Strata nenarodeného dieťaťa predstavuje hlbokú a mimoriadne bolestivú skúsenosť pre rodičov. V takýchto náročných chvíľach je kľúčové, aby rodičia mali dostatočný čas a priestor na smútenie, a preto je nesmierne dôležité, aby im bola poskytnutá možnosť rozlúčiť sa so svojím dieťaťom spôsobom, ktorý im prinesie útechu a pomôže pri spracovaní ich žiaľu. Aj keď sa táto téma často prehliada alebo je spojená s mnohými tabu, možnosti pohrebu nenarodeného dieťaťa existujú a sú podložené právnym rámcom, ktorý podporuje práva rodičov. Okrem toho sa otvára širšia problematika práv nenarodených detí a ich plnej ľudskej dôstojnosti od momentu počatia, ktorá by mala byť uznaná a rešpektovaná v každom štádiu ich vývoja, aj po smrti.
Smútenie a Psychologické Uzdravenie po Stráte Nenarodeného Dieťaťa
Strata nenarodeného dieťaťa bolí rovnako intenzívne ako strata akejkoľvek inej blízkej osoby. Rodičia potrebujú čas, aby sa s ňou vyrovnali a najlepšie je, ak sa môžu vysmútiť. Dôležitou súčasťou smútenia a rozlúčky so zosnulým je pohreb. Aj v prípade nenarodeného dieťaťa je pohreb možný, a to aj vtedy, ak k potratu dôjde v nemocnici. Tento akt rozlúčky môže byť kľúčový pre psychické zotavenie rodičov.
Psychologička Petra Heretová z Poradne Alexis sa stretáva s problematikou spontánnych potratov a radí, že niekedy stačí urobiť pár symbolických vecí, napríklad dať dieťaťu meno, zorganizovať rozlúčku s ním. Pri žene, ktorá mala spontánny potrat, je to prakticky rovnaký smútkový proces ako pri úmrtí inej, už narodenej blízkej osoby. Skrátka, bude to bolieť, ale postupne to prejde. Heretová podotýka, že málo žien vie, že si môžu vyžiadať pozostatky dieťaťa a pochovať ich, čo tiež pomáha vyrovnať sa s tým, čo sa stalo, a je to užitočné aj preto, aby si žena zažila, že má právo brať svoje nenarodené dieťa ako plnohodnotného človeka.
Na portáli Zastolom.sk vyšla séria článkov, ktorá sa venuje psychickému zotaveniu sa po potrate. V jednom z týchto článkov sa píše, že rodičom a blízkemu okoliu často pomôžu aj obrady rozlúčky alebo rodinný pohreb. V tejto súvislosti môžu rodičia dieťa pomenovať, dať zaň odslúžiť svätú omšu, urobiť si súkromný malý pohreb v kruhu rodiny alebo akékoľvek symbolické obrady rozlúčky. Spoločné rodinné smútenie pomôže predovšetkým rodičom k nadobudnutiu pokoja, uzatvoreniu bolestnej kapitoly a duchovnému povzbudeniu.
Strata nenarodeného dieťaťa nie je zriedkavosť. Veľa spontánnych potratov nastane vo veľmi raných štádiách tehotenstva, kedy rodičia možno ani nevedia, že už sú tehotní. Ak už je tehotenstvo indikované, teda matka dostane tehotenskú knižku a tehotenstvo sa dostane do oficiálnej štatistiky, aj vtedy asi okolo 11 percent tehotenstiev skončí samovoľnou smrťou dieťaťa. V roku 2014 takýmto spôsobom zomrelo niečo vyše 7 700 nenarodených detí, čo poukazuje na rozsiahly problém. Nie každý sa dokáže so stratou svojho nenarodeného dieťaťa ľahko vyrovnať, a to často platí aj v prípade umelého potratu, ale niekedy aj pri spontánnom potrate. Pre tých, ktorí potrebujú zažiť uzdravenie po skúsenosti potratu, je určený napríklad projekt Ráchelina vinica, víkendový pobyt, ktorý účinne spája terapeutickú a duchovnú pomoc.
