Trnavský kraj, oblasť bohato pretkaná históriou a živými tradíciami, predstavuje mozaiku príbehov, osobností a kultúrnych pamiatok. Od dávnych osídlení a stredovekých mestečiek, cez hlboké folklórne korene, až po moderné rozvojové projekty, región neustále svedčí o dynamike života svojich obyvateľov. Informácie o zrodených a zosnulých, o historických udalostiach a duchovnom dedičstve, nám približujú bohatstvo tohto kraja, pričom Šterusy a jeho okolie sú neoddeliteľnou súčasťou tohto pútavého rozprávania. Ponorme sa do sveta ľudových tradícií, kde sa história snúbi s radosťou a tancom, a do príbehov výnimočných ľudí, ktorí formovali tvár tejto zeme.
Hudobný Odkaz a Folklórne Tradície Regiónu: Príbeh Michala Kriha
S hlbokým žiaľom sa v utorok 30. decembra 2025 lúčili rodiny Oršinová a Melúchová, ale aj priatelia, susedia, známi a folkloristi s legendárnym harmonikárom Michalom Krihom z Lančára. Tento postavou malý, no dušou, srdcom a energiou veľký a inšpiratívny folklorista ukončil púť v rodnej dedinke pod horami na Štedrý deň, kedy nás opustil do večnosti. Pohrebné obrady po zádušnej omši v Kostole sv. Jozefa v Lančári pokračovali na miestnom cintoríne, kde, v rodnej zemi, odpočíva 81-ročný Michal Kriho. Jeho harmonika stíchla, ale v predstavách ľudí, ktorí Miška milovali, bude znieť až do chvíle, čo budú žiť tí, ktorí si na neho s láskou spomínajú a ktorí zažili jeho veselosť, muzicírovanie, kumšt a neopakovateľný šarm starého mládenca, ktorý miloval život vo všetkých jeho podobách, ctil si svojich predkov a rozdával lásku ich potomkom. Výnimoční ľudia odchádzajú vo výnimočné dni. „Na Božie narodenie, 25. decembra 2025, sme si v kostole v Kočíne zaspievali koledy na našom koncerte Vitaj nám, Ježiško, narodzený, venovanom do folklórneho nebíčka nášmu harmonikárovi Miškovi Krihovi,“ spomínali naňho priatelia. Dúfame, že sa Miškovi tam hore takáto rozlúčka s Podhorankou páčila.
Michal Kriho sa narodil ku koncu vojny, presne 7. septembra 1944, v Lančári, pod kopcom, ktorý vedie k dominante podhorskej dedinky. Ako prvorodený syn Michala a Štefánie dostal meno Michal a stal sa tretím Michalom v rodine. Roky bežali a z malého chlapčaťa, čo azda najradšej liezlo po stromoch či behalo po chotári, vyrástol mladý muž. Po ukončení základnej školy, ktorú absolvoval v kaštieli v Chtelnici, sa vyučil za elektrikára v učňovskej škole v Piešťanoch. Po vyučení narukoval na základnú vojenskú službu, po ktorej začal pracovať ako elektrikár v bani Cígeľ v Prievidzi. Život ho zavial do bane Cígeľ, kde celé štvrťstoročie namiesto slnka a oblohy videl len mihotavé banícke svetlá v podzemí. A on, elektrikár, ich rozsvecoval, aby baníkom žiarili v prítmí štôlní ako slnko na oblohe. Po odpracovaní viac ako 25 rokov pod zemou mal nárok na zaslúžený dôchodok, no s jeho životnou energiou na dôchodku nezostal a zamestnal sa ako elektrikár v Trnavskej teplárenskej.
Miško bol neodmysliteľnou súčasťou Folklórnej skupiny Podhoranka takmer päťdesiat rokov a zároveň dlhoročným vedúcim. Práve na harmonike, na ktorej hrával od chlapca, dlhodobo sprevádzal aj ďalšie folklórne skupiny a spevácke zbory napr. z Krakovian, Trebatíc, Dolného Lopašova či z Dechtíc. Celé desaťročia sprevádzal svojou hrou na harmonike mnohých spevákov i folklórne skupiny na festivaloch či súťažiach. Tento harmonikár rozdával radosť z muziky po celom regióne cez Lančár, Kočín, Šterusy, Vrbové, Krakovany a svojich priaznivcov má aj v Piešťanoch, kde sprevádzal folkloristov na rôznych vystúpeniach a podujatiach. S „Vavrincami“ najazdil v aute po oslavách výročí a narodenín desaťtisíce kilometrov. Niekoľko rokov po návrate z Prievidze založili spolu s Emilom Jankovičom a Pavlom Kunicom hudobné teleso Vavrinecká trojka. Toto zoskupenie spríjemňovalo ľuďom rôzne životné udalosti ako svadby, oslavy či výročia. V istom čase boli takí vyťažení, že hrávali každý deň v týždni. V tejto zostave pravidelne celé roky spievali pašie počas obradov Veľkej noci či niesli nad kňazom baldachýn počas procesie k Božiemu telu. S trubkárom z Vavrineckej trojky, Emilom Jankovičom, boli tiež zohratí ako čert a Mikuláš.
