V spoločnosti často panuje zjednodušený pohľad na detské správanie, ktoré nezapadá do všeobecne akceptovaných noriem. Ak dieťa kričí, hnevá sa, je hanblivé, prehnane citlivé alebo sa za každú cenu snaží o dokonalosť, často ho ľahko označíme za rozmaznané alebo zle vychované. Avšak, krik a hnev nie je v skutočnosti len krik a hnev. Nie, takéto dieťa nie je rozmaznané ani zle vychované, nemusíme sa mu ani posmievať, že je strachopud. V skutočnosti sa za jeho extrémnymi prejavmi skrýva vnútorný problém, dokonca volanie o pomoc. Namiesto rýchlych súdov a nálepiek je kľúčové pokúsiť sa porozumieť, čo sa v detskej duši naozaj deje.
Tento hlbší pohľad na detské správanie je v centre záujmu mnohých odborníkov. České centrum LOCIKA, ktoré sa snaží predchádzať násiliu v rodinách, a poskytuje odborné terapie deťom aj dospelým v snahe vylepšiť rodinné vzťahy, jasne vysvetľuje, ako čítať jednotlivé „nevhodné“ detské správanie ako je napríklad predvádzanie sa, hanblivosť, hnev, prehnaná citlivosť či snaha o dokonalosť za každú cenu. Je to výzva pre rodičov a celú spoločnosť, aby namiesto hodnotenia hľadali pochopenie a podporu.
Príbeh Mamy Ivany: Za Hranicami Očakávaní
Mnohí rodičia sa stretávajú s tlakom okolia a s predstavami o tom, aké by ich dieťa malo byť. „Povedali mi, že je rozmaznaný. Že potrebuje viac disciplíny,“ týmito slovami začína svoj príbeh mama Ivana, ktorej dieťa jednoducho povedané nezapadá do očakávaní. Do normy, ktorú máme na správanie, výzor, známky, prejavy, spánok… Vlastne všetko by sme najradšej upratali do škatuliek. Ivana, rovnako ako mnohí iní, si dlho nechcela pripustiť, že je niečo inak. "Úprimne, ja som si dlho nechcela pripustiť, že je niečo inak. Syn bol od malička veľmi živé dieťa, ale veď… chalan, nie? Hovorili mi, že to prejde, že z toho vyrastie."
Spoločenské očakávania sú silné a môžu viesť k frustrácii a pocitu viny. Hranice Ivana nastavila, lebo aj veľa krikľúňov bolo, že má rozmaznané dieťa. Každé ráno začínali bojom o ponožky. Lebo ho svrbeli, škriabali, neboli dobré, pekné a podobne. A to boli normálne ponožky, na ktorých výbere si dala Ivana záležať, čo sa týka materiálu. V škôlke jej vraveli, že syn vyrušuje, že má problém spolupracovať. Avšak, keď sa Ivana večer dívala na syna pri zaspávaní, nevidela zlé dieťa. Videla unavené, preťažené dieťa, ktoré celý deň bojovalo so svetom aj so sebou.
Kľúčový moment nastal, keď sa Ivana so synom dostali k diagnostike, keď mal nastúpiť do predškolskej triedy. Psychologička jej po dvoch sedeniach povedala, že to vyzerá na ADHD. Ivana sa rozplakala, ale nie preto, že diagnóza, ale preto, že si spätne spomenula na tie roky frustrácie, hádok, hanby, a že sa to celé dalo pomenovať. "Nepokazila som to ja. Už naňho nekričím, keď si zabudne desiatu, viem, že jeho mozog túto informáciu proste neudrží." Bojovať musia Ivana a jej syn stále - s učiteľkami v škole, s okolím občas, s predstavami o dobrom dieťati. Ale keď večer ležia spolu v posteli a on jej rozpráva svoje plány (naozaj veľké, raz chce byť učiteľ, inokedy Superman), tak si hovorí, že to celé má zmysel. On nie je problém. On je dar.
Za Nálepky: Pochopenie Neurovývinových Špecifík
Ivana si uvedomuje, že jej syn má ADHD, možno je na spektre autizmu, možno reaguje na svet tak citlivo, že ho vyčerpáva už len farba na stenách v triede. Nejde o nálepky ani o výchovné zlyhania. Tieto stavy predstavujú odlišné spôsoby fungovania mozgu a vnímania sveta.
