Smrť je neoddeliteľnou súčasťou života, ktorá sa v určitej podobe dotkne každého z nás. Zatiaľ čo v rozprávkach a príbehoch býva smrť často prítomná, napríklad keď zomrie zlý drak alebo hnusná ježibaba, deti obvykle nevnímajú tieto udalosti ako niečo, čo sa ich môže osobne týkať. O to väčší šok ich potom čaká, ak sa smrť objaví v ich bezprostrednom okolí. So smrťou, smútkom a stratou sa môžeme stretnúť v ktoromkoľvek období svojho života a deti od tejto reality neuchránime, ani by sme sa o to nemali pokúšať. Ak raz tento smutný fakt nastane, je kľúčové byť pripravení dokázať svoje dieťa previesť touto ťažkou skutočnosťou. To neznamená, že budeme túto realitu sami popierať, ale práve tým, že deťom ukážeme naše stratégie zvládania situácie.
Ako Dospelí Prežívajú Smútok a Jeho Vplyv na Deti
V prvom rade je vhodné si uvedomiť, ako sme na tom so smútením my sami. Ak budeme naše prežívanie potláčať a skrývať, nikomu tým neprospejeme. Preto sa netreba hanbiť za svoje pocity smútku, hnevu či osamelosti, ale zveriť sa partnerovi, priateľke, rodičom či odborníkovi, ako odporúča Mgr. Neexistuje žiadny správny či nesprávny spôsob smútenia; je prirodzené, že ak je smrť nečakaná, sme šokovaní, čo platí aj u detí. V tejto fáze akoby chýbali emočné prejavy, čo však je len spôsob vyrovnávania sa s nečakanou informáciou. Keď prejde určitý čas potrebný na absorbovanie informácie, emócie sa objavia. Môžeme prejsť do popierania, kedy nie sme schopní uveriť tomu, že sa to mohlo stať, následne do hnevu na vesmír, Boha, priateľov, seba či samotného zosnulého, a potom do smútku, kedy už veríme a nehneváme sa, ale je nám smutno a chýba nám zosnulý. Deťom budeme schopní byť oveľa väčšou oporou vtedy, keď sami priznáme naše pocity a prijmeme naše smútenie ako súčasť ozdravného procesu. Najmä pre mladšie deti sú reakcie blízkych dospelých na stratu veľmi dôležité, pretože deti napodobňujú rodičov vo všetkom, a inak to nie je ani v smútení. Je preto dôležité nebáť sa ukázať svoje vlastné emócie, pretože to deti učí, že byť smutný je v poriadku. Kľúčové je vedieť narábať s vlastnými emóciami.
Dospelí majú tendenciu podceňovať význam procesu smútenia a vedú k tomu aj svoje deti. Tiež majú tendenciu podceňovať schopnosť detí spracovať veľkú stratu, často preto, lebo sa sami boja svojich emócií. Deti potrebujú cítiť istotu, že dospelí toto obdobie zvládnu, len to bude chvíľu trvať.
Deti a Smrť: Nevyhnutná Realita a Proces Smútenia
Najlepšie je, ak sa v rodine smrť vníma ako prirodzené vyústenie životnej cesty, aj keď niekedy nás smrť skutočne zaskočí. Najmenšie deti sa so smrťou stretávajú najčastejšie v rôznych príbehoch či rozprávkach, a ak sa pýtajú, je vhodné im primeraným spôsobom odpovedať, napríklad: „áno, ježibaba už v peci zhorela, to znamená, že sa nevráti, už nežije,“ alebo „vlk sa v studni utopil a podobne.“ Rozhovor o smrti s deťmi musí odrážať ich schopnosť prijať informácie, ktoré im dávate. Väčšinou netreba odpovedať veľmi kvetnato; stručné a vecné informácie deťom úplne stačia. Ak to tak nie je, budú sa vypytovať ďalej.
Je ťažké odhadnúť, ako bude dieťa na smrť milovaného reagovať a či vôbec dokáže koncept smrti pochopiť. Pre dieťa je pochopenie a slovné vyjadrenie emócií veľmi náročné. Po smrti blízkeho človeka môže dieťa jednu minútu plakať a v druhej sa ponoriť do hry. Premenlivé nálady neznamenajú, že dieťa nie je smutné alebo že prestalo smútiť. Hra môže byť obranným mechanizmom, ktorý zabraňuje preťaženiu dieťaťa. Pri veľmi malých deťoch je bežná regresia. Pre deti je dôležité vyjadriť svoje pocity a emócie.
Vysvetlenie smrti deťom - Ivy Marguiles, PsyD
Komunikácia o Smrti: Úprimnosť Nadovšetko
Dávajte si však pozor na kamuflovanie, takzvané milosrdné lži. V našej spoločnosti majú dospelí často problém otvorene o smrti hovoriť a pri deťoch vnímajú takéto témy ako tabu. Utiekajú sa k vyjadreniam typu „babka odišla“ či „dedko zaspal“. Menšie deti berú naše slová vážne a môže sa stať, že sa po čase budú dožadovať babkinho návratu. Ak nepríde, budú sa cítiť oklamané či už zo strany toho, kto im babkin odchod prezentoval, alebo zo strany babky samotnej. Stávajú sa aj prípady, že deti sa boja zaspať, aby sa nestalo aj im, že sa už neprebudia. Väčšinou lepšie prijmú úprimné odpovede na svoje otázky.
