Abstrakt: Rozvody sa v súčasnosti stávajú dostupným a úplne bežným riešením problémov v rodine. Aj keď rozvodom trpia všetci zúčastnení, najviac ovplyvní dieťa a jeho ďalší život, bez ohľadu na to, v akom veku týmto obdobím muselo prejsť. V štúdii reflektujeme manželstvo a rodinu, ktoré v súčasnosti prechádzajú krízou.Kľúčové slová: Rodina. Manželstvo. Kríza. Rozvod. Dieťa. Sociálne správanie.
Úvod: Manželstvo a rodina ako základ spoločnosti v čase zmien
Manželstvo a rodina patria medzi základné inštitúcie spoločenského života a boli vždy prvým a základným výrazom sociálnej prirodzenosti človeka. Manželstvo, latinsky matrimonium, sa skladá z dvoch slov: „mater“ (matka) a „munia“, resp. „munus“ (úloha, poslanie). Je sociálne uznávaným a formálne uzatvoreným zväzkom medzi jedným mužom a jednou ženou, ktorý má štátne, spoločenské alebo cirkevné uznanie. V slovenskom rodinnom práve je manželstvo zakotvené ako trvalé spoločenstvo muža a ženy, ktorého hlavným účelom je založenie rodiny a výchova detí. Toto spoločenstvo, založené na právnom vzťahu, je postavené na zásadách dobrovoľnosti a rovnoprávnosti.
Rodina je, ako uvádza Tománek (2012b, s. 11-12), „sociálnou skupinou“, zloženou z dvoch alebo viacerých osôb žijúcich spolu v jednej domácnosti, ktoré sú spojené manželskými, pokrvnými alebo adoptívnymi zväzkami. Možno ju charakterizovať aj ako primárnu, neformálnu a intímnu sociálnu skupinu a základnú spoločenskú jednotku (Tamášová, 2007, s. 12), ktorá je často „považovaná za kolísku ľudstva a výchovy.“ Rodina je prvé sociálne prostredie, ako i výchovná inštitúcia prvoradého významu, v ktorej sa jedinec ocitá. V nej si dieťa vytvára vlastnú identitu a typickú kultúru prezentovanú vlastnými tradíciami, hodnotami a konvenciami. Pokrvná príbuznosť, rodinné ekonomické záujmy ako aj výchova detí nevystihujú však ešte dostatočne podstatu rodiny. Rodina nie je schopná existovať izolovane od spoločnosti, vždy je súčasťou širšej sociálnej jednotky, ktorej normy, kultúra, tradície a náhľady zasahujú aj rodinu. „Rodina je preto prvým článkom reťazca, ktorý spája jedinca so spoločnosťou. Rodina je prvým skúšobným prostredím.“ (Tamášová, 2007, s.). Atmosféra rodinného prostredia je daná vzájomnými vzťahmi medzi rodičmi a ostatnými členmi rodiny. „Dieťa sa formuje podľa rodinných vzťahov, podľa rodinného prostredia, v ktorom vyrastá. To, čo dieťa v rodine vidí, to aj napodobňuje“ (Kostrub, 2007, s. 15). Dospelí, najmä rodičia, sú preň vzorom v akomkoľvek konaní.
Napriek tomu, že „Manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona“ (Čl. 41, ods. 1 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov), súčasné manželstvá a rodiny prechádzajú krízou. „Manželstvo je vzťah, ktorý nie je daný nastálo - stále sa vyvíja, podlieha neustálemu vývinu“ (Tuma, 2013a). A práve pre to, aby bol kvalitný a plnil svoj účel, by mali manželia svoj vzťah stále pestovať a rozvíjať.
Vývojové štádiá manželstva a kríza rodiny
Manželstvo od jeho začiatku prechádza niekoľkými dôležitými fázami. Tieto fázy zahŕňajú (Tománek, 2012b):
- Obdobie manželstva a rodiny prvých 18 mesiacov: Manželia sa spoznávajú, majú spoločné záujmy, sú citliví jeden na druhého a vzájomne si všímajú, ako sa správajú k okoliu. Často prichádza k prvému tehotenstvu, k prvým spontánnym abortom, riešeniu prvých konfliktov. Vytvárajú sa základy vzájomnej dôvery. S prichádzajúcim dieťaťom prichádzajú aj iné starosti a radosti.
