Násilie zo strany partnera prežíva stále množstvo žien, táto téma by nemala byť tabu a malo sa o nej hovoriť, a samozrejme, pred násilím nezatvárať oči. Od 25. novembra, ktorý bol v roku 1999 vyhlásený za Medzinárodný deň boja proti násiliu páchanému na ženách, prebieha na Slovensku (aj vo svete) 16 dní aktivizmu. Jeho cieľom je upozorniť na skutočnosť, že napriek dlhodobému úsiliu spoločnosti, medzinárodných a národných inštitúcií je násilie páchané na ženách stále jednou z najrozšírenejších foriem porušovania ich ľudských práv.
Tohtoročná kampaň „Zastavme násilie na ženách 2023“ zdôrazňuje dôležitosť urýchlených investícií, ktoré pomôžu predchádzať a odstraňovať násilie páchané na ženách a dievčatách. Pri príležitosti sobotňajšieho Medzinárodného dňa za odstránenie násilia páchaného na ženách a začiatku súvisiacej kampane to pripomína Koordinačno-metodické centrum pre prevenciu násilia na ženách (KMC) Inštitútu pre výskum práce a rodiny (IVPR). V poradí piatym ročníkom kampane sa centrum pridáva k celosvetovej iniciatíve OSN proti rodovo podmienenému násiliu „Orange the World“. Kampaň „Zastavme násilie na ženách“ bude trvať do 10. decembra, ktorý je Dňom ľudských práv. „Tieto dva dni, vyhlásené OSN, rámcujú 16 dní aktivizmu proti rodovo podmienenému násiliu, počas ktorých verejnosť, mimovládne organizácie i verejné inštitúcie, ako aj známe osobnosti vyjadrujú odmietnutie každej formy násilia, ktoré dievčatá a ženy zažívajú na celom svete,“ pripomenula vedúca manažérka KMC Barbora Burajová. Upozornila, že kampaň na Slovensku bude mať rôzne formy, medziiným sa uskutočnia vzdelávacie semináre o prevencii násilia v partnerských vzťahoch na stredných školách v jednotlivých regiónoch Slovenska. Avizovala aj aktivity kampane v regiónoch, ktoré koordinátori a koordinátorky KMC pripravujú s miestnymi mimovládnymi organizáciami. „V mestách Trnava, Nitra a Michalovce sa uskutoční mnoho podnetných podujatí pre verejnosť a mládež,“ dodala manažérka KMC.
Násilie na ženách: Štatistiky a realita
Násilie na ženách je stále veľký problém. Takmer 70 % detí, zažívajúcich násilie na matkách, zažíva tiež násilie - fyzické, psychické, sexualizované. Občianske združenie Žena v tiesni má skúsenosti s tými, ktorí páchajú násilie na ženách a matkách. Násilník premýšľa inak (pokojne to môže byť váš sused, kamarát, brat, otec, dedko…). Násilie nie je jednorazový akt, je pravidelné, systematické, pretože „ženy si to zaslúžia“. Nie pre špinavý príbor, nedosolenú bravčovinu - preto, že sú „ženy“. Za Ženu v tiesni sa s nami rozprávala PhDr. Tatiana Brnová, PhD. - o tom, ako v tiesni nie je len každá tretia žena, ale aj jej deti.
„Na Slovensku každá tretia žena, 35 % Sloveniek zažíva násilie. To je strašné číslo. U mužov tie štatistiky ukazovali 0,4 %, až 3 % (násilie páchané na mužoch)… celosvetovo násilie na ženách páchajú muži. Potreby muža sú v spoločnosti stále nadradené nad potreby ženy a dieťaťa. Vidím to na súdoch, kde otec povie „ja sa chcem stretávať“, ale čo spraví pre to, aby rodina ostala pokope, aby dieťa bolo v bezpečí? Prejde otec terapiou, aby nebol násilnícky? Nie…“ Odkiaľ sa to násilníci naučili? Predsa od nás - svojich rodičov, otcov, strýkov. Od našej spoločnosti, ktorá násilie toleruje, dokonca ho nepriamo podporuje. Napríklad rodovo nespravodlivým jazykom. Stereotypmi. Správaním. „My Slováci k násiliu na deťoch inklinujeme - je to najrýchlejší spôsob, ako dieťa spacifikovať.“ To, že násilím páchaným na ženách trpia aj deti, pretože sa pácha násilie aj na nich - nám potvrdila krízová poradkyňa, terapeutka, zakladateľka a riaditeľka združenia Žena v tiesni v Martine Tatiana Brnová.