Odporúča sa neposkytovať dobrovoľne príliš veľa informácií, pretože to môže byť pre dieťa zaťažujúce. Namiesto toho sa zamerajte na odpovedanie otázok, ktoré vám dieťa položí. Maličké deti si často neuvedomujú, že smrť je trvalá a môžu si myslieť, že daný človek len odišiel a vráti sa, keď dieťa bude „dobré“. Deti v školskom veku chápu stálosť smrti, no tiež majú množstvo otázok. Snažte sa odpovedať úprimne a jasne. Rodičia často v snahe ochrániť dieťa pristupujú k používaniu eufemizmov. O smrti hovoria v štýle, že mŕtvy odišiel alebo dokonca, že daný človek spí. Deti vnímajú jazyk doslovne a vysvetlenie, že mŕtvy išiel spať, môže byť desivé. Namiesto zmiernenia smútku tým docielime strach dieťaťa zo spánku. Ďalším mínusom eufemizmov je, že negatívne ovplyvňujú rozvoj zdravých zručností na zvládanie nepríjemných situácií, ktoré dieťa bude potrebovať v budúcnosti.
Dôležité je deťom dávkovať informácie pravdivo, ale tak, aby sa nevinili za to, čo sa stalo, aby vedeli, že nič z toho, čo povedali či spravili, nezapríčinilo smrť blízkeho. Dospelí majú povinnosť dieťa chrániť. Môžeme mať preto obavu, že ho nechránime, ak sa rozhodneme povedať mu pravdu o smrti niekoho blízkeho. Deti sa však pravdu vždy nejakým spôsobom dozvedia, či už priamo alebo nepriamo (zo správania dospelých, od kamarátov, z vypočutia rozhovoru dospelých a pod.). Dieťaťu nikdy neklameme, sme úprimní a otvorení. Ak nepovieme dieťaťu pravdu, len komplikujeme jeho zármutok. Deti sa učia tým, že kladú otázky. Ak sa pýtajú na okolnosti smrti alebo na smrť ako takú, znamená to, že niečomu nerozumejú a chcú to spoznať. Ubezpečíme dieťa, že je v poriadku, ak sa na takéto veci pýta a na otázky mu odpovedáme pravdivo. Ak niečo nevieme, tak povieme, že nevieme. Ak sa dá odpoveď niekde zistiť, tak ju zistíme a neskôr sa k otázke vrátime. Treba brať ohľad na vek dieťaťa a na jazyk, aký dieťa používa. Deti väčšinou nechcú počuť klinické informácie, alebo „dospelácke“ odpovede. Používame konkrétne slová ako „zomrel“ alebo „bol zabitý“. Ak použijeme napríklad výraz „odišiel“ alebo „stratili sme“, malé dieťa môže nadobudnúť dojem, že sa mŕtvy vráti.
Účasť na Pohrebe a Rozlúčkové Rituály
Pohreb sa nám môže zdať priťažký a nevhodný pre deti, a nechceme ich tomu aktu vystavovať. Niektorí dospelí však spätne cítia smútok, že sa ako deti nemohli na pohrebnej ceremónii zúčastniť a majú pocit, že boli z toho akoby vylúčení. To, či sa dieťa zúčastní pohrebu, je len a len na vás a na vašom dieťati. Pohreb môže dieťaťu pomôcť uzavrieť informáciu o smrti blízkeho, no niektoré deti nie sú pripravené spracovať tak intenzívny zážitok. Nikdy nenúťte dieťa ísť na pohreb, ak nechce. Ak teda dieťa má záujem zúčastniť sa na pohrebe, vhodné je prebrať s ním, čo sa na pohrebe bude diať. Vysvetlite mu, že pohreby bývajú veľmi smutné a mnohí ľudia budú plakať. Ak bude na pohrebe vystavená rakva, treba ho na to pripraviť vopred. Rátajte s tým, že aj pripravené dieťa sa môže správať neočakávane.
Ak sa rozhodnete, že dieťa na pohreb nezoberiete, zvážte inú formu, ako sa s daným človekom rozlúčiť. Áno, v každom prípade to rešpektujme. Ak dieťa chce, môže sa so zosnulým rozlúčiť aj iným spôsobom, napríklad doma zapálime sviečku, zasadíme kvet alebo strom na počesť zosnulého. Niektorým deťom vyhovuje tvorba, môžu napísať list, nakresliť obrázok, čokoľvek. Zasadenie stromu, zdieľanie príbehov alebo vypustenie lampiónov môže byť dobrou alternatívou, ako dieťaťu poskytnúť takúto možnosť. Myšlienka posmrtného života môže byť pre dieťa v trúchlení veľmi nápomocná. Ak ste nábožensky presvedčení o posmrtnom živote, je čas sa o svoje presvedčenie podeliť. Detský obrad pohrebu, zdôraznený slávnostným oblečením, hudbou a kvetmi, často spojený s cestovaním, pohostením a stretnutím s príbuznými, bude vnímať ako zreteľný rituál prechodu a pomôže mu to vyrovnať sa so smrťou. Je to tiež udalosť, keď sa cíti byť uprostred diania a môže to spolu s ostatnými prežívať.