- Obdobie manželstva a rodiny do troch rokov: Vo väčšine manželstiev prichádza na svet prvé, ak nie druhé dieťa. Rodina je stabilná, manželia si rozumejú. Sú opatrní na svoje dieťa. S príchodom druhého dieťaťa citlivosť klesá, rodičia sú už skúsenejší a zrelší.
- Obdobie manželstva a rodiny do šiestich rokov: Prichádzajú prvé krízy, v niektorých prípadoch nevera. Stupňujú sa povinnosti na oboch rodičov. Deti začínajú rásť, vystrájať. Rodinné vzťahy so širšou rodinou sa buď upevňujú alebo degradujú.
- Obdobie manželstva a rodiny do dvanástich rokov: Manželia majú za sebou prvé krízy. Ich vzťah je stabilnejší. Prichádza opätovné vzájomné zaľúbenie. Otvára sa možnosť mať ďalšie dieťa, deti. Rodičia poznajú všetky školské povinnosti svojich detí.
- Obdobie manželstva a rodiny do dvadsiatich piatich rokov: Manželstvo je relatívne stabilné. Rodičia riešia často pubertálne otázky, prvé vážne zamilovania, sexuálnu a duchovnú orientáciu svojich detí. Manželia objavujú čaro svojich rokov, budujú si kariéru.
- Obdobie manželstva do päťdesiatich rokov manželstva: Je to obdobie svadieb svojich detí, úspešného ukončenia štúdia, prvých vnúčat. Je to obdobie dovoleniek, oddychu. Rodičia dávajú svojim deťom múdrosti života. Je to obdobie krásneho spomínania, múdrosti, rozvážnosti, optimizmu i kritiky, čo sú vlastne známky dokonale rozvinutej a citovo vyzretej osobnosti.
Napriek ideálu funkčnej rodiny, kde sa človek cíti dobre a bezpečne a má vytvorené podmienky pre svoj rast, nie každý má to šťastie narodiť sa a vyrastať v takomto prostredí (Tuma, Dolista, 2010). V tom prípade aj vlastná rodina môže pôsobiť deštrukčne a zanechať negatívne následky. Rodina je významným činiteľom socializácie, dáva dieťaťu prvé a veľmi silné skúsenosti do ďalšieho života.
Kríza v manželstve a partnerstve patrí bezpochyby medzi najintenzívnejšie prežívané krízové udalosti vôbec, zasahujúca človeka väčšinou nepripraveného a bez predchádzajúcich varovných signálov. Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) zaraďuje partnerské rozvraty, rozvody a krízy medzi najvýraznejšie stresové životné udalosti (Vodáčková, 2010, s. 286). Kríza je všeobecne označovaná ako reakcia na situáciu, ktorú jednotlivec nemôže vyriešiť bežným spôsobom. M. Planck (In Klimpl, 1991, s. 72) hovorí, že „kríza je v krátkom čase vyhrocujúca sa situácia, v ktorej postihnutý už nie je schopný prekonať a pomocou vlastnej stratégie zvládnuť vonkajšiu alebo vnútornú záťaž.“ Fenomén krízy spočíva v afektovom a v konfliktnom vyhrotenom prežívaní a správaní sa človeka v jeho záťažových životných situáciách.
Rozvod ako krajné riešenie a jeho spoločenský kontext
Rozvod bol donedávna pre väčšiu časť spoločnosti niečím ojedinelým. Avšak, v súčasnosti, kedy sú rozvody častým javom, ani spoločnosť ich neposudzuje tak negatívne ako kedysi. Manželia sa v súčasnosti rozvádzajú z rôznych, niekedy až absurdných príčin. Rozvod je formálnym právnym ukončením manželského vzťahu dvoch jedincov, krajným riešením v procese rozvratu manželstva. Tento proces rozvratu manželstva možno opísať v troch fázach:
- Manželský/rodinný nesúlad.
- Manželský/rodinný rozvrat: Ide už o podstatnejšie ovplyvnenie jednej zo základných rodinných funkcií - emočnej, ekonomickej, výchovnej.
- Rozvod.