Otec dáva tipy, ako prežiť stratu dieťaťa
Na Slovensku pôsobia viaceré organizácie, ktoré sa tomuto problému venujú. Projekt Ráchel je služba emocionálneho a duchovného uzdravenia žien i mužov zranených skúsenosťou potratu. Zameriavajú sa na prípady umelého potratu, ale svoju pomoc poskytujú aj ľuďom po spontánnom potrate. Poradňa Alexis poskytuje sociálne a psychologické poradenstvo pri nečakanom tehotenstve, ale aj ľuďom trpiacim následkami spontánneho či umelého potratu. Ďalšou špecializovanou organizáciou je občianske združenie TÓBI, ktoré poskytuje zdarma poradenstvo, odbornú aj praktickú pomoc rodičom potrateného dieťaťa, chápu, že vytúžené bábätká sú s nami len na krátky čas. V prípade, ak doba smútenia trvá neprimerane dlho, je vždy dobré vyhľadať odbornú pomoc, ktorá môže rodičom pomôcť prekonať túto ťažkú životnú situáciu. Terapeutická služba osobám so skúsenosťou spontánneho a umelého potratu ukázala, že pochovanie dieťaťa je významným momentom na ceste vnútorného uzdravenia.
Právny Rámec: Právo Rodičov na Dôstojné Pochovanie Nenarodeného Dieťaťa
Ak je dieťa potratené v domácom prostredí, rodičia ho môžu slobodne pochovať. Problematickejšia je však situácia vtedy, ak k potratu dôjde v nemocnici a telíčko dieťaťa zostane v rukách zdravotníkov. Rovnaký problém nastane aj pri takzvanom zamlčanom potrate, keď dieťa zomrie, ale nedôjde k jeho spontánnemu vypudeniu. Po istom čase je zo zdravotných dôvodov potrebné dieťa vybrať z maternice, a vtedy jeho pozostatky taktiež zostanú v rukách zdravotníkov. V takýchto prípadoch majú rodičia právo vyžiadať si telo svojho dieťaťa, aby ho mohli pochovať.
Toto právo vyplýva zo Zákona č. 131/2010 Z. z. o pohrebníctve (ďalej len „Zákon“), ktorý hovorí veľmi jasne: „Rodič potrateného alebo predčasne odňatého ľudského plodu môže písomne požiadať poskytovateľa zdravotnej starostlivosti o jeho vydanie na pochovanie.“ (§3 ods. 8 Zákona). Zákon súčasne stanovuje povinnosť pre poskytovateľa zdravotnej starostlivosti „vydať bezodkladne na požiadanie potratený alebo predčasne odňatý ľudský plod rodičovi, ktorý o jeho vydanie požiada, alebo ním poverenej pohrebnej službe na pochovanie“. (§5 ods. 2, písm. f) Zákona). Zákon dáva právo požiadať o vydanie telesných pozostatkov dieťaťa obom rodičom, teda matke aj otcovi dieťaťa.
Zákon nijako neobmedzuje právo požiadať o pozostatky dieťaťa ani z pohľadu štádia tehotenstva. O vydanie pozostatkov teda možno požiadať aj v prípade úplne maličkých plodov, ktoré ešte morfologicky nepripomínajú dieťa s typicky ľudskou stavbou tela. V skorších štádiách tehotenstva teda pôjde skôr o pozostatky pripomínajúce tkanivo. Naopak, ak dôjde k chirurgickému vybratiu dieťaťa vo vyšších štádiách, telo dieťaťa môže byť rôzne poškodené. Rodičia by sa na takýto fakt mali vopred pripraviť, aby neboli zaskočení vzhľadom pozostatkov. Ešte pred zákrokom môžu lekára informovať, že majú záujem o vydanie plodu na pohreb, aby tomu prispôsobil spôsob vybratia plodu z maternice, ak je to možné.
Zákon nehovorí, že by sa táto možnosť vzťahovala len na dieťa potratené spontánne, teoreticky je tu teda možnosť požiadať o pohreb dieťaťa aj v prípade umelého potratu. Je síce veľmi málo pravdepodobné, že by mali rodičia v takomto prípade záujem dieťa pochovať, ale taká možnosť tu je. Do úvahy by prichádzala napríklad situácia, keď je dieťa potratené proti vôli otca. Ten môže mať záujem svoje dieťa aspoň pochovať, keď už nemal možnosť zachrániť jeho život. Žiaľ, neexistuje žiadne zákonné právo, aby sa otec dozvedel o existencii svojho nenarodeného dieťaťa ani o tom, že matka dieťaťa požiadala o umelý potrat. Iné osoby ako rodičia nemajú podľa súčasnej legislatívy právo žiadať o vydanie dieťaťa. Tu sa otvára otázka, či toto pravidlo nezmeniť a napríklad neumožniť vydanie dieťaťa na pohreb združeniam, ktoré by takúto službu chceli poskytovať. Napríklad v Taliansku pôsobia takéto združenia, ktoré na základe dohody s nemocnicami zabezpečujú pochovávanie potratených detí vrátane detí zabitých pri umelom potrate.