Podpora Dieťaťa v Smútku: Emocionálne a Praktické Aspekty
Neupierajte deťom možnosť byť smutné či mať obavy vetami typu: „Nebuď smutný, neboj sa.“ Majú na to právo a je vhodné, keď si týmto procesom smútenia prejdú. Celkovo má proces smútenia niekoľko fáz a nie je dobré, keď sa niektorá nasilu posúva či odsúva. Rovnako aj vy sa nebojte ukázať svoj smútok. Viac ako kedykoľvek inokedy, doprajte im pocit, že aj napriek strate niekoho blízkeho stále ste tu s nimi, veríte v to, že dieťa stratu zvládne a vy taktiež. Dajte deťom pocítiť, že rozumiete, ako sa cítia, ako im je. Nájdite si čas na spoločné rozhovory. Dôležité je, aby sa dieťa necítilo nechcene, osamelo alebo odmietané.
Deti nachádzajú útechu v rutine. Denný režim evokuje v deťoch poriadok, systém a hlavne bezpečie. Ak sa na chvíľu potrebujete odstrihnúť a byť so svojím smútkom osamote, poproste rodinu a známych, aby zabezpečili vášmu dieťaťu udržať čo najbežnejší režim dňa (škôlka/škola, krúžky…). Po úmrtí blízkej osoby prežívame život ako chaotický, neistý a nepredvídateľný. Rovnako ho prežívajú aj deti. Pocit stability umožňuje obnoviť dodržiavanie obvyklých rituálov, zvykov, denného rozvrhu a systému. Úmrtie často nesie so sebou zmeny v živote, pričom každá zmena je určitou stratou, a tým môže ešte viac zhoršovať prežívanie smútku. Aby sa deti lepšie adaptovali na zmeny, zachovávajte aspoň základné zvyky.
Pre deti je dôležité spoločné zdieľanie a posilňovanie citových vzťahov v rodine, teda aj zdieľanie spoločnej bolesti a smútku. Spoločné spomienky na mŕtveho, na to, čo konkrétne sme s ním prežili, sú pre deti obzvlášť dôležité. Dá sa to rôznym spôsobom, napríklad prezeraním fotiek, obrázkov, prechádzkami na známe miesta. Lepenie, kreslenie, umiestnenie na nástenku, modelovanie, prechádzky a rozprávanie - toto všetko dieťa dôverne pozná. Vsunúť do týchto každodenných činností spomienky na mŕtveho je dobré a pre deti úplne prirodzené. Spomínanie na mŕtveho je súčasťou procesu spracovania jeho straty. Nebojte sa povedať napríklad: „Tvoj otec mal rád túto pieseň.“ Používajte meno zosnulého. Deti sa aj takto učia, že zosnulý zostáva naďalej v živote tých, ktorí žijú ďalej a že hovoriť o mŕtvych nie je tabu. Zároveň tak majú príležitosť vyjadrovať svoje pocity a prežívanie, spojené so stratou blízkeho človeka. Sú radi, ak môžu mať po mŕtvom nejakú pamiatku - predmet alebo fotku. Ocenia, ak môžu pomáhať pri triedení jeho vecí a rozhodnúť sa, čo by si chceli nechať. Deti oceňujú možnosť výberu rovnako ako dospelí. Ak im umožníme niečo vybrať, cítia sa užitočné a hodnotné. Deti nenesú dobre, ak sa na ne zabúda. Môžu sa napríklad podieľať na výbere kvetov alebo oblečenia pre mŕtveho. Umožnite im vybrať si, akým spôsobom sa chcú rozlúčiť s mŕtvym. Umožnite im nejakú voľbu všade tam, kde je to možné.
Pre dieťa je dôležité vytvoriť atmosféru istoty a bezpečia. Treba ich opakovane ubezpečovať, že sú a zostanú v bezpečí, že sú naďalej milované a že sa na nás môžu vo všetkom spoľahnúť. V čase tesne po úmrtí je to ľahšie, ľudia sú si bližší, sú voči sebe lepší, majú snahu pomáhať si. Ak sa dieťa bojí byť samé, treba byť s ním. Ak má potrebu byť samé, nevnucujeme sa. Nie je veľa miest, kde by deti mohli otvorene smútiť, prejavovať svoje emócie. Treba im umožniť, aby si našli aspoň jedno také miesto, kde sa budú cítiť bezpečne so svojím smútkom. Môže to byť doma, u príbuzných, v škole alebo aj u kamaráta. Deti, ktoré prežili smrť blízkej osoby, potrebujú cítiť, že ich ostatní blízki neopustia. Dieťaťu treba dovoliť plakať a byť smutné. Smútok sa musí prežiť. Dieťa treba ubezpečovať, že plakať pri zármutku je v poriadku a prirodzené, že sa mu uľaví, že aj my plačeme, pretože aj my sme smutní. Netreba sa snažiť násilne ho rozveseľovať, rozptyľovať, voziť niekam za zábavou, športom či dobrodružstvom. Emócie, spojené so zármutkom, môžu byť rôzne - od šoku, smútku, k hnevu, možno až k úľave. Deťom treba umožniť vyjadriť všetky emócie, tak pozitívne, ako aj negatívne. Ak majú napríklad zlosť, navrhnite im napríklad udierať do vankúša. Je to lepšie, než keby ste povedali: „Ale no tak, takto sa dobré dieťatko predsa nespráva…“ A aj keď platia určité všeobecné zákonitosti prežívania smútku, treba rešpektovať výsostne individuálne prežívanie smútku každým dieťaťom.