Michal Kriho bol aj aktívnym občanom. Po návrate z Prievidze do Lančára bol dlhé roky poslancom obecného zastupiteľstva. Aktívne sa zúčastňoval na dobrovoľníckych akciách v obci aj mimo nej. V každom ročníku Michalfestu v Lančári spolu so švagrom Vilkom Melúchom natiahli stovky metrov elektrických káblov pre zabezpečenie osvetlenia a zvuku. Počas života bol aktívnym členom rôznych organizácií, ako boli hasičský zbor či Slovenský zväz záhradkárov. Dlhé roky sa venoval pestovaniu viniča a dorábaniu domáceho vína. Miloval muziku, záhradu, víno, to si aj dorobil z vlastnej vinice. Mal vycibrený vkus, jeho vína bodovali na mnohých súťažiach. V istom období sa ním dorobené víno umiestňovalo na popredných miestach v degustačných rebríčkoch. Keď sa usmial, žiarili mu oči ako hviezdy nad lančárskym kostolíkom. Miško rád žartoval, mal hráčske šťastie a zároveň podporoval dobré a užitočné veci a akcie, veď v tombolách počas mnohých ročníkov pochovávania basy v Lančári nakúpil toľko lístkov, že by sa nimi dal vytapetovať azda celý kultúrny dom. So sestrou si doma doopatrovali mamičku, dožila sa 93 rokov. Často o mame a jej zdravom korienku rozprával aj nám. Ako starého mládenca ho chceli kamaráti azda aj tisíckrát oženiť, no rodina, hoci vlastnú si nezaložil, mu bola nadovšetko. Michal Kriho sa narodil ku koncu vojny. Po roku 1964 začali jeho rodičia so sestrou Máriou svojpomocne stavať rodinný dom. Ako to už na Slovensku býva dobrým zvykom, dovolenku trávil pri miešačke. V mladosti ho v Lančári a okolí volali takmer na každú svadbu za hlavného družbu a sám sa oženiť nestihol. Nikdy neodmietol pozvanie na ples alebo bál, jedine, že by sa mu termín kryl s iným. Svojou energiou pri tanci harmonikár konkuroval podstatne mladším ročníkom. Bol športovo založený. Sedemkrát zdolal Kriváň, s horským vodcom bol ako 57-ročný na Gerlachu a ako 64-ročný na Lomnickom štíte. Ako pravý Slovák nepohrdol bryndzovými haluškami, no nikto by sa mu nezavďačil kuracím mäsom. Na to mal zlé spomienky ešte ako chlapec, keď jedol kuracie mäso z domáceho chovu. Čas plynul pre každého rovnako, a hoci šesťdesiatku a sedemdesiatku oslavoval Miško spevom a tancom v plnom „kulturáku“, osemdesiatku oslavoval v kruhu rodiny a blízkych priateľov pri dobrom jedle, vínku a veselých spomienkach.
Skutočný Príbeh Biblie Aký Ešte Nikdy Nebol Odhalený | Celý Dokumentárny Film
Korene Osídlenia a Historický Vývoj Obcí: Príklad Chtelnice a Blízkeho Okolia
Počiatky histórie Chtelnice, rovnako ako väčšiny našich miest a dedín, nie sú presne určené rokom, ukryté sú v povestiach. Starí Chtelničania poznajú povesť o otcovi, ktorý delil majetok medzi troch synov, z ktorých najmladší si nevedel vybrať, preto mu zostala Chtelnica. Vznik obcí sa prevažne nedatuje rokom, z ktorého pochádza najstaršia písomná správa - s výnimkou zakladajúcej listiny. Pri skúmaní počiatkov treba zohľadniť veľa súvislostí, skutočností, praveké osídlenie, osídlenie okolitých dedín, historické správy o susedných dedinách a pod.
V 11. - 12. storočí chotár Chtelnice patril do sústavy obranného pásma, zvaného konfínium, ktoré malo chrániť uhorský štát zo západnej strany. Toto pásmo zaberalo územie od rieky Moravy po riečku Dudváh na východe, vrátane južných malokarpatských svahov. Toto územie bolo často dejiskom vojenských konfliktov medzi českou, uhorskou i rakúskou krajinou. Preto Záhorie, oblasť medzi riekou Moravou a Malými Karpatmi, bolo v 11. - 12. storočí takmer ľudoprázdne, kým v slovanskom období nálezy dokazujú husté osídlenie. Riečka Dudváh s južnými svahmi Malých Karpát tvorili vnútornú obrannú líniu, do ktorej patril aj chotár Chtelnice. Územie medzi riekou Váh a Malými Karpatmi malo veľkú hustotu osídlenia aj v 11. - 12. storočí v následnosti na slovanské sídla. Dokazujú to nielen bohaté archeologické nálezy, ale aj prvé písomné správy, najviac zoborská listina z roku 1113. V nej sú uvedené i osady ležiace v širšom okolí Chtelnice napr.: Bašovce, Kocurice, Krakovany, Stráže (dnes súčasť obce Krakovany) a Trebatice, ktoré ležali na západnej hranici územia patriaceho benediktínskemu kláštoru sv. Hypolita na Zobore pri Nitre. O osadách nachádzajúcich sa na severozápad od tejto hranice sa písomné správy z 12. storočia nezachovali, čo však nevylučuje možnosť osídlenia tohto územia. Oblasť tvorila kráľovský majetok a nebola uvedená v šľachtických či cirkevných donačných listinách, čo sa môže vzťahovať i na Chtelnicu. Dôkazom osídlenia blízkeho okolia je napr. románsky kostolík na cintoríne v Dechticiach, datovaný rokom 1172. Samotná obec je písomne doložená až v polovici 13. storočia. Napokon je známe, že listinný pramenný materiál zo Slovenska až do začiatku 13. storočia nie je rozsiahly.
V ranofeudálnom osídľovaní hrali veľmi dôležitú úlohu obchodné cesty. Neďaleko Chtelnice viedla trasa najdôležitejšej z nich, tzv. česká cesta. Označovala sa termínom via magna - veľká cesta, jej trasa viedla z Budína cez Ostrihom, Trnavu, priesmyk pri Bukovej, Hodonín, Brno, do Prahy. V Jablonici sa pripájala iná cesta, ktorá viedla cez Vrbové, Brezovú pod Bradlom a Hradište pod Vrátnom. Menej významná, ale pre Chtelnicu dôležitá cesta viedla z Hlohovca na hrad Dobrú Vodu od polovice 13. storočia. Spomenúť možno tiež cestu z Veľkých Kostolian do Čachtíc a na Považie a možno aj spojnicu Trstína cez Chtelnicu do Vrbového alebo Veľkých Kostolian. Tieto cesty sa často vyskytujú ako hraničné miesta v donačných listinách z 13. storočia. Pravda, najmä vedľajšie cesty nemožno porovnávať so súčasnými, veď nemali ani kamenný podklad.
Staršia maďarská historická literatúra bez uvedenia prameňa stručne poznamenáva, že Chtelnica jestvovala v 12. storočí. Spomínaný archeologický nález nádoby zo slovanského hrobu upozorňuje na osídlenie chotára Chtelnice v 9. - 10. storočí. Historicky dokázaná existencia obce je až zo začiatku 13. storočia, ako u mnohých slovenských miest a dedín. Doteraz najstaršia písomná správa o Chtelnici je z rokov 1208 - 1209. Názov obce uvádza donačná listina uhorského panovníka Ondreja II., ktorý daroval svojmu služobníkovi komitátnemu hodnostárovi Sebešovi majetok terra Costulan, dnes Veľké Kostoľany. Majetok hraničil okrem iného s územím obce Wytelnize, čo je dnešná Chtelnica. Latinský text znie: „et ibi reperitur quedam via que separat dictam terram a terris ville Wytelnize positis tamen terreis metis aliquibus iuxta eandem viam“. Hranicou s chotárom Chtelnica bola určitá cesta. Termín villa v ranom feudalizme označoval vyššie organizované obce, ktoré jestvovali dávnejšie, medzi ne patrila i Chtelnica. Uvedenú darovaciu listinu obnovili roku 1216, jej opis sa zachoval až z roku 1397. Názov Wytelnize má pravdepodobne slovanský (slovenský) pôvod. Možno ho spájať s názvom prameňa a potoka Vítek, najmä ak sa berie do úvahy variácia názvu obce Wytelucha. Častica wy - je stará slovanská spádová forma vo význame predpony v-, vo. Predponu má i Wytelnize, čo v dnešnom význame je asi v Chtelnici. Nie je správne prijímať názor, že názov obce je z českého názvu Vtelno.
Skoro polstoročie písomné pramene mlčia o Chtelnici, ďalšia správa o nej je až z roku 1258, darovacej listine uhorského panovníka Bela IV., ktorou potvrdil vlastníctvo na zem Buguna, dnes Bohunice, časť Jaslovských Bohuníc v okrese Trnava komesovi Zochudovi a jeho bratovi Serafínovi. Táto zem hraničila na severe s chotárom Chtelnice. Je to časť textu: „transit per terram arabilem et venit asque aliam magnam viam venientem a Uitunche, quam transeundo intrat fructeccum quod vulgo harast dicitur et ibi sunt tres mete antique“, čiže hranica prebiehala pri inej veľkej ceste pri Chtelnici. Názov veľká cesta patril asi významnejšej ceste, určite však nešlo o českú či považskú cestu, ktoré boli vzdialené od chotára Chtelnice. Názov Uitunche či Vitunche je tiež slovanský, hoci trocha zmenený oproti podobe z roku 1208. Staršia česká odborná literatúra odvodzuje názov z českého Vítonice, čo nie je správne, má domáci, miestny pôvod.
V druhej polovici 13. storočia vlastnili chotár Chtelnice magister Aba a Mikuláš, hoci to nie je výslovne doložené. Usudzovať možno z donačných listín panovníkov pre susedné chotáre, pre Chtelnicu nepoznáme takú listinu. V darovacej listine uhorského panovníka Bela IV. roku 1256, ktorou daroval územie Skalice na Záhorí Kozmovi a Achillovi, hranica na východe sa uvádza po zem magistra Abu a Mikuláša. V ďalšej listine z roku 1262 na územie Záhorec (Zahvrch) prebiehala hranica po vrch Klenovú a pri ňom ležiacu osadu Klenek, ktorá nie je bližšie určená. Obe uvedené lokality vlastnil magister Aba Veľký či Krásny z Hlohovca. Do tretice tiež roku 1262 daroval panovník Belo IV. svojmu služobníkovi Serafínovi zem Osuské, listina je však neskoršie falzum. Tento majetok siahal na juhu až po zem magistra Abu, hranicou bol vrch Dobrá Voda. Abovci vlastnili okrem iného i panstvo s hradom Branč. Výstavba hradu Dobrá voda sa datuje do druhej polovice 13. storočia. Bol kráľovským majetkom. Z týchto prameňov vidno, že Chtelnica sa v druhej polovici 13. storočia nespomína v žiadnej písomnej správe, čo však neznamená, že obec nejestvovala, a že sa ďalej nerozvíjala. Koncom 13. a na začiatku 14. storočia ovládal západné Slovensko oligarcha Matúš Čák Trenčiansky, zaiste mu patrilo aj krátko predtým utvorené panstvo Dobrovodského hradu s Chtelnicou. Po Matúšovej smrti roku 1321 panstvo znova prešlo do vlastníctva uhorských panovníkov. Chtelnica sa vtedy rozvíjala rýchlejšie ako okolité dediny vďaka pomerne výhodnej polohe v blízkosti vtedajších obchodných ciest, ktoré napomáhali rozvoju miestnych trhových vzťahov. Preto od začiatku sa stala obec najvýznamnejšou v rámci dobrovodského panstva.
Chtelnica: Od Dediny k Mestečku a Spojenie s Dobrovodským Panstvom
Záznamy o vyberaní cirkevných poplatkov na začiatku 14. storočia dokazujú v Chtelnici dobre fungujúcu cirkevnú organizáciu, teda existenciu fary aj kostola s patrocíniom sv. Jána Krstiteľa. Prvýkrát sa fara spomína v roku 1332 a v rokoch 1332 - 37. V nej pôsobil farár Henricus, parochus in Visencia. Latinský názov obce sa neskôr písal Vitencia. Chtelnická fara ako stará inštitúcia cirkvi mohla jestvovať už dávnejšie pred rokom 1332. Od tohto roku asi na pol storočia nepoznáme ďalšie písomné správy o Chtelnici. Základ stredovekej dediny sa vtedy nachádzal pod návrším okolo terajšieho horného kostola, pri ktorom stála spomínaná fara. Horný koniec je vlastne najstaršou časťou dnešnej obce. Návršie okolo kostola poskytovalo ochranu obyvateľom v čase vojnového nebezpečenstva, preto ho neskoršie (17. storočie) opevnili kamenným múrom. Hoci prvá písomná správa o kostole pochádza až z roku 1423, správa o fare roku 1332 umožňuje predpokladať jeho existenciu aj na základe starobylého patrocínia spred 13. storočia. Lokalita ležiaca severozápadne od dnešného intravilánu obce nazývaná Stará Chtelnica, bola na začiatku 14. storočia pustá. V rámci vývoja osídlenia zanikli v chotároch dnešných obcí v minulosti mnohé menšie sídliskové jednotky. V chotárnom názve sa niekedy zachoval ich názov.
