Svätý Marek, ktorého sviatok si pripomíname 25. apríla, je v kresťanskej tradícii uznávaný ako autor druhého evanjelia v Novom zákone a jedna z kľúčových postáv raného kresťanstva. Hoci nepatril medzi dvanástich Ježišových apoštolov, jeho život bol úzko prepojený s poprednými osobnosťami prvej Cirkvi, predovšetkým so svätým apoštolom Petrom a Pavlom. Vďaka jeho usilovnej práci a vernosti kresťanskému poslaniu sa jeho evanjelium stalo nesmrteľným svedectvom o živote, učení, smrti a zmŕtvychvstaní Ježiša Krista, určeným najmä pre kresťanov z pohanských národov. Marek zanechal hlbokú stopu nielen svojím spisovateľským dielom, ale aj svojou misijnou činnosťou, ktorá vyústila do založenia jednej z najvýznamnejších starovekých kresťanských obcí - Alexandrijskej cirkvi. Jeho život, plný oddanosti a neľahkých skúšok, vyvrcholil mučeníckou smrťou a zanechal odkaz, ktorý pretrváva dodnes v úcte, symbolike a tradíciách celej kresťanskej Európy i ďalej.
Pôvod a Raný Život
Hoci mal svätý Marek latinské meno Marcus, bol židovského pôvodu. Podľa niektorých prameňov pochádzal z kmeňa Lévi, a jeho pôvodné hebrejské meno bolo Ján. Nový zákon ho uvádza pod plným menom Ján Marek. Historik Eusébius tiež spomína, že Marek bol synom jednej zo sestier svätého Petra. Iné správy zase hovoria, že bol mladším príbuzným, snáď bratrancom, z Cypru pochádzajúceho apoštola Barnabáša, ako sa o ňom zmienil Pavel v liste Kolosanom (Kol 4,10). Marek, či Marcus, bolo jeho neskoršie rímske meno, zatiaľ čo pôvodné hebrejské bolo Ján. Až neskôr prijal meno Rimanom obľúbené Marek, čo sa prekladá ako „mierny“.
Jeho rodinné zázemie bolo významné pre ranú kresťanskú komunitu. Marek aj jeho matka Mária boli v prvej Cirkvi známi a vážení. Dom jeho matky v Jeruzaleme podľa všetkého slúžil ako miesto stretávania pre Ježiša a jeho apoštolov a potom aj pre kresťanov. V Skutkoch apoštolských sa opisuje vyslobodenie svätého Petra z väzenia. Peter bežal odtiaľ priamo do „domu Márie, matky Jána, ktorý sa volá Marek“ (Sk 12), kde sa mnohí zhromaždili a modlili sa za neho. Tradícia dokonca naznačuje, že práve v tomto dome sa mohla konať Posledná večera a neskôr aj Zoslanie Ducha Svätého, čo podčiarkuje jeho centrálnu rolu v raných dejinách kresťanstva. Pripojil sa k učeníkom Ježišovým, ktorí sa schádzali v dome jeho ovdovenej matky Márie. K nemu zamieril apoštol Peter po svojom vyslobodení zo žaláře.
Podľa všetkého nepatril medzi učeníkov Ježiša Krista, keďže v tých časoch bol ešte mladíkom. V jeho evanjeliu je však zmienka o nepodstatnej príhode z Getsemanskej záhrady, pri opise udalostí umučenia. Spomína v ňom bezvýznamnú príhodu, pri ktorej vojaci chytili nejakého mladíka zahaleného do plachty. Ten im však plachtu nechal v rukách a ušiel. Niektorí tvrdia, že týmto mladíkom bol práve svätý Marek, keďže ostatní evanjelisti o tejto príhode mlčia. Marek sa ako jediný zmiňuje o nepodstatnej udalosti v Getsemanskej záhrade, ktorá podľa niektorých badateľov asi patřila jeho matke a on tam přespával. Pri hluku ozbrojencov, odvádzajúcich Ježiša, sa vyšiel pozrieť a vida průvod, išiel za ním ako "mladík, ktorý mal na sebe len kus plátna cez nahé telo; toho chytili. On im však nechal plátno v rukách a utekal" (Mk 14,51n). Táto záhadná pasáž je často interpretovaná ako forma jeho autoportrétu v texte. Po smrti Spasiteľa a po veľkých udalostiach Pánovho zmŕtvychvstania a nanebovstúpenia bol Marek jedným z prvých, ktorí prijali krst z rúk apoštola Petra. Apoštol Peter ho nazval svojím duchovným synom (1 Pt 5,13), čo svedčí o hlbokom vzťahu a mentorskej úlohe, ktorú Peter pre Marka zohrával.
Misijné Cesty a Spolupráca s Apoštolmi
Svätý Marek nepatril medzi Dvanástich apoštolov, no stal sa blízkym spolupracovníkom apoštolov Petra a Pavla, ako aj svojho bratranca Barnabáša. V zapojení do apoštolskej služby môžeme Marka sledovať asi od roku 44, kedy Pavel s Barnabášom, vracajúci sa z Jeruzaléma do Antiochie, vzali ho so sebou (Sk 12,25). Po Turícach Marek hlásal evanjelium spolu s Barnabášom a Pavlom. Odtiaľ sa vydali na prvú apoštolskú cestu na Cyprus so zastávkou v Salemině a Marek šiel s nimi ako pomocník (Sk 13,5). Z Cypru sa plavili do Pamfýlie na maloázijskej pevnine. Tam sa však Marek od nich oddelil a z tejto prvej misijnej cesty svätého Pavla sa predčasne vrátil do Jeruzalema (Sk 13,13). Dôvody možno len odhadovať; jedným z možných sú ťažkosti na veľkej misijnej ceste, s ktorými nepočítal.
Tento predčasný odchod vyvolal isté napätie. Vieme totiž, že Pavel neskôr nesúhlasil s Barnabášovým návrhom brať Marka na druhú apoštolskú cestu v roku 50 a medzi oboma apoštolmi bola z toho roztržka. Keď plánovali druhú cestu a Barnabáš opäť chcel, aby ich Marek sprevádzal, Pavol namietal. Výprava sa preto rozdelila a Pavol a Barnabáš sa vydali vlastnou cestou. Barnabáš sa plavil s Markom na Cyprus (Sk 15,39), zatiaľ čo Pavol si vzal na cestu do Malej Ázie a Grécka Silasa (Sk 15,36-40). Hoci táto epizóda svedčí o ľudských nedorozumeniach, nie je rozhodujúca, pretože Marka neodradila od jeho poslania. Nedorozumenie Pavla s Markom nebolo trvalé, lebo v ďalších listoch ho Pavel spomína a nazýva pomocníkom.
Keď sa Marek po rokoch ocitol v Ríme, opäť sa stretol s Pavlom a vidíme ho, ako s ním spolupracuje pri ohlasovaní evanjelia. Toho, ktorý nechcel, aby ho sprevádzal na jeho ceste, teraz svätý Marek napĺňa hlbokou útechou. V skutočnosti, keď musel odísť, Pavol napísal Timotejovi: „Vezmi Marka a priveď ho so sebou, lebo je mi užitočný v službe“ (2 Tim 4, 11). Problémy, ktoré mali na Cypre, boli zabudnuté. Pavol a Marek sú priatelia a spolupracujú na tom najdôležitejšom: na šírení dobrej správy o Kristovi. Je normálne, že v každodennom živote môžu mať ľudia určité konflikty s tými, ktorí sú ich spoločníkmi v úlohe prinášať Krista. Rozhodujúce však nie sú tieto rozdiely, ktoré budú vždy existovať, ale schopnosť rozpoznať túto rôznorodosť ako bohatstvo a vážiť si ľudí okolo seba, pretože to, čo ich spája, je väčšie ako to, čo ich rozdeľuje.
Marek bol tiež významným spoločníkom apoštola Petra. Ten v prvom liste pripája k pozdravu spoluvyvolenej, ktorou myslí cirkevnú obec, aj Markov pozdrav (1Pt 5,13). Starovekí spisovatelia Marka nazývajú „Petrovým učeníkom a tlmočníkom”, „Petrovým nasledovníkom”, „Petrovým tlmočníkom a poslucháčom”. Prakticky išlo o Petrova kázania, sepsaná k snazšímu zapamatování na žádost Římanů. Obzvlášť blízky vzťah mal k apoštolovi Petrovi, ktorý ho vo svojom liste nazýva „svojím synom“ (1 Pt 5,13), čo súhlasí s tradičným priradením Markovho evanjelia Petrovi. Marek, ktorý sprevádzal Petra počas jeho kázania, „na žiadosť bratov, ktorí žili v Ríme, spísal jeho evanjelium podľa toho, čo počul Petra kázať. A sám Peter, keď ho počul, schválil ho svojou autoritou, aby sa čítalo v Cirkvi.“ Okolo roku 62 pomáhal kázať apoštolovi Pavlovi v Ríme a v roku 64 podobne v tomto meste, nazývanom Babylon, hlásal Božie slovo spolu s apoštolom Petrom.
Evanjelium podľa Marka: Najstarší Svedok
Najväčšia sláva patrí Markovi za to, že napísal evanjelium. Podľa starokresťanskej tradície (Papias, Irenej, Klement Alexandrijský) Marek pôsobil ako Petrov „tlmočník“ a svoje evanjelium napísal v Ríme na základe Petrovho kázania, pravdepodobne pred rokom 60. Písal v gréčtine pre kresťanov, ktorí pochádzali z pohanských národov. Podľa tradície čerpal predovšetkým z rozprávania svätého apoštola Petra. Z toho, ako vystupuje Peter v Markovom evanjeliu, sa zdá byť táto tradícia veľmi pravdepodobná. Peter si evanjelium prečítal, upravil a schválil. Ústna Tradícia učí, že „Marek učeník a tlmočník Petrov, podľa toho, čo od Petra počul rozprávať, bol v Ríme od bratov požiadaný a spísal krátke evanjelium. Počul o tom Peter, schválil, potvrdil a vydal cirkvám vo svojej moci k čítaniu evanjelium Markovo.“ Toto evanjelium zároveň nesie akoby Petrovo imprimatur, pretože mu je Marek dával ku schváleniu.
Jeho evanjelium je najstaršie spomedzi všetkých štyroch evanjelií. Je písané špeciálne pre pohanov v Ríme - Marek nespomína židovské obyčaje, nespomína polemiky Ježiša so Židmi, nehovorí o podobenstvách, ktoré predpokladajú poznanie židovských obyčajov, a mlčí o tom, čo by mohlo navodzovať myšlienky, že Židia sú v Božom kráľovstve uprednostňovaní. Naopak, zdôrazňuje univerzálnu spásu pre všetkých. Je isté, že Marek nepísal pre Židov, pretože sa iba dvakrát odvoláva na Starý zákon. Predpokladá, že jeho čitatelia nepoznajú Palestínu, a preto poskytuje najpotrebnejšie zemepisné a miestopisné informácie.
Marek vo svojom evanjeliu nepreberá niektoré veľké Ježišove reči. Na druhej strane však mimoriadne živo rozpráva o okamihoch jeho života s učeníkmi. Zastavuje sa pri opise atmosféry miest, rozjíma nad Pánovými gestami, rozpráva o spontánnych reakciách apoštolov. Skrátka, umožňuje nám objaviť čaro Kristovej postavy, ktorá tak priťahovala Dvanástich a prvých kresťanov. Bohatstvo detailov, s ktorými je napísané prvé evanjelium, nám uľahčuje vstúpiť do Ježišovej pozemskej cesty. Ak k tomu pridáme svoju predstavivosť, môžeme prežiť niektoré scény z jeho života, a tak postupne rozvíjať rovnaké cítenie a zmýšľanie ako Kristus.
Vplyv apoštola Petra poznať aj zo zvláštneho spôsobu, akým bolo evanjelium napísané, aj z toho, čo rozpráva a ako to rozpráva. Je zrejmé, že Marek, keď hovorí o Petrovi, ponecháva akoby v tieni to, čo ho môže povýšiť. Tak napríklad nespomína, že Peter chodil po vode (Mt 14,28-32), že mu Pán Ježiš sľuboval a potom i udelil primát, čiže prvé miesto a právomoc v Cirkvi (Mt 16,17-19), nespomína peniaz, ktorý na Ježišov rozkaz vytiahol z ryby na zaplatenie dane (Mt 18,24-26), ani že mu Ježiš rozkázal, aby utvrdzoval bratov vo viere. Naopak: so všetkými podrobnosťami rozpráva, že Peter tri razy zaprel Ježiša, obšírne hovorí, že ho Pán ostro pokarhal, keď ho odrádzal, aby nepodstúpil mučenie; zaznačuje, že Peter na hore Tábor pri premenení Pána nevedel, čo hovorí, keď žiadal Ježiša, aby tam mohol postaviť tri stany.
Aj z cieľa druhého evanjelia a z toho, komu bolo určené, vysvitá tá istá pravda. Petrove kázne, ako aj Markovo evanjelium boli špeciálne určené kresťanom v Ríme. Cieľ je dokázať, že Ježiš je pravý Boh, Syn Otca, Pána všetkého, ktorý zomrel za našu spásu, ktorého musíme poslúchať prijatím jeho učenia a zachovávaním jeho prikázaní. A Marek to dokazuje nie odvolávaním sa na proroctvá a na písma, ako evanjelista svätý Matúš, ale rozprávaním série zázrakov, čo vykonal Ježiš. Týmto spôsobom podáva silné a presvedčivé svedectvo o Božskej moci a autorite Krista. Svätý Marek uzatvára svoje rozprávanie Ježišovou výzvou apoštolom, aby šírili jeho slovo: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu“ (Mk 16, 15). Evanjelista tento príkaz nielen prevzal, ale snažil sa ho aj uviesť do praxe.
Misia v Alexandrii a Mučenícka Smrť
Cirkevná tradícia tvrdí, že na príkaz apoštola Petra odišiel Marek do Egypta hlásať evanjelium. Hovoria o tom mnohé starokresťanské spisy. Marek založil cirkevnú obec v Alexandrii a stal sa tam biskupom. Euzébius hovorí, že založil Cirkev v Alexandrii, tam bol aj biskupom a tam aj zomrel mučeníckou smrťou. Tieto údaje sú síce uvedené, ale niektoré pramene ich označujú za veľmi nepravdepodobné alebo menej zaručené. Tradícia ďalej hovorí, že Peter poslal Marka hlásať evanjelium do Egypta. Tam založil cirkevnú obec v Alexandrii a stal sa jej prvým biskupom. Jeho pôsobenie sa rozvíjalo aj mimo Alexandrie, pretože susedná Etiópia ešte dnes uznáva svätého Marka za svojho vierozvesta. Ešte predtým Marek ohlasoval Pána Ježiša aj v Lýbii.
Podľa nezaručených historických správ, a tiež apokryfných Skutkov svätého Marka, prvý človek, ktorý sa obrátil na Markovo kázanie v Alexandrii, bol Anian, pôvodom obuvník. Došlo k tomu takto: raz si išiel Marek dať opraviť obuv u obuvníka Aniana, ktorý si nešťastne pichol šidlom do ruky. Pritom spomenul meno Božie nadarmo. Marek na to nadviazal a začal mu rozprávať o jedinom, pravom Bohu, o prorokoch a o Kristovi. Anian odvetil: „O týchto veciach som nikdy nepočul. Počul som len o Iliade a o Odyseových bludných cestách, ako sa o tom učia žiaci.“ Potom začal Marekovi odporovať, ale ten mu povedal: „Keby si uveril v Ježiša Krista, Božieho Syna, prst by sa ti vyliečil.“ Nato svätý urobil znak kríža na poranenom palci a prst sa hneď uzdravil. Anian uveril v Krista a dal sa i s celým domom pokrstiť. Anian potom prosil Marka, aby sa u neho ubytoval. Uveril a dal sa pokrstiť on i celý jeho dom. Neskôr sa Anian stal Markovým nástupcom na biskupskom stolci v Alexandrii a zomrel v roku 85. Sviatok svätého Aniana, biskupa, je tiež 25. apríla.
Pohania sa však nad úspechom Markovej kresťanskej misie v Egypte rozzúrili. Ako ďalej hovorí cirkevná tradícia, pohania s nenávisťou pozorovali rozkvet kresťanskej obce v Alexandrii, preto chceli Marka dostať do svojej moci. Podľa neskorších správ bol počas slávenia Veľkej noci alebo Turíc zatknutý. Raz ráno ho prekvapili pri bohoslužbách, chytili ho, uviazali mu povraz okolo hrdla, za ktorý ho vláčili po uliciach a cestách mesta, až vypustil dušu. Napokon ho posadili do žalára. On sa na utrpenie znášané pre Ježiša nesťažoval, ale zvolal: „Ďakujem ti, môj Pane Ježišu Kriste, že si ma učinil hodným niečo trpieť pre Tvoje meno.“
V noci sa mu zjavil Spasiteľ, ktorý ho potešil i posilnil týmito slovami: „Pokoj tebe, Marek, Evanjelista môj!“ Podľa tejto zbožnej tradície Marek zomrel až na druhý deň, keď ho znovu a ešte krutejšie mučili. Pohania opakovali krutú mučivú scénu znova, až svätec odovzdal svoju dušu do Kristových rúk, dňa 25. apríla. Legendy vyprávajú, že keď zomrel, prihnala sa búrka s krupobitím a len vďaka nej sa podarilo veriacim uniesť a dôstojne pochovať Markovo telo. Úmrtie sa udáva okolo roku 65 alebo 68 n. l. Iné zdroje uvádzajú, že to bolo za vlády rímskeho cisára Trajána, panujúceho v rokoch 98-117. Veriaci ho pochovali v dedine Bucoli pri Alexandrii. Zprvu bol vraj pochovaný v obci Bucoli, k nejž ho vrahovia na povraze dotáhli, a neskôr v meste Canopo. Na oboch miestach boli nad hrobmi zbudované kostoly a sú historickými dokladmi doložené. V roku 644 bol kostol v Canopo vypálen a znovu zbudovaný. Nad jeho hrobom neskôr postavili nádherný chrám, ktorý sa zachoval až do vpádu mohamedánov.
