Syndróm Odcudzenia Dieťaťa: Komplexný Pohľad na Manipuláciu a Jej Dopad v Rozvedených Rodinách

Rozvod alebo rozchod rodičov predstavuje náročnú životnú situáciu, ktorá môže mať negatívny dopad na psychický vývoj dieťaťa. V tomto turbulentnom období sa môžu vynoriť rôzne patologické javy. Jedným z nich je syndróm odcudzenia dieťaťa (SOD), známy aj ako syndróm zavrhnutého rodiča (SZR), ktorý označuje stav, pri ktorom dieťa sústavne a neodôvodnene zľahčuje a uráža jedného z rodičov. Často sa táto situácia vyskytuje v rozvodových a porozvodových sporoch, kedy jeden z rodičov (odcudzujúci rodič) manipuluje dieťa s cieľom vytvoriť negatívny obraz o druhom rodičovi (odcudzený rodič). V slovenskom prostredí je tento termín pomerne málo známy, o čom svedčia aj skúsenosti z praxe.

Historické Konceptualizácie a Definovanie Syndrómu Odcudzenia Dieťaťa

Termín syndróm zavrhnutého (odcudzeného) rodiča (z anglického prekladu parental alienation syndrome, PAS) bol prvýkrát opísaný americkým psychiatrom a psychoanalytikom Richardom A. Gardnerom už v roku 1985 v článku „Recent Trends in Divorce and Custody Litigation“. Richard Gardner definoval PAS ako poruchu, ktorá sa prejavuje tým, že dieťa sústavne a neodôvodnene zľahčuje a uráža jedného z rodičov. Ako uvádza Bakalář (2009), v roku 1992 Richard Gardner vydal knihu s názvom „The Parental Alienation Syndrome (PAS)“, v roku 1998 jej druhé, rozšírené vydanie, kde systematicky formuloval koncepciu PAS, popísal techniky, motívy, symptómy a dôsledky a navrhol terapeutické riešenie.

Klimeš (2009, 5) zmieňuje syndróm zavrhnutého rodiča ako nový termín pre starý jav - akúsi analógiu oidipovskému komplexu. Zjednodušene vysvetľuje: „Keď chcel Oidipus milovať svoju matku, musel zavraždiť svojho otca. Keď sa neskôr priklonil k otcovským hodnotám, musel zavrhnúť matku. Výsledkom bola autodeštrukcia a automutilácia - vypichol si oči.“ Aj pri tomto syndróme dieťa prijíma jedného rodiča a druhého odmieta. Bakalář (2009) tiež uvádza dôležitý rok 1996, keď české Ministerstvo práce a sociálnych vecí vydalo preklad vybraných pasáží knihy Richarda Gardnera ako metodickú príručku pre sociálnych pracovníkov a ďalších špecialistov.

Matějček a Dytrych (2002, 40) uvádzajú, že „ako ukázali početné výskumy, neexistuje vek, v ktorom by dieťa rodinným rozvratom netrpelo. Ide len o to, že reakcie dieťaťa v určitých obdobiach vývinu jeho osobnosti sú rôzne podľa veku a tiež podľa pohlavia.“ Nie menej dôležitú úlohu zohrávajú pokračujúce, či naopak prerušené vzťahy s členmi širšej rodiny (starí rodičia, tety, strýkovia, bratranci, sesternice), ktoré sa rozvodom môžu narušiť.

Charakteristické Znaky a Prejavy Syndrómu Odcudzenia Dieťaťa

Medzi charakteristické znaky syndrómu odcudzeného rodiča patria špecifické správanie dieťaťa voči jednému z rodičov. Warshak (2001, 29) dopĺňa, že syndróm zavrhnutého rodiča je porucha, pri ktorej je primárnym prejavom neodôvodnená kampaň dieťaťa za degradáciu rodiča alebo odmietanie tohto rodiča, spôsobená vplyvom druhého rodiča v kombinácii s vlastným prispením dieťaťa. V prípade, že je neprítomný akýkoľvek z troch základov tejto definície (1. odmietnutie alebo degradácia jedného rodiča; 2. neexistujúci dôvod pre toto správanie; 3. vplyv druhého rodiča v kombinácii s vlastným prispením dieťaťa), nehovoríme o syndróme zavrhnutého rodiča.

Typické prejavy tohto syndrómu sú:

• Nenávisť za degradáciu rodiča: Dieťa prejavuje silnú nenávisť a odpor voči odcudzenému rodičovi, často formou nenávistnej kampane za jeho degradáciu.
• Absurdné zdôvodňovanie tejto nenávisti: Dôvody nenávisti sú často iracionálne, neopodstatnené a dieťa nemá nijaké dôkazy, konkrétne príklady či oprávnenie pre kritiku - iba falošné obvinenia.
• Neprítomnosť ambivalencie (čiernobiele hodnotenie rodičov): Dieťa vníma odcudzujúceho rodiča ako ideálneho a odcudzeného rodiča ako úplne zlého. Pocity dieťaťa v súvislosti s druhým rodičom nie sú zmiešané - sú iba negatívne.
• Reflexívna podpora programujúceho rodiča: Dieťa bezpodmienečne podporuje odcudzujúceho rodiča a preberá jeho názory. Dieťa tvrdí, že táto kritika vychádza z jeho vlastných záverov a je založená na jeho vlastnom nezávislom myslení, pričom neoblomne podporuje druhého rodiča.
• Neprítomnosť pocitu viny: Dieťa nepociťuje žiadnu vinu za svoje správanie voči odcudzenému rodičovi, dokonca ani za to, že druhého rodiča nenávidí.
• Vypožičané scenáre (papagájovanie): Dieťa opakuje frázy a argumenty odcudzujúceho rodiča, akoby boli jeho vlastné, a používa výrazy, ktoré akoby boli „požičané“ z jazyka dospelých, keď opisuje situácie, ktoré sa nikdy nestali.
• Rozšírenie nenávisti: Nenávistné pocity voči odcudzenému rodičovi zahŕňajú aj ostatných členov rodiny odcudzeného rodiča (napr. starých rodičov, tety, strýkov).

