V súčasnej spoločnosti sa čoraz častejšie stretávame s rôznorodosťou rodinných modelov a životných ciest, ktoré vedú k založeniu rodiny. Kým pre niektorých je tradičný poriadok „najprv svadba, potom deti“ nemennou normou, iní uprednostňujú najskôr rodičovstvo a až následne spečatenie vzťahu manželstvom, často už za prítomnosti svojich detí. Táto dynamika prináša mnohé otázky, najmä v kontexte náboženskej viery, kde sú pravidlá a očakávania často odlišné od sekulárnych noriem.
Osobné príbehy a moderné pohľady na manželstvo
Diskusie o poradí manželstva a detí sú živé a plné osobných skúseností. Mnohé ženy snívajú o romantickej svadbe v kostole, v bielych šatách, aj keď si namiesto rytiera na bielom koni postačia s "BMV". Avšak realita je často odlišná. Londyncanka sa zamýšľa, či sa maminy, ktoré majú deti a svadbu až po ich narodení, necítili „hlúpo v bielych šatách s „materskou škôlkou“ pri sebe“. Kedysi „bola svadba narýchlo kvôli tomu, že bola baba tehotná,“ no „dnes to je inak.“
Kikina30 opisuje situáciu svojej susedky, ktorá sa vydávala v septembri a mala už „skoro dvojročnú slečnu, ktorá bola na ich svadbe s nimi.“ Dcérka mala „nádherne biele šatičky ako jej mamka a šla z mamkou aj ku oltáru.“ Kikina30 to vníma „úplne normálne,“ pretože „dnes sa to už nosí.“ Svadobný obrad bol nádherný, dieťa im „hádzalo lupene ruží, keď šli k oltáru,“ čo vyvolalo dojem a slzy.
Londyncanka však tiež zdieľa osobnú skúsenosť s cirkevnými očakávaniami. Keď v septembri na Slovensku krstili dvojičky, „farár kukal na nás krivým pohľadom, že nie sme ešte zobratí, že žijeme v hriechu, že patrilo by sa už mať svadbu.“ Finančné prekážky sú častým dôvodom odkladania, ako hovorí Londyncanka: „Ale aj taká malá svadba dačo stojí a momentálne máme veľké výdavky. Ale asi za 2 roky, keď budú chlapci starší.“
Kikina30 radí: „Londyncanky kašli na farára a reči. Už minuli sa tie časy, keď papier bol dôležitejší ako človek. A cirkev by už až príliš chcela diktovať mladým. Každý má svoje svedomie a vedomie, a deťom, myslím, je teraz fakt jedno, či ste viazaní papierom alebo cirkevným obradom. Hlavne že ste viazaní láskou a kedy budú formality, to je už v dnešnej dobe, myslím, jedno.“
Pre mnohých je manželstvo dôležité aj z praktických dôvodov. Londyncanka sa „tiež blbo cíti, keď moji štyria chlapi majú také isté priezvisko a ja iné.“ Robí si žarty, že na svadobnej fotke „nebudem mladá nevesta, ale vráskavá starena!“ Hoci „láska je hlavná,“ vidí v sľube pred Bohom aj „takú symboliku, aby som mala potom mužovi čo vyčítať, že veď sľúbil pred Bohom.“ Kikina30 však ubezpečuje, že „Boh určite vidí, že to obaja myslíte vážne a svadba bude určite, keď ešte budeš kvitnúť a voniať.“ Zároveň dodáva, že „priezvisko nie je všetko.“
Niektoré páry sa zoberú skôr civilne a cirkevný sobáš odkladajú. Mirka414 bola „prešťastná, keď moja dcérka bola za družičku.“ Zatiaľ sú „sobášení len na úrade,“ a v kostole si dajú „až po druhom dieťatku a na SK.“ Život v zahraničí prináša ďalšie komplikácie. Londyncanka hovorí: „My tiež chceme na SK. Som starodávna v tomto, že svadba má byť v meste nevesty a tiež viem kde, čo a ako, a tu v UK by nás draho vyšlo a v Poľsku to už vôbec nepripadá do úvahy.“ Predstavuje si, že jej traja chlapci „budú v mini oblekoch a budú mi držať vlečku, ale radšej nie, nechcela by som s holou riťou skončiť a s hanbou na celý svet.“
Children at Weddings... YES or NO? (Advice From a Wedding Nanny)
Mirka414 zdieľa milú spomienku, ako jej malá dcérka „pohrala vo vláskoch“ a zmenila jej účes. „Podstatné bolo, že sme bol všetci traja pokope.“ Bybi, žijúca v UK, rovnako ako Londyncanka, „tiež nie sú zobratí a máme malú.“ Svadbu plánujú, „ale zatiaľ nevieme kedy. A prečo hovoríš boyfriend a nie partner? Manžel bude až keď sa straaašne budeme nudiť. Potom začneme vybavovať svadbu. Deti naskôr, a potom nepodstatné veci…“
Chasencha súhlasí, že „papier je zbytočná vec,“ a hovorí, že „boli otázky, že to kedy som sa vydala, ale tak pardoooon, nepatrím medzi takých konzervatívnych ľudí, čo sa sobášia len kvôli tomu, že žena čaká dieťa.“ Peniaze potrebovali na iné veci. Londyncanka však zdôrazňuje, že nechce „žiť ako slečna do smrti,“ a svadba sa jej „zdá ako samozrejmosť, je to pekný obrad, sľub sa zloží… rodina sa stretne, často sa členovia rodiny prvýkrát stretnú a tiež je to pekné mať muža a nie len priateľa.“
Katolícke chápanie manželstva: Sviatosť a jej význam
Manželstvo v Katolíckej Cirkvi je vnímané ako jedna zo siedmich sviatostí, čo mu dáva hlboký duchovný a teologický rozmer. Podľa katolíckeho chápania sviatosť manželstva si snúbenci udeľujú sami tým, že si dajú sľub doživotnej vernosti. Sám kňaz je len svedkom tohto vzájomného sľubu snúbencov. Toto chápanie zdôrazňuje slobodnú vôľu a záväzok, ktorý presahuje právny akt. Je to zmluva nielen medzi dvoma ľuďmi, ale aj medzi nimi a Bohom.