Rozvod má aspekty sociálne, etické, právne, emočné a veľmi dôležité aspekty psychologické. V našich podmienkach nie je rozvod ojedinelým javom, ba práve naopak, počet rozvádzajúcich sa rodín sa drží na vysokej úrovni. Manželstvo sa však nemôže zamieňať za partnerstvo, tobôž za partnerstvo rovnakého pohlavia. Ak je manželstvo raz zadefinované ako vzťah jedného muža a jednej ženy, všetko ostatné by túto definíciu zmenšovalo, zosmiešňovalo a s odstupom času by tento pojem stratil rozdielnosť, odlišnosť, význam.
Vplyv rozvodu na dieťa: Komplexná skúška života
Rozvod je jednou z najväčších skúšok v živote človeka. Existuje len veľmi malé percento detí, ktoré by rozvod rodičov negatívne nezasiahol. Niektoré sa s tým vyrovnajú lepšie, iné horšie. U niektorých detí môžu pretrvať trvalé následky, ktoré môžu ovplyvniť aj ich budúci život. Nie je však potrebné podliehať prílišnému pesimizmu a beznádeji, čo sa týka rozvodovej tematiky, pretože existujú aj účinné cesty, ako zmierniť deťom ich bolesť a obmedziť negatívny dopad rozvodu na ich psychiku. PhDr. ďalej uvádza, že najviac zasiahnuté touto skutočnosťou bývajú práve potomkovia, deti. Rodičia si málokedy uvedomujú, ako sa správajú, ako to ich dieťa vníma, a aké následky to môže zanechať na ich živote. Nie je totiž neobvyklé, že rodičia v týchto situáciách, plných konfliktov, nadávok a hádok, obhajujú svoje vlastné záujmy. Dieťa sa tak ocitá v rôznych situáciách, keď sa ho rodičia snažia za každú cenu získať (až kúpiť) na svoju stranu, resp. manipulujú ho. Takéto správanie negatívne ovplyvní jeho detské prežívanie. Rodičia sú v období rozvodu obvykle menej vnímaví k detským potrebám, riešia akútne problémy ich vzťahu a na iné im už nezostáva síl.
💔 ROZVOD S MANIPULÁTOREM: pomsta versus spokojené děti
Psychologické a vývinové reakcie detí na rozvod
To, ako zareagujú deti na rozvod rodičov v tom ktorom vývinovom období, nedokáže predvídať ani rodič, ani detský psychológ. Dospelí by si však mali všímať signály, ktoré im dieťa vysiela. V každom veku prežívajú deti rozvod iným spôsobom.
Predškolský vek:Dieťa si vytvára pocit rodinnej spolupatričnosti. Formuje sa u neho vedomie vlastného ja a k nemu potrebuje vzťah nielen s matkou, ale aj s otcom. Dieťa nechápe, čo je rozvod, ale dobre vníma, že jeden rodič je menej zapojený alebo odišiel. Môže si myslieť, že to zavinilo ono. Potrebuje vidieť rodiča, s ktorým nežije, častejšie. Z náhlej neprítomnosti jedného rodiča môže prežívať pocity zúfalstva. Predškolské deti vzhľadom na svoje egocentrické vnímanie majú tendenciu obviňovať seba z manželských problémov rodičov. Môžu si vynucovať viac pozornosti, môžu byť plačlivejšie a niekedy sa správať ako mladšie než sú. Dôležité je zachovať pocit istoty, bezpečia.
Mladší školský vek (6-8 rokov):V správaní sa môžu objaviť tendencie k provokovaniu, bitkám s deťmi. Dieťa v tomto veku potrebuje tráviť čas s každým rodičom zvlášť. Tým sa uisťuje, že ho majú obaja stále radi, zároveň môže pochopiť a vyrovnať sa s faktom, že sa k sebe nevrátia. Môže sa začať pýtať, kto je zodpovedný za rozvod. Mladší školáci často upadajú do stavov ustrašenosti, smútku a plaču.