Aké ďalšie prípady násilia týkajúce sa detí riešia počas pandémie, či sa násilnícki otcovia starajú o psychické zdravie svojich detí, ako sú prepojené násilie páchané na ženách s násilím páchaným na deťoch, či prečo je v tiesni aj Žena v tiesni, to sa dozviete v našom, možno ťažko, ale veľmi dôležitom rozhovore… Vaše združenie poskytuje pomoc a podporu nielen pre ženy, na ktorých je páchané násilie, ale aj deti. Zažívajú tieto deti násilie aj na sebe - výchovné po zadku? Ako je prepojené násilie páchané na ženách s násilím páchaným na deťoch? Áno. Podľa výsledkov z FRA (Agentúra EÚ pre základné práva) zažíva takmer 70 % detí z rodín, kde je násilie páchané na ženách, násilie. Ide o transgeneračný prenos násilia, teda ak deti zažívajú násilie, učia sa ho. Vychádza to tak 50 na 50, že chlapci zažívajúci násilie ho aplikujú ďalej, lebo je to pohodlné, efektívne a mama poslúcha. Tento vzorec si prenášajú do svojich budúcich vzťahov, aj keď vedia, že ide o trestný čin. No ďalších 50 % chlapcov ruku na ženu nevztiahne, lebo si pamätajú strach o mamu, súrodencov a proti násiliu bojujú. U dievčat je to podobne - vysoké percento dievčat zažívajúcich násilie na mame má tendenciu nájsť si násilníckeho partnera a dlhšie s ním zotrvávajú vo vzťahu. Videli to u mamy - vydržala to ona, vydržím aj ja. Naopak dievčatá, ktoré násilie zažili doma ako deti, ho vedia rýchlejšie identifikovať. Len nikdy neviete, ktoré dieťa z tých 50 % bude páchať násilie, a ktoré nie.
Máme rodinu so štyrmi deťmi, najstarší syn a dcéra sú agresívni, ostatné dve nie. Často sa nám práve u takýchto rodín stáva, že pri rozvodových konaniach sa rozdeľovali a niektoré deti chceli ostať s násilníkom, lebo z toho mali benefity, istotu. Sú to často deti, ktoré si vybral otec, aby mu donášali na ostatné deti a mamu, preferoval ich a vyzdvihoval, ostatných trápil. A zase deti, ktoré sa otca-násilníka boja, sa s ním nechcú ani stretávať, ani po súdnom nariadení. Ide o inštitucionálne násilie. Sú prípady, kedy matka chce, aby bol vytvorený kontakt medzi otcom a dieťaťom a otec ho ignoruje - dieťa tým trpí. Alebo naopak sú otcovia stalkeri. Máme 10-13-ročných chlapcov, ktorých otcovia doslova prepadávajú, čakajú ich pred školou, pri toalete, implementujú sa na ich krúžky, tréningy, aby boli na ich zápasoch. Deti sa nemôžu samé nadýchnuť. Otec navonok ukazuje, ako má dieťa „ rád“, ale ono si pamätá, ako mamu škrtil a topil vo vani. Ten obraz nevie vymazať. Ani strach.
S takýmito deťmi nemôžeme pracovať terapeuticky, nemôžeme ich liečiť, lebo sú neustále v traume. Potrebujú prežiť. Súdy málokedy akceptujú názor dieťaťa - u nás to funguje tak, že keď sa dieťa nechce stretávať s násilníckym otcom, je to vina matky, lebo ho nedostatočne pripravila.
Terapeutická práca s deťmi a rodičmi
Ako potom s takýmito deťmi pracujete? Dá sa vôbec dieťa „pripraviť“, ako to súdy vyhlasujú, na stretnutie s otcom násilníkom? Môžu to matky deťom nejako uľahčiť? Otec násilník s násilím nekončí. Aj po rozvode, majetkovom vysporiadaní, sa dieťa stane jediným uzlom, cez ktorý môže ďalej ubližovať žene. U násilníkov otcov je tá láska k deťom iná. Dieťa je vec, ktorá mu patrí, nie živá bytosť. 80 % mojej práce počas pandémie bolo pripravovať deti na stretnutia s násilníkmi, lebo trvali na tom, že sa s deťmi chcú vidieť aj počas Covidu. To pritom nie je náplňou našej práce. Najprv som hodinu, dve pracovala s deťmi, potom prebehlo stretnutie, a potom som znovu s nimi pracovala, lebo tam boli dourážané mama aj deti, alebo stretnutie neprebehlo, alebo deti ušli. Väčšina žien, čo si prešla násilím, vie, čo ich deti zažívajú. Nabaľujú sa im rôzne neurózy, psychózy kvôli strachu. Vtedy pracujeme na upevňovaní vzťahu medzi matkou a deťmi - terapiou hrou alebo filiálnou, tú druhú považujem za efektívnejšiu. Robíme tiež plány pre deti - na čo sa môžu tešiť, prejdeme si celým stretnutím trvajúcim od-do, vytvárame si priestor, čo sa bude diať potom. Lenže pri 3-4-ročnom dieťati je to ťažké, ono nevie povedať násilníkovi „toto nechcem, tam nejdem, chcem byť s mamou“, ale ani mnohé staršie to nevedia. Násilník sa potom obráti na ženu, že „ty si ho nepripravila“, žena plače - ale vôbec ho nenapadne, že situácia nastala kvôli jeho správaniu, že by mal prevziať zodpovednosť. Naším cieľom nie je stigmatizovať otca násilníka - hľadáme na ňom pekné veci, zážitky, ak nejaké vôbec boli. Vytvárame techniky, ktorými dieťa dokáže ten stres zvládať - objať, vydržať a potom si s mamou vytvoriť krásny večer. Čo je paradoxné, pri stretnutiach po dlhšom odlúčení k násiliu nedochádza. Ide nám o to, aby dieťa bolo vždy víťaz.