ADHD: Viac ako len "Živé Dieťa"
ADHD sa v očiach verejnosti často zľahčuje na „živé dieťa“. V skutočnosti ide o neurovývinovú poruchu, ktorá ovplyvňuje schopnosť regulovať pozornosť, impulzy a emócie. Pre dieťa s ADHD môže byť bežná vyučovacia hodina neskutočne náročná. Neustála potreba pohybu, zabúdanie pokynov, časté výbuchy - to nie je prejav nevychovanosti, jeho mozog pracuje inak. Príznaky ADHD je možné spozorovať u detí už vo veku siedmych rokov a vo viac ako 50% prípadov si ju nesú až do dospelosti. Marta (39) to potvrdzuje: „Zlom prišiel, keď som zistila, že syn si pamätá všetko, čo mu učiteľka povedala, ale nedokáže sedieť. Nie je nezodpovedný. Je to ADHD.“
Autizmus (PAS): Život v Inom Svete
Autizmus - alebo PAS (porucha autistického spektra) - nie je „porucha komunikácie“, ako sa často myslí. Je to akoby život v inom svete. Pre mnohé autistické deti je kľúčová rutina, zmysluplnosť a predvídateľnosť. Bežný deň v škôlke - s nečakanými zmenami, hlučným prostredím, rýchlymi prechodmi - môže byť pre ne zdrojom obrovskej úzkosti. Ak sa nedokážu prispôsobiť, nie je to preto, že nechcú. Jana (42) si po diagnostike dcéry uvedomila: „Keď mi psychologička povedala, že dcéra má poruchu autistického spektra, zľakla som sa. Ale potom som si uvedomila: ona nepotrebuje opraviť.“
Hypersenzitívne Deti (HSP): Intenzívne Vnímanie Sveta
Hypersenzitívne deti (HSP - highly sensitive persons) vnímajú podnety intenzívnejšie. Hluk, vôňa, výraz v tvári, atmosféra v miestnosti - všetko sa do nich zapisuje hlboko. Môžu plakať „bez dôvodu“, reagovať na zmeny extrémne, mať potrebu úniku. Často sú citlivé aj na emócie iných, cítia napätie ešte predtým, než sa vysloví. Lucia (33) zažila podobnú situáciu: „Dcéra mala záchvaty hnevu pri obyčajnom umývaní zubov. Kričala, že jej to škrípe v ušiach. Až audiologička mi vysvetlila, že ide o senzorickú hypersenzitivitu.“
Nadané, kreatívne a vysoko citlivé deti | Heidi Hass Gable | TEDxLangleyED
Byť iný neznamená byť pokazený. Znamená to fungovať inak a teda potrebovať iný prístup, iné tempo, iný jazyk porozumenia. Nejde o to, aby sa zmenili tieto deti, ale aby sme my zmenili spôsob, akým ich vnímame. Ak sa v niečom líšia, neznamená to, že sú menejcenné. Znamená to, že svoje príbehy píšu iným písmom.
Výzvy v Systéme a Spoločnosti
Hoci diagnostika je dnes dostupnejšia, problémom zostáva prax. Na sociálnych sieťach nájdete množstvo stránok, skupín a influencerov, ktorí otvorene hovoria o ADHD, autizme, HSP. V školskom systéme však stále platí, že dieťa sa má „prispôsobiť“. Či už ide o škôlku, kde záleží na tom, či vaše dieťa vôbec vezmú, alebo o školu, kde sa na odlišnosti často hľadí cez prizmu "problematického správania". Pomoc? V nej je veľa frustrácie z inštitúcií, z pohľadov na ihrisku, z rád typu „veď ho daj na šport“.V súčasnosti žiaľ naša spoločnosť nie je personálne ani materiálne pripravená deťom s ADHD dostatočne pomôcť. Školenie pedagogických pracovníkov a edukácia rodičov by poruchu ADHD preniesla do pozície ochorenia, s ktorým sa dá bojovať. Deti s ADHD by sa nemali vyčleňovať zo spoločnosti, ale mal by sa klásť väčší dôraz na ich integráciu a prácu s nimi.
Pojem "Nevychované Dieťa" pod Lupou
Pojem „nevychované dieťa“ je často používaný, no jeho definícia je veľmi subjektívna a neraz ním označujeme deti, ktoré sa jednoducho vymykajú našim predstavám. Keď si čítame diskusie k témam, ktoré sa dotýkajú ADHD detí, často sa v nich vyskytujú slová „drzé a nevychované“. Dokonca sa tam objavuje otázka: „Čo to vlastne nevychované dieťa je?“ Táto otázka zaujala aj mnohých odborníkov a rodičov, pretože každý vidí pod týmto pojmom niečo iné a len zriedkavo je to ozaj správne označenie. Za nevychované dieťa totiž často druhí odsudzujú aj dieťa, ktoré sa nejako vymyká predstavám iných o ideálnom dieťati, či už má rôzne poruchy ako ADHD, alebo je len impulzívnejšie či temperamentnejšie ako tie ostatné.
Diskusie mamičiek často odhalia paradox: pred narodením vlastného dieťaťa odsudzovali určité správania u detí. Keď však po narodení svojich detí začali vidieť prejavy, ktoré ešte nedávno samy odsudzovali, bolo to pre ne veľmi frustrujúce. Zhodli sa, že môžu mať čo najväčšiu snahu, vždy ich bude niekto posudzovať, kto tú istú situáciu nikdy nezažil na vlastnej koži.
Aké správanie je teda vnímané ako „nevychované a drzé“?
- Nepozdravenie: Čo ak sa dieťa zdraví len tým, ktorí pristupujú k nemu s rešpektom, alebo bolo len zahĺbené do nejakého rozhovoru či myšlienok a dospelého si nevšimlo?
- Používanie vulgarizmov: Len sa pozrime na futbalové zápasy, piesne raperov, kde sa tieto silné výrazy používajú vo veľkej miere a používajú ich dospelí.
Určite by si tu každý vedel doplniť ešte niečo navyše, čo považuje za „nevychované a drzé“ správanie. Kľúčové je však pochopiť, že tieto prejavy nemusia byť úmyselnou drzosťou, ale často sú reakciou na vnútorné prežívanie dieťaťa alebo na podnety z okolia.