Od potratu treba odlíšiť prípad mŕtvonarodeného dieťaťa. Pôrodom mŕtveho dieťaťa je jeho narodenie bez znakov života (dýchanie, akcia srdca, pulzácia pupočníka alebo aktívny pohyb svalstva), pričom jeho pôrodná hmotnosť je aspoň 1000 gramov, alebo ak hmotnosť nemožno zistiť a ide o tehotenstvo kratšie ako 28 týždňov. Rovnako sa za potrat považuje ukončenie tehotenstva v prípade, že plod prejavuje niektorý znak života a jeho pôrodná hmotnosť je nižšia ako 500 g, ale neprežije 24 hodín po pôrode. Vyhláška MZSR upravuje tento rozdiel. Rozdiel pri potrate a pôrode mŕtveho dieťaťa je v tom, že mŕtvonarodené dieťa sa zapisuje do matriky, a to do knihy narodení (do knihy úmrtí sa nezapisuje). V prípade narodenia mŕtveho dieťaťa sa má automaticky robiť pohreb, rovnako ako pri úmrtí iného človeka, pretože automaticky dostane rodné číslo a zapíše sa do matriky. Do 28. týždňa tehotenstva sa teda nevystavuje ani úmrtný list pre potratené plody.
Ak však ide o potrat, o vydanie dieťaťa na pohreb musia rodičia písomne požiadať. Ak tak proaktívne neurobia, telo potrateného dieťaťa sa považuje za odpad zo zdravotnej starostlivosti, rovnako ako ostatné časti alebo orgány ľudského tela (napríklad po amputácii). Takýto „odpad“ sa potom musí spopolniť v spaľovni. Jeho uloženie na skládku je zakázané. Požiadať o vydanie tela dieťaťa na pohreb je preto vhodné čo najskôr, aby nedošlo k jeho vhodeniu do spoločnej odpadovej nádoby, keď by už identifikácia konkrétnych pozostatkov nemusela byť možná, alebo k jeho odvozu a spáleniu. Navyše, ak sa rodičia rozhodnú bábätko prevziať, zákon im ukladá povinnosť ostatky pochovať, v opačnom prípade im hrozí trestné stíhanie v súvislosti s hanobením ľudských pozostatkov, ako ukladá zákon. Rodičia potratených plodov nemajú nárok na pohrebný príspevok, pretože v tomto prípade nejde o oficiálneho občana mesta, obce.
Praktický Postup pri Žiadosti o Vydanie Pozostatkov
O vydanie pozostatkov potrateného dieťaťa je potrebné požiadať poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, a to písomnou žiadosťou. Vzor žiadosti bol vyhotovený ešte v roku 2006, keď minister zdravotníctva vydal Odborné usmernenie o manipulácii s inými ľudskými pozostatkami (Vestník MZ SR, 1. máj 2006, čiastka 24-27, bod 55), ktorého súčasťou je aj vzor príslušnej žiadosti. Toto usmernenie bolo teda vydané ešte v čase účinnosti predchádzajúceho zákona o pohrebníctve (470/2005 Z. z.), ktorý neuvádzal možnosť vydať pozostatky potrateného dieťaťa priamo rodičovi. Žiadne novšie usmernenie zatiaľ vydané nebolo. Vzor žiadosti je preto v časti, komu majú byť pozostatky dieťaťa vydané, neaktuálny, pretože sa v ňom výslovne neuvádza možnosť požiadať o vydanie plodu priamo rodičovi. Preto je dôležité, aby žiadateľ uviedol, či žiada vydať pozostatky potrateného dieťaťa sebe, alebo pohrebnej službe. Ako praktická rada sa odporúča, v prípade, ak majú byť pozostatky plodu vydané priamo rodičovi (nie pohrebnej službe), túto skutočnosť do žiadosti dopísať rukou.