Stáva sa vám, že pri stretnutiach s deťmi otcovia pokračujú vo fyzickom násilí? Väčšinou už nie - ak, tak minimálne, ale nechcem generalizovať. Ak sú všetky právne kroky rozdelenia rodiny, zverenia do výchovy atď ukončené, násilník vie, že dieťa biť nemôže, mali by sme v ruke proti nemu silný nástroj. Psychické násilie tu však figuruje, keď otec útočí na mamu, príbuzného, s ktorým má dieťa vytvorenú pozitívnu vzťahovú väzbu (stará mama, starý otec). Vulgárne im nadáva… Na to máme vyššie spomínané techniky. Učíme ich povedať „dosť“. Robíme aj odhad nebezpečenstva, ktorý vie odkryť možnosti, kedy môžu nastať nepredvídateľné situácie, ako sa stalo Vere Wisterovej.
Na svojej stránke píšete, že s násilníkmi nepracujete. Ale keď pracujete s ich deťmi, nestalo sa, že by prišiel samotný otec a zaujímal sa o psychickú stránku svojho dieťaťa? Žeby bol ochotný pracovať na tom, aby mohol aj on nejako zlepšiť vzťahy, prístup? Ja v tejto oblasti pracujem 20 rokov a nemám jediný prípad, ani raz ma nekontaktoval násilník s tým, že by chcel riešiť, aby bolo dieťaťu lepšie. Skôr nás kontaktoval, agresívne povedal, že chce, aby deti chodili na stretnutia… Iba požiadavky. Násilníci by si museli priznať chybu. Bez toho ku konsenzu nedôjde. V zahraničí to funguje tak, že okolo 40 % násilníkov vie prejsť po dlhodobej terapii k sebaprijatiu, uvedomeniu, že on robil zle a chce to zmeniť. Na Slovensku ale takéto programy s násilníkmi nemáme (Aliancia žien robila, ale len krátkodobo). My na Slovensku s násilníkmi nevieme pracovať. Rodinná terapia, mediácie, to sú zbytočné kroky, ktoré len traumatizujú deti aj celú rodinu. S násilníkom sa neviete dohodnúť. Ak spraví ústretové gesto, vždy za ním bude niečo, čím sa pokúsi situáciu zneužiť. Vtedy vieme, že je krok, dva pred nami.
Takže za 20 rokov ste nezažili jediného muža, ktorý by si povedal „mám problém, chcem túto rodinu zachrániť, chcem s tým prestať“? Nie. Toto je science fiction pre nás. Toto sme ešte nezažili. V Istanbulskom dohovore je pasáž o vytvorení práve takýchto programov, kde by sa pracovalo s násilníkmi (Článok 16: Programy preventívnej intervencie a liečby). Stačí ho ratifikovať. Áno, určite by sa nám hodili. Pracuje sa tu špeciálnou technikou, s násilníkom robí žena aj muž. Vždy sú dvaja terapeuti, aby násilník vnímal ženu ako rovnocennú bytosť. Násilie si nevyberá, páchajú ho muži s nízkym IQ aj vysokým IQ. Ide o to, že si násilník myslí, že je niečo viac ako ostatní, jeho správanie je tolerované, akoby mal naň právo. Vie, že ide o trestný čin, ale má pocit, že má právo korigovať, vychovávať, usmerňovať, trestať osobu, ktorá je zaňho vydatá. Toto myslenie sa mení ťažko.
6 dobrých rád ako nevychovať násilníka či obeť
Násilie na deťoch a jeho prevencia
Teraz ste povedali to, čo si podľa mňa myslia aj samotní otcovia a matky, keď trestajú deti. Je tam súvislosť medzi trestaním detí a trestaním žien? Určite áno. Veľa ľudí aj v mojom okolí hovorí, že výchovná po zadku je v poriadku. Veľakrát je to o tom, že mamy, ktoré nebijú svoje deti, ale sem-tam ich udrú po zadku, sú vyčerpané, aj otcovia. To, ale nie je ospravedlnenie. Ak násilie na deťoch pokračuje, je to o trestaní, je to forma trestu. Ide o násilie, ktoré tolerujeme aj pre ďalšiu generáciu - dieťa si povie, dostal som po papuli za päťku a nič sa mi nestalo, som tu, pozrite, aký som človek. Ja mu viem v rámci terapie vytiahnuť tie pocity, ktoré vtedy vnímal: nespravodlivosť, strach prísť domov. Sám si musí uvedomiť, ako mu vtedy bolo. My Slováci k násiliu na deťoch inklinujeme - je to najrýchlejší spôsob, ako dieťa spacifikovať.