Starší školský vek (9-12 rokov):Deti v tomto veku už chápu rozvod, ale ho neakceptujú. Začínajú ich baviť aktivity bez rodičov, záujmy, krúžky, do popredia sa dostávajú kamaráti, trávenie voľného času s rodičmi nie je atraktívne. Deti môžu „nadŕžať“ jednému z rodičov, potrebujú hľadať a označiť vinníka, čo nemusí znamenať odmietnutie jedného z rodičov, ale skôr veku primeranú reakciu. Prežívajú stratu ilúzií, hnev, cítia sa, akoby rodič neopúšťal druhého, ale ich samotných. Využívajú, že rodičia majú menej energie, snažia sa získať nad rodičmi kontrolu, manipulovať s nimi. Môžu cítiť povinnosť starať sa alebo podporovať citovo nevyrovnaného rodiča na úkor svojich vlastných zdrojov rovnováhy a energie (obrátenie rolí). Deti nad osem rokov sa už dokážu na rodičov veľmi hnevať a pripisujú vinu raz jednému a inokedy druhému rodičovi. Ak svoje negatívne emócie nemôžu prejaviť, sú zlostné, negativistické a agresívne voči sebe aj iným.
Adolescencia:V tomto veku môžu deti obviňovať jedného alebo obidvoch rodičov za rozvod. Môžu si začať presadzovať svoju vôľu, požadovať, aby zostali u jedného, alebo sa presťahovali k druhému rodičovi. Potrebujú stále podporu rodičov, ale odmietajú s nimi tráviť rovnaké množstvo času ako predtým. Dospievajúce deti sa obracajú k vlastnému životu, nezávislosti, záujmovým aktivitám, k problémom rodičov prejavujú malú toleranciu. Potrebujú starostlivosť a podporu, ale starosti rodičov ich znechucujú a unavujú. Potrebujú hovoriť o tom, čo cítia a prežívajú ony samy, nie ich rodičia. Niektorí predpubertálni a adolescentní chlapci a dievčatá už reagujú úzkostnými a depresívnymi stavmi.
Vo viacerých výskumných zisteniach sa uvádza, že chlapci sa s rozvodom rodičov vyrovnávajú ťažšie ako dievčatá, ale môže sa to zmeniť v puberte, kedy práve dievčatá mávajú často citové problémy. Iné výskumy tieto zistenia nepotvrdzujú, a preto akékoľvek zovšeobecnenie v tomto prípade nie je možné. Niektorí chlapci sú veľmi citliví, problémy iných chlapcov nesúvisia primárne s rozchodom rodičov, ale s tým, že ostávajú žiť s matkou. Dievčatá prežívajú najhoršie obdobie tesne pred rozvodom a svoje negatívne city obracajú skôr proti sebe. Chlapci, naopak, dávajú svoj zvýšený citový „pretlak“ najavo formou nepriateľstva a agresivity voči svojmu okoliu a ich ťažkosti vrcholia následne po rozvode.
Fázy adaptácie dieťaťa na rozvod
Na správu o rozvode alebo na presťahovanie jedného z rodičov môžu deti reagovať podobným spôsobom ako na úmrtie blízkej osoby, alebo na inú rovnako traumatizujúcu udalosť a prechádzajú niekoľkými adaptačnými fázami.
Prvá fáza:V prvej fáze sa zapájajú obranné mechanizmy, ktoré tlmia psychickú bolesť a zraňujúcu emóciu. Deti nemôžu napríklad uveriť, že je to pravda, predstierajú, že na tom nezáleží (aj tak by sa rozviedli), alebo obviňujú rodičov (keby za niečo stál, tak by ostal), niekedy obviňujú aj sami seba (keby som počúval, mamička by neodišla). Deti majú pocit, že rodič, ktorý odchádza, neodmieta len svojho partnera, ale aj ich. Niekedy sa snažia nájsť menej bolestnú tému, na ktorú prenesú nepríjemné pocity zo straty (čo na to povedia kamaráti, ako to poviem v škole). Vždy chovajú nádej, že sa rodičia k sebe vrátia, a to väčšinou i v prípade, keď rozvodu predchádzali intenzívne manželské konflikty. V tejto fáze môže dôjsť k nesprávnemu pochopeniu rodičmi alebo príbuznými, poprípade každým, kto je v rozvodovej situácii zaangažovaný, že dieťa nemá problém alebo, že druhého rodiča vôbec nepotrebuje, keď o ňom ani nerozpráva. Keď sa deti dozvedia o rozhodnutí rodičov rozísť sa, obvykle ich to šokuje, a to aj napriek tomu, že predtým boli neraz svedkami rodičovských konfliktov a nezhôd. Okrem výnimočných prípadov deti rozvod nechcú a živia v sebe nádej, že rozpory medzi rodičmi skončia a že zase bude dobre. Ak sa tak nestane, začnú v tom mať chaos a sila vlastných citov ich natoľko vyľaká, že sa radšej stiahnu, odmietajú hovoriť aj plakať. Niektoré deti samy pred sebou popierajú neželanú skutočnosť a tvária sa, akoby rodič bol niekde na ceste a každú chvíľu sa mal vrátiť.
