Slovenská ľudová výšivka predstavuje najrozšírenejší a najcharakteristickejší prejav ľudového umenia na Slovensku. Je to živý prejav remesla, estetiky a kultúry, ktorý v sebe skrýva oveľa viac, ako len krásne motívy a dokonalú prácu. Je svedectvom o tom, ako sa tu žilo a ako vplývali spoločenské zmeny na rozvoj každej oblasti ľudského života. Od raných foriem, ktoré slúžili praktickým účelom, sa vyvinula do zložitej a esteticky pôsobivej výzdoby, ktorá odrážala identitu rodiny či regiónu. Vďaka nej sa ľudia odlišovali v rámci jednotlivých regiónov, pričom každý kraj mal svoje typické vzory, farby i techniky. Výšivka nebola len dekoráciou; stala sa neodmysliteľnou súčasťou života našich predkov, ktorí ju vyšívali už pred stáročiami. Zručnosť vyšívať sa v minulosti považovala za samozrejmosť, a azda ani nebolo vidieckeho domu, v ktorom by dievčatá či ženy nevyšívali.
Pôvod a Vývoj Slovenskej Ľudovej Výšivky
Prvé formy výšivky mali pravdepodobne funkčný charakter. Praktikovali sa na miestach, na ktorých sa spájalo, začisťovalo, spevňovalo či formovalo plátno. Spájali sa tak časti textílií, spevňovali sa okraje, aby sa rýchlo neobdrali či nerozstrapkali, a týmto spôsobom vznikal jednoduchý ornament, ktorý sa postupne rozrastal do plochy. Týmto rytmicky uložené funkčné stehy nadobudli aj novú, dekoračnú funkciu. Od počiatočného účelového spájania švíkov na domácom plátne sa činnosť vyšívania vyvinula do umeleckej oblasti.
Vývoj slovenskej ľudovej výšivky vyvrcholil v druhej polovici 19. storočia a začiatkom 20. storočia. V tomto časovom úseku, keď jej vývin kulminoval, sa rozvetvila do bohatstva početných lokálnych variantov, ktoré poznáme zo zachovaných prameňov dodnes. Na vývoj výšiviek z pohľadu uprednostňovania určitých techník, ako aj motívov, vplývalo mnoho faktorov. K týmto faktorom patrila oblasť z pohľadu klímy a geografického umiestnenia danej dediny, ako aj spoločenské a kultúrne postavenie človeka, ktorý danú výšivku nosil. Dokonca výšivka prezrádzala aj jeho náboženskú orientáciu. Kultúra výšivky sa v ľudovom prostredí na území Slovenska rozvinula v súvise so zlepšením postavenia roľníctva a stupňujúcou snahou po skrášlení odevu od konca 18. storočia.
Techniky Vyšívania: Od Jednoduchosti k Majstrovstvu
Z hľadiska techniky sa výšivka delila na tri základné skupiny: na výšivku podľa počítaných nití, výšivku podľa predkresleného vzoru a nášivku. V domácnostiach sa spočiatku využívali jednoduché techniky vyšívania, ktoré ovládali takmer všetky ženy a dievčatá v dedine.
Vyšívanie podľa počítaných nití patrí medzi najrozšírenejšie a najstaršie techniky v ľudovej výšivke. Ako vyplýva už z pomenovania tejto techniky, ide o vyšívanie jednoduchých i zložitejších stehov na základe presného odpočítavania nitiek. Najčastejšie sa vyšíva cez 2-4 nitky, podľa hrúbky a štruktúry tkaniny. Nevyžadovalo si profesionálnu zručnosť vyšívačiek a pritom ňou možno zhotoviť nepreberné množstvo pekných vzorov.
Do tejto techniky patrí:
- Predný, zadný, perličkový a stonkový steh: Základné stehy pre línie a kontúry.
- Krížiky: Vytvárajú súvislú kompaktnú plochu a boli často viacfarebné. Typická a bohato zastúpená bola najmä v oblasti západného Slovenska, v okolí Nitry.
- Krivinka: Jemný, zvlnený ornament, často obľúbený.
- Krokvička, vrkôčikový, riedky i hustý krúžkovací, retiazkový, kvetinkový a ozdobný steh, mešterka.
- Doplnkové ozdobné stehy: Hviezdičky, žabie očká, kuracie stopy, baranie rožky, čiarkový steh a kurie ritky.
- Preťahovanie a hladkovanie: Hladkovanie je typ techniky, v ktorej sa stehy ukladali vo vodorovnom, zvislom alebo šikmom smere, vďaka čomu vznikali varianty pásikov, liniek, zúbkov a štvorčekov.
- Výšivky vo vytiahnutých nitiach: Ide o jednoduché i zložitejšie mriežky - ažúrky a hrachovinku. Ažúrka vzniká rôznym spájaním a obtáčaním zvislých nití v tkanine. Hrachovinka zväčša tvorila prechod medzi okrajom tkaniny a vyšívaným ornamentom, členila ornament na viac častí, ohraničovala výzdobu alebo vytvárala stredový pás.