Vnímate túto racionalizáciu aj pri deťoch, s ktorými pracujete? Uvedomujú si dospelí, že si normalizujú násilie ako dôsledok obranného mechanizmu, vytvoreného v detstve? S týmto sa stretávam a dá sa s tým pracovať, ale človek musí chcieť. Ak to máte v sebe vžité ako prirodzenú súčasť: ako dýchame, jeme, tak aj bijeme, to je iná rovina. Lenže u nás je to také, že ak mamy zažívajú doma násilie, môžu byť potom násilnejšie voči deťom. Je to emocionálne, nemajú energiu to inak riešiť. Potrebujú prežiť. V násilníckom vzťahu sa vyhnúť násiliu je potom komplikovanejšie. Mala som na terapii agresívnu mamu. Povedala „som agresívna voči svojim deťom a neviem, čím to je“, našli sme dôvod a násilie nepokračovalo.
Mnoho násilia na deťoch končí napríklad vtedy, keď chlapci prerastú otca. Alebo sú rovnako silní. Z pozície moci to už otec nerobí, lebo fyzická moc sa vyrovná. Deti si to vezmú takto: keď raz budem veľký, veľká, aj ja to môžem robiť, lebo to robia veľkí. Alebo niektoré deti, ktoré sa bijú v škole, škôlke, ich agresivita môže vychádzať z rodiny. Keď si chce spraviť v škôlke poriadok, spraví to tak, ako doma otec s mamou. U chlapca končí násilie, keď prerastie otca. Ako to je u dievčat? Nedá sa to generalizovať, nedelila by som to na chlapcov a dievčatá. Ani u chlapcov nekončí násilie vždy, keď sa sily vyrovnajú, len sa môže zmierniť. Je to veľmi individuálne a veľa záleží na násilníkovi, ako sa správa k rodine. Sú deti, ktoré veľmi skoro utekajú z domu, či na internát, k príbuzným … preč. Iné deti musia znášať agresívne správanie otca dlhšie, celé detstvo.
Treba vôbec rozlišovať násilie? Násilie páchané na deťoch, ženách, mužoch, senioroch - nejde vlastne len o jedno a to isté násilie, trestný čin? S týmto nesúhlasím. Selektovaním násilia mu dávate význam. Hovoríme o násilí páchanom na ženách, pretože je rodovo podmienené. Na Slovensku každá tretia žena, 35 % Sloveniek zažíva/zažilo násilie. To je strašné číslo. U mužov tie štatistiky ukazovali 0,4 %, až 3 % (násilie páchané na mužoch). Nemáme žiadnu organizáciu, ktorá by riešila násilie páchané na mužoch. Celosvetovo ale násilie na ženách páchajú muži. Preto hovoríme o rodovo podmienenom násilí. Vezmite si aj Indiu, Čínu… Táto nerovnosť a násilie vychádzajú tiež z náboženstva. Islam, kresťanstvo… Potreby muža sú v spoločnosti stále nadradené nad potreby ženy a dieťaťa. Vidím to na súdoch, kde otec povie „ja sa chcem stretávať“, ale čo spraví pre to, aby rodina ostala pokope, aby dieťa bolo v bezpečí? Prejde otec terapiou, aby nebol násilnícky? Nie. Maximálne súd nariadi rodinnú terapiu, ale to je kontraproduktívne pri násilí. Musia tam absolvovať 10-15 sedení. Násilník tam na matku i deti mnohokrát verbálne útočí, zastrašuje. Takéto stretnutia sú veľmi traumatizujúce, retraumatizujúce až viktimizačné tak pre ženu zažívajúcu násilie ako aj pre deti. Mám skúsenosť, kedy sú po rodinnej terapii žena a deti natoľko traumatizovaní, že prídu ku mne potom na terapiu, aby to zvládli. Pritom prvým krokom, ak sa chce násilník stretávať s deťmi, je, aby najprv on pracoval na zvládaní svojej násilníckej povahy, až potom by sa mohlo pracovať s celou rodinou. Ak to tak nie je, násilie pokračuje. Potom máte násilie páchané na blízkej zverenej osobe, na zdravotne postihnutých ľuďoch…
Závislá porucha osobnosti a jej súvis s násilím