Názov alebo titul mestečka dostávali v období feudalizmu dediny, ktoré spĺňali niektoré podmienky. Boli to dediny dosahujúce vyšší stupeň hospodárskeho rozvoja, mali rozvinuté remeslo a s ním spojené trhy, jarmoky, tieto obce mali výhodnú polohu na trasách obchodných ciest alebo v blízkosti hradu. Také obce mali obyčajne väčšie množstvo obyvateľov ako ostatné. Titul mestečka sa spájal s udelením niektorých výsad. Veľkú časť týchto podmienok spĺňala v 14. storočí už aj Chtelnica (Wythenche), ktorá v listinných správach z roku 1394 sa menuje oppidum - mestečko. Nachádza sa v darovacej listine panovníka Žigmunda vojvodovi Stiborovi I. zo Stiboríc a Beckova na panstvo hradu Dobrá Voda (Yokew). Vojvoda Stibor I. za svoje zásluhy u panovníka získal postupne na západnom Slovensku rozsiahle majetky - panstvá hradov Čachtice, Beckov, Branč, Dobrá Voda. Chtelnica sa v darovacej listine uvádza ako mestečko, ale bez správy o výsadách, ktoré Chtelnici neskoršie udelil vojvoda Stibor I. Stali sa základom ďalšieho rozvoja mestečka.
Treba však spomenúť ešte niektoré udalosti predchádzajúce tomuto vývoju. V roku 1392 sa zachovali dve písomné správy o Chtelnici. V listine vydanej 16. januára panovníkom Žigmundom na Bratislavskom hrade sa riešil majetkový spor, v ktorom mala účasť aj obec Chtelnica pod názvom Telnicz a richtár Chtelnice Mixiko. Medzi výsady oppida patrilo aj odovzdávanie renty richtárom za celú obec. Obec sa uvádza v dobrovodskom panstve, právne postavenie sa neuvádza, funkcia richtára nabáda k domnienke, že bola viac ako obyčajnou dedinou. Z toho istého roku pochádza aj darovacia listina kráľa Žigmunda, ktorou daroval vojvodovi Stiborovi a jeho bratom panstvo hradu Čachtice, medzi dedinami je aj Alsovitenche ležiaca pri potoku Tewbuch. Zatiaľ nie je známy pôvod ani jedného názvu. Druhá časť názvu dediny - vitenche je ako Chtelnica, ak by sme prvú časť - also vysvetlili pôvodom z maďarčiny, znamenalo by to dolnú alebo nižnú. Možno sa jedná o obce Nižnú, o ktorej je prvá písomná správa až z roku 1532.
Najneskôr v roku 1394 začala Chtelnica písať svoju históriu ako stredoveké zemepánske mestečko. V uvedenej listine potvrdenej Nitrianskou kapitulou z júla 1394 na dobrovodské panstvo pre Stibora I. je spolu 10 obcí. Na prvom mieste sa menuje Chtelnica, ďalej dediny Kisvitencye (Dolná Chtelnica), Dolný Lopašov, Lančár atď. Darovaciu listinu kráľ Žigmund obnovil v roku 1398. Obe listiny posudzujú zaradenie Chtelnice medzi oppidá - mestečká už na konci 14. storočia. Nevedno aké výsady obec vlastnila, ale porovnanie s inými mestečkami umožňuje predpokladať, že od zemepána dobrovodského hradu mohla byť oslobodená od určitých poplatkov. Zemepánske mestečká dostávali napr. právo voliť si samosprávu s richtárom, trhové právo s konaním jarmokov, boli oslobodené od platenia tridsiatku, ale ináč skoro úplne záviseli od feudálneho vlastníka, zemepána. Svojím hospodárskym významom však prevyšovali dediny. Dosahovali vyššiu úroveň trhov s poľnohospodárskymi produktmi, rozvíjali sa v nich niektoré remeselnícke odvetvia, ktoré sa neraz organizovali v cechoch podľa vzoru miest a nakoniec aj obchod. Tieto predpoklady mestečiek spĺňala i Chtelnica. Listiny a listy z 15. storočia ju titulujú ako staršie privilegované mestečko so starou históriou. Okrem poľnohospodárstva sa miestni obyvatelia zaoberali postupne stále viac remeslami a obchodom. Obec spravoval richtár a rada mestečka, sídlila tu tiež správa dobrovodského panstva. Samosprávu dokladajú listy, mestské knihy, kúpnopredajné zmluvy a iné.