Je užitočné, ak má dieťa dostatok fyzickej aktivity. Tou sa znižuje emočné napätie a uvoľňuje prebytočná energia. Emócie deti vyjadrujú aj v hre. Prejavy zármutku bývajú u detí častejšie spojené s rôznymi fyzickými bolesťami a telesnými problémami, než u dospelých. Psychickú nepohodu deti viac vyjadrujú telom. Môže ísť o bolesti bruška, hlavy, tráviace problémy a podobne. Inak smúti štvorročné dieťa a inak dospievajúci 16-ročný tínedžer. V oboch prípadoch sa však môže stať, že dieťa sa dočasne stane „mladším“. Netreba sa zľaknúť, ak je plačlivé, alebo sa chce maznať, túliť. Rešpektujme to ako jednu z jeho ciest. Z iných detí sa zase môžu stať „malí dospelí“. Treba mať pre ne porozumenie, prejaviť im podporu, no nedovoliť, aby preberali role dospelých. Zároveň sa však treba snažiť, aby sme deti nadmerne nechránili, čím sa brzdí ich dozrievanie. Treba sa pripraviť aj na to, že dieťa možno nebude vôbec smutné, že sa ho smrť blízkeho akoby vôbec nedotkla, že sa bude správať „necitlivo“ alebo tvrdohlavo. To neznamená, že by bolo cynické, necitlivé alebo zlé, ale je to jeho spôsob, ako reagovať na smrť v rodine.
Smrť Súrodenca: Špecifické Stratégie Podpory
Strata súrodenca je pre dieťa veľmi náročná situácia. Väčšina malých detí si uvedomuje smrť, aj keď jej nerozumejú. Smrť je bežnou témou v knihách či televízii, avšak zažiť smútok na vlastnej koži je pre deti iný a často mätúci proces. Ako rodič ich nemôžete chrániť pred bolesťou zo straty, ale môžete im pomôcť cítiť sa bezpečne. A tým, že im dovolíte a budete ich povzbudzovať, aby vyjadrili svoje pocity, im môžete pomôcť vybudovať si zdravé zvládacie zručnosti, ktoré im budú dobre slúžiť aj v budúcnosti. Reakcie detí na smútok môžu závisieť od mnohých vecí, vrátane ich vývojového štádia.
Keď súrodenec zomrie, deti sa môžu cítiť šokované, zmätené, smutné, nahnevané či znepokojené. Môžu sa obávať, že zomrú aj ďalší členovia rodiny, alebo že zomrú aj ony. Niektoré deti sa obávajú aj toho, čo bude smrť znamenať pre rodinu, či sa zmenia aj ďalšie veci alebo zostanú rovnaké. Pocity a reakcie detí závisia aj od toho, ako k smrti došlo, či bola náhla alebo očakávaná. Po náhlej smrti by sa mohlo zdať, že deti sú skôr šokované ako smutné, pretože na prípravu ani rozlúčku nemali čas. A mohlo by sa zdať, že niektoré deti na smrť svojho súrodenca vôbec nereagujú. Je to bežné a môže sa to stať, keď deti nevedia, ako svoju stratu spracovať. Násilné alebo traumatické úmrtia, ako napríklad dopravná nehoda, utopenie alebo svedectvo o smrti, môžu hlboko zasiahnuť deti a rodiny.
Je dôležité čo najskôr im povedať, že ich súrodenec zomrel. Takto sa dozvedia o smrti od vás. Rozhovor im môže pomôcť pochopiť, prijať a vyrovnať sa so smrťou. Vďaka tomu si uvedomia, že hovoriť je dobré a všetky emócie sú v poriadku. To im môže poskytnúť pocit bezpečia a istoty. To, ako prežijú stratu svojho súrodenca, súvisí s podporou, ktorú dostanú. Keď sa posadíte a oznámite im, že súrodenec zomrel, je vždy najlepšie to urobiť osobne, aby ste mohli odhadnúť ich emocionálne reakcie a podporiť ich v procese smútenia. Môžu vyjadriť niekoľko emocionálnych reakcií v dôsledku správy, že súrodenec zomrel. Buďte pripravení ponúknuť podporu, keď prechádzajú počiatočnými štádiami šoku, nedôvery a hnevu, ktoré prináša smútok. Ak ste príliš utrápení na to, aby ste sa porozprávali, požiadajte blízkeho člena rodiny alebo priateľa, aby vás podporil alebo urobil niečo za vás. Nájdite pohodlné a súkromné miesto na rozhovor. Buďte pripravení na informácie a podrobnosti o smrti. Pomáha mať po ruke detské knihy o smrti, o ktoré sa s nimi na konci rozhovoru podelíte. Vek hrá významnú úlohu v tom, ako najlepšie viesť tento rozhovor. Výberom správnych slov vo vhodnom prostredí môžete deťom ušetriť veľa trápenia.