Spoločenské Vplyvy Formujúce Detské Správanie
Detské správanie nie je len výsledkom výchovy v rodine, ale je výrazne ovplyvnené širším spoločenským kontextom. Rýchle a povrchné úsudky, nedostatok rešpektu a agresia sa dnes prenášajú z rôznych oblastí života aj do vnímania detí a ich výchovy.
- Vplyv médií a reality show: Reality show ich učia, že si nevážime ľudí, pretože tieto relácie sú plné ľudí, ktorí tam verejne prezentujú svoje emócie, prípadne ich tam neovládajú. Lenže tieto relácie sú určené skôr na pobavenie, a preto aj táto veľmi dôležitá súčasť ľudského života - emócie - je tam v podstate určená k výsmechu.
- Školský systém: V školách môže porovnávanie a vyzdvihovanie žiakov „poslušných, šikovných a „jednotkárov“ spôsobovať medvediu službu, pretože vyvolávajú závisť u tých druhých „neposlušných, nešikovných a nejednotkárov“. To je už krok k nedorozumeniam, z ktorých vyplýva porovnávanie a vzájomné psychické alebo fyzické ponižovanie medzi deťmi. Ďalej je veľmi problematickou oblasťou v školách hyperaktívne deti, ku ktorým si školský systém len ťažko hľadá vzťah. Tieto deti sú ťažko prijímané. Niektorí učitelia poukazujú na ne najmä negatívne. Ich impulzivitu berú často ako drzosť a nevychovanosť, a preto správanie týchto detí ostáva stále nepochopené.
- Materiálne hodnoty v spoločnosti: V spoločnosti sa viac prezentujú materiálne veci. Vidíme to v reklamách, v snahách ľudí a najmä tých mladých mať čo najviac peňazí, aby mohli ohurovať tým, čo vlastnia. Materiálne hodnoty si spájajú s hodnotou človeka a kto má menej, je podľa nich automaticky menej hodnotný.
- Pracovné prostredie a online priestor: Na pracoviskách sa rieši mobbing a bossing, ktoré sú ťažkou psychicky náročnou skúškou, ktorá oberá ľudí o psychické aj fyzické sily a spôsobuje dokonca choroby. Na internetových diskusiách vidieť rýchle a povrchné úsudky, vďaka ktorým sa tam rozpútavajú nepríjemné spory medzi ľuďmi, ktorí sa v živote nevideli a anonymita im pridáva na slovnej agresii.
- Politická kultúra: V politike neskôr vidia najmä ľudí, ktorí majú ostré lakte a to, že je možné sľubovať a svoje sľuby beztrestne neplniť. Ďalej vidia konfrontácie, ktoré neobsahujú úctu k protivníkovi, ale posmešné arogantné poznámky.
Všetky tieto faktory prispievajú k atmosfére, v ktorej sa stráca trpezlivosť, empatia a schopnosť hlbšieho pochopenia.
Rodičia "Nevychovaných Detí" - Obete aj Hrdinovia
Rodičia nevychovaných detí si tiež nesú svoj kríž. V tejto dobe vidíme rodičov tých tzv. nevychovaných detí skôr ako obete, pretože každý potrebuje v spoločnosti prežiť a cítiť, že má nejakú hodnotu a takisto cítiť nejaké bezpečie, ktoré nám bohužiaľ súčasná situácia neposkytuje. Keď sa pozeráme iba na povrch, niektoré deti sú naozaj problematické a niektorí rodičia ťažko zvládajú výchovu. Ale aj za týmto ich správaním a „domnelou neschopnosťou“ musia byť dôvody. Väčšinou títo rodičia zažili detstvo, ktoré obsahovalo najmä nátlak či už nepriamy alebo spojený so slovnou či fyzickou agresiou. Alebo prežili detstvo spojené s prístupmi, ktoré obsahovali chlad, ľahostajnosť, odstup. Ich rodičia prežívali to isté a ich tiež. Ide o kolobeh, ktorý môže ukončiť len ten rodič, ktorý je vnútorne silný.
V dospelosti si totiž rodičia prenášajú naučené prístupy ďalej do výchovy svojich detí. Pretože to, čo sme prežili, je v nás natoľko zakorenené, že to chce obrovskú silu vymaniť sa zo starých videných a neskôr naučených vzorcov správania. Iní rodičia, ktorí sa nezmierili s prístupmi, ktoré zažili v detstve, si vytvorili iný postoj. Aby nespôsobovali svojmu dieťaťu zranenia, ktoré si v sebe nesú, prejdú do ďalšieho extrému, že nechcú deťom ublížiť a nenastavujú hranice. V oboch prípadoch riadia konania rodičov vnútorné zranenia, ktoré už spôsobujú nižšiu sebaúctu. Vďaka nízkej sebaúcte a vnútorným zraneniam majú strach pred tlakom spoločnosti alebo školského systému, viac tlačia na deti, alebo ich neprimerane chránia.
