Piesne, melódie a texty sú neoddeliteľnou súčasťou ľudskej skúsenosti, odzrkadľujúce radosti, smútky, rebélie aj hlboké kultúrne dedičstvo. Ich vznik, šírenie a vplyv formujú nielen jednotlivcov, ale aj celé spoločnosti. Od tichej vianočnej koledy, ktorá zvestuje nádej, cez naliehavý rap reflektujúci spoločenskú realitu, až po systematický zber prastarých ľudových melódií - každá pieseň má svoj príbeh, svoj „pôvod“. Tento článok sa ponára do rôznorodých príbehov o tom, ako piesne prichádzajú na svet, aké posolstvá nesú a aký dopad môžu mať na poslucháčov, či už ide o nadčasové vianočné spevy, kritické texty moderného rapu, hlboké básnické diela, alebo o poklady objavené etnomuzikológmi v dávnych časoch.
Vianočné posolstvo piesne "Raz prišlo dieťa"
Pieseň „Raz prišlo dieťa“ predstavuje známu vianočnú melódiu, ktorá rozpráva o narodení Ježiša Krista a posolstve nádeje a lásky, ktoré priniesol svetu. Je neodmysliteľnou súčasťou širšieho kontextu slovenskej vianočnej tvorby, ktorá má na Slovensku bohatú tradíciu. Mnohé z týchto piesní, vrátane „Raz prišlo dieťa“, sa šírili ústnym podaním a postupne sa stali súčasťou kultúrneho dedičstva. Jej text je priamočiary a zrozumiteľný, no zároveň hlboký a plný symboliky. Pieseň sa začína opisom príchodu dieťaťa na svet, ktorým je Boží syn. Tento príchod je sprevádzaný veľkým zástupom anjelov, ktorí zvestujú ľuďom nádej, lásku a pokoj.
Verše piesne „Raz prišlo dieťa na ten svet a bol to Boží syn a veľké vojská anjelov sem na Zem zlietli s ním a takto ľuďom spievali chorálom nádherným“ opisujú príchod Ježiša Krista na svet a jeho božský pôvod. Prítomnosť anjelov zdôrazňuje dôležitosť tejto udalosti a jej nadprirodzený charakter. Ústredným posolstvom sú verše „Óo, nádej a lásku všetkým vám, posiela Pán, Óo, k vám prišiel sám, pokoj vám“, ktoré zvestujú nádej, lásku a pokoj, ktoré Boh posiela ľuďom prostredníctvom svojho syna.
Ďalšie verše „Keď počuli to pastieri hneď klesli do kolien, Veď každý túžil nad hlavou mať nebo pokojné a odvtedy ten pozdrav zo všetkých strán sveta znie“ opisujú reakciu pastierov na zvesť o narodení Ježiša Krista. Pastieri, ako jednoduchí a pokorní ľudia, sú prvými, ktorí prijímajú toto posolstvo. Ich reakcia, klesnutie do kolien, vyjadruje úctu a pokoru pred Bohom. Pieseň pokračuje želaním pokoja a radosti pre všetkých ľudí: „Nech pokoj je tu stále s vami aj v čas vianočný, nech máte v roku veľa krásnych a pokojných dní, ten pokoj prinieslo vám dieťa čo v jasličkách sní“. Opakovanie refrénu posilňuje kľúčový význam posolstva nádeje, lásky a pokoja. Pieseň „Raz prišlo dieťa“ má jednoduchú a melodickú melódiu, ktorá sa ľahko zapamätá a spieva, a je často spievaná v kostoloch, na vianočných koncertoch a v rodinnom kruhu, s mnohými rôznymi hudobnými spracovaniami.
Ján Strapec (Strapo): Rebélia a posolstvo v slovenskom rape
Ján Strapec, známy ako Strapo, si na slovenskej rapovej scéne vydobyl stabilné miesto, ktoré, ako sám hovorí, si „vydrel na freestyle battloch“. Už v šestnástich rokoch vyhral prestížny freestyle, čím potvrdil, že treba začať už v mladom veku. K rapu sa dostal cez tvrdšie numetalové kapely ako Limp Bizkit, ktoré už mali prvky rapovania, a následne sa dostal ku klasike ako Tupac a Eminem. Veľmi rýchlo prešiel na slovenský rap, keď ho, v trinástich alebo štrnástich rokoch, „strašne chytil“ Názov Stavby.