- Žilinský výrez: Známý aj pod názvom žilinské šitie alebo žilinská robota. Vyšíval sa vo forme ozdobných vložiek, ktoré sa podomovým predajom šírili po celom Slovensku a Morave. Pozostával z výrezovej plochy a štylizovaných motívov vyšitých hladkovaním a kontúrovaných formovacím stehom.
- Križovianske gatry: Pozoruhodná technika vyšívania, ktorá vznikala vo štvorcovom otvore po dvojsmernom vytiahnutí nití. Následne výšivkárka rozličným prepletaním a slučkovaním nití vytvorila v prázdnej ploche výplň pripomínajúcu čipku. Táto technika zdobila predovšetkým volány na rukávcoch a košeliach.
- Vyťahovaná výšivka: Vzniká podobne ako križovianske gatry, avšak počet vyťahaných nití je nižší.
- Výšivka v sieti: Podobná vyťahovanej výšivke, oproti ktorej však základná sieť vzniká sieťovaním ihlicou. Výšivka vypĺňala očká rôznymi stehmi.
Postupom času sa začali vyrábať nové továrenské materiály, ktoré si vyžadovali náročnejšie techniky - väčšiu presnosť, zručnosť a aj kresliarsky talent. Výšivku podľa počítaných nití tak nahradila výšivka na predkreslenom vzore. Táto technika našla svoje uplatnenie najmä v čase nástupu tenkých továrenských materiálov. Na textilný podklad sa najprv vopred vyznačia línie. Zväčša išlo o voľne komponovaný rastlinný motív. Ornamenty začali predkresľovať nadané kresliarky.
- Plný plochý steh: Najrozšírenejší steh v tejto technike, ktorým sa vyšívali odevy a textílie takmer po celom Slovensku.
- Krížený úsporný steh: Vzniká podobne ako plný úsporný steh, no nite v strede motívu sa krížia.
- Slučkovací steh: Slúžil najmä ako okraj predkresleného vzoru a ukončovali sa ním aj rukávy, okraje čepcov, šatiek, záster a iných textílií. Dobre sa kombinoval s gatrami, dierkami a plnou výšivkou.
- Dierky: Patria k novším technikám vyšívania. Aj farebná dierkovaná výšivka sa uplatnila najmä v okolí Piešťan. Dierky mali niekoľko tvarov a vyšívali sa viacerými spôsobmi, vrátane klasických okrúhlych, oválnych, rozpoltených alebo v tvare lístka. Najbežnejšie sa obšívali dierky po celom obvode krátkym hustým stehom.
- Gatrová technika: Dosiahla dokonalú technickú a výtvarnú úroveň v oblasti Trnavy.
Významnú skupinu tvoria aj techniky vyšívania, ktoré sa viažu na špeciálny podkladový materiál, akým bol napríklad tyl. Pri vyšívaní na tyle sa vzor nakreslí na papier, naň sa pristehuje tyl a vyšíva sa podľa podloženého vzoru. Najjednoduchším spôsobom vyšívania na tyle je preťahovanie vyšívacej priadze cez dierky tylu.
Retiazkové vyšívanie je technika vyšívania retiazkovým stehom, a to buď obyčajnou ihlou, alebo špeciálne upravenou, tzv. krivou ihlou. Výšivky vyšívané krivou ihlou, ktorá je veľmi podobná háčiku na háčkovanie, sa robia na vyšívacom ráme. Tvorili sa ním ozdobné, deliace linky aj drobné prvky, taktiež sa ním kontúrovali motívy. Koncom 19. storočia sa objavila v detvianskej výšivke.
Pri našívanom vyšívaní, vlastne už nejde o klasické vyšívanie, pretože vzory sa vystrihujú z určitého druhu látky a následne sa našívajú (aplikujú) na inú látku.
- Trakovická nášivka: Tiež známa pod pojmom vykladaná alebo šúplatková, bola typická pre dediny v okolí Trnavy. Ide o dosť náročný technologický postup, kde sa celá kompozícia najprv vyznačí hrotom ihly na materiál, ktorý sa vystrihne, zaťaží a pristehuje na podkladový materiál, a potom sa prišije skrytým stehom. Týmto spôsobom sa aplikoval ornament z plátna na tenký batist, vaper, organtín alebo tyl.
- Nášivka zlatými a striebornými niťami cez kartón: Takisto technologicky náročnejšia. Ornament sa najprv nakreslil na tvrdý kartón, vyrezal, upevnil na textilný podklad a potom pokryl kovovými niťami. Strieborná a zlatá niť neprechádzala podkladom, iba sa prichytávala v bode ohybu tenkou priadzou, čím sa šetrilo drahým materiálom a kovová niť sa neznehodnocovala prevliekaním.
Tieto náročnejšie techniky (dierky, gatry, aplikácia na tyle, žilinský výrez či nášivka cez kartón) ovládali často len talentované vyšívačky, pre ktoré sa táto aktivita stávala zdrojom zárobku. Z tých najtalentovanejších vyšívačiek a kresliarok sa neraz stávali umelkyne s dokonalým výtvarným citom, ktorých mená nadlho utkveli v pamäti obyvateľov.