Katolícka cirkev sa riadi princípom, že manželstvo je nerozlučiteľné a raz uzavreté, trvá až do smrti jedného z partnerov. To znamená, že ak niekto vstúpil do manželstva v katolíckej cirkvi, je možná len tzv. rozluka od stola a lôžka (manželia spolu nežijú), ale nie je možný rozvod v zmysle možnosti uzavrieť druhé platné cirkevné manželstvo. Až do smrti druhého partnera nie je možné vstúpiť druhý raz do manželstva, pokiaľ cirkevný súd nezistí, že toto manželstvo bolo nekonzumované alebo bolo neplatne uzavreté. Takéto výroky cirkevného súdu sú však veľmi zriedkavé.
Ak je sviatostne uzavreté manželstvo občiansky rozvedené, dotyční katolícki manželia nemôžu vstúpiť do druhého sviatostného manželstva. Ak vstúpia do druhého manželstva občianskym spôsobom, sú exkomunikovaní (vylúčení z prijímania sviatostí). Až po smrti jedného z rozvedených manželov je možné uzavrieť nové sviatostné manželstvo.
Táto striktnosť pramení z presvedčenia, že manželstvo je odrazom vzťahu Krista a Cirkvi, ktorý je nerozlučný a večný. Boh po všetky veky vekov spojil muža a ženu, aby žili v úprimnej láske a vzájomnej úcte po celý život. Manželský sľub, ktorý sa vyslovuje pred oltárom, je prísahou pred všemohúcim Bohom, že si budú verní „ani v šťastí, ani v nešťastí, ani v zdraví, ani v chorobe“ a že sa budú „milovať a ctiť po všetky dni svojho života.“
Prečo najprv svadba a potom deti z pohľadu Katolíckej Cirkvi?
Základná doktrína Katolíckej cirkvi, ktorá podporuje poradie „najprv svadba, potom deti,“ vychádza z chápania manželstva ako sviatosti a prirodzeného poriadku stvorenia. Manželstvo je považované za posvätnú inštitúciu ustanovenú Bohom pre dobro manželov a pre plodenie a výchovu detí. Deti by mali byť prijaté v rámci manželského zväzku, ktorý poskytuje stabilné a milujúce prostredie pre ich rast.
Londyncanka spomína farárov „krivý pohľad,“ keď krstili dvojičky a ešte neboli zobratí, s poznámkou, „že žijeme v hriechu.“ Tento pohľad odráža teologickú pozíciu, že sexuálne vzťahy a plodenie detí mimo platného manželstva (či už cirkevného pre katolíkov alebo civilného pre neveriacich) sú v rozpore s učením Cirkvi. Takéto spolužitie sa v katolíckej terminológii niekedy označuje ako konkubinát alebo „divé manželstvo“, najmä v prípade manželstva s nepokrsteným nekresťanom, ktoré je považované za neplatné z cirkevného hľadiska.
Bihan túto tému rozvíja otázkou morálnej konzistentnosti: „morálne vám neprekáža priviesť na svet tri deti bez toho, aby ste boli zosobášení (a teda žiť v hriechu), ale pokrstiť ste ich dali, tak mi občas u niektorých ľudí uniká zmysel celého cirkevného aktu.“ Londyncanka na to reaguje, že deti krstili, „pretože chceme, aby bol ako my katolík, a aby, keby sa nedajbože niečo stalo, aby neskončil na smetisku.“ Týmto sa dotýka dôležitého bodu: aj keď sa manželia rozhodli mať deti pred svadbou, túžba po náboženskej výchove a spáse pre svoje deti zostáva silná.
Katolícka cirkev túži, aby katolíci žili vo sviatostnom manželstve, aby sa nepripravovali o Božie milosti, ktoré pre nich plynú zo sviatosti. Pre veriacich katolíkov je Božia milosť mimoriadne dôležitá a potrebná. Preto sviatostné manželstvo sa z hľadiska spásy považuje za dôležité. No na druhej strane by sa nemalo tvrdiť, že Božie pôsobenie a jeho milosť sa obmedzuje iba na „sviatosť.“
Dôležité je tiež odlíšiť platné manželstvo od sviatostného. Ak je vaše manželstvo pred Katolíckou cirkvou platné, hoci nie je sviatostné (napríklad ide o platné manželstvo katolíka s nepokrstenou osobou), „naozaj nežijete v hriechu. A pre vaše deti to nemá nijaké dôsledky.“ Problém nastáva, ak katolík žije v civilnom manželstve, ktoré Cirkev považuje za neplatné, a následne chce pristupovať k sviatostiam. Miestny kňaz upozornil jednu katolíčku, že keďže „nemá cirkevný sobáš, nesmie k týmto sviatostiam pristupovať, pretože pred Bohom žijem v hriechu.“
Pravidlá a požiadavky pre cirkevný sobáš v Katolíckej Cirkvi
Svadba v kostole je pre mnohých snúbencov nielen naplnením romantickej predstavy o veľkom dni, ale aj vyjadrením duchovnej roviny ich vzťahu. Atmosféra svätyne, zvuk organu, svetlo dopadajúce cez vitráže - to všetko vytvára výnimočný rámec pre manželský sľub. No kým sa nevesta a ženích postavia pred oltár, je potrebné prejsť určitým procesom. Zásadné sú nielen dokumenty a dohody, ale aj súlad s požiadavkami konkrétnej cirkvi.