Sám si začal písať texty, a keď prišla doba filmu 8 Mile, s ktorou doslova vybuchol celý koncept freestylu, začal sa s ním pohrávať. Freestylovanie uprednostnil pred textami a chodil na súťaže, kde vyhral ArtAttack Freestyle Battle, a následne „všetko ostatné“. Vydal svoje prvé CD-čko a odvtedy to už išlo. Táto cesta mu dala „čisté svedomie a dobrý pocit“, pretože si svoju pozíciu „doslova vybattlil“.
Za svoju tvorbu získal mnoho cien a hudobných nominácií, ako Aurel, Slávik či Rádiohlavy. Preňho sú tieto ocenenia formou spätnej väzby, ktorá hovorí, že „som niečo dostal na istú úroveň“, no nikdy ich nerobil cielene, vždy mal skôr „undergroundovejšiu víziu“. Preto chodí aj do normálnej práce a neživí sa rapom, hoci by ho uživiť dokázal. Netlačí na prvoplánové hity, nerobí vykonštruované pesničky do rádií, ani cielený marketing. Zakladá si na veľmi dobrých koncertoch a jeho texty sú stále rovnaké, „stále sú o mne a o tom, čo som zažil. Často depresívne, ale moje.“
Na scéne je známy tým, že sa otvorene vyjadruje k spoločenskej situácii, pričom „rap je pre mňa rebélia a vždy to pre mňa bolo jeho súčasťou.“ Odmieta „navoňaný“ a predajný rap, čo považuje za scestné. Obdobie, keď mladí ľudia registrujú jeho texty, je preňho veľmi dôležité. K politike pristupuje s rešpektom, kedysi rebelsky, no dnes sa snaží byť objektívny, a keď už niekoho spomenie, robí to, „aby som na to upovedomil, ale nerobil to lacno.“ Netlačí politiku do každého tracku, rieši ju len vtedy, „keď nie som naštvaný na nič“.
Strapo: Ľudia už nie sú tak ľahko ovplyvniteľní (Rozhovor)
Podľa Strapo môže hudba ovplyvniť ľudí, no je to o dvoch veciach: „o tom, čo interpret chce povedať, a tým pádom aj ovplyvniť, a jednak o poslucháčovi, ktorý buď chce, alebo nechce byť ovplyvnený.“ Považuje za dôležité ovplyvňovať, „čo sa rieši a čo sa nerieši“. S hrdosťou tvrdí, že ešte pred niekoľkými rokmi „skoro nikto z mladých ľudí, ktorí počúvajú rap, nebol ochotný riešiť politiku alebo si o nej niečo prečítať.“ Vníma, že povedomie o politike medzi mladými je aj vďaka nemu lepšie, hoci sa nestavia do hrdinskej pozície, pretože o to sa posnažilo viacero interpretov. Nemyslí si, že by všetci rapperi mali svojimi textami vzdelávať, lebo „keď takí budú všetci, nemôže to fungovať.“ Dôležitá je „miera prirodzenosti“, aby človek uveril.
Interpret by mal byť kritický k svojmu vystupovaniu a názorom, lebo „tak ako sa dá ovplyvniť dobre, tak sa dá aj zle.“ Strapo má svoje neresti, ktoré netají, no dáva si pozor, „aby som ich neprofanoval lacno a prvoplánovo a nemachrujem s tým,“ čo mu voči mladým ľuďom nepríde úplne zodpovedné. Je to kombinácia zodpovednosti za to, čo človek chce povedať, a toho, čo ľudia od neho chcú počuť a čomu uveria.
Jeho spolupráca s O2 ako ambasádora projektu „Moja story, tvoja story“ bola preňho zmysluplná, keďže videl v projekte pridanú hodnotu a nebol to len „balík peňazí“. Sympatické mu bolo, že O2 sa k tomu postavilo rozumne a nejde im len o predaj telefónov. Cení si dobrodružstvá s Tomim Kidom, Lacim Strikeom a Nespim, keď „chodil po školách, bavil sa s deckami, vysvetľoval im veci a hovoril svoj príbeh.“
Šikana je pre neho častý problém nielen medzi mladými. Vníma ju ako situáciu, keď ten, kto šikanuje, potrebuje stiahnuť obeť na svoju úroveň, čo znamená, že ju primárne vníma ako nadradenú. „Šikana je vždy len o tom, či ťa zlomí, alebo či to dokážeš prežiť, akceptovať a poučiť sa z toho.“
Jeho tretí štúdiový album s názvom „13. poschodie“ nesie názov čísla, ktoré ho vždy fascinovalo a prinášalo mu šťastie, hoci sa od neho mnohí dištancujú. Album odráža pocit, ako keby sa ho snažili „zavrieť na 13. poschodí, ktoré neexistuje a všetci sa mu vyhýbajú.“ No on tam bol zavretý tak dlho, „že to tam už celé vlastním, a zrazu tam chcú byť všetci.“ Vníma to ako svoj osobný priestor, kam sa zrazu chcú natlačiť tí, ktorí ho tam pôvodne chceli odstrčiť. Na albume má zaujímavé témy, napríklad track „Bojím sa“, ktorý hovorí o strachu z mať deti v tejto krajine a dobe.
