Kreslenie je pre dieťa ideálny spôsob, ako vyjadriť seba, svoje emócie, potreby a to, čo sa v ňom deje. Platí to najmä vtedy, ak ešte nevie rozprávať alebo má obmedzenú slovnú zásobu na vyjadrenie zložitých pocitov. Detské kresby sú často považované za okno do duše dieťaťa, ponúkajúce jedinečný pohľad na jeho vnútorný svet. Ako interpretujeme detské kresby? Ako rozpoznať znepokojujúce signály? Aký význam majú farby a čiary? Psychologička Katarzyna Półtorak tvrdí, že podporou kreslenia podporujete aj rozvoj dieťaťa. Odborníci považujú detskú kresbu za ideálny diagnostický prostriedok na spoznanie dieťaťa, jeho kognitívneho i emocionálneho vývinu, na odchýlky od určitej normy či spozorovanie talentu.
Prečo deti tak rady kreslia a čo tým získavajú?
Kreslenie je pre deti prirodzenou formou vyjadrenia a prejavu. Niekoľkoročné deti často nedokážu presne vyjadriť svoje potreby alebo emócie, takže kreslenie môže pomôcť. Naopak, niekoľkomesačné deti môžu čmáranicami vyjadrovať svoje pocity ešte skôr, ako sa naučia používať slová - je to teda prostriedok neverbálnej komunikácie. Aj preto sa o kresby u detí zaujímajú vývojoví psychológovia a psychologičky. Kreslenie je spôsob, ako sa vyrovnať s tým, čo dieťa prežíva a čo je preň ťažké. A naopak, kreslením vyjadruje radosť a lásku, napríklad keď tvorí pre blízkeho človeka, mamu alebo otca, a svoj výtvor daruje.
Kresba zlepšuje porozumenie vo vede, ale zlepšuje aj spomienky na udalosti, ak počas spomínania a rozprávania o udalosti aj kreslia. Trénuje mozog a pomáha sústrediť sa v dnešnom uponáhľanom svete. Kresba zlepšuje priestorové vnímanie, je súčasťou symbolického komunikačného systému a mnohí považujú čmáranie za vývinový most medzi hovorenou a písanou formou jazyka. Kreslenie okrem toho, že pomáha vyrovnať sa s emóciami, je tiež cvičením si predstavivosti a kreativity. Psychologička Katarzyna Półtorak podporuje kreslenie spolu s dieťaťom, čo môže viesť k rozhovorom o tom, čo kto považuje za krásne, prečo máme rôzny vkus a dokonca aj o spôsoboch vyjadrenia lásky. Kreslenie reguluje emocionálne napätie a slúži na zvládanie emócií, ako je hnev alebo strach. Keď sa dieťa napríklad bojí príšer, ktoré sa skrývajú pod posteľou, môžeme ho požiadať, aby túto príšeru nakreslilo, čo mu pomôže vyrovnať sa so situáciou, skrotiť strach a v dôsledku toho ľahšie zaspať.
Čo nám hovoria detské kresby a aké informácie z nich môžeme získať?
Detská kresba dokáže psychológom poskytnúť more informácií, ktoré sú navonok len ťažko rozpoznateľné. Podľa psychologičky Półtorak „veľmi veľa! Najmä vtedy, keď dieťa kreslí na stretnutí s odborníkom či odborníčkou a vytvorí kresbu rodiny, ktorá sa často používa na diagnostické účely. Odborník má potrebné vedomosti na to, aby takúto kresbu „prečítal“ a podľa toho ju interpretoval.“ Z kresieb sa môžeme dozvedieť, aké vzťahy existujú medzi príbuznými, kto je pre dieťa najdôležitejší, ako sa cíti v rodinnom systéme a čo prežíva. Detská kresba slúži ako diagnostická pomôcka, metóda terapie či ako spôsob klinickej práce. V prvom rade však pomáha psychológovi nadviazať s dieťaťom kontakt, aby sa k nemu dostal bližšie, aby bolo dieťa pri práci otvorenejšie. Detská kresba môže okrem aktuálnej výpovede detí, ako aj ich psychických vlastností, odhaliť rôzne vývinové odchýlky, traumy, sexuálne problémy a pod. Bóriková vo svojej knihe „Detská kresba ako diagnostický prostriedok v materskej škole“ uvádza, že pre dieťa je kresba veľmi príťažlivou, no na druhej strane náročnou intelektuálnou činnosťou, zložitým systémom s hlbokým významom. Dieťa si prostredníctvom kresby vytvára symboly na základe rôznych vnemových podnetov a opodstatnene sa môžeme domnievať, že aj v spojení s emocionalitou, prežívaním a poznatkami. Z toho vyplýva, že detská kresba má výpovednú hodnotu, odráža citové, či charakterové znaky daného dieťaťa, nálady či postoje. Pomocou rôznych indikátorov vieme nájsť črty osobnosti i jej problémové miesta.