Kto sa môže sobášiť?
Pre sobáš v katolíckom kostole sa očakáva, že obaja snúbenci sú pokrstení katolíci a sú pripravení prijať manželstvo ako sviatosť. V takom prípade je proces pomerne jednoduchý - stačí absolvovať predmanželskú prípravu a dohodnúť termín obradu.
Zmiešané manželstvá (katolík a nekatolík)
Ak však jeden zo snúbencov nie je katolík, či už patrí k inému kresťanskému vierovyznaniu alebo je neveriaci, ide o tzv. zmiešaný sobáš. V prvom rade je potrebné oficiálne požiadať o dišpenz, teda o povolenie od biskupa. Katolícky snúbenec sa zároveň musí zaviazať, že si svoju vieru zachová a bude sa snažiť deti z manželstva vychovávať vo viere. Tento záväzok katolíka môže byť ústny alebo písomný podľa zvyklostí v rôznych krajinách. Od nekatolíka sa taký záväzok žiadať nebude, avšak musí byť oboznámený s tým, že takýto záväzok katolíckej výchovy detí vzal na seba jeho katolícky partner v manželstve.
Zásadným pravidlom pre uskutočnenie cirkevného sobáša v kostole je to, že aspoň jeden z vás musí byť krsteným katolíkom. Katolícka cirkev vám v takom prípade umožňuje sobáš s nekatolíkom na základe tzv. dišpenzu. Znamená to, že ak jeden z vás nie je pokrstený, nemusí sa kvôli sobášu nechať rýchlo pokrstiť. Pred žiadosťou o dišpenz však musíte obaja podpísať vyhlásenie ku katolíckej výchove svojich detí. Záväzok sa týka predovšetkým vás ako katolíka a zahŕňa aj to, že vaše deti budú katolícky pokrstené. Až potom môžete požiadať o povolenie daného biskupa.
Čo ak je jeden evanjelik a druhý katolík?
Zmiešaný sobáš medzi katolíkom a evanjelikom je možný, ale rovnako si vyžaduje dišpenz. V praxi to znamená, že snúbenci musia komunikovať s oboma cirkvami a dohodnúť sa na forme obradu. Sobáš sa môže uskutočniť v katolíckom alebo evanjelickom kostole - závisí to od dohody medzi partnermi a od súhlasu príslušných duchovných. Je dôležité, aby bol obrad rešpektovaný ako platný oboma stranami. Aj keď budete mať svadbu v jednom z kostolov, bolo by fajn, ak by ste si pred svadbou stanovili tieto veci (a neboli potom po svadbe nepríjemne prekvapení). Pomôže, ak si poviete, čo vaše viery majú spoločné a v čom sú odlišné.
Miešané manželstvá musia byť uzatvárané kánonickým spôsobom (t. j. v katolíckom kostole), inak sú nedovolene uzavreté. Z cirkevného hľadiska je možný rozvod, ak boli uzavreté v evanjelickom kostole alebo len na matričnom úrade. Ordinár (biskup) môže vydať vo výnimočnom prípade dišpenz od sobáša v katolíckom kostole. Také manželstvo už nie je nedovolene uzavreté a je nerozlučiteľné a platné. Katolícka strana aj v takomto prípade musí dať sľub katolíckej výchovy detí.
Je možná svadba dvoch ateistov v katolíckom kostole?
Nie, katolícka cirkev neumožňuje sobáš dvoch neveriacich vo svojom chráme. Manželstvo je vnímané ako sviatosť medzi dvoma veriacimi, a preto je nevyhnutné, aby aspoň jeden zo snúbencov bol pokrstený katolík, ktorý si vieru zachováva a praktizuje. Pokiaľ obaja snúbenci nemajú vzťah k viere, cirkevný obrad nie je možný a odporúča sa civilná forma sobáša. Avšak, aj keď ste obaja neveriaci a nepokrstení, ponúka sa vám možnosť vziať sa v kostole, ale v odsvätení. V takom prípade vás potom neoddá kňaz, ale iná kompetentná osoba.
Predmanželská príprava
Ako je všeobecne známe, pred každým cirkevným sobášom je potrebné absolvovať predmanželskú prípravu. Súčasťou prípravy je zistiť, či sa nevyskytujú nejaké cirkevné prekážky, ktoré by zabránili vzniku platného manželstva. Tieto stretnutia s kňazom slúžia na hlbšie pochopenie zmyslu manželstva, jeho záväzkov a výziev, ktoré prináša. Mnohým párom tieto rozhovory pomohli ujasniť si svoje predstavy o živote a viere.
