Príchod Božieho Syna na svet a počiatky jeho pôsobenia sú udalosťami, ktoré presahujú čisto historický rozmer a nesú v sebe hlboký teologický význam, svedčiaci o Božej prozreteľnosti. V tomto adventnom čase, ale i počas celého roka, sa kresťania na celom svete zamýšľajú nad týmto zázrakom. Význam týchto udalostí bol predmetom hlbokých úvah mnohých cirkevných otcov a teológov. Medzi nimi vynikal Tomáš Akvinský, ktorého láska k Svätému písmu a bohaté znalosti učenia cirkevných otcov viedli k prenikavým interpretáciám miesta a času narodenia Božieho Syna, ako aj celého jeho pozemského života a pôsobenia. Nič z toho nebolo dielom náhod či mocných tohto sveta, ale dielom Božej prozreteľnosti, ktorá všetko riadi s dokonalou múdrosťou.
Miesto Narodenia: Betlehem a Jeho Symbolika
Ježiš Kristus sa narodil v Betleheme, meste, ktoré z pohľadu ľudskej slávy nebolo významné, no z hľadiska Božej prozreteľnosti bolo dokonale vyvolené. Predpovedaný Mesiáš mal pochádzať z Dávidovho rodu, ako o tom svedčí aj List Rimanom (porov. Rim 1,3). Práve preto sa Ježiš narodil v Betleheme, rodisku kráľa Dávida, aby bolo zrejmé, že Boh plní svoje sľuby, dané už v dávnych dobách. Toto malé mesto, vzdialené asi 8 km južne od Jeruzalema, sa tak stalo kolískou Spasiteľa.
Svätý Tomáš Akvinský, opierajúc sa o výklad svätého Gregora Veľkého, tiež tvrdí, že keďže Betlehem znamená „dom chleba“, bolo obzvlášť vhodné, aby sa ten, ktorý sa nazval „chlebom života“, narodil práve v Betleheme. Táto symbolika podčiarkuje nielen fyzické miesto narodenia, ale aj duchovný pokrm, ktorý Kristus priniesol ľudstvu. Kristus si nevybral pre svoje narodenie známe mestá ako Jeruzalem či Rím, aby ho tak sláva týchto miest preslávila. Namiesto toho vybral si neznáme mesto, Betlehem, aby ho on svojím narodením preslávil. Toto rozhodnutie je v súlade s posolstvom Prvého listu Korinťanom, ktoré hovorí: „čo je svetu bláznivé, to si vyvolil Boh, aby zahanbil múdrych, a čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, aby zahanbil silných“ (1 Kor 1, 27). Nevýznamný Betlehem je tak potvrdzuje tieto slová, stávajúc sa svedectvom o Božej moci prejavenú v pokore.
Konkrétne okolnosti narodenia Ježiša Krista boli taktiež riadené Božími zámermi. Cisár Augustus, panovník Rímskej ríše, nariadil sčítanie ľudu. Toto nariadenie bolo určite vydané pod Božím vedením, pretože práve vďaka nemu sa Jozef z Nazaretu so svojou snúbenicou Máriou museli vydať na cestu do Betlehema, mesta Dávidovho, odkiaľ pochádzal aj Jozefov predok, kráľ Dávid. V Písme bolo už dávno predpovedané, že v tomto meste sa narodí sľúbený panovník. V dôsledku nariadeného sčítania prišlo do Betlehema mnoho ľudí, a tak boli Jozef s Máriou nútení prenocovať v stajni s oslami a inými zvieratami. Práve tu sa narodil Ježiš. Bolo to vskutku veľmi významná noc, kedy sa naplnili starodávne proroctvá a začala sa nová éra pre ľudstvo.
Čas Narodenia: V Božej Prozreteľnosti
Keď Tomáš Akvinský uvažuje nad časom narodenia Mesiáša, odhaľuje viacero vhodných dôvodov, prečo sa Pán časov narodil práve v danom období, ktoré je známe ako „plnosť času“. Kristus sa narodil za čias cisára Augusta, ktorý bol vďaka veľkosti svojej ríše považovaný za jediného vládcu sveta. Tomáš v tom vidí znamenie, že Kristus bude tým definitívnym Jediným, ktorý zhromaždí rozptýlené Božie deti a „jeden pastier“ vytvorí „jedno stádo“ (porov. Jn 10, 16). Kristus je cestou k jednote, a jeho príchod v čase, keď svet prežíval relatívny mier a zjednotenie pod rímskym impériom, bol ideálnym predobrazom jeho duchovnej vlády.
Ďalej, opierajúc sa o autoritu svätého Bédu Ctihodného, aj Tomáš tvrdí, že Kristus sa narodil počas sčítania všetkého ľudu a prijal tak ťarchu poddanstva. Tým sa naznačilo, že svojím narodením prijal každú ťarchu a skutočné otroctvo ľudstva, z ktorého nás prišiel oslobodiť. Kristus je cesta od otroctva hriechu k slobode, a jeho dobrovoľné podriadenie sa pozemským nariadeniam symbolizuje jeho celkovú misiu vykúpenia.
