Tehotenstvo predstavuje pre ženu významné životné obdobie, ktoré si vyžaduje zvýšenú pozornosť vo všetkých oblastiach života. Pre mladé ženy, najmä študentky stredných škôl, sa k tomu pridávajú špecifické výzvy spojené so školskými povinnosťami, sociálnym životom a otázkou finančnej nezávislosti. Či už je tehotenstvo plánované alebo príde ako šok, jeho prežívanie v mladom veku, často ešte počas štúdia, môže zásadne otriasť svetom mladej ženy. Vzniká množstvo otázok a pocitov - od zmätku a strachu až po radosť - a všetky tieto emócie sú úplne normálne. Tento článok sa zameriava na rôznorodé aspekty tehotenstva v tomto citlivom životnom období, od praktických informácií o štúdiu a zdravotnej starostlivosti, až po náročné skúsenosti spojené so stratou dieťaťa a hľadaním podpory.
Tehotenstvo počas štúdia na strednej škole - výzvy a možnosti
Nečakaná novinka alebo plánovaný krok?
Prvým a často najťažším rozhodnutím, ktoré musí každá žena v takejto situácii urobiť, je, či si dieťa nechá, alebo sa rozhodne pre umelé prerušenie tehotenstva. Obe možnosti sú legitímne a je iba na žene, ako sa rozhodne. „Bábätko sme plánovali,“ hovorí jedna mladá žena, ktorá bola v čase oznámenia tehotenstva už zasnúbená a mala stanovený dátum svadby, túžiac byť mladými rodičmi. Na druhej strane, iné tehotenstvá prichádzajú úplne nečakane. „Zistila som, že som tehotná na začiatku letného semestra druhého ročníka, takže som vedela, že tento ročník ešte dokončím. Čo sa týka štúdia, nechala som to otvorené,“ opisuje Martina, pričom dodáva, že bola nastavená tak, že ak to nepôjde, tak jednoducho štúdium preruší a neskôr sa vráti. Mladá študentka vtedy nemala všetky odpovede vopred a podobne nie je potrebné mať ich hneď všetky ani v iných prípadoch.
Ak mladá žena rieši neplánované tehotenstvo a potrebuje sa s niekým porozprávať, môže sa obrátiť aj na poradňu Alexis, ktorá ponúka podporu najmä ženám, ktoré hľadajú iné možnosti než interrupciu. Poradňa je prepojená s pro-life organizáciou Fórum života a môže poskytnúť cenné informácie a psychickú oporu. Dôležité je tiež prekonávať strachy, ktoré brzdia v oznámení tehotenstva okoliu. Pred oznámením je dobré porozmýšľať, čo vlastne žena chce. Keď má človek trochu jasnejšie v tom, čo prežíva, a pozrie sa na svoje obavy, môže pomôcť zveriť sa niekomu blízkemu, komu dôveruje. Nemusia to byť hneď rodičia. Najnáročnejšie je často oznámiť túto novinku práve rodičom. V takom prípade je dôležité zastihnúť ich v čase, keď sú oddýchnutí a nikam sa neponáhľajú. Ak sa mladá žena snaží zdôveriť sa s touto veľkou novinou rodine, no nevie sa odvážiť, môže skúsiť spomenúť si na inú situáciu, ktorá sa jej ťažko komunikovala, a premýšľať, ako to zvládla vtedy.
Štúdium a akademické prispôsobenie
Tehotenstvo sa nedá dopredu predvídať a jeho priebeh je veľmi individuálny. Niektorým ženám nič nie je, iným je veľmi zle, čo môže zásadne ovplyvniť schopnosť sústrediť sa na štúdium. Niektoré odbory umožňujú tehotným študentkám individuálny študijný plán (IŠP), no neplatí to plošne na všetky vysoké školy a odbory. Ak IŠP nie je možný, je rozumné zvážiť prerušenie štúdia. V prípade čerpania rodičovskej dovolenky môžeš prerušiť štúdium až na tri roky a tento čas sa ti nebude započítavať do povolenej dĺžky štúdia. To znamená, že keď otehotnieš v prvom ročníku na výške a o tri roky nastúpiš do druhého, nebudeš si zaň musieť platiť. Avšak, nastúpiť na štúdium po trojročnom prerušení nemusí byť vôbec jednoduché. Jedna študentka spomína: „Na katedre mi povedali, že na našej škole sa nedá oficiálne získať individuálny študijný plán. Všetko je len o dohode s konkrétnymi vyučujúcimi.“ Preto, ak si tehotná alebo plánuješ otehotnieť počas štúdia, je kľúčové zistiť si priamo na študijnom oddelení svoje možnosti.