V zmysle Odborného usmernenia má žiadosť vyplniť gynekologicko-pôrodnícke pracovisko v spolupráci s rodičom. Rodičia sú teda plne oprávnení požiadať príslušného zdravotníka o poskytnutie tlačiva a o pomoc s jeho vyplnením. Žiadosť sa skladá z prvopisu (zostáva na gynekologicko-pôrodníckom oddelení) a troch kópií, jedna je určená pre patologicko-anatomické pracovisko, jedna pre pohrebnú službu a jedna pre rodiča. V praxi to funguje tak, že rodič (matka, alebo otec) požiada gynekologicko-pôrodnícke pracovisko o pochovanie dieťaťa. Každé gynekologicko-pôrodnícke oddelenie by malo mať k dispozícii tlačivo Žiadosť o pochovanie plodu. Kópie žiadosti sú spolu s pozostatkami zaslané na patológiu, kde jedna kópia zostáva, druhá sa odovzdá pohrebnej službe a tretia rodičovi. S kópiou žiadosti rodič obstará pohreb v pohrebnom ústave. Patológia nakoniec vydá pozostatky na pochovanie vtedy, keď pohrebná služba predloží doklad o obstarávaní pohrebu a ak sú splnené všetky ostatné podmienky podľa zákona. List o prehliadke mŕtveho sa nevyžaduje, pretože plody nie sú evidované v matrike a nemajú ani pridelené rodné číslo; nahrádza ho žiadosť o pochovanie.
Zákon hovorí, že poskytovateľ zdravotnej starostlivosti vydá potratený plod bezodkladne po podaní žiadosti. Tu je však dôležité upozorniť, že bezodkladne neznamená okamžite, ale skôr v primeranej lehote a bez zbytočného odďaľovania. Treba počítať aj s možnosťou, že pozostatky dieťaťa pôjdu najskôr na pitvu. V takom prípade by boli pozostatky vydané až po uskutočnení pitvy. V praxi sa však stáva, že mnohí zdravotníci nevedia o tomto práve rodičov. Môže sa stať, že vydanie pozostatkov dokonca odmietnu, nehovoriac o tom, že túto požiadavku budú zosmiešňovať. V takom prípade existujú určité právne možnosti, napríklad podanie sťažnosti na Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou alebo dokonca podanie žaloby na súde na ochranu osobnosti. Oveľa praktickejšie však bude najskôr dostatočne vysvetliť a preukázať, že rodič má na vydanie pozostatkov svojho potrateného dieťaťa plné právo. Treba pamätať na to, že je dosť možné, že sa v niektorých nemocniciach s požiadavkou na vydanie potrateného plodu ešte nestretli, a to aj napriek tomu, že táto možnosť existuje už niekoľko rokov. Od roku 2017 však majú zdravotnícke zariadenia povinnosť informovať rodičov o možnosti pochovania svojho potrateného dieťaťa, čo by mohlo zlepšeniu informovanosti veľmi pomôcť. V posledných rokoch sa informovanosť práve o tomto zlepšila, a to nielen medzi rodičmi, ale hlavne medzi zdravotníkmi. Je dôležité nenechať sa odradiť, právo je na strane rodičov. Po kyretáži budú mať rodičia štyri dni na to, aby požiadali o vydanie pozostatkov. Dnes to nebolo stanovené a stávalo sa, že ak rodičia nežiadali o pochovanie pred operáciou, po zákroku im už pozostatky nevedeli vydať.
V prípade, že ste dieťatko potratili spontánne doma, je dôležité kontaktovať gynekológa, prípadne rovno zájsť do najbližšej nemocnice. Lekár vás vyšetrí a plod prevezme patologické oddelenie. Potom je dôležité kontaktovať po návrate od gynekológia pohrebnú službu, ktorá jediná má na základe poverenia premiestniť bábätko z nemocnice do svojich priestorov, kde s ním následne môžete ďalej manipulovať. Následne treba kontaktovať správcu cintorína, ktorý je zodpovedný za poriadok pochovávania a vedie evidenciu pohrebov. Pre rakvičku, primeranú veľkosti dieťaťa, dobre poslúži drevená krabička (napr. šperkovnica).