Napokon, svätý Tomáš si spolu so svätým Jánom Zlatoústym všíma, že v období izraelských a judských kráľov mnohí z nich konali zlo, a preto Pán posielal svojmu ľudu prorokov, aby svojím slovom uzdravovali a povzbudzovali ľud. Ale v čase, keď Izrael spravoval Herodes, ktorý bol pôvodom pohan, poslal Pán niekoho cennejšieho ako proroka: poslal svojho Syna, ktorý svojím slovom uzdravoval ľudí. Nielen jeho slovo, ale sám Kristus je liekom. Rovnako ako čím horšia fyzická choroba volá po povolaní tým lepšieho lekára, tak podobne najhoršia choroba duše si vyžaduje toho najlepšieho lekára. Kristus je najlepší znalec duše, Kristus je jej najlepší lekár. Svätý Tomáš Akvinský tak rozpoznáva, že Kristus prišiel medzi ľudí v tom správnom čase a na tom správnom mieste, v plnosti času, aby naplnil Boží plán spásy.
Dôležité je tiež poznamenať, že hoci mnoho ľudí dnes verí, že Ježiš sa narodil 25. decembra, biblické a historické okolnosti naznačujú iný čas. December býva v Betleheme studený a daždivý, niekedy tam aj sneží. V tomto období roka by pastieri asi ťažko nocovali na poliach so svojimi stádami. Je tiež málo pravdepodobné, že by rímsky cisár žiadal od ľudí, ktorí mali sklon búriť sa proti nemu, aby sa uprostred zimy vydali na niekoľkodňovú cestu. Tieto detaily poukazujú na to, že presný dátum narodenia Pána pred dvetisíc rokmi známy nie je a je skôr predmetom cirkevných tradícií a teologickej interpretácie.
Keď anjeli odišli, skupina pastierov, ktorí sú vonku na poliach, ožiari silné svetlo. Je to Jehovova sláva! A Boží anjel im hovorí: „Nebojte sa, prišiel som vám oznámiť dobrú správu, z ktorej budú mať veľkú radosť všetci ľudia. Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil záchranca - Kristus a Pán.“ (Lukáš 2:10-11). Pastieri si medzi sebou hovoria: „Poďme hneď do Betlehema a pozrime sa, ako sa splnilo to, čo nám Jehova oznámil.“ (Lukáš 2:15). Ihneď sa vydajú na cestu a nájdu Ježiša na mieste, o ktorom im hovoril anjel. Rozprávajú Márii a Jozefovi, čo im anjel povedal, a všetci, čo to počujú, žasnú. Táto udalosť zdôrazňuje, že aj tí najpokornejší, pastieri, boli prví, ktorí sa dozvedeli o narodení Kráľa a stali sa svedkami Božej slávy.
Slávenie Vianoc: Historický Vývoj a Teologické Dôvody
Narodenie Ježiša Krista - sviatky jeho vtelenia, sviatky vykúpenia, pokoja a lásky, ktoré nazývame Vianoce, oslávia na celom svete vyše 2,2 miliardy kresťanov. Slávnosť Narodenia Pána je popri Veľkej noci a Turícach najväčším cirkevným sviatkom. Presný dátum narodenia Pána asi pred dvetisíc rokmi známy nie je, avšak slávenie 25. decembra ako narodenie Ježiša je doložené po prvý raz z roku 336 v Ríme. Na základe odlišných tradícií slávia kresťania rôznych cirkví Vianoce v rôznych termínoch. Katolíci, protestanti a časť pravoslávia slávia Vianoce 25. decembra podľa gregoriánskeho kalendára. Časť pravoslávnych veriacich oslavuje vianočné sviatky podľa juliánskeho kalendára.
Spočiatku narodenie Pána nemalo svoj osobitný sviatok a od polovice 3. storočia sa pripomínalo na Východe spolu s inými „zjaveniami Pána“. Sviatok sa slávil 6. januára. Na Západe sa však v polovici 4. storočia začína objavovať osobitná spomienka Božieho narodenia, pričom prvý záznam je z Ríma z roku 336. Sviatok sa slávil 25. decembra. Existujú dve hlavné hypotézy o tom, prečo bol vybraný práve tento dátum. Prvá súvisí s dátumom Zvestovania Pána: keďže 25. marca sa všeobecne slávil sviatok Zvestovania Pána, keď archanjel Gabriel zvestoval Márii, že bude Kristovou matkou, tak o deväť mesiacov (čo je čas vývinu dieťaťa v tele matky) podľa tohto datovania je symbolický deň narodenia Pána práve 25. december.