Materiály a Nite: Zmena s Dobou
Materiál mal priamy vplyv na kreovanie a vzhľad výsledného vyšitého ornamentu. V ľudovom prostredí sa od 19. storočia využívali najmä prírodné materiály, akým bolo konopné a ľanové plátno. Na Slovensku sa v úplných začiatkoch používali najmä domáce materiály, z toho najkvalitnejšieho sa šili súčasti odevov a z menej kvalitného zase bytové textílie. V druhej polovici 19. storočia sa už používalo aj miešané plátno, ktoré vzniklo kombináciou bavlnených a ľanových alebo konopných nití.
Rozvoj priemyslu však priniesol kvalitnejšie a cenovo prístupnejšie továrenské materiály - rozličné druhy jemných textílií, ktoré sa postupne uplatňovali na odevoch vidieckeho obyvateľstva. So zmenou materiálu prichádzali aj zmeny týkajúce sa výšivky, podnietili vznik nových techník vyšívania a rozvinuli fantáziu vyšívačiek. Medzi nové materiály patrili továrenské bavlnené plátna rôznej akosti a jemné ľanové tkaniny. Z továrenských materiálov sa najviac využívali bavlnené tkaniny rôznej kvality a pomenovania, napríklad šifón, sliezske či rumburské plátno, vaper, batist a iné. Tento materiál sa spočiatku používal len na sviatočné oblečenie.
K vyšívaniu neodmysliteľne patrili aj priadze. Od vlastností podkladového materiálu na vyšívanie záviseli aj vyšívacie priadze. Najstaršími boli konopné a ľanové nite sfarbené prírodne, prípadne bielené či zafarbené na žlto pomocou šafranu. Vyšívalo sa i hrubou bielou, červenou a modrou bavlnenou priadzou. Pre západné Slovensko bola typická tenká bavlnená niť červenej farby, ktorá sa nazývala úrezník.
Továrenská výroba priniesla aj nové druhy nití na vyšívanie. S príchodom nových materiálov sa začali používať aj nové druhy nití, obľúbenou bola napríklad vlnená priadza. Haras - bola ostrá a pevnejšia priadza. Vlnená priadza mala však jednu veľkú nevýhodu - pri praní strácala farebnosť, a preto sa už začiatkom 20. storočia prestala používať.
Na vyšívanie sviatočných či obradových odevov sa zase používali hodvábne priadze, ktoré využívali najmä bohatšie vrstvy obyvateľstva. Drahšími materiálmi na vyšívanie boli aj zlaté a strieborné kovové nite, ktorými sa vyšívali rukávce, čepce, šatky alebo mužské košele. Tieto sa používali od druhej polovice 19. storočia, ale iba v niektorých oblastiach. Pravé hodvábne a kovové nite zdobili sviatočné oblečenie iba majetnejšej vrstvy obyvateľstva na západnom Slovensku.
Obľúbenou a rozšírenou bola hlavne bavlnená priadza značky DMC dovážaná z Francúzska, ktorá sa vyznačovala výbornou kvalitou, stálymi farbami a bohatou farebnou škálou. Túto priadzu časom vystriedali priadze domácej produkcie.
Ornamentika a Motívy: Príbehy Vtkané do Látky
Vzory a motívy výšivky sa vyvíjali z jednoduchých geometrických prvkov, pričom ich zoskupením a priradením ďalších prvkov vznikali zložité motívy a bohaté ornamenty. Prvotné vzory slovenskej ľudovej výšivky vychádzali z jednoduchých geometrických prvkov, ktoré vznikali rytmickým ukladaním jednotlivých funkčných stehov, čím sa vytvárali štvorčeky, zúbky, stĺpiky a linky.
Pôvodne mali jednotlivé motívy ľudovej výšivky svoj symbolický význam. Ľudia verili, že zobrazovaním určitých symbolov na svojom odeve sa uchránia pred zlými silami. Srdce pre lásku, tulipán pre krásu, strom života pre rodinu. Niektoré vzory mali aj ochrannú funkciu - mali „strážiť“ nositeľa pred nešťastím. Časom sa však pôvodný význam vyšívaných motívov vytrácal až upadol do zabudnutia, tradičné motívy sa však vyšívali naďalej.
Vplyv na vývoj ľudovej ornamentiky mali aj slohové prúdy, najmä renesancia, ale aj barok, rokoko a orientálne štylizované prvky, ako napríklad rastliny. Renesančné prvky sa na Slovensko dostali niekedy v 16. a 17. storočí prostredníctvom talianskych vzorníkov, v ktorých dominovali motívy ako tulipán, klinček, granátové jablko, kalich, kohút, páv, jeleň, postavy Adama a Evy, sv. Kataríny a podobne. Renesančné motívy nájdeme hlavne na kútniciach, plachtách, obradových ručníkoch a len v menšej miere na častiach odevov. Hlavnými nositeľmi renesančných vzorov boli meštianske a šľachtické vrstvy obyvateľstva, a až neskôr prenikli aj do ľudového prostredia. Oddeliť ľudovú tvorbu od tvorby ovplyvnenej cudzími vzormi je dnes takmer nemožné.