Pamätajme na to, že pri vzájomnej nedôvere aj „dobre mienené rady“ voči týmto rodičom môžu vyznieť ako poukázanie na ich neschopnosť, vďaka čomu zneistejú viac a budú útoční alebo sa viac stiahnu. Aj rodičia detí, ktoré nereagujú podľa ich predstáv, pretože majú špeciálne výchovno-vzdelávacie potreby, na začiatku mali tie najlepšie úmysly. Potom však prežívajú veľkú neistotu. Ich prvé kroky vo výchove vedú cez bezmocnosť, prijatie situácie k aktivitám vedúcim k tomu, aby ich dieťa bolo začlenené do školského systému rešpektujúcim spôsobom.
Nielen rodičia s vnútornými zraneniami či rodičia s deťmi so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami prežívajú neistoty. Prežívajú ich aj rodičia s tzv. bežnými deťmi. Výchova je na začiatku neznámou cestou, kedy spoznávame seba a dieťa a učíme sa vzájomne sa prijímať, rešpektovať, počúvať a najmä komunikovať.
Vnútorná Sila a Rešpektujúca Komunikácia
Myslíme si, že keď rodičov odsúdime, spôsobíme zmenu? Zmena môže nastať jedine v tom, keď začnú pracovať na svojich zraneniach z minulosti, na rozvíjaní svojej sebaistoty a hľadaní efektívnej komunikácie s deťmi, aby získavali naspäť svoju vnútornú silu. Práca na vnútorných zraneniach vyžaduje od ostatných, ktorí chcú týmto rodičom pomôcť, nehodnotiaci, vnímavý a súcitný postoj so snahou porozumieť.
K vnútornej sile patrí postoj - byť sám sebou. Vtedy, keď sa nebojíme byť sami sebou, vnímame všetko bez filtrov názorov iných a vlastných strachov. Vážime si sami seba, vážime si iných, a preto hranice určujeme prirodzene. Svoje chyby a ani chyby detí neberieme ako vlastnú tragédiu, ale ako svoju potrebu a potrebu u detí skúmať podmienky okolo seba, a to predpokladá aj neúspechy. Ak sme našli vnútornú silu, vieme stáť aj pri deťoch s ich nepríjemnými následkami. Pri prežívaní ich nepríjemných následkov a prechádzaním nimi stojíme pri deťoch namiesto toho, aby sme ich súdili.
Nadané, kreatívne a vysoko citlivé deti | Heidi Hass Gable | TEDxLangleyED
Ak máme nízku sebaúctu, máme strach z názorov iných, preto sa správame k deťom bez rešpektu k tomu, ako vnímajú ony, čo cítia ony a viac sa snažíme na deti tlačiť podľa predstáv ostatných, čomu sa búria. Odstúpime od vzťahu s nimi, aby sme sa zapáčili iným, čo deti vnímajú veľmi citlivo a ich vzbury sú logickým následkom a nie nevychovanosťou. Veľa tzv. „zlých rodičov a nevychovaných detí“ sú nepochopení rodičia a nepochopené deti.
Niektorí rodičia majú deti so silnou osobnosťou. Tieto deti majú silu postaviť sa proti veciam, ktoré vnímajú ako nezmyselné, nerešpektujúce a necitlivé. Ak ich autority najmä v škole nechápu, považujú ich za nevychované a drzé, ich rodičia majú dve voľby - môžu za svojimi deťmi stáť alebo sa postaviť proti nim. Niektorí sa postavia za svoje deti, pretože chápu, že problematickým správaním reagujú na podmienky, ktoré nevyhovujú ich osobnosti, a preto nejde o nevychovanosť. Potom môžu byť považovaní za zlých rodičov. Druhá možnosť je, že na deti so silnou osobnosťou môžu tlačiť zo strachu z odsúdenia spoločnosťou, školským systémom. Tým však strácajú kontakt s vnútorným svetom dieťaťa a doma budú zažívať výbuchy v podobe rebelovania silného dieťaťa. A to tiež nie je nevychovanosť. Ako vidíme, tieto dve slová „nevychované a drzé dieťa“ sa dajú aj zneužiť.
Všetci potrebujeme bezpečie prostredníctvom toho, že sme prijímaní, rešpektovaní, pochopení, že je venovaná pozornosť našim pocitom, potrebám, myšlienkam. Dôležitá je komunikácia, v ktorej dáme každému najavo rešpekt, v ktorej sa zaujímame o život toho druhého, jeho potreby aj pocity. Takisto ide o komunikáciu, v ktorej čo najasertívnejším spôsobom vyjadríme svoje hranice a pocity z konania toho druhého, keď presne pomenujeme, čo nám vadí. Ak deti len onálepkujeme, že sú drzé a nevychované a rodičov, že sú neschopnými, všetky stránky ich osobnosti sme zhrnuli do jednej negatívnej, čo je nepravdivé a nereálne. Každá osobnosť má veľa stránok, a preto táto komunikácia je len povrchným a jednostranným posúdením javu a zároveň obsahuje odmietanie a nedostatok hlbšieho pohľadu.