Na albume sa môžeme tešiť na hostí a producentov, s ktorými ešte nespolupracoval, ako napríklad Special Beatz či Maťo Straka z Nerieš. Album je pre neho prelomový najmä preto, že ho robil „bez predsudkov a očakávaní od ľudí“, a nechal si poradiť, čo vyústilo do „viac hudobného diela“. Po prvýkrát mal pocit, že „naozaj na 100 % nerozmýšľal nad tým, ako ho ľudia budú brať, ani či sa im bude páčiť.“ Žil s pocitom, že „keď teraz neurobím takýto album, tak už asi nikdy.“
Jozef Urban: Život, dielo a večné texty
Jozef Urban bol poetom a textárom, ktorého talent bol obrovský a zanechal skladby, ktoré zostanú večné. Už ako sedemnásťročný písal básne, aké obyčajne píšu vyzretí päťdesiatnici. Jeho starší kolega Ľubomír Feldek s hrdosťou hovorí: „Objavil som ho ja.“ Vďaka Feldekovi mohol Urban vydať svoju prvú básnickú zbierku „Malý zúrivý Robinson“, keď mal sotva osemnásť rokov.
Urbanovu komplikovanú povahu ničil alkohol. Podľa priateľov veľmi skoro šípil, že skončí zle. „Už viem, že sa tu nedá žiť s vedomím vlastnej úbohosti. A keď sa nezošrotujem, bude to číra náhoda,“ napísal už ako dvadsaťročný. Tento postoj sa nezmenil ani po tom, čo sa oženil a narodila sa mu dcéra. Jeho prvá manželka Nataša spomínala, že jej hovoril, „že básne šťastní ľudia nepíšu.“ Hoci ju miloval, rodinný život nebol pre neho. Bol alkoholik, pil veľmi veľa, nadmieru. Aby zachránil manželstvo, bral dokonca antabus, no neskôr ho vysadil, „pretože bez alkoholu vraj nemôže tvoriť.“ Život s ním bol veľmi náročný a nakoniec došlo k rozvodu, po ktorom „Jožko ostal bez domova, prebýval u kamarátov.“
Nový život začal vo Zvolene po boku druhej manželky Ivany, ktorá bola jeho fanúšičkou. Spoznali sa prostredníctvom časopisov „Mladé Rozlety“ a „Dotyky“, kde viedol rubriku pre začínajúcich autorov. Ivana ho vnímala ako človeka rozhľadeného vo všetkom, pri ktorom má človek pocit, „že si musí dať ticho ruky za chrbát a len počúvať.“ S Ivanou sa mu narodila ďalšia dcéra a jeho kariéra stúpala extrémne rýchlo. Počas svojho krátkeho života sa dokonca stal maturitnou otázkou.
Nad jeho smrťou dodnes visia otázniky. Dňa 28. apríla 1999 prišiel Jozef okolo 21. hodiny do svojho zvolenského bytu, a čo nebolo úplne samozrejmé, bol triezvy. Netrvalo dlho, vzal kľúče od auta a vyrazil do Detvy, nevedno prečo. V jeden moment v plnej rýchlosti nezvládol ostrú zákrutu a vošiel do protismeru. Nasledovala hrozostrašná čelná zrážka s protiidúcim kamiónom, ktorý jeho auto Seat Ibiza vtlačil pod svoju nápravu, zdemoloval ho a tlačil pred sebou ešte 87 metrov. Jozef Urban bol na mieste mŕtvy.
Po Jožkovi ostal ohromný kus krásnej práce a tiež spomienky na jeho nespútaný, bohémsky život s kamarátmi. Kamarát Vlado Kucer spomínal, ako keď dostal tantiémy za pesničku „Vráť trochu lásky medzi nás“, ktoré činili „nejakých 15 000 korún, tak ja, brácho, a on sme hodovali, až kým tie peniaze neboli.“ Urban to chcel a peniaze ho netrápili. Na priateľa si zaspomínal aj už nebohý Vašo Patejdl. Text na skladbu „Vráť trochu lásky medzi nás“, ktorú skupina Money Factor zaradila na svoj album „Svadba čertov“, dnes patrí k absolútnej špičke slovenského básnického umenia. Skladba mala úspech iste aj pre fantastické prevedenie geniálneho speváka Doda Dubána, ktorý neskôr pre nešťastnú lásku dobrovoľne ukončil svoj život.
