Vývoj dieťaťa je fascinujúca cesta plná míľnikov, ktoré rodičia s láskou a niekedy aj s obavami sledujú. Od prvých neverbálnych prejavov po zložité kognitívne schopnosti, každý vek prináša nové výzvy a radosti. Mozog sa u dieťaťa rapídne rozvíja v prvých troch rokoch života, a veľmi preto závisí na interakciách s okolím, vrátane rodičov. Je dôležité všímať si nielen fyzický a emocionálny vývoj, ale aj reč, jazyk, správanie a kognitívne schopnosti, ktoré formujú osobnosť dieťaťa a jeho schopnosť interagovať so svetom. Tento článok sa zameriava na kľúčové aspekty vývoja, upozorňuje na možné oneskorenia a ponúka rady, ako podporiť zdravý rast dieťaťa v rôznych oblastiach.
Rozvoj reči a jazyka u detí: Od prvých zvukov po komplexné vety
Len krátko po pôrode sa u novorodeniatka objavuje prvá „reč“ - v neverbálnej podobe. Robí rôzne grimasy, všimnete si rôzne druhy plaču, ktorými komunikuje svoje potreby. Mení sa mu výraz tváre v snahe vyjadriť nielen potreby, ako je hlad, kakanie, alebo prítomnosť rodiča, ale aj emócie, ako strach, frustráciu, spokojnosť, a reakcie na zmyslové podnety, napríklad pohladenie či vôňu rodiča. Rodičia sa učia tieto spôsoby komunikácie interpretovať, dieťatko počúvať a reagovať, čím sa buduje základ pre budúcu verbálnu komunikáciu.
Kedy sa však prvýkrát objavujú prvé skutočné slová, aké míľniky vaše dieťa dosiahne v jednotlivom veku a čo znamená oneskorenie reči a jazyka? O týchto dôležitých otázkach, ako aj o tom, ako pomôcť deťom rozvíjať reč, sme sa zhovárali s klinickou logopedičkou z Ambulancie klinickej logopédie v Nitre Mgr. Líviou Hozlárovou.
Oneskorenie jazyka verzus oneskorenie reči: Poznáte rozdiel?
Mgr. Lívia Hozlárová hneď na úvod vysvetlila rozdiely medzi jazykom a rečou: „Jazyk je systém znakov a pravidiel, či už gramatických alebo lexikálnych, ktoré používame na vyjadrenie našich myšlienok a na komunikáciu. Môže mať písanú, hovorenú a posunkovú formu. Reč je zase konkrétna forma jazyka, jeho realizácia v praxi, motorický akt.“
V jednoduchosti si oneskorenie jazyka, alebo problémy vo vývoji jazyka, všimnete u svojho dieťaťa v podobe neschopnosti porozumieť jazyku, pričom vývoj reči sa deje pomalšie. Vyskytnúť sa môže napríklad afázia, keď dieťa má problém s rečou a jej porozumením pre poranenia mozgu alebo problémy s jeho fungovaním. Ďalej sa môže objaviť problém so sluchovým spracovaním, čo znamená, že dieťa nevie spracovať význam zvukov, ktoré ucho posiela na spracovanie do mozgu.
Oneskorenie reči znamená, že vaše dieťa nesprávne vyslovuje a tvorí slová a zvuky, neformuje plynulo slová a vety. Alebo naopak je všetko v poriadku, len je pozadu oproti svojim rovesníkom. Deti môžu mať ďalej problém s receptívnou zložkou reči, napríklad nerozumejú abstraktným slovám, zložitým vetám, dlhým súvetiam. Rovnako môžu mať ťažkosti s expresívnou zložkou, kde ide o užívanie jazyka, napríklad nedokážu skladať slová dokopy, poznajú ich, ale nevedia sa nimi vyjadrovať. Často sa práve deti s poruchou sluchu, kým sa zistí problém a nasadí napríklad naslúchadlo, oneskorujú v reči. Ešte v troch rokoch nemusia vôbec rozprávať.
Príčiny oneskorenia reči a jazyka
Ak ste sa niekedy zamýšľali nad tým, prečo sa akurát u vášho dieťatka objavilo takéto oneskorenie, príčin môže byť viacero. „Vývin reči a jazyka ovplyvňujú napríklad na začiatku prenatálne podmienky, perinatálne a postnatálne,“ uviedla logopedička Mgr. Lívia Hozlárová. „Vývin mozgu ovplyvňuje rizikové tehotenstvo, ťažkosti počas tehotenstva, prekonané choroby počas tohto obdobia. Následne aj pôrod - prirodzený alebo cisárskym rezom, a faktory ako či bolo dieťa počas pôrodu pridusené. Dôležité sú aj postnatálne podmienky - ako sa adaptovalo na prostredie.“
Vývin reči je tiež úzko spojený s motorickým vývinom. Je dôležité, aby si dieťa prešlo všetkými štádiami vývinu, napríklad aby nepreskočilo štádium štvornožkovania. Ovplyvňuje ho aj spoločenské prostredie, v ktorom sa nachádza, napríklad či sú rodičia dostatočne vyladení na dieťa, venujú mu dostatok pozornosti a komunikujú s ním. Mgr. Hozlárová zdôrazňuje, že „urýchliť vývin reči sa nedá, nakoľko je to niečo, čo má každé dieťa vrodené. Môžeme mu len správnou komunikáciou dopomôcť a stimulovať správnym smerom jeho vývin reči.“
Kľúčové míľniky vo vývoji jazyka a reči
Učenie sa jazyku je komplexný proces, pre všetkých veľmi dôležitý, pretože pomáha deťom nielen vyjadrovať sa, svoje potreby, pocity, emócie, nápady a myšlienky, ale aj komunikovať a spoznávať, rozumieť prostrediu vôkol seba. Deti s oneskoreniami sa môžu cítiť frustrované, stratené, zúfalé a nepochopené, ak komunikácia nejde. Preto je tak dôležitá včasná diagnostika, podchytenie problému a včasná intervencia a príslušná terapia.
„My, logopédi a logopedičky, máme tabuľky vývinu reči alebo používame Laheyovej metódu na hodnotenie reči dieťaťa. Je tu uvedené, na akej úrovni by mala byť reč dieťaťa v určitom mesiaci života, aká by mala byť slovná zásoba, na akej úrovni syntax a gramatika jazyka,“ vysvetľuje Mgr. Hozlárová. Príkladom je, že „18-mesačné dieťa má mať slovnú zásobu najmenej 50 slov, začína tvoriť krátke dvojslovné vety, môže ešte používať spojenie gesta a slova na vyjadrenie vety.“ Ak sa dieťa voči svojim rovesníkom oneskoruje o šesť mesiacov, hovoríme o oneskorenom vývine reči. Ak je oneskorenie dlhšie ako šesť mesiacov, ide o narušený vývin reči. „Môže sa jednať o samostatný problém, teda dieťa má ťažkosti len s rečou, alebo môže ísť o symptóm inej primárnej diagnózy, napríklad autizmu, ADHD, rôznych genetických ochorení a podobne,“ upozorňuje logopedička.
Varovné príznaky oneskorenia a kedy vyhľadať odbornú pomoc
„Oneskorenie reči si v podstate môžeme začať všímať od prvého roku dieťaťa, keďže vtedy sa majú u detí objavovať prvé slová,“ uvádza Mgr. Hozlárová. „Samozrejme, v tomto období dosahujú jednotlivé vývinové míľniky deti veľmi individuálne. U niektorého sa môžu objaviť prvé slová v 10. mesiaci, u niektorého v 18. mesiaci. Za oneskorenie reči považujem, ak dieťa je voči svojim rovesníkom oneskorené o šesť mesiacov.“
Konkrétne príklady varovných signálov zahŕňajú:
- Ak si dieťa v roku nedžavoce, neobjavujú sa u neho prekurzory reči ako spoločná pozornosť, hľadanie predmetu, stálosť predmetu, očný kontakt, uvažovanie o predmete.
- Ak v 18. mesiacoch nemá slovnú zásobu aspoň 50 slov (počítajú sa aj zvuky zvierat).
- V 24. mesiacoch netvorí krátke vety, neohýba slová (teda si nezačína uvedomovať gramatiku slovenského jazyka).
Ďalšie usmernenia, kedy vyhľadať lekárku či lekára, sú nasledovné:
- Do 3 mesiacov: Dieťa sa neusmieva a nereaguje na vás.
- Do 5 mesiacov: Nereaguje na hlasné zvuky, nevydáva žiadne šťastné a smutné zvuky.
- Do 6 mesiacov: Nehľadá zdroj zvuku - neotáča hlavičku ani ho nehľadá očami.
- Do 7 mesiacov: Nebľaboce.
- Do 10 mesiacov: Nereaguje akýmkoľvek spôsobom na svoje meno/oslovenie.
- Do 11 mesiacov: Nevyužíva gestá, neimituje zvuky.
- Do 12 mesiacov: Zriedkavo vydáva zvuky, nebľaboce, nevyužíva gestá, neukazuje prstom, aby s vami komunikovalo.
- Do 15 mesiacov: Neobjavujú sa žiadne slová, nerozumie slovám ako „nie“, „papa“.
- Do 18 mesiacov: Nemá slovník ani 10 slov, alebo nepovedalo ani svoje prvé slovo, nehovorí slová ako „mama“, „tata“.
- Do 2 rokov: Hovorí len pár slov, alebo zabudlo aj tých pár, čo predtým poznalo, má problémy s porozumením ostatným a s porozumením jednoduchých inštrukcií, ako sú „poď ku mne“ alebo „kopni do loptičky“. V tomto veku by už dieťa nemalo len bľabotať, ale zvuky by sa mali viac podobať na slová, nespája dve slová dokopy, nemá slovnú zásobu ani 25 slov, neukazuje na obrázky ani časti tela, keď ich menujete, neodpovedá na otázky verbálne alebo aspoň pokrútením, prikývnutím hlavou.
- Do 3 rokov: Rozpráva menej ako 50 slov a zriedkavo komunikuje a hrá sa s ostatnými deťmi, nie je schopné tvoriť krátke vety, objavuje sa echolália (opakuje frázy v odpoveď na otázku), nepýta si veci ich pomenovaním.
- V akomkoľvek veku: Má slabú artikuláciu alebo vyslovovanie, má problém skladať vety alebo vynecháva slová z viet.
Mgr. Hozlárová zdôrazňuje význam včasnej intervencie a varuje pred spoliehaním sa len na preventívne prehliadky: „Deti majú absolvovať u pediatra či pediatričky deväť preventívnych prehliadok do prvého roku života, potom v 18. mesiaci a následne v treťom roku, potom každé dva roky. Pediater či pediatrička majú na preventívnej prehliadke sledovať psychomotorický vývin dieťaťa, majú k dispozícií vývinový skríning S-PMV, ktorý obsahuje aj otázky ohľadom reči. Takisto majú k dispozícii dotazník TEKOS, ktorý hodnotí aktuálne komunikačné schopnosti dieťaťa a ak dieťa v dotazníku nezíska primeraný počet bodov, má byť odoslané na logopedické vyšetrenie.“ Avšak môže sa stať, že ak dieťa je zdravé, tým pádom navštívi ambulanciu v 18. mesiaci a následne až v treťom roku, čo je dlhý časový úsek a toto obdobie je najcitlivejšie pre vývin reči. Ak dieťa nie je zachytené, začína sa jeho reč „riešiť“ neskoro.
Čo robiť, keď si všimnete u svojho dieťatka problém?
„Akonáhle má matka pocit, že reč jej dieťaťa sa nevyvíja tak, ako by sa mala, už to je prvý varovný signál, že je potrebné poradiť sa s odborníkom,“ radí logopedička. „Keďže veľakrát ani my v tomto veku ešte nevieme stopercentne určiť a predpovedať, ako to bude do budúcnosti s rečou dieťaťa, vieme však poučiť rodiča, zaučiť ho do efektívnych komunikačných stratégií a tým stimulovať reč dieťaťa.“ Najhoršie je zvoliť vyčkávací mód a čakať, že dieťa sa „rozhovorí“. Áno, môže sa tak stať, ale nikto to nezaručí. Ak sa tak neudeje, stratili by sa tak mesiace alebo roky, kedy sa už s dieťaťom na jeho oneskorení mohlo pracovať a malo tak možnosť „dobehnúť“ rovesníkov. „Neskôr, ak sa dieťa oneskoruje v reči od svojich rovesníkov o viac ako šesť mesiacov, teda napríklad trojročné dieťa hovorí na úrovni jeden a polročného, vtedy už nehovoríme o oneskorení, ale narušení reči a dieťa už nemusí svojich rovesníkov dobehnúť,“ zdôrazňuje Hozlárová. Jeho rečové schopnosti budú stále slabšie, a v školskom veku sa to môže pretaviť na problémy s učením, ako sú dyslexia, dysgrafia a podobne.
Rodič sa môže sám rozhodnúť kontaktovať logopedičku či logopéda bez predchádzajúceho odporúčania pediatričky či pediatra, ak títo nepracujú v rezorte zdravotníctva. Klinická logopedička či logopéd však potrebujú výmenný lístok od pediatričky či pediatra.
Ďalších odborníkov a odborníčky je potrebné navštíviť, ak sa zistí, že dieťa má viac ťažkostí vo vývine. Napríklad audiológ a audiologička v prípade podozrenia na poruchu sluchu, psychológ, psychologička a psychiater a psychiatrička na vylúčenie PVP, ADHD. Dieťa môže byť odoslané aj neurologičke či neurológovi, na imunológiu alebo genetické vyšetrenie.
Ako rozvíjať jazyk a reč u dieťaťa doma?
„Ak dieťa nemá žiadny problém, tak je dôležité s ním správne komunikovať,“ radí Mgr. Hozlárová. „Spočiatku u najmenších detí používajte krátke, možno aj jednoslovné vety. Postupne hovorte vždy o niečo náročnejšie, ako hovorí ono. Napríklad, ak dieťa tvorí dvojslovné vety, vy naň hovorte trojslovne. Ak dieťa tvorí dlhé vety, používajte súvetia. Veci a predmety, o ktoré sa zaujíma, mu pomenujte, hovorte, na čo ich používame, ako fungujú.“ Spočiatku používajte otázky pomenej, nakoľko veľakrát dieťa nevie na otázky odpovedať. Skúste hovoriť akoby za dieťa, napríklad, pozerá na džús, nepýtajte sa, čo chceš, ale povedzte zaň „chcem džús“. Tým sa dieťa naučí, ako si má veci vypýtať.
Ďalšie možnosti, ktoré máte doma k dispozícii zadarmo:
- Od narodenia využívajte rôzne tóny reči, aby mohlo dieťa imitovať vaše ústa a učiť sa nové zvuky.
- Reagujte na snahy dieťaťa komunikovať, pýtať sa, aktívne počúvajte a udržiavajte očný kontakt.
- Spoločne sa hrajte, recitujte si detské riekanky a pesničky, asociujte slová v nich so skutočnými predmetmi, činnosťami, osobami, zvieratkami, vyťapkávajte si slová a slabiky.
- Pridávajte k hrám a činnostiam slovíčka „ešte?“ „viac?“, aby ste upriamili a udržali jeho pozornosť.
- Čítajte dieťaťu a správne artikulujte.
- Využívajte jednoduché farebné knihy s obrázkami a veľkými slovami, ktoré vyslovujte, ukazujte prstom, čítajte si spolu (aj zábavné rýmovačky).
- Používajte hračky, ktoré vydávajú zvuky a hrajú pesničky (musia byť však bezpečné, neškodné a čisté, bez častí, ktoré by dieťa mohlo prehltnúť, odtrhnúť, zvuky nesmú byť príliš hlasné).
- Popisujte dieťatku, čo práve robíte, ako, popisujte objekty, hračky, oblečenie, časti tela, domácnosť, zvieratká, farby, tvary, čísla, materiály, veľkosti. Opakujte slová, ktoré dieťa práve vníma, staňte sa „komentátorom“.
- Neskôr nedopĺňajte jeho vety, neopravujte ho - vyslovte však slovo správne, keď naň ukazuje.
- Dávajte na výber viacero možností - aby si vedelo vypýtať.
Na čo si dávať pozor?Logopedička upozorňuje: „V tejto dobe je základným problémom aj priveľa mobilov, tabletov a rôznych elektronických hračiek. Treba sa vrátiť ku klasike - s dieťaťom komunikovať, venovať sa mu, čítať, hrať sa s ním. Zdrojom vývinu reči je sociálny kontext - okolie dieťaťa, raná komunikácia s dieťaťom.“ Dôležité je tiež dávať pozor na spôsob komunikácie: „Nemôžeme s dvojročným dieťatkom komunikovať ako s dospelým, pretože nestíha spracovať v našom prúde slov jednotlivé slová, správne gramatické koncovky. V prvých rokoch života si preto dávajte pozor na rýchlosť reči a dĺžku prehovorov na dieťa. Dieťaťu dajte čas na to, aby sa prejavilo. Nestíha odpovedať na otázky tak rýchlo ako my.“
Terapia a viacjazyčné domácnosti
Ak zistíte, že vaše dieťatko má predsa len problémy s jazykom a rečou, vedzte, že potrebuje špecifickú pomoc, ktorú mu môže poskytnúť len odborník či odborníčka. Opäť zdôrazňujeme význam včasnej diagnostiky a intervencie. Logopedička dodáva: „V prvom rade využívame komunikačné stratégie, ktoré boli opísané vyššie a kopírujeme normálny vývin reči. Snažíme sa dieťa postupne previesť jednotlivými vývinovým štádiami, rozvíjame slovnú zásobu, všetky slovné druhy, gramatiku, tvorbu viet. Každá terapia s dieťaťom je individuálna, šitá na mieru. A rovnako závisí od toho, akú má dieťa primárnu diagnózu, aj tomu terapiu prispôsobujeme.“
Keď dieťa žije vo viacjazyčnej domácnosti, zvyčajne v bilingválnej (dvojjazyčnej), neznamená malé oneskorenie za tabuľkovými míľnikmi ostatných detí hneď problémy s jazykom či rečou. Vývojové míľniky u týchto detí nemusia byť rovnaké, dosiahnuté v rovnakom veku, než je to u detí učiacich sa len jediný, primárny jazyk. Ak v primárnom jazyku nemá dieťa z bilingválnej domácnosti žiaden problém, menšie oneskorenie riešiť nemusíte. Ak sa vám však zdá, že predsa len sa v reči akokoľvek oneskoruje, neváhajte sa poradiť s odborníkom či odborníčkou.
Míľniky dieťaťa v porozumení a vývoja jazyka a reči podľa CDC a National Institute on Deafness and Other Communication Disorders:
- 0-3 mesiace: Reaguje na hlasné zvuky, stíchne alebo sa usmieva, keď rozprávate, čím cítite, že rozpoznáva váš hlas a počúva. Snaží sa vydávať rôzne zvuky, jemne a repetitívne vokalizovať, akoby vrkalo, hrkútalo (zvuky v podobe hlások „ooo“, „ááá“, „eeee“ - snaží sa špúliť ústa, imitovať vaše otvorené ústa). Používa rôzne typy plaču podľa potrieb. Usmieva sa na ľudí a díva sa na vašu tvár. Niektoré bábätká preferujú ženský hlas než mužský a hudbu či piesne, ktoré počuli, keď boli ešte v brušku.
- 4-6 mesiacov: Usmieva sa, díva sa na vás, hýbe sa a vydáva zvuky, aby zaujalo vašu pozornosť. Hýbe očami v smere zvuku, obracia hlavu za vami, keď naň rozprávate a reaguje na zmeny v tóne vášho hlasu. Registruje hračky, ktoré vydávajú zvuky a spoznáva známe tváre a ľudí (vo veku 6 mesiacov).
Kognitívny vývoj: Prečo je klamstvo míľnikom vo vývoji mozgu?
Klamstvo nie je stratou nevinnosti! Veda hovorí, že schopnosť dieťaťa povedať lož je dôležitý míľnik v jeho živote a dieťa je v poriadku, pretože pokročilo v kognitívnom vývoji mozgu. Preto nelámte palicu nad malými klamármi. Rodičia, rovnako ako lekári a psychológovia, kladú dôraz na fyzický, sociálny a emocionálny vývoj detí. No rovnako dôležitý je často opomínaný vývoj kognitívny. Klamstvo pre deti nie je klamstvom v dospelom zmysle slova, je to experiment, v ktorom sa snažia pochopiť, že ľudská myseľ nie je presnou kópiou reality, ale súborom skúseností, ktoré človek každý deň prežíva a ktoré formujú jeho presvedčenie a vieru o svete. Dieťa sa učí, že vaša myseľ nemusí obsahovať presne to, čo jeho. Ak sa mu podarí vytvoriť falošnú predstavu reality, čo je práve klamstvo, napríklad „už som oblečený a hrám sa vonku“ alebo „ten cukrík som nezjedol“, ide o míľnik vo vývoji jeho mozgu!
Klamstvo ako znak bystrého dieťaťa
Vedci spravili hneď niekoľko experimentov, v ktorých skúmali detskú schopnosť klamať ako neklamný znak ich napredovania v kognitívnom vývoji. Jeden z nich odvysielala aj National Geographic. V ňom posadili štyri deti vo veku 4-7 rokov pred obrovskú, vábivo vyzerajúcu čokoládovú tortu s kusmi čokolády. Mali vydržať 15 minút bez toho, aby sa jej dotkli, ovoňali, ochutnali - ak to splnia, dostanú z nej. Po 15 minútach si k deťom sadol bývalý expert z CIA, vyšetrovateľ Barry McManus. Bol fascinovaný tým, ako sa ho deti snažili rozptýliť a odviesť pozornosť od dotieravých otázok ako: „Ochutnal si? Ovoňal si koláč? Určite si sa ho nedotkol? Zjedol si?“
Sedel pred troma chlapcami a jedným dievčatkom. Všetci štyria popreli, že by na koláč čo len pomysleli. Jeden chlapček dokonca tvrdil, že čokoládu vlastne neje. Výsledok? Jediné dievčatko vravelo pravdu, že sa koláča nedotklo, a skutočne sa ho nedotklo (tajne ich nakrúcali). Ostatní ochutnávali, ovoniavali, odštipkávali si na ochutnávku z lákavej torty. No aj dievčatko robilo gestá, cez ktoré si predstavovalo, že tortu pojedá. McManus bol fascinovaný a reagoval: „Musel som sa znovu a znovu zamerať na to, prečo som tam vlastne prišiel. Boli fantastické.“
Podľa expertov 76% ľudí v podobnom experimente urobilo, čo nemali, a 75% z nich klamali o tom, že „to nespravili“. U detí prvé klamstvá začínajú už vo veku 2-3 rokov a vedci upozorňujú, že sú znakom skorého kognitívneho vývoja - poznávania a porozumenia, ako svet vôkol nás funguje a ako sa myseľ od tohto sveta „oddeľuje“.
Niektoré štúdie dokonca ukázali, že deti schopné klamať majú oveľa lepšie výsledky v testoch kognitívnych schopností, ako sú pamäť, slovník, riešenie problémov, logika, uvedomenie si príčiny-následku. V dospelom živote sú dokonca úspešnejšie! Klamstvo totiž u detí nie je červený alarm, že jednoznačne smerujú k nečestnému životu. A schopnosť klamať neznamená, že jednoznačne vždy a za každú cenu klamú!
Ako pracuje myseľ detí a klamstvo
Ako pochopiť tú hranicu medzi deťmi, ktoré ešte neklamú, a deťmi, ktoré s tým začnú? Ak by ste sa chceli hrať s malým dieťaťom (okolo 2 a menej rokov) na schovávačku, bolo by to vlastne zbytočné. Takto malé deti totiž na rovinu povedia, kam sa chystajú skryť - alebo sa rovno ozvú - „tu som“! Je to preto, že ich kognitívny vývoj je v štádiu, kde ich myšlienky a obraz o svete sú presnou kópiou reality a všetci tento jediný obraz reality zdieľame. Myšlienky sú realita. Naša viera je obraz reality. Deti nenapadne klamať, pretože veria, že rodičia presne vedia, čo spravia, ako sa oblečú, čo zjedia, aké majú úmysly.
Keď si dieťa začne „vymýšľať“ - v skutočnosti však predstierať inú realitu, než tú, ktorú vidí očami a počuje ušami, napríklad hrá sa na niečo iné, než čím je realita - znamená to, že spravilo krok vpred. Uvedomilo si odlišnosti mysle a s tým súvisiace odlišnosti pocitov, emócií, myšlienok, presvedčenia, viery ľudí vôkol seba. Pýta sa - prečo to tak je? A to je paradoxne známka prosociálneho správania, ako uvádza psychologička Kang Lee z Torontskej univerzity.
Za schopnosťou klamať sa skrýva napríklad schopnosť učiť iné deti, dedukovať. Keď sa ráno začnete obracať na všetky strany a hľadáte peňaženku, no nepoviete to, dieťa sa vám zrazu ozve - „je na komode vpravo“. Ide o jednoduchú dedukciu, odhalenie príčiny vášho správania. Dieťa si prekvapujúco uvedomilo, na čom vaša myseľ pracuje a pospájalo si to s každodennou situáciou - predchádzajúcou skúsenosťou.
Schopnosť detí začať niečo učiť svojich rovesníkov alebo mladších súrodencov predpokladá uvedomenie si, že ich myseľ pracuje inak a obsahuje iné veci. Ide o tú istú schopnosť klamať, ktorá to predpokladá - ak deti vedia, že to dokážu ovplyvniť, stáva sa vlastne táto schopnosť koreňom efektívnej komunikácie a úspešnej sociálnej interakcie. Pre „klamstvo“ sú dôležité exekutívne funkcie mozgu ako schopnosť plánovať, udržať pozornosť a schopnosť sebakontroly (zadržať pravdu a prepnúť sa na predstieranie). Prvé klamstvá slúžia zvyčajne benefitom detí, napríklad „nezjedla som cukrík, preto chcem ešte jeden“, „ja som to nespravil“ alebo „spravil som to omylom“. Neskôr prídu na rad takzvané biele klamstvá, ktorými sa deti snažia ochrániť city druhého, napríklad „páči sa mi to, lebo to pekne vonia“, hoci cítia z darčeka sklamanie či nesplnil očakávanie.
Vek a súrodenci: Vplyv na klamanie
Už 30% dvojročných detí dokáže klamať, do troch rokov si túto schopnosť vyvinie polovica z nich a v 4 rokoch narastie číslo na 80%. Do času, keď majú 5-7 rokov, vedia klamať všetky deti. Gentská univerzita v Belgicku prišla na to, že tendencia klamať má obrátenú U krivku - začína sa v detstve, vrcholí v adolescencii a klesá k starobe, no nevymizne. Klamstvo zapája do práce aj pamäť - dieťa si ju musí cvičiť, aby si udržalo pravdu aj lož a nezamieňalo si ich, plus vymyslelo falošné teórie.
Iná štúdia zistila (pracovali s deťmi od 3 do 8 rokov), že deti, ktoré majú najmenej jedného súrodenca, oveľa viac podvádzali v hrách než deti bez súrodenca. Deti s mladším súrodencom častejšie klamali o svojom podvádzaní než tie deti, ktoré boli najmladšie, teda mali najmenej jedného staršieho súrodenca.
Sofistikovanejšie klamstvá sa vyvíjajú s vekom. Príklad zo štúdie so sladkosťami: Výskumník sa pýta štvorročného dievčatka: „Otvorila si tie sladkosti?“ Ona odpovedá: „Áno, ale on mi to povedal!“ Keď sa výskumník obráti na jej štvorročného kamaráta a spýta sa: „Povedal si to dievčatku?“, chlapec odpovie: „Áno, ale ona ma počúvla.“ Nejde síce o lož, ale o veľmi sofistikovaný obrat v popieraní nesenia zodpovednosti za otvorenie zakázaných sladkostí. Šesťročné deti mali prepracovanejšie verzie klamstva v tomto experimente so sladkosťami: „Bola to nehoda. Ja som bežal a takto som do toho narazil a ono sa to samo otvorilo. Teda je to moja vina.“ Z kamerových záznamov výskumníci zistili, že deti po nasýtení sa sladkosťami začali rozumne plánovať, ako to vysvetliť, a čo robiť, aby sa na zámerné porušenie zákazu neprišlo.
Morálna stránka a odhalenie klamstva
U malých detí je veľmi ľahké odhaliť klamstvo. Mimika (pohyby svalov na tvári hovoria o falošnej a predstieranej emócii), gestá, červeň v tvári, koktanie, rôzne verzie pravdy - to všetko sú signály. Je veľmi ľahké prísť na to, kedy deti klamú, najmä ak niektoré ešte nevedia, že po klamstve treba aj upratať a zamiesť stopy. Iné deti lož nedokážu ukrývať dlho a keď si všímate detaily, ľahko ich odhalíte.
Je samozrejme dôležité naučiť deti významu pravdy a logickým dôsledkom klamstva. Tento článok nie je obhajobou a kvitovaním klamstva u detí. Skôr poskytuje pohľad na to, ako sa kognitívne schopnosti dieťaťa prejavujú aj prostredníctvom takýchto komplexných sociálnych interakcií.
Výchova a správanie: Ako rozpoznať a odnaučiť rozmaznanosť?
Rodičia chcú pre svoje deti to najlepšie. Doprajú im veci, ktoré nepotrebujú, chránia pred náročnými výzvami a uľahčujú im existenciu. To často znamená, že ich nepripravia na skutočný život, ale naopak rozmaznajú. Je dôležité rozpoznať znaky rozmaznanosti a pochopiť, že batoľatá nemožno rozmaznať. Plačú a vyvádzajú preto, lebo nevedia zvládať svoje emócie. Takisto dieťa, ktoré mrnčí a je náladové, nemusí byť nutne rozmaznané. Nálada a správanie detí záleží od atmosféry domova, nálady rodičov, hladu a nasýtenia alebo kvality spánku. Dieťa, ktoré je v jeden deň doslova nezvládnuteľné, sa mohlo len zle vyspať, alebo malo priveľa cukru či pociťuje hlad. Pretože si deti ešte nevedia spojiť svoju nervozitu s biologickými pochodmi, musíte na to myslieť vy a uistiť sa, či majú po fyzickej stránke všetko, čo potrebujú. Ak aj my dospelí sme nervóznejší, keď sme hladní, a napätejší, keď sme dobre nespali, je logické, že to platí aj pre deti.
Rozmaznanosť je naučený rys. Deti sú veľmi chytré a pokiaľ vidia vo výchove dieru, využijú ju vo svoj prospech. Ak vaše dieťa vykazuje nasledujúce črty, zamyslite sa v prvom rade nad sebou:
- Má záchvaty hnevu, keď nedostane to, čo chce: U malých detí je záchvat hnevu či plaču normálny, je to súčasť vývoja, v ktorom sa učia emócie zvládať. Ak je však dieťa staršie a školou povinné, záchvaty hnevu sú manipulácia, prostredníctvom ktorej si vydupáva to, čo mu bolo odopreté. Ak mu aj sľúbite, že pôjdete na zmrzlinu po obede, začne vyvádzať, pretože ju chce teraz a chce ju hneď.
- Nedokáže sa vysporiadať s domácimi prácami: Rodičia, ktorí nevedú svoje deti ku starostlivosti o domácnosti, robia obrovskú chybu. Deti sa naučia, že rodič urobí všetko za nich, a doma nepohnú ani prstom. Márne sa môžete po pár rokoch sťažovať, že vám dospievajúce dieťa nepomôže - pohodlnosti ste ho naučili vy. Ak dieťa doma nenaučíte pomáhať, odopriete mu osvojenie si základných znalostí starostlivosti o samého seba.
- Žiada, aby ste mu venovali všetok voľný čas: Rozmaznané dieťa sa necíti ako súčasť rodiny - väčšieho spoločenstva - ono sa cíti nad ním. Je centrom vesmíru, pupok sveta a očakáva, že sa bude všetko točiť okolo neho. To znamená, že vyžaduje, aby ste skákali, ako píska, a venovali mu všetok čas kedykoľvek si povie. Nie je samostatné, čaká, že ho budete zabávať vy.
- Často sa sťažuje, že sa nudí: S predchádzajúcim bodom úzko súvisí aj pociťovaná nuda. Rozmaznané dieťa je obyčajne chránené od všetkých náročností, preto sa ani nenaučilo snažiť v niečom vyniknúť a „zažrať“ sa do záľuby poriadne. Nemá trpezlivosť, aby vytrvalo napríklad pri maľovaní, a z toho dôvodu sa často nudí - a obracia sa na rodiča ako osobného animátora, hoci má vek na to, aby sa pozabávalo samé.
- Nevychádza s rovesníkmi: Rozmaznané dieťa si ťažko nachádza priateľov, pretože čo sa doma naučilo, nekorešponduje s reálnym svetom. Doma mu rodičia vždy vyhoveli, dopriali po čom túžilo, ale rovesníci a skutočný svet „tam vonku“ takí zhovievaví nie sú. Dieťa sa nenaučilo brať do úvahy a zohľadňovať potreby druhých, chýba mu empatia, čo mu sťažuje nadväzovanie priateľstiev.
- Neznáša súťaženie: Rozmaznané dieťa neviedli rodičia k tomu, aby sa zlepšovalo a cibrilo svoje kompetencie. Všetko mu dávali pod nos na tanieri, bez toho, aby ho podporovali v snahe usilovať sa o čo najlepšie výsledky. Takéto dieťa je zvyknuté, že sa snažiť nemusí a všetko dostane - rodičia ho chránili pred povinnosťami, zlyhaním a nemali trpezlivosť viesť ho k trpezlivosti. Z toho dôvodu nie je schopné užívať si spoločenské aktivity a športy, v ktorých sa súťaží, hoci aj priateľsky. Keď si dieťa uvedomí, že nie je v niečom úžasné (ako mu to mohli dať rodičia pocítiť), odmietne sa hier zúčastniť.
- Má nízku sebadôveru: Mohlo by sa zdať, že tieto deti budú prehnane sebavedomé, no nie je tomu tak. Dieťa je síce chované ako v bavlnke a rodičia mu možno dali pocítiť, že nemusí nič robiť a aj tak dostane všetko, no skôr či neskôr sa stretne s reálnym svetom. V skutočnom svete to nefunguje tak ako doma, ľudia mu nevyhovejú. V skutočnom svete si musí veci vybojovať, pracovať na nich, stanoviť si ciele, za ktorými potom tvrdo pôjde. Tieto deti nemali príležitosť vybudovať si pocit kompetencie, ktorý je potrebný na to, aby si verili. Keď nemajú sebadôveru, o to viac obviňujú svet za to, že sa nemajú dobre a nemajú to, čo chcú. Odborníčka na pedagogiku Amy McCready súhlasí: „Pokiaľ sa k dieťaťu správajú rodičia ako k výnimočnej snehovej vločke, oberajú ho o možnosť poučiť sa z chýb a naučiť sa prekonať ťažkosti a náročnosť života.“ Akonáhle sa stretnú s reálnym svetom a nedostanú od neho rovnakú odpoveď ako od rodičov (rozmaznávanie a benevolencia), začnú byť zmätené, nevedia ako reagovať, tak začnú o sebe pochybovať.
- Hovorí s vami ako s kamarátom: Rodičia sú piliere rodiny, ktoré majú dieťa vzdelávať, učiť morálke a viesť k spokojnému a harmonickému životu. Urobia tak pevnými a stabilnými hranicami a pravidlami, ako aj láskou a bezpečím. Rozmaznané dieťa toto nemá, rodičia pravidlá nemajú, alebo ich menia až príliš často či upúšťajú od nich, takže dieťa si vždy vydobyje svoje. Naučí sa, že pravidlá nič neznamenajú a na neho rozhodne neplatia. V podobnom duchu sa začne správať aj k rodičom - nie sú autorita, ale osoby, s ktorými je veľmi jednoduché manipulovať. Dieťa si to uvedomuje a využíva to - rozpráva sa s rodičmi často ako s podriadenými, neprosí a neďakuje, prikazuje. Na výzvy či prosby nereaguje, nepomôže, je neochotné pristúpiť na kompromisy.
- Vyžaduje špeciálne zaobchádzanie: Rozmaznané dieťa si často vymýšľa svoje vlastné pravidlá, na ktorých trvá. Cíti sa byť dôležitejším ako rodina a dáva to patrične najavo. Ak sa mu nepáči, že celá rodina bude mať na večeru cestoviny, začne mrnčať, že chce syr a hranolky - a mrnčí, dokým to nedostane. Takže rodič varí dve večere. Takéto požiadavky a chovanie sa opakuje častejšie a častejšie, dokým je rodič ochotný vyhovieť.
- Vždy si pýta viac: Je jedno, koľko hračiek, čokolády či kúskov koláča má, vždy je mu málo. Keď sa spravodlivo po večeri rozdelí napríklad zmrzlina, dieťa sa nebude pozerať do svojej misky, ale brať porcie zmrzliny súrodencom či vám. Keď dáte každému tyčinku, tú svoju si rýchlo zje a pritom už načahuje ruky po tyčinke matky či otca.
Rozmaznanosť je naučená, dá sa teda odučiť
Klinická psychologička Laura Merkham hovorí: „Deti konajú ako ich učíme konať. Pokiaľ sme boli príliš mäkkí a nenastavili limity, dieťa nebude zvyknuté prispôsobiť sa hraniciam.“ Pokiaľ musíte vášmu dieťaťu ponúknuť úplatok, aby urobilo, čo má urobiť, niečo je veľmi zlé. Klinická psychologička Suzanne Gelb upozorňuje, že v takomto prípade sa nedivte, ak požiadate osemročného, aby si odložil špinavý tanier, a ono sa spýta „Čo za to?“ alebo „Koľko mi zaplatíš?“.
Ak vidíte znaky rozmaznaného dieťaťa u toho vášho, nezúfajte. „Pamätajte, že neexistuje gén na rozmaznanosť. Je to naučené chovanie, ktoré môže byť odnaučené - čím rýchlejšie, tým lepšie,“ tvrdí psychologička Michele Borba. Ako na to?
- Nechajte ich plakať a hnevať sa, ale neustupujte. Použite empatiu, zároveň však držte pevne stanovené limity a pravidlá.
- Naučte sa hovoriť dieťaťu „nie“ bez pocitu viny.
- Nenechajte dieťa vyhrať. Ak bolo zvyknuté, že vytrvalým mrnčaním, plačom a záchvatmi dostane, čo chce, musí naraziť na pevnosť a neústupnosť rodiča, aby sa poučilo a odnaučilo rozmaznaným manierom.
- Hranice a limity stanovte s empatiou a porozumením. Na dieťa sa vzťahujú povinnosti, ale i práva. Nemusíte byť tyran, aby ste dieťa naučili správne sa chovať.
- Pamätajte si, že deti akceptujú limity lepšie, ak cítia láskyplné spojenie s rodičom.
- Rozvíjajte v rodine pocit vďačnosti za všetko, čo máte - a to najmä nemateriálne.
- Učte deti všímať si a zohľadňovať pocity druhých (Ako sa asi cítil tatko, keď si mu vzal jeho kúsok koláčika? Ako sa cítil tvoj kamarát, keď si mu hodil piesok do vlasov - páčilo by sa ti, ak by to niekto urobil tebe?).
- Keď je všetko v živote dieťaťa „moje, moje, moje“, nasmerujte jeho pozornosť na „naše“.
- Nepodriaďujte všetko dieťaťu. Vyjadrujte sa a konajte v rodine spôsobom, aby dieťa pocítilo dôležitosť každého člena rodiny (Spýtajme sa ocka, čo by dnes chcel robiť).
- Pamätajte si, dieťa lepšie reaguje na podporu, nie trest.
Inšpiratívne Montessori aktivity pre staršie deti (6-12 rokov)
Montessori hry si užijú aj staršie deti, približne vo veku 6 až 12 rokov. Tieto deti sú už vo veľkej miere pri hraní samostatné. Mali by ste im teda vymýšľať aktivity, na ktorých vzniku sa budú podieľať aj ony samy. Podporte tak ich zručnosti a rozvíjajte kreativitu, ktorá môže neskôr vyprofilovať aj výber strednej školy. Taktiež prostredníctvom Montessori aktivít môžete doštudovať niektoré problematické predmety.
1. Hravá matematika
Žiaci prvého stupňa privítajú ľahké cvičenia z matematiky. Podľa vzoru si pripravte špeciálne kocky s číslicami do desať, napíšte ich aj na samostatné papieriky a pripravte aj pár príkladov. Potom si vezmite stavebnicu, ktorá bude mať dve rôzne farby. Môžu to byť nadpájacie kocky alebo tyčky, ktoré do seba zapadajú ako na videu. Podľa vzoru začnite počítať rôzne príklady, keď si deti uľahčia sčítavanie pomocou rátania jednotlivých dielikov. Príklady môžu riešiť buď náhodne podľa hodov kociek alebo použite vopred pripravené príklady.
2. Vodná zvonkohra
Zoberte si tri väčšie poháre na červené víno a nalejte do nich vždy odlišné množstvo vody. Potom si namočte prst do vody a postupne prechádzajte po okraji. Nechajte dieťa, nech po vás zopakuje tieto úkony a vytvorí si vlastnú vodnú symfóniu.
3. Vedecké laboratórium
Ako rastú rastlinky, naučíte deti od úplných základov veľmi jednoduchým spôsobom. Zožeňte si väčšiu priesvitnú nádobu, tá môže byť z umelej hmoty a keby ste nevedeli nájsť nič iné, môže to byť aj lacnejšie akvárium. Nasypte do neho zeminu a potom zasaďte niektoré rastlinky od semiačok, iné už môžu byť vyrastené a len ich tam presadíte. Dávajte ich vždy čo najtesnejšie k okraju, aby deti potom mohli sledovať celý proces od zaklíčenia až po rast korienkov.
4. Svetová zoológia
Ak máte doma väčšiu mapu sveta, rozložte si ju na stôl a pripravte figúrky zvieratiek. Deti ich podľa krajiny ich pôvodu alebo podľa najväčšieho výskytu budú rozkladať po jednotlivých kontinentoch a precvičia si tak aj niečo z prírodovedy.
5. Slepá mapa
Staršie deti precvičte pomocou slepej mapy, do ktorej budú vkladať vami vytvorené vlajky. Kúpte väčší polystyrén, na ktorý nalepíte veľkú mapu sveta. Pomocou špáradiel a vytlačených obrázkov vytvorte vlajky, ktoré budú potom zapichovať do konkrétnych štátov. Úlohu môžete rôzne zjednodušovať a sťažovať. Mapa môže mať iba obrysy krajín a nebude mať ich pomenovanie, hľadať môžu nielen vlajky, ale aj hlavné mestá a vyskúšať môžete aj slovenskú alternatívu s mestami.
6. Cvičenie slovíčok
Túto hru môžete využiť na viacero spôsobov. Ak ide o prváčika, vystrihnite mu rôzne obrázky a pridajte k tomu písmenká abecedy. Deti potom budú správne ukladať ich pomenovania. No zároveň tak s nimi môžete skúšať aj cudzí jazyk, keď musia slovíčka skladať v tomto podaní.
7. Stavanie geometrických tvarov
Nájdite si na internete predlohy, z ktorých vytvoríte malé papierové hlavolamy. Pripravte pre deti vytlačené skladačky, ktoré si rozstrihnú a budú z nich vytvárať rôzne tvary. Tie staršie môžete zároveň preskúšať aj zo vzorcov na prerátanie obvodu či objemu.
8. Skladanie mozaiky
Na podobnom princípe funguje aj skladanie vlastných ornamentov a kreatívnejšia obdoba puzzle. Teraz deti nebudú robiť nič podľa predlohy, musia do všetkého zapojiť vlastnú fantáziu a vytvárať buď abstraktné, alebo konkrétne obrázky. Urobte im to farebne i tvarovo pestré, aby sa im naskytlo viac alternatív.
9. Hádanie krajín podľa piesní
Naučte deti niečo z tradícií iných štátov a zároveň im pomôžte rozoznávať cudzie jazyky. Nemusíte byť hudobne nadané ako pani vo vzorovej ukážke. Vy si môžete pripraviť zmes rôznych tradičných piesní alebo si vytvorte playlist na internete. Potom im ich postupne púšťajte a oni budú hádať krajiny, odkiaľ skladby pochádzajú.
10. Tajné odkazy
Deti milujú akékoľvek tajomstvá. Naučte ich písať šifrované správy, ktoré si môžu vymieňať spolu so svojimi kamarátmi. Budú na to potrebovať biele voskovky, biely výkres a vodové farby. Najprv si na papier napíšu odkaz a potom ho pošlú kamarátovi. Ten dešifruje ich správu pomocou farebných voskoviek, ktoré zanechajú miesta namaľované pastelkou zosvetlené.
11. Vesmírne planéty
Každá z planét vo vesmíre má svoje charakteristické sfarbenie alebo v prípade Saturnu aj špecifický tvar. Pomocou plastelíny nechajte deti vytvoriť celú sústavu, ktorá však musí rozmerovo súhlasiť s reálnou mierkou. Čiže tie planéty, ktoré sú menšie, musia tvoriť iba maličké guličky a aspoň čiastočne by malo sedieť aj ich sfarbenie. Nakoniec ich rozložia podľa poradia na slnečnej sústave.
tags: #sestrocne #dieta #vyvin #najmama