Možnosti Pohrebu a Pietne Miesta pre Nenarodené Deti
Mnohé potratené deti sú pochované v intímnej atmosfére na mieste, o ktorom vedia len rodičia. No vždy je tu aj možnosť zabezpečiť pohreb prostredníctvom pohrebnej služby na cintoríne alebo v krematóriu. V niektorých krajinách nie je zriedkavosťou, že pri hrobe rodičov sa nachádzajú aj malé urny, symbolizujúce ich zomreté nenarodené deti. Na Slovensku je prax skôr taká, že sa deti pochovávajú na vyčlenenom mieste - detskom cintoríne, na ktorom môžu byť pochované aj potratené deti. Pohrebné služby, krematóriá a pohrebiská majú zo zákona povinnosť upravovať spôsob evidencie o pochovávaní potrateného dieťaťa, takže by mali byť dostatočne pripravené aj na vybavenie žiadosti o pochovanie potrateného dieťaťa.
Okrem toho je možné spraviť aj cirkevný pohreb potrateného dieťaťa. Katolícka cirkev má na tento účel osobitnú modlitbu, ktorá sa nachádza v Pohrebných obradoch (SSV, Trnava, 2008, s. 137 - 148), a Rímsky misál obsahuje omšový formulár Pri pohrebe nepokrsteného dieťaťa. Každá kresťanská denominácia má svoj vlastný obrad pochovania nenarodeného dieťaťa. Pohrebné obrady sú aktom telesného milosrdenstva.
Pri pochovávaní nenarodených detí prichádzajú do úvahy rôzne formy hrobov. Azda vo všetkých kultúrach je štandardom, že človek je pochovaný do vlastného hrobu, ktorý je následne vybavený označením (náhrobný kameň a pod.). Inou možnosťou je zdieľaný (spoločný) hrob. Najčastejšie zdieľajú jeden hrob členovia rodiny (napr. manžel a manželka, prípadne aj deti). Keďže telo a rakva potrateného dieťaťa sú priam miniatúrne, ľahko sa môžu uložiť do už jestvujúceho hrobu niekoho z príbuzenstva. Zaiste, pri pochovaní do zeme treba zachovať požiadavku hĺbky hrobovej jamy (min. 70 cm), čo je v súlade s novelizáciou, ktorá stanovuje, že hrob pre potratené dieťa už nebude musieť byť 1,2 m hlboký, ale postačí sedemdesiat centimetrov. Bočné vzdialenosti medzi jednotlivými hrobmi musia byť najmenej 0,3 m. Pri pochovaní do krypty možno rakvičku uložiť pod vrchnú hrobovú dosku. V oboch prípadoch zostáva už len vybaviť hrob dodatočným náhrobným kameňom, alebo vpísať meno dieťaťa na už jestvujúci náhrobný kameň.
Inou možnosťou zdieľania je, že dieťa sa pochová do špeciálne zriadeného hrobu pre nenarodené deti. Takéto veľkokapacitné hroby vznikajú hlavne v mestách, aby sa rodičom zmiernili výdavky spojené s prípravou hrobu. Každé dieťa je pochované v osobitnej rakve, ktorá nepodlieha rozkladu, takže hrob je možné opakovane otvárať a vstupovať doň.
Otec dáva tipy, ako prežiť stratu dieťaťa
Mnohí rodičia nevedeli včas o možnosti a potrebe pochovania svojho nenarodeného dieťaťa a jeho telo už nemajú k dispozícii. Rodičia, ktorí sa rozhodnú pre umelý potrat, odmietajú svoje dieťa ešte kým žije a tak nečudo, že nemajú záujem o jeho pochovanie. Keď rodičia neskôr spoznajú význam pochovania dieťaťa, môžu to urobiť aspoň formou symbolického hrobu alebo iného pietneho miesta. Rodičia môžu zriadiť symbolický hrob pre svoje vlastné potratené dieťa/deti. Symbolický hrob či pamätník možno vytvoriť aj zástupne - v mene rodičov potratených detí. Forma pohrebného obradu nenarodeného dieťaťa sa iste odvíja od svetonázoru rodičov. Zvyčajne má podobu úctivej rozlúčky, pri ktorej je dieťaťu priznaná plná ľudská dôstojnosť, udelené meno a zhmotnená pamäť naň (vytvorením hrobu). Okrem toho putuje po Slovensku od roku 2013 aj Misijný pamätník nenarodeným deťom, ktorý môže byť k dispozícii aj v miestnych komunitách. V Čechách dlhú dobu nebolo legálne pochovať potratené dieťa, ale aj tam existovali organizácie, ktoré to napriek tomu robili. Až pred dvoma rokmi Česi výraznejšie novelizovali svoj zákon a zaviedli právo rodičov vyžiadať si pozostatky na pochovanie v štvordňovej lehote, a súčasne rozhodli, že ak rodičia nepožiadajú o pochovanie, kremáciu zabezpečí zdravotnícke zariadenie, pričom môžu robiť aj spoločnú kremáciu pre viac plodov súčasne.