Dopravné a bežné značenie. Učíme deti o bezpečnosti cestnej premávky a značení. Detská akadémia
Znepokojujúce signály v detských kresbách a ich interpretácia
„Aby sme zistili, či dieťa prežíva niečo zlé, je potrebné sa s dieťaťom a rodinou porozprávať, pretože jednotlivé prvky na kresbe môžu byť interpretované rôzne,“ hovorí Półtorak. Keď dieťa nakreslí postavy z rodiny, ktoré nie sú vo vzájomnom kontakte, môže to napríklad znamenať, že existuje slabé puto. Ak dieťa na kresbe vynechá seba samého, je možné, že sa necíti dobre v súčasnom usporiadaní a má pocit, že nie je docenené alebo milované.
Pri interpretácii detských kresieb psychológovia venujú pozornosť mnohým detailom:
- Poradie kreslenia postáv: Osoba, ktorú batoľa nakreslí ako prvú, bude pre neho pravdepodobne mimoriadne emocionálne dôležitá.
- Umiestnenie na stránke: Ak je obrázok v strede strany, môže znamenať stabilitu, a ak je na okraji, pocit izolácie.
- Vzťahy medzi postavami: Postavy, ktoré stoja najbližšie k dieťaťu, sú pre neho významné. Ak sa postavy držia za ruky a usmievajú sa, je to signál blízkych citových väzieb a pocitu bezpečia.
- Veľkosť postáv: Ak je detská postava veľmi veľká, možno dieťa potrebuje, aby si ho niekto všimol, alebo má túžbu dominovať. Nakreslenie seba samého v popredí môže byť vyjadrením sebaúcty alebo silnej osobnosti.
- Detaily: Kresba s množstvom detailov (napr. „ozdobené“ šperkami alebo šatkou) môže znamenať, že dieťa sa v rodine cíti pohodlne a bezpečne.
- Tlak pastelky a typ čiar: Silný tlak pasteliek môže byť znakom napätia. Prerušované a jemné čiary naznačujú neistotu alebo plachosť, zatiaľ čo rozbiehavé, rýchle čiary naznačujú hyperaktivitu, otvorenosť alebo energiu. Podľa psychologickej teórie, šťastné a spokojné deti kreslia silné čiary, ktoré na papieri zaberú veľa miesta. I spôsob držania ceruzky veľa napovie.
Dôležité teda nie je len to, čo dieťa nakreslilo, ale aj ako. V psychologickej praxi sa často stretávame s výraznými prejavmi negativizmu dieťaťa, keď sa v kresbe nevie alebo nechce prejaviť. Môže to byť diagnosticky významné zistenie, ale nesmie dieťaťu v celkovom obraze uškodiť. To znamená, že sa naň nemôžeme fixovať a ku kresbe je potrebná aj interpretácia samotného dieťaťa.
Význam farieb v detských kresbách
Farby sú ďalším dôležitým prvkom detských kresieb, ktoré môžu odhaliť emocionálny stav dieťaťa. Psychologička Półtorak ukazuje význam farieb: „Teplé farby, napríklad žltá alebo oranžová, naznačujú, že dieťa je šťastné a veselé. Chladnejšie farby, modrá alebo zelená, často používajú pokojné deti.“ Pokiaľ ide o čiernu pastelku, môže znamenať neistotu alebo únavu, ale nie vždy. Preto je dôležité nezabudnúť sa s dieťaťom rozprávať, klásť otázky bez toho, aby ste mu navrhli konkrétnu odpoveď. Napríklad, keď dieťa nakreslí mamu celú čiernu, nemusí to znamenať, že mamu nemá rado, ale môže to byť len informácia o tom, že mama nosí často čierny sveter. Preto je popri detskej interpretácii potrebná aj veľká odborná skúsenosť, profesionálna opatrnosť psychológa a taktiež poznanie kontextu problematiky daného dieťaťa, aby sa predišlo nesprávnym záverom.
Vývoj detskej kresby v závislosti od veku
Detská kresba sa vyvíja v závislosti od vývoja jedinca a to bez ohľadu na jeho umelecké schopnosti. Každému veku odpovedá špecifický typ kresby. Podľa psychologičky Półtorak sa dvojročné dieťa ešte len učí držať pastelky v ruke, zatiaľ čo sedem- či deväťročné už dokáže detailne nakresliť postavy a prvky prostredia. Detské kresby prechádzajú štádiami, ktoré úzko súvisia s vývojom intelektu dieťaťa. Túto domnienku ako prvý vyslovil G. H. Luquet.
- 2 roky: Deti sa učia držať pastelky v ruke, učia sa rozpoznávať farby, precvičujú sa najmä detské ruky. Okolo jedného roku dieťa prechádza štádiom „čmáraníc“. V tomto dôležitom štádiu sa dá mnohé odhaliť. Čiary priamo súvisia s vlastným „ja“ dieťaťa.