Najväčšie bohatstvo slovenskej ornamentiky však vytvorili samotné vyšívačky na základe vlastnej fantázie, talentu, zručnosti či citu, pričom najviac ich inšpirovala príroda.
Typológia ornamentov:
- Geometrické motívy: Predstavujú staršiu vývinovú vrstvu a súvisia s vyšívaním jednoduchých stehov podľa počítanej nite. Charakterizovali najmä výšivku v oblasti Nitry, Záhoria, Čičmian či Horehronia. Patrili sem najmä štvorce, trojuholníky, kosoštvorce, obdĺžniky, ale aj esovité závitnice, krížené linky, hviezdice a kruhy. Priradzovaním toho istého alebo rôznych geometrických motívov k sebe vytvárali výšivkárky nádherné kompozície v tvare vodorovného pásu, kde dôležitú úlohu zohrávala stehová a farebná kombinácia.
- Rastlinné ornamenty: Tvoria dominantnú a zároveň najväčšiu skupinu v ľudovej výšivke na Slovensku. Rastlinná ornamentika sa rozvinula najmä v predkreslenej výšivke, nadväzujúcej na renesančné predlohy. Na výšivkách sa vyskytovali motívy ako tulipán, klinček, lupeňový kvet, ruža, puky, ďatelinka. Na západnom Slovensku sa objavovali aj strapce hrozna či klásky, ktoré sú typické plodiny tejto oblasti.
- Tulipán: Vo viacerých variáciách sa objavoval najmä na západnom Slovensku, na Záhorí, v okolí Bratislavy, Trnavy, Piešťan, Trenčína a Topoľčian. V oblasti stredného Slovenska sa vyskytoval v okolí Detvy, Záriečia a Nitrianskeho Pravna.
- Klinček: Bol menej variabilný oproti iným motívom.
- Granátové jablko: Vznikalo spojením dvoch polgúľ, pretínajúcich sa kruhov alebo rôznym členením poloblúkov. Vyšívalo sa najmä vo výšivkách podľa predkresleného vzoru najmä na západnom Slovensku.
- Okrúhly kvet s lupeňmi: Kvapkovitého alebo okrúhleho tvaru sa nachádzal v mnohých kompozíciách v rozličných veľkostiach a s rôznym počtom lupeňov.
- Ruža: Sa začala vo výšivkách objavovať neskôr, až v poslednom vývojovom štádiu výšivky.
- Zvieracie motívy (zoomorfné zobrazenia): Tvorili menšiu skupinu figurálnej ornamentiky. Najčastejšie to boli rôzne štylizované motívy vtáčikov. Na Záhorí, v okolí Vajnôr, Rybian a Nitrianskeho Pravna sa vyznačovali jednoduchou líniou. Naopak dekoratívnejšie ich poňali výšivkárky z okolia Jablonice a Čataja. Na kútnych plachtách zo západného Slovenska nájdeme aj iné zvieracie motívy, kde zväčša kvetinové kompozície renesančného charakteru dopĺňali vyobrazenia jeleňov, pávov alebo barančekov.
- Ľudské postavy (figurálne zobrazenia): V slovenskej ľudovej výšivke sa objavovali pomerne sporadicky. Nájdeme ich na šopornianskej figurálnej výšivke z 20. storočia, kde išlo zväčša o zobrazenie Adama a Evy. V okolí Čataja a Chorvátskeho Grobu zdobili postavičky ženy a muža kútne plachty a obradové ručníky. Na východnom Slovensku sa figurálne motívy našli na ženských zásterách, rukávcoch aj ozdobných uterákoch.
- Symbolické a grafické motívy: Najobľúbenejším bolo srdce, vyskytujúce sa takmer na celom Slovensku. Z grafických motívov šlo najmä o vyobrazenie písmen alebo číslic.
Farebnosť výšivky bola spočiatku striedma. Prvé ľudové výšivky na Slovensku sa vyznačovali striedmosťou a jednoduchosťou vo farebných kombináciách. Spočiatku odevné súčasti a textílie zdobila jednofarebná výšivka, prevažne biela a prírodná, ktorá vznikla použitím prirodzene sfarbených konopných a ľanových priadzí.
V 19. storočí vo veľkej miere ovplyvnil farebnosť výšivky rozvíjajúci sa priemysel. Továrne začali produkovať hodvábne, vlnené a bavlnené priadze rôznej akosti. Široká farebná škála zároveň umožňovala výšivkárkam vycibriť svoj výtvarný cit a zmysel pre harmóniu farieb. Pestré farby sa spočiatku objavovali vo výšivkách iba vo forme detailov nachádzajúcich sa na jednofarebnom základe. Koncom 19. storočia sa však rozsah farebnej škály rozrástol.