Keď hovoríte s deťmi o smrti, je najlepšie mať po ruke vedomosti a informácie. Deti každého veku sú prirodzene zvedavé a možno vás prekvapí, koľko toho už o smrti vedia. Dokonca aj malé deti dokážu pochopiť niektoré pojmy súvisiace so smrťou. Ak sa rozhodnete použiť čokoľvek iné, len nie priamočiary jazyk, môže sa stať, že ich zmätiete a vytvoríte nedôveru. Deti potrebujú poznať pravdu a chcú detaily. Napríklad: „Srdce tvojho brata prestalo fungovať. Už to nedokázalo udržať jeho telo nažive a zomrel.“ alebo „Sestra sa zranila pri nehode. Hoci sa všetci naozaj veľmi snažili, aby sa jej telo zlepšilo, zomrela. To znamená, že už nemôže dýchať, jesť ani cítiť.“ Samozrejme, nechcete ich traumatizovať podávaním citlivých informácií, ale porozprávajte sa s nimi o niektorých špecifikách pomocou jazyka primeraného veku, aby pochopili, čo sa stalo. Ubezpečte ich, že sú v bezpečí a že sú milované.
Deti sú prirodzene zvedavé a o smrti svojho súrodenca budú chcieť vedieť všetko, čo môžu. Namiesto toho, aby ste sa vyhýbali týmto rozhovorom, veďte otvorený dialóg a povzbudzujte ich, aby kládli otázky. Buďte s nimi trpezliví a pochopte, že budú klásť tie isté otázky znova a znova. Odpovedzte na ne úprimne a dobre premyslenými odpoveďami, ktoré sú primerané ich veku. Nie na všetky otázky budú ľahké odpovede a je v poriadku im povedať, že neviete. Tieto rozhovory si zrejme vyžiadajú čas. Budú mať pravdepodobne viac otázok, keď budú rásť a rozvíjať sa. Smrť súrodenca môže viesť k veľkým zmenám v živote rodiny. Rutiny vám môžu pomôcť vyrovnať sa so stresom, neistotou a zmätkom, ktoré tieto zmeny môžu priniesť. Rutiny udržujú každodenný život známy a predvídateľný a môžu pomôcť vašim deťom cítiť sa bezpečne. Rutiny môžu zahŕňať predvídateľné časy jedla a spania a ďalšie aktivity, ako sú záujmy. Snažte sa čo najviac držať známych zaužívaných postupov. Ale je v poriadku, ak potrebujete vytvoriť nové rutiny, aby ste sa prispôsobili zmenám rodiny po smrti. Deti sa môžu cítiť opäť rozrušené v časoch, ako sú narodeniny alebo výročie úmrtia svojho súrodenca, špeciálne príležitosti alebo míľniky a počas rozhovorov o rodine v škole.
Krehká Detská Psychika a Vplyv Moderných Kríz
V posledných rokoch je detská psychika vystavená mimoriadnym tlakom. Pandémia, sociálna izolácia, strach z choroby, vojna na Ukrajine, ekonomická kríza - to sú veľmi výrazné okolnosti, ktoré hlboko zasiahli dospelých. Ako to však poznačilo detskú psychiku, vidíme najmä na stave príjmov na detskej psychiatrii. Malo lôžok nestíha s náporom rôznych psychiatrických diagnóz detí v rôznom veku. Najmä príchodom víkendu či sviatkom pribúdajú na detskom urgentnom príjme prípady detí, ktoré zdravotníci domácky pomenovali - „smútky“.
Pandémia, sociálna izolácia, strach z choroby a jej následkov, následne návrat do škôl a s tým spojený tlak na deti a ich výsledky, a ďalej sa k tomu pridal strach z vojny. Deti sa s krízovými situáciami vyrovnávajú ťažšie, keďže im chýbajú životné skúsenosti, vďaka ktorým ich my, dospelí, dokážeme ľahšie prijať, spracovať a prežiť. Už v priebehu pandémie sme registrovali zmenu štruktúry diagnóz u našich pacientov, čo súvisí určite s rozličnými ťažkosťami, obmedzeniami a záťažou, ktoré priniesla spomínaná pandémia COVIDu. Patrí sem úmrtie rodičov a príbuzných, strata pravidelného režimu a narušenie biorytmov, obmedzenie sociálnych kontaktov, zmena režimu, ústup povinností a návykov, veľký čas bez dozoru u mladších detí, následne návrat do škôl, ktorý takisto spôsobil nárast psychických ťažkostí. V zmysle nárastu hovoríme až o dekompenzácii úzkostí, depresií, sebapoškodzujúceho správania sa, ale aj agresívnych prejavov. Deti sa po návrate do školy museli adaptovať na mnohé zmeny - režimu, záťaže, komunikácie, zmenených vzťahov. Často sa medzi sebou porovnávali, u niektorých sa zhoršili výsledky v škole, iní sa spomalili v športových výkonoch, iným mohla narásť hmotnosť.