Závislá porucha osobnosti (DPD) je duševný stav charakterizovaný nadmernou potrebou starostlivosti, ktorá vedie k submisívnemu a lipnúcemu správaniu. Táto porucha významne ovplyvňuje schopnosť jednotlivca fungovať samostatne, čo často vedie k ťažkostiam v osobných vzťahoch a profesionálnom prostredí. Pochopenie DPD je kľúčové, pretože ak sa nelieči, môže viesť k rôznym komplikáciám. Závislá porucha osobnosti je v Diagnostickej a štatistickej príručke duševných porúch (DSM-5) klasifikovaná ako porucha osobnosti. Jedinci s DPD prejavujú všadeprítomnú a nadmernú potrebu starostlivosti, čo vedie k submisívnemu správaniu a strachu z odlúčenia. Hoci neexistujú žiadne priame dôkazy o spojení infekčných agensov s DPD, environmentálne faktory počas detstva, ako napríklad prehnane ochranárska výchova rodičov alebo nedostatok emocionálnej podpory, môžu prispieť k rozvoju závislých čŕt. Výskum naznačuje, že genetické faktory môžu zohrávať úlohu vo vývoji porúch osobnosti vrátane DPD. Rodinné štúdie naznačujú, že jedinci s rodinnou anamnézou porúch osobnosti môžu byť vystavení vyššiemu riziku. Špecifické genetické markery pre DPD však neboli definitívne identifikované. Životný štýl a stravovacie návyky môžu mať vplyv na duševné zdravie. Vyvážená strava bohatá na živiny môže podporovať zdravie mozgu, zatiaľ čo zlé stravovacie návyky môžu zhoršiť úzkosť a depresívne príznaky, čo môže mať vplyv na závažnosť DPD. Hoci neexistujú žiadne špecifické laboratórne testy na DPD, poskytovatelia zdravotnej starostlivosti môžu použiť psychologické vyšetrenia a dotazníky na posúdenie osobnostných čŕt a správania. Hoci neexistujú žiadne špecifické lieky schválené na liečbu DPD, poskytovatelia zdravotnej starostlivosti môžu predpísať antidepresíva alebo lieky proti úzkosti, ktoré pomáhajú zvládať príznaky. Psychoterapia: Kognitívno-behaviorálna terapia (KBT) je často účinná pri liečbe DPD. Pediatrická: Včasná intervencia je kľúčová pre deti, ktoré prejavujú závislé črty. Geriatrické: Starší dospelí môžu čeliť jedinečným výzvam, ako je strata nezávislosti. Priebeh DPD sa u jednotlivých ľudí líši. S vhodnou liečbou sa mnoho ľudí môže naučiť efektívne zvládať svoje príznaky a viesť naplnený život. Včasná diagnóza a dodržiavanie liečby významne ovplyvňujú celkovú prognózu.
Aké sú hlavné príznaky závislej poruchy osobnosti?Ako sa diagnostikuje závislá porucha osobnosti?Aké liečby sú k dispozícii pre DPD?Dá sa DPD vyliečiť?Je DPD častejšia u mužov alebo žien?Aké sú dlhodobé účinky neliečenej DPD?Ako môžem podporiť niekoho s DPD?Existujú nejaké zmeny životného štýlu, ktoré môžu pomôcť s DPD?Kedy by som mal/a vyhľadať pomoc pre DPD?Môžu sa u detí vyvinúť závislé poruchy osobnosti?
Závislá porucha osobnosti je komplexný stav, ktorý môže významne ovplyvniť život jednotlivca. Pochopenie jej príznakov, príčin a možností liečby je nevyhnutné pre efektívne zvládnutie.Disclaimer: Tento článok slúži len na informačné účely a nenahrádza odbornú lekársku pomoc.
Detské práva a ochrana pred násilím
Kde sa dvaja bijú, dieťa prehráva. Žiaľ, taká je pravda vo väčšine prípadov, kedy sa vzťah dvoch zamilovaných ľudí dostáva na bod mrazu a plody ich lásky bezmocne a bezradne zdieľajú všetok ten kal rodičovskej animozity a nenávisti. Deti sa dívajú so skleneným pohľadom a nechápu, v akom svete sa to odrazu ocitli… Človek si povie - nuž, niekto niečo pobabral, ale štát predsa deti ochráni a vráti im lásku rodičov. Štát má vraj dobré nástroje, aby urobil v dušiach rozpadnutej rodiny poriadok a pre bezmocné deti zachránil aspoň pocit domova. Keď už dospelí ľudia nevedia spolu komunikovať. Horkýže! Štát sa v mnohých prípadoch správa skôr ako vlčica, ktorej dali strážiť košiar plný jahniatok. Ľudia, ktorí majú rozhodovať a upokojovať, rozbíjajú črepiny a produkujú polosiroty žijúcich rodičov. Sociálnych pracovníkov a sudcov nechce zneužívať moc. Kde nie je kontrola, tam vládne svojvôľa. Stále dúfame, že sa podarí nájsť jeden dôveryhodný prípad, ktorý zosobňoval peklo v inštitúciách, a postaviť systém pred súd. Rada pre práva dieťaťa vznikla na spoločenskú objednávku; ako dôsledok situácie na súdoch a v sociálnych inštitúciách. Deti majú právo na oboch rodičov. Deti si zaslúžia dôstojný život.