Maturitné skúšky sú pre mnohé stredoškoláčky stresujúce aj bez tehotenstva. „Ja som mala písomné maturity asi v 7 mesiaci a v máji som namiesto akademického týždňa bola v pôrodnici celý týždeň…. a nasledujúci týždeň som mala hneď v pondelok, utorok a stredu ústne,“ spomína jedna maturantka. Učitelia ju odhovárali, aby si maturitné skúšky nechala na neskôr, na opravný august, ale nakoniec sa rozhodla ísť do toho. Psychicky sa nastavila tak, že „úplne hlúpa nie som, niečo poviem, skúsim tak či tak.“ A zvládla to. „Porodila som, zmaturovala a fičala ďalej životom.“ Aj keď sa snažila tehotenstvo spočiatku zatajiť, kvôli silným nevoľnostiam a náročnej praxi na cirkevnej zdravotníckej škole ho musela oznámiť. V prostredí cirkevnej školy, kde bola slobodnou matkou bez plánov na svadbu, chcela riaditeľka dokonca ukončiť jej štúdium, no po dohovore s triednou učiteľkou jej bola daná možnosť doštudovať po narodení dieťaťa. Musela však podpísať papier o tom, že ak sa počas praxe alebo školy stane niečo jej alebo dieťaťu (potrat), môže zažalovať školu. Napriek všetkému to zvládla, hoci s prevracanými dňami na praxi. Hovorí: „Netreba sa báť. Je to maturita. Keď nevide jeden pokus, je druhý. Budeš mať to najkrajšie v sebe/vedľa seba.“ Tehotenstvo je náročné obdobie nielen fyzicky, ale aj mentálne. Budeš musieť zladiť prednášky, skúšky a semináre s lekárskymi prehliadkami, starostlivosťou o bábätko a oddychom. Pomáha využívať kalendáre, vytvoriť si rutinu a dohodnúť sa so školou na inom režime, aký majú spolužiaci.
Finančné zabezpečenie a podpora
Aby si mala čo najlepší štart do novej etapy života, je dobré sa zabezpečiť finančne. Jednou z vecí, ktorú treba pred otehotnením zvážiť, sú podľa mnohých financie. „V čase narodenia dcérky som nepracovala, takže som mala nárok len na rodičovský príspevok a prídavky na dieťa - nie na materskú,“ hovorí jedna z mamičiek. Hoci v tejto oblasti nastal pokrok, netreba očakávať veľmi vysokú sumu. Študentky môžu požiadať o tehotenské štipendium. Žiadosť oň vieš podať písomne na tvojej vysokej škole, pričom musíš doložiť potvrdenie od lekára o začiatku 27. týždňa tehotenstva. Výška štipendia je momentálne 200 eur mesačne. Výhodou je, že toto štipendium dostaneš aj počas letných mesiacov, kedy máš na vysokej škole „prázdniny“. Ak si popri štúdiu zamestnaná, SZČO alebo si dobrovoľne nemocensky poistená a spĺňaš podmienky pre materské dávky (máš zaplatených 270 dní poistenia v posledných dvoch rokoch), nárok na tehotenské štipendium ti zaniká, ale máš nárok na materské a tehotenské dávky. Okrem toho, ak si na bakalárskom štúdiu a namiesto 3 rokov ho dokončíš za 4, pretože si bola tehotná alebo si sa starala o dieťa, štvrtý rok máš odpustený.
Sociálna podpora a vzťahy
„Spolužiačky žili iný život, internáty, zábava. Ja som chodila domov k deťom alebo na nákup,“ opisuje Martina rozdielny životný štýl. Je pravda, že niektoré párty vynecháš a možno si nebudeš môcť dovoliť toľko spontánnosti ako tvoji spolužiaci, ale neznamená to, že zostaneš sociálne izolovaná. „Z vysokej školy mám stále priateľky, s ktorými sa stretávame. Niektoré z nich majú deti až teraz, ale vtedy ma podporovali a stretávali sme sa. Nikto ma kvôli tomu, že som mala dieťa, neodstrihol.“ Tehotenstvo počas školy prináša praktické aj emocionálne výzvy, no existujú možnosti, ako ich zvládnuť. Dôležité je tiež, aby si mladá žena uvedomila, že vzťah s partnerom sa môže zmeniť, ale nemusí to byť k horšiemu. Partner môže byť obrovskou oporou, ako to opisuje jedna žena: „Bol aj pri pôrode, čo ho podľa mňa tiež presvedčilo, čo všetko ženy zvládnu, a veľmi pomáhal.“ Aj keď po pôrode je na seba menej času, a všetok čas na začiatku ide bábätku, hormóny sa ustália a systém v staraní sa o bábätko sa nájde. Potom je opäť priestor na spoločný čas s partnerom, na rande, aj keď s kočíkom. "Po pár mesiacoch ako sa ustalili hormony a ja som si nasla system v starani sa o babo sme uz aj s muzom mali pravidelne spolocny cas a v pohode sme dokazali chodit aj na rande (aj s babom v kociku, ked spal sme sadli na kavu a pod) a casom sa to zlepsovalo."