V podstate nebol nikto, kto by jeho textom pohrdol. Tak vznikla aj ikonická „Voda, čo ma drží nad vodou“ pre film „Fontána pre Zuzanu III“. Obrovský hit, ktorého popularitu si nestihol vychutnať, sa všeobecne považuje za jeho posledný zhudobnený text, no nie je to pravda. Len pár dní pred smrťou totiž venoval Barbare Haščákovej verše, ktoré už tiež nežijúca speváčka zaradila na svoj album s názvom „Ver, že ja“. Skladbu Jozef Urban nazval „Posledný tanec“.
Zdrvená Barbara po Urbanovej smrti povedala: „Jožko bol geniálny. Keď sa mu stala tá hrozná nehoda, veľmi som plakala.“ Vravel, že musí vedieť, „čo si myslím, ako rozmýšľam, ako žijem, aby mi vedel napísať text na mieru. Tak sa stalo, že o mne vedel aj také veci, ktoré som nepovedala ani vlastnej mame.“ Verila, že verše „Nikdy nevieš čo sa stane, prišiel čas, keď odchádzam a zatvorím. Poďme na posledný tanec ešte raz, no čo už s tým, veď nehorí, veď ešte nehorí. Poďme na posledný tanec, viac už nie a smútiť nie je rozumné,“ mu niekto zhora vnukol a sú rozlúčkou s pozemským svetom. Na albume venovala kamarátovi Jožkovi špeciálne poďakovanie s úryvkom textu, ktorý pre ňu napísal: „Na tomto svete si už všade bol a ja sa dívam za tebou.“
Béla Bartók a hĺbka slovenského folklóru
Béla Bartók, významný maďarský skladateľ a etnomuzikológ, zanechal rozsiahle dielo venované slovenskej ľudovej piesni. Jeho systematický zber a analýza slovenského folklóru v prvých dvoch desaťročiach 20. storočia predstavujú mimoriadny prínos k dejinám etnomuzikológie na Slovensku.
Bartók sa začal venovať systematickému zbieraniu ľudových piesní v júli 1906. Uvedomoval si potrebu porovnávať maďarský materiál s piesňami susedných národov, a preto sa už v auguste vybral na Gemer, aby nahrával a zapisoval slovenské ľudové piesne. Túto oblasť navštívil po prvý raz v roku 1904, kedy si sem dal previezť klavír, aby mohol nerušene komponovať. V roku 1906 ho do tohto kraja priviedol už uvedomelý, intenzívny záujem o folklór, rovnako vedecký ako skladateľský. Najstarší zvukový záznam slovenskej inštrumentálnej hudby pochádza práve z tohto obdobia. Dve z troch nahratých melódií sú publikované v treťom zväzku Slovenských ľudových piesní pod č. 1586 a 1587, tretiu fujarovú melódiu využil Bartók vo svojom klavírnom cykle „Pre deti“. Žiaľ, zberateľ neuvádza meno ani nijaké údaje o informátorovi. Vo svojom Predhovore k prvému zväzku Slovenských ľudových piesní píše: „Opis menej zložitej fujary a pastierskej píšťalky musím vynechať; fujaru som mal príležitosť vidieť, bohužiaľ, iba r. 1906 v Gemeri a roku 1915 vo Zvolenskej, pričom som si sfonografoval len tri na tomto nástroji zahraté nápevy; konštrukciu som si vtedy nevšímal.“ Je prekvapivé, že ho nezaujala ani konštrukcia fujary, hoci jeho nahrávka neznámeho fujaristu z Ratkovského Bystrého bola publikovaná.
V rokoch 1907 - 1910 sa Bartók venoval zbieraniu piesní v nitrianskej oblasti, ktorá je pre maďarských etnomuzikológov mimoriadne príťažlivá pre stretávanie sa maďarského a slovenského etnika. O atmosfére nahrávania v Dražovciach svedčí Bartókov list z 3. februára 1909, kde opisuje, ako sa „milý národ“ zhromažďuje okolo jeho fonografu, usiluje sa, „aby som nabral čo najviac piesní do tej mašiny“, a obzvlášť ich zaujíma veľká „trúba“. Bartók bol fascinovaný nevyčerpateľným piesňovým bohatstvom Dražoviec, hoci ide o malú obec. V roku 1913 mal z vlastných výskumov zapísaných asi 73 slovenských piesní a spolu poznal asi 3000 slovenských piesní, ktoré analyzoval a triedil. „Slovenské spevy“ si veľmi vážil a v roku 1911 o tejto zbierke napísal: „Slovenské spevy sú takou významnou zbierkou, akých je len málo, takže neskôr ich určite budú využívať mnohí zahraniční bádatelia…“ Už v roku 1910 ponúkol 400 piesní zo svojich zberov na zaradenie do Slovenských spevov.