Za posledný rok-dva určite zaznamenávame nárast najmä akútnych prípadov ako sú stavy po suicidálnych (samovražedných) pokusoch, zvýšený je výskyt sebapoškodzujúceho správania sa, experimentovania a intoxikácie alkoholom a psychoaktívnymi látkami, úzkostných, depresívnych porúch, porúch príjmu potravy a nadužívaním až rozvojom závislostí od internetu a sociálnych sietí. V posledných mesiacoch evidujeme pomerne veľa adolescentov s tzv. „smútkami“.
Podľa Národného centra zdravotníckych informácií počet ľudí v ambulanciách, ktoré liečia duševné zdravie, poklesol počas covidu, no potom začal opäť narastať. Kým v roku 2020 navštívilo psychiatrov 4473 pacientov, v roku 2021 to už bolo 5273 osôb. V skupine detí do 14 rokov boli podobne ako v predchádzajúcich rokoch aj v roku 2021 najčastejšou skupinou diagnóz zistenou prvýkrát v živote poruchy správania a emočné poruchy so zvyčajným začiatkom v detstve a počas dospievania, kam patria aj hyperkinetické poruchy. Uvedená skupina diagnóz tvorila 47,1 % zo všetkých novodiagnostikovaných porúch v tejto vekovej kategórii. Vo vekovej skupine 15 - 19-ročných, kde bol zaznamenaný najväčší medziročný nárast nových pacientov (19,7%), mali najčastejšie zastúpenie neurotické, stresom podmienené a somatoformné poruchy s podielom 39,6 %. Prečo bolo počas covidu menej detí u detských psychiatrov a odvtedy čísla opäť rastú? Pravdepodobne za to mohli aj protipandemické opatrenia, no myslíme si, že jedným z faktorov bolo práve aj menej stresu, keďže deti fungovali aj sa učili prevažne v domácom prostredí. Samozrejme, všetko má svoje plusy i mínusy. Ani neustály pobyt doma nie je pre zdravý vývoj detí najlepším riešením. Isté však je, a potvrdili to aj mnohé výskumy, duševné zdravie detí v mnohom závisí od psychickej pohody doma, v škole či inom kolektíve (kamaráti, spolužiaci), v ktorom sa dieťa vyskytuje. Ak v týchto svojich základných životných pilieroch necíti oporu a stabilitu, môžu sa časom ocitnúť v depresii.
Výchova a Prevencia Duševných Problémov
My rodičia v snahe čo najlepšie vychovávať deti aj nevedome robíme mnohé chyby. Je veľmi dôležité naladiť sa na potreby svojho dieťaťa a rešpektovať jeho individualitu. A najmä neplniť si svoje neuskutočnené sny a túžby prostredníctvom dieťaťa. Aj keď je to ťažké, pretože každý máme svoje predstavy o tom, aké má byť naše dieťa. Každé dieťa je iné, jedno má rado skôr umelecké aktivity, iné vedomostné, iné športové atď. Nevyvíjať zbytočne tlak na výkon, nepreťažovať dieťa záujmovými krúžkami, ale na druhej strane nechodiť okolo dieťaťa po špičkách, učiť ho povinnostiam a zodpovednosti. Dôležité je vnímať dieťa a učiť dieťa vnímať okolitý svet aj s jeho potrebami, byť k druhým pozorný, citlivý a správať sa k iným ľuďom s rešpektom.
V poslednej dobe pribúdajú prípady nového trendu výchovy detí, z ktorých chcú mať rodičia géniov, máme dostupné publikácie, ktoré rodičov učia, že každé dieťa môže byť naozaj dokonalé. Výchova spočíva doslova v sparťanských podmienkach tvrdého výcviku, či už mentálneho, alebo fyzického. Tak ako každý extrém, ani tento nie je v poriadku. Tak ako bolo spomenuté, neexistuje jednotný výchovný štýl unifikovaný na každé dieťa. Musíme sa prispôsobiť osobnosti dieťaťa a podľa toho v niektorej oblasti ubrať, v inej zase pridať.
Vysvetlenie smrti deťom - Ivy Marguiles, PsyD
Manuál Prvej Pomoci pre Rodičov: Kľúčové Signály
Prvé príznaky duševných problémov u detí rodičia neraz bagatelizujú, čo je veľmi nebezpečné. Samozrejme, netreba sa hneď strachovať, ale dôležité je vedieť, kedy spozornieť, v akých situáciách a kde hľadať pomoc. Príznaky duševných porúch sú rôzne, a preto je často problém identifikovať ich. U detí je to ešte ťažšie, pretože majú obmedzené možnosti vyjadrovania a veľkú časť dňa trávia v školách či v škôlkach. Každý rodič pozná svoje dieťa najlepšie a zväčša vidí už hneď od začiatku, že prechádza zmenami. Ak však u vášho dieťaťa zaregistrujete tieto signály v správaní, určite zbystrite pozornosť. Problém zvyčajne nastáva vtedy, keď zmena - určitý „nový“ stav, ktorý sa u dieťaťa predtým nevyskytoval, pretrváva dlhšie obdobie. Ak tento stav ovplyvňuje bežnú rutinu dieťaťa alebo inú osobu, je na mieste spozornieť.
