Štefan Harabin je výraznou osobnosťou slovenskej justície a politiky, ktorého kariéra je spojená s významnými udalosťami a transformáciou súdnictva na Slovensku. Ako bývalý sudca, predseda Najvyššieho súdu a minister spravodlivosti, ako aj opakovane kandidát na prezidentský post, zanechal nezmazateľnú stopu vo verejnom živote. Jeho profesijný a osobný príbeh, poznačený skromnými začiatkami a neustálym pôsobením v centre diania, formoval jeho životný postoj a pracovnú etiku.
Raný život, vzdelanie a začiatky v justícii
Štefan Harabin sa narodil 4. mája 1957 v obci Ľubica. Vyrastal v skromných podmienkach, čo významne ovplyvnilo jeho životný postoj a pracovnú etiku. Po ukončení základného a stredného vzdelania pokračoval v štúdiu na Právnickej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Vysokoškolské štúdium doktora práv absolvoval na Právnickej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Po absolvovaní Právnickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach v roku 1980 sa stal súdnym čakateľom na Krajskom súde Košice. Sudcovskú prax začínal ako justičný čakateľ Krajského súdu v Košiciach v roku 1980.
Do funkcie sudcu z povolania bol zvolený 1. januára 1983. O dva roky začal robiť sudcu na Okresnom súde v Poprade, kde zotrval do roku 1989. Do Komunistickej strany Česko-Slovenska vstúpil okolo roku 1985, kde pôsobil do roku 1989. Bol jej členom a funkcionárom.
Vzostup v súdnom systéme a prvé pôsobenie na Najvyššom súde SR
Po Nežnej revolúcii od roku 1990 pôsobil na Krajskom súde v Košiciach. Od roku 1990 pôsobil ako sudca na Krajskom súde Košice a v nasledujúcom roku sa stal vedúcim trestného oddelenia na Ministerstve spravodlivosti SR. V roku 1991 ho parlament zvolil za sudcu Najvyššieho súdu SR. V roku 1993 nastúpil ako sudca na Najvyššom súde (NS) SR. Aj vďaka dobrým vzťahom s HZDS a SNS sa v roku 1993 stal trestným sudcom Najvyššieho súdu SR (NS SR). V roku 1996 sa stal predsedom trestného kolégia NS SR.
Koncom roka 1997 ohlásil kandidatúru do čela NS SR, keď ho do funkcie navrhla vláda Vladimíra Mečiara. Poslanci ho zvolili za predsedu Najvyššieho súdu. Dňa 11. februára 1998 ho poslanci NR SR v tajnej voľbe zvolili do funkcie predsedu NS SR. Harabina na funkčné obdobie piatich rokov navrhla vtedajšia Mečiarova vláda, v ktorej bolo HZDS, SNS a ZRS. Túto funkciu zastával v rokoch 1998 až 2003.
Kontroverzie a výzvy počas prvého predsedníctva na Najvyššom súde
Voľba Štefana Harabina za predsedu Najvyššieho súdu SR v roku 1998 neprebehla bez kontroverzií. Rovnako ako v prípade návrhu kandidátov na podpredsedov NS SR Stanislava Lehoťáka a Jozefa Štefanku, s jeho kandidatúrou nesúhlasila Sudcovská rada NS SR ani Rada sudcov SR. Obe sudcovské inštitúcie namietali, že výber kandidátov s nimi nebol konzultovaný. Harabin nastúpil krátko po zvolení na miesto Milana Karabína, ktorý sa funkcie vzdal 2. decembra 1997 zo zdravotných dôvodov.
Následne Dzurindova vláda, v ktorej bola SDK, SDĽ, SMK a SOP, 16. augusta 2000 schválila návrh vtedajšieho ministra spravodlivosti Jána Čarnogurského na odvolanie Harabina z postu predsedu NS SR. Čarnogurský argumentoval, že Harabin dovtedajšími postojmi potvrdil, že nie je takou morálnou a odbornou autoritou, aby mohol stáť na čele NS. Harabin označil konanie vlády za protiústavné a 14. októbra 2000 podal žalobu na SR na Európsky súd v Štrasburgu. Poslanci parlamentu 19. decembra 2000 v tajnom hlasovaní neodvolali Harabina z funkcie predsedu NS SR. V júli 2004 Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) kvalifikoval žalobu Harabina ako neopodstatnenú.