Farbe sa vždy pripisoval určitý symbolický význam, ktorý pramenil v predstave o magickej moci farieb. Červená predstavovala krv a život, zdobila oblečenie mládeže, čím vyjadrovala radosť zo života a lásku. Protikladom bola čierna farba symbolizujúca tmu, starobu, smútok a smrť. V niektorých oblastiach sa smútok vyjadroval aj bielou farbou, ktorá bola tiež symbolom nevinnosti. Farebnosť výšivky na šatách závisela aj od veku a stavu jej majiteľa. Dôležitá bola aj funkcia jednotlivých odevov. Pracovné oblečenie sa vyznačovalo skromnejším ornamentom aj farebnosťou. Rozšírením farebnej škály v prvej polovici 20. storočia sa výrazne zvýšilo využitie farieb.
Regionálne Špecifiká Slovenskej Výšivky
Vývoj a používanie ľudovej výšivky na Slovensku prebiehalo nerovnomerne. Vplývali na ňu mnohé faktory, na základe ktorých sa časom aj regionálne vyhranila. Inak sa výšivka vyvíjala v blízkosti priemyselného centra, na vidieku a v meste. Bádatelia rozčlenili výšivky do 26 oblastí. Tradičné výšivky jednoduchších alebo zložitejších techník ovplyvňovali miestne tradície, vývojové obdobie, ale aj voľba materiálu.
Západné a Juhozápadné Slovensko:Patrilo k oblastiam s najbohatším zastúpením náročnejších techník a vzorov, kde dominovala bohatá a technicky náročnejšia výšivka a technika podľa predkresleného vzoru. Súviselo to najmä s vyššou životnou úrovňou, výnosnosťou poľnohospodárstva a priemyslu a následne s továrenským materiálom, ktorý tam rýchlejšie prenikol. Bohatosťou techník a vzorov sa pýšilo okolie Bratislavy, Trnavy či Piešťan.
- Oblasť Záhoria: V rozsiahlej oblasti medzi Malými Karpatami a riekou Moravou vzniklo niekoľko variantov ľudového odevu. Nájdeme tu kútne plachty s výšivkou dvojakého druhu. Prvým typom bola výšivka podľa počítaných nití s geometrickým vzorom, ktorá sledovala výraznú štruktúru konopného plátna. Kompozíciu z kosoštvorcov, sŕdc, hviezdic a polhviezdic zjemňoval motív štylizovaného tulipánu so špirálkami. Na vyšívanie sa používala hrubšia bavlnená priadza bielej farby. Druhý typ výšivky bol známy najmä vďaka kompozíciám ako štepanské alebo štepanovské vzory.
- Jablonická výšivka: Dekoratívna, pestrofarebná a bohatá. Má mnoho spoločných znakov s výšivkou zo susednej trnavskej oblasti. Aj keď pre výšivku boli typické pomerne veľké kvety často dopĺňané vtáčími motívmi a z farieb dominovala biela, červená, prípadne kombinácia týchto dvoch so žltou. V druhej polovici 19. storočia nastala zmena vplyvom susednej oblasti, ale aj príchodom nových továrenských materiálov či vyšívacích techník. Jablonickým unikátom sa stalo kontúrovanie špirálovite krúteným strieborným drôtikom (tzv. gulón). Išlo o ojedinelú výšivku na čepcoch a volánoch rukávcov, ktorá sa v iných regiónoch Slovenska neuplatňovala.
- Vajnory a okolité obce: Charakterizovala jemná výšivka podľa predkresleného vzoru, najčastejšie zdobiaca odev a bytové textílie. K obľúbeným motívom výšivky patrili hviezdice, polhviezdice, lístky, kvietky, ďatelinka, vtáčik, klinček, granátové jablko či srdiečka. Z farieb dominovala červená v kombinácii s bielou, čiernou alebo modrou. Výšivka sa uplatňovala najmä na ramenách rukávcov a na mužských košeliach. Prejavy ľudového umenia si vo Vajnoroch zachovali tradíciu dodnes, a to v podobe vajnorského ornamentu, ktorý výrazne poznačil dekór nielen výšiviek, ale i kraslíc a interiérovej nástennej maľby. O rozvoj tohto ornamentu sa zaslúžili miestne predkresľovačky vzorov, ktoré boli zároveň autorkami malieb a výšiviek.
- Jelšovce (pri Nitre): Z technologického hľadiska sa využívali dva typy výšivky - podľa počítaných nití, ktorý sa využíval najmä na materiáloch ako konopné a bavlnené plátno, a podľa predkresleného vzoru, ktorý zdobil súčasti odevu z tenších materiálov. Výraznejšiu a zaujímavejšiu ornamentiku mala výšivka podľa počítaných nití a zvykla sa nachádzať na dolnej časti konopných rukávcov. Základ jej kompozície tvoril výrez doplnený formovaním a tzv. hladkovaním, dotvorený ozdobnými linkami a rôznymi drobnými útvarmi, ako sú štvorčeky, kolieska či stromčeky. Spočiatku bola výšivka charakteristická striedmosťou v motíve a vo farebnosti, postupne však prišlo k zmene - konope nahradili tenšie bavlnené materiály, ornamenty sa rozrastali a navyše sa rozšírila farebná škála.
Stredné Slovensko:Patrili k významným oblastiam výšivky najmä Horehronie, Čičmany či Krupina, ktoré charakterizovala technika počítaných nití.