Administratívne náležitosti a dokumenty
Pri plánovaní svadby sú určite dôležité aj dekorácie a doplnky, buď v kostole alebo v miestnosti, v ktorej budete mať hostinu. Nezabudnite na administratívu!
- Návšteva kňaza a farnosti: Ako prvá by mala byť návšteva kňaza a farnosti, v ktorej chcete mať obrad. Ide hlavne o to, aby ste si dohodli termín a vedeli na matrike povedať, kde a kedy sa budete brať, keďže sa vás na to opýtajú a budete tak aj vedieť, na ktorú matriku treba ísť. Termín svadby je teda potrebné dohodnúť s vaším oddávajúcim kňazom aspoň 3 mesiace pred obradom. Miesto konania býva najčastejšie v domovskej farnosti jedného zo snúbencov. Ak sa rozhodnete pre iné miesto, budete potrebovať povolenie od farára vo vašom bydlisku. Ak si vyberiete na inom mieste kňaza z inej farnosti, v danom kostole je potrebné požiadať o súhlas tamojšieho farára.
- Žiadosť o uzavretie manželstva: Na matriku budete musieť ísť spolu a vyplniť jedno, nie príliš zložité ani dlhé, tlačivo Žiadosť o uzavretie manželstva. Pred tým, ako pôjdete na matriku, mali by ste sa dohodnúť aj na svojich budúcich priezviskách. V žiadosti vypisujete taktiež budúce priezviská svojich detí. Dokumenty ste povinní predložiť na matričnom úrade aspoň 7 dní pred sobášom. Po úradnom overení vám žiadosť potvrdia a následne je potrebné ju zaniesť na farský úrad.
Zoznam potrebných dokumentov:
- Vyplnená žiadosť o uzavretie manželstva (predpísané tlačivo, ktoré potvrdíte na matrike).
- Občianske preukazy.
- Rodné listy.
- Potvrdenie o absolvovaní cirkevných sviatostí - krst, prvé sväté prijímanie a birmovka alebo iné sviatosti, ktoré si vyžaduje daná cirkev (v prípade, že ste uvedené sviatosti absolvovali v kostole, v ktorom plánujete uzavrieť manželstvo, táto povinnosť automaticky odpadá). Povolenie od miestneho biskupa potrebuje farár aj vtedy, ak ide o sobáš katolíka a katolíka, ktorý je pokrstený, no ostatné sviatosti (prvé sväté prijímanie, birmovka) ešte neprijal.
- Údaje o svedkoch: meno, priezvisko, adresa a rodné číslo (u cudzincov sa namiesto rodného čísla uvádza dátum a miesto narodenia).
- Fotokópia úmrtného listu manžela/manželky (ak ide o vdovca/vdovu).
- Sobášny list zaniknutého manželstva (v prípade, že je jeden zo snúbencov rozvedený alebo bolo jeho manželstvo vyhlásené za neplatné).
Zmena priezviska
Pred tým, ako pôjdete na matriku, mali by ste sa dohodnúť aj na svojich budúcich priezviskách. Je samozrejme viacero možností: môžete si vybrať priezvisko jedného z vás, ktoré po svadbe budete používať obaja, alebo si ponechať svoje pôvodné priezviská, alebo jeden si môže pridať k svojmu priezvisku priezvisko toho druhého. V žiadosti vypisujete taktiež budúce priezviská svojich detí.Manželka si väčšinou berie manželovo priezvisko. Máte však možnosť neprijať koncovku -ová a ponechať si priezvisko presne v takej istej forme, ako je manželovo. Je však potrebné do žiadosti o uzavretie manželstva napísať inú národnosť ako slovenskú. Nie je to nič právne záväzné, ide len o to, akej národnosti sa akoby cítite byť súčasťou a na žiadnych dokumentoch sa to potom neodrazí. A o odstránenie koncovky treba písomne požiadať pri vypisovaní žiadosti, takže na to nezabudnite upozorniť. Ušetrí vám to vybavovačky po sobáši, keďže sobášny list dostanete po sobáši už bez koncovky. Zaujímavé a trochu aj smiešne je, že dcére nemôžete vopred (pri tejto žiadosti) zmeniť priezvisko, aby nemala koncovku -ová.
Čo po sobáši?
Váš sobášiaci kňaz by mal do troch pracovných dní po sobáši odovzdať zápisnicu na matriku, kde následne pripravia sobášny list. Asi týždeň po svadbe je možné vyzdvihnúť si na matrike sobášny list. S ním sa potom dostavíte na akékoľvek oddelenie dokladov Policajného zboru a požiadate o vydanie nového občianskeho preukazu.
Poplatky za cirkevný sobáš
Cirkevné sobáše nie sú komerčné služby, a preto za ne oficiálne nie je stanovený žiadny jednotný cenník. V praxi však bývajú spojené s rôznymi nákladmi, ktoré závisia od konkrétnej farnosti, lokality či výdavkov spojených s prípravou obradu. V katolíckej cirkvi sa obvykle očakáva dobrovoľný príspevok na kostol, ktorý môže pokryť upratovanie, osvetlenie, výzdobu alebo služby organistu. Tento príspevok sa pohybuje zväčša od 50 do 150 eur, no môže sa líšiť podľa regiónu. K tomu môžu pribudnúť náklady na predmanželskú prípravu, správne poplatky za dišpenz (pri zmiešaných manželstvách) alebo za potvrdenia z farských úradov. Malý dar pre kostolníčku, organistu/tku a zbor, ak boli súčasťou obradu, je tiež vhodný. Ak ide o civilnú svadbu v osvedčenom kostole, cena za obrad sa líši a radovo pohybuje medzi 200-700 €.