Ľudská Dôstojnosť od Počatia a Legislatívne Snahy
Naše znalosti v oblasti genetiky a embryológie potvrdzujú fakt, že ľudský život začína počatím. Pochovávaním nenarodených detí kladieme silnú protiváhu kultúre smrti, resp. potratovej kultúre. Dieťa už od počatia - bez ohľadu na veľkosť a zdravotný stav - má plnú ľudskú dôstojnosť. Jeho mŕtve telíčko si zaslúži úctivé nakladanie. Pochovaním mŕtveho ľudského plodu vydávajú rodičia silné svedectvo o plnej ľudskej dôstojnosti počatých detí. Kresťanskí rodičia nech sa obrátia na svojho duchovného, ktorý im pomôže pri usporiadaní pohrebného obradu. Pochovávanie nenarodeného dieťaťa ešte naliehavejšie vyžaduje, aby sme reagovali na dilemu o nevyhnutnosti krstu k spáse. V roku 2007 bol vydaný dokument Medzinárodnej teologickej komisie O nádeji na spásu pre deti, ktoré zomreli bez krstu, ktorý ponúka odpovede na uvedenú teologickú dilemu.
Na Deň detí, 1. júna 1999, prijali štyri mimovládne organizácie Deklaráciu práv počatého dieťaťa ako pozitívnu ponuku do celospoločenskej diskusie o dôležitej téme ochrany ľudského života. Vtedy ju podporili tisícky obyvateľov Slovenska, mimovládne organizácie, či cirkvi. Deklarácia ponúka princípy, pozitívny pohľad do života každého z nás. Domnievame sa, že počaté dieťa má byť subjektom práva, aj keď viaceré v deklarácii uvedené práva môže realizovať až po narodení. Prvým ľudským právom je právo na život. Tak ako nemá byť právo na dieťa, nemá byť ani právo zbaviť sa dieťaťa, z tohto dôvodu nemožno uznávať tzv. „právo na potrat“. Deklarácia uvádza želaný stav, aby sa deti rodili do láskyplného prostredia. Vždy existuje alternatíva pre život dieťaťa. Ide o autonómnu ľudskú bytosť prepojenú s ostatnými členmi ľudskej rodiny. Počaté dieťa a jeho matka preto musia dostať osobitnú starostlivosť a pomoc. Deklarácia používa termín počaté dieťa v zmysle článku 7 Občianskeho zákonníka, ide o preklad pojmu z rímskeho práva - nasciturus.
Princípy deklarácie zdôrazňujú, že každá ľudská bytosť je od momentu počatia po smrť rovná v dôstojnosti a právach. Od momentu počatia má každý právo na právnu ochranu a právo na život, ktoré sa má chrániť zákonom od momentu počatia po prirodzenú smrť. Po počatí dieťaťa majú rodičia starostlivo zvážiť, čo je v najlepšom záujme dieťaťa, tým samozrejme nie je jeho usmrtenie. Deklarácia požaduje zákaz diskriminácie ešte nenarodených detí, napríklad z dôvodu pohlavia, či zdravotného stavu. Počaté dieťa má právo narodiť sa a právo byť splodené v manželstve jedného muža a jednej ženy. Podľa Preambuly Dohovoru o právach dieťaťa „v záujme plného a harmonického rozvoja osobnosti musí dieťa vyrastať v rodinnom prostredí, v atmosfére šťastia, lásky a porozumenia“. Samozrejme ide o želaný stav, láska sa nedá právne vynútiť. Nezabezpečenie tohto práva, napríklad v prípade slobodnej matky nemôže byť dôvodom na usmrtenie počatého dieťaťa. Počaté dieťa má právo na ochranu pred vykonávaním overovania medicínskych poznatkov na človeku a na ochranu pred využitím svojich orgánov a tkanív na transplantácie. Podľa slovenského právneho poriadku má aj počaté dieťa spôsobilosť na práva, ak sa narodí živé, čo umožňuje, aby sa na počaté dieťa hľadelo ako na dediča, obdarovaného, či príjemcu plnenia z poistnej udalosti.