Kritika a Kontroverzie Okolo Syndrómu Odcudzenia Dieťaťa

Koncept syndrómu odcudzenia dieťaťa je predmetom značnej kritiky a kontroverzií v odborných kruhoch. Mnohí experti a inštitúcie poukazujú na jeho problematické postavenie v medicínskej a psychologickej diagnostike.

Pavlát a Janotová (2006, 11) na jednej strane uvádzajú, že štúdium SZR je obohacujúcim pre poznanie psychických problémov rodičov a detí v rozvodových sporoch. Zároveň však poukazujú na vysoký výskyt porúch psychického stavu u rodičov a konštatujú, že len v ojedinelých prípadoch bolo možné jednoznačne hodnotiť postoje detí ako „syndróm zavrhnutého rodiča“. Na odmietaní druhého rodiča sa často podieľali vlastné negatívne zážitky s odmietaným rodičom. Preto navrhujú vhodnejší preklad „odcudzený“ rodič a upozorňujú na dôležitosť včasného zachytenia a mediácie ako významného preventívneho faktora.

Gardner (1991, 30) poukazuje na fakt, že aj keď sú rodičia duševne zdraví a osobnostne vyrovnaní, často zaobchádzajú so svojimi deťmi v krízovej situácii tak, že prispejú k vzniku porúch. Klimeš (2009) v súvislosti so SZR používa slová ako „zmrzačenie mysle dieťaťa“, na ktorom sa často podieľajú aj príbuzní, či priatelia. Hayward (1999) varuje pred vkladaním nádeje do riešenia situácie súdnou cestou, keďže riešiť rodinné problémy súdnou cestou je podľa neho plytvanie časom. Podľa Bakalářa (2006, 48) môže byť vytesňovanie či nahradzovanie prirodzených a pôvodných pozitívnych emócií spúšťačom psychopatologických prejavov a rizikového správania dieťaťa.

Pavlát, Pavlovský, Janáčková (2006, 376-380) opäť odporúčajú používanie „správneho“ prekladu Parental Alienation Syndrome (PAS) ako Syndróm odcudzeného rodiča. PAS považujú za ideologický koncept slúžiaci k organizovaniu otcov trpiacich nemožnosťou hodnotného styku s deťmi. Autori odmietajú Gardnerove stanovisko, ktoré tvrdí, že riešenie situácie je často neriešiteľné.

Ďalším kľúčovým bodom kritiky je, že Medzinárodná klasifikácia duševných chorôb DSM IV (ani neskôr DSM-5) nepozná takýto syndróm. Americká psychiatrická asociácia, odborný garant DSM, nepovažuje parental alienation syndrome za psychickú poruchu a neuvažuje o jeho zaradení medzi psychické poruchy z dôvodu obmedzenej validity výskumov na túto tému. Preto je podľa Pavláta a Janáčkovej (2007) pojem parental alienation syndrome kontroverzný a je skôr popisom situácie medzi rodičom a dieťaťom v sporoch o styk a zverenie do starostlivosti. Podobné stanovisko zaujíma aj Medzinárodná klasifikácia chorôb MKCH 10 (ICD-10), ktorá je na Slovensku záväzne platná a SZR (PAS) v nej nie je uvedený, preto nie je možné stanovovať ho ako diagnózu, ani popisne ako syndróm. Negatívne stanoviská ku konceptu PAS/PAD vyjadrili významné zahraničné profesijné organizácie a inštitúcie. Napríklad Národná rada sudcov rodinných súdov a súdov pre maloletých (NCJFCJ) uviedla, že akýkoľvek dôkaz, že účastník konania o zverenie dieťaťa trpí SZR, by mal byť vyhlásený za neprípustný. NCJFCJ argumentuje, že „zdiskreditovaná ‘diagnóza’ SZR (alebo tvrdenia o SZR), okrem vedeckej neplatnosti, nevhodne vyžaduje od súdu, aby rozhodol, že správanie dieťaťa a jeho postoj k rodičovi, ktorý o sebe tvrdí, že je ‚odcudzený‘ (zavrhnutý), nie je v skutočnosti opodstatnené. Taktiež odvádza pozornosť od správania zneužívajúceho rodiča, ktorým mohol tento rodič priamo ovplyvniť reakciu dieťaťa násilným, neúctivým, strápňujúcim, ponižujúcim alebo diskreditujúcim správaním voči dieťaťu alebo druhému rodičovi.“ Úlohou súdu je rozlíšiť medzi situáciami, v ktorých je dieťa kritické voči jednému z rodičov, pretože bolo nevhodne manipulované tým druhým, a situáciami, v ktorých má dieťa svoje vlastné legitímne dôvody pre kritiku alebo strach z rodiča, čo je najmä v prípadoch, ak je rodič páchateľom domáceho násilia. Tieto dôvody sa nestanú menej legitímne iba preto, že zneužívaný rodič ich zdieľa a obraňuje dieťa tým, že hovorí o svojich obavách.