Ahojte, stala sa nám taká vec: syn 3r. je taký submisívnejší. Druhý chlapec mu zobral hračku z kočíka a utekal s ňou preč a troška ho tak provokoval. Synovi to vadilo a hneď ma oslovil, že mám mu to zobrať. Lenže ja som mu povedala, že nech si to vybojuje, že to je jeho. No naháňali sa, ale potom sa môj zľakol a schovával sa za mňa. Tak som im to zobrala a povedala, nech sa idú šmýkať. No to už bol ten druhý chlapček pojašený… aj môj a pretláčali sa, kto skôr pôjde na šmyklavku. Lenže malého by udupal, mal o 15 kg viac ten chlapček, tak som už môjho vzala, že nech sa on šmykne prvý, nech kašle na to, nech už spolu nesúťažia. Ako mám nabudúce reagovať?
November je mesiacom viacerých významných dátumov v oblasti ochrany práv dieťaťa. Práve preto si organizácie pôsobiace na Slovensku v oblasti ochrany detí pred násilím zvolili práve 19. Od roku 2015 sa 18. november stal Európskym dňom ochrany detí pred sexuálnym vykorisťovaním a sexuálnym zneužívaním, 19. november je Svetovým dňom prevencie týrania a zneužívania detí a 20. november je Svetovým dňom detí vyhláseným organizáciou UNICEF, počas ktorého si svet pripomína prijatie Dohovoru o právach dieťaťa. Je dôležité deti vnímať a počúvať viac, je dôležité deťom veriť. Práve preto sa od roku 2014 vždy v novembri organizuje celoslovenská Bubnovačka - „Aby bolo deti lepšie počuť!“. Ide o podujatie, ktoré má symbolicky upozorniť na dôležitosť ochrany detí pred násilím a podporiť v spoločnosti tému včasnej prevencie. „Počas minulých ročníkov sa zapojilo do bubnovania viac, ako 62 000 detí a dospelých. Pre náročnosť situácie nebudeme tento rok spoločne bubnovať na námestí, no môžeme bubnovať 19. novembra 2021, v čase 10:00 - 11:00 v triedach, na dvoroch, balkónoch, či online. Pripomeňme si, že Hlas detí je dôležitý,“ uviedol Karol Zimmer, generálny riaditeľ a generálny tajomník služobného úradu Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny.
Násilie na deťoch často ľudia nevnímajú, nevidia, nakoľko mnoho krát deti komunikujú nepriamo, iba v náznakoch (napr. obeť sexuálneho zneužívania sa zmieni o tom, že sa s niekým hráva novú hru). Inokedy signalizujú problém cez svoje správanie (napr. náhle sa odmietajú s niekým stretávať, vykazujú riskantné, sebapoškodzujúce alebo suicidálne správanie). Najdôležitejšou povinnosťou dospelého je oznámenie o porušovaní práv dieťaťa, respektíve o páchaní trestného činu. Táto povinnosť nie je iba našou morálnou povinnosťou, ale aj zákonnou v zmysle zákona o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele a v zmysle Trestného zákona. Každý, kto sa dozvie o porušovaní práv dieťaťa, je povinný to oznámiť, aj v prípade, keď dospelý nevie, resp. Násilie, s ktorým sa deti stretávajú, môže mať veľa podôb. Od šikany, zosmiešňovania, ponižovania, kyberšikany cez vyhrážanie, bitie, týranie, či sexuálne násilie. Ochrániť ich dokáže len rýchly a účinný zásah. Takúto pomoc deťom ponúka Národná linka na pomoc deťom v ohrození VIAC AKO NI(C)K. Je bezplatná a funguje nepretržite 24 hodín denne/7 dní v týždni. Národná linka na pomoc deťom VIAC AKO NI(C)K funguje na štyroch základných pravidlách: súkromie, dôvera, riešenia a zodpovednosť. Vyškolení odborníci dokážu prostredníctvom bezplatnej online komunikácie poskytnúť deťom rýchlu a adresnú pomoc, poradenstvo alebo podporu. Spojiť sa s nimi je možné cez chat na webovej stránke www.viacakonick.sk alebo cez mobilnú aplikáciu. Výhodou týchto nastavení je predovšetkým jednoduché ovládanie, dostupnosť a tiež funkcia rýchleho zatvorenia, teda okamžitého ukončenia komunikácie a vymazanie histórie. „Našich kolegov oslovovali nielen deti, ktoré cítili potrebu riešiť nejaký vlastný problém, ale