Úcta a Odkaz Svätého Marka
Úcta k svätému Markovi sa rýchlo šírila a jeho hrob v Alexandrii sa stal pútnickým miestom. V roku 644 bol kostol v Canopo vypálen a znovu zbudovaný. Do roku 828 sa kladie prenesenie Markových ostatkov do Benátok. Pri vpáde mohamedánov do Egypta v roku 828 preniesli dvaja benátski kupci jeho pozostatky do Benátok, aby ich zachránili pred zneuctením. Toto však nie je zaručene isté a niektorí historici postrádajú dostatočné doklady, i keď v tej dobe vznikla prvá benátska bazilika svätého Marka. V Benátkach je úcta k nemu veľmi živá. V roku 976 pôvodný kostol svätého Marka vyhořel, ale prestavaná bazilika, ktorá je zasvätená práve svätému Markovi, bola postavená v rokoch 1063-1094. Obsahuje relikvie z Alexandrie a sériu mozaík zobrazujúcich Marekov život, smrť a prevoz relikvií, pochádzajúcich z 12.-13. storočia.
Svätý Marek je uctievaný ako patrón mnohých miest a povolaní. Je predovšetkým patrónom Benátok a celého Egypta. Ďalej je ochrancom notárov, pisárov, stavebných robotníkov, murárov, sklenárov, košikárov a maliarov na skle. Je tiež vzývaný ako prímluvca za dobré počasie, proti búrkam a krupobitiu a za dobrú úrodu. Dôvodom, pre ktorý je Marek vzývaný proti katastrofám, je aj legenda o tom, ako sa traja zprvu neznámi muži nechali vyviezť na rozbúrené more a na ňom sa stretli s člnom plným démonov, ktorí hrozili Benátkam. Traja neznámi, v ktorých boli potom poznaní Benátčanmi milovaní svetci: Marek, Mikuláš a Jiří, ich zahnali.
Symbolom svätého Marka je okrídlený lev. Tento symbol sa odvodzuje od začiatku jeho evanjelia, ktoré opisuje Jána Krstiteľa ako „hlas volajúceho na púšti“, ktorá býva považovaná za "domov lvov". Lev, kráľ púšte, tak symbolizuje silu a kráľovskú dôstojnosť Kristovho posolstva ohlasovaného na púšti. Iným z výkladom znaku Leva je to, že Marek svoje evanjelium začína kajúcim hlásaním svätého Jána Krstiteľa, ktoré má ako rev leva prebudiť hriešnikov zo spánku v ich hriechoch. Pridávané krídla k symbolom evanjelistov môžu byť výrazom, že ide o spisy z vnuknutia Ducha svätého, ukazujúce cestu do nebeského kráľovstva. Lev s krídlami drží v labách otvorenú knihu evanjelia, kde vidieť slová: „Pax tibi, Marce, Evangelista meus!“ (Pokoj tebe, Marek, môj Evanjelista!). Podľa zbožnej tradície tieto slová Markovi povedal Pán Ježiš, ktorý sa mu zjavil v noci, keď ho po prvý raz povláčili po meste. Prítomnosť leva má obnášať i výzvu k bdelosti a Marek zdôrazňuje: "Bděte tedy, neboť nevíte, kdy pán domu přijde… Bděte!" (Mk 13,35n). Markovo evanjelium sa ako hlas leva má niesť nad púšťou našich nevěrností a viesť nás na správnu cestu.
tags: #svatos #marek #narodenie