Uvedené vyhlásenie plne korešponduje s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP). ESĽP opakovane zastáva názor, že článok 8 Dohovoru pod žiadnymi okolnosťami neoprávňuje rodičov žiadať prijatie takých opatrení, ktoré by mohli ovplyvniť zdravie a vývoj dieťaťa. Z pohľadu záujmu dieťaťa je používanie SZR kontraproduktívne, lebo vedie k dôrazu na právo odmietaného rodiča domôcť sa nápravy, mnohokrát aj za cenu prinajmenšom problematického postupu. Fidler a Bala (2010) upozorňujú, že extrémistické skupiny sa pokúšajú urobiť z tejto otázky rodovú vojnu, tvrdí, že „…feministky, ktoré v mene pomoci ženám popierajú, že odcudzenie existuje, robia medvediu službu nielen mnohým matkám, ktoré sú tiež bezdôvodne odcudzené od svojich detí, a často zneužívané mužmi, ale čo je dôležitejšie - robia medvediu službu deťom.“

Uznanie Syndrómu Odcudzenia Dieťaťa a Jeho Dôležitosť

Napriek kontroverziám niektorí odborníci a organizácie uznávajú existenciu a škodlivosť syndrómu odcudzenia dieťaťa, alebo rodičovského odcudzenia (Parental Alienation - PA), a bojujú za jeho širšie akceptovanie. Dr. William Bernet, emeritný profesor na Vanderbilt University, vo svojej knihe „Parental Alienation: The Handbook for Mental Health and Legal Professionals“ opisuje 500 právnych prípadov, pričom uvádza viac ako 1000 referencií z 35 krajín. Ako hovorí Bernet, „deti potrebujú oboch rodičov, aby sa podieľali na ich výchove. Zavrhnutie rodiča je útokom na túto základnú potrebu. Pre blaho dieťaťa je najškodlivejšia snaha o vyradenie jedného rodiča zo života dieťaťa. To je morálne zlé a v mnohých jurisdikciách až príliš právne v poriadku. Je to všade škodlivé pre blaho dieťaťa. Čím väčšie je naše porozumenie a uznanie PA (rodičovské odcudzenie), tým viac môžeme prispieť k zlepšeniu správania rodičov a detí pri rozvodoch.“

Dr. Amy Baker je autorkou knihy „Dospelé deti so syndrómom zavrhnutého rodiča: Prelomiť putá“, ktorá obsahuje 40 prípadových štúdií založených na hĺbkovej výpovedi štyridsiatich dospelých. Amy Baker je tiež autorkou a spoluautorkou 60 vedeckých článkov o vzťahoch rodičov a detí. V rozhovore o syndróme zavrhnutého rodiča a jeho doterajšom nezaradení do medzinárodnej klasifikácie chorôb hovorí o lobingu a silnom zákulisnom tlaku. Podobne konštatuje aj Lowenstein (2012), že koncept rodičovského odcudzenia (PA) a syndróm zavrhnutého rodiča (PAS) bohužiaľ nie sú zahrnuté do DSM-V alebo ICD-11. Je takmer isté, že v budúcnosti budú súčasťou. Mnoho odborníkov z tejto oblasti sa usilovalo, aby sa pokúsili zahrnúť rodičovské odcudzenie v DSM-V. Skutočnosť, že sa to nepodarilo, by nemalo v žiadnom prípade znamenať, že rodičovské odcudzenie a syndróm zavrhnutého rodiča neexistuje. Podľa Rady pre práva dieťaťa (RPPD) trpia na Slovensku desaťtisíce detí syndrómom zavrhnutého rodiča. "Niet lepšej správy," povedala Radka Cao, špeciálna pedagogička a aktivistka rady, o tom, že Američania v piatom vydaní DSM zaradili podobné diagnostiky ako samostatnú diagnózu, čo je podľa medzinárodných odborníkov „kľúčový fakt“, pretože teraz nemožno povedať, že vzťahové problémy medzi rodičom a dieťaťom nie sú psychiatrickou diagnózou. Generálny manažér RPPD Jozef Tinka upozornil, že dieťa, ktoré trpí SZR, bezdôvodne pripisuje zavrhnutému rodičovi negatívne vlastnosti, prejavuje voči nemu nepochopiteľný odpor a pociťuje odcudzenie.

Dopad Syndrómu Odcudzenia Dieťaťa na Vývoj Dieťaťa

Syndróm odcudzenia dieťaťa má negatívny dopad na psychický vývoj dieťaťa a jeho celkovú pohodu. Deti, ktoré sú vystavené tomuto syndrómu, môžu mať problémy so sebavedomím a sebaúctou, môžu mať pocit, že nie sú dosť dobré, ak ich jeden z rodičov odmieta. Taktiež môžu mať problémy s vytváraním a udržiavaním zdravých vzťahov v budúcnosti a môžu trpieť úzkosťou, depresiou a inými duševnými poruchami. Syndróm zavrhnutého rodiča deštruuje osobnosť detí a ničí im život aj v dospelosti.

Frizell Reiter, S. a kol. (2013, 278-285) publikovali štúdiu založenú na údajoch zo štyroch prierezových výskumov uskutočnených v rokoch 1997 - 2009 medzi študentami v Nórsku. Sledovali vplyv rozvodu a stratu rodičovského kontaktu na zdravotné ťažkosti u adolescentov, pričom väčšinou išlo o stratu kontaktu s otcami. Štúdia odhalila len mierny nárast zdravotných ťažkostí, ak bol zachovaný rodičovský kontakt, ale výrazný nárast, kedy dospievajúci stratili kontakt s rodičom po rozvode. Nedávne výskumy tiež dokazujú: dospelí, ktorí zažili rozvod ako deti, majú častejšie problémy s duševným zdravím ako dospelí, ktorí mali oboch rodičov. Metaanalýza ukázala, že deti, ktoré zažili rozvod so stratou rodičovského kontaktu, vykazovali dokonca nižšiu pohodu než deti, ktoré zažili smrť rodiča. Adolescenti so súčasnou stratou rodičovského kontaktu prežívali emocionálnu úzkosť v ďaleko väčšej miere ako ich rovesníci. U adolescentov so zachovaným rodičovským kontaktom po rozvode bola zistená nízka miera úzkosti, kým pri strate rodičovského kontaktu je silne spojený s emocionálnou úzkosťou mladistvých.

Podobná štúdia ukázala, že aj v prípade, že dieťa žije s nevlastným rodičom a je mu poskytovaný blahobyt, jeho pohoda nie je úplná. Biologickí rodičia sú teda obzvlášť dôležití! Pravidelný a častý kontakt s oboma rodičmi po rozvode môže znížiť potenciálne škodlivé účinky rodičovskej absencie. K podobným záverom dospel aj výskum, ktorý skúmal dve skupiny detí, ktoré prežili vojnu v Anglicku. Jednu skupinu mali na starosti pestúni v špeciálnych táboroch, prípadne boli premiestnení do bezpečia na vidiek. Bolo o nich dobre postarané a nič im nechýbalo, okrem ich blízkych a známeho prostredia. Druhá skupina detí ostala v Londýne so svojimi najbližšími, kde prežívali vojnové hrôzy, stres a boli ohrození náletmi, nedostatkom jedla a zlými hygienickými podmienkami. 52 % detí, ktoré boli presťahované do bezpečného, ale neznámeho prostredia bez svojich blízkych, malo neurotické príznaky. V druhej skupine malo podobné príznaky 20 % detí a ako uvádzajú Matějček a Dytrych (2002, s.35), odtrhnutie od rodiny niesli lepšie staršie deti a naopak bolo ťažšie pre deti do šiestich rokov. Lepšie ho znášali aj deti, ktoré mali predtým s rodičmi dobrý vzťah.

Rozvod rodičov predstavuje veľký zásah do života dieťaťa. Čím je dieťa mladšie, tým je pre neho situácia neprehľadnejšia a tým náchylnejšie býva k manipulácii rodičom, ktorý je mu v tej chvíli citovo i fyzicky bližšie. Vzniknuté situácie môžu byť pre dieťa veľkou záťažou a nie každý jedinec si dokáže poradiť sám.

Stratégie a Motívy Odcudzujúceho Rodiča

Syndróm zavrhnutého rodiča má určité spoločné črty s vymývaním mozgu. Odcudzujúci rodič, v drvivej väčšine matka, ktorej je dieťa zverené do starostlivosti, neustále predkladá a omieľa, že druhý rodič (v absolútnej väčšine otec) je zlý, že je príčinou zla a prebiehajúcich hádok, že je dôvodom toho, prečo je matka v zlej finančnej situácii a nemôže dieťaťu kúpiť to, čo si ono práve praje. „Toto sa deje i napriek tomu, že nejde o objektívny stav a neprítomný rodič má o dieťa preukázateľne záujem a chce sa podieľať na jeho výchove,“ zdôrazňuje psychologička a sexuologička doc. PhDr. Dr. phil. Laura Janáčková, CSc., z Inštitútu partnerských vzťahov a Sexuologického ústavu.

Prítomný rodič máva tendencie zabraňovať druhému rodičovi v tom, aby sa stretával s dieťaťom. Ruší spoločné schôdzky, vyhovára sa na chorobu dieťaťa, zapiera dieťa, zadržuje darčeky určené pre dieťa, znemožňuje telefonickú komunikáciu a podobne. Pokiaľ všetko trvá dlho, dieťa uverí predkladanému obrazu, začne druhého rodiča odmietať a vytvorí si voči nemu celkom bez dôvodu negatívny postoj. Dieťa sa s umelo vytvoreným obrazom neprítomného rodiča postupne natoľko zžije, že bežne používa frázy, ktoré mu prítomný rodič opakuje, a odmieta argumenty obhajujúce poškodeného rodiča. „Tieto frázy dieťa používa pred kamarátmi, v škole, ale i pred súdom či psychológom.“

Odcudzujúci rodič môže dieťaťu hovoriť o nepotrebných detailoch vo vzťahu, napríklad o aférach, čo určite spôsobí, že dieťa sa od druhého rodiča odcudzí a rovnako bude prežívať veľký hnev voči niečomu, čo sa udialo medzi mamou a otcom. Odcudzujúci rodič bude brániť dieťaťu v navštevovaní alebo kontakte s druhým rodičom a bude tvrdiť, že je zaneprázdnený alebo že o dieťa nemá záujem. Môže trvať na tom, aby si dieťa všetky svoje osobné veci nechávalo u neho bez ohľadu na to, koľko času trávi u druhého rodiča. Taktiež môže plánovať aktivity, ktoré má dieťa rado práve vtedy, keď má tráviť čas s druhým rodičom. Napríklad: „Tento víkend máš byť u otca, ale práve tento víkend by sa skvelo hodil k tomu, aby si si pozval kamarátov na oslavu. Chcel by si si ich pozvať?“

V súvislosti s tým odcudzujúci rodič rád posúva a ohýba smernice týkajúce sa toho, kedy má dieťa tráviť čas u druhého rodiča. Na druhej strane môže odmietať kompromisy, čo sa týka tejto dohody. Napríklad, ak má mama narodeniny vtedy, keď má byť dieťa u otca, ktorý je odcudzujúci rodič, môže rázne odmietnuť to, aby išlo dieťa na oslavu matkiných narodenín. Tajomstvá môžu byť na dennom poriadku. Odcudzujúci rodič môže pred druhým rodičom zatajovať lekárske správy, hlásenia, informácie o priateľoch dieťaťa a oveľa viac. Toto môže dieťa odcudziť od druhého rodiča, pretože ak jeden rodič pozná všetkých tvojich priateľov, to, čo máš rád a všetky tvoje aktivity, toto je určite ten rodič, s ktorým sa chceš rozprávať. V súvislosti s tajomstvami môžu byť na dennom poriadku aj klebety. Odcudzujúci rodič sa môže dieťaťa vypytovať na osobný život druhého rodiča a oveľa viac. Toto sa môže stať predmetom ohovárania. „Á, tak tvoj ocko má novú priateľku? Aká je? Som zvedavá, ako dlho mu to vydrží. Vieš, keď si ešte chodil do škôlky, mal štyri frajerky a vtedy sme boli ešte zosobášení.“ Odcudzujúci rodič môže byť veľmi kontrolujúci, keď príde na vzťah dieťaťa k druhému rodičovi, napríklad môže monitorovať všetky telefonáty, sms-ky či interakcie. Odcudzujúci rodič môže aktívne porovnávať druhého rodiča s novým partnerom. Môže to mať takú podobu, že dieťa bude počúvať o tom, že ho jeho nevlastná mama miluje viac ako jeho vlastná mama. Toto je len niekoľko foriem odcudzenia, ku ktorým môže dôjsť.

Dôvody, ktoré vedú rodičov k tomu, aby dieťa používali ako zbraň proti svojmu expartnerovi, sú rôzne. Niekedy prítomný rodič chce cez dieťa demonštrovať svoju silu a prevahu, často ide o pomstu za to, že si partner založil novú rodinu. „Odmietnutý rodič so vzniknutým stavom vecí nemôže veľa urobiť. Pokiaľ je od neho dieťa izolované, nemá možnosť sa brániť a pokrivený obraz narovnať.“

Riešenie a Prevencia Syndrómu Odcudzenia Dieťaťa

Riešenie syndrómu odcudzenia dieťaťa je komplexný proces, ktorý si vyžaduje spoluprácu odborníkov, rodičov a súdov. Medzi účinné stratégie patria:

• Terapia: Rodinná terapia a individuálna terapia pre dieťa a rodičov môžu pomôcť pri riešení emocionálnych problémov a zlepšení vzťahov. Každý prípad si vyžaduje dôkladné psychosociálne zhodnotenie rôznych faktorov, ktoré môžu prispievať k narušeniu vzťahu rodič - dieťa a následne aj aplikáciu viacerých metód terapie, vrátane psychoedukácie, individuálnej terapie, a ak je to vhodné aj terapie rodič - rodič, rodič - dieťa či spoločnej rodinnej terapie.
• Mediácia: Mediačný proces môže pomôcť rodičom dospieť k dohode o starostlivosti o dieťa, ktorá zohľadňuje jeho najlepší záujem. Včasné zachytenie a mediácia sú významným preventívnym faktorom.
• Súdne opatrenia: Súd môže nariadiť opatrenia na ochranu dieťaťa pred manipuláciou a zabezpečiť jeho kontakt s oboma rodičmi. JUDr. príspevkom odborne diskutuje o tzv. psychickom týraní zneužívaného a zanedbávaného dieťaťa, ktoré spadá pod judikatúrou vyprofilovanú kategóriu tzv. zločinu týranie blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. b) Trestného zákona. Odcudzenie dieťaťa rodičom je teda považované za trestný čin.
• Podpora pre odcudzeného rodiča: Odcudzený rodič potrebuje podporu a poradenstvo, aby zvládol náročnú situáciu a udržal si vzťah s dieťaťom. Združenie Ligy otcov poskytuje laickú pomoc rodičom, z praxe prevažne otcom, ktorých deti zavrhli.

Najlepším riešením je prevencia syndrómu odcudzenia dieťaťa. Rodičia by sa mali snažiť o udržiavanie dobrých vzťahov: aj po rozvode by mali rodičia komunikovať a spolupracovať v záujme dieťaťa. Nemali by používať dieťa ako zbraň: rodičia by nemali hovoriť negatívne o druhom rodičovi pred dieťaťom a nemali by ho vtiahnuť do svojich sporov. Dôležité je rešpektovanie práva dieťaťa na oboch rodičov: rodičia by mali umožniť dieťaťu stretávať sa a udržiavať vzťah s oboma rodičmi. Ak si rodič uzrozumený s deštruktívnosťou svojho konania, je potrebné, aby prevzal zodpovednosť za ničiaci vplyv takéhoto jeho správania sa na dieťa.