aj takí, ktorí chceli riešiť prípad násilia na dieťati z ich okolia. Mnohí zároveň skúšali, či je na druhej strane takzvaný robot alebo skutočný človek. Cieľom linky VIAC AKO NI(C)K je pomáhať nepretržite, aby sa na ňu deti mohli s dôverou kedykoľvek obrátiť a nájsť riešenie ich situácie. Jej fungovanie dnes zabezpečuje 14 odborne vyškolených konzultantov, ktorí sú pripravení poradiť a pomôcť. Či už prostredníctvom chatu alebo aplikácie sa deti môžu spoľahnúť na diskrétnosť celej komunikácie vrátane spracovania osobných údajov. Linka je neanonymná, a to len s jedným cieľom - získaním osobných údajov dokáže konzultant poskytnúť pomoc adresne. Zároveň platí pravidlo zodpovednosti: ak sa konzultanti dozvedia o porušovaní práv dieťaťa, ohrozeniu jeho zdravia, života alebo zdravia a života niekoho z jeho okolia, upozornia zodpovedné orgány. K takým orgánom patrí predovšetkým polícia, prokuratúra a príslušný Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny. Linka pomoci VIAC AKO NI(C)K dopĺňa systém už existujúcich liniek, ktoré pomáhajú a radia ľuďom v rôznych ťažkých životných situáciách. Ich úloha v spoločnosti je nezastupiteľná, keďže často sú jediným spojením ohrozených ľudí s odborníkmi. „Všetko, čo by sme chceli zmeniť na deťoch, by sme mali najprv pozorne preskúmať, či sa nejedná o niečo, čo by bolo lepšie zmeniť na nás.“ (Carl Gustav Jung)
Telesné tresty vo výchove: Následky a alternatívy
Telesné tresty sú ešte stále vo výchove hojne používané. Rodičia sa k nim uchyľujú, ak dieťa vyvádza, neposlúcha ani na piaty raz a ospravedlňujú to slovami - "Veď aj mňa rodičia raz za čas pľasli a som v poriadku". Či si vyberiete výchovu s telesným trestom, alebo bez neho, je čisto na vás, skúste sa však začať začítať do nasledujúcich riadkov a pozrieť sa, čo prežíva dieťa a aké následky sprevádzajú výchovných päť a dvadsať na zadok.
V roku 2001 prijal Výbor OSN pre práva dieťaťa túto definíciu telesného trestu: „Telesným trestom dieťaťa je každý trest, kde je použitá telesná sila spôsobujúca bolesť či len nepatrný diskomfort dieťaťa.“ Je zrejmé, že názory na túto tému sa líšia, avšak - existujú výskumy, ktoré vehementne stoja proti použitiu telesnej sily na deťoch. Psychologička Elizabeth Thompson Gershoffová zasvätila svoj život dlhoročnému výskumu dopadu telesných trestov na život detí. 88 štúdií a 62 rokov ukázalo spojitosť telesných trestov s nižšou morálnou internalizáciou, vyššou agresivitou u dieťaťa, delikvenciou, antisociálnym chovaním, znížením kvality vzťahu medzi rodičom a dieťaťom a znížením psychického zdravia.
Prečo sa rodičia uchyľujú k fyzickému trestu? Každá štúdia začína počiatočným momentom skúmaného problému, v tomto prípade - kedy rodič zdvihne ruku s úmyslom fyzického trestu. Či už pokladáte poplieskanie na zadok za nevinný akt, iný za rovnako výchovný a nevinný pokladá facku či sácanie dieťaťa. Hlavné dôvody sa opakujú. Veľa rodičov priznalo, že zdvihne na svoje dieťa ruku jedine vtedy, keď sú bezradní, keď už nič iné nefunguje. Ďalší to berú ako normálny výchovný moment, pretože sami boli v detstve fyzicky trestaní. Tretia veľká skupina potvrdila, že si spája telesný trest s potvrdením svojej autority. Odborníci varujú, že fyzický trest nie je nič iné, než výchovné zlyhanie rodiča, pretože nevzťahuje ruku na deti pre ich vlastné dobro, ale kvôli svojim vlastným potrebám. Deklarujú, že fyzický trest nie je výchova, pretože výchova je sprostredkovanie hodnôt deťom na základe ktorých sa samé dokážu rozhodovať čo je správne a čo nie. Rada Európy porovnáva: „Bitie dospelých je napadnutie. Bitie zvierat nazývame krutosťou. Bitie detí je však „pre ich dobro“ (Council of Europe, 2008, str. 4.)