Priebeh cirkevného sobáša v Katolíckom kostole
Katolícky sobášny obrad sa môže konať v rámci svätej omše alebo samostatne a trvá približne 90 minút. Omša nie je nutná a vynecháva sa hlavne vtedy, keď jeden zo snúbencov nie je veriaci. Kňaz prichádza privítať snúbencov a svadobný sprievod k vchodu kostola a postaví sa tak, aby ho mohli počuť aj tí, čo sú v kostole. Tam privíta tých, čo hodlajú prijať sviatosť manželstva, i svadobníkov a vyjadrí im radosť nad ich sobášom. Nevesta sa drží pri oltári vľavo, ženích vpravo. Svadobný sprievod nasleduje za miništrantmi a kňazom k oltáru.
Po modlitbe za snúbencov nasleduje bohoslužba slova, kde kňaz číta z evanjelia a Svätého písma. Môžu byť aj tri čítania, pričom prvé má byť zo Starého zákona. V homílii kňaz vysvetlí tajomstvo kresťanského manželstva, dôstojnosť manželskej lásky, sviatostnú milosť a povinnosti manželov, pričom zohľadňuje okolnosti a životné podmienky snúbencov.
Manželia potom vyslovia manželský súhlas a prísahu. Kňaz sa pýta: „Je toto vaše rozhodnutie slobodné a úprimné?“, „Ste rozhodnutí žiť v úprimnej láske a vzájomnej úcte po celý život?“ a „Chcete si založiť rodinu?“. Snúbenci odpovedajú „Áno“. Potom si podajú ruky a ženích hovorí: „Beriem si M. za svoju manželku. Sľubujem pred všemohúcim Bohom, že jej budem verným manželom a že ju nikdy neopustím ani v šťastí, ani v nešťastí, ani v zdraví, ani v chorobe a že ju budem milovať a ctiť po všetky dni svojho života.“ Žena opakuje podobný sľub. Kňaz položí cez vzájomne preložené ruky snúbencov štólu a potvrdí ich manželský zväzok: „Čo Boh spojil, človek nech nerozlučuje.“ Nasleduje prísaha pred oltárom.
Kňaz požehná snubné prstene, ktoré si novomanželia vymenia ako znak lásky a vernosti. Potom nasleduje modlitba veriacich za novomanželov a celú Cirkev. Ak sa sobáš koná v rámci svätej omše, pokračuje druhou časťou - bohoslužbou obety. Novomanželia môžu na obetovanie priniesť chlieb a víno. Omša pokračuje, a po modlitbe Pater noster a ďalších modlitbách a požehnaní kňaz odprevadí novomanželov k východu kostola. Na záver, po troche byrokracie, manželia podpisujú Protokol o uzavretí manželstva a sú oficiálne svoji. Svadby sa neodporúčajú v Advente, Pôste, na Veľký piatok, Popolcovú stredu či iné špeciálne sviatky. V iné dni ako v sobotu sú však cirkevné sobáše možné.
Čo sa týka sypania na novomanželov pred kostolom, väčšina kostolov to nepovoľuje. Je však možné, že napríklad s umelými lupienkami (ktoré niekto hneď po obrade pozbiera) nebudú mať problém. Bublifuky sú tiež peknou alternatívou vonkajšieho ohadzovania ryžou či lupienkami.
Evanjelický sobáš a jeho špecifiká
V protestantských cirkvách, vrátane Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania (ECAV), manželstvo nie je považované za sviatosť. Vníma sa ako dôležitý životný krok, súčasť stvoriteľských a nie vykupiteľských poriadkov, a je otvorené aj pre nekresťanov. Hoci sa v podstate nelíši od sobáša katolíckeho v základných prvkoch (svadobné zvony, slávnostný príchod do kostola, hudba, modlitba, kázeň, sobášny sľub, výmena prsteňov, požehnanie), má svoje špecifiká.
Pravidlá a požiadavky pre evanjelický sobáš
Na uzavretie manželstva v evanjelickom kostole stačí, ak je aspoň jeden zo snúbencov evanjelikom, teda členom Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania. Druhý partner môže byť katolík, patriť k inému kresťanskému vierovyznaniu, alebo byť aj neveriaci. Nevyžaduje sa, aby konvertoval alebo plne prijal evanjelickú vierouku, no očakáva sa rešpektovanie základných hodnôt a samotného významu cirkevného obradu.
Evanjelická cirkev pripúšťa sobáš aj medzi evanjelikom a ateistom, pokiaľ si obaja snúbenci vážia kresťanské hodnoty a vnímajú manželstvo ako vážny, celoživotný záväzok. Kľúčová je úprimnosť, rešpekt a ochota zúčastniť sa na cirkevnom obrade so všetkou vážnosťou. Aj keď ateistický partner nie je nútený veriť, mal by pochopiť a prijať duchovný rámec sobáša. Ak niektorý zo snúbencov nie je pokrstený - t. j. je bez vyznania, alebo odmietne konfirmáciu, pretože nemôže vyznať vieru, použije sa pre neho text sľubu pre nekresťanského partnera. Podobný postup sa zachová pri sobáši, ak je jeden zo snúbencov príslušníkom iného než kresťanského náboženstva.