Nemusíme ospravedlňovať negatívne konania. Samozrejme, že musíme upozorňovať na to, čo ubližuje ľudskej dôstojnosti, ale pozerajme aj pod povrch. Pozerajme do hĺbky, viďme ďalších vinníkov - podmienky súčasnej spoločnosti v celkovom kontexte. Preto nezabúdajme aj na súcit a prácu na komunikácii, ktorá obsahuje rešpekt. Nevieme, čo ten druhý zažil a ako ho minulé okolnosti sformovali na tvrdšieho človeka. Ďalšie tvrdé prístupy utvoria okolo jeho srdca ešte tvrdšiu škrupinu, vďaka ktorej sa bude brániť ešte viac. Tento človek nie je sám sebou, iba sa naučil, že súčasná situácia v spoločnosti a vzťahy medzi ľuďmi mu neposkytujú bezpečie, a tak ako je to aj v prírode, je zameraný na sebaobranu.
Hľadanie Cesty: Výchova Postavená na Dôvere a Porozumení
Ako je vidieť, bez vnútornej sily a sebaistoty sme stratení, a preto je dôležité vychovávať deti tak, aby sme rešpektovali ich pocity, potreby, názory, pochopili ich konanie, hranice nastavovali s rešpektom a nie zhadzovaním a učili deti rozumieť aj ľuďom v ich okolí. Byť sám sebou a dovoliť to druhému je možno liekom na súčasnú situáciu, a preto je tak dôležité pracovať najmä na sebe v smere porozumenia sebe a porozumenia ostatným. Aj reforma školského systému by mala byť zameraná na túto pravdu.
Dovoľme deťom byť samými sebou, skúmajme ich potreby, rešpektujme ich pocity a názory, nezhadzujme ich, rešpektujme každú inakosť a tak ukážeme súcit, toleranciu, rešpekt, čo v súčasnej dobe tak chýba. Rešpektujme rovnako aj rodičov, komunikujme s nimi s porozumením. Kto dostáva rešpekt, vráti ho. Večný krik a výčitky nepomôžu. Vytvorte si k dieťaťu vzťah postavený na dôvere. Počúvajte, vžite sa do jeho situácie a vysvetlite mu, čo od neho očakávate. Pri výchove dieťaťa si čo najskôr osvojte pravdivý výrok: „Hovorte tak, aby ho to zaujalo, počúvajte tak, aby vám to povedalo.“ Táto metóda vás naučí, ako sa vžiť do jeho situácie. Postupne si tak uvedomíte, že vaše dieťa vôbec nie je zlé.
„Ak sa rodičia zmieria s tým, že ich dieťa prijíma celkom logické rozhodnutia, všetko bude oveľa jednoduchšie. Rodina by sa mala snažiť nájsť spoločnú cestu. Jej členovia sa tak naučia lepšie spolu vychádzať, efektívnejšie komunikovať a zároveň sa skončia aj večné hádky a nedorozumenia," tvrdí odborníčka.
Obdobie Detského Vzdoru: Normálna Súčasť Vývoja
Niektorí rodičia preplávajú obdobím vzdoru svojho dieťaťa bez väčších problémov, zatiaľ čo iní s úžasom a hrôzou zisťujú, čo všetko ich deti v tomto období "dokážu", len aby dosiahli svoje. Detský vzdor je realitou, s ktorou sa stretáva mnoho rodín, a pochopenie jeho príčin a prejavov je kľúčové pre jeho zvládnutie. Obdobie detského vzdoru trvá približne od 21-23 mesiacov do 4 rokov. V tomto období sa deti a ich nálady menia ako počasie. V 3,5 až 4 rokoch je vzdor na vrchole! Vrcholí teda aj skúška pevnosti rodičovských nervov. Deti už majú v tomto veku slušnú slovnú zásobu a trénujú si na rodičoch sebapresadzovanie. Ráno dieťa pozdraví, poobede nie. Ráno si umyje zuby, večer urobí kvôli tomu scénu. Tento čas je pre dieťa dôležitý, učí sa hovoriť „nie“, čím si buduje svoju osobnosť. Skúša hranice, snaží sa potvrdiť svoju nezávislosť. Už dokáže mnohé veci samo. Súčasťou tohto obdobia sú záchvaty zlosti. Dieťa ešte mnohým obmedzeniam nerozumie a nemá vyvinutý zmysel pre sebakontrolu.
Príklady "Nevychovaného" Správania v Období Vzdoru
Mnohé situácie môžu byť pre rodičov náročné a vyčerpávajúce. Tu je niekoľko typických príkladov:
- Situácia č. 1: Odmietanie spolupráce u lekára. Mama ide s trojročným dieťaťom na kontrolu k lekárke po týždni choroby. Prídu na rad, zavolajú ich dnu a v tom sa dieťa hodí na zem, vrieska, kope, bije mamu rukami, vôbec nechce spolupracovať. Dieťa vrieska ako nepríčetné, až kým neprídu domov.
- Situácia č. 2: Poriadok ako priorita. Štvorročné dieťa ide na prechádzku s mladším súrodencom a otcom. Po schodoch však nezišli v takom poradí, ako si predstavovalo. Dieťa začne plakať, kričať, nechce ísť ďalej a stále opakuje: „Až za mnou, až za mnou…“ Otec sa s deťmi vracia domov.
- Situácia č. 3: Ranný boj o oblečenie. Je ráno. Dieťa sa má vyzliecť z pyžamka a obliecť si veci do škôlky. Vzdorovito si ľahne na posteľ. Mama by ho mohla vyzliecť len nasilu. Nepomáha dohováranie, tresty.
- Situácia č. 4: Hádzanie sa o zem pri nesplnených želaniach. 20-mesačné dieťa sa hádže o zem, búcha do dverí, snaží sa udrieť mamu, vreští vždy vtedy, keď sa mu nestane po vôli.
- Situácia č. 5: Ignorovanie zákazu a vynucovanie pozornosti. Dvojročné dieťa. Nedovolíte mu vonku vbehnúť do mláky. Trucovito si sadne na zem a plače, až jačí. Keď vidí, že nič nedosiahne, ľahne si a budí pozornosť všetkých naokolo.
Tieto situácie sú typické pre obdobie vzdoru, kedy dieťa testuje hranice a snaží sa presadiť svoju vôľu.
Efektívne Riešenia Detského Vzdoru
Najdôležitejšie je zachovať pokoj a nereagovať na hnev dieťaťa hnevom. Pokúste sa situáciu pozorovať ako nestranný divák, ktorý má len nájsť optimálne riešenie. Naším heslom nech sa stane: Mňa nič nemôže rozhodiť.
- Vzdor u Malých Detí: Ak je záchvat zlosti veľký, treba z dosahu malých detí odstrániť všetko, čím by si mohli ublížiť. Takéto detičky nevedia ešte vyjadriť to, čo chcú. Jediná cesta je vyčkať, kým záchvat zlosti prejde. Niekedy pomáha pritúliť dieťa k sebe a pevne ho objať, až zovrieť (tak, aby sme mu neublížili). Pomáha aj odvedenie pozornosti. Napríklad, zoberte dieťa na ruky a s nadšením hlasno opakujte, že sú na balkóne vtáčiky a ideme ich pozrieť. Ak tam nie sú, povieme, že odleteli, vyjdem s dieťaťom na balkón a hľadáme nejaké na oblohe, pričom vyzývam dieťa, aby spolupracovalo (kde sú vtáčiky, ukáž).
- Nechať Dieťaťu Možnosť Rozhodnúť: Necháme dieťa čo najviac rozhodovať o veciach, ktoré sú pre nás nepodstatné. Najväčšie umenie je nájsť správny pomer v tom, kedy a v čom dieťaťu ustúpiť a kedy trvať na svojom. Ak dieťa napríklad odmietne nastúpiť do výťahu, povieme: „Dobre, ideme peši.“ Druhýkrát sa opýtame: „Chceš ísť výťahom alebo pôjdeme pešo?“ Ak sa ráno nechce obliecť do toho, čo ste pripravili, dať na posteľ 2-3 nohavice, 2-3 svetríky a nech si vyberie samo, čo si chce obliecť.
- Rozhodne sa Nenechať Biť: Ak si dieťa presadzuje svoje „bitkou“ alebo kopaním, chytiť rúčky alebo nôžky, pozrieť priamo do očí a rozhodne a rázne povedať: „Biť ma nesmieš“. Rozhodujúci je tón, ktorým to povieme. Musí byť veľmi rázny a neoblomný.
- Dať Presne Opačný Povel: Treba využiť našu dočasnú intelektuálnu prevahu a dať presne opačný príkaz ako to, čo by sme chceli od dieťaťa. Treba si, samozrejme, overiť, či to u toho nášho drobca funguje.
- Naučiť Ich Povedať, Čo Chcú: Postupne treba deti naučiť, aby vyslovili, čo chcú.
- Vysvetľovať, Vysvetľovať, Vysvetľovať: Keď situácia prejde a nastane „dobrá chvíľka“, vrátiť sa ku vzniknutej situácii a s dieťaťom sa porozprávať.
- Určiť Mentálny Vek Dieťaťa: Väčšinou sú tieto vzdorovité deti zároveň veľmi nadané. Ich mentálny vek je vyšší ako fyzický - napríklad dieťa, ktoré má tri roky, môže mať mentálny vek päť rokov, lenže emócie spracúva na úrovni svojich trojročných rovesníkov. Ich výrazná osobnosť sa presadzuje, ale schopnosť sebaovládania je rovnaká ako u detí s rovnakým fyzickým vekom. Dieťa sa musí naučiť zvládať seba samé. Mentálny vek stanoví detský psychológ.
- Hovoriť s Nimi ako s Partnermi: Tieto deti neznášajú direktívne zaobchádzanie, prístup k nim by mal byť partnerský. To však neznamená, že sa im všetko dovolí. Ide o spôsob, akým s nimi komunikujeme. Od rodičov to chce veľa trpezlivosti a pochopenia, ale aj dôslednosti, lebo bystré dieťa oveľa skôr odhalí medzery v našej výchove ako jeho priemerní vrstovníci.
- Útecha pre Rodičov: Vydržte, obdobie vzdoru prejde! Mnohé deti sa hádajú, trucujú, neposlúchajú, lebo jednoducho skúšajú, aké pevné sú naše hranice a kam až môžu zájsť. Dôležité je byť neoblomný a pevný, ale najmä utvrdzovať tieto deti v tom, že ich nadovšetko milujeme.
Pri týchto deťoch hrozia dve riziká. Práve z nich totižto môžu vyrásť ľudia, ktorí sa budú báť presadiť si svoj názor a každý ich bude len využívať, to vtedy, keď by sme ich odmalička len bili a stále im hovorili, aké sú zlé, nevychované a ako ich nemáme radi (mnohokrát okolie, žiaľ, na ne takto reaguje). Alebo na druhej strane z nich môžu vyrásť arogantní egocentrici, to vtedy, keď nedostanú hranice a naučia sa, že sa ich vôľa vždy uskutoční a druhí im ustúpia.
ADHD a Poruchy Správania: Diagnostika a Komplexná Liečba
Je dôležité rozlišovať medzi bežným obdobím vzdoru a poruchami správania, ako je ADHD (Attention Deficit Hyperactivity Disorder). ADHD sa prejavuje hyperaktivitou, impulzivitou a deficitom pozornosti. Prejavy ADHD je možné spozorovať u detí už vo veku siedmych rokov a vo viac ako 50% prípadov si ju nesú až do dospelosti.
Diagnostika a Liečba ADHD
Správna a včasná diagnostika ADHD je výlučne v rukách lekárov. Zdravotná starostlivosť o tieto deti je vedená v ambulanciách klinických a poradenských psychológov, psychiatrov a odborníkov, ktorí pracujú s duševnými chorobami. Odporúčanie k špecialistovi prichádza najčastejšie od pedagógov a všeobecných lekárov. Tým sa vytvára úzka spolupráca lekár-rodič-učiteľ.
Liečba ADHD by mala byť komplexná a môže zahŕňať:
- Farmakologickú liečbu: Pravidelné podávanie psychostimulancií (metylfenidát, atomoxetín).
- Liečebné metódy bez užívania liekov:
- Kognitívno-behaviorálna terapia (KBT)
- Výchovné metódy - trénovanie každodenných činností doma a v škole
- Arteterapia - práca s rôznymi materiálmi, ako je keramická hlina, drevo či kreslenie
- Muzikoterapia - počúvanie hudby (sústredenie), hra na hudobný nástroj (jemná motorika) a spev
- Rečová terapia - logopédia
- Hra divadla - umožňuje navodiť situáciu a prinútiť dieťa premýšľať o vlastnom konaní v danej role
- Kontrolovaný pohyb - skákanie na trampolíne počas rozhovoru, hojdanie sa na kresle počas riešenia nejakého problému alebo prechádzanie sa po miestnosti počas rozprávania.
Pygmalion a Golem Efekt vo Výchove: Sila Očakávaní
Slová majú neskutočnú moc. Dokážu povzbudiť, ale aj ublížiť. Špeciálne u detí, ktoré ešte nevedia čítať medzi riadkami. Vo výchove zohráva kľúčovú úlohu fenomén známy ako Pygmalion a Golem efekt. Rodičia od dieťaťa niečo očakávajú, podľa tohto očakávania sa začnú k dieťaťu patrične správať, a tým ovplyvnia správanie potomka natoľko, že sa chová podľa ich pôvodného očakávania. Ak dieťaťu hovoríme, že je priemerné a učíme sa s ním len „hala bala“, pretože by to aj tak nepochopilo, skutočne sa stane priemerným, pretože vám uverí, že také je. Ak sa o potomka nadmerne strachujete, správate sa k nemu ako ku krehkej zraniteľnej osobnosti, ktorú ohrozuje aj obyčajné nachladnutie, stane sa z neho pravdepodobne hypochonder. Dávajme pozor, čo hovoríme a ako hodnotíme naše deti. Že sme si vysnívali, že budú také a či onaké, neznamená, že také v skutočnosti a vo svojej podstate sú.
Najčastejšie Chyby vo Výchove a Ako Sa Im Vyhnúť
Známa odborníčka na detské správanie Emma Jenners pripomína, že základným problémom je nesprávne nazeranie rodiča na dieťa. Obvykle si totiž myslíme, že ratolesť zvládne oveľa menej, ako v skutočnosti naozaj zvládne. Jenners hovorí o piatich chybách, ktoré sú pre rodičov typické a skôr či neskôr prinášajú nechcené následky. Ak nechceme, aby z nášho miláčika vyrástlo nepríjemné a nevychované dieťa, čo najskôr by sme mali prestať robiť tieto chyby. Uvidíme, ako výrazne ovplyvníme jeho život. Nejde o veľké zmeny, skôr o pár jednoduchých krokov, resp. o zmenu pohľadu.
- Splnenie všetkého, čo vidíme dieťaťu na očiach: Príklad: Keď sa dieťa chce napiť mlieka z iného pohára, než z toho, do ktorého mu ho obvykle pripravíme, automaticky začneme hľadať nejaký iný. V skutočnosti by sme mali túto požiadavku ignorovať. Dieťa by nám nemalo porúčať. Nechajte ho plakať. Ak vám to prekáža, odíďte z miestnosti, radí odborníčka. Upozorňuje, že nikdy by sme nemali splniť všetko, čo vidíme dieťaťu na očiach.
- Ospravedlňovanie správania ratolesti: „Je to predsa dieťa!“ Kto z rodičov túto frázu nepoužil ani raz? Veru, asi by sme takú mamu alebo otca hľadali len ťažko. Ospravedlňovanie správania ratolesti je bežné. V skutočnosti však tým dieťa podnecujeme k neposlušnosti a nezodpovednosti. Treba mať vždy na mysli fakt, že deti dokážu omnoho viac, ako si rodičia myslia. Podľa Emmy Jenners by sme mali zvýšiť nároky, ktoré na potomkov kladieme, aby sa naučili sebakontrole a sebadisciplíne.