Štefan Harabin kandidoval na predsedu NS SR aj na ďalšie funkčné obdobie. Dňa 20. decembra 2002 vo voľbe Súdnej rady zvíťazil ziskom 10 hlasov z 18 členov Súdnej rady pred protikandidátom Sergejom Kohutom, ktorý získal šesť hlasov, dvaja sa zdržali. Kohut dal 13. januára 2003 na Ústavný súd SR podanie, ktorým sa sťažoval na nerovnaké podmienky pri voľbe. Harabin ako člen Súdnej rady podľa Kohuta mohol hlasovať aj sám o sebe. Ústavný súd dal 19. februára 2003 Kohutovi za pravdu, voľby musela Súdna rada opakovať. Súdna rada napokon 30. septembra 2003 na tretí pokus zvolila za nového predsedu NS SR Milana Karabína. Ten porazil Harabina po tom, ako sa tesne pred voľbou vzdal kandidatúry podpredseda NS SR Juraj Majchrák.
Vysvetlenie prezidentských volieb v USA (vysvetľujúce video explain®)
Pôsobenie na poste ministra spravodlivosti a podpredsedu vlády
Po období, keď pracoval v rokoch 2003 - 2006 ako predseda trestného senátu NS SR, nastala ďalšia významná etapa v kariére Štefana Harabina. V roku 2006 ho navrhlo ĽS-HZDS ako nestraníka do čela rezortu spravodlivosti vo vláde trojkoalície Smer-SD, SNS, ĽS-HZDS pod vedením Roberta Fica. Prezident SR Ivan Gašparovič ho 4. júla 2006 vymenoval za podpredsedu vlády a ministra spravodlivosti. Od 4. júla 2006 do roku 2009 bol ministrom spravodlivosti Slovenska. Na tento post ho nominovala Ľudová strana - Hnutie za demokratické Slovensko.
Ako šéf rezortu spravodlivosti sa snažil zrušiť Špeciálny súd a Úrad špeciálnej prokuratúry. V priebehu dvoch dní odvolal sedem predsedov krajských a okresných súdov. Harabina poslanci v opakovanej tajnej voľbe 20. októbra 2006 zvolili za kandidáta na ústavného sudcu. Prezident Ivan Gašparovič ho však spomedzi kandidátov na túto funkciu nevybral. Z postu ministra spravodlivosti rezignoval v roku 2009.
Druhé predsedníctvo Najvyššieho súdu SR a ďalšie kontroverzie
Po rezignácii z ministerského postu sa Štefan Harabin opätovne vrátil do súdnictva. V roku 2009 ho navrhli na post šéfa NS SR sudcovské rady krajských súdov v Bratislave, Trnave, Trenčíne, Žiline, Prešove a v Košiciach. Okrem toho prišlo ďalších 17 sudcovských rád a 12 plén okresných súdov s návrhom na jeho kandidatúru, a jeden návrh bol od 21 sudcov NS SR. Ďalšie štyri návrhy kandidatúry Harabina Súdna rada neprijala, pretože nespĺňali podmienky. Súdna rada SR 22. júna 2009 zvolila Štefana Harabina za nového predsedu NS SR. Voľbu sprevádzal protest približne 50 ľudí, ktorí vyjadrili negatívny postoj k Štefanovi Harabinovi. Prezident Ivan Gašparovič 23. júna 2009 prijal demisiu ministra spravodlivosti Štefana Harabina a vzápätí ho vymenoval za predsedu NS SR na päťročné obdobie. Následne túto funkciu zastával v rokoch 2009 až 2014, keď bol znovuzvolený. V rovnakom období viedol Harabin aj Súdnu radu SR ako jej predseda.
Počas tohto funkčného obdobia sa objavila ďalšia významná kontroverzia. Ešte v roku 2008 bol zverejnený prepis telefonického rozhovoru Harabina s albánskym narkobarónom Bakim Sadikim, ktorý bol v roku 2013 odsúdený na 22 rokov väzenia. Z postu predsedu Najvyššieho súdu zotrval do roku 2014, keď nebol opätovne zvolený. Od roku 2014 pôsobí ako sudca Najvyššieho súdu SR.
Politické angažovanie a prezidentské kandidatúry
Štefan Harabin sa okrem svojej súdnej kariéry aktívne angažoval aj v politike, predovšetkým prostredníctvom prezidentských kandidatúr. Neúspešný pokus kandidovať na post prezidenta SR zaznamenal už v roku 2019. Svoju kandidatúru potvrdil 15. novembra 2018, kedy odovzdal 31 993 podpisov občanov súhlasiacich s jeho kandidatúrou. V prvom kole získal 14,34 percenta hlasov a obsadil tretiu priečku.
Po neúspešných voľbách v roku 2019 založil stranu Vlasť, s ktorou sa chcel dostať do parlamentu. Predsedníčkou strany sa stala Anna Žatková a v parlamentných voľbách 2020 získala strana len 2,93 percenta, čím sa nedostala do Národnej rady SR.
Harabin sa prezentuje ako vlastenec. Jeho program sa sústreďuje na tradičné a kresťanské hodnoty. Vyhlásil, že má motiváciu brániť vlasť, dostať ju do normálneho stavu bez extrémnych sociálnych pokusov nového liberalizmu a porušovania práva. O Slovensku hlása, že ho treba zachrániť. Kritizuje Európsku úniu, jej hodnoty a podporuje myšlienku zavedenia vlastnej štátnej meny.
Štefan Harabin patrí medzi 9 kandidátov na prezidentské voľby. Bol aj kandidátom na prezidenta Slovenskej republiky. Harabin už v minulosti kandidoval na prezidenta SR. Vo volebnej kampani pôsobil ako kresťanský a národný kandidát.
Prezidentské voľby sa konali v dvoch kolách. Prvé kolo volieb prezidenta SR prebehlo v sobotu 23. marca. Druhé kolo bolo v sobotu 6. apríla. Bývalou prezidentkou Slovenskej republiky je Zuzana Čaputová, ktorá oficiálne oznámila, že znova kandidovať na post prezidentky Slovenskej republiky nebude. Vďaka kurzom na voľby si môžete staviť na víťaza prezidentských volieb. Stávková kancelária Fortuna ponúka rovnaký počet možností kandidátov, na ktorých si môžete v druhom kole staviť.
Aktuálne výzvy a občianska angažovanosť
V súvislosti so svojím verejným pôsobením čelil Štefan Harabin aj nedávnym právnym krokom. V roku 2022 ho zadržali vyšetrovatelia NAKA z hanobenia národa, rasy a presvedčenia a schvaľovania agresie Ruska voči Ukrajine. Po niekoľkých hodinách ho prepustili. Počas pandémie koronavírusu často vystupoval proti opatreniam na zastavenie šírenia vírusu a verejne ich bojkotoval. Tieto udalosti prispeli k formovaniu jeho imidžu v očiach verejnosti a k profilovaniu jeho politických postojov.
Osobný život
Štefan Harabin je už druhýkrát ženatý. Prvé manželstvo sa skončilo v roku 1993. Jeho bývalá manželka sa volá Anna a bývala vo vedľajšej dedine a skôr ako sa zobrali, chodili spolu tri roky. Narodil sa im syn Branislav (1987) a neskôr aj dcéra Kamila (1990). Harabinova druhá manželka sa volá Gabriela a bola zamestnaná na Ministerstve spravodlivosti. Celkovo má Štefan Harabin štyri deti.
tags: #stefssan #harabin #narodenie