Patrocínium horného kostola sv. Jána Krstiteľa sa hlási do včasnofeudálneho obdobia. Sv. Ján Krstiteľ je patrónom kožušníkov, krajčírov a včelárov. Jeho stálym atribútom je dlhý tenký rákosový kríž a baránok. Ján Krstiteľ býva v kresťanskej ikonografii zobrazovaný ako dospelý muž, oblečený v kožušinovom odeve. „Ján nosil odev z ťavej srsti okolo bedier kožený opasok. Jedával kobylky a lesný med.“ (Mk 1,6) Bol synom Zachariáša, kňaza jeruzalemského chrámu a Alžbety, príbuznej Panny Márie. Patril medzi ohlasovateľov Krista a je považovaný za jedného z posledných starozákonných prorokov. Kázal krst pokánia a pokrstil aj Ježiša, ktorého označil za „Baránka Božieho“ (Agnus Dei). Na rozkaz Herodesa Antipa, ktorému vytýkal cudzoložný vzťah ku kráľovnej Herodiane, bol uväznený a na žiadosť jeho nevlastnej dcéry sťatý. Na pečatiach miest a obcí býva najčastejšie zobrazená len jeho hlava (napr. Boleráz, Hanušovce, Nitrianske Pravno, Sabinov atď.), zriedkavejšie celá postava. Symbol sv. Jána Krstiteľa - Baránok Boží (Agnus Dei) je zobrazený napr. na pečati Krupine a Trenčína. Tento symbol sa nachádza aj na pečati Chtelnice z roku 1610.
V listine z roku 1423 sa obec nazýva „maior Wittence oppidum“, väčšie či staršie mestečko. Listina je právnym potvrdením priority Chtelnice v rámci dobrovodského panstva, v súčasnosti je stratená. V minulom storočí listinu študoval historik Pavol Jedlička. V listine sú zaručené majetkové práva miestnej fary a kostola tým, že Stibor I. im daroval mlyn na potoku pod kostolom sv. Jána Krstiteľa. Mestečku listina zaručovala právo konať trhy a jarmok na sviatok sv. Jána Krstiteľa. Neskoršie udelené právo jarmokov sa odvoláva na staršie privilégiá. Po smrti veľmoža Stibora I. (1414) a jeho syna Stibora III. (1434), ktorý zomrel bez mužského potomka, daroval panovník Žigmund dobrovodské panstvo zemepánovi Michalovi Orságovi z Gútu. Tento feudálny rod vlastnil panstvo aj s Chtelnicou.
Duchovná Krajina: Svätí za Dedinou a Kríže Trnavského Kraja, S Odkazom na Šterusy
Slovenská krajina, najmä v Trnavskom kraji, je bohato posiata rôznymi prejavmi ľudovej zbožnosti. Okrem krížov a kaplniek, ktoré zdobia okraje ciest, sa tu nachádzajú aj pozoruhodné sochy svätých, často umiestnené za dedinami. Väčšina týchto sôch je jednoducho odliata z betónu, čo pravdepodobne prispelo k ich prežitiu, keďže „keby boli z niečoho vzácnejšieho, už by nám dávno boli ukradnutí.“ Tieto prícestné diela, často odlievané podľa starých predlôh, predstavujú dôležitú súčasť duchovnej a kultúrnej identity regiónu. Pomohol ich identifikovať Mons. ThLic. Vendelín Pleva, riaditeľ Spolku sv. Vojtecha. V porovnaní s Maďarskom, kde prevláda kalvinizmus a protestantizmus, ktorý svätých neuznáva, alebo s Českom, kde je najobľúbenejší svätý Ján Nepomucký a cítiť vplyv husitizmu, Slovensko väčšinou zostalo verné klasickým kresťanským hodnotám a modernizácia ho zväčša obchádzala. Svätí za dedinou boli v agrárnej krajine dôležitou zastávkou ľudí na modlitbu a meditáciu či poďakovanie.
Časom sa niektorí svätí spoza dediny dostali medzi ľudí do rozrastajúcich sa obcí. Takto sa pošťastilo svätému Jánovi Nepomuckému v Trstíne či v Šterusoch. Zaujímavá je cesta z Malženíc na Trnavu, ktorú lemujú dvaja Nepomuckí. Svätý Ján Nepomucký sa narodil okolo roku 1340 v dedine, ktorá patrila neďalekému cisterciánskemu kláštoru pod Zelenou Horou. V mieste, kde dnes stojí barokový kostol sv. Jána Nepomuckého, stál domček, kde sa narodil. Od roku 1369 pôsobil ako verejný notár v Prahe a od roku 1380 bol oltárnikom v Chráme sv. Víta. Neskôr sa stal kanonikom vyšehradskej kapituly a generálnym vikárom pražského arcibiskupa vo veciach duchovných. Zomrel 20. marca 1393 počas mučenia a následne jeho telo zhodili z Karlovho mosta do Vltavy. Prečo ho umučili, tiež nie je celkom jasné, no legenda o ňom pretrvala. Je kopa dohadov, či vôbec nejaký Ján z Pomuku existoval. Niektorí tvrdia, že by to mohol byť doktor práv Johanna von Pomuk, úžerník a intrigán. Ktovie.