- Nedostatok autority: Toto je podľa Jenners jedna z najväčších chýb súčasných rodičov. Kým kedysi mali na dieťa vplyv nielen rodičia, ale aj učitelia, susedia či známi, dnes si nikto z nich nemôže dovoliť čokoľvek dieťaťu povedať. Rodičia si často neuvedomujú, že deti trávia v škôlke či škole veľkú časť dňa a malo by byť normálne, že pedagóg ich niekedy aj napomenie. Ak patríte k tým rodičom, ktorí hľadajú v učiteľoch chyby a dokonca sa o nich vyjadrujú aj pred dieťaťom nepekne, uisťujete ho v tom, že sa aj naďalej môže správať neslušne a nevhodne.
- Prispôsobovanie všetkého dieťaťu: Keď začnú rodičia prispôsobovať všetko dieťaťu, je to cesta do záhuby. Nesnažte sa za každú cenu splniť všetky jeho očakávania a túžby. Takto si nikdy neuvedomí, že nemôže mať všetko. Kým nezmeníme nazeranie my, dovtedy deťom dávame jasne najavo, že sú pánmi situácie. Nemajte obavy, nič sa im nestane, ak sa budete občas venovať aj sami sebe, svojim koníčkom a záujmom. Pokojne a s čistým svedomím občas svojmu miláčikovi povedzte NIE.
- Zamedzovanie nude: Rodičia urobia všetko pre to, len aby sa ich deti nenudili. A tam nastáva nedorozumenie v komunikácii. Keď sedíme v čakárni u lekára, v autobuse, vo vlaku, ideme autom, cestujeme lietadlom alebo si potrebujeme upratať, robíme všetko pre to, aby sme dieťa rozptýlili alebo mu dáme do ruky nejakú elektroniku, len aby sa nenudilo. Veď sa musí nejako zabaviť. Nerobte to. Učte dieťa trpezlivosti. Dovoľte mu pomáhať vám.
Reakcie na "Nevychované" Správanie v Praxi
Ako riešiť situácie, keď sa dieťa správa "nevychovane" na verejnosti?
- Čakanie na kamoškino dieťa: Vysvetlite svojmu dieťaťu, že chápete jeho frustráciu, ale že musíte byť trpezliví. Neskôr sa s kamoškou porozprávajte o tom, ako by sa dalo týmto situáciám predísť.
- Klopať po cudzom aute: Rázne dieťa zastavte a vysvetlite mu, prečo je to nevhodné.
Priateľská Orientácia a Kniha "Držte sa svojich detí"
V dnešnej dobe je trend, kedy sa deti nedajú riadiť, učiť ani dospievať, pretože už nepreberajú podnety od dospelých, aktuálnejší ako kedykoľvek predtým. Namiesto toho deti vychovávajú nezrelé osoby, ktoré ich v žiadnom prípade nemôžu doviesť k dospelosti. Kniha "Držte sa svojich detí" od Dr. Gordona Neufelda a Dr. Gábora Matého je prelomovým dielom o výchove, ktorú by si malo prečítať čo najviac rodičov. Autori skúmajú fenomén orientácie na priateľov: znepokojujúcu tendenciu detí a mládeže hľadať životný smer u svojich rovesníkov.
„Nezameriavame sa na to, čo by mali rodičia robiť, ale na to, kým musia byť pre svoje deti," uvádzajú autori. Ponúkajú návod pre pochopenie dieťaťa, jeho vývoja a tiež prekážok, ktoré dnes stoja v ceste zdravému vývoju našich detí. Orientácia na priateľov a rovesníkov podkopáva súdržnosť rodiny, otravuje atmosféru v škole a podporuje agresívne nepriateľskú a sexualizovanú kultúru mládeže. Je to stupňujúci sa trend, ktorý nebol nikdy dostatočne opísaný ani spochybnený, až kým nevyšla táto kniha.
Tajomstvo výchovy nespočíva v tom, čo rodič robí, ale skôr v tom, kým rodič pre dieťa je. Keď dieťa vyhľadáva kontakt a blízkosť s nami, dokážeme oveľa lepšie plniť svoju funkciu vychovávateľa, utešiteľa, sprievodcu, vzoru, učiteľa alebo kouča. Gordon Neufeld, PhD., je klinický psychológ so sídlom vo Vancouveri, medzinárodne uznávaný ako popredný odborník na vývoj detí. Jeho Neufeldov inštitút poskytuje množstvo kurzov, ktoré vytvoril pre rodičov a pedagógov, a pomáha profesionálom na viacerých kontinentoch. Dr. Gábor Maté je lekár a autor bestsellerov "Keď telo povie nie", "Rozptýlená myseľ", "V ríši hladných duchov" a "Mýtus normálnosti: Trauma, choroby a uzdravovanie v toxickej kultúre". Ich práca zdôrazňuje, že základom pre zdravý vývoj dieťaťa je pevný vzťah s rodičmi, ktorý im poskytuje potrebnú emocionálnu istotu a vedenie.
tags: #priklad #mama #a #nevychovane #dieta