- 3 - 4 roky: Objavujú sa rodinné postavy, hoci sú nakreslené schematicky a bez detailov. Toto obdobie nasleduje bezprostredne po štádiu „čmárania“. Priamo súvisí s rozvojom organických funkcií dieťaťa. S čmáraním sa tiež objavuje fáza, ktorá je viac spojená s vývojom intelektu dieťaťa - dieťa sa snaží napodobňovať písanie dospelých a lepšie drží ceruzku. Možno tu pozorovať určitý zámer. Pozornosť však ešte dlho nevydrží, behom kreslenia dieťa mení svoj pôvodný nápad, ak kresbu vôbec dokončí. Zámer niekedy prejaví až pri závere kreslenia - ide o „náhodný realizmus“. Medzi 2. a 3. rokom začína trojročné dieťa zvládať kreslenie a svojim obrázkom dáva určitý obsah. Začína kresliť postavy. Tie sú znázornené koliečkom predstavujúcim súčasne hlavu aj trup odpredu, ku ktorému dokreslí dve čiarky - nohy, a často aj ďalšie dve - ruky.
- 5 - 6 rokov: Deti kreslia prvky prostredia, kresby sa stávajú detailnejšie a realistickejšie, precvičujú si zmysel pre pozorovanie. Ako dieťa rastie, pribúdajú na postave detaily - oči, ústa a pupok. Dnes už je všeobecne známe, že do kresby postavy dieťa premieta samo seba. Ako hovorí M. Malrieu, ak sa pozrieme na kresby detí od 5 do 7 rokov, zistíme, že väčšinou chýba perspektíva, roviny nezodpovedajú skutočnosti a zobrazené predmety sú disproporčné. Pre dieťa je obtiažne rozoznať, čo je horizontálne a čo vertikálne. Vo veku sklápania dieťa kreslí „to, čo vie a pozná“. Kresba nepredstavuje model, ktorý má dieťa pred očami, ale to, čo z neho pozná. Často sa stretneme s hlavou nakreslenou z profilu, ale sú na nej obe oči.
- 7 a viac rokov: Deti kreslia s ešte väčším dôrazom na detail, skrášľujú postavy, pridávajú rôzne atribúty spojené s danými osobami, majú lepší zmysel pre proporcie a perspektívu. Toto obdobie, keď dieťa kreslí „všetko o čom vie“, nazval G. H. Luquet „intelektuálny realizmus“. Táto fáza sa objavuje väčšinou medzi 7. až 12. rokom. Toto vekové rozpätie však nemusí byť pravidlom, pretože závisí na niekoľkých faktoroch, napríklad na mentálnej úrovni, sociálnom a kultúrnom prostredí a emočnej zrelosti. Dieťa sa snaží kresliť to, čo vidí. Toto videnie je objektívnejšie. Ak kreslí dom, zobrazí ho zvonku. Po tomto štádiu, ktoré väčšinou trvá do 12 rokov, nastupuje posledné štádium - zobrazovanie v priestore, ktoré sa viac približuje k perspektíve dospelých.
Ako správne reagovať na detské kresby a podporovať kreslenie?
„Keď sa ma rodičia pýtajú, ako reagovať na kresby detí, navrhujem, aby namiesto pochvaly použili slová: „Ó, aká krásna kresba“ a môžu podrobne opísať, čo vidia. Napríklad - vidím tu veľkú fialovú škvrnu; všimla som si, že si použil len tri farby… Vidím dievčatko so psíkom, ktoré stojí uprostred strany, môžeš mi o tom povedať viac?“ radí psychologička Półtorak. Rodičia sa tiež môžu dieťaťa spýtať, čo si samo myslí o tom, čo nakreslilo. Môžu použiť vety - Ďakujem za tvoju kresbu, povieš mi, čo si nakreslil? Čo si myslíš o svojej kresbe? A keď sa dieťa spýta, mami, páči sa ti moja kresba, môžeme sa ho spýtať - páči sa tebe? Neexistujú „dobré“ a „zlé“ kresby.
Psychologička ďalej radí rodičom, aby deti v kreslení podporovali. „Kreslenie pomáha skrotiť to, čo je ťažké, ale aj osláviť to, čo má pre dieťa význam.“ Ak vaše dieťa nechce kresliť, je dobré vziať pastelky do rúk sami, vytvoriť vlastnú kresbu a porozprávať sa o tom, čo ste nakreslili. Skôr než si vaše dieťa nájde svoj vlastný jedinečný štýl, dajme mu možnosť experimentovať s rôznymi technikami. Či už teda vaše dieťa prejaví záujem o kreslenie alebo nie, majte poruke a na viditeľnom mieste pripravené materiály pre prípad túžby po vizuálnom spracovaní udalostí a poskytnite im na to dostatok času. Nebojte sa do kreslenia zapojiť, nehodnoťte, len sa rozprávajte o kresbách.