Druhá fáza:V druhej fáze môžu deti pociťovať veľkú zlosť. Je to prirodzená reakcia na niekoho alebo niečo, čo dieťaťu spôsobuje bolesť. Pokiaľ deťom nie je umožnené túto zlosť vyjadriť, tak ju v sebe v danej chvíli potlačia, ale objaví sa v podobe rôznych úzkostných prejavov alebo v neadekvátnom chovaní. Sú deti, ktoré začnú hneď smútiť, žialiť, ľahko sa rozplačú, strácajú záujem o dovtedajšie aktivity, zhorší sa im spánok, nemajú chuť k jedlu, majú rôzne telesné ťažkosti alebo sú často choré. V tejto fáze je dôležité, aby mohli voľne prejavovať svoje city a aby dostávali od rodičov veľa fyzickej nehy a útechy. Potrebujú intenzívny kontakt aj s odchádzajúcim rodičom, inak môžu upadnúť do depresie.
Tretia fáza:V tretej fáze sa deti s novou situáciou vyrovnávajú, hľadajú nové istoty a zvykajú si na nové usporiadanie. Neznamená to, že s rozvodom súhlasia a že sa vzdávajú myšlienky na možné obnovenie súžitia rodičov. Otvára sa im však pred tým beznádejný výhľad do budúcnosti. Aby deti dospeli k zmiereniu a prijali rozvodovú rodinnú zmenu, musia sa zbaviť falošnej nádeje, že sa ich rodičia ešte k sebe raz vrátia. Rodičia, ktorí sa správajú nejednoznačne, môžu nepriamo živiť ich ilúzie a sťažovať im konečné vyrovnanie sa s rozvodovou situáciou. Úplná stabilizácia však trvá mesiace až roky, smútok nad rozvodom napokon môžu deti pociťovať až do dospelosti.
Popretie ako obranný mechanizmus a rozdiely medzi smútkom a depresiou
Popretie istej skutočnosti patrí medzi najjednoduchšie psychologické mechanizmy, po ktorých môže človek siahnuť, ak sa chce uchrániť pred duševnou bolesťou. Človek sa chráni pred následkami napr. rozvodu tým, že „vymaže" zo svojho vedomia už samotnú existenciu príčiny. Zvyčajne to neprebieha vedome - ide o nevedomý proces. Ako ľahko sa rozbehne tento mechanizmus u dieťaťa, to závisí od toho, ako často sa k nemu ľudia okolo dieťaťa, najmä členovia rodiny, uchyľujú. Určité osobnostné charakteristiky a spôsoby zaobchádzania s dieťaťom jednoznačne prispievajú k vzniku popretia ako reakcie na rozchod rodičov.
Niektorí rodičia sú napr. presvedčení, že pre deti je veľmi nebezpečné, ak sú svedkami ich „súbojov". Hoci majú vážne rozpory, prísne sa vyhýbajú zrážkam v prítomnosti detí. Hádky pred deťmi pokladajú za čosi veľmi zlé. Mali by si však uvedomiť, že ak sú deti občas svedkami hádok rodičov, samozrejme nie násilných, môže to byť pre ne užitočná skúsenosť. Ľahšie pochopia, že nikto na svete nie je dokonalý a že v každom manželstve sa občas vyskytujú konflikty a nedorozumenia. Niektorým deťom rodičia podrobne rozprávajú, ako to bude po rozvode. Aj napriek tomu snívajú a hovoria o návrate neprítomného rodiča.