Pri zmiešaných manželstvách evanjelická cirkev nevyžaduje prestup neevanjelického snúbenca. Otázka detí z takto zmiešaného manželstva sa rieši buď zásadou, že všetky deti sú evanjelického vyznania, alebo nasledujú rodičov podľa pohlavia. Evanjelická cirkev sobáši svojich pokrstených a konfirmovaných členov. Ak neboli konfirmovaní, je potrebné snúbencov konfirmovať ešte pred sobášom (aj preto je treba žiadať o sobáš v dostatočnom časovom predstihu).
Sobáš sa koná za prítomnosti dvoch svedkov, ktorí musia byť konfirmovaní evanjelici a. v. V odôvodnených prípadoch môže byť jeden zo svedkov členom inej kresťanskej cirkvi. Svedkom pri evanjelickom sobáši nemôže byť nekresťan.
Manželstvo mimo kostola a ekumenické sobáše
Tradične sa cirkevné sobáše konajú v kostoloch alebo modlitebniach, ktoré sú zasvätenými miestami určenými na bohoslužby. Predstavujú duchovný priestor, kde si snúbenci sľubujú vernosť pred Bohom a cirkevným spoločenstvom. No v posledných rokoch sa čoraz častejšie objavujú otázky, či je možné zorganizovať cirkevný sobáš aj na netradičnom mieste - napríklad na lúke, v lese, na chate či vo svadobnom rezorte.
V katolíckej cirkvi platí, že sobáš má byť slávený vo farskom kostole jedného zo snúbencov. Svadba mimo kostola je výnimočne možná len so špeciálnym povolením biskupa, a to len v prípadoch hodných osobitného zreteľa (napr. zdravotné dôvody, izolované misijné oblasti, či špeciálne okolnosti). V bežných podmienkach sa cirkevná svadba „na lúke“ nepovoľuje.
Naopak, v evanjelickej cirkvi je prax voľnejšia - kňazi môžu obrad vykonať aj mimo kostola, pokiaľ je miesto vhodné a dôstojné. Ak by sa sobáš konal z akýchkoľvek dôvodov mimo územia zboru (zborov), do ktorého (ktorých) prislúchajú snúbenci, potrebný je predchádzajúci súhlas zborového farára jedného z nich. Ak bol sobáš vykonaný občianskym spôsobom, je možné po pastorálnej príprave požehnanie manželstva evanjelicko-kresťanským spôsobom.
Children at Weddings... YES or NO? (Advice From a Wedding Nanny)
Ekumenické sobáše, kde asistujú duchovní z rôznych kresťanských cirkví, sú len výnimočne povolené. V minulosti ich dovoľovala Inštrukcia kardinála Ottavianiho, rovnako ako sobáše v dvoch kostoloch. U povolených ekumenických sobášov platí, že posledným sobášiacim musí byť katolícky kňaz a deti sú sľúbené katolíkom.
Postoj Cirkvi k rozvodu a platnosť manželstva
Chápanie rozvodu sa medzi Katolíckou a Evanjelickou cirkvou značne líši, čo má pre veriacich zásadné dôsledky.
Katolícka cirkev a rozvod
Manželstvo je v rímskokatolíckej cirkvi považované za sviatosť, a preto je nerozlučné. Keď niekto vstúpil do manželstva v katolíckej cirkvi, je možná len tzv. rozluka od stola a lôžka (manželia spolu nežijú), ale nie je možný rozvod. Až do smrti druhého partnera nie je možné vstúpiť druhý raz do manželstva, ak cirkevný súd nezistí, že toto manželstvo bolo nekonzumované alebo bolo neplatne uzavreté. Také výroky cirkevného súdu sú však veľmi zriedkavé.
V prípade, že sviatostne uzavreté manželstvo je občiansky rozvedené, dotyční katolícki manželia nemôžu vstúpiť do druhého sviatostného manželstva. Ak vstúpia do druhého manželstva občianskym spôsobom, sú exkomunikovaní (vylúčení z prijímania sviatostí). Až po smrti jedného z rozvedených manželov je možné uzavrieť nové sviatostné manželstvo. Ak niekto uzavrie manželstvo v Katolíckej cirkvi a predtým (alebo potom) v inej kresťanskej cirkvi, nemá to vplyv na platnosť jeho manželstva, čiže jeho manželstvo vznikne, hoci poruší cirkevný predpis.
„Manželstvo medzi pokrstenými, aj keby bolo medzi katolíčkou a evanjelikom, je sviatostným manželstvom. Ale manželstvo katolíka s nepokrstenou a naopak nie je sviatostným manželstvom, je však platným manželstvom aj pred Katolíckou cirkvou.“ Takéto manželstvo nie je sviatostné, lebo je to manželstvo muža a ženy, ktoré je jedno a to isté pre muža aj pre ženu. Preto môže byť manželstvo sviatostné len pre obidvoch. Ak manželstvo nemôže byť sviatostné z dôvodu absencie krstu jedného z manželov, nie je to sviatostným manželstvom ani pre katolícku stránku. No pre obidvoch je to platné manželstvo aj pred Katolíckou cirkvou.