Medzi ďalších významných svätcov patrí aj svätý Vendelín na ceste z Bohuníc na Malženice. Narodil sa údajne ako syn škótskeho kráľa, ktorého vychovával arcibiskup. Dvadsaťročný odišiel na púť do Ríma. Cestou späť sa rozhodol, že bude pásť ovce. Po zázračných skutkoch mu šľachtic, u ktorého pracoval, postavil pustovňu, aby sa mohol nerušene venovať modlitbám. Neskôr sa stal opátom v sárskom benediktínskom kláštore v Tholey. Zomrel v roku 617 vo svojej cele, v ktorej ho aj pochovali.
V našom regióne sa objavuje aj akási miestna móda v zobrazovaní svätých. Sú oblasti, kde len niekoľko kilometrov od seba stoja tí istí svätí. Cestu v smere Chtelnica, Dolný Lopašov, Šterusy, Vrbové strážia štyri dvojice, teda vlastne trojice. Sväté trojice, kde Otec, syn a medzi nimi holubica symbolizujúca Ducha Svätého, sú bežným javom. V Dolnom Lopašove je súčasná trojička pri cintoríne netradične drevená. Medzi Hornými a Dolnými Orešanmi stojí vo viniciach svätý Urban, patrón vinohradníkov a krčmárov. Bol 17. pápežom v období pontifikátu v rokoch 222 - 230. Stal sa ním, keď bol zavraždený cisár Heliogabalus, po ktorom vládol Alexander Severus. Hovorí sa, že priviedol veľa pohanov do kresťanskej cirkvi a že umrel mučeníckou smrťou.
Okrem svätých za dedinou zdobia okraje ciest aj kríže, kaplnky a sem-tam aj nejaká Panna Mária. V dedinách stoja sväté rodiny, svätý Florián bdie nad hasičmi a plameňmi, občas môže pozornejší okoloidúci zazrieť aj nejaké iného svätého. Vo Veľkých Kostoľanoch stojí na križovatke za mostom svätý Jozef. V jeho prípade je však ťažko určiť, či je, alebo bol za dedinou. Rozhodne však stál na výpadovke. Kuriózna je dvojica vedľa kruhového objazdu pri automobilke smerom na Zavar. Mons. Pleva svätcov identifikoval ako apoštolov Filipa a Jakuba, ktorí ohlasovali evanjelium v Malej Ázii. Jakub mal pri mene označenie Spravodlivý. V minulosti bolo slovné upozornenie zaseknutého človeka „Nestoj tu ako svätý za dedinou“ bežné, no pomaly upadá do zabudnutia. Opustený, akoby nechápavý jedinec.
Skutočný Príbeh Biblie Aký Ešte Nikdy Nebol Odhalený | Celý Dokumentárny Film
Osobnosti, ktoré Formovali Región: Od Kúpeľov k Historickým Výročiam
História Trnavského kraja je plná významných osobností, ktoré svojím pôsobením zanechali trvalý odkaz. Jednou z takýchto postáv je Ľudovít Winter, kľúčová postava v rozvoji Piešťanských kúpeľov. Narodil sa v roku 1870 v Ipeľských Šahách, no ako dvadsaťročný prišiel do Piešťan na pozvanie svojho otca Alexandra, aby mu pomáhal s vedením prenajatých kúpeľov. Rodina Winterovcov si prenajala zanedbané piešťanské kúpele v roku 1888 od grófa Františka Erdődyho. Počas nasledujúcich desaťročí postavili viaceré kúpeľné budovy vrátane slávneho hotela Thermia Palace, čím Piešťany povzniesli na medzinárodne uznávané kúpeľné mesto. Žiaľ, osud sa k nemu zachoval kruto. V roku 1939 boli Ľudovítovi Winterovi pre jeho židovský pôvod odobraté kúpele slovenskou vládou. Prežil internáciu v koncentračných táboroch v Seredi a Terezíne. Po návrate do Piešťan mu v podnikaní zabránilo znárodnenie v roku 1948. Pamiatku na tohto vizionára pripomína od 11. mája 2019 jeho bronzová socha od autora Romana Hrčku, odhalená na Kolonádovom moste. Socha Ľudovíta Wintera na lavičke na Kolonádovom moste pripomína jeho obľúbené miesto. Podľa tradície tam sedával, zdravil kúpeľných hostí a rozprával sa s ľuďmi aj po tom, čo mu bol zakázaný vstup na kúpeľný ostrov. Odhalenie sochy Ľudovíta Wintera je výsledkom štvorročného úsilia občianskeho združenia ProWinter.