Praktický Príklad: Osem Rokov Súdnych Sporov a Odcudzenia

V praxi sa stretávame s prípadmi, ktoré ilustrujú závažnosť a dlhodobé dôsledky syndrómu odcudzenia dieťaťa. V jednej rodine s jedným dieťaťom, žijúcej v spoločnom dome s matkou manžela, sa manželia kvôli pretrvávajúcim nezhodám rozhodli pre rozvod manželstva. V tom čase dvojročný chlapec bol zverený do starostlivosti matky. Matka bránila otcovi v kontakte so synom, pričom chlapec bol silne fixovaný na matku. Otec sa o dieťa snažil bojovať, čo sa mu aj neskôr podarilo. Situácia sa teda zopakovala iba v opačnom garde - tentokrát otec bránil matke v stretávaní so synom. Prípad bol matkou viackrát medializovaný, poslala početné sťažnosti na rôzne inštitúcie.

Približne o pol roka od tejto udalosti (rok 2013) Radu pre práva dieťaťa matka požiadala o pomoc. Následne po osobnom stretnutí s matkou priznala, že urobila chybu, keď bránila exmanželovi v kontakte so synom, pretože teraz už vie, ako sa cítil a ako tým zároveň ubližovala synovi. Za osem dlhých rokov sa matke nakopilo také množstvo dokumentov, že bolo mimoriadne náročné zorientovať sa v nich - psychologické posudky, sťažnosti, rozsudky. Z matky sa už takmer stala odborníčka na právo, vedela sa veľmi dobre orientovať v tejto oblasti.

Po dôkladnom zvážení som súhlasila s pomocou pod jednou podmienkou - a to, že matka stiahne všetky trestné oznámenia a sťažnosti. Spýtala som sa jej, či by to všetko urobila, ak by potom exmanžel súhlasil, že sa môže stretávať so svojím synom. Neverila, že by sa niečo zmenilo, ak by sa prestala súdiť. Vysvetlila som jej, ako sa asi cíti jej syn, keď ho sústavne „ťahajú“ po súdoch a psychológoch. Požiadala som ju o telefonický kontakt na exmanžela. Opäť neverila, že by súhlasil so stretnutím.

Osobné stretnutie s otcom sa dohodlo. V tom čase mal už ich spoločný syn takmer šestnásť rokov. Býval s otcom a babkou v rodinnom dome. Študoval na gymnáziu a bol veľmi úspešný študent. Stretnutie s otcom nebolo príjemné, bol nedôverčivý a podozrievavý. Poukazoval na množstvo trestných oznámení a sťažností, ktoré na neho podala exmanželka kvôli neuskutočneným stretnutiam so synom. On ale predsa nemôže za to, aká je jeho matka, a že s ňou nechce byť vlastný syn. Tvrdil, že on mu v kontakte nebráni, ale syn k nej nechce chodiť. Nemá k nej vytvorený vzťah a vadí mu, že jeho mama sa s otcom sústavne súdi. Nič si údajne neželá viac ako to, aby mal už čím skôr osemnásť rokov a to všetko sa skončilo. Konečne vraj bude mať pokoj.

Krátko nato som sa zúčastnila na pojednávaní, kde matka žiadala opäť o zverenie syna do svojej starostlivosti, prípadne do striedavej starostlivosti. Pojednávanie bolo veľmi emotívne. Otec popisoval, ako syna trápia sústavné súdne „ťahanice“. Tvrdil, že nevie presvedčiť, ani donútiť syna, aby sa k matke správal inak a chcel s ňou tráviť čas. Matka oslovila sudkyňu a vysvetľovala, že správanie syna je dôsledkom syndrómu zavrhnutého rodiča. Sudkyňa však zjavne o tomto termíne nevedela vôbec nič a ani nemala záujem o žiadne vysvetlenia. Tento príklad z praxe zdôrazňuje, ako zložité a dlhotrvajúce môžu byť dôsledky tohto syndrómu a ako dôležité je zvyšovať povedomie o ňom medzi všetkými relevantnými aktérmi.

Starostlivosť o Seba v Náročných Rodičovských Situáciách

Rodičovstvo, hoci je najnáročnejšou a zároveň najkrajšou prácou na svete, môže viesť k pocitu zlyhávania a vyhoreniu. Vyhorenie sa netýka len práce, ale aj rodičovstva. Problém je, že negatívne zasahuje nielen samotného rodiča, ale aj celú rodinu a vývoj detí. Burnout, po slovensky vyhorenie, je stav mentálneho i fyzického vyčerpania. Netýka sa len prepracovanosti a strate profesijných ideálov, ale aj výchovy detí a pocitu zlyhávania ako rodiča. Pochybnosti o svojich kompetenciách, dlhodobý stres a zanedbávanie svojho duševného zdravia sa môžu postupne ale isto sformovať do rodičovského vyhorenia, ktorým netrpí len rodič sám, ale aj dieťa a celkovo celá rodina. V kontexte rozvodových konfliktov a syndrómu odcudzenia dieťaťa je riziko rodičovského vyhorenia ešte zvýšené, čo podčiarkuje potrebu podpory a zdrojov pre rodičov v takýchto situáciách.

Širšie Súvislosti: Rodičovské Preferencie a Syndróm Zlatého Dieťaťa

Okrem syndrómu odcudzenia dieťaťa existujú aj iné dynamiky v rodinných vzťahoch, ktoré môžu mať významný vplyv na psychiku dieťaťa, aj keď nie sú priamo spojené s rozvodovými konfliktami. Jednou z nich je otázka rodičovských preferencií, často diskutovaná v kontexte tzv. „syndrómu zlatého dieťaťa“.