Hoci mechanizmus popretia do určitej miery chráni pred duševným utrpením, jeho použitie nie je „bežným" riešením problémov. Ak totiž tento mechanizmus pretrváva, nedovoľuje „nástup" zdravších spôsobov prispôsobenia sa rozchodu. Dospelí, ktorí na to pôjdu priamo, zistia, že deti sa budú ešte pevnejšie pridržiavať svojho obranného mechanizmu. V takýchto prípadoch je potrebná zo strany dospelých veľká trpezlivosť.
Pokiaľ rozvod rodičov neprináša deťom vyslovenú úľavu a koniec ustavičných hádok, je prirodzené, že dieťa reaguje na odchod jedného rodiča smútkom. Pojmom smútok označujeme miernejší pocit nešťastia. Pojem depresia označuje hlbšiu a bolestnejšiu reakciu na rozpad rodiny. Smútok je bežný a prirodzený duševný stav. Depresia, ktorá z neho vyrastá, zvyčajne naznačuje, že človek má hlbšie psychologické problémy. Hranicu medzi normálnym smútkom a depresiou možno určiť veľmi ťažko. Kritériom môže byť, že smútok po určitom čase pomaly ustupuje a netrvá príliš dlho. Depresia môže trvať veľmi dlho a zmiernenie je obtiažne.
Najcharakteristickejším prejavom smútku u detí po rozchode rodičov je neschopnosť alebo znížená schopnosť tešiť sa. Veci, ktoré ich predtým bežne tešili a prinášali im radosť, im začnú byť zrazu ľahostajné. Neteší ich hra, obľúbený program v televízii, nepoteší ich ani najlepší kamarát, ktorému sa dokonca začnú vyhýbať. V ich hrách sa zjavuje často akési hľadanie stratenej osoby alebo zázračné nájdenie niekoho, kto zmizol. Deti chodia „ako bez duše" a oddávajú sa dennému sneniu. Mnohým sa darí naďalej dobre prospievať v škole, no keď sa vrátia domov, opäť podliehajú smútku. U väčšiny detí pocit nešťastia pomaly ustupuje. Postupne si na novú životnú situáciu zvyknú a vrátia sa k predchádzajúcim aktivitám a radostiam. Smútok sa stratí tak rýchlo, ako rýchlo prejaví neprítomný rodič o dieťa záujem.
Stav depresie charakterizuje zvyčajne strata chuti do jedenia, pokles záujmu o učenie, celková apatia, pocit bezmocnosti a beznádejnosti, podráždenosť, nutkavé sebakritizovanie a utiahnutosť. U niektorých detí sa prejavuje aj únava, slabosť, zraniteľnosť, neschopnosť plánovať, malá motivácia, znížená odolnosť voči frustrácii a neschopnosť využiť hru ako prostriedok na vyrovnávanie sa s rozchodom rodičov. V horších prípadoch sa deti zaoberajú myšlienkami na samovraždu, prestávajú dbať na svoju bezpečnosť a niekedy sa dokonca o samovraždu skutočne pokúsia. Deti z neúplných rodín majú veľký podiel na počte vážnych pokusov o samovraždu. Samozrejme, pri depresii sa nemusia vyskytovať všetky tieto príznaky - depresia má rozličné stupne intenzity. Deti so svojou prirodzenou bezstarostnosťou nepodliehajú depresii tak rýchlo ako dospelí. Ďalším faktorom, ktorý prehlbuje depresiu dieťaťa, je depresia rodiča, najmä toho, s ktorým dieťa zostalo žiť. Ak rodič, ktorému bolo dieťa zverené do výchovy, rozvod uvíta a pokladá ho za príležitosť začať nový život, je pravdepodobné, že k nemu zaujme pozitívnejší postoj aj dieťa.
Mýty a realita rozvodu: Kedy je rozvod horší a kedy úľavou?
Rozvodové mýty často zdôrazňujú ničivé a nezmazateľné účinky rozvodu na deti. Rodina po rozvode sa už nepovažuje za rodinu, ale skôr za torzo rodiny, ktorá nemôže deťom poskytnúť plnohodnotné rodinné zázemie. Takéto hodnotenia vyjadrujú postoj zhovievavej nedôvery, ktorý môže u účastníkov rozvodu vzbudzovať pocit, že sú nerovnocenn
tags: #rozvod #rodicov #a #dieta