V rokoch 1913 - 1915 pokračoval Bartók v zbieraní piesní v Honte, kde nachádzal účinnú podporu u osvetového pracovníka a etnografa Samuela Bobála. Bartók písal Bobálovi o zámere zozbierať asi 2000 - 3000 zápisov piesní, ktoré chcel vedecky spracovať a vydať v Prahe, a ponúkol mu redakčnú spoluprácu na textovej časti zbierky. Úspešný výskum v Kostolných Moravciach, kde za tri dni zapísal 180 piesní, priviedol Bartóka k myšlienke spracovať monografiu tejto obce.
Neskôr prenikol aj do oblastí, ktoré bezprostredne nesusedili s maďarským etnikom - na zvolenské Pohronie a Podpoľanie. Valaská kultúra a valaské piesne pre neho boli takým objavom, že sa im začal s nebývalou intenzitou venovať. Od jari 1915 do jari 1916 tu nahral a zapísal takmer 1800 melódií. Zistil, že z hľadiska množstva melódií je slovenský repertoár mimoriadne bohatý, dokonca výdatnejší ako maďarský. „Medzi Maďarmi iba výnimočne stretneme takých, čo ovládajú repertoár s asi sto melódiami, no u Slovákov je bežné, že možno zaznačiť stopäťdesiat až dvesto melódií u jednej osoby (predovšetkým u žien). V roku 1915 som dokonca stretol štyridsaťročnú ženu, ktorá mi zaspievala viac ako štyristo melódií,“ - Bartók tu mal na mysli Zuzanu Spišiakovú z Poník, od ktorej nahral a zapísal v skutočnosti až 509 piesní. Mal aj ďalších informátorov, ktorí mu poskytli viac ako sto piesní. Na cestách za slovenskou ľudovou piesňou navštívil desiatky obcí vrátane Badína, Čierneho Balogu, Detvianskej Huty, Dražoviec, Honťanských Moraviec, Nitry, Poník a Pukanca, čím prekročil svoj pôvodný zámer zozbierať 2000 - 3000 piesní.
O priebehu Bartókových prác na zbierke sa dozvedáme v predslove k prvému zväzku od Oskára Elscheka. Systém triedenia a analýzy ľudových piesní mal Bartók už premyslený a v roku 1919 začal pripravovať slovenské piesne do tlače. Na jeseň 1920 mal vypracovaný koncept celého diela a hotovú časť rukopisu. V októbri 1922 dokončil prvý zväzok, v auguste 1924 druhý zväzok a v máji 1928 tretí zväzok. Zbierku prevzal Viliam Figuš-Bystrý v Budapešti v rokoch 1923 a 1928. Publikovanie sa však stále odďaľovalo pre technické problémy, ale aj pre odborné nezhody s redakciou. Bartók prijal návrh na oddelenie melódií od textov a roztriedenie textov podľa tematiky. Jeho pôvodným zámerom bolo aj vypracovanie registra variantov a analytických a súpisových tabuliek. Pre zložitosť diela a ďalšie problémy sa vydanie stále odkladalo, až sa v roku 1935 ujal redakcie sám Bartók. Vypuknutím 2. svetovej vojny a Bartókovým odchodom do USA sa publikovanie Slovenských ľudových piesní odložilo na neurčito. V Matici slovenskej ostali uložené rukopisy troch zväzkov a časť fonogramov, ktorú tejto inštitúcii venoval Bartók (druhá časť je uložená rovnako ako Vikárove a Kodályove valčeky v Národopisnom múzeu v Budapešti).
Peripetie s vydaním tejto veľkolepej zbierky pokračovali aj po vojne. Redakcie sa ujali Alica a Oskár Elschekovci a prvý zväzok vyšiel vo Vydavateľstve Slovenskej akadémie vied v roku 1959 - teda 37 rokov po dokončení rukopisu. Druhý zväzok vyšiel v roku 1970 a tretí zväzok vydalo ASCO Art & Science v roku 2007, čo je už celých 79 rokov po dokončení jeho rukopisu. V roku 2011 vyšiel v Szegede prvý diel Slovenských ľudových piesní ako fototlač Bartókovho rukopisu aj s jeho ďalšími revíziami transkripcií, čo je jeden zo spôsobov publikovania, o akom uvažoval aj sám autor.
Publikované tri zväzky konečne sprístupnili rukopis, ktorý autor pred dlhými desaťročiami pripravil do tlače. Z edičných poznámok Elschekovcov sa dozvedáme aj o pripravovanom štvrtom zväzku. Ten má obsiahnuť erotické, lascívne a iné „nevhodné“ texty (ktoré chcel aj autor vydať samostatne), ale aj registre, ktoré za jeho života neboli spracované a bez ktorých je odborné využitie celého diela problematické. Ide o hudobné a textové prehľady, miestne a regionálne registre a zoznamy informátorov. Mimoriadny význam budú mať aj prehľady variantov citovaných z cudzích zbierok. Bartókovo chápanie variantu bolo oveľa širšie ako dnešné, takže v skutočnosti by sa v súčasnom chápaní jeho zbierka rozšírila o množstvo ďalších nápevov. Štvrtý zväzok má tiež obsahovať pramenno-kritickú správu o Bartókovom rukopise a technológii zápisu, ako aj zhodnotenie unikátnych porovnávacích materiálov, ktoré vznikli konfrontáciou Bartókových výskumných výsledkov z rokov 1906 - 1918 so stavom tradície v roku 1970, teda s odstupom šesťdesiatich rokov. Dôležité sú aj sľubované prílohy - Bartókove fotografie, dokumentácia o interpretoch a kompletný zvukový prepis fonogramov, vrátane valčekov uložených v Budapešti a nahrávok Mártona Vikára a Zoltána Kodálya.
Súčasťou tretieho zväzku je aj 34 zápisov inštrumentálnej hudby, ktorá bola v čase výskumu na Slovensku ešte iba na okraji Bartókovho záujmu. Sú to melódie interpretované na fujare, pastierskej trúbe a plechovej trúbke. Najviac pozornosti venoval Béla Bartók gajdám a k svojim nahrávkam pridal aj transkripcie nahrávok Zoltána Kodálya. Je tu zastúpená hra gajdošov z Lišova, Koniaroviec a ďalších hontianskych obcí - spolu 28 melódií s variantmi.
Bartókov najdôkladnejšiu predstavu o jeho triedení, prístupe k nahrávaniu, zápisu, porovnávaniu a predstavách o charaktere niektorých regiónov získame z jeho 22-stranového predhovoru k prvému zväzku Slovenských ľudových piesní. Stanovil si dva ciele: vedecké publikovanie kompletného materiálu z vlastného zberu doplneného o zbierky Mártona Vikára, Zoltána Kodálya a Antona Augustína Baníka, a porovnanie tohto materiálu s publikovanými slovenskými, moravskými a českými zbierkami. Na úvod preberá definície tzv. „sedliackej hudby“ zo svojej knihy „Das ungarische Volkslied“ (1925).
Bartók podrobne opisuje princípy, podľa ktorých postupoval pri klasifikácii piesňových nápevov. Melódie najprv roztriedil „podľa lexikálneho poriadku“. Po transponovaní na jednotný záverečný tón ich rozdelil na dvojveršové, trojveršové a štvorveršové, potom ich klasifikoval podľa finálneho tónu jednotlivých veršov a napokon podľa počtu slabík jednotlivých veršov a podľa rozsahu melódií. Po tomto mechanickom triedení nasledovalo rozdelenie do tried, ktoré sa uplatnilo ako definitívna osnova celej zbierky. Celkovo Bartók zaznamenal v slovenskom materiáli 1620 melodických typov. Hoci nezachytil hudobnoštýlovo najbohatšie oblasti (severozápadné, severné a východné Slovensko), a teda ani takáto monumentálna zbierka neprináša obraz o hudobnofolklórnom materiáli z územia celého Slovenska, upozornil práve na bohatstvo spevného materiálu na juhu. Jeho dôkladné a dôsledné triedenie je výnimočné, hoci tento systém čiastočne zanedbáva historicko-genetický princíp.
Pre Bartóka mala rovnaký význam ako zbieranie, triedenie a analýza aj inšpiračná sila ľudovej piesne. Oskár Elschek formuloval štyri typy Bartókovho skladateľského prístupu k folklórnemu materiálu: transkripcie a jednoduché úpravy (Deťom, Slovenské ľudové piesne), spracovania (ľudová pieseň ako celok sa stáva základnou formovou jednotkou skladby - 44 duet pre dvoje huslí), voľné využitie melických alebo rytmických prvkov ľudovej hudby (Drevený princ) a napokon invenčne samostatné výtvory, ktoré hudobnoštýlovo a umeleckým výrazom vychádzajú z ľudovej hudby (Mikrokozmos). Slovenské ľudové piesne Bartók citoval a spracoval v dielach ako „Štyri slovenské ľudové piesne“ (1907), „Deťom III a IV“ (1908 a 1909), „Na dedine“ (1924) a „44 duet pre dvoje huslí“ (1931). Vera Lampert identifikovala konkrétne inšpirácie v Bartókových skladbách a priradila k nim príslušné fonogramy, čo poskytuje výnimočnú možnosť konfrontácie pôvodnej zvukovej podoby folklórnej predlohy s vlastným dielom skladateľa. V roku 2004 bola Bartókova zbierka slovenských ľudových piesní navrhnutá na zápis do programu UNESCO Pamäť sveta. Na záver rozprávania o najvýznamnejších maďarských etnomuzikológoch, ktorí fonografovali na území Slovenska, musíme spomenúť aj hudobného skladateľa Lászlóa Lajthu, ktorý sa venoval zberu maďarského folklóru v podzoborskej oblasti.
Oskar Petr: Architekt československých hitov
Česko prišlo o veľkého umelca, keď vo veku 73 rokov zomrel skladateľ, textár a spevák Oskar Petr. Stál za hitmi, ktoré si dodnes pospevujú nielen naši západní susedia, ale aj Slováci. Oskar Petr si vybudoval výrazné meno na československej hudobnej scéne už počas 70. rokov. V období rokov 1973-78 bol spolu so speváčkou Zuzanou Michnovou a gitaristom Petrom Kalandrom súčasťou folk rockovej kapely Marsyas. Pôsobil aj v skupine Jazz Q, ktorú viedol pianista Martin Kratochvíl.
Jeho debutový album, vydaný v roku 1978, sa zaradil do zlatého fondu domácej populárnej hudby. Nachádza sa na ňom aj skladba „Zmrzlinář“, ktorá zaznela vo filme Jana Hřebejka „Pupendo“. Na začiatku 80. rokov Petr emigroval do Nemecka, neskôr žil v americkej Kalifornii. Po novembri 1989 sa vrátil do Česka, kde sa výrazne presadil najmä ako autor úspešných hitov. Je autorom hudby k hitom ako „Medvídek“ od legendárnej českej kapely Lucie, za ktorý získal cenu Anjel v kategórii Skladba roka. Speváčke Anete Langerovej zložil a otextoval skladbu „Hříšná těla, křídla motýlí“. Je tiež autorom piesne „Nevinná“, ktorú pre film „Účastníci zájazdu“ naspieval David Kraus. Počas svojej kariéry vydal tri sólové albumy: „Krev, bláto, slzy“ (1994), „Fabrica Atomica“ (2003) a „Jsme starý jako děti“ (2013).
Jana a Pavlo (Zapaska): Zrod hudobnej spolupráce
Hudba dokáže ovplyvniť človeka už od útleho detstva. Jana sa pre hudbu nadchla, keď bola ešte dieťa v predškolskom veku. U nich doma na skrini ležala gitara, na ktorú nikto nehral, no občas na sviatky jej ju dovolili zložiť dole. Počúvala jej zvuk, trochu si na nej brnkala a neskutočne sa jej to páčilo. Jej prvé, veľmi silné hudobné dojmy tak vlastne nepochádzali z počúvania reprodukovanej hudby, hoci počúvala štandardnú popovú tvorbu v televízii, rádiu aj ľudové piesne a ukrajinskú pop music 90. rokov. Tieto zážitky však neboli také silné, ako keď si mohla sama vytvoriť zvuk na nástroji. Táto výnimočná ukrajinská trembita, ako ju nazvala, na ňu veľmi silno zapôsobila. Rodičia si to všimli a poslali ju do hudobnej školy, kde štúdium bol spočiatku trochu boj a trápenie, ale dostala sa tam do súboru ľudových nástrojov, kde hrala na gitare spolu s husľami, flautou a akordeónom. Tam sa naučila cítiť rytmus a hrať v skupine, čo odštartovalo novú, silnejšiu záľubu. Keď mala dvanásť rokov, začala chodiť do súboru ľudových nástrojov v malom mestečku Červonohrad v Ľvovskej oblasti.