Rodičia sa snažia vždy dbať na to, aby prejavovali lásku všetkým deťom rovnako a žiadne z nich neuprednostňovali. No pýtali ste sa niekedy vašich detí, ako to vnímajú a cítia? Ktoré cíti, že s druhým súrodencom trávite viac času alebo naň míňate viac peňazí, inak komunikujete či poskytujete viac slobody a menej kontroly? Existuje výskum, podľa ktorého majú matky aj otcovia vždy jedno dieťa, ktoré uprednostňujú. Možno si myslíte, že to bude benjamínok rodiny, teda najmladšie dieťa, ale nie je to tak.

Začiatkom tohto roka vyšiel vo vedeckom časopise Psychological Bulletin článok „Parents Favor Daughters: A meta-analysis of gender and other predictors of parental differential treatment (Rodičia uprednostňujú dcéry: Metaanalýza rodu a iných prediktorov rozdielneho zaobchádzania rodičov s deťmi)“. Analýza si posvietila na viac ako 30 článkov a vedeckých prác a ďalších databáz, celkovo sa týkali takmer 20-tisíc účastníkov a účastníčok a posudzovala sa otázka uprednostňovania detí, pričom sa skúmali aj také faktory ako pohlavie, poradie narodenia, temperament a osobnosť. Štúdiu realizovali vedci a vedkyne z Birgham Young University a Western University.

Výsledky ukázali, že takmer 74 % matiek a viac ako 70 % otcov uprednostňuje jedno zo svojich detí. Najčastejšie uprednostňovaným dieťaťom je prvorodené dieťa. Rodičia im poskytujú viac slobody a autonómie - najmä ak ide o dcéry, ktoré vo všeobecnosti bývajú viac zvýhodnené, no rodičia sa viac spoliehali na schopnosti najstaršej dcéry, aj na fakt, že sú ľahšie ovládateľné, čo sa týka správania. Oveľa väčšej náklonnosti sa tešia deti s výraznou povahou. Čo sa týka osobnostných vlastností, lepšie správanie rodičov si vždy vyslúžilo svedomité a príjemné dieťa (zodpovedné a organizované) - s rodičmi totiž mali podľa výsledkov menej konfliktov. Najpriaznivejšie však boli hodnotené dcéry. Starším súrodencom poskytovali viac autonómie, zrejme preto, že boli vyspelejší. Podľa výsledkov však pohlavie v tomto nehrá primárnu úlohu, ide skôr o poradie narodenia a charakter dieťaťa.

Čo je to syndróm zlatého dieťaťa?

Ak je nejaké dieťa uprednostňované, má to svoje dôsledky nielen naňho, ale aj na ostatných súrodencov. Celkovo má uprednostňovanie negatívny vplyv na medziľudské vzťahy a výnimkou nie je ani toto správanie na osi rodič-dieťa, dieťa-dieťa. Zvyčajne hovoríme o tom, ako dosiahnuť rovnováhu a vyrovnať negatívne dôsledky u menej uprednostňovaných detí, no ukazuje sa, že aj tie favorizované u rodičov, tie postavené na piedestál, môžu proti svojej vôli znášať dôsledky, ktoré sa nemusia výhradne ukázať ako pozitívne.

Syndróm zlatého dieťaťa nie je zdravotný pojem a teda nemá ani klinickú definíciu, nereprezentuje psychologickú poruchu. Často sa však o ňom v psychológii hovorí a tiež sa často spája s narcistickými rodičmi, ako to popísali terapeuti a terapeutky, psychológovia a psychologičky na stránke ChoosingTherapy.com. Ide o vnímanie dieťaťa ako reprezentanta rodiny - aké úspešné, perfektné je, taká je rodina. Stáva sa pýchou rodiny a je naňho kladená veľká zodpovednosť. Čím je úspešnejšie, tým viac sa môžu rodičia pútať k jeho úspechom, premietať doň vlastné sny, napĺňať si cezeň vlastné potreby.

Psychoterapeuti a psychoterapeutky upozorňujú, že zlaté dieťa, ktoré si následky tohto správania nesie so sebou celý život a v dospelosti mu to bráni nadviazať nielen kvalitné pozitívne vzťahy, ale aj dosiahnuť duševnú pohodu, vykazuje týchto 10 znakov. Práve na nich si môžete všimnúť, či favorizovanie jedného z vašich detí nemá toxické dôsledky:

1. Nadmerná pochvala a pozornosť: Protežované dieťa dostáva viac pochvaly než jeho súrodenci, viac pozitívnej pozornosti a hoci aj najmenší úspech je obšírne komentovaný - aj preto sa môže snažiť o ďalšie a ďalšie chvály a úspechy, môže sa pokúšať o perfekcionizmus a nadpriemerný výkon.
2. Skrývanie neúspechov: Práve preto protežované dieťa môže skrývať svoje neúspechy, aby si udržalo status obľúbeného dieťaťa, alebo nespôsobilo sklamanie rodičov - bude tiež cítiť vinu za svoje neúspechy, bude ťažko znášať svoje chyby a cítiť sklamanie zo samého seba.
3. Oslabené vzťahy so súrodencami: Protežované dieťa môže mať oslabené vzťahy so súrodencami práve pre uprednostňovanie a zámerné porovnávanie - kamarátstvo, náklonnosť môžu vystriedať žiarlivosť a zatrpknutosť, častejšie konflikty a hnev.
4. Súťaživosť: Protežované dieťa môže žiarliť, ak pochválite úspech iného súrodenca, môže mať tendenciu so súrodencami súťažiť, čím ešte viac naštrbáva vzťahy.
5. Nízke sebavedomie pod maskou: Protežované dieťa môže mať nízke sebavedomie, pretože si je vedomé, že nedokáže naplniť očakávania svojho rodiča, byť také dokonalé a perfektné, ako o ňom rodič vyhlasuje a ako sa k nemu správa - alebo bude sebavedomie odvádzať od pochvál iných ľudí a intenzity pochvaly - to sa pretavuje aj do budúcich vzťahov, pretože tieto deti môžu nadobudnúť pocit, že si lásku a akceptáciu zaslúžia jedine za nadpriemerný výkon a výsledky.
6. Pokrivený zmysel pre zodpovednosť: Protežované dieťa si tak môže vyvinúť pokrivený zmysel pre zodpovednosť a dôsledky - ak za svoje správanie napr. nenesie zodpovednosť ako ostatní súrodenci, znášajú menej dôsledkov za porušovanie pravidiel než súrodenci.
7. Závislosť na úsudku iných: V budúcnosti sa tiež môže spoliehať na úsudok iných o svojej osobe a hodnote, nevyvinie si dostatočne zmysel pre svoju sebahodnotu, pretože väčšinu detstva strávilo snahou urobiť rodičom radosť a napĺňať ich očakávania o sebe, môže vykazovať silnú potrebu potvrdzovať svoje rozhodnutia od iných.
8. Neschopnosť spoznať seba: Práve pre snahu napĺňať očakávania rodičov a udržať sa na piedestáli dieťa nemalo šancu spoznať samého seba, svoje potreby, prijať svoje slabé stránky, čo sa mu páči, čo nepáči, zmieriť sa s tým, že sme nedokonalé bytosti s chybami, uvedomiť si, kým v živote vlastne chce byť.
9. Vysoká úroveň stresu a tlaku: Protežované dieťa môže prežívať oveľa viac stresu a tlaku, nátlaku a bremena v podobe naplnenia potrieb rodičov, môže trpieť neskôr úzkosťami a depresiou.
10. Hľadanie uznania mimo rodiny: Protežované dieťa sa môže usilovať o uznanie mimo rodiny - cíti sa zahanbené, urazené, ak ostatní členovia rodiny nezdieľajú rodičovské uprednostňovanie a nevidia ho také ako rodičia, nereagujú rovnako nadšene, rovnako nechvália, môže začať preháňať.

Ako vytvoriť rovnováhu a neuprednostňovať?

Ak sa vás syndróm zlatého dieťaťa netýka a toxicky neuprednostňujete jedno dieťa na úkor druhého, ale predsa len sa vám v rodine vyskytne protežovanie, možno to cítite vy alebo sa tak cíti jedno z vašich detí. Ak sa vrátime späť k uprednostňovaniu dieťaťa v rámci rodiny na úkor jeho súrodencov a hovoríme pritom o nie toxických rodinách, z výskumov naopak vyplýva, že uprednostňované deti majú lepšie duševné zdravie, lepšie výsledky v škole, lepšie rodinné vzťahy a menšiu pravdepodobnosť, že budú užívať návykové látky v porovnaní s ostatnými tínedžermi, majú menej problémov doma a v škole. Súrodenci týchto uprednostňovaných detí si naopak do života nesú negatívne dôsledky správania rodičov, najčastejšie aj v samotnom spomínanom výskume: vyššia pravdepodobnosť, že sa dieťa zapojí do zlého chovania doma či v škole, a vyššia pravdepodobnosť zlého duševného zdravia.

Ako môžeme ochrániť naše deti ako pred uprednostňovaním, tak aj pred toxickejším protežovaním, ktoré má za následok syndrómom zlatého dieťaťa? Tu je niekoľko rád, ako sa s tým doma vysporiadať a nastoliť rovnováhu:

• Nechajte deti pomenovať svoje pocity: Dajte im priestor, aby nahlas vyslovili svoju skúsenosť a pocity ohľadom vášho správania.
• Rozprávajte sa o týchto pocitoch: Diskutujte o nich, aby sa napríklad pocit krivdy v dieťati nezakorenil.
• Podporte empatiu: Požiadajte dieťa, aby zvážilo pohľad toho druhého - vás či svojho súrodenca.
• Vyzdvihujte jedinečnosť: Uistite svoje dieťa, že ho milujete pre jeho jedinečnosť a nie pre napríklad známky či talent v porovnaní so súrodencom.
• Buďte trpezliví: Buďte trpezliví sami so sebou aj s deťmi.
• Trávte spoločný čas: Robte spolu veci, ktoré robíte radi a ktoré obľubujú vaše deti.
• Spolupracujte: Práca na vzťahoch vždy zaberie čas a deje sa neustále.
• Vyhýbajte sa porovnávaniu: Vyhýbajte sa akémukoľvek porovnávaniu detí - nielen medzi súrodencami, ale aj s inými, cudzími deťmi.
• Chváľte úsilie, nie len výsledok: Chváľte opatrne, sústreďte sa radšej na úsilie než samotný úspech či výsledok.

„Nechceme, aby sa rodičia cítili vinní. Namiesto toho sa môžu pozrieť na tento výskum a využiť ho ako povzbudenie pri hľadaní miest, kde sa môžu zlepšiť bez toho, aby zachádzali do extrémov,“ uviedol hlavný autor štúdie a profesor na BYU Alex Jensen.

tags: #syndrom #ked #dieta #odtlaca #rodicov

Populárne príspevky:

• Praktický spoločník na cesty
• limity veku pre asistovanú reprodukciu
• komplexný sprievodca detským plačom
• Starostlivosť o dieťa s chrípkou
• návod na šitie detskej deky