- Čičmany a okolie: Najznámejší a najozdobnejší ľudový odev pochádza práve z tejto oblasti. Bol typický ornamentálne bohatou a esteticky pôsobivou výšivkou, ktorá skrášľovala takmer všetky súčasti ženského, ale i mužského odevu. Najčastejším materiálom, ktorý sa v oblasti využíval, bol ľan. Vyšívalo sa bielenými i nebielenými ľanovými priadzami, hrubšími bavlnenými priadzami červenej farby, neskôr sa využívala hodvábna, tenká bavlnená či vlnená priadza a napokon aj perlovky. Čičmany sú známe svojimi krásne zdobenými chalúpkami.
- Horehronie: Typický výtvarný prejav s bohatou škálou techník, vzorov a farebných kombinácií. Spočiatku bola výšivka v celej oblasti jednotná, no postupne sa začala odlišovať v detailoch a rozdelila sa na menšie celky. Pôvodnú striedmosť, jednoduchosť (či už v technikách, vo farebnosti, alebo v ornamentike) a prírodné materiály vystriedali nové továrenské materiály, ako napríklad tenšie podkladové plátna či bavlnené a hodvábne priadze, vďaka ktorým sa rozvinuli náročnejšie techniky vyšívania aj farebnosť. Obľúbená bola červeno-čierna alebo červeno-bielo-žltá kombinácia. V ornamentike boli typickými geometrické motívy, ale i kvety. Bohato sa zdobili najmä čepce, rukávce a mužské košele, ďalej bytové textílie, na ktorých vynikal práve spomínaný motív. Geometrické ornamenty charakterizovali výšivku v oblasti Horehronia približne do 20. rokov 20. storočia.
- Detva a okolie (detviansky odev): Nosil sa na pomerne rozsiahlom území - v okrese Zvolen, v niektorých častiach okresu Banská Bystrica a dokonca aj v okrese Lučenec. Tento odev bol charakteristický tým, že ho zdobila dekoratívna, ornamentálne, farebne a technicky pôsobivá výšivka. Pôvodnou bola technika podľa prečítaných nití, kde sa využívali geometrické ornamenty. Koncom 19. storočia sa na výšivke objavila retiazková technika vyšívaná na ráme krivou ihlou. Najčastejšími motívmi boli tulipán, granátové jablko, ľaliové kvety, osie hniezda či hviezdičky. Aj farebnosť detvianskej výšivky bola spočiatku striedma. Využívali sa prírodné farby konopného a ľanového plátna a odtiene žltej a oranžovej. Neskôr sa začala používať červená, modrá, zelená či fialová farba.
Východné Slovensko:Úplne iná situácia bola vo východnej časti Slovenska, kde sa výšivka uplatňovala veľmi sporadicky. Tradíciu tam malo skôr tkanie - odevy sa zdobili pretkávaním a výšivka popri ňom predstavovala len nenápadnú výzdobu. Širšie uplatnenie nadobudla vo východných častiach krajiny až začiatkom 20. storočia.
- Zemplín: Pôvodne bol ľudový odev takmer všade rovnaký, a to vrátane výzdoby či výšivky. Tá bola veľmi jednoduchá, jej najstaršie formy sa vyskytovali na rukávcoch a mužských košeliach, pričom spevňovali golier, prednú časť košele, manžety a bočné švíky na rukávcoch. Najčastejším motívom výšivky boli geometrické tvary - kosoštvorce, trojuholníky či kolieska - a z farieb sa využívala zásadne čierna. Postupom času sa však výšivka menila a z jednoduchej sa vyvinula dekoratívna, využívajúca okrem čiernej aj modrú a žltú farbu.
Významné Osobnosti a Inštitúcie pre Zachovanie Výšivky
V 19. storočí zaujala ľudová výšivka pozornosť odborníkov a širokej verejnosti. Aj vďaka významným slovenským osobnostiam, akými boli A. Kmeť, K. A. Medvecký či P. Socháň, sa nám zachovalo množstvo hodnotných výšivkárskych diel. Ľudové výšivky boli súčasťou národného hnutia prostredníctvom mnohých výstav.
Pavol Socháň (1862 - 1941) zohral veľmi významnú úlohu v uchovaní a propagácii ľudových výšiviek, čipiek a krojov na Slovensku aj v zahraničí. Jeho prirodzené organizátorské a obchodné schopnosti využíval v každej etape svojho života. Už ako mladý študent sa venoval zberateľskej a národopisnej práci. V roku 1891 sa presťahoval do Martina, vtedajšieho centra národného života, kde sa dve desaťročia venoval činnostiam v oblasti fotografie, národopisu, dramatickej spisby, redaktorskej, publicistickej i kultúrno-osvetovej práce.Významnou udalosťou, ktorú mnohí považujú za historický medzník v dejinách slovenského národopisu, bola výstava výšiviek a ľudového výtvarného prejavu v roku 1887 v dome V. Paulinyho-Tótha v Martine. Na jej organizácii a príprave spolupracoval so spolkom Živena. Socháňova zbierka bola hlavnou atrakciou výstavy. Po úspechu s výstavou v Martine a jasnému záujmu verejnosti o výšivku a čipku prijal P. Socháň funkciu organizačno-obchodného sprostredkovateľa medzi dedinskými vyšívačkami a záujemcami o ich výrobky. Slovenské výšivky a čipky ponúkal v módnych časopisoch a salónoch vo viacerých európskych mestách. Pavol Socháň aktívne spolupracoval s Maticou slovenskou, pomáhal aj pri zrode Muzeálnej slovenskej spoločnosti v roku 1893. V rokoch 1892 - 1912 vydal Pavol Socháň Slovenské národné ornamenty, osem zväzkov so 40 fotografiami, ktoré sú cennými dokumentmi výtvarných hodnôt. Práve v tomto období sa aktívne venoval fotografickej dokumentácii života dedinského ľudu na Slovensku.
Spolok Izabella: V decembri 1895 vznikol v Bratislave ženský výšivkársky spolok Izabella. Úlohou spolku bolo podporovať a propagovať domácu výšivkársku tvorbu a zachovať národný charakter výšivky. Na prelome 19. a 20. storočia bol spolok najväčšou organizáciou svojho druhu v Európe. Zakladajúcimi členkami spolku boli zväčša šľachtičné a bohaté bratislavské meštianky, z ktorých sa volila osemčlenná výberová komisia. Komisia vyberala z odevných modelov a výšiviek najlepšie návrhy, dohliadala na kvalitu prevedenia a použitého materiálu. V réžii spolku sa vyšívali hlavne ženské a detské odevy, odevné doplnky a bytové textílie. Isabella Habsburská aktívne propagovala vyšívané výrobky v salónoch najvznešenejších európskych rodín a získavala pre spolok veľmi lukratívne zákazky. Postupne vznikali aj obchody s výšivkami v réžii spolku Izabella, v Trenčianskych Tepliciach, Bratislave, Starom Smokovci, Piešťanoch, Viedni, Budapešti, Mariánskych Lázňach, chorvátskej Opatiji, talianskom Merane a v Londýne. Výšivky spolku sa prezentovali na rôznych výstavách, mnohokrát získavali ocenenia. Avšak pod vplyvom obchodnej činnosti sa ľudová umelecká tvorba menila podľa aktuálneho módneho smeru. Výrobky sa však predávali ako maďarské, bez pravého odkazu na ich pôvod a etnicitu.
Ženský spolok Živena: Kvôli predošlému spolku začal predávať vlastné slovenské výšivky prostredníctvom martinskej spoločnosti Lipa, založenej v roku 1910.
Mária Hollósy: Pochádzala zo zámožnejšej zemianskej rodiny. Bola od mladých rokov talentovanou a zručnou vyšívačkou. Po rozchode so svojou rodinou bola nútená si nájsť prácu a sama sa postarať o vlastné živobytie. Našla si prácu ako poštmajsterka v Križovanoch nad Dudváhom. Na pošte si vystavila vlastnoručne zhotovené krojované bábiky, oblečené do križovanského kroja. Tam si ich všimla grófka Charlota Zichy, dvorná dáma Alžbety Bavorskej (Sissi). Grófka Zichy bola nadšená takou výnimočnou prácou a bábiky si od Márie vypýtala. Bábiky poslala Sissi, ktorá zariadila, aby boli vystavené na výstave v Pešti, kde si ich všimol minister obchodu gróf Baroš. Na základe ich úspechu bol uhorskou vládou schválený návrh na zriadenie výšivkárskej školy pod vedením Márie Hollósy. Hollósy priniesla so sebou obsiahly vzorník s bohatou typológiou rôznych druhov výšiviek. Vyšívačské školy fungovali v niekoľkých mestách, najznámejšie boli v Cíferi, Lopašove, Papradne, Zavare a Dubnici nad Váhom. Etnograf Pavol Socháň často navštevoval cíferskú školu a sledoval vývoj činnosti spolku. Vo veľkom zichyovskom kaštieli v Cíferi škola fungovala až do roku 1919, kedy jej dielne prešli pod správu výrobného družstva Detva.
Ústredie ľudovej umeleckej tvorby (ÚĽUV): Založením ÚĽUV-u v roku 1954 sa otázka zachovania a rozvoja ľudovej umeleckej výroby a samozrejme i výšivky dostala do popredia. Kvalitatívnym zvratom vo výrobe ľudových výšiviek bolo založenie ÚĽUV-u, ktoré zabezpečovalo jednotné ideové, výskumné, výtvarné, odbytové a propagačné vedenie.
Súčasnosť a Odkaz Slovenskej Výšivky
Slovenská výšivka nie je relikvia minulosti, je to živý prejav remesla, estetiky a kultúry. Je spomienkou na mamy a staré mamy, na ich trpezlivosť, lásku k detailu a úctu k tradícii. Inšpiráciou k tvorbe mnohých súčasných produktov je nesmierne krásna a bohatá história našich predkov. V každom kúte Slovenska, v každej skrini starých rodičov, na každej povale gazdovského dvora sú ukryté poklady, ktorých hodnota je hodnotou našej kultúry a rázovitosti.