Kreslenie a celkový rozvoj dieťaťa
Kreslenie nie je len zábava, ale aj kľúčový prvok v celkovom vývoji dieťaťa. Okrem toho, že kreslenie rozvíja jemnú motoriku dieťaťa a koordináciu oko-ruka, štúdia univerzity v Surrey zistila, že jemne motorické zručnosti v predškolskom veku, ktoré rozvíjate práve pomocou kreslenia, ale aj skladania papiera či stavania kociek, zohrávajú dôležitú úlohu v neskorších akademických výsledkoch, ale aj v správaní. Štúdia ukázala, že kreslenie nie je „len hra“. V tejto longitudinálnej štúdii Twins Early Development Study figurovalo viac ako 9-tisíc detí, ktoré sa sledovali vo veku 2, 3 a 4 rokov, následne v čase dospievania a naposledy vo veku 16 rokov. Zistilo sa, že napríklad horšia jemná motorika v predškolskom veku predznamenáva väčšie problémy so správaním či vyšší počet symptómov ADHD počas základnej a strednej školy. Kresba teda výrazne prispieva k zlepšeniu kvality života dieťaťa, jeho správnemu správaniu a emocionálnemu stavu, ale aj jeho celkovému vývoju.
Psychické poruchy u detí: Rozpoznanie a podpora
Vymedzenie pojmu „psychická porucha“
Pojem psychická porucha môže byť niekedy mätúci. Zahŕňa súbor symptómov, ktoré spôsobujú narušenie myslenia, správania a emocionálneho prežívania. Tieto príznaky sa vyskytujú spoločne a vytvárajú celkový klinický obraz, ktorý môže viesť k poškodeniu sociálnych funkcií a vyžadovať odbornú pomoc.
Rozdiely medzi detskými a dospelými psychickými poruchami
Psychické poruchy u detí majú svoje špecifiká. Detské psychické problémy sa často líšia od tých, ktoré sa objavujú u dospelých. Príznaky u detí nemusia byť zreteľné ako u dospelých alebo sa môžu vyvíjať neočakávanými spôsobmi. Deti často nedokážu komunikovať svoje pocity slovne, preto sa ich problémy môžu prejavovať cez fyzické symptómy, ako sú bolesti brucha alebo hlavy, zmeny v správaní doma alebo v škole, alebo zmenami vo výkone v škole.
Varovné signály psychických problémov u detí
Medzi hlavné varovné signály psychických porúch u detí patria extrémne zmeny nálad a emócií. Nálady, ktoré sú intenzívnejšie ako zvyčajne, môžu byť prvým náznakom problému. Ak je dieťa zvyčajne veselé a zrazu sa stane podráždeným, je to dôvod na obavy. Ďalšími dôležitými príznakmi sú sociálna izolácia - dieťa sa uzatvára do seba a vyhýba sa sociálnym kontaktom s kamarátmi a rodinou. Zmeny spánkových a stravovacích návykov, napríklad ak dieťa spí menej alebo viac ako zvyčajne, alebo má výrazné zmeny v chuti do jedla, môžu byť varovným signálom psychickej poruchy, ako je úzkosť alebo depresia. Až 20 % detí môže počas vývoja trpieť úzkosťou alebo depresiou. Príznaky úzkosti zahŕňajú obavy, triašku, búšenie srdca. Depresia sa zase môže prejavovať apatiou, stratou záujmu, zmenami v apetíte a pocitoch. Všímajte si nezvyčajné zmeny v správaní dieťaťa. Taktiež nevysvetliteľné fyzické ťažkosti, ako sú časté bolesti hlavy alebo brucha, môžu byť znakom psychosomatických porúch, ktoré spôsobujú veľké ťažkosti. Deti, ktoré majú psychické problémy, majú často horšie známky v škole a môžu sa cítiť osamelé, pretože je pre ne ťažké nájsť si kamarátov. Ich sebaúcta môže byť veľmi nízka.
Včasná diagnostika a podpora
Včasná diagnostika je kľúčovým faktorom pre úspešné riešenie psychickým problémov u detí. Ako rýchlo rodičia zareagujú, môže zmeniť budúcnosť našich detí, pretože včasná reakcia im môže pomôcť získať starostlivosť, ktorú potrebujú. Rodina a škola by mali dieťa podporovať a povzbudzovať. Rodičia a učitelia by sa mali naučiť rozpoznávať varovné signály. Medzi bežné formy liečby patrí terapia a v určitých prípadoch aj lieky. Cieľom liečby je pomôcť dieťaťu naučiť sa zdravé spôsoby, ako riešiť problémy a ako sa vyrovnávať so stresom, aby sa mohlo cítiť lepšie a byť silnejšími.Podporné vzťahy v rodine sú mimoriadne dôležité. Deti, ktoré vyrastajú v harmonickej rodine, sú odolnejšie voči stresu. Naopak, napäté prostredie môže viesť k škodlivým účinkom na psychiku dieťaťa. Otvorená komunikácia a rodinná terapia môžu byť nevyhnutné. Tipy pre rodiny zahŕňajú spoločne strávený čas, otvorenú komunikáciu a uistenie detí, že sú milované a dostanú potrebnú podporu. Deti, ktoré sa cítia milované, sú vnútorne silné. Ak zistíte akékoľvek znepokojujúce zmeny vo fungovaní dieťaťa, vyhľadajte pomoc - najlepšie psychológa a psychiatra.
Diagnostika a liečba
Diagnostika sa začína rozhovorom s rodičmi a dieťaťom. Po ňom môžu nasledovať testy. Odborník zhromažďuje množstvo informácií, vrátane rodinnej anamnézy a výsledkov testov, aby určil vhodný spôsob liečby, ktorý môže zahŕňať kombináciu liekov a terapie. Liečba je proces, dieťa sa nezmení cez noc. Vyžaduje si trpezlivosť a pravidelnú kontrolu u odborníka. Terapia môže pomôcť deťom s psychickými poruchami, napríklad k emocionálnej regulácii a zníženie úzkostných a depresívnych symptómov. Behom poslednej doby sa ukazuje, že detská kresba je jedným z najvhodnejších prístupov k poznaniu osobnosti dieťaťa.
Kresba ako psychologický nástroj pre poznanie dieťaťa
Kresba je v živote dieťaťa niečo magické. Dieťa v nej vyjadruje všetko, čo v živote prežíva, je odrazom jeho skúseností, ale napovie aj to, či sa vyvíja správne. Kresba dokáže psychológom poskytnúť more informácií, ktoré sú navonok len ťažko rozpoznateľné. Kreslenie je väčšinou pre deti príjemnou a príťažlivou činnosťou, eliminuje sa pri nej strach či nechuť výtvarne sa vyjadriť. Zo všetkých prostriedkov, ktoré má psychológ k dispozícii na dôkladnejšie poznanie dieťaťa a skúmanie jeho osobnosti, predstavuje kreslenie najvhodnejší spôsob vyjadrovania, kresbou totiž dieťa „graficky rozpráva”, bez toho, aby do toho muselo nutne vstupovať hovorené slovo. Dieťa tu odhaľuje obsahy, o ktorých by sa mu inak nevypovedalo ľahko alebo preto, že sa mu ešte nedostáva slov. Kreslí svoje priania. Motiváciu berie zo svojich pocitov a z vecí, ktoré ho zaujímajú. Kresbu berie za vhodný darček pre tých, ktorých miluje.
Nová dimenzia analýzy kresby sa objavila s poznaním, že podobne ako aj ostatné správanie človeka, podáva informácie o emocionálnom prežívaní, osobnosti a vzťahoch dieťaťa. V tejto súvislosti sa posledných šesťdesiat rokov v rámci psychologickej diagnostiky i psychoterapie (teda aj arteterapie ako súčasti expresívnych terapií využívanej v pestrej škále detskej klientely) rozvíja aj diagnostika projektívna a jej neoddeliteľné súčasti - projektívne techniky. V psychologickej literatúre sa termín projekcia udomácnil vďaka psychoanalýze. S. Freud ju popísal ako jeden z psychických obranných mechanizmov. Autorstvo termínu projektívne techniky je pripisované Lawrencovi K. Frankovi, ktorý verejne použil tento termín v roku 1939 a prirovnal ich k röntgenovým lúčom. Hartl a Hartlová (2010) definujú projektívne techniky ako metódy založené na skúmaní osobnosti pomocou neuvedomelých, projektívnych procesov odhaľujúcich emócie, priania, názory a povahové rysy vyšetrovanej osoby. Projektívne metódy sú charakterizované nielen povahou podnetového materiálu, ale predovšetkým prístupom k interpretácii testových výsledkov. V projektívnych technikách ide o málo štruktúrovanú úlohu, ktorá umožňuje takmer neobmedzené množstvo odpovedí, globálny prístup k hodnoteniu osobnosti a zvyčajne účinnosť pri odhaľovaní skrytých, latentných alebo neuvedomovaných aspektov osobnosti. Nevýhodou projektívnych metód je problematická validita a interpretácia, ktorá je často ovplyvnená osobnosťou administrátora, ďalej prácnosť pri vyhodnocovaní s dôrazom na čas, obsiahla teoretická príprava administrátora a jeho veľké skúsenosti s používaním príslušnej projektívnej metódy. Len čo dieťa vie zobrazovať formy a predmety, začína s nevedomým spredmetňovaním - projekciou osobných pocitov.
Diagnostické využitie kresby
Kresba môže poskytnúť orientačný odhad úrovne vývinu rozumových schopností. Na tento účel slúži predovšetkým pri predškolskom a mladšom školskom veku; v neskoršom veku túto diferenciačnú schopnosť stráca, pretože kresbové zručnosti dozreli. V kresbe sa odrážajú aj niektoré osobnostné charakteristiky dieťaťa, predovšetkým emočne ladená kvalita sebahodnotenia, ale i napríklad postoje k druhým ľuďom. V tejto súvislosti sa využívajú predovšetkým tematické kresby. V súvislosti s projektívnymi metódami hovoríme o grafických projektívnych metódach, kam zaraďujeme Test kresby ľudskej postavy, Test kresby rodiny, Test kresby začarovanej rodiny a iné.
Test kresby ľudskej postavy (Goodenoughovej test)
Analýza detskej kresby je častou metódou, ktorá sa využíva aj ako indikátor poškodenia centrálneho nervového systému (CNS) dieťaťa. Najviac používaným testom je Kresba postavy podľa Goodenoughovej. V roku 1926 F. Goodenoughová vytvorila tento test, pri ktorého koncipovaní vychádzala z predpokladu, že detská kresba sa zákonite vyvíja a jej vývoj sa prejavuje pribúdaním detailov, ale i vzrušujúcej správnosti a presnosti. Test v roku 1968 rozšíril a revidoval D. B. Harris, v českej verzii je známy ako Test kresby postavy Šturma, Vágnerová. Dodnes sa používa ako metóda na orientačné hodnotenie rozumových schopností dieťaťa. Hodnotí sa tu až 78 detailov, ktoré vykazujú silnú koreláciu s IQ dieťaťa.
V knihe „Psychodiagnostika dětí a dospívajících“ autori píšu, že test hodnotí vývin percepcie a senzomotorickej koordinácie, orientačne poukazuje na mentálny vývin či odzrkadľuje vnímanie podobností a detailov, abstrahovanie a zovšeobecňovanie. Zisťuje sa ním aj detská predstavivosť alebo jemná motorika. Metodika sa využíva v praxi pre deti od 3,6 do 11 rokov a administrácia prebieha individuálne alebo skupinovo. Ako pomôcky sú využívané papier A4 položený na výšku a mäkšia ceruzka. Dieťa získava skóre v pätnástich obsahových položkách (O skóre) a dvadsiatich formálnych položkách (F skóre). Z oboch dosiahnutých skóre vypočíta psychológ následne výsledné skóre.
V tomto teste sa predpokladá, že dieťa sa identifikuje s nakreslenou postavou a prisudzuje jej také vlastnosti a znaky, aké má samo. Ale nakreslená postava môže reprezentovať aj prianie dieťaťa alebo osobu, ktorá mu je veľmi blízka. Preto je potrebné výsledky tejto metódy overiť následným rozhovorom s dieťaťom a použitím ďalších testových metód.
- Interpretácia skóre: Ak dieťa dosiahne vysoké celkové hodnotenie, svedčí to o tom, že je zrelé, inteligentné, pokojné či precízne. Často sa však celkové vysoké skóre objavuje aj u nepočujúcich detí. Čo sa týka nízkeho celkového skóre, vyskytuje sa pri detskej mozgovej obrne, ľahkej mozgovej dysfunkcii či mentálnej retardácii. Pri vyhodnocovaní sa rozlišuje aj to, ktoré z dvoch kategórií skóre (F skóre, O skóre) dieťa dosiahlo vo väčšej miere. Ak psychológ zistí, že F skóre dieťaťa je nižšie ako skóre O, vie usúdiť, že ide o poškodenie CNS alebo aj zraku. Naopak, ak dieťa skóruje vyššie vo formálnej oblasti, svedčí to o jeho slabej motivácii ku kresbe, úzkosti, poruchách správania či psychickej deprivácii. V takomto prípade sa dieťa zameriava práve na formálnu stránku kresby a tú obsahovú opomína. V knihe „Psychodiagnostika dětí a dospívajících“ uvádza Vágnerová aj určité znaky, ktorými sa vyznačuje kresba ľudskej postavy dieťaťom, ktoré má poruchu CNS.
Test stromu
Problematika osobnosti dieťaťa je pomerne širokou témou. V psychologickej praxi sa v rámci kresby ako metodiky využíva takzvaný Test stromu. Vypovedá o Eysenckových osobnostných faktoroch, spôsoboch prežívania, akými sú napríklad vnútorné tenzie či konflikty. Taktiež z neho vieme zistiť spôsoby reagovania dieťaťa, vzťahy a prístup okolitému svetu a v neposlednom rade aj ašpirácie. Test stromu sleduje skrytú (nevedomú) predstavu dieťaťa o sebe, o svojich prednostiach aj nedostatkoch, čo znamená, že ním vie psychológ zachytiť dynamiku osobnosti. V praxi sa ale využíva aj ako screening odhalenia psychických problémov. Častým rušivým faktorom môže byť to, že deti sa snažia od seba navzájom opisovať (teda kresliť rovnaký obrázok ako ich spolužiaci), alebo že sa snažia nakresliť obrázok čo najviac odlišný (Altman, 2002). Úlohou dieťaťa je nakresliť akýkoľvek strom, výnimkou je jedine ihličnan a palma, ktoré nemôžu byť nakreslené. Kreslí sa na papier veľkosti A4 pomocou stredne tvrdej ceruzky.
Psychológ v tomto type kresby hodnotí kresbu ako celok, umiestnenie a veľkosť kresby či subjektívny dojem, to znamená, ako by strom obstál v realite. Všíma si ale aj ťah, tlak a spôsob vedenia čiar a taktiež vývinové hľadisko. Z kresby je možné vyčítať infantilné znaky dieťaťa, jeho zaostávanie za rovesníkmi. Základnou podstatou pri vyhodnocovaní tohto typu kresbového testu je ale hľadanie a všímanie si dominantných častí kresby, ktoré sú významné a vieme z nich niečo vyčítať.
Testy rodinných vzťahov a konštelácií
Táto oblasť patrí pri práci s deťmi k jednej z najvýznamnejších. V praxi sa využívajú najmä testy ako Kresba začarovanej rodiny, Kresba rodiny, Strom a snový strom či Kresba troch stromov. Tieto kresbové testy sú zamerané na zisťovanie rodinných vzťahov, na postoje dieťaťa k jeho vlastnej rodine. Zisťujú sa pomocou nich súrodenecké konštelácie, vzťah dieťaťa k jeho rodičom či jeho miesto v rámci rodiny. Kresbový test nám vie dobre poslúžiť tiež pre získanie obrazu o prežívaní momentálnej situácie a rodinnej klímy dieťaťom. V psychologickej praxi sú najčastejšie využívané pri porozvodovom poradenstve, v pedagogickej praxi ich zase odborníci využívajú pri práci s deťmi trpiacimi poruchami správania či učenia. Psychológovia totiž predpokladajú, že to, ako sa dieťa správa v škole, pochádza najmä z výchovy, ktorá mu je doma ukazovaná. Preto sa kresbové testy tohto typu ukazujú ako dobré a významné pomôcky, ako podchytiť problémové správanie v škole a predchádzať tak sociálno-patologickým javom, ktoré z neho môžu vyvstať.
Test kresby rodiny: Najčastejším kresbovým testom z tejto oblasti je práve Kresba rodiny. Využívaný je pri deťoch vo veku 6 až 12 rokov. Inštrukcia znie nasledovne: „Nakresli obrázok, ktorý by vyjadroval život celej vašej rodiny.“ Po nakreslení obrázku sa psychológ zameriava na hodnotenie nasledovných oblastí - ktorý člen rodiny je nakreslený a ktorý naopak chýba, čo rodina na obrázku robí. Zaujíma ho taktiež, aká je vzdialenosť medzi jednotlivými jej členmi a aká je veľkosť jednotlivých členov rodiny. Všetky tieto informácie získava odborník na základe rozhovoru s dieťaťom o tom, čo nakreslilo. S kresbou rodiny ako projektívnou metódou sa v detskej psychologickej diagnostike stretávame výdatne od tridsiatych rokov dvadsiateho storočia. Túto námetovú kresbu odporúčajú u detí od šesť do dvanásť rokov, výnimočne mimo toto vekové pásmo. Predškolské deti nie sú tak kresliarsky vyspelé, aby mohli uspokojivo zobraziť svoje predstavy o rodine a pubertálne deti bývajú k svojim výkonom kritické, čo je závažná zábrana v ich voľnom kresbovom vyjadrovaní. Kresbu rodiny je možné vnímať ako symbolické spracovanie konštelácie primárnej sociálnej skupiny - rodiny, tak ako ju dieťa vníma a prežíva a ako hodnotí jej jednotlivých členov. Spôsob zobrazenia vlastnej rodiny vyjadruje jeho názory, postoje, pocity. Dieťa zobrazí svoju rodinu tak, ako sa mu javí z jeho subjektívneho pohľadu.
Test kresby začarovanej rodiny: Test kresby začarovanej rodiny vznikol viac-menej náhodne v päťdesiatych rokoch minulého storočia. Je to veľmi užitočná projektívna metóda, ktorú začali používať Matějček a Strohbachová (1981). Autori volili symboliku zvierat, pretože sa im zdala byť prehľadnejšia a pochopiteľnejšia než symbolika rastlín a vecí (dnes sa využíva aj symbolika rastlín a vecí). Skúsenosť s týmto testom je aj v kombinácii s testom kresby rodiny hlavne u detí v školskom veku veľmi dobrá a jej význam je pri skúmaní rodiny nepopierateľný. Symbolické vyjadrenie jednotlivých postáv si dieťa nemusí uvedomiť, a tak je schopné vypovedať na papieri informácie, ktoré by ťažko verbalizovalo. Hlavná sila tejto metódy, zdôrazňujú Matějček a Stohbachová (1981), je v poňatí „kľúčových osôb“. Význam začarovania členov rodiny do zvieraťa je v možnosti sledovať povahové vlastnosti jednotlivých členov rodiny, ktoré sa tu na základe voľných asociácií premietajú do všeobecných charakterov prisudzovaných jednotlivým zvieratám. Matka býva najčastejšie zobrazovaná v podobe vtáka, potom mačky. Kresba začarovanej rodiny doplní významne pohľad dieťaťa na vlastnú rodinu, predovšetkým pokiaľ ide o rozdelenie rolí, moci a statusov, ukáže na skryté konflikty, rivalitu, pocity menejcennosti (Langmeier, Krejčířová, 1998). Pri posudzovaní emocionálnej percepcie v rodine je dôležité kombinovať kresbu rodiny s kresbou začarovanej rodiny, pretože kresba rodiny síce odokryje túto problematiku, ale symbolika zvierat lepšie na jednej strane zobrazí emocionálne vzťahy detí k rodičom a zároveň na druhej strane predstavuje hlbšie preniknutie k emocionálnej atmosfére v rodine, pretože umožňuje v rozhovore klásť dieťaťu väčšie množstvo otázok.