Zdravie matky a dieťaťa - dôležité aspekty
Stravovacie návyky a výživa
Správne stravovacie návyky sú kľúčové pre zdravý priebeh tehotenstva a vývoj dieťaťa. To platí pre každú ženu, bez ohľadu na vek, no u mladých žien je potrebné dbať na ne o to viac. Vyvážená strava bohatá na vitamíny a minerály je základom. Vegánska a vegetariánska strava v tehotenstve si vyžaduje zvýšenú pozornosť, aby sa predišlo nedostatku dôležitých živín, ako sú železo, vitamín B12 a zinok. V takýchto prípadoch je dôležité konzultovať stravu s lekárom alebo nutričným terapeutom, aby bola zabezpečená dostatočná výživa pre matku aj dieťa.
Hmotnostný prírastok je individuálny a závisí od prekoncepčného BMI (indexu telesnej hmotnosti). Primeraný hmotnostný prírastok v prvom trimestri je zvyčajne 0,5-2 kg. V druhom a treťom trimestri sú odporúčania nasledujúce:
- Podváha (BMI < 18,5): 0,44 - 0,58 kg/týždeň
- Normálna hmotnosť (BMI 18,5 - 24,9): 0,35 - 0,50 kg/týždeň
- Nadváha (BMI 25 - 29,9): 0,23 - 0,33 kg/týždeň
- Obezita (BMI ≥ 30): 0,17 - 0,27 kg/týždeň
Kľúčové výživové doplnky
Aj napriek zdravej a vyváženej strave je počas tehotenstva často potrebné dopĺňať niektoré živiny formou výživových doplnkov, aby sa zabezpečil optimálny vývoj plodu a zdravie matky.
- Kyselina listová (vitamín B9): Suplementácia kyselinou listovou v dávke minimálne 400 µg za deň v predkoncepčnom období a v prvých 3 mesiacoch tehotenstva je kľúčová, pretože výrazne znižuje riziko defektov neurálnej trubice. Odporúča sa užívať ju ideálne aspoň 1 mesiac pred počatím.
- Vitamín B6: Môže byť prínosom pri znižovaní rannej nevoľnosti, ktorá je bežným sprievodným javom tehotenstva.
- Vitamín B12: Prospešný pre ženy s vegetariánskou alebo vegánskou stravou, kde môže byť jeho príjem obmedzený.
- Vitamín C: Hoci je dôležitý pre imunitu, nie sú dostatočné dôkazy o prínosoch vysokých dávok tohto vitamínu.
- Vitamín D: Suplementácia môže byť zvážená pre ženy s hladinou vitamínu D nižšou ako 50 nmol/l, často najmä v zimných mesiacoch.
- Vitamín E: Dôkazy o účinnosti a bezpečnosti suplementácie vitamínu E v tehotenstve nie sú dostatočné.
- Vitamín A: Pri absencii zisteného nedostatku je užívanie doplnkov vysokých dávok málo prospešné a môže dokonca spôsobiť ujmu, preto sa neodporúča bez konzultácie s lekárom.
- Železo: Preventívna suplementácia železom v tehotenstve môže znížiť riziko predčasného pôrodu. Odporúča sa doplnok so železom pre tehotné ženy na základe ich koncentrácie hemoglobínu po 28. týždni tehotnosti.
- Vápnik: Potreba vápniku počas tehotenstva je vyššia u dospievajúcich žien ako u žien starších ako 18 rokov, čo je dôležité zohľadniť.
- Jód: Tehotné ženy by mali užívať jódový doplnok 150 µg každý deň. Ženy s už existujúcim ochorením štítnej žľazy by sa mali pred užitím akéhokoľvek doplnku výživy poradiť so svojím lekárom - endokrinