Aj keď to nie je úplne normálne, takmer každé dieťa si počas svojho vývinu prejde provokovaním či šikanou v rôznych formách. Možno sa doťahuje so súrodencami alebo kamarátmi, čo je súčasťou bežného sociálneho učenia. Avšak, šikana, ktorá prekračuje hranice bežných konfliktov, môže na deťoch zanechať dlhodobé stopy a negatívne ovplyvniť ich psychický aj fyzický stav. Ak sa vám zdá, že vaše dieťa je obeťou šikany alebo ak samo šikanuje niekoho druhého, je dôležité situáciu správne podchytiť a aktívne riešiť, aby sa úspešne vyriešila a predišlo sa závažným následkom. Šikanovanie sa vo väčšej či menšej miere vyskytuje všade a nie je pred ním imúnny žiadny typ školy. Práve preto by aj deti, ktoré so šikanou žiadne skúsenosti nemajú, mali o nej vedieť a byť pripravené na to, ako reagovať.
Definícia šikanovania a jeho prejavy
Šikanovanie, fenomén čoraz častejšie diskutovaný nielen v školských laviciach, ale aj v odborných kruhoch, sa definuje ako správanie, ktoré je nechcené a zároveň výrazne agresívne. Jeho kľúčovou charakteristikou je prítomnosť skutočnej alebo aspoň vnímanej nerovnováhy moci medzi aktérmi. K tomuto deštruktívnemu správaniu navyše nedochádza jednorazovo, ale opakuje sa, prípadne má tendenciu opakovať sa v priebehu času, čím vytvára pre obeť dlhodobý stres a pocit bezmocnosti. Silnejší jednotlivec, alebo skupina, ubližuje verbálne alebo fyzicky slabšiemu jednotlivcovi, ktorý sa nedokáže účinne brániť. Pri šikane teda ide o nevhodné prejavy agresívneho správania, ktoré niekomu ubližujú a obeť šikanovania sa voči nim nevie alebo nemôže účinne brániť.
Je kľúčové uvedomiť si, že šikanovanie je niečo iné ako bežné detské či mládežnícke konflikty. Pri konflikte nejde o nerovnováhu moci; obe strany s niečím rovnako nesúhlasia a ich sily sú zvyčajne vyrovnané, čo im umožňuje spoločne hľadať riešenie alebo sa dohodnúť na kompromise. Učitelia a vychovávatelia často hovoria, že sú frustrovaní z toho, ak rodičia označujú bežné detské konflikty za šikanovanie, čím sa znižuje vážnosť skutočných prípadov šikany. Pre rodičov je podstatné vedieť, kedy je správanie ich dieťaťa už mimo normu, kedy sa už nespráva tak ako ostatné deti v jeho veku a má nábeh na správanie typické pre šikanovanie.
Šikana sa môže týkať všetkých vekových kategórií, od predškolákov až po dospievajúcich. Stretávame sa s ňou v rôznych kolektívoch, či už na školách, krúžkoch, na praxi či stáži, brigáde, alebo dokonca v prvom zamestnaní. Medzi najčastejšie formy šikany patria:
- Fyzické šikanovanie - Ide o priame fyzické útoky, ako sú bitky, kopance, potkýnania, facky či iné násilné a agresívne prejavy správania, ktoré spôsobujú obeti fyzickú bolesť alebo zranenia.
- Verbálne šikanovanie - Táto forma zahŕňa slovné útoky, urážky, nadávky, vydieranie, posmievanie sa, vulgárne vyjadrovanie sa o niekom, zastrašovanie a neustále znevažovanie, ktoré obeti ubližuje psychicky a poškodzuje jej sebavedomie.
- Sociálne šikanovanie - Prejavuje sa snahou niekoho vylúčiť z kolektívu, ignorovať ho, zámerne ho prehliadať, šíriť o ňom klebety, poškodzovať jeho dobré meno alebo reputáciu. Týmto spôsobom je obeť izolovaná a ochudobnená o sociálne kontakty.
- Sexuálne šikanovanie - Zahŕňa nevhodné dotyky, sexuálne narážky, komentovanie vzhľadu s erotickým podtónom, urážlivé gestá či posielanie a preposielanie pornografického obsahu, čím dochádza k narušeniu intimity a dôstojnosti obete.
Prečo deti šikanujú alebo sú šikanované?
Hlbšie pochopenie dynamiky šikanovania si vyžaduje nazrieť na motívy a charakteristiky oboch strán - obetí aj agresorov. Väčšina z nás si myslí, že deti, ktoré šikanujú, sú veľké, drsné a agresívne. Deti, ktoré sú šikanované, väčšinou vyzerajú inak ako ich rovesníci a sú tichšie a nie až tak sebavedomé. Psychologička Katarína Trlicová z Linky detskej istoty však zdôrazňuje, že objektom šikany môže byť ktokoľvek. Zároveň spresňuje, že ním často býva dieťa, ktoré je v niečom odlišné. Z fyzického hľadiska to môže byť akákoľvek odlišnosť alebo akékoľvek fyzické znevýhodnenie. Objektom šikany bývajú častejšie aj deti s nižšími či, naopak, s nadpriemernými mentálnymi schopnosťami, deti, ktoré sú školsky úspešné či neúspešné, zdravotne znevýhodnené, deti s poruchou učenia, plaché, plačlivé alebo pre niečo neobľúbené deti, ktoré majú znížený prah citlivosti, znížené sebavedomie a sebaúctu. Obeťami ponižovania a verbálnych či fyzických útokov sa častejšie stávajú aj deti, ktoré sú príslušníkmi menšiny, napríklad inej národnosti či etnika, vierovyznania, špecifického statusu rodičov, či už sociálne a ekonomicky silného, alebo, naopak, zo znevýhodneného prostredia. Obeťami šikany sú väčšinou skutočne niečím odlišné a v očiach tých, ktorí šikanujú, aj slabšie, čo agresori využívajú na uplatnenie svojej moci.
Pokiaľ ide o agresorov, je ťažké pripustiť si, že by vlastné dieťa mohlo byť „zlé“ alebo sa zle a kruto správalo k iným. Ľudská psychika je však zložitá. Podľa psychológov nemožno dospelých ani deti jednoducho rozdeliť na dobrých a zlých a ani povedať, kedy a kto sa niekedy dopustí nevhodného, agresívneho či krutého správania. Psychológ a garant inovačného vzdelávania v Inklucentre Viktor Križo upozorňuje, že agresormi sa môžu stať úplne všetky deti. Na základe štúdií popredných odborníkov z odboru psychológie, ako sú Philip Zimbardo či Stanley Milgram, je zrejmé, že aj z „dobrých“ ľudí sa môžu situačne stať ľudia s negatívnym správaním. Z výskumov zároveň vyplynulo, že u detí je náchylnosť na obrat od dobrého k situačne zlému správaniu výrazne nižšia ako u dospelých a dá sa aj ľahšie riešiť.
Viktor Križo vysvetľuje, že väčší predpoklad na ubližovanie majú deti vtedy, keď im niekto ubližuje alebo im ubližoval, keď prežili traumy, zanedbávanie či týranie. Pri tom však vôbec nemusí ísť najmä o deti z marginalizovaných komunít či zo slabého socioekonomického prostredia. Ešte častejšie to môžu byť deti z dobre zabezpečených rodín či nadané deti s vyšším intelektom. Dieťaťu, ktoré šikanuje alebo ubližuje iným, často v domácom alebo školskom prostredí chýba pocit bezpečia, pochopenia a prijatia. Psychológ, mediátor a učiteľ Marshall Rosenberg v koncepte nenásilnej komunikácie upozorňuje, že každý prejav násilia je iba nešťastným vyjadrením nenaplnených potrieb. Deti nedokážu túto situáciu samy vyriešiť a vyrovnať sa so svojimi ťažkosťami. Z pocitu frustrácie a ohrozenia následne ubližujú druhým. Je dôležité si uvedomiť, že deti, ktoré šikanujú, netreba hneď odsúdiť ako „zlé“. Nezabúdajme, že sú to stále len deti a učia sa, ako naložiť s rôznymi pocitmi a situáciami. Je dôležité, aby sme my - dospelí - do situácie správne zasiahli.
Rozpoznanie signálov šikanovania u dieťaťa
Rozpoznať šikanu môže byť náročné, pretože deti o svojich problémoch často hovoria nerady alebo sa boja následkov. Je pravdepodobné, že vaše dieťa vám o šikane samo od seba nepovie. Preto je kľúčové všímať si zmeny v jeho správaní a náladách. Agresívne prejavy doma a verbálne či fyzické útoky na spolužiakov v škole tiež môžu signalizovať nenaplnené potreby dieťaťa a nedostatok pocitu bezpečia a pochopenia, na ktoré sa rozhodlo reagovať útokom. Existujú určité prejavy detí, ktoré môžu mať vzťah k šikanovaniu. Čím viac sa ich objaví, tým je riziko väčšie. Jednotlivé prejavy nemusia mať so šikanovaním nič spoločné, ale určite signalizujú skryté volanie dieťaťa o pomoc.
Signály u dieťaťa, ktoré je obeťou šikany:
Ak dieťa v škole nemá pocit bezpečia, môže sa pokúšať vyučovaniu vyhýbať, snažiť sa o akúsi nenápadnosť alebo zo školy unikať. Psychológ Viktor Križo hovorí, že to, že dieťa neúmerne trpí, zistíme tak, že je osamelé, stiahnuté, nechce hovoriť o svojich problémoch, je zamrznuté alebo nervózne. Môže byť aj agresívne, plačlivé, nechce jesť, zle spí, bolí ho brucho a podobne. Ak má dieťa časté bolesti hlavy či brucha a vynecháva preto vyučovanie, treba spozornieť a položiť si otázku, či nie sú jeho problémy v skutočnosti psychosomatické. Viktor Križo upozorňuje, že všetky tieto signály môžu mať veľa príčin a v zásade je jedno, či dieťaťu niekto ubližuje v škole, doma či trpí úzkosťami alebo depresiami, alebo traumou. Príznaky duševnej bolesti dieťaťa sú veľmi podobné.
Medzi konkrétne signály šikanovania, pri ktorých by rodičia mali spozornieť, patria:
- Zmeny vo vzhľade a stavu vecí: Všímajte si, ako vyzerá jeho oblečenie, keď príde zo školy - roztrhané oblečenie, časté nehody, modriny, odreniny, škrabance, začervenané fľaky na koži môžu byť znakom, že sa deje niečo, čomu sa váš syn alebo dcéra nevie ubrániť. Poškodené veci a školské pomôcky v zlom stave (potrhané či počmárané zošity, natrhnutá mikina, špinavé oblečenie) a častejšie strácanie vecí a školských pomôcok (učebnice, prezuvky, perá, oblečenie na telesnú) sú tiež varovné signály.
- Finančné a stravovacie zmeny: Dieťa je hladné, nikdy nemá peniaze, napriek tomu, že ste mu dali vreckové a nič si za ne nekúpil. Alebo chodí pešo, i keď ste mu dali peniaze na autobus či električenku. Šikanujúce deti často berú desiatu alebo peniaze druhým, nemajú problém ukradnúť preukaz na MHD, len aby spolužiakovi ublížili. Ak si dieťa pýta viac peňazí či iné druhy potravín na desiatu, aj to môže naznačovať problémy.
- Emocionálne a behaviorálne zmeny: Zmenilo sa jeho/jej správanie - je nezvyčajne náladový/á alebo utiahnutý/á do seba. Menia sa jeho/jej stravovacie návyky alebo zle spí. Dieťa môže byť zamrznuté alebo nervózne, agresívne, plačlivé.
- Školské problémy: Zhoršuje sa mu prospech v škole. Zdráha sa ísť do školy, trvá na tom, aby ste šli s ním/ s ňou alebo predstiera, že mu je zle.
Signály u dieťaťa, ktoré je agresorom:
Na druhej strane, aj dieťa, ktoré šikanuje, môže vysielať signály, že niečo nie je v poriadku. Niekedy sú rodičia svedkami fyzickej agresie svojho dieťaťa voči druhému alebo ho vidia nadávať spolužiakovi či trhať hračky z rúk druhým deťom na ihrisku. Pre rodičov je podstatné vedieť, kedy je správanie ich dieťaťa už mimo normu a má nábeh na správanie typické pre šikanovanie. To, čo deti hovoria o svojom dni a správaní alebo detských konfliktoch, nekorešponduje vždy s realitou.
Vedieť, ako zvládať šikanovanie | WonderGrove | Sociálne zručnosti
Kľúčová komunikácia s dieťaťom
Bez ohľadu na to, či je vaše dieťa obeťou alebo agresorom, kľúčom k riešeniu šikany je otvorená a citlivá komunikácia. Na to, aby dieťa cítilo, že sa nám môže zdôveriť, je podľa psychologičky a odbornej garantky Linky detskej istoty Kataríny Trlicovej dôležitý najmä dobrý a otvorený vzťah rodiča s dieťaťom. Ak sa s dieťaťom rodič bežne rozpráva o zážitkoch, o kamarátoch, o prežívaní, o zvládaní rôznych situácií, ale hlavne dieťa počúva a dôveruje mu, dieťa zvyčajne nemá problém zdôveriť sa. Pri každej zmene správania dieťaťa či ochoty zverovať sa s ťažkosťami a pocitmi treba spozornieť. Signálom, že dieťa čosi ťaží, môže byť zmena zvykov a správania. Ak rodič vníma, že dieťa uniká z rodinných vzťahov, často ho niečo bolí, zhoršilo sa v učení, je utiahnuté alebo podráždené, nechce s rodičmi komunikovať, znamená to, že dieťa vysiela signály, že ho niečo trápi a že riešenie problému samo so svojou psychickou výbavou nezvláda.
Ako komunikovať, keď je dieťa obeťou šikany:
Ak máte podozrenie alebo ste sa dozvedeli, že vaše dieťa niekto šikanuje, je potrebné začať situáciu aktívne riešiť. Uvedomte si, že to, čo sa deje, nie je vaša vina a nie je to ani vina dieťaťa. Keď rodič zistí, že jeho dieťaťu je alebo bolo ubližované, spravidla to so sebou prináša množstvo nepríjemných emócií a pocitov. Najčastejšie sú to hnev, strach, ľútosť, pocity krivdy, bezmocnosti a výnimkou nie je ani to, že sa cítime dotknuto či ponížene. Pre dobro vášho dieťaťa a vyriešenie situácie ich ale musíte odsunúť a začať problém riešiť aktívne a s chladnou hlavou, aj keď je to možno ťažké.
- Vytvorte bezpečný priestor: Ak sa vám dieťa zdôverilo s tak náročnou vecou ako je šikana, potrebuje vašu pomoc a pocit bezpečia. Pocit bezpečia rozrušený, kričiaci či plačlivý rodič dieťaťu nevie poskytnúť. Preto najlepšie, čo môžete urobiť, je to, že sa upokojíte. Teraz tu buďte len pre vaše dieťa. Poskytnite vášmu dieťaťu bezpečné a podporné miesto bez predsudkov, kde môže vyjadriť svoje pocity. Keď vaše dieťa začne rozprávať svoj príbeh, len počúvajte a neprerušujte ho. Povzbuďte svoje dieťa, aby hovorilo. Uistite ho, že NIE JE to jeho chyba a nie je v tom samo.
- Citlivé počúvanie: Niekedy je pre dieťa náročné hovoriť o tom, čo sa mu stalo, priamo. Často sa deti viac otvoria pri spoločnej aktivite - pri varení, počas jazdy autom a pod. Doprajte dieťaťu dostatok času a priestoru na to, aby vám o problémoch porozprávalo. Keď si vás dieťa vybralo za osobu, ktorej sa chce zveriť, rešpektujte to. Nevolajte hneď k rozhovoru partnera či súrodencov dieťaťa. Ak niečomu nerozumiete, dopýtajte sa. Dieťaťu však neskáčte do reči a nerobte unáhlené závery. V prvej fáze je lepšie viac počúvať ako hovoriť.
- Všeobecné otázky: Otázky na dieťa voľte citlivo a pokiaľ možno všeobecnejšie. Napríklad: „Stalo sa ešte niečo iné, o čom by si mi mal/a povedať? Je ešte niečo, čo by som o tom mal/a vedieť? Čo sa dialo potom? Kto iný tam ešte bol? Hovoril si o tom ešte s niekým okrem mňa? Ako by si chcel/a, aby sme situáciu riešili? Čo navrhuješ?“ Mnohé deti majú strach z toho, že sa pre neho situácia a intenzita šikanovania po tom, ako ju začnú riešiť rodičia alebo škola, zhorší. Dieťa upokojte a vysvetlite mu, že sa mu pokúsite pomôcť. Nikoho neobviňujte. Neodsudzujte a neznevažujte deti (aktérov šikanovania), ale odsúďte samotnú šikanu. Určite vášmu dieťaťu nehovorte, že to malo riešiť skôr, inak alebo že sa malo brániť a pod. Na terajšej situácii to už nič nezmení a dieťaťu tak len znižujete sebavedomie. Pochváľte dieťa za to, že našlo odvahu sa vám zdôveriť a riešiť problém. Určite ho to stálo veľa stresu a námahy.
- Čomu sa vyhnúť: Pri komunikácii so šikanovaným dieťaťom je nevhodné povedať mu, aby sa postavilo proti agresorovi. Mohlo by mať pocit, že za riešenie je zodpovedné vaše dieťa. Aj keď to v počiatku môže fungovať (asertivita je často dobrá odpoveď), odoslanie dieťaťa späť do situácie bez ďalších informácií pravdepodobne spôsobí viac škody. Nesprávnou reakciou rodiča je poradiť dieťaťu, aby násilníka ignorovalo. To sa ľahšie povie, ako urobí. Vaše dieťa sa pravdepodobne pokúsilo ignorovať situáciu, čo je pre deti typická odpoveď. Keby bola táto metóda účinná, nebolo by potrebné, aby dieťa vyhľadalo vašu pomoc. Je ťažké ignorovať niekoho, kto sedí za vami v autobuse alebo vedľa vás v triede. Rodičia by tiež nemali brať veci do vlastných rúk, napríklad volať rodičom žiaka, ktorý šikanuje, alebo sa s ním pokúšať priamo porozprávať, pretože to môže situáciu ešte zhoršiť. Deti hľadajú rodiča, ktorý by ich naviedol na riešenie, vďaka ktorému by sa cítili bezpečne.
Špecifiká komunikácie s tínedžermi:
Vek dieťaťa zohráva pri ochote otvoriť sa rodičovi a hovoriť o svojom trápení dôležitú úlohu. Mladšie deti takmer vždy povedia, čo ich trápi, ak sú v bezpečí, ak zažívajú porozumenie a podporu. Tínedžeri potrebujú viac istoty, že dospelý, ktorý s nimi hovorí, ich nevyšetruje, neprepadá panike, ale má skutočný hlboký záujem o dieťa, nie o kuriozity šikanovania a hľadanie vinníka, vysvetľuje psychológ a pedagóg Viktor Križo. Ak dieťa cíti, že ho dospelý bezpodmienečne prijíma, povie mu o svojich ťažkostiach, aj keď je introvertné. Viktor Križo ďalej hovorí, že dieťa nepotrebuje, aby ho rodič poučoval alebo sa ho snažil hystericky chrániť. Dieťa potrebuje stabilného dospelého, ktorý ho počúva a prežíva s ním jeho bolesť, čím vytvára pôdu pre dôveru a nakoniec i posilnenie, aby zvládalo aj náročné situácie a ubližovanie v rovesníckych vzťahoch.
Online priestor a sociálne siete:
Statusy plné bolesti a hnevu či zdieľanie depresívnych obrázkov a videí treba brať ako signál, že sa dieťa možno snaží ventilovať v online priestore svoj smútok alebo negatívne zážitky. Online svet však nikdy nie je skutočným obrazom prežívania dieťaťa, takže k posudzovaniu treba pristupovať opatrne, ale ako signál to môže stačiť, hovorí psychológ Viktor Križo. Ak dospelý reaguje zhurta, prudko, emotívne, tak dieťa vystraší a tínedžer si povie, že sa o dospelého, ktorý vidí jeho smútok, depresiu či ubližovanie cez seba, nemôže oprieť. Po prečítaní znepokojivého statusu túžime prirodzene čo najskôr zistiť, čo naše dieťa trápi. Podľa Viktora Križa si však treba dať pozor, aby sme pri kladení otázok neskĺzli k vyšetrovaniu dieťaťa. Vyšetrovanie napĺňa potreby dospelého, ktorý potrebuje vedieť, rozumieť, rozhodovať, kontrolovať, prípadne riešiť si svoju traumu z detstva a školy. Naopak, regulovaný dospelý dieťa upokojuje, nezachraňuje, nepoučuje a autenticky ponúka podporu, a najmä ho počúva.
Ako komunikovať, keď je dieťa agresorom:
V prípade, že sa dozviete, že vaše dieťa niekoho šikanuje, je dôležitá komunikácia. Ak cítite hnev, hanbu, strach alebo akýkoľvek iný pocit, je dôležité sa najprv upokojiť a uistiť sa, že sa s dieťaťom rozprávate s chladnou hlavou. Posaďte sa spolu v prostredí, kde vás nič nevyrušuje, v čase, keď sa nemusíte nikam ponáhľať a vy aj dieťa máte dobrú alebo neutrálnu náladu. Narovinu a bez emócií dieťaťu oznámte, že ste sa dozvedeli o jeho šikane. Ešte nehovorte o treste ani nespomínajte, že ste nahnevaní či sklamaní. Skúste zistiť, prečo vaše dieťa vlastne šikanuje. Deti môžu mať rôzne reakcie; niektoré vám hneď povedia pravdu, iné budú zapierať a ďalšie nebudú schopné povedať, prečo niekoho týrajú. Ak vám povedia pravdu, postúpte k ďalšiemu kroku. Ak budú zapierať a vy ste si 100 % istí, že klamú, pokračujte v diskusii, až kým sa dieťa neprizná. Keď už príčinu poznáte, vysvetlite dieťaťu, že ubližovať druhým nikdy nie je riešením. Uistite sa, že dieťaťu vysvetlíte následky jeho správania.
Psychologička Katarína Kožová z Linky detskej istoty upozorňuje, že je nesmierne dôležité snažiť sa zistiť všetky okolnosti, ktoré k násiliu či šikane viedli, a to zo strany dieťaťa, ktorému bolo ublížené, i zo strany dieťaťa, ktoré ublížilo. Je vhodné zamerať sa na ubližujúce správanie a podnetným rozhovorom zisťovať, čo ním dieťa chce dosiahnuť, aké emócie ho sprevádzajú, či by to šlo aj inak a podobne. Oceňte, ak dieťa pripustí, že svojím správaním ubližuje. Priestor na vyventilovanie negatívnych emócií a pochopenie potrebujú obe strany. Porozprávajte sa s dieťaťom, vypočujte si jeho názor na situáciu. Dohovorte dieťaťu a snažte sa, aby so šikanovaním ihneď prestalo. Zvoľte primeraný trest a pokúste sa ospravedlniť šikanovanému dieťaťu či jeho rodičom. Vysvetlite dieťaťu, čo je to šikanovanie a objasnite mu, že pokiaľ niekomu ubližuje, nie je to hra či zábava. Šikanovanie ako činnosť odsúďte a vyjadrite k nej negatívny postoj a nulovú toleranciu. Vysvetlite dieťaťu, aké sú jej riziká - pre toho, kto je šikanovaný, a zároveň aj pre toho, kto šikanuje.
Prvé kroky rodičov pri podozrení na šikanu
Bez ohľadu na to, či vaše dieťa šikanuje, alebo je šikanované, prvým a najdôležitejším krokom je zachovať si chladnú hlavu. Emócie ako hnev, strach alebo hanba sú prirodzené, no môžu brániť efektívnemu riešeniu.
- Pokojná a rozvážna reakcia: Ak sa vám dieťa zdôverilo, že v škole zažíva násilie, alebo máte podozrenie, že je v škole objektom prejavov agresie alebo šikany, vašou prioritou je udržať si pokoj. Len tak dokážete byť dieťaťu stabilnou oporou. Ak ste zistili, že vaše dieťa niekoho šikanuje alebo šikanovalo, je potrebné sa k situácii postaviť zodpovedne a s rozvahou.
- Zaznamenávanie informácií: Zaznačte si všetky informácie, ktoré vám dieťa poskytlo. Ak o šikane existujú nejaké dôkazy (zranenia, zničené veci, správy v telefóne a pod.), odložte si ich, možno ich budete neskôr potrebovať. Tieto dôkazy môžu byť kľúčové pri ďalšom riešení situácie so školou alebo odborníkmi.
- Kontaktovanie školy: Ak sa šikanovanie týka školy či spolužiakov dieťaťa, oslovte triednu učiteľku. To platí aj v prípade, pokiaľ sa šikanovanie nedeje priamo na jej hodinách. Triedny učiteľ by mal deti poznať najlepšie a nie je vhodné ho obchádzať a ísť napríklad priamo za riaditeľom, iným vyučujúcim a pod. S triednym učiteľom si dohodnite stretnutie alebo mu zavolajte. Nie je vhodné ho „prekvapiť“ cez prestávku a postaviť ho tak pred hotovú vec.
Spolupráca so školou a odborníkmi
Po počiatočnej komunikácii s dieťaťom a upokojení emócií je nevyhnutné nadviazať spoluprácu so školou. Najčastejšie to býva triedna učiteľka, ktorá by mala situáciu preveriť. V komunikácii so školou či s učiteľom trvajte na riešení situácie, ale zostaňte pokojný, slušný a vecný. Nie je vhodné zvyšovať hlas či obviňovať učiteľa za vzniknutú situáciu. Pokiaľ o šikane existujú nejaké dôkazy, predložte ich učiteľovi.
Eva Smiková z Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie zdôrazňuje, že v rámci celoškolskej stratégie proti šikanovaniu by každá škola mala mať vypracovaný systém, ako zapracuje Smernicu o šikanovaní na podmienky školy, a preto by všetci dospelí v škole mali byť informovaní o postupoch prevencie, intervenciách a mali by vedieť, ako postupovať. Pedagóg by mal po odhalení šikany alebo prijatí podnetu na ňu predovšetkým zachovať pokoj. Rozčúlená reakcia učiteľa môže byť zdrojom zábavy pre agresorov a zvýšiť ich prestíž a pozíciu v triede.
Úlohou pedagóga je určiť, či ide o konflikt alebo šikanu, a individuálne sa porozprávať s dieťaťom, ktorému niekto ubližoval, aj s tým, ktoré ubližovalo. Zároveň je úlohou učiteľa ochrániť obeť pred ďalším násilím, napríklad umožniť obeti skorší odchod z vyučovania, aby sa nestretla s agresormi. Škola by mala aj posilniť dozor cez prestávky na miestach, kde dochádza k šikanovaniu, a zabrániť stretnutiam útočníka a obete, pokiaľ sa problém nevyrieši.
Učiteľ by mal celú situáciu medzi deťmi preveriť a začať ju riešiť. Určite bude potrebovať pár dní na to, aby si s deťmi pohovoril alebo aby porovnal svoju skúsenosť s ostatnými vyučujúcimi. Zistite, aký postup navrhuje. Preverte, aké postupy riešení problémov so šikanovaním má škola - či sa pridržiava smernice Ministerstva školstva, alebo má vypracované vlastné postupy pre riešenie podobných problémov, a či má zavedený preventívny program.
Kroky, ktoré učiteľka či učiteľ podniknú, môžu podľa závažnosti prípadu konzultovať aj so školským psychológom alebo prizvať školský podporný tím. Ak ide napríklad o ublíženie na zdraví alebo iné trestné činy, k riešeniu je potrebné oznámenie na políciu. Ak škola vášho dieťaťa ponúka služby psychológa, navštívte aj jeho. Ten môže pomôcť tak vášmu dieťaťu, ako aj celému kolektívu triedy v riešení vzniknutej situácie. Ak ani po čase nevidíte zmenu, dohodnite si ďalšie stretnutie s vyučujúcim či s vedením školy a hľadajte spoločne riešenia. V prípade, že sa vám prístup školy k situácii nepozdáva a/alebo šikana neprestane, je vhodné zvážiť zmenu triedy alebo aj školy vášho dieťaťa. Ak sa rozhodnú potrestať agresora aj v škole - napríklad ho na určitý čas chcú vylúčiť z krúžku, v ktorom šikanoval druhých - podporte ich rozhodnutie. Je dobré, keď sa dieťa naučí, že ho zo situácie, ktorú si spôsobil sám a navyše ublížil druhým, nezachránite.
Riešenie s rodičmi agresorov: Cesta k zmiereniu, nie konfrontácii
Psychologička Katarína Kožová z Linky detskej istoty neodporúča osobné kontaktovanie rodiča, ktorého dieťa je šikanované, s rodičom dieťaťa, ktoré šikanuje, vzhľadom na silné emócie, ktoré by mohlo takéto stretnutie sprevádzať. Hľadanie riešenia na vlastnú päsť alebo konanie pod vplyvom silných emócií situáciu nevyrieši, naopak, takéto správanie môže viesť k znemožneniu ďalšej konštruktívnej komunikácie a môže zabrániť obnoveniu dobrých vzťahov v školskom kolektíve.
Diskusiu s rodičmi dieťaťa, ktoré ubližuje vášmu, odporúčame otvoriť napríklad na mimoriadnom rodičovskom združení, o ktoré môžete školu požiadať. Podľa psychologičky môže byť prvé stretnutie výlučne stretnutím rodičov dotknutých detí spolu so školským psychológom a s učiteľmi. Na ďalšie už možno prizvať aj deti. Nikdy však nie s cieľom konfrontácie obete a agresora, pretože konfrontácia by znamenala ďalší potenciálne traumatický zážitok pre dieťa, ktoré je šikanované. Odporúča, aby bolo rodičovské združenie, ktoré sa bude konať v prítomnosti detí, vopred pripravené v spolupráci so školským psychológom. Ak ho škola nemá, oslovte Centrum poradenstva a prevencie, pod ktoré škola spadá a môže vám poskytnúť odbornú podporu.
Kyberšikana: Neviditeľná, no o to zákernejšia hrozba
S nástupom digitálnych technológií a rozšírením sociálnych sietí sa objavila aj nová, často neviditeľná, no o to zákernejšia forma šikany - kyberšikana. Hoci niektoré štatistiky naznačujú, že kyberšikana je zatiaľ najzriedkavejšou formou šikanovania v porovnaní s fyzickým alebo verbálnym, jej dopad na psychiku dieťaťa môže byť mimoriadne devastujúci.
Kyberšikana zahŕňa použitie digitálnych technológií na obťažovanie, zastrašovanie alebo zahanbovanie inej osoby. Môže sa prejavovať prostredníctvom sociálnych médií, textových správ, e-mailov alebo herných platforiem. Statusy plné bolesti a hnevu či zdieľanie depresívnych obrázkov a videí treba brať ako signál, že sa dieťa možno snaží ventilovať v online priestore svoj smútok alebo negatívne zážitky. Avšak, k posudzovaniu treba pristupovať opatrne, pretože online svet nie je vždy skutočným obrazom prežívania dieťaťa, no ako signál to môže stačiť. Čoraz väčším problémom je aj kyberšikana, ktorej riešenie si vyžaduje špecifický prístup.
Dlhodobé dopady šikanovania a význam prevencie
Šikana môže na deťoch zanechať dlhodobé stopy, ktoré sa často prejavia až neskôr a obete šikany si ich so sebou berú aj do dospelosti. V konečnom dôsledku trpia nielen samotné deti, ktoré sa stali obeťou šikany, ale aj deti, ktoré šikanujú, pretože ich správanie je znakom hlbšieho problému a nenaplnených potrieb. Šikanovanie medzi deťmi a mladými ľuďmi nie je hra ani zábava.
Štúdia spoločnosti Ditch the Label, ktorá sa zúčastnilo 2 300 mladých ľudí vo veku od 12 do 20 rokov, ukázala alarmujúce výsledky týkajúce sa vplyvu šikanovania na duševné zdravie. Takmer polovica respondentov v dôsledku tejto skúsenosti upadla do depresie. Jeden z piatich uviedol, že bol za posledných 12 mesiacov šikanovaný, a každý desiaty priznal, že k šikanovaniu dochádza denne. Tretina respondentov, ktorí mali skúsenosti so šikanovaním, zažila samovražedné myšlienky a 41 % pociťovalo úzkosť. 62 % respondentov zažilo šikanovanie zo strany spolužiaka v triedy a 37 % zo strany inej osoby, ktorá navštevovala ich školu. Takmer dve tretiny respondentov sa domnievali, že príčinou šikany je ich vzhľad. Tieto štatistiky podčiarkujú naliehavú potrebu prevencie a včasnej intervencie.
Budovanie odolnosti a empatie: Rola rodiča v prevencii
Žiadny rodič nemá za cieľ vychovať drzé, neslušné, nespravodlivé či kruté dieťa. Avšak, aj napriek tomu, že to rodičia nechcú, neraz sú svedkami toho, že ich dieťa nie je milé ku svojmu kamarátovi alebo trhá hračky z rúk druhým deťom na ihrisku. Je tu však dobrá správa: niektoré deti z toho jednoducho vyrastú. Ich aktuálne nepriateľské správanie môže byť len súčasťou ich sociálneho a emocionálneho vývinu. Mladšie deti napríklad ešte nemajú schopnosť sebakontroly či regulácie svojich emócií. Staršie sa zase snažia za každú cenu zapadnúť medzi rovesníkov, pričom v týchto skupinách niekedy platí pravidlo, že čím väčší rebel dieťa je, tým viac je prijímané. Výzvou pre rodičov teda je, aby zistili a identifikovali, či je ich dieťa agresívne len natoľko ako ostatné deti, teda či sa správa negatívne len občas v istých situáciách, alebo je jeho negatívne a agresívne správanie zámerné a vyskytuje sa bežne.
Rodičia majú nezastupiteľnú úlohu v prevencii šikanovania prostredníctvom svojho vlastného príkladu a výchovy:
- Všímajte si úmyselnosť a opakovanie: Šikanovanie je úmyselné, opakované správanie, ktorého cieľom je niekomu ublížiť. Ak sa správanie dieťaťa nachádza v tomto spektre, ide určite o problém. Skúste si položiť jasné a priame otázky, ako sa vaše dieťa správa počas bežného dňa. Nepriamo sa spýtajte dieťaťa na jeho správanie na typických miestach, kde dochádza k šikanovaniu, ako je autobusová zastávka, školský dvor, ihrisko alebo aj sociálne siete. Ideálne, ak si nájdete pravidelne čas, aby ste dokázali dieťa pozorovať v kontakte s inými deťmi a sami vidíte, ako sa správa k ostatným. Práve z toho môžete najlepšie vyčítať jeho úmysly a typické reakcie voči ostatným. Je dobré, ak s dieťaťom a jeho kamarátmi trávite čas aj osobne.
- Hovorte o pocitoch druhých ľudí (empatia): Mladšie deti si bežne navzájom berú hračky. Bez opýtania a niekedy drzo. Je to preto, lebo si neuvedomujú, že druhé dieťa môžu zraniť. Keď ste s vaším dieťaťom na ihrisku a vidíte podobné správanie, hovorte o tom, ako by si inak mohlo požičať hračku od svojho kamaráta bez toho, aby mu ju bez slova vzalo. Vysvetlite mu, že o hračku môže kamaráta milo poprosiť a vďaka tomu sa s ním bude chcieť hrať aj nabudúce. Keď učíte svoje deti, že aj ostatní nejakým spôsobom cítia vplyv ich správania, budujete u nich okrem iného empatiu. Učte dieťa pracovať so svojimi emóciami.
- Zamerajte sa na potrebu „byť správnym/správnou“: Šikanovanie je o nerovnováhe moci a potrebe kontroly. Deti zvyčajne spozorujú, keď sa niekto iný správa zle. Označujú ho následne negatívnymi výrazmi, poprípade ho urážajú, ak ide o staršie deti. Málokedy sa však zamerajú na svoje vlastné „zlé“ správanie. Hovorte s deťmi o tom, že nestačí vnímať len negatívne správanie u iných, ale je potrebné všímať si ho aj u seba. Tým sa zameriate na ich potrebu byť dobrým a spravodlivým človekom. Namiesto opakovania negatívneho správania druhých alebo ich urážania vediete deti k tomu, ako byť ostatným dobrým príkladom.
- Vyjasnite si so svojím dieťaťom, čo je prijateľné a čo nie: Znie to síce úplne jednoducho, no v konečnom dôsledku to dá zabrať stanoviť si stabilné a jasné hranice. Len pomocou nich deti vedia, ktoré správanie je prijateľné a ktoré je už za hranicou a mali by sa mu vyvarovať. Ak ako rodina uznávate hodnoty, ktoré sú navonok zjavné, vaše deti budú vyrastať v rovnakých hodnotách a správať sa rovnakým spôsobom. Ak dávate najavo rovnosť a úctu k iným ľuďom, deti to budú aplikovať aj vo vlastnom správaní. Ak na to zabudnú alebo sa budú naschvál od rodiny odlišovať a rebelovať, pripomeňte im, aké sú hodnoty vašej rodiny a kde stoja pomyselné hranice. Stanovanie jasných hraníc vám tiež môže pomôcť pri odhaľovaní úmyslu správania. Ak dieťa len hraniciam nerozumie, jeho úmysly nie sú až také neprijateľné.
- Buďte pozitívnym vzorom: Bitky, krik, výčitky či zastrašovanie nie sú správna cesta, aj keď dieťa urobilo niečo zlé či nesprávne. Vhodné je pre dieťa vytvoriť správne rodinné zázemie s jasnými pravidlami, ktoré dieťaťu poskytne pocit bezpečia. Trávte s dieťaťom dostatok času aktívne. Vyberajte nové činnosti, ktoré môžu byť pre dieťa prospešné a môže v nich zažiť úspech. Dávajte na správanie dieťaťa pozor. Učte ho nové veci, posilňujte empatiu a pomôžte mu nájsť novú skupinu kamarátov.
Otázka šikanovania je veľmi citlivou témou. Nielen na školách pre žiakov a učiteľov, ale aj pre rodičov samotných detí, ktoré sa súčasťou šikanovania stanú. Je preto na mieste, aby ste sa s deťmi na túto tému rozprávali a snažili sa citlivo spozorovať, aké správanie je pre vaše dieťa typické a čo ním sleduje. Šikanovanie sa môže prihodiť úplne každému dieťaťu. Hocikto sa môže stať jeho obeťou. Ak niekto šikanuje vaše dieťa, nie je to jeho vina. Nikto nemá právo ubližovať mu.
Dostupná odborná pomoc
Pokiaľ pri šikanovaní došlo k zraneniu dieťaťa, materiálnej škode, zneužitiu osobných či dôverných informácií a pod., je vhodné poradiť sa s detským alebo školským psychológom. Nemusí ísť hneď o terapiu, ale pomôžu vám napríklad v tom, ako s dieťaťom komunikovať či ako mu pomôcť spravovať negatívne zážitky a pocity.
Ak aj máte podozrenie, že vaše dieťa môže byť agresorom v kolektíve, navštívte psychológa alebo školského psychológa a požiadajte ho o pomoc v tomto probléme. Je to problém, ktorý je riešiteľný, ak sa pred ním nebudú zatvárať oči a bude sa mu dôsledne včas venovať pozornosť.
Dobrým tipom je v prípade opakovaných podozrení vyhľadať Centrum pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie (CPPPaP) vo vašej lokalite, ktoré komunikuje s vašou školou a má skúsenosti, ako podobné situácie riešiť aj v rámci školy. V prípade, že neviete, na koho sa obrátiť, môžete kontaktovať odborníkov z Linky detskej istoty, ktorá funguje 24/7 non-stop, bezplatne a anonymne pre celé územie Slovenska. Odborníci sú k dispozícii každý deň od 18:00 do 22:00 hod.
Doplňujúce informácie a dôležité fakty k téme šikanovania boli čerpané z bulletinu „Na ceste k porozumeniu… keď v triede nie je bezpečne“, ktorý vydalo centrum inkluzívneho vzdelávania Inklucentrum, ďalej z brožúr na tému šikanovanie pripravených tímom Linky detskej istoty a z odborných materiálov Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie. Na otázky odpovedali psychológ, špeciálny pedagóg a učiteľ Viktor Križo, psychologička a odborníčka na prevenciu rizikového správania z Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie Eva Smiková, psychologička a odborná garantka Linky detskej istoty Katarína Trlicová a psychologička Linky detskej istoty Katarína Kožová. Vychádzali sme aj z publikácií M. Elliottová: „Jak ochránit své dítě“, Portál, Praha 1995 a M. Kolář: „Skrytý svět šikanování ve školách“, Portál, Praha 1997.
tags: #sikana #rodica #na #dieta