Ďalšou hypotézou je dejinno - náboženská hypotéza, ktorá hovorí o christianizácii a novej kresťanskej interpretácii rímskeho sviatku narodenia Slnka. Kresťania tento pohanský sviatok Natalis Solis invicti (Narodenie Neporaziteľného Slnka) použili a nanovo ho interpretovali v kresťanskom duchu. Rímski kresťania tento štátny sviatok Slnka začali sláviť ako vlastný sviatok narodenia Krista - ako Slnka na základe biblických citátov, napríklad Kristus ako Slnko spravodlivosti (Sol iustitiae) alebo Kristus - Svetlo sveta. Tento dátum bol všeobecne prijatý a veľmi rýchlo sa ujal v celej kresťanskej ríši. Svätý Ján Zlatoústy (347 - 407) vo svojej kázni prednesenej v roku 386 v Antiochii argumentuje, že rozhodnutie sláviť Božie narodenie 25. decembra je správne a bolo potvrdené rýchlym prijatím tohto sviatku v celom kresťanskom svete od Trácie po Cádiz, čo svedčí o jeho širokej akceptácii.
Od 6. storočia na sviatok Narodenia Pána kňaz celebruje tri sväté omše: polnočnú (utiereň), rannú (pastiersku) a slávnostnú dennú. V Ríme pápež zvykol slúžiť polnočnú v Bazilike Panny Márie Snežnej (Santa Maria Maggiore) pri jasličkách, rannú v gréckom Chráme svätej Anastázie a slávnostnú dennú v Bazilike svätého Petra. Pápež Benedikt XIV. (1740 - 1758) pripisoval týmto trom svätým omšiam symboliku trojakého zrodenia Ježiša Krista: od večnosti v lone Nebeského Otca, telesne a v čase z Panny Márie v Betleheme a duchovne v našich srdciach.
Vianočné Obdobie a Jeho Kľúčové Sviatky
Slávnosť Narodenia Pána sa slávi s vigíliou a s oktávou. Vianočné obdobie však pokračuje aj po ôsmich dňoch a končí sa nedeľou po Zjavení Pána (do roku 1969 sa končilo 2. februára). Do tohto obdobia zaraďujeme štyri významné sviatky kresťanského kalendára, ktoré hlbšie rozvíjajú teologický význam Kristovho príchodu a jeho následného pôsobenia: Sviatok Svätej rodiny, Slávnosť Bohorodičky Panny Márie, slávnosť Zjavenia Pána a sviatok Krstu Pána.
Sviatok Svätej rodiny (30. decembra)
Tento sviatok sa od roku 1969 slávi v nedeľu po Narodení Pána. Kult Svätej rodiny (Ježiš, Mária a Jozef) má svoje korene už v stredoveku, ale do kresťanskej verejnosti prenikol až začiatkom 17. storočia. Jedným z jeho horlivých šíriteľov bol svätý František Saleský (1567 - 1622), ktorý predstavoval tri osoby Svätej rodiny ako zemský obraz nebeskej Najsvätejšej Trojice. K tejto myšlienke pridali ďalší rozmer jezuiti vo Francúzsku, ktorí ju dávali ako vzor kresťanských rodín. Vo francúzskej časti Kanady veľkým šíriteľom úcty k Svätej rodine bol quebecký biskup Francois de Montmorency Laval (1623 - 1708). Medzi podporovateľov kultu Svätej rodiny patrili aj pápeži Pius IX. (1846 - 1878) a Lev XIII. (1878 - 1903), ale až Benedikt XV. v roku 1921 nariadil slávenie tohto sviatku pre celú Cirkev (pôvodne sa slávil na prvú nedeľu po Zjavení Pána). Tento sviatok tak zdôrazňuje význam rodiny ako základnej bunky spoločnosti a miesta, kde sa prežíva a odovzdáva viera.
Slávnosť Panny Márie Bohorodičky (1. január)
Podľa záznamu v Evanjeliu svätého Lukáša osem dní po narodení „obrezali chlapčeka a dali mu meno Ježiš“ (Lk 2, 21). Túto udalosť si Cirkev pripomínala v dvoch sviatkoch: sviatok Obrezania Pána, ktorý sa už od 6. storočia tradične slávil 1. januára, a sviatok Mena Ježiš, ktorý sa slávil v nedeľu medzi 1. a 6. januárom, alebo - keď v tomto rozmedzí nedeľa nebola - 2. januára. Sviatok Mena Ježiš bol veľmi populárny vo františkánskych komunitách už od polovice 14. storočia a jeho horlivým šíriteľom bol svätý Bernardín Siensky (1380 - 1444). Od 15. storočia sa slávil lokálne vo viacerých diecézach v Belgicku, Nemecku a vo Veľkej Británii. Jeho svätenie s platnosťou pre celú Cirkev zaviedol pápež Inocent XIII. v roku 1721.