Stále sa zvyšujúce nároky na deti, problémy vo vzťahoch, v rodinách, hašterenie medzi kamarátmi, vplyv starších rovesníkov, hádky, stres, negatívne zážitky zo školy - problémov, ktoré trápia dnešné deti, je naozaj veľa. O duševnom zdraví by sme mali hovoriť čoraz častejšie a hlasnejšie. Detská psychika je taká krehká, že niekedy stačí „malý“ otras, ktorý však deti vnímajú ako obrovský, a stanú sa uzavretejšími, plačlivejšími, smutnejšími. Odtiaľ vedie už iba krôčik k depresiám a ďalším problémom.
Tu sú kľúčové signály, na ktoré by si rodičia mali dávať pozor:
- Má sklesnutú náladu. Ak sa vám už dlhší čas zdá vaše dieťa akési zamyslené, smutné, plačlivé či podráždené, môže to byť prvý príznak depresie. Určite je v týchto chvíľach dôležité, aby rodičia boli s nimi, jemne sa pokúsili o konverzáciu, počúvali ich a poskytli im potrebnú emocionálnu podporu. Často plače - na prvý pohľad bez jasného dôvodu. Je neustále smutné? Nebavia ho aktivity, ktoré predtým zbožňovalo? Izoluje sa? Nechce vstať z postele? Ignoruje kamarátov či blízkych? To sú signály, že môže ísť o depresívnu poruchu. Pri depresii majú deti problémy dokončiť bežné školské práce alebo sa spoločensky začleniť. Keď sa stav zhorší, môže sa objaviť riskantné správanie vrátane sebapoškodzovania.
- Drží si odstup od rodiny a priateľov. Deti sa môžu cítiť nepochopené, podráždené, bezcenné alebo žijú v beznádeji. Majú pocit, že im nikto nerozumie, odcudzujú sa od priateľov, nenadväzujú nové kontakty. Rodičia majú tendenciu vždy riešiť problémy svojich detí, no niekedy ony potrebujú len jednu vec - vypočuť a mať oporu. Ak ešte nechcú povedať, čo sa udialo, podporte ich v tom, že ste tu vždy pre nich, nech sa deje čokoľvek, a keď sa budú cítiť pripravení, radi si ich vypočujete, nech je pravda akákoľvek.
- Zmeny chute do jedla. Má rád sviečkovú s domácou knedľou alebo buchty od babičky, no zrazu mu nič nechutí? Alebo práve naopak, zrazu toho zje až priveľa? Aj tieto symptómy môžu značiť problém. Prejedanie sa môže byť spôsobom, ako sa vyrovnať so stresom alebo úzkosťou, zatiaľ čo strata chuti do jedla signalizuje skôr depresiu alebo vysokú úroveň úzkosti. Ak tieto zmeny v stravovaní pretrvávajú niekoľko týždňov a sú sprevádzané aj ďalšími emočnými príznakmi (napríklad ak je dieťa podráždené či bez energie), snažte sa dodržiavať pravidelný čas jedenia, ponúkajte skôr zdravé jedlá. Netlačte na dieťa, podporte ho v komunikácii s vami. Poruchy príjmu potravy, ako sú bulímia nervosa, anorexia a prejedanie sa, sú sprevádzané mnohými problémami, a to nielen emočnými či sociálnou dysfunkciou, ale veľmi často aj vážnymi telesnými ťažkosťami - stratou menštruácie, celkovou slabosťou, odpadávaním, vypadávaním vlasov, zubov, rednutím kostí s následkom častých zlomenín až rozvratom metabolizmu.
- Zmena spánkového režimu. Leží akosi pridlho alebo nemôže vôbec zaspať? Psychológovia hovoria jasne - pri nedostatku spánku trpí nielen fyzické, ale aj duševné zdravie. Sme vtedy bez energie, depresívni, prchkí, zhorší sa naša koncentrácia a schopnosť sústrediť sa. Deti mávajú vtedy problémy aj s úlohami a so zapamätaním si učiva. Dôležitá je domáca pohoda, večerné rituály, rozhovory, spoločne strávený čas. A nezabúdajte, objatie lieči!
- Nevysvetliteľná úzkosť. Príznak depresie alebo prílišného stresu je aj nezvyčajná úzkosť, neustále obavy, nepokoj alebo aj fyzické príznaky, ako napríklad bolesť hlavy či žalúdka. Pedopsychiatri, teda detskí psychiatri, sa stretávajú s viacerými psychickými ťažkosťami u detí - od malých detí po adolescentov. Úzkosti u detí zahŕňajú neustále obavy a strachy, ktoré narúšajú ich každodennú činnosť. Úzkosti ovplyvňujú účasť detí na spoločenských aktivitách, na športe, hrách a v iných typických sociálnych situáciách. Ako pomôcť pri úzkosti? Posmeľte deti a zažeňte ich obavy z posudzovania. Vypočujte si ich v pokoji a až potom hľadajte spolu riešenia situácie. Naučte deti, ako sa majú upokojiť. Dobrými stratégiami sú napríklad hlboké dychové cvičenia alebo aktivity všímavosti.
