hlavonožcov. Postava je vyjadrená kruhom predstavujúcim hlavu aj trup súčasne. K nemu prirobí dieťa dve čiarky - nohy. Niekedy prikreslí ešte ruky. V 3. roku prechádza čmáranie do uzavretej formy. Tvar je už ohraničený a podobá sa na človeka.Toto je obdobie spontánnej obsahovej detskej tvorby, na začiatku ktorého sa prejavuje zlatý vek detskej kresby. Preukazuje sa schopnosť predstavovať si niečo prostredníctvom niečoho. Deti kreslia to, čo si myslia o sebe, o predmete a o okolitom svete.
Okolo 4 rokov:Dieťa skúša kresliť na papier svoje predstavy. Rozvíja si vnímanie pre proporcie. Dokáže zakresliť menší tvar do väčšieho, oči na tvár a gombíky na košeľu. Malý umelec už nie je sám, kto vie, čo namaľoval. Jemná motorika tu zohráva veľkú rolu, pretože práve jej stupeň vývoja dokáže rozhodovať o presnosti čiar. Dieťa sa snaží prostredníctvom svojich kresieb komunikovať s okolím a zachytáva svoje zážitky, spomienky, priania. Zobrazuje ešte predmety a ľudí, ktorí nie sú zasadení do priestoru, ani deja, aj keď ich tak dieťa popisuje. Akonáhle je schopnosť kritizovať u dieťaťa vyvinutejšia ako jeho schopnosť kresliť, dieťa sa môže začať kresleniu vyhýbať. Do 4. roku dieťa zobrazuje asi 5-6 detailov. Po dovŕšení 4. roku života počet detailov výrazne narastá.Tretie štádium kresby predstavuje situačná kresba. Viacerí odborníci prirovnávajú tieto vývojové štádiá k vývoju detskej reči. Prvé kresby sú ako detské hravé džavotanie, ktoré sa neskôr zdokonaľuje a vznikajú z neho ucelené vety. Sú akýmsi vnútorným detským vyjadrením, keď dieťa nedokáže povedať, čo cíti. Je to z pohľadu odborníkov istá forma komunikácie, ktorá prakticky nahrádza písmo. Túto teóriu psychológov podporuje aj fakt, že akonáhle začne dieťa rozprávať a dokáže sa na vysokej úrovni písomne vyjadriť, stráca záujem o kresbu.
Okolo 5 rokov:V zobrazení ľudskej postavy nastane veľký pokrok medzi 4. a 5. vekom. Dieťa začína rozlišovať hlavu a trup, ktoré sú priamo spojené. Začínajú používať už aj krk. Trup môže mať rôzne tvary: kruhový, oválny, štvorcový, alebo obdĺžnikový. Dieťa často končatiny kreslí ešte jednodimenzionálne - teda jednou čiarou. Okolo 5. a 6. roku dieťa začína kresliť postave trup.
Okolo 6 rokov:V tomto veku už zvláda dieťa zobraziť postavu človeka kompletne. Dvojdimenzionálna kresba je v tomto veku už častejšia a postavy sú proporcionálnejšie. Podľa štúdie, ktorú uverejnila Roseline Davido, 71,5% päťročných detí kreslí končatiny ako čiarky. Ľudská postava je zreteľne členená na hlavu a trup. Ruky sú nasadené k trupu a smerujú von do strán alebo hore. Až okolo 6. roku života sa ukotvuje u detí ich „telesná schéma“.
Okolo 7 rokov a viac:Dieťa začína kresliť, čo vidí. Kresba sa nachádza v období tzv. vizuálneho realizmu. Dochádza k zlepšovaniu proporcií ľudského tela. Nohy majú postavy bližšie k sebe, paže sú vo výške ramien, znázorňujú už aj krk. Oblečenie, vlasy a pod. je viac prepracované. Okolo 7. roka dieťa kreslí s ešte väčším dôrazom na detail, skrášľuje postavy, pridáva rôzne atribúty spojené s danými osobami, má lepší zmysel pre proporcie a perspektívu.
8B Dětská kresba, vývoj dětské kresby, vývoj kresby postavy. Specifika kresby postavy u dětí...
Motorický rozvoj a grafomotorické zručnosti
Kreslenie je pre deti ideálny spôsob, ako vyjadriť seba, svoje emócie, potreby a to, čo sa v ňom deje. Kreslenie a manipulácia s ceruzkou alebo inými kresliacimi nástrojmi pomáha rozvíjať jemnú motoriku u detí. Táto zručnosť je nevyhnutná pre písanie, kreslenie a ďalšie aktivity, ktoré vyžadujú jemnú motorickú koordináciu. Keď dieťa začne správne umiestňovať jednotlivé časti hlavy, pribudnú k nim ďalšie (uši, vlasy…), postupne začína dieťa odlišovať trup od končatín, jednotlivé články prstov atď.
Štúdia univerzity v Surrey zistila, že jemne motorické zručnosti v predškolskom veku, ktoré rozvíjate práve pomocou kreslenia, ale aj skladania papiera či stavania kociek, zohrávajú dôležitú úlohu v neskorších akademických výsledkoch, ale aj v správaní. Táto štúdia ukazuje, že kreslenie nie je „len hra“ (figurovalo v nej viac ako 9-tisíc detí, ktoré sa sledovali vo veku 2, 3 a 4 rokov, následne v čase dospievania a naposledy vo veku 16 rokov v rámci longitudinálnej štúdie Twins Early Development Study). Zistilo sa, že napríklad horšia jemná motorika v predškolskom veku predznamenáva väčšie problémy so správaním či vyšší počet symptómov ADHD počas základnej a strednej školy. Keď sa Vášmu dieťaťu nedarí kresliť, zamerajte sa na hrubú motoriku, pretože prvotné maliarske pokusy vychádzajú práve z hrubej motoriky. Taktiež je potrebné rozvíjať a cvičiť jemnú motoriku, dbať na to, aby dieťa malo dostatok možností kresliť a robiť maliarske pokusy s farbami.
Farby a ich význam v detskej kresbe
Farby, ktoré deti používajú, môžu mať pre ne osobitný význam. Deti môžu inštinktívne voliť farby podľa svojho emocionálneho stavu, a ich voľby môžu odrážať aktuálne nálady alebo pocity. Expresivita farby úzko súvisí s expresivitou ťahu. V živote človeka majú farby veľký význam; a to ako z hľadiska psychologického, tak i pôsobením farieb v priestore, či na oblečení. Podľa farieb, ktoré ľudia uprednostňujú, sa dá charakterizovať ich osobnosť, či momentálne rozpoloženie. Farby v priestore zase dokážu regulovať výkon či únavu. V miestnostiach tmavých farieb beží čas pomalšie, svetlé miestnosti stimulujú aktivitu. Teplé farby zohrievajú a povzbudzujú, studené ukľudňujú. Farbami môžeme komunikovať s okolím - môžeme ľudí priťahovať, alebo ich vystríhať. Pri výbere farieb môže, samozrejme, hrať úlohu aj nálada a osvetlenie miestnosti, pričom významné sú aj farby stien.
Psychologička Katarzyna Półtorak poukazuje na to, že teplé farby, napríklad žltá alebo oranžová, naznačujú, že dieťa je šťastné a veselé. Chladnejšie farby, modrá alebo zelená, často používajú pokojné deti. Ak deti používajú svetlé a teplé odtiene farieb (napríklad oranžovú a žltú), symbolizuje to pozitívne emócie (radosť, optimizmus).
Biela: Vo svojej podstate ju za farbu nemôžeme považovať, pretože je neutrálna. Je farbou čistoty, nevinnosti a úprimnosti, ale i slobody a nezávislosti. Majú ju radi ľudia vyrovnaní, sebavedomí, otvorení.
Žltá: Je farbou mysle, stimuluje činnosť mozgu. Vyvoláva aktivitu, odolnosť voči únave. Je vhodná do pracovných priestorov, škôl a všade, kde je potrebné zvýšiť duševnú kapacitu a myšlienkovú aktivitu. Ďalej táto farba podporuje zažívanie a blahodárne pôsobí na pohybové ústrojenstvo a nervový systém. Pomáha odstraňovať duševnú únavu a je farbou zmeny. Voda nabitá žltým žiarením upokojuje vnútornosti. Žltú majú radi ľudia spontánni, plní nádejí a očakávaní.
Červená: Je farba vášní a násilia, krvi a železa. Vydáva intenzívne tepelné lúče a jej účinky sú hlbšie, ale i rýchlejšie ako u iných farieb. Zohrieva našu krv a podporuje krvný obeh. Je farbou cholerickou, prudkou. Aura cholerických ľudí býva tiež červená, čo ich predurčuje k vášniam a prudkým vzplanutiam, ale i výbuchom zúrivosti. Červená farba povzbudzuje chuť k jedlu a má priaznivé účinky pri liečbe reumatizmu, anémie, či depresií. Posilňuje vôľu a pôsobí proti únave. Červenej dávajú prednosť tvoriví, sebavedomí ľudia. Majú ju radi však i násilníci a ľudia prudkej povahy; títo by sa mali ovšem červenej radšej vyhýbať, pretože stimuluje ich vášne a prudkosť.
Oranžová: Je spojením žltej a červenej, čím sa stáva veľmi blahodárnou. Je farbou kontrolovanej vášne, pozitívnej energie, vytrvalosti. Posilňuje, ale neznepokojuje tak ako napríklad červená. Nemá nijaké škodlivé účinky a pôsobí veľmi pozitívne pri liečbe srdcových chorôb. Je farbou pôžitkov. Uprednostňujú ju ľudia, ktorí majú radi pohodlie, ľudia pokojní a spravodliví; ale i ľudia vyčerpaní a unavení životom, ktorí potrebujú oddych a kľud. Odmietajú ju ľudia, ktorí sa chcú líšiť od ostatných a ktorí odmietajú pravidlá a konvencie.
Ružová: Znamenajú z psychologického hľadiska duševnú alebo citovú nezrelosť. Sú farbami sentimentality. Ružovú majú radi ľudia romantickí a nepraktickí, ktorí chcú byť očarúvaní a túžia očarúvať svoje okolie.
Fialová: Fialovú farbu zvyknú voliť ľudia diplomatickí, zdržanliví a uzavretí, ako aj ľudia originálni a umelci.
Čierna farba je "zlá"? Mýtus či realita:Rodičia majú často obavu, že sa s ich dieťaťom niečo deje, keď používa pri maľovaní iba tmavé farby. Pozor však: ak vaše dieťa častokrát kreslí hlavne čiernou farbou, neznamená to, že je smutné, alebo sa niečoho bojí. Špeciálna pedagogička Katka Herbriková vysvetľuje, že dôvod, prečo to dieťa robí, je skôr ten, že tmavé pastelky zanechávajú výraznú stopu, a to sa im páči. Niektoré pastelky majú veľmi slabé svetlé farby a dieťa s nimi musí tlačiť, preto sa mu omnoho lepšie farbí s tými tmavými. Psychologička Katarzyna Półtorak k tomu dodáva, že čierna pastelka môže znamenať neistotu alebo únavu, ale nie vždy. Vždy je potrebné sa s dieťaťom rozprávať a klásť otázky bez toho, aby ste mu navrhli konkrétnu odpoveď. Treba však povedať, že za určitých okolností môže byť každý mýtus pravdivý. To však zistí iba skúsený psychológ.
Čiary a priestor: Dynamika a vnútorné napätie
Ďalším parametrom pri diagnostike detskej kresby je sila čiar. Silné čiary signalizujú vnútorné napätie či hnev. Čiary na papieri, na ktorom dieťa kreslí, sú fyziologickým odrazom temperamentu dieťaťa vo chvíli, kedy vytvorilo kresbu. Existujú čiary rýchle, živé alebo aj agresívne, ktoré dokážu prederaviť aj papier. Na druhej strane sú ťahy váhavé, ostýchavé alebo ledva sa dotýkajúce papiera. Až na pár výnimiek, už od raného veku detí, ktoré kreslí, existuje súvislosť medzi grafickým prejavom a náladou, povahou. Prerušované a jemné čiary naznačujú neistotu alebo plachosť, zatiaľ čo rozbiehavé, rýchle čiary naznačujú hyperaktivitu, otvorenosť alebo energiu. Silný tlak pasteliek môže byť na druhej strane znakom napätia.
Aj využitie priestoru, umiestnenie obrázka na kresbe je dôležité. Ak je obrázok v strede strany, môže znamenať stabilitu, a ak je na okraji, pocit izolácie. Kognitívny vývoj a kresba spolu veľmi úzko súvisia. Ak dieťa dobre chápe priestorové vzťahy, dokáže pomerne presne zachytiť proporcie a perspektívu. Vyvíja sa napríklad aj kresba ľudskej postavy.Najnápadnejšou „chybou“ detských kresieb je, že nepoznajú našu obvyklú maliarsku perspektívu, to znamená, že musia byť nevyhnutne bezperspektívne. V prvom prípade dieťa používa takzvanú obrátenú perspektívu, pri ktorej horizont nie je umiestnený pred pozorovateľom, ale za jeho chrbtom. Vzdialenosť vychádza zo samotnej kresby, z motívu, ktorý dieťa považuje za najdôležitejšie, a preto ho aj náležite zväčší bez ohľadu na jeho umiestnenie na ploche papiera. Ak je motív umiestnený vyššie, potom pozadie príbehu bude znázornené na prednom pláne, bude sa približovať k pozorovateľovi sklonenému nad kresbou. Napríklad dieťa nakreslilo na hornú plochu papiera domček a pri ňom mamu, ktorá starostlivo hľadí do diaľky - smerom k nám, lebo až pri spodnom okraji papiera tečie rieka a v nej sa kúpu dvaja mamini šarvanci. Pretože odplávali od mamy ďaleko, sú takí maličkí, že ich takmer nevidno. To znamená, že malý kresliar situoval sám seba do rozpoloženia v kresbe.
V druhom prípade ide o takzvanú rotačnú perspektívu. Dieťa často znázorňuje ten istý objekt z viacerých strán, spredu, zboku, zhora - ako keby sa v kresbe samo pohybovalo. Napríklad obrázok domu môže vyzerať tak, ako keby dieťa obchádzalo jeho steny a kreslilo ich jednu po druhej. O analogické úsilie ide aj pri ľubovoľnom striedaní horizontálnej a vertikálnej projekcie: dieťa sa snaží uchovať v kresbe komplexnosť individualizovaných tvarov, ktorá nemusí byť vždy postihnuteľná z jedného pozorovateľného stanoviska. Takisto dieťa rado mení zorný uhol pri prechode od kreslenia na rovný pôdorys ku kresleniu na naklonenú, šikmú základňu: potom aj na ňu budú vertikálne línie vedené kolmo.
Jedným z dôsledkov koncepčného realizmu je takzvaná priezračná forma, ktorá zaniká v detských kresbách na začiatku školského veku a dnes sa už pod vplyvom vyučovania na materských školách vyskytuje iba zriedkavo. Zo zákona zápornej redundancie zobrazených individualizovaných foriem vyplýva redukcia detailov týchto foriem podľa momentálnych záujmov a zvláštnej logiky dieťaťa. Z toho istého zákona vyplýva nadmerné zväčšovanie všetkého, čo dieťa považuje za významné, a naopak, radikálne zmenšovanie, až úplné vynechávanie nepodstatných vecí. Tak ako praveký človek zvýrazňoval pri soškách Venuší symboly plodnosti (steatopygia) a zanedbával napríklad ich hlavy alebo ruky, dieťa kreslí postavy ľudí a zvierat podľa toho, ako ich hodnotí. Jeho úsudok o hodnote zobrazovaných objektov podmieňuje aj ich veľkosť v určitej životnej situácii.Ďalším typickým znakom detského kreslenia je ustavičné utvrdzovanie formy, opakovanie určitých figurálnych motívov alebo dekoratívnych prvkov v pravidelnej následnosti. Opakovanie určitých figurálnych alebo dekoratívnych obrazcov má však aj inú funkciu. Dieťa nimi veľmi často pokrýva každú plochu, ktorá by inakšie zostala prázdna, ako keby sa priam bálo prázdnych miest v kresbe. Ide tu o akýsi nevedomo pociťovaný horor vacui. Všade, kde sa dieťa stretá so zdanlivou alebo naozajstnou nekonečnosťou foriem života, kladie proti nej prehľadnosť a poriadok symetricky usporiadaných tvarov. Poslednou výraznejšou zvláštnosťou detských kresieb je častá nesúrodosť motívov, z ktorých sa skladá určitá téma.
Historické míľniky a zmena vnímania detskej kresby
Azda už definitívne pominuli časy, keď sa detské kresby považovali len za akési neumelé čmáranice a machľaniny. Súviselo to nakoniec nielen s izolovanosťou duchovných zápasov dospelých od sveta detstva, ale aj s prehliadaním vlastného života dieťaťa, považovaného iba za akési nutné zlo na prechode k dospelosti. Napríklad ešte na maľbách z baroka je dieťa pozbavené akejkoľvek individuality. V klasicizme je iba dekoratívnym doplnkom určitého príbehu, až romantizmus ho prijíma do stredu dospelých aspoň vo chvíľach rodinného obedu alebo na výlete. Meštiacka kultúra však objavuje aj detské kresby, uvedomuje si ich dôležitosť pre rozvoj detskej psychiky a najprv vo Francúzsku, potom v Nemecku propaguje kreslenie detí v školách, pod dozorom učiteľa. V roku 1887 vyšla prvá teoretická práca o detských kresbách. Napísal ju Corrado Ricci a nazývala sa „L´arte del bambini“ čiže „Umenie dieťaťa“. Estetická stránka ho však nezaujíma, ide mu len o psychologickú analýzu.
Prvý, čo zbúrali bariéry „aristokratického“ umenia a upozornili aj na špecifické hodnoty umenia detí, boli francúzski kubisti, v ktorom najnástojčivejšie rezonovali nové umelecké potreby. Aj úsilie expresionistov sa stretlo s úsilím detí, pretože každá detská kresba je deformáciou, zvýraznením toho, čo dieťa považuje za dôležité. Slabozraké deti napríklad vždy kreslia figúrkam obrovské strnulé oči v malých tváričkách, zachovanie proporcií je u malých detí zriedkavé.
Kresba ako nástroj pre diagnostiku a terapiu
Detské kresby sú zrkadlom ich vnútorného sveta. Deti často vyjadrujú svoje myšlienky, pocity a zážitky prostredníctvom kresieb. Je to spôsob, ako sa vyrovnať s tým, čo dieťa prežíva a čo je preň ťažké. A naopak, kreslením vyjadruje radosť a lásku, napríklad keď tvorí pre blízkeho človeka, mamu alebo otca, a svoj výtvor daruje. Kresba môže byť samozrejme diagnostický aj terapeutický nástroj, ale pod vedením skúseného odborníka.Pokiaľ ide o využitie kresbového prejavu na psychiatrickú diagnózu, treba povedať, že na základe zistených abnormálnych znakov kresby nemožno určiť diagnózu choroby. Zistené abnormálne znaky možno využiť ako dôkaz istej poruchy, resp. dôkaz na podporu psychiatrickej diagnózy, ktorú však treba zistiť celou psychopatologickou analýzou. Rámovanie a kontúrovanie môže byť úsilím „o dodanie reality“ v čase, keď chorý cíti, že uniká sám sebe a že mu uniká svet.
V detskej kresbe sa často typickým spôsobom prejavujú psychopatologické poruchy. Napríklad u neurotických detí sa intrapsychická tenzia prejavuje starostlivým až pedantným vypracovaním kresby, úzkostlivým pridržiavaním sa obsahovej a formálnej stránky zadanej témy atď. U detí s poruchami správania býva zase kresba chudobná na motívy, detaily i farby. U depresívne naladených detí býva relatívne časté používanie tmavých farieb, prevažne čiernej a hnedej. U psychotických detí býva kresba projekciou patologicky fixovaných predstáv, často je deštruktívna, pričom spravidla formálne a obsahovo nezodpovedá zadanej téme, alebo predlohe. Depresívne deti kreslia rodinu bez ľudí a kresba nemá vzťah k rodinnému prostrediu. Poukazuje takisto na agresívne motívy v kresbe, kde dieťa z konfliktného rodinného prostredia zobrazuje jednotlivé postavy v konfliktnej situácii. Šestnásťročný masturbant kreslí zásadne a výhradne mužský pohlavný úd, dvanásťročné dievča, ktoré zneužil vojak, kreslí muža v uniforme s pohlavným údom do polovice stehien, deväťročný enuretik kreslí všetky figúrky uprostred kaluží, šesťročný neurotik kreslí otca s obrovskými rukami takmer dvakrát dlhšími ako telo, dievčatko, ktoré zneurotizoval otec, čo sa rozviedol s matkou, kreslí otca dôsledne ako šaša. Deti, ktoré maľujú kone a vtáky, majú často v anamnéze túlavosť. Zvieratá z džungle alebo z lesa sú niekedy benígne, inokedy sú to atakujúce zvieratá. Spontánne kresby prezradia, ktoré veci dieťa upútajú najviac. Sú to kresby ľudskej postavy (45 -75%) a zvierat (23%).
Ako interpretovať detské kresby?Psychologička Katarzyna Półtorak vysvetľuje, že z kresieb sa môžeme dozvedieť „Veľmi veľa! Najmä vtedy, keď dieťa kreslí na stretnutí s odborníkom či odborníčkou a vytvorí kresbu rodiny, ktorá sa často používa na diagnostické účely. Odborník má potrebné vedomosti na to, aby takúto kresbu „prečítal“ a podľa toho ju interpretoval.“ Je dôležité sledovať, v akom poradí dieťa kreslí členov rodiny, kam ich na stránke umiestňuje a ako vyzerajú. Z kresieb sa môžeme dozvedieť, aké vzťahy existujú medzi príbuznými, kto je pre dieťa najdôležitejší, ako sa cíti v rodinnom systéme a čo prežíva.
Symboly zohrávajú už oddávna dôležitú úlohu vo výtvarnom prejave. Už v jaskynných maľbách sa objavuje bohatá symbolika. Aj detská kresba je plná symbolov. Deti ich často využívajú na vyjadrenie zložitejších myšlienok a emócií. Tieto symboly môžu byť univerzálne, alebo špecifické pre konkrétne dieťa. Napríklad opakujúce sa motívy (domy, stromy, slnko) môžu mať emocionálny význam. Ide o projektívnu techniku, vďaka ktorej možno odhaliť, ako dieťa vníma svoje miesto v rodine. Významnú úlohu v nej zohráva umiestnenie postáv. Blízkosť jednotlivých členov rodiny môže naznačovať emocionálne väzby medzi nimi. Kľúčová je aj veľkosť postáv. Väčšie postavy spravidla odrážajú autoritu (rešpekt), naopak, menšie môžu naznačovať, že ich dieťa vníma ako menej dôležité alebo je táto osoba odsúvaná, či prehliadaná.Kresba môže okrem iného odhaliť aj stres či traumu, ktorú dieťa prežilo, hoci o nej nehovorí. Prostredníctvom kresby môžu deti vyjadriť to, čo nedokážu povedať slovami. Autoportrét či zobrazenie samého seba v detskej kresbe odráža, ako dieťa vníma samo seba. Umiestnenie postavy v priestore môže signalizovať mieru sebadôvery, ale aj pocit izolácie.
Znepokojujúce signály:Psychologička Katarzyna Półtorak upozorňuje, že ak dieťa nakreslí postavy z rodiny, ktoré nie sú vo vzájomnom kontakte, môže to napríklad znamenať, že existuje slabé puto. Ak dieťa na kresbe vynechá seba samého, je možné, že sa necíti dobre v súčasnom usporiadaní a má pocit, že nie je docenené alebo milované. Naopak, ak dieťa nakreslí seba a svoju rodinu tak, že všetky postavy zobrazí ako usmievajúce sa, držiace sa za ruky, s množstvom detailov (napr. „ozdobené“ šperkami alebo šatkou), môžeme to čítať ako signál blízkych citových väzieb. Je to znak toho, že dieťa sa v rodine cíti pohodlne a bezpečne.Osoba, ktorú batoľa nakreslí ako prvú, bude pre neho pravdepodobne mimoriadne emocionálne dôležitá. To isté možno povedať o postavách, ktoré stoja najbližšie k dieťaťu. Nakreslenie seba samého v popredí môže byť vyjadrením sebaúcty alebo silnej osobnosti. Ak je detská postava veľmi veľká, možno dieťa potrebuje, aby si ho niekto všimol, alebo má túžbu dominovať. Odborníci tvrdia, že porovnávanie kresby dieťaťa s danými štandardmi by nemalo byť pri jeho posudzovaní psychológmi jediné. Upozorňujú, že aj medzi deťmi, ktoré majú podpriemernú kresbu, sa môžu nachádzať nadpriemerne inteligentné deti. Posudzovať tak ich vyspelosť iba podľa kresby je problematické, resp. nedostatočné.
Kreslenie je nielen zábavou, ale aj dôležitým nástrojom rozvoja. Tento proces rozvíja ich schopnosť riešiť problémy a posilňuje ich logické myslenie. Detská kresba neslúži len ako diagnostický nástroj, ale aj ako forma terapie. Deti totiž kresbou vyjadrujú zložité či potláčané emócie. Prostredníctvom kresby majú deti prístup k podvedomiu - rôzne emócie, obavy či konflikty môžu byť ukryté hlboko pod povrchom. Kreslenie pomáha skrotiť to, čo je ťažké, ale aj osláviť to, čo má pre dieťa význam. Reguluje emocionálne napätie a slúži na zvládanie emócií, ako je hnev alebo strach. Keď sa dieťa napríklad bojí príšer, ktoré sa skrývajú pod posteľou, môžeme ho požiadať, aby túto príšeru nakreslilo, čo mu pomôže vyrovnať sa so situáciou, skrotiť strach a v dôsledku toho ľahšie zaspať.
Kreslenie a rozvoj kognitívnych a emocionálnych schopností
Kreslenie je výborným nástrojom na rozvoj kreativity. Keď deti dostanú voľnosť pri kreslení, môžu vymýšľať vlastné príbehy a postavy, čo podporuje ich tvorivé myslenie. Okrem toho, že kreslenie pomáha vyrovnať sa s emóciami, je tiež cvičením si predstavivosti a kreativity. Detské kreslenie zlepšuje priestorové vnímanie a je súčasťou symbolického komunikačného systému. Mnohí považujú čmáranie za vývinový most medzi hovorenou a písanou formou jazyka. Zvyšuje porozumenie vo vede, ale zlepšuje spomienky na udalosti (ak počas spomínania a rozprávania o udalosti aj kreslia). Trénuje mozog a pomáha sústrediť sa v dnešnom uponáhľanom svete.
Keď dieťa dokončí kresbu, cíti sa hrdé na svoju prácu. Oceňovanie ich snahy a výsledkov je kľúčom k budovaniu ich sebadôvery. Kreslenie je komplexná činnosť, ktorá prináša mnoho príležitostí pre rozvoj rozličných schopností a zručností detí. Je to nielen zábavná aktivita, ale aj dôležitá súčasť ich celkového vývoja. Medzi tieto patrí napríklad pozornosť, pamäť alebo koncentrácia, čiže sústredenie.Detské kreslenie pomáha rozvíjať emocionálnu inteligenciu a lepšie rozumieť svojim vlastným pocitom a pocitom ostatných.Kresby podľa psychologičky často pomáhajú zachytiť nielen to, čo dieťa prežíva, ale aj to, čo je preň dôležité. Ak sa dieťa nakreslí v nejakej situácii, znamená to, že po nej možno túži alebo o nej sníva. Ak napríklad na obrázkoch často športuje, znamená to, že v jeho živote zaujíma dôležité miesto alebo by ho dieťa chcelo.
Teória amerického psychológa Howarda Gardnera sa zameriava na rôznorodé formy ľudskej inteligencie. Upozorňuje na to, že tradičné meranie inteligencie prostredníctvom IQ testov nezohľadňuje rôzne schopnosti a zručnosti. Jednou z foriem umeleckého vyjadrenia je kresba, ktorá úzko súvisí s niektorými druhmi inteligencie, ako ich definuje práve H. Gardner. Ďalej zdôrazňuje dôležitosť kresby, ktorá podporuje symbolické myslenie. Umožňuje deťom spracovávať zložitejšie informácie - tak vizuálne, ako aj emocionálne. Vo svojej publikácii Artful Scribbles: The Significance of Children’s Drawings (1980) zdôrazňuje, že kresba pomáha deťom spracovať ich pocity a zážitky. Deti zvyčajne svoje obavy, radosti či konflikty premietajú práve do kresby. Tento proces následne podporuje schopnosť abstrakcie a reflexie. Gardnerova teória a prístup sú veľmi cenným nástrojom pre pedagógov, ktorí môžu týmto spôsobom podporovať individuálne štýly učenia. Niektoré deti chápu pojmy najlepšie prostredníctvom vizuálnej tvorby, čo im umožňuje nájsť vlastný komunikačný kanál na vyjadrenie myšlienok. Táto teória zohráva dôležitú úlohu aj v terapii a práci s deťmi, ktoré majú ťažkosti s verbálnym vyjadrovaním. Gardnerova teória jednoznačne otvára nové možnosti, ako možno chápať detskú kresbu - nielen ako výtvarný prejav, ale aj ako psychologický a kognitívny výraz. Vizuálna tvorba predstavuje významný prostriedok sebavyjadrenia.
Podpora detskej tvorivosti a praktické rady pre rodičov
Ako rodičia môžeme deti podporovať v kreslení tým, že im poskytneme vhodné podmienky a budeme oceňovať ich tvorbu. Nechajte deti kresliť spontánne, bez obmedzení a pravidiel. Tento prístup pomáha deťom uvoľniť sa a užiť si proces tvorby bez tlaku. Kreslenie môže byť aj spoločenskou aktivitou. Keď deti tvoria v spoločnosti svojich kamarátov alebo priamo spolu participujú na vytváraní spoločného diela, je to pre ne skvelá príležitosť na vzájomnú interakciu. Tieto interakcie rozvíjajú ich schopnosti spolupracovať a komunikovať.Niekedy sa rodičia stretnú s mýtmi o detskej kresbe, ktoré môžu ovplyvniť ich interpretáciu. Špeciálna pedagogička, Katka Herbriková, sa pozrela na sedem najčastejších mýtov o detskej kresbe a vysvetlila ich súvislosti s jej skutočnými znakmi a vývojom.
7 mýtov o detskej kresbe:
- Mýtus o tmavých farbách: Rodičia majú často obavu, že sa s ich dieťaťom niečo deje, keď používa pri maľovaní iba tmavé farby. Ako už bolo spomenuté, dôvod, prečo to dieťa robí, je skôr ten, že tmavé pastelky zanechávajú výraznú stopu a to sa im páči.
- Mýtus o čmáraniciach: Prechod od nezámerného kreslenia, kedy dieťa len zisťuje, že pastelka zanecháva stopu, k zámernému kresleniu býva často práve cez čmáranice. Dieťa pomenuje, čo nakreslilo, aj keď dospelý tam vidí len čmáranicu.