Kikina30 sa pýta: „Priezvisko nie je všetko a čo deti rozvedených rodičov? Tam pri opätovnom zväzku nie je tuším povolený cirkevný obrad. Myslím to tak, že keď žena sa rozvedie a chce sa potom zase vydať a v kostole, civilný je menej pre boha platný?“ Z cirkevného hľadiska je civilný sobáš pre katolíka, ktorý má možnosť uzavrieť sviatostné manželstvo, menej platný, respektíve neplatný, ak nespĺňa cirkevné požiadavky. Ak je vaše manželstvo pred Katolíckou cirkvou platné, hoci nie je sviatostné, „naozaj nežijete v hriechu.“ A pre vaše deti to nemá nijaké dôsledky.
Evanjelická cirkev a rozvod
V protestantských cirkvách je možný nový cirkevný sobáš, ale len pre tú stránku v manželstve, ktorá je z ľudského hľadiska na rozvode nevinná a stala sa len obeťou rozvodu zo strany druhého manželského partnera. Sobáš rozvedených je možný len po súhlase (dišpenz) dištriktuálneho biskupa. Sobáš dvoch evanjelikov v evanjelickom kostole sa považuje za nerozlučiteľné manželstvo. Evanjelik, ktorý bol sobášený v evanjelickom kostole s evanjelikom, sa teda nemôže s ním rozísť a žiadať katolícku cirkev, aby ho zosobášila s katolíkom. Také niečo môže žiadať len katolík, ktorý bol nedovolene sobášený v evanjelickom kostole, rozviedol sa a teraz chce vstúpiť do nerozlučiteľného manželstva s katolíkom. Tomu je možné vyhovieť.
Otvorenosť životu a zodpovedné rodičovstvo v katolíckej viere
Téma počtu detí a zodpovedného rodičovstva je pre katolíkov obzvlášť dôležitá. Katechizmus Katolíckej cirkvi (ale aj encyklika Humanae Vitae) jasne hovorí, že kresťanskí manželia majú použiť rozum na to, aby zvážili všetky svoje možnosti a sily na prijatie detí. Povedané po lopate: Pán Boh dal každému iné baterky, inú značku a inú výdrž. A každému dal iného manžela, manželku, iné zdravotné „balíčky“ na celoživotnú cestu, iné dary a schopnosti, iné možnosti a nemožnosti. Ako to teda rozlíšiť? V pravde, slobode a láske.
Toto sú zásadné otázky, o ktorých sa majú muž a žena baviť ešte ako snúbenci pred svadbou: „Ako vidíme počet detí, ktoré vieme prijať?“ Je dôležité si sadnúť a slobodne povedať: „Mám túžbu slúžiť ako lekárka pre mnohých, ktorí potrebujú pomoc. Chcem rozdávať lásku takýmto spôsobom, je to súčasť môjho videnia darovania sa, moje duchovné materstvo. Preto vidím reálne, aj pre náročnosť povolania, aby sme prijali dve deti.“ Sú aj iné aspekty: financie, bytová otázka a, samozrejme - zdravie. Sú to vážne veci, hlavne ak ide o náročné diagnózy. Rovnako treba vziať do úvahy aj vek, povahové danosti a najviac to, ako to vidí, vníma ten druhý, ktorý so mnou ťahá manželskú káru. Lebo na splodenie dieťaťa treba z ľudského pohľadu dvoch (a malo by to byť v radostnom slobodnom sebadarovaní oboch) - a teda, súhlas Boha, ktorý to dieťa požehná.
Niektorí manželia si kladú otázku, či sú tí, ktorí majú viac detí, lepšími kresťanmi, alebo či sú oni horší, lebo majú menej. O čom je náš život kresťana - a aj život kresťanských manželov? O hľadaní toho, čo Boh od nás očakáva. Znamená to poznávať Boha, snažiť sa byť mu blízko tak veľmi, ako len vieme (a Boh priťahuje), aby sme porozumeli (a náš manžel tiež), aká je Božia vôľa pre nás. Tento postoj nás učí dôvere v neho, v jeho lásku a starostlivosť, jeho neuveriteľné načasovanie vecí a darov. Ak takto žijú manželia (aj ako rodina) v spoľahnutí sa na Boha, nepočítajú ľudsky ekonomicky, ale odovzdávajú svoj majetok a financie Bohu a robia, čo vládzu. Navyše: v poznávaní Boha objavujú, že Boh ako láska sa neuveriteľne dáva a obetuje pre nás, pre svoje deti. Poznávajú aj to, že dieťa je vždy zhmotnenou dôverou Boha v schopnosť vychovať ho pre svet a pre nebo. Niečo ako vyznamenanie (cirkevne o tom hovoríme ako o požehnaní).
Pre týchto manželov je prijatie každého ďalšieho dieťaťa oslavou a radosťou, aj keď sa stáva, že už s ďalším vo svojich (pôvodných či terajších) plánoch nepočítali. Jeho prijatie sa vždy ukáže ako neuveriteľný Boží zásah, ktorým on sám rieši také boľačky a stavy, až to nie je uveriteľné. V týchto rodinách sa žije nielen rušno a náročne (pretože výchova takého počtu detí vyžaduje ešte okrem full-servisu aj pedagogický kumšt a múdrosť, problémy sa nevyhýbajú ani takýmto manželom), ale je tu duch skutočného rastu, modlitby, vedenia a sprevádzania nielen do fyziologickej, ale aj duchovnej dospelosti. Od Boha je to nakoniec celkom čisto strategický ťah: vybudovať cez dôveru manželov v neho takúto silnú, početnú domácu cirkev.