- Nezáujem o koníčky. V čase, kedy trpíte úzkosťami a depresiou, odháňate od seba to pekné a pozitívne. Medzi tieto aktivity patria aj obľúbené záľuby. Ak deti nenachádzajú radosť v športe, krúžkoch, spoločenských či skupinových aktivitách, a vyhýbajú sa svojim koníčkom, zbystrite pozornosť. Podporte dieťa v jeho rozhodnutiach, ubezpečte ho, že ste tu pre neho a vypočujte si dôvody, prečo sa rozhoduje inak.
Milí rodičia, všímajte si svoje deti a ich správanie. Stačí podať pomocnú ruku, vypočuť si ich veľké problémy, ktoré sa nám možno zdajú malé, no v ich vnímaní sveta sú ako nepredstaviteľná bariéra, ktorú nemožno zdolať. Buďte tu pre nich, lebo vás potrebujú.
Odborná Pomoc a Liečba
Psychoterapia je najdôležitejšou súčasťou liečby psychických porúch u detí, a ak vyhľadáte terapeuta včas, je možné zabrániť rozvoju ochorenia. Je to „rozprávanie sa“ s odborníkom, počas ktorého má dieťa možnosť byť sprevádzané odborníkom v bezpečnom prostredí pri riešení svojich ťažkostí. Nemusí mať obavy zdôveriť sa - často je to preň jednoduchšie, ak ide o neznámu osobu. Detské terapie zahŕňajú aj hry; dobrý psychoterapeut formou hry a nenásilnej diskusie odhalí mnohé, čo pomôže aj pri diagnostike. Deti a dospievajúci sa zároveň učia, ako sa deliť o svoje pocity a myšlienky, ako reagovať na niektoré situácie, a naučia sa nové vhodné spôsoby správania. Lieky predpisuje pedopsychiater na základe dôslednej diagnostiky.
Ak sa vo vašej rodine vyskytuje duševná porucha, je možné, že ňou bude trpieť aj dieťa. Úlohu zohráva nielen genetická predispozícia, ale tiež prostredie v akom dieťa vyrastá, a správanie rodičov, ktoré môže byť poznačené psychickou poruchou. Niektoré duševné poruchy sa priamo spájajú so špecifickými chemickými látkami uvoľňovanými mozgom. Hovorí sa im neurotransmitery a ich primárnym účelom je komunikácia. Ak sa tieto chemické látky vychýlia z rovnováhy, môže sa to prejaviť príznakmi psychickej poruchy. Aj vážne poranenie mozgu môže mať za následok vznik duševnej poruchy. Ak si všimnete na dcére alebo synovi zmeny správania a máte podozrenie, že trpí duševnou poruchou, nepanikárte.
Oddelenia detskej psychiatrie dlhodobo zápasia s problémom nedostatku miest. Potrebovali by sa oddelené oddelenia samostatne pre mladšie deti, staršie deti, akútne deti, samostatne pre dievčatá a chlapcov, pre pacientov s poruchami príjmu potravy (PPP). Určite väčšie priestory, aby boli miestnosti pre komunitu, vybavená mini-telocvičňa, pracovná terapia (ergoterapia, arteterapia, muzikoterapia), miestnosť pre skupinové terapie a relaxáciu, bezpečnostná miestnosť. Samozrejme dôstojné prostredie pre personál - kuchynka, oddychová miestnosť, nehovoriac o sanitárnych miestnostiach (toaleta, WC), miestnosť na individuálne pohovory pre rodičov, pre edukácie. Vysnívanou je záhrada alebo terasa s priestorom pre návštevy, športové hry, posedenie.
V Národnom ústave detských chorôb začali deti s poruchou príjmu potravy liečiť novým prístupom v dennom stacionári. Liečba formou denného stacionára je pre dieťa menšou emočnou záťažou bez separácie od rodiny, či rovesníkov. Časť stravovania prebieha aj doma, rodina je tak oveľa viac zúčastnená procesu liečby. Do procesu liečby sa zapája celá intenzívnejšie celá rodina. Tento prístup je nesmierne dôležitý pre obnovenie pocitu kompetentnosti a sebavedomia rodiča. Otvorením denného stacionára sa ponúka najmodernejšia a pre pacientov najšetrnejšia forma liečby porúch príjmu potravy. Tento druh liečby umožňuje komplexnú intenzívnu liečbu dennou formou, pričom je do liečby zapojená rodina a špecializovaný terapeutický tím. Deti nie sú nostalgické za rodičmi (čo sa stávalo pri nutnosti dlhých hospitalizácií) a nedochádza ani k narušeniu ich kamarátstiev. Stane sa, že rodič nepochopí dôležitosť liečby tejto poruchy. Pri poruchách príjmu potravy dochádza v pomerne krátkom čase k množstvu zdravotných ťažkostí, najčastejšie v súvise s prudkou stratou hmotnosti. Asi je ťažko vysvetliť mame, ktorá je stále na diéte a chudne, že ich rodinné zázemie nie je dobré pre dieťa s poruchou príjmu potravy. Vždy by sme mali najskôr poznať súvislosti. Prečo rodič drží diétu, či a ako je táto téma v rodine komunikovaná. Niekedy sa ukáže pri vstupnom vyšetrení, že aj rodič trpí niektorou z porúch príjmu potravy, alebo že má narušený vzťah ku svojmu telu.