V posledných rokoch nastal v slovenskej spoločnosti pozitívny posun. V roku 2005 bol novelizovaný zákon o pohrebníctve tak, že rodičia dostali možnosť vyžiadať dieťa na pochovanie v každom štádiu vývoja. Od roku 2017 majú zdravotnícke zariadenia povinnosť informovať rodičov o možnosti pochovania svojho potrateného dieťaťa. Poslanec Richard Vašečka predložil návrh zákona, ktorého cieľom je aspoň čiastočne odstrániť diskrimináciu nenarodených detí. Jeho návrh ruší možnosť bezdôvodného zabíjania nenarodených detí. Novinkou zákona je, že zdravotníci budú musieť predchádzať umelým potratom z donútenia, čo v praxi znamená, že nesmú nabádať matku, aby šla na potrat. Čo sa týka potratov z dôvodu ochrany života a zdravia matky, aj tu je dôležité, aby lekári brali ohľad na život a zdravie nenarodeného dieťaťa. To znamená, že ak je možný predčasný pôrod, treba zvoliť pôrod a nie potrat. Ak je možné matku liečiť rôznymi spôsobmi, treba voliť také, ktoré nebudú predstavovať riziko pre život nenarodeného dieťaťa. Po novom bude musieť byť postihnutie dieťaťa preukázané. Oproti doterajšej legislatíve sa navrhuje aj skrátenie lehoty pre potrat z dôvodu ťažkého postihnutia dieťaťa. Podľa odhadov by tento zákon znížil potratovosť asi o 80%, a ak by bol prijatý, zachránil by asi 6000 detí ročne. Bežne sa dnes dajú zachrániť deti s hmotnosťou pod jeden kilogram, navyše aj Svetová zdravotnícka organizácia odporúča, aby táto hranica bola päťsto gramov, takže v tejto časti sa naša legislatíva upraví na svetový štandard.
Patrik Daniška z Inštitútu pre ľudské práva a rodinnú politiku, o. z., ktorý sa venuje najmä ochrane života, rodiny a náboženskej slobody, sa spoločne so zástupcami KBS snaží vyrokovať s Ministerstvom zdravotníctva SR novelu zákona o pohrebníctve. Ministerstvo navrhlo novelu, kde sa okrem iných vecí objavil aj návrh zastaviť výstavy Bodies: The Exhibition, čo je vítané. Súčasne sa mali upraviť aj pravidlá pochovávania potratených detí, pričom sa navrhuje, aby rodičia mohli prevziať pozostatky dieťaťa z nemocnice len cez pohrebnú službu, čím sa celý proces predražuje. Preto sa rozhodli dať svoje pripomienky. Úplne najdôležitejšie, čo chcú, je, aby sa riešilo nakladanie s pozostatkami potratených detí, ktoré si rodičia nevyžiadajú na pochovanie. Dnes sa tieto deti oficiálne považujú za odpad a spaľujú sa v spaľovni odpadov. To nepovažujú za humánne, a podľa vzoru z Českej republiky navrhli, aby sa pozostatky všetkých potratených detí spopolňovali v krematóriu. Odpor prišiel najmä od ľudí, ktorí dostali túto agendu na starosti, a tam patria aj zástupcovia rôznych organizácií a združení, ktoré boli prizvané do diskusie. Namiesto hľadania riešení sa diskusia obrátila na hľadanie dôvodov, prečo sa to nedá a prečo to nie je dobrý nápad. Hoci sa nepodarilo presadiť kremáciu všetkých detí a ponechanie možnosti vydať pozostatky priamo rodičom, ani zhodu v tom, či majú mať rodičia právo pochovať dieťa, ak sa všetky tkanivá použijú na bioptické vyšetrenie, presadilo sa aj viacero dobrých zmien.
Význam Pohrebu a Jeho Spoločenské Súvislosti
Pochovávať mŕtvych je skutok telesného milosrdenstva. Nikto sa nedokáže pochovať sám. Pochovaním mŕtveho človeka uznávame a potvrdzujeme jeho ľudskú dôstojnosť. Máme nádej, že tento skutok milosrdenstva prejavia aj nám. Pochovať mŕtveho považujeme v našej kultúre za samozrejmosť. No pochovanie dieťaťa, ktoré zomrelo pred narodením, sa u nás len postupne udomácňuje a je výzvou pre Cirkev i celú spoločnosť.
Dva skutky lásky: meno a hrob, sú kľúčové. Niektoré deti zomreli kvôli nedostatku lásky. Iné zomreli napriek tomu, že boli túžobne očakávané. Ich smrť je nezvratná, no napriek tomu im môžeme prejaviť lásku udelením mena a pohrebom. Tak zároveň zmierňujeme našu bolesť zo straty. Udelením mena potvrdzujeme ľudskú dôstojnosť nášho dieťaťa a prijímame ho za svoje. Ak nepoznáme pohlavie dieťaťa, môžeme mu vybrať meno intuitívne alebo mu dáme dve mená (mužské i ženské). Pochovaním si dieťa uctíme. Riadnym miestom na pochovávanie ľudských pozostatkov je cintorín. Je nedôstojné, ak telo dieťaťa skončí v spaľovni biologického odpadu. Kresťanskí rodičia uznávajú stvoriteľskú moc Boha, ktorý v momente počatia udeľuje každému človeku nesmrteľnú dušu. Preto svoje mŕtve dieťa zverujú Bohu v nádeji na opätovné stretnutie vo večnosti.
Smrť nenarodených detí osobitným spôsobom zasahuje rodičov, ktorí úmyselne potratili svoje dieťa. Spôsobuje vnútornú bolesť, takzvaný popotratový syndróm. Prejavuje sa hlbokým žiaľom, sebanenávisťou, depresiami, sebapoškodzovaním, nočnými morami atď. Tento syndróm okrem matky dieťaťa zasahuje viac alebo menej aj ostatných zainteresovaných - otca dieťaťa, súrodencov, starých rodičov, lekára. Pre všetkých, ktorí potrebujú zažiť uzdravenie po skúsenosti potratu, je určený už spomínaný projekt Ráchelina vinica.
Patrik Daniška sa vyjadril aj k takzvaným prírodným cintorínom, ktoré s pomocou českej neziskovej organizácie vybudovali už aj na Slovensku, konkrétne vo Zvolene, ktoré sú pohrebným priestorom bez krížov a ostatných súčastí klasických cintorínov. Povedal, že foriem pochovávania je veľa a myslí si, že v niečom odrážajú aj postoj danej kultúry k smrti a k zosnulým. Mne sa kultúra pochovávania na Slovensku páči, je krásne, keď naše cintoríny svietia sviečkami, môžete prísť na cintorín a vidíte mená, niekedy fotky zosnulých, ktorí tu boli generácie pred nami. Naši zosnulí sú tak stále prítomní medzi nami, môžeme si na nich spomínať, modliť sa za nich. Zvlášť v období dušičiek sú cintoríny svedectvom stále živej lásky k tým, ktorí nás už opustili.
Európska únia sa snaží vstupovať do čoraz viac oblastí, hoci kompetenciu v nich majú členské štáty. Skúsenosť je, že Európska únia, ale aj Rada Európy, OSN a podobne sú neraz náchylnejšie podľahnúť ideologickým tlakom ako jednotlivé členské štáty. Na vzostupe je dnes hlavne gender ideológia, ktorá hovorí, že mužské a ženské modely správania sú čisto spoločenským konštruktom, a teda to, ako sa ako muži a ženy správame, nemá nič spoločné s našou prirodzenosťou a biologickou realitou. Vnáša tak chaos do vzťahov medzi mužmi a ženami a do toho, čo znamená byť mužom a ženou. To je problém, verejnosť sa niekedy dozvie o problémových dokumentoch až vtedy, keď už je všetko pripravené na podpis. Diplomati už potom nechcú, aby sme trhali partiu a otvárali veci, ktoré už boli dávno dohodnuté. Lenže v tom je presne ten problém. Dôležité je tiež, aby sa celá táto téma v dobrom zmysle slova viac spolitizovala. Ak vláda odobrí v procese prípravy dokument, ktorý je problémový, mala by nastúpiť opozícia, ktorá jej toto „zapredávanie“ Slovenska poriadne obúcha o hlavu. Vládni predstavitelia si potom budú dávať väčší pozor, aby nestrácali politické body u svojich voličov. Aj preto bola podporená petícia, ktorá žiada, aby sa parlamentnému výboru pre európske záležitosti predkladali dokumenty, ktoré riešia tému gender, už v prípravnej fáze. Tento širší kontext ukazuje, že diskusia o dôstojnosti ľudského života od počatia a právach nenarodených detí je hlboko prepojená so spoločenskými, etickými a politickými otázkami, ktoré presahujú len individuálne prežívanie straty.
tags: #rodic #by #nemal #pochovat #dieta