Soňa Valentová patrila k významným osobnostiam slovenského herectva, ktorej talent a charizma ju predurčili na stvárnenie nezabudnuteľných postáv na divadelných doskách i na striebornom plátne. Jej život, poznačený hlbokou tragédiou v detstve, sa stal príbehom o mimoriadnej sile, neochvejnom talente a celoživotnej oddanosti umeniu. Vďaka svojmu jedinečnému hereckému prejavu, hlbokému ponoru do postáv a nezameniteľnému vzhľadu si získala srdcia divákov naprieč generáciami a vryla sa do pamäte ako jedna z najobsadzovanejších a najuznávanejších herečiek svojej doby.
Korene Života a Umelecké Začiatky v Tieni Minulosti
Soňa Valentová sa narodila 3. júna 1946 v Trnave ako tretie dieťa. Jej rodina, pôvodom židovská, pochádzala z Trnavy a pred vojnou patrila k zámožnej vrstve. Jej matka bola klavírna virtuózka a otec obchodník s vínom, pričom jedna z jeho filiálok sídlila aj v Prahe. Idylu ich života však kruto narušilo vojnové dianie a hrozba prenasledovania Židov. S Hitlerovým nástupom k moci a po vypuknutí druhej svetovej vojny sa aj jej rodičia začali o svoje deti báť. Vedeli, aká je situácia, a ľudia, ktorí boli iného než árijského pôvodu, sa báli. Mama s otcom verili, že keď pošlú dcéry do evanjelického internátu, tak ich zachránia.
V internáte sa ukrývalo viacero židovských detí, lenže ich niekto udal, a tak herečkinu staršiu sestru odvliekli, no mladšiu ukryli v koši na bielizeň. Tá však začala kričať, že chce byť so sestrou, čo sa jej stalo osudným. Jej dve staršie sestry, Vierka, ktorá mala 10 rokov, a Emka, len 4 roky, boli odvlečené do koncentračného tábora v Osvienčime, kde zahynuli. Soňa Valentová v minulosti priznala dojatá, že jej sestričky sa išli akoby sprchovať a zo sprchy išiel plyn. Ich rodičom sa podarilo ukryť v hrobke na evanjelickom cintoríne, čím sa zachránili, no táto strata navždy ovplyvnila jej život a zanechala v nej hlboký smútok. Soňa o tom často so smútkom rozprávala, že rodičia niekomu zaplatili, aby dcéry ukryl, ale odhalili ich.
Soňa Valentová sa narodila po vojne, keď už jej rodičia boli štyridsiatnici, a bola pre nich vymodleným dieťaťom. Možno to, že žila, bol dôsledok toho, že jej dve sestry zomreli. Pre rodičov bola darom od Boha a oni ju akoby citovo chránili pred tým, čím všetkým museli prejsť. Preto o sebe so všetkou skromnosťou hovorila ako o „Božom dare“. Detstvo prežila v centre láskavej rodičovskej pozornosti, ktorá aspoň sčasti vynahradila jej rodičom dve sestry, ktoré zomreli v koncentračnom tábore. Po vojne boli z nich chudáci, ktorí si zachránili holý život. Keď chceli, aby sa ich jediná dcéra vzdelávala, kvôli kurzom angličtiny či francúzštiny museli predať vždy niečo z rodinných šperkov.
Už od malička sa u Sone prejavovali umelecké vlohy. Rodičia spoznali jej talent a podporovali ju v rozvíjaní jej záujmov. Naučila sa hrať na klavíri, k čomu ju viedla jej matka, ktorá bola klavírnou virtuózkou, a navštevovala hodiny baletu. Tieto ranné skúsenosti s hudbou a pohybom sa neskôr ukázali ako kľúčové pre jej hereckú všestrannosť. Po štúdiách na gymnáziu sa definitívne rozhodla pre herectvo a v roku 1967 absolvovala Vysokú školu múzických umení (VŠMU) v Bratislave.
Vstup na Divadelné Dosky: Ikona Slovenského Národného Divadla
Po absolvovaní VŠMU v roku 1967 začala Soňa Valentová svoju hereckú kariéru v Slovenskom národnom divadle (SND), kde sa rýchlo zaradila medzi popredné herecké osobnosti. Bola dlhoročnou členkou Činohry Slovenského národného divadla a na jeho doskách stvárnila desiatky nezabudnuteľných postáv. Zaujala hneď v úvode svojho pôsobenia, keď stvárnila postavu Alison Porterovej v inscenácii Obzri sa v hneve.
Ako herečka bola neuveriteľne tvárna a pritom autentická. Vďaka svojmu krehkému zjavu s krásnymi bujnými vlasmi a mačacími očami začínala postavami naiviek. Bola akoby stvorená pre úlohy bezbranných, lyrických dievčat, odkázaných na pomoc iných. Vďaka nemu rýchlo vyrástla na métu charakterovej herečky schopnej obsiahnuť aj náročné psychologické úlohy. V strednom veku tak hrávala najmä postavy vyzývavých domín, žien nevyspytateľných činov a najmä padlých anjelov. Výborne sa uplatnila aj v rýdzo negatívnych rolách. Jej doménou však vždy boli dramatické charaktery s podtónom melanchólie a tragizmu, čo bolo zrejme ovplyvnené aj jej zložitou rodinnou situáciou a obrovským žiaľom jej rodičov. Jej poznávacím znamením bol uprený pohľad veľkých očí, ktoré pôsobili akoby boli plné záhadného smútku. Teatrológ Karol Mišovic o jej herectve povedal, že javisko je nekompromisné a vie odhaliť protekciu, no Soňa Valentová herecky dospievala veľmi rýchlo a dokázala, že je hodná tých úloh. Bola z generácie, ktorá umenie brala nie ako povolanie, ale ako poslanie. Herectvu preto dávala všetko. Na doskách SND si v rozprávke Ako sa Lomidrevo stal kráľom (2014) zahrala Lomidrevovu matku.
Filmová a Televízna Tváre: Od Historických Drám po Rozprávkové Svety
Okrem divadla sa Soňa Valentová uplatnila aj vo filme a televízii, kde jej fotogenickosť a charizma učarovali kamere. Prvýkrát sa pred kameru postavila v roku 1969 pod režisérskym vedením Otakara Vávru v historickej dráme Kladivo na čarodejnice. V tomto filme stvárnila obeť inkvizície - kuchárku Zuzanu. Kladivo na čarodejnice odkazovalo na politické procesy z 50. rokov 20. storočia. Soňa Valentová sa zaradila medzi významné predstaviteľky úspešnej slovenskej hereckej generácie. Od začiatku dostávala úlohy zložitých ženských charakterov.
Už vo svojej prvej snímke Kladivo na čarodejnice (1969) sa vtedy mladá Soňa vyzliekla úplne donaha. A nebola to nejaká ľahká posteľná scéna, kde je herečka väčšinou zakrytá po bradu s paplónom a sem-tam ukáže prsník. Soňa Valentová zhodila zvršky pred celým štábom, na dôvažok ako podozrivá čarodejnica musela znášať pohľady celej inkvizičnej komisie, pričom Jozef Kemr jej dokonca prehmatával nahé telo, aby našiel dôkazy o bosoráctve. Neskôr sa Soňa Valentová vyzliekla ešte v niekoľkých filmoch, napríklad Paleta lásky (1976), Útek zo zlatej krajiny (1977), Oddychový čas pre sudcu (1982). V tom istom roku mala nahé scény aj vo filme, ktorý režíroval jej manžel - Zločin a pokánie. Treba však povedať, že všetky nahé scény uznávanej herečky, akou bezpochyby Soňa Valentová je, boli zmysluplné a dopomohli zvýrazniť silu celého príbehu.
Jej talent sa prejavil v 15 celovečerných filmoch a okolo 150 televíznych snímkach a inscenáciách. Medzi jej ďalšie významné filmové úlohy patria: Paleta lásky (1976), Koncert pre pozostalých (1976) a Noční jazdci (1981), kde si zahrala spolu s Radoslavom Brzobohatým a Michalom Dočolomanským. Rolu zlej macochy presvedčivo zobrazila v Jakubiskovej Perinbabe (1985), ktorá je legendárnou filmovou rozprávkou. Bez povšimnutia nenechal výraznú slovenskú herečku ani režisér svetového mena Juraj Jakubisko, ktorý jej zveril úlohu Dory, nevlastnej macochy v podaní Sone Valentovej. Ako manželka hlavného hrdinu, ktorého stvárnil Karel Heřmánek, účinkovala v komédii Kam, pánové, kam jdete? (1987). Sadistickú vychovávateľku Volfovú stelesnila v psychologickom thrilleri Filipa Renča Requiem pro panenku (1991). Režisér Filip Renč si slovenskú herečku vybral pre jej, ako on povedal, najkrajšie oči v celom Československu, a kamera bohato využívala detailné zábery práve na túto časť jej tváre. Nechýbali ani filmy Zapomenuté světlo (1996) a Lea (1996). Soňa Valentová bola veľmi fotogenická, kamera ju milovala. Preto bola jednou z najobsadzovanejších herečiek v televízii a pravidelne hrala i v českých filmoch. Hrala titulné aj vedľajšie postavy, no aj tie dokázala svojím sugestívnym herectvom povýšiť na zapamätateľné kreácie. Jej melancholický pohľad očí poriadne stvrdol v postavách, kde páchala zlo, ako napríklad vo filme Zločin a pokánie, v ktorom od svojej lásky z mladosti (v podaní Štefana Kvietika) nekompromisne žiadala, aby zabil svoje malé deti. Krv v žilách divákom tuhla aj pri českom filme Requiem pro panenku (1991), kde stvárnila zákernú lesbickú vychovávateľku. Ako Mae sa predstavila v psychologickej dráme Mačka na horúcej plechovej streche (2001/2002).
Muzikálová Všestrannosť a Tanečný Prejav
Vďaka tanečnej príprave z mladosti obsiahla aj pohybovo náročné postavy a prejavila tiež svoje spevácke vlohy, čo naplno využila v muzikálovej tvorbe. Pohybový a spevácky talent uplatnila v muzikáli Na skle maľované (1974/1975), kde stvárnila Smrť. Táto postava nebola hocijaká Smrť, ale krásna, utancovaná, v bielych šatách. Práve tak na divadelných doskách zomieral Jánošík v podaní Michala Dočolomanského. Keď sa legendárny herec pobral do umeleckého neba, jeho kolegyňa sa s ním prišla rozlúčiť veľmi netradične a hlavne odvážne - na obrad si obliekla biele šaty.
Deväťdesiate roky 20. storočia znamenali pre obsadzovanú herečku účinkovanie v muzikáloch. Na bratislavskej Novej scéne stvárnila primabalerínu Grušinskú v muzikáli Grand Hotel (1993), v Pokrvných bratoch bola Matkou Johnstonovou (1993), v Mníškach Matkou predstavenou (1999) a vo Fidlikantovi na streche sa predstavila ako Golda (2007). Komediálnu rolu matky predstavenej vytvorila v úspešnom muzikáli Mníšky (1999). O dva roky neskôr nechýbala v muzikáli Kabaret v postave starnúcej slečny Schneiderovej opäť pod režisérskym vedením Jozefa Bednárika.
Spolupráca a Manželstvo s Pavlom Hasprom: Profesionálna Symbióza
Významnú časť hereckej kariéry Sone Valentovej tvorila spolupráca s jej manželom, režisérom Pavlom Hasprom. Zoznámila sa s ním ešte ako poslucháčka posledného ročníka na vysokej škole. Bol o sedemnásť rokov starší. Ich manželstvo trvalo celých 38 rokov, kým ho nepretrhla zákerná choroba, ktorej režisér v roku 2004 podľahol. Spolu vytvorili množstvo nezabudnuteľných divadelných a filmových inscenácií. Medzi ich spoločné diela patria napríklad divadelné inscenácie Margaret zo zámku a Zlatý dážď. V televíznej inscenácii Trasovisko (1974) ju režíroval jej manžel.
Soňa Valentová musela celé roky čeliť narážkam okolia, že na výslní svojej profesie sa vyhrieva práve preto, že je manželkou režiséra. V nejednom rozhovore otvorene na túto tému povedala, že predsa spolupracovala aj s inými režisérmi, napríklad s Jiřím Krejčíkom, Otakarom Vávrom alebo Jurajom Jakubiskom, a vždy podávala stopercentné výkony. Podľa nej je prirodzené, že ak si ľudia veľmi dobre rozumejú v súkromí, tak spoločnú reč nachádzajú aj na poli pracovnom. Na druhej strane často plnila funkciu hromozvodu a musela znášať zlú náladu svojho muža na pracovisku. Ako hovorila, postupne si na to zvykla a vycibrila sa v spolupráci s režisérom tak, že nakrúcať s inými bolo pre ňu už potom vcelku jednoduché.
Hoci žili spolu takmer štyri desaťročia, ich manželstvo prežilo aj dramatické obdobia. Režisér na svoju krásnu mladú ženu žiarlil. Napriek tomu sa vedel zachovať ako profesionál a nahé scény v množstve filmov nielen toleroval, ale dokonca jej ich odporúčal a v niektorých prípadoch ju sám ako režisér nechal vyzliecť. Haspra neskôr do svojich filmov obsadil aj spoločné dcéry, staršiu Natáliu a o šesť rokov mladšiu Katarínu. Vždy považovali za celkom prirodzené, že sa ich deti budú venovať umeniu, pretože vyrastali v takom prostredí, a bola to ich slobodná voľba, že si zvolili práve herectvo.
Ocenenia a Uznania: Potvrdenie Majstrovstva
Počas svojej bohatej hereckej kariéry získala Soňa Valentová viacero ocenení a uznaní, ktoré potvrdzovali jej mimoriadny talent a prínos pre slovenské umenie. Už v roku 1969 jej udelili divadelnú Cenu Janka Borodáča. V roku 1975 jej udelili televíznu cenu Zlatý krokodíl. Neskôr, v roku 1988, získala titul zaslúžilá umelkyňa, pričom člen Predsedníctva ÚV KSS, minister kultúry SSR Miroslav Válek odovzdal v Bratislave novovymenovaným zaslúžilým umelcom diplomy o udelení tohto čestného titulu. Jedno z najvyšších štátnych vyznamenaní - Rad Ľudovíta Štúra II. triedy - si prevzala v roku 2006. Tieto ocenenia sú svedectvom jej výnimočného miesta v histórii slovenského herectva.
Osobný Život a Dedičstvo: Viera, Rodina a Prelet nad Životom
Soňa Valentová prežila 38 rokov s režisérom Pavlom Hasprom. Mali dve dcéry, Natáliu a Katarínu Hasprovú. Staršia dcéra Natália tiež vyštudovala herectvo a po skončení školy hrala krásne postavy v mnohých kvalitných inscenáciách, ktoré sa dodnes reprízujú v televízii. Obidve jej dcéry "vytiahol" Jozef Bednárik - Natália stvárnila hlavnú postavu v Krvavej svadbe a Katarína ešte počas štúdií v Brne hrala v muzikáli Jozef a jeho čarovný farebný plášť, čím im Jožko Bednárik v podstate pomohol pri odštartovaní kariéry. Hoci Natália dnes už nehrá, pretože žila dvanásť rokov v Španielsku a po rozvode sa vrátila do Bratislavy, kde pracuje na ministerstve kultúry (v prerušenej hereckej kariére sa ťažko pokračuje), mnohí ľudia si ju stále pamätajú a pýtajú sa, prečo sa už nevenuje herectvu. Katarína Hasprová je úspešná speváčka a herečka.
V roku 2004 Pavol Haspra zomrel na zákernú chorobu. Pre Soňu Valentovú to bol veľmi bolestný životný zlom. Spomínala, že najhoršie boli vari minulé Vianoce, keď manželova choroba naplno prepukla. Na Nový rok to vyzeralo nádejnejšie, zdalo sa, že leukémia ostane v chronickej forme a nebude tak rýchlo postupovať, no človek mieni, Pán Boh mení. Štyri mesiace po Vianociach, v apríli, manžel zomrel. Svojich 75. narodenín sa už nedožil. Pri ich príležitosti, v decembri, si Slovenské národné divadlo uctilo jeho pamiatku. Jej dar, bustu manžela, umiestnia aj so sochami ďalších osobností, ktoré sa pričinili o vznik a rozmach SND, na čestnom mieste v Divadle Pavla Országha Hviezdoslava. Verila, že terajšie vedenie ich, aj na jej podnet, vráti verejnosti.
Po strate manžela sa snažila robiť všetko pre to, aby bolesť aspoň trošku prehlušila. Pustila sa do úprav bývania, naložila si na seba starosti, čo bolo v istom zmysle dobré, pretože večer bola taká unavená, že rozmýšľať nebolo kedy. Po lete veľmi rada prijala ponuku od Jožka Bednárika, aby si zahrala v jeho muzikáli Kabaret. Bola to krásna práca, ktorá jej tiež vyplnila čas. Po desiatich rokoch sa znovu stretli pri skvelej robote. Na otázku, čo jej najviac pomohlo vyrovnať sa so stratou, odpovedala, že práca až na treťom mieste. V prvom rade jej pomohlo presvedčenie, že smrť neznamená definitívny odchod človeka, čiže jej viera. Viera jej najviac pomohla a, samozrejme, aj jej dievčatá. Skôr však musela ona pomáhať im. Verila, že ak niekomu pomáhate, súčasne to pomáha vám, a ak niekomu urobíte dobre, určite sa vám to vráti, lebo všetko sa vracia, dobré aj zlé.
Bola veľmi empatická, krehká a dobrosrdečná, bez hviezdnych manierov. Prekvapilo ju, a určite nielen ju, vyznanie synovca jej nebohého manžela, ktorý sa jej v relácii Pošta pre teba verejne poďakoval za to, ako veľmi mu v krízovej životnej situácii pomohla. Netušila, kto ju vlastne do relácie pozýva. Keď vyšlo najavo, že je to on, bolo to naozaj nečakané. To, že mu pomohla, nepokladala za nič mimoriadne, no preňho to znamenalo veľa. Práve tu si uvedomila, že akákoľvek pomoc je dôležitá, pretože nikdy nevieme, v akej miere druhému pomôžeme. Z nášho pohľadu to môže byť nepodstatné a jemu to môže zachrániť život.
Soňa Valentová bola autorkou autobiografickej knihy Prelet nad životom (2010), v ktorej otvorene a úprimne hovorila o svojom detstve, o výnimočných hereckých úlohách a s úctou spomína na život s manželom, charizmatickým režisérom Pavlom Hasprom. Herečka pred pár dňami oslávila okrúhle narodeniny (v kontexte textu 70. narodeniny), žiadna okázalá párty sa však nekonala. Vo februári utrpela cievnu mozgovú príhodu a v týchto dňoch sa stále zotavovala, pričom nikto nevedel povedať, kedy sa bude môcť vrátiť domov, aká je prognóza. O jej zdraví informovala dcéra Katarína Hasprová, ktorá za mamou denne chodila do rehabilitačného zariadenia.
Soňa Valentová sa nikdy neskrývala so svojím vrúcnym vzťahom k Bohu, skôr naopak. V jednom z rozhovorov s nadhľadom poznamenala, že doba sa mení, a, žiaľ, aj vzťahy. Uvedomovala si, že ľudstvo si asi musí odskúšať všetky druhy spolunažívania, aby zistilo, že nie je schopné dať tento svet na poriadok bez Najvyššieho, ktorý všetko vytvoril a všetko mu patrí: vesmír aj to miesto pre nás na svete. No ona osobne bola veľmi šťastná, že ju osud zavial do Slovenského národného divadla, ktoré je miestom veľkých osobností. Vždy sa tam cítila dobre a cítila sa aj v neskoršom veku. Žiaľ, Slováci si nevážia svojich vedcov, umelcov, ľudí, ktorí niečo dokázali. Nevie, čím to je, no pýtala sa, či máme takú malú národnú hrdosť. Upozorňovala, že tu nejde o žiaden nacionalizmus, ale o to, že Francúz sa teší, že je Francúzom, Maďar Maďarom, no a Slováci? To ju naozaj trápilo. Považovala za príjemné robiť v zamestnaní, kde vek nepredstavuje nijaké obmedzenie. Herec, ak svoje zamestnanie miluje a môže ho vykonávať, nemusí sa trápiť nad tým, že v určitom veku pocíti tlak a bude musieť odísť, aj keby chcel ostať. Potvrdila, že nevie si to predstaviť pri iných zamestnaniach, pretože to určite prináša stres. Našťastie, dobré úlohy sa nepíšu len pre mladých ľudí, a kým funguje pamäť a telo, ide to. Nie nadarmo sa hovorí: herci umierajú postojačky. No aj keby, nedajbože, musela skončiť s divadlom, vedela by to prijať. Určite by si našla takú činnosť, ktorú by robila radosť jej aj iným, a nemuselo by to byť práve z javiska.
Vo veku 76 rokov zomrela slovenská herečka Soňa Valentová v spánku. O jej smrti informovala Svetlana Waradzinová, ktorá je vedúcou oddelenia kultúry v Bratislavskom samosprávnom kraji. S jej odchodom odišlo detstvo mnohých generácií. Ostáva nám po nej dedičstvo desiatok divadelných a filmových postáv, ktoré stvárnila s nezameniteľnou hĺbkou a citlivosťou. Jej život, plný protikladov - krehkosti a sily, smútku a radosti z tvorenia - je inšpiráciou pre všetkých, ktorí hľadajú v umení nielen povolanie, ale aj skutočné poslanie.
tags: #sona #valentova #ako #dieta