Duchovné rodičovstvo
Boh dáva požehnanie aj takýmto manželom, ktorí pre objektívne príčiny nemôžu prijať viac detí, alebo možno aj žiadne. Tí, čo dôsledne poznávajú Boha, vedia, že im ponúka ešte inú formu rodičovstva. Treba dôsledne počúvať v modlitbe, čo od nás čaká: či prijať dieťa, ktoré nemá nádej vrátiť sa do pôvodnej biologickej rodiny, a adoptovať si ho, alebo sa otvoriť duchovnému rodičovstvu a venovať sa tým, ktorí potrebujú lásku. Je jedno, či sú to birmovanci vo farnosti, deti z rozbitej rodiny o poschodie nižšie alebo slobodné mamičky. Ale vždy to majú byť predovšetkým ľudia: nie psy, ani mačky, ani turistické chodníky na každý víkend. Táto láska by mala vždy smerovať konkrétne (teda činom) ku konkrétnej osobe (rovnako ako by to manželia robili, ak by mali deti). Táto misia duchovného rodičovstva má pred Božími očami rovnakú vážnosť ako výchova ôsmich detí. Poriadny katolík a dobrí veriaci manželia sa pozorne dívajú na Boha, pozorne počúvajú a hľadajú Boží plán pre nich.
Spoločenské a osobné vplyvy na rozhodovanie o svadbe
Rozhodovanie o tom, kedy a ako uzavrieť manželstvo, je komplexné a ovplyvňuje ho mnoho faktorov, od osobných presvedčení cez rodinné tradície až po finančné možnosti a spoločenské očakávania. Mnoho párov, aj tých, ktorí zdieľajú hlbokú lásku a majú spoločné deti, sa stretáva s tlakom z okolia alebo s vnútornými dilemami ohľadom načasovania svadby.
Beymonce, ktorá je so svojím partnerom už 11 rokov a majú dve deti, spoločne si splácajú hypotéku, tvrdí, že „žiadne zadné vrátka nie sú otvorené.“ Pre ňu „svadba mi príde tiež nepotrebná pre mňa osobne, nevidím však nič zlé na tom, že sa ostatné páry sobášia, je to normálne, len ja v tom nevidím zmysel.“ Pre Beymonce by svadba „absolútne nič nezmenilo,“ pretože „pre mňa sú tie dôkazy naše deti, náš spoločný život a viac nepotrebujem, ani nechcem.“
Na druhej strane, iní zdôrazňujú pocit „spečatenia vzťahu, ten pocit, že patríme k sebe, sme rodina. Keď nosíme spoločné priezvisko a obaja sme sa rozhodli, že chceme byť spolu navždy. Beriem to ako zodpovednosť voči partnerovi.“ Argument, že „ak sa dvaja majú rozísť, tak sa rozídu, či zobratí sú alebo nie,“ považujú za nemiestny. Dôležité je „ísť do vzťahu s tým, že budeme spolu stále,“ a v kríze ju „riešiť spoločne.“ Manželstvo nie je o tom „pozerať sa jeden na druhého, ale pozerať sa spoločne jedným smerom.“ Túžba „nenechávať si ´´zadné dvierka´´“ a nazvať partnera „manžel“ je pre mnohých silnou motiváciou.
Historicky boli sobáše často ovplyvnené aj politickým režimom. Za socializmu bola bežná režimom nanútená prax, že manželstvo sa uzavrelo na úrade a potom sa išlo do kostola, kde sa uzavrelo pre kresťanov skutočne platné manželstvo. Dnes Slovenská republika prijala do svojho právneho poriadku a považuje za platný aj sobáš uzavretý pred služobníkom Katolíckej cirkvi. Ale neplatí to naopak, iba civilne uzavreté manželstvo Katolícka cirkev neuznáva ako platné pred Cirkvou pre tých, ktorí by mohli uzavrieť sviatostné manželstvo.
Rozdiel medzi právomocou Katolíckej cirkvi a právomocou štátu spočíva v tom, že sú to suverénne autonómne spoločnosti, pričom Katolícka cirkev, ako aj štátna autorita môžu regulovať uzavretie manželstva svojimi vlastnými zákonmi. „Nikdy som sa nestretol s vyjadrením Katolíckej cirkvi, kde by sa tvrdilo, že Katolícka cirkev a iná cirkev či náboženské spoločenstvo sú si navzájom rovnocenné.“ Je to z dôvodu učenia Cirkvi vyjadreného v dogmatickej konštitúcii Druhého vatikánskeho koncilu Lumen gentium (Svetlo národov), kde sa hovorí, že iba Katolícka cirkev má „plnosť prostriedkov spásy.“ Hoci ostatné cirkvi alebo cirkevné spoločenstvá z pohľadu katolíkov nemajú plnosť prostriedkov spásy, aj v nich sa nachádzajú prvky pravej Kristovej cirkvi.
Manželstvo je osobná cesta plná vzájomného darovania sa. Či už sa páry rozhodnú pre cirkevný sobáš pred narodením detí, alebo sa k oltáru postavia až s deťmi po boku, dôležitá je láska, vzájomná úcta a pevné rozhodnutie žiť spolu. Cirkevné pravidlá poskytujú rámec a duchovný rozmer, no osobná viera a slobodné svedomie sú pre moderných veriacich rovnako kľúčové.
tags: #preco #u #katolikov #najskor #svadba #a