Jana začala písať svoje vlastné piesne, „veľmi smutné piesne, tragické“, do ktorých sa premietol všetok stres z dospievania. Jej mama ju počúvala a bola na ňu hrdá, povzbudila ju ísť na festival. V roku 2000, keď mala trinásť rokov, sa ocitla na populárnych festivaloch autorskej piesne pre pesničkárov s gitarou (singer-songwriter štýl) na Ukrajine. Pred porotou zahrala svoje vlastné piesne a dostala veľmi pozitívne hodnotenie, ktoré jej dodalo odvahu pokračovať v písaní. „Tieto piesne z nás vychádzajú, jednoducho ich nedokážeme v sebe udržať.“ Celá jej stredná škola a gymnázium prebehli v štýle hrania na gitare, v škole aj v meste, kde ju všetci poznali. Dokonca mala sólový koncert v „Ľudovom dome“ so spolužiakmi, s ktorými založila kapelu. Sami si vylepovali plagáty s názvom „Slnko na stene“, podľa jednej z ich skladieb. Koncert bol úspešný a zaspievala všetkých dvanásť piesní, ktoré v tom čase mala.
Pavlo sa podľa rodinnej legendy naučil spievať skôr, ako sa naučil hovoriť. Bol vychovaný ako v rozprávke, pričom ho prvé piesne naučila jeho stará mama. Neskôr si pamätá, že na dvore počul zvuk gitary a zachytil tú dobu, keď bolo hranie na dvore populárne. Bol unesený jednoduchými akordmi. Jeho mama hovorí, že raz pri mori počul živú kapelu a bubeník si ho všimol a posadil ho za bicie. Skúsil ísť do hudobnej školy, no vydržal len dva roky, keď nezvládol vážnu hudbu. Z Kamjanca-Podiľského pochádza.
Bol asi v deviatej triede, mal tak štrnásť až pätnásť rokov, keď prestúpil na inú školu, kde mnohí jeho rovesníci už mali kapely. Mama mu poradila, aby sa najskôr naučil hrať na gitare. Trápil sa s ladičkou a zisťoval, že gitara nie je jeho parketa, najmä s kovovými strunami a barré akordmi. Napriek tomu sa dostal na „divokú, barbarskú úroveň hrania“, čo mu umožnilo spievať veľa cudzích piesní. Keď jeho kamaráti začali písať vlastné piesne, on to tiež skúsil a podarilo sa mu jednu vymyslieť. Po pozitívnej spätnej väzbe začal písať piesne a zúčastňovať sa súťaží, čo sa mu veľmi páčilo a prinášalo mu ocenenia.
Keď mali obaja okolo osemnásť rokov, Jana študovala japončinu na univerzite, čo si vyžadovalo veľa času a energie, a hudobná kreatívna stránka musela na chvíľu ustúpiť. Po troch mesiacoch štúdia sa v Kyjeve stretla s Pavlom, ktorého poznala už z tých singer-songwriter festivalov. Pavlo v tom čase moderoval rozhlasovú reláciu o etnickej hudbe, čím Jane otvoril „celý nový svet“, napríklad malijskú hudbu a speváka Ali Farka Tourého. Tieto obzory sa začali odrážať v spôsobe, akým hrala, spievala alebo aké rytmy používala.
Ešte predtým, ako začali s Pavlom robiť spoločnú hudbu, mala Jana živú kapelu s názvom „ČeČe“ (z Červonohradu a Čerkás), s ktorou nahrali celý album pop-rocku. Hrávali koncerty na malých turné po Ukrajine. Pavlo po inštitúte v Kamjanci, približne v roku 2004, sa ocitol s väčšinou členov skupiny Propala Hramota v Kyjeve. Znovu sa stretli a začali hrať akusticky. Nahrali tri albumy, cestovali po Ukrajine, hrali na festivaloch. Potom prišla éra MySpace a v roku 2008 sa zoznámili s Vladimírom Václavkom, ktorý im ponúkol turné po Českej republike. Odohrali asi desať koncertov a Českú republiku si „jednoducho zamilovali“. Potom na jar hrali na ďalšom veľkom festivale v Poľsku, no ten bol „úplný prepadák“, čo viedlo k rozpadu kapely. Pavlo obhájil dizertačnú prácu v roku 2009 a pracoval v rozhlase vo veľkom holdingu v Kyjeve.
Jana a Pavlo sa nakoniec stretli a rozhodli sa, že budú hrať dvaja, pretože obaja opustili viacčlenné kapely, kde sú viacerí interpreti. Zhodli sa na tom, že dvaja, vedomí si výhod takejto formácie. Takto sa začala ich hudobná cesta ako dua Zapaska.
tags: #raz #prislo #dieta #povod #piesne