- Mýtus o nezáujme o kreslenie: Nie každé dieťa, ktoré nemá vzťah ku kresleniu, má automaticky niečo oslabené. Ak dieťa zvláda aktivity zamerané na jemnú motoriku, sebaobsluhu, vie nakresliť veku primerané grafomotorické prvky (napríklad predškolák zvládne hornú slučku) a neevidujeme u neho iné ťažkosti, môže naozaj ísť iba o nezáujem.
- Mýtus o úchope ceruzky: Predstavte si tie malé pršteky, ktoré ešte donedávna boli zovreté v pästičke, aby zrazu správne držali ceruzku. Všetko má svoj čas a aj úchop sa postupne vyvíja. Ak chcete podporiť grafomotorické zručnosti svojich detí, je dôležité vybrať im vhodné písacie potreby. Značka Stabilo ponúka široký výber pier, ceruziek, pasteliek a zvýrazňovačov, ktoré sú navrhnuté tak, aby vyhovovali rôznym vekovým kategóriám, úrovni zručností a preferenciám. Stabilo vyrába písacie potreby s rôznymi šírkami a tvarmi hrotov, s rôznymi druhmi úchopov a s rôznymi farbami. Pri najmenších deťoch určite uvítate, ak sú fixky umývateľné.
- Mýtus o kreslení "človeka": Je pravda, že sa s tým pravdepodobne dieťa stretne na zápise do školy. No pre deti je to často veľmi nudný námet na tvorenie. Preto, ak ho chcete motivovať do kreslenia, skúste to skôr vetou: „Nakresli mi, čo najradšej kreslíš.“
- Mýtus o ľavorukom dieťati: Grafomotorika ľavorukého dieťaťa sa vyvíja rovnako ako pravorukého. Treba len myslieť na správny sed a sklon písanky. Čo však vášmu ľavákovi určite nezabudnite zaobstarať, sú nožnice pre ľavákov, a keď na to príde čas, tak aj pero.
- Mýtus o porovnávaní: Odborníci tvrdia, že porovnávanie kresby dieťaťa s danými štandardami by nemalo byť pri jeho posudzovaní psychológmi jediné. Aj medzi deťmi, ktoré majú podpriemernú kresbu, sa môžu nachádzať nadpriemerne inteligentné deti.
Ako správne reagovať na detské kresby?Psychologička Katarzyna Półtorak navrhuje, aby rodičia namiesto pochvaly „Ó, aká krásna kresba“ použili podrobnejší popis toho, čo vidia. Napríklad: „Vidím tu veľkú fialovú škvrnu; všimla som si, že si použil len tri farby… Vidím dievčatko so psíkom, ktoré stojí uprostred strany, môžeš mi o tom povedať viac?“ Rodičia sa tiež môžu dieťaťa spýtať, čo si samo myslí o tom, čo nakreslilo. Môžu použiť vety: „Ďakujem za tvoju kresbu, povieš mi, čo si nakreslil? Čo si myslíš o svojej kresbe?“ A keď sa dieťa spýta: „Mami, páči sa ti moja kresba?“, môžeme sa ho spýtať: „Páči sa tebe?“Vždy je dobré sa s dieťaťom o jeho kresbách porozprávať, ak chceme, aby sa pre nás cítilo dôležité a aby sme pochopili, čo nám chce svojou kresbou oznámiť. Je to skvelá zámienka na rozhovor o ťažkostiach, výzvach a o tom, čo nám robí radosť.Či už teda vaše dieťa prejaví záujem o kreslenie alebo nie, majte poruke a na viditeľnom mieste pripravené materiály pre prípad túžby po vizuálnom spracovaní udalostí a poskytnite im na to dostatok času. Nebojte sa do kreslenia zapojiť, nehodnoťte, len sa rozprávajte o kresbách. Neexistujú „dobré“ a „zlé“ kresby. Ak vaše dieťa nechce kresliť, je dobré vziať pastelky do rúk sami, vytvoriť vlastnú kresbu a porozprávať sa o tom, čo ste nakreslili. Skôr než si vaše dieťa nájde svoj vlastný jedinečný štýl, dajme mu možnosť experimentovať s rôznymi technikami.Tak ako v rozprávke Veľký kresliar vytvoril všetky podmienky na to, aby sa Malý kresliar naučil maľovať, aby stvárnil všetko to, čo ho zaujíma a čo sa mu zdá krásne, chcem vás povzbudiť, aby sme aj my vytvárali deťom priestor a čas na vyjadrovanie svojho sveta prostredníctvom kresby či maľby.