Ôsmy deň po Vianociach bol až donedávna známy ako sviatok Obrezania Pána. Pôvodne to však bol mariánsky sviatok, ako o tom svedčili vlastné modlitby (propria) pri svätej omši a pri liturgii hodín, v ktorých Cirkev vyzdvihovala a odvolávala sa na zásluhy Panny Márie. V Ríme sa tento sviatok slávil od 7. storočia a hlavné bohoslužby sa odbavovali v chráme Santa Maria Antica, ktorý dal postaviť pápež Ján VII. (701 - 707), pôvodom Grék a vyznaním „služobník Panny Márie“. Pri reforme cirkevného kalendára v roku 1969 sa tieto dva sviatky nahradili slávnosťou Panny Márie Bohorodičky, ktorou si Cirkev pripomína dôležitú úlohu Márie v ekonómii spásy ako Matky Syna Božieho a jej vyhlásenie za Bohorodičku (Theotokos) na Treťom ekumenickom koncile v Efeze (rok 431). Je to oslava materstva Panny Márie a téma bohoslužby dňa je vyjadrená slovami svätého Pavla „Keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy…“ (Gal 4, 4). Takto sa z tohto sviatku Pána stal sviatok Panny Márie. Bohorodička (gr. Theotokos, lat. Deipara) je titul, ktorým prvotná Cirkev poctila Pannu Máriu na konci 3. storočia. Vyjadruje sa ním skutočnosť, že Mária bola matkou Božieho Syna nielen ako človeka, ale aj ako pravého Boha. V 5. storočí sa v Cirkvi vyskytli pochybnosti o teologickej správnosti tohto titulu. Koncil v Efeze v roku 431 odsúdil tento bludný názor a vyhlásil dogmu, že Panne Márii ako matke Bohočloveka Ježiša Krista názov Bohorodička právom patrí.
Slávnosť Zjavenia Pána - Traja králi (6. januára)
Na Východe už od 3. storočia bol 6. január sviatkom Zjavenia Pána (Epifánia). Cirkev si v ňom pripomínala „tri zázraky“: príchod mudrcov z Východu, Ježišov krst a jeho prvý zázrak v Káne Galilejskej. V 4. storočí sa tento sviatok rozšíril aj na Západe, kde liturgia a čítania kládli dôraz predovšetkým na poklonu mudrcov z Východu. Títo učenci z Perzie boli v apokryfných spisoch a náboženských legendách zobrazovaní ako „traja králi“ s menami Gašpar, Melichar a Baltazár, hoci evanjeliový záznam tohto príbehu (Mt 2, 1 - 12) o ich počte, kráľovskej hodnosti a menách nič nehovorí. Kult „Troch kráľov“ bol v stredoveku veľmi rozšírený. Ich údajné relikvie sa prechovávali v Miláne, odkiaľ ich cisár Fridrich Barbarossa (1155 - 1190) odniesol do Kolína nad Rýnom, kde boli uložené v katedrále.
Zjavenie Pána je zjavením Ježiša Krista ako Mesiáša Izraela, Božieho Syna a Spasiteľa sveta. Spolu s Ježišovým krstom v Jordáne a so svadbou v Káne sa slávi poklona Ježišovi zo strany „mudrcov“, ktorí prišli z Východu. V týchto mudrcoch, ktorí sú predstaviteľmi okolitých pohanských náboženstiev, evanjelium vidí prvotiny národov, ktoré prijímajú dobrú zvesť o spáse skrze vtelenie. Príchod mudrcov do Jeruzalema s cieľom pokloniť sa židovskému kráľovi ukazuje, že v mesiášskom svetle Dávidovej hviezdy hľadajú v Izraeli toho, ktorý bude kráľom národov. Ich príchod znamená, že pohania môžu objaviť Ježiša a klaňať sa mu ako Božiemu Synovi a Spasiteľovi sveta, len ak sa obrátia k Židom a prijmú od nich mesiášske prisľúbenie, ako sa nachádza v Starom zákone. Zjavenie Pána zvestuje, že všetky národy vstupujú do rodiny patriarchov a nadobúdajú „výsady vyvoleného ľudu“ (KKC 528).
Útek do Egypta a povraždenie neviniatok sú prejavom toho, ako temnoty odporujú svetlu: „Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali“ (Jn 1, 11). Celý Kristov život bude poznačený prenasledovaním. A jeho vlastní majú na ňom podiel s ním. Jeho návrat z Egypta pripomína exodus a predstavuje Ježiša ako definitívneho osloboditeľa (KKC 530, 574). Tieto udalosti, aj keď sú vianočnou radosťou zatienené, ukazujú na realitu, že príchod svetla do sveta vždy naráža na odpor temnoty.