Okrem takýchto výrazných osobností si región pamätá aj iné významné udalosti a osobnosti prostredníctvom historického kalendára. V období od 30. decembra do 5. januára si pripomíname rôzne výročia, ktoré formovali Trnavský kraj. Napríklad, 30. decembra 1944, pred 80 rokmi, zomrel francúzsky spisovateľ Romain Roland, ktorý v 30. rokoch uplynulého storočia navštívil Dolnú Krupú, do ktorej situoval časť svojho životopisného románu Ruža a trón o slávnom hudobnom skladateľovi Ludwigovi van Beethovenovi. V ten istý deň, 30. decembra 2014, pred 10 rokmi, zomrel v Cíferi športovec, futbalový brankár a tréner Karol Štajer, bývalý hráč TŠS Trnava, ktorého roku 2010 vyhlásili v ankete za Cíferskú športovú osobnosť. Historický záznam z 31. decembra 2014 uvádza, že mesto Trnava malo 64 724 obyvateľov prihlásených na trvalý pobyt. Ďalšie výročia zahŕňajú vznik štátneho farmaceutického podniku Slovakofarma Hlohovec 1. januára 1950, pred 75 rokmi. Pred 10 rokmi, 3. januára 2015, zomrel v Hlohovci prvoligový futbalista a reprezentant Rudolf Kramoliš, bývalý hráč Spartaka Trnava. 4. januára 1915, pred 110 rokmi, sa v Bratislave narodil pedagóg a kňaz Titus Zeman, ktorý pôsobil ako profesor chémie na gymnáziu v Trnave. Roku 1952 bol v inscenovanom procese odsúdený na 25 rokov väzenia, no v roku 1991 bol súdne rehabilitovaný in memoriam a v roku 2017 ho pápež blahorečil ako mučeníka. Nakoniec, 5. januára 2005, pred 20 rokmi, v Japonsku umrel saleziánsky misionár Ľudovít Suchán, rodák z Trstína, ktorý študoval na gymnáziu v Trnave a bol autorom zbierky hexametrov v západoslovenskom nárečí s názvom Posledný makovník. Zaujímavosťou je aj administratívna zmena, keď Vrbové, Šípkové a Šterusy už administratívne nepatria k Vrbovému, čo odráža dynamiku územného členenia v priebehu času.
Súčasnosť a Budúcnosť Regiónu: Rozvoj Cestovného Ruchu a Kultúry v Piešťanoch
Trnavský kraj sa neustále rozvíja, aby ponúkol návštevníkom ešte viac zážitkov. Súčasnosť Piešťan a jeho okolia je poznačená aktívnym rozvojom infraštruktúry a kultúrneho života, čo nadväzuje na bohatú históriu kúpeľného mesta. Pripravte sa na nové cyklistické dobrodružstvá v srdci Trnavského kraja! Prinášame aktuálne informácie o výstavbe dlhoočakávaného cyklochodníka Pod Párovcami v Piešťanoch. Mesto Piešťany, oblasť Pod Párovcami, je svedkom realizácie nového cyklochodníka, s aktuálnymi informáciami o otváraní a realizácii križovatiek, čo naznačuje, že cyklistický raj je na obzore a Piešťany volajú!
Okrem rozvoja pre aktívny oddych sa Piešťany v máji opäť oživia pestrým programom, ktorý poteší každého návštevníka Trnavského kraja. Počas celého mája 2026 sa tu uskutočnia rôzne kultúrne a relaxačné podujatia, s vyvrcholením Otvorenia letnej kúpeľnej sezóny na konci mesiaca. Informácie o vstupoch a detailnom programe nájdete na oficiálnych stránkach mesta Piešťany. Ponorte sa s nami do sveta ľudových tradícií, ktoré v Piešťanoch pravidelne ožívajú vďaka nadšencom folklóru. Zažite atmosféru, kde sa história snúbi s radosťou a tancom priamo v srdci kúpeľného mesta. Miesto konania týchto folklórnych podujatí je v Piešťanoch, so začiatkom pod májom na Winterovej ulici (pešia zóna) a pokračovaním v Hudobnom pavilóne, s časom začiatku o 15:00 hod. v deň konania. Tieto iniciatívy ukazujú, ako sa región snaží prepojiť svoju bohatú minulosť s potrebami a očakávaniami súčasných obyvateľov a turistov, vytvárajúc tak dynamické a príťažlivé prostredie pre život, kultúru a odpočinok.
tags: #sterusy #narodeny #zomreli