Detský pohľad na fyzický trest: Rodičia sa uchyľujú k trestaniu detí kvôli ich neadekvátnemu chovaniu. Sú presvedčení, že tým zaistia deťom ponaučenie, ľútosť nad nevhodným správaním a budúcu poslušnosť. Pravdou však je, že deti cítia poníženie, nespravodlivosť, zlosť, vzdor a niekedy až chuť pomstiť sa rodičovi. Plesnúť dieťaťu po zadku sa síce môže zdať efektívne na zastavenie nesprávneho chovania, avšak funguje to len dočasne. Dieťa sa nezameria na eliminovanie neschváleného chovania, ale naučí sa ho robiť v neprítomnosti rodiča. Ak sa bude dieťa trestať často, začne byť imúnne, čo môže mať za následok zvýšenie sily fyzického trestu, pretože pôvodné jedno plesnutie po zadku na neho už neplatí, tak rodič musí pridať ďalšie a ďalšie. Dieťa sa môže zdať po „bitke“ poslušnejšie, ale iba voči silnejšiemu. Vnútorný pocit hnevu a nespravodlivosti si môže vybiť na mladšom súrodencovi, zvierati alebo slabších spolužiakoch. Ako je dokázané, deti správanie rodičov opakujú, takže sa môže veľmi ľahko stať, že bude používať fyzické napadnutie ako riešenie sporov. Mnoho rodičov si fyzickým trestom posilňuje autoritu. Ale je rozdiel medzi autoritou „Bojím sa ťa“ a „Rešpektujem ťa“. Autorita, ktorú si rodič vyvolá strachom, nie je v skutočnosti rešpekt. Nie je to nič iné ako strach, ktoré dieťa pociťuje, v dôsledku čoho začne rodičovi klamať, skrývať, len aby nedošlo k bitke. Priepasť v komunikácií sa môže rozširovať a dieťa sa naučí byť vo vzťahu rodič - potomok neúprimné. Navyše rodič týmto modelom učí, že dosiahnuť „rešpekt“ vie jedine strachom a bitkou, čo dieťa zopakuje na slabšom jedincovi. Ako si teda nastaviť hranice bez ublíženia, hovorí aj slovenská detská psychologička.
Čo dieťaťu spôsobí do budúcna? Výskumov, dokazujúcich negatívny vplyv telesného trestu je mnoho. Všetky sa zhodujú v tom, že v prvom rade utrpí vzťah rodič - dieťa. Dieťa sa rodiča bojí, nedôveruje mu, uzavrie sa pred ním, pretože v ňom nevidí ochrancu, ktorým by mal byť. Naučí sa problém, konflikt a negatívne emócie riešiť fyzickou formou - buď ublíži druhému alebo sebe (poškodzovanie, drogy, alkohol…). Preberie vzorec naučenej poslušnosti - nepýtať sa a počúvať autoritu - ktorá sa môže prejaviť v práci (vyššie postavená osoba si je vedomá svojho postavenia a využíva to, pretože si tak deklaruje svoju moc, ktorú ako sociálny model používali rodičia nad ním). Primitívne tresty navyše zatláčajú dieťa k primitívnej reakcií a brzdia vývoj jeho osobnosti, narušujú integritu a vyvolávajú negatívne emócie ako stres, poníženie, narušenie sebaúcty. Posilňuje sa prijímanie fyzického násilia na sebe - buď v partnerstve alebo ho sami budú páchať. Čím častejšie je dieťa bité, tým jednoduchšie bude tolerovať násilie ako normálne, pretože sa naučilo, že človek, ktorý ich má ľúbiť, ich zároveň môže aj biť. Z toho vychádzajú všetky partnerstvá, v ktorých je jeden z partnerov týraný. Bitka ide ruka v ruke s presvedčením, že si nezaslúžime rešpekt, budí úzkosť a strach, ktorý deti ventilujú inde (agresia v škole, na zvieratách). Negatívnych vplyvov fyzického trestu je mnoho, žiadne pozitíva však výskumy nepotvrdili. Ak je už váš názor akýkoľvek, vždy myslime v prvom rade na dobro detí, nie na našu pohodlnosť a čo je vhodnejšie v danom momente pre nás. Áno, pľasnutie dieťaťa po zadku vyrieši aktuálny stav jeho neposlušnosti, ale následky budú trvalé. Či už utrpí váš vzťah, alebo sa dieťa naučí byť až príliš submisívne - na prvý pohľad nemusia byť následky vidieť. Spomeňte si, ako ste sa cítili vy pri bitke - zahanbene, ponížene? Bol to skutočne rešpekt voči rodičovi alebo len strach? A skutočne ste prestali robiť neplechu, alebo ste to len robili v tajnosti a rodičom klamali? Pravdou však zostáva, že aby sa z dieťaťa stal dobrý človek, musíme mu jednak ísť príkladom a jednak sa k nemu tak správať. Platí, že veci, ktoré si nemajú robiť dospelí medzi sebou, nepatria ani do vzťahu rodič - dieťa.
tags: #submisivne #dieta #rada