Mnohí súčasní tvorcovia sa snažia zachovať povedomie o význame slovenskej výšivky. Napríklad Veronika Wrtulka, pochádzajúca z podtatranskej dedinky Šuňava, ktorá sa venuje dizajnu a móde, pričom ju inšpirujú tradičné slovenské vzory. Jej práca, či už vlastné kolekcie doplnkov alebo práca na zákazku, dokumentuje a konzultuje celý proces výroby prostredníctvom internetu. Osobne sa s ňou možno stretnúť vo Wrtulka predajnom a výrobnom priestore v Šuňave, alebo na rôznych výstavách, ako napríklad Trenčín mesto módy, Hennessy Classy v Bratislave, Made in Slovakia v Poprade, počas veľkého folklórneho podujatia Východná, Dizajn markete v Bratislave a na svadobných či gentlemanských výstavách, ktoré podporujú kvalitnú ručnú prácu slovenských tvorcov a umelcov. Jej korálkové vajíčka, vianočné gule či šperky často nesú vzory inšpirované slovenskou výšivkou, čo dokazuje, že tradícia môže žiť aj v modernej podobe. Slovenská ľudová výšivka predstavuje bohatstvo našej krajiny, krásnu tradíciu a najmä spomienku na našich predkov, pre ktorých bola prirodzenou súčasťou ich života. Nielenže tvorili umenie, ale vytvorili aj vzácne dedičstvo, na ktoré môžeme byť právom hrdí.
Múzeá a Folklórne Podujatia: Živá Tradícia
Na Slovensku máme jedinečnú príležitosť obdivovať krásu a rozmanitosť ľudovej výšivky nielen vďaka zachovaným zbierkam, ale aj prostredníctvom živých folklórnych podujatí a múzejných expozícií.
Múzeá ľudovej architektúry a remesiel:
- Vila Rákoci - expozícia Šarišského múzea v Bardejovských Kúpeľoch: Ponúka pohľad na mestské remeslá, ako boli klobučníctvo, obuvníctvo, debnárstvo, medovnikárstvo, košikárstvo či tkáčstvo. Obzrieť si tam môžete i ľudový odev a kroje typické pre túto oblasť.
- Múzeum ľudovej architektúry v Bardejovských Kúpeľoch: Najstarší skanzen na Slovensku, kde môžete obdivovať 24 expozičných objektov tradičnej ľudovej architektúry.
- Múzeum oravskej dediny v Zuberci - Brestovej: Leží v prekrásnom prostredí Roháčov a nájdete v ňom viac ako 50 stavieb ľudovej architektúry, pričom nechýbajú stavby ako mlyn na vodný pohon, plátennícky mangeľ, ktorý sa používal pri výrobe modrotlače, olejáreň či hrnčiarska pec. V múzeu sa nachádza aj agro- a zooexpozícia, ktorá predstavuje políčka, na ktorých sa pestovali tradičné plodiny, a i chov domácich zvierat.
- Radenov dom v Čičmanoch: Ak sa vydáte na výlet do tejto nádhernej obce známej svojimi krásne zdobenými chalúpkami, navštívte Radenov dom. Nájdete tam expozíciu, ktorá vám predstaví život našich predkov - životné etapy, zvyky, pracovné činnosti, zamestnania, obživu, čičmiansku architektúru, ale aj odevy a textil typické pre túto oblasť.
- Vajnorský ľudový dom: Predstavuje tradičné obydlie vinohradníkov zo začiatku 19. storočia a dokumentuje, ako tam žili naši predkovia v minulosti.
Folklórne festivaly:Bohaté zdobenie a prehliadku rôznorodých krojov si môžete každoročne obzrieť na najväčších slovenských ľudových a folklórnych festivaloch. Ide o oslavu folklóru, oživovanie, zachovávanie, rozvíjanie a prezentáciu našich vzácnych hodnôt a klenotnice našej kultúry. K festivalom neodmysliteľne patria ľudoví remeselníci, výrobcovia a umelci, zážitkový tanečný a hudobný program, remeselné tvorivé dielne aj program pre deti. Navštíviť môžete napríklad:
- Festival vo Východnej
- Jánošíkove dni v Terchovej
- Medzinárodný folklórny festival Myjava
- Folklórne slávnosti pod Poľanou v Detve
Okrem toho si detvianske ľudové umenie môžete obzrieť v predajni, ktorá bola založená v roku 1968 v Detve na podnet vyšívačky a zberateľky Veroniky Golianovej a ktorú momentálne vedie jej dcéra Vilma Hojčová.
Publikácie, ako napríklad tá z roku 1957 venovaná odborníkom-etnografom, ale aj záujemcom o tradičné textilné a odevné techniky, obsahujú bohatý fotografický a obrazový materiál, a prispievajú k zachovaniu tohto dedičstva. Slovenská výšivka zostáva krásnym odkazom, na ktorý môžeme byť právom hrdí.
tags: #slovenske #vysivky #maternica