Sviatok Krstu Pána (12. januára)
Krst Ježiša v rieke Jordán je medzníkom v jeho pozemskom živote, pretože je začiatkom jeho verejného účinkovania. Zaznamenali ho všetci traja synoptickí evanjelisti (Mt 3, 13-17; Mk 1, 9-11; Lk 3, 21-22) a implicitne sa o ňom zmieňuje i Ján. Pôvodne si ho Cirkev pripomínala (s poklonou troch mudrcov a s prvým Ježišovým zázrakom v Káne) na sviatok Zjavenia Pána (6. januára). Od roku 1969 sa však slávi osobitne, a to v nedeľu po Zjavení Pána. Ak táto nedeľa pripadne na 7. alebo 8. januára, sviatok sa neslávi - z liturgického hľadiska sa dáva prednosť sláveniu II. vianočnej nedele. Vešperami sviatku Krstu Pána sa vianočné obdobie končí, čo symbolizuje prechod od tajomstva Kristovho narodenia k tajomstvu jeho verejného pôsobenia a vykupiteľského diela.
Tradície spojené s Vianocami
K dokresleniu vianočnej atmosféry patrí aj stavanie betlehemov s jasličkami, postavami Svätej rodiny, troch mudrcov, pastierov a anjelov. Jedná sa o vyobrazenie scény narodenia Ježiška, ktorá pomáha veriacim vizuálne prežívať túto posvätnú udalosť. Za pôvodcu betlehemskej tradície sa pokladá svätý František z Assisi, ktorý postavil prvý betlehem v Greccio v roku 1223. Odvtedy sa táto tradícia rozšírila po celom svete a stala sa neoddeliteľnou súčasťou vianočných sviatkov, prinášajúc radosť a zamyslenie do domovov i chrámov.
Ďalším symbolom Vianoc je svetoznáma pieseň „Tichá noc, svätá noc“. Táto pieseň zaznela po prvý raz v Rakúsku. Na Vianoce roku 1818 ju po prvýkrát zaspievali duchovný Joseph Mohr a učiteľ Franz Xaver Gruber v kostolíku v Oberndorfe. Vtedy táto melódia vyvolala oduševnenie lodníkov na rieke Salzach a ich rodín, dnes sa spieva na celom svete vo viac ako 200 jazykoch. Za túto pieseň vďačíme kňazovi Josephovi Mohrovi, rodákovi zo Salzburgu. Učiteľa Franza Xavera Grubera z Arnsdorfu, ktorý v Oberndorfe zastupoval organistu, požiadal, aby k jeho básni skomponoval vhodnú melódiu s dvomi sólovými hlasmi a - pretože organ mal poruchu - so sprievodom gitary. Táto jednoduchá, ale hlboká pieseň sa stala univerzálnym vyjadrením vianočného posolstva pokoja a nádeje.
Príchod Kráľa do Jeruzalema: Začiatky Verejného Pôsobenia
Evanjelium podľa Marka sa podobá detektívnemu príbehu inšpektora Columba. Už v prvom verši prvej kapitoly sa dozvedáme, kto je hlavnou postavou evanjelia: „Začiatok evanjelia Ježiša Krista, Božieho Syna.“ Toto je úplne kľúčové. Hlavnou postavou evanjelia nie sú nechápaví učeníci, ani zlomyseľní farizeji a zákonníci, či vrtkavý zástup. Samozrejme, tí všetci v evanjeliu vystupujú, ale to všetko sú vedľajšie postavy, ktoré sa opakovane pýtajú po Ježišových slovách a činoch: Kto je tento? V prvej polovici evanjelia, ktorá končí Petrovým vyznaním v Mk 8:29 ("Ty si Kristus!"), sa dozvedáme, kto je Ježiš. V druhej polovici, ktorá končí stotníkovým vyznaním v Mk 15:39 ("Tento človek bol určite Boží Syn!"), sa dozvedáme, načo tento Ježiš prišiel. Evanjelista Marek (ako inšpektor Columbo) nám odhalil hlavného Hrdinu aj bezprostredné reakcie zúčastnených postáv.
Pred príchodom do Jeruzalema, Ježiš už trikrát predpovedal svoju smrť (Mk 8:32, Mk 9:31 a Mk 10:33-34). Najpodrobnejšia z nich je tretia, kde hovorí, že sa udeje v Jeruzaleme a budú sa na nej podieľať Židia aj pohania. Zároveň učeníkom predložil cestu nasledovania, ktorá bude zahŕčať sebazaprenie (Mk 8:34) a službu (Mk 9:35, Mk 10:43). Toto radikálne sebazaprenie sa učeníkom zdá nemožné, a Ježiš súhlasí: „Ľuďom je to nemožné, ale Bohu nie; lebo Bohu je všetko možné“ (Mk 10:27). Na začiatku 11. kapitoly teda už vieme, že Ježiš je Kristus/Kráľ a od 10:45 od neho samého vieme aj, načo prišiel: „aby sám slúžil a dal svoj život ako výkupné za mnohých.“
Na začiatku 11. kapitoly teda Marek pokračuje vo svojej úlohe „inšpektora Columba“. Už odhalil, že Ježiš je Kristus/Kráľ. Teraz odhaľuje, že tento Kráľ prichádza do svojho hlavného mesta. Marek nás hneď od prvého verša podrobne upozorňuje: „Keď sa blížili k Jeruzalemu, pri Betfagé a Betánii blízko Olivovému vrchu poslal dvoch svojich učeníkov a prikázal im: Choďte do dediny pred vami. Hneď ako ta vojdete, nájdete priviazané osliatko na ktorom dosiaľ nijaký človek nesedel. Odviažte ho a priveďte!“ Ježiš má každú podrobnosť pod kontrolou. Ako to mohol všetko tak podrobne vedieť? Jedni si myslia, že ako Boží Syn bol predsa vševediaci. A je to pravda. Iní si myslia, že tam už predtým bol a všetko podrobne naplánoval. A aj to je pravda, veď dôležité udalosti aj my zvykneme dopodrobna pripraviť. Keď vraví, že nájdete priviazané osliatko na ktorom dosiaľ nijaký človek nesedel, nepripadá nám to vôbec zvláštne. Keď bola reč o oslovi, hneď si predstavili ťažné zviera, ktorým nosili ťažké náklady. Aj králi však jazdili na osloch, lenže nato nepoužívali skrotené zvieratá, ale zásadne išli vždy neskrotené zviera, na ktorom sa ešte nejazdilo. Potom im Ježiš hovorí niečo, čo by sme dnes nazvali heslom. Keď ho použijete, dostanete, čo potrebujete: „Ak sa vás niekto spýta: Čo to robíte?, odpovedzte: Pán ho potrebuje, ale hneď ho sem zasa vráti.“ Presne tak sa aj stalo: „No keď povedali, ako im hovoril Ježiš, nechali ich.“ Heslo fungovalo.
Nadpis v našich Bibliách hovorí o „triumfálnom príchode do Jeruzalema“. V evanjeliách často vidíme, ako Ježiš s učeníkmi odchádzajú do ústrania, koná ticho a nenápadne, ako sa len dá. Ale všimnite si aj to, že sedí pritom na osliatku. Čo je na tom dramatické? To, že Ježiš vždy a všade chodil pešo. Iba teraz jazdí na oslovi. Prečo? Ježišovo konanie je nebezpečné. Touto drámou a veľmi špecifickým zámerom totiž vyjadruje, že nie je nikým iným ako Mesiášom, Kráľom Židov, synom Dávida - a to bolo nebezpečné. Nebezpečenstvo spočívalo v tom, že ľudia nepochopili jeho mesiášstvo. Hoci poznali Písma, ich predstava o mesiášovi bola taká pokrivená, že to bolo pre Ježiša nebezpečné. Ježišovo konanie bolo teda zámerné, dramatické a nebezpečné, zjavujúc jeho kráľovskú identitu spôsobom, ktorý spochybňoval očakávania.
Osol, ktorého priviedli učeníci, nebol pripravený na jazdenie. Nemal sedlo, takže učeníci podľa 7. verša „Prehodili naň svoje plášte a on si naň sadol.“ Ak táto reakcia učeníkov bola nevyhnutná, tak reakcia zástupu nebola nevyhnutná. Bola podľa 8. verša extravagantná: „Mnohí prestierali na cestu svoje plášte a iní hádzali ratolesti nasekané v poli.“ Nám sa to tak nezdá, ale oni si zrejme spomenuli z 2Krľ 9, že keď bol Jehu pomazaný za izraelského kráľa, Hospodin povedal: „Pomazal som ťa za kráľa nad Izraelom.“ „Každý vzal hneď svoje šaty a podložil mu pod nohy na schody. Zatrúbili na roh a rozhlasovali: Jehu sa stal kráľom!“ To bol precedens pre to, čo sa deje aj teraz. Zástup prestiera „červený koberec“ pre Kráľa. Je nám jasné, že keď ľudia vidia Ježiša prichádzať do Jeruzalema takýmto spôsobom, tak tým deklaruje svoju kráľovskú hodnosť. Preto podľa 9. verša „Tí, čo šli pred ním i za ním volali.“ Čo volali? Pieseň pútnikov zo Žalmu 118: „Hosanna (Hospodin, prosím, pomôž)! Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom! Požehnané kráľovstvo nášho otca Dávida, ktoré prichádza! Hosanna na výsostiach!“
Nepochopenie Mesiášstva a Skutočné Kráľovstvo
My si pritom môžeme uvedomiť, prečo potrebujeme celú Bibliu, aby sme sa stali celými kresťanmi. Pre toto musíš čítať celú Bibliu, aby si Bibliu pochopil. Biblia je totiž dráma v dvoch dejstvách. V prvom dejstve sa toto všetko očakáva a v druhom dejstve sa plní to, čo prvé dejstvo očakávalo. Preto Ježiš začína svoju službu v 1:15 slovami: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo.“ V prvom dejstve (Starej zmluve) sa očakáva kráľovstvo. Napríklad počujte Zachariáša 9:9-10: „Hlasne plesaj, dcéra Sion, zvučne jasaj, dcéra Jeruzalem.“ Tí ľudia, čo volali na Ježiša, boli plní očakávania, lebo si spomenuli na Genezis 49, kde Jakob požehnáva svojich synov prorocky: „Nevzdiali sa žezlo od Júdu ani vladárska berla od jeho nôh, kým… Kým čo? Kým z neho nevzíde vládca, ktorého budú poslúchať národy. Svoje oslíča si priviaže na vinič, oslie mláďa k viničnému kmeňu, vo víne si operie rúcho a v hroznovej krvi svoj plášť.“ Ak považujete Bibliu za drámu v dvoch dejstvách a zostanete na predstavení iba prvé dejstvo, tak nemáte ani šajn, ako tá dráma skončí. Ak prídete do divadla iba na druhé dejstvo, tak budete otravovať všetkých naokolo svojimi otázkami: „Kto je to? Prečo to hovorí?“ Keby si tam bol od začiatku, tak by si to vedel. Presne tak je to aj s naším čítaním Biblie.
Zástup však reaguje nielen s nadšením a očakávaním, ale aj s nepochopením. Vedeli, že Izaiáš napísal: „V ten deň hluchí budú počuť slová knihy, oči slepých precitnú z temnoty a tmy“ (29:18). Nemusíme byť géniovia, ako inšpektor Columbo, aby sme povedali: „Veď práve to sme videli v predchádzajúcom príbehu!“ Nuž, tak aké boli ich očakávania? Keď oni volali: „Hosanna, čo znamená Hospodine pomôž, zachráň nás!“ Tak oni nemysleli na osobnú spásu, ale na národnú obnovu, politickú revolúciu. Hovorili si: „Tak teraz to konečne prišlo! Teraz zvrhneme Rimanov a náš chrám bude centrom sveta!“ Lenže Ježiš ani jeho kráľovstvo im toto nepriniesol. Toto isté nepochopenie sme videli vtedy, keď ho zástup chcel urobiť kráľom, ale on sa im stratil (Jn 6:14-15). Preto Ježiš vysvetľuje aj Pilátovi: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta“ (Jn 18:36). A nechápali to ešte ani Ježišovi učeníci po jeho vzkriesení, keď sa zišli a spýtali sa ho: „Pane, chceš azda teraz obnoviť Izraelské kráľovstvo?“
Aj dnes sa nájdu ľudia, ktorí hovoria s nadšením a citujú z Biblie. V každom kostole či modlitebni na každých bohoslužbách hovoria farári či kazatelia z Biblie. Často sa však jednoducho mýlia. Preto sa ľahko môže stať (aj nám!), že takým či onakým spôsobom ohneme Bibliu tak, aby hovorila to, čo chceme. Tak, ako to bolo so zástupom okolo Ježiša. Keď počúvame výklady, mali by sme sa pýtať: „Pomohol nám tento výklad porozumieť tomu, čo vraví Biblia?“ Teda nielen nejaký náhľad na Bibliu, ale čo tu hovorí Biblia. Ona má totiž jeden veľký príbeh, ktorého súčasťou sme aj my. A má jeden veľký zámer, ktorý Boh uskutočňuje. Nie je to vždy ľahké, ale nie je to ani komplikované. Videli sme, že Ježišov zástup nepochopil, akým Kráľom je Kristus. Čítali Bibliu, ale selektívne. Nepáčili sa im tie časti, kde Ježiš hovorí, že „musí ísť do Jeruzalema a mnoho trpieť od starších, veľkňazov a zákonníkov, bude zabitý a na tretí deň vzkriesený“ (Mt 16:21). Keď sa potom oni pozerali na Ježiša, ako visí na kríži, tak si nepovedali: „Ó, to musí byť Mesiáš!“ Ale naopak: „Toto nemôže byť Mesiáš!“ Lebo nepochopili Izaiášovu zvesť o Trpiacom Služobníkovi, ale sústreďovali sa na triumfujúceho kráľa. Preto milujme evanjelium, ktoré je spásonosnou zvesťou o Ježišovi. Tak totiž začína táto Markova „detektívka“: „Evanjelium Ježiša Krista Božieho Syna.“ Ježiš je jeho hlavnou postavou, nie učeníci, zákonníci, farizeji, ani bedári či vojaci. Toto evanjelium je jadrom/srdcom celej Biblie. Ak nebude evanjelium v centre nášho myslenia, učenia a nášho života, tak možno aj nechtiac, ale nevyhnutne si aj my vytvoríme Ježiša podľa svojich vlastných predstáv. Božie kráľovstvo prišlo v osobe Ježiša Krista - v jeho slovách a jeho činoch. Božie kráľovstvo napreduje kázaním evanjelia. Potom bude Božie kráľovstvo dovŕšené verejne a všeobecne.
Kríž: Vyvrcholenie Lásky a Odpustenia
Ježišovo pôsobenie vyvrcholilo na kríži, kde sa opäť prejavilo hlboké nepochopenie jeho mesiášstva a zároveň nekonečná Božia láska. Vojaci sa mu posmievali: „Zachráň sa, ak si židovský kráľ!“ (Lk 23, 37). Vyzývajú Krista, aby uplatnil svoju moc, aby ju využil pre seba. Posmech a výzva „zachráň sa“, ktorá zaznieva pri Ježišovom ukrižovaní z úst popredných mužov, rímskych vojakov a jedného z lotrov, je opäť diabolské pokúšanie použiť božskú moc vo svoj vlastný prospech, tzn. nedôverovať nebeskému Otcovi a spoľahnúť sa na vlastné sily. Ako pri pokúšaní na púšti, aj teraz to Kristus odmieta. Tomuto pokušeniu sú kresťania vystavení počas celých dejín - odmietnuť Boha a spoliehať sa na vlastné sily. Na prvé počutie ide o ušľachtilý dôvod - zachrániť si život. Poznáme však slová Pána Ježiša, ktoré povedal počas svojho pôsobenia a ktorým zostal verný aj v okamihu smrti: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, zachráni si ho.“ Evanjelista Lukáš používa dve slovesá, ktorými vyjadruje posmievanie ukrižovanému Kristovi. Ide doslova o zosmiešňovanie zo strany popredných mužov (exemyktérizon) a vojakov (enepáixan). Podanie octu síce niektorí odborníci vysvetľujú ako otupenie zmyslov, a teda zmiernenie bolesti, ale iní biblisti vidia v tom ďalšiu formu potupy. Napokon o jednom z lotrov sa evanjelista zmieňuje, že sa rúhal (eblasfémei) ukrižovanému Pánovi. Rúhanie je hriech proti samotnému Bohu, ide o slová, v ktorých chýba úcta voči Bohu a zneužíva sa Božie meno. Sú to vyjadrenia plné nenávisti, ktorými človek hovorí o Bohu zle (porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, bod 2148).
Avšak vedľa neho, kajúci lotor na kríži prosí: „Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.“ (Lk 23, 42). Lotor má hlbokú vieru, že zomierajúci muž vedľa neho je skutočný Kráľ a s dôverou ho prosí o zľutovanie a milosrdenstvo, ktoré môže udeliť jedine Boh. Vo svojej odpovedi mu Pán Ježiš prisľubuje raj, tzn. pôvodnú nevinnosť. Evanjelista Lukáš uvádza v 3. kapitole svojho evanjelia rodokmeň Ježiša Krista, ktorý na rozdiel od evanjelistu Matúša, začínajúceho od Abraháma, začína od Krista a ide až k Adamovi, o ktorom uvádza, že bol od Boha (porov. Lk 3, 38). Kríž je stromom života, z ktorého prichádza život pre všetkých, ktorí veria v Božieho Syna. Nový Adam na dreve kríža svojou poslušnosťou Otcovi vracia nevinnosť, ktorú prvý Adam stratil v raji neposlušnosťou voči Otcovi. Kristus svojou smrťou na kríži znova otvára brány raja. Tento svet neraz spochybňuje a posmieva sa z Krista a z viery v neho. Avšak svet nám nikdy nedá rozhrešenie, nikdy nedá pravý pokoj našej duši.
Ako na to všetko reaguje Kristus? Nezavrhuje, nesúdi, odpúšťa, modlí sa a dáva svoj život za všetkých. Žiadny evanjelista nevenuje bližšiu pozornosť popisu ukrižovania. Možno preto, že v rímskych časoch bol tento mimoriadne krutý trest smrti známy. Avšak, myslíme si, že oveľa závažnejším dôvodom je, že evanjelisti chceli upriamiť pozornosť čitateľov na duchovný význam Kristovej obeti. V Lukášovom rozprávaní o Ježišovom umučení sa zvlášť zdôrazňuje jeho odpustenie tým, ktorí ho ukrižovali. Lukáš tým poukazuje na celkový prístup Božieho Syna počas celého jeho verejného účinkovania. Nevinný Kristus zomiera prosiac Otca o odpustenie pre svojich odporcov. Evanjelista predstavuje svojim čitateľom Ježišovu smrť ako mučeníctvo spravodlivého a vzor k nasledovaniu, ktorý svedčí o bezpodmienečnej Božej láske a milosrdenstve.
tags: #prichadza #kral #narodenie #a #zaciatky #posobenia