Dôležitosť kontextu a odbornosti pri interpretácii
Jediná kresba nemôže odhaliť všetko. Bolo by veľkou chybou vyvodzovať urýchlené závery z jediného obrázku dieťaťa, ktoré nepoznáme. K určeniu diagnózy nestačí len test; obrázok každého dieťaťa je nutné posudzovať tiež z hľadiska sociálnych a kultúrnych súvislostí. Pri používaní projektívnych metód, respektíve kresby ľudskej postavy, kresby rodiny a kresby začarovanej rodiny, treba byť opatrný a je nutné používať ich výsledky ako orientačné. Obe testové metódy zlepšujú kontakt s detským klientom na uľahčenie verbalizácie. Všetky výsledky musia byť vždy konfrontované s anamnézou dieťaťa. Detské kresbové testy sa ako diagnostické materiály používajú v rôznych oblastiach detského vývinu.
Dieťa, ktoré má v škole len zriedka príležitosť kresliť, sa obmedzuje na jednotvárne znázornenia. Má tendenciu kresliť stále tie isté námety a používať rovnaké farby. Takéto výtvarné prejavy sa vyznačujú snahou o „realizmus“. Dieťa sa totiž nemôže nechať uniesť svojou fantáziou a citlivosťou. Ak chce dostať dobrú známku, musí vytvoriť kresbu, ktorá má spravidla otrocky kopírovať realitu. Aj keď sa vzťahuje k určitej príležitosti, originalitu stráca. Vianočný stromček, kytička k Sviatku matiek - rovnaký námet pre všetkých aj pre sirotu. Dieťa je tvoriaca bytosť, ale jeho kreativita je v škole mnohokrát potláčaná. Voľných tém by malo byť najmenej toľko, koľko je zadávaných úloh na kreslenie.
Najobvyklejším komunikačným prostriedkom je reč. Neznamená to však, že je to prostriedok najjednoduchší. Je ťažké vystihnúť už iba svoje rodinné problémy. A dieťa je na tom ďaleko horšie, pretože ešte nemá takú slovnú zásobu. Taktiež to závisí od toho, v akom prostredí vyrastá, či sa v jeho rodine vedú dialógy alebo nie. Dieťa z vyspelého kultúrneho prostredia sa samozrejme dorozumie ľahšie ako dieťa z nepriaznivého sociálneho a kultúrneho prostredia. Z týchto dôvodov je kresba obľúbeným vyjadrovacím prostriedkom, pretože nevyžaduje inú schopnosť ako udržať v ruke ceruzku.
Kresbové projektívne testy sa bežne používajú v klinickej praxi a je ich veľa. Nie je dôvod, prečo ponechať kresbové metódy na použitie výhradne pre psychológov. Naopak, je možné ich ozrejmiť i odborníkom v iných profesiách zaoberajúcimi sa citovými a sociálnymi väzbami detí, pretože empatický rozhovor s dieťaťom nie je len doménou psychológov, mal by ho byť schopný ktokoľvek, kto s dieťaťom prichádza do osobného kontaktu, hoci na krátky čas. Kresbové metódy môže využiť sociálny pracovník ako prvotné zahĺbenie, aby sa mohol nad dieťaťom a jeho vzťahmi zamyslieť a konfrontovať ich s inými metódami a odborníkmi, aby mohol s dieťaťom nadviazať kontakt a otvoril komunikáciu s ním, vychádzajúc pritom z faktu, že obrázok napodobňuje skutočnosť tak, ako ju dieťa vníma, alebo by chcelo vnímať. Sociálny pracovník si získané informácie musí prepojiť s klientovou aktuálnou osobnou situáciou z rozhovoru, prípadne z ďalších diagnostických postupov. Do etiky práce sociálneho pracovníka patrí tiež pripravenosť primeraným spôsobom dieťaťu ponúknuť spätnú väzbu, zodpovedať prípadné otázky. Predpokladom je vzájomná spolupráca, dôvera a vysvetlenie, že skutočne nejde o test kresliarskych schopností.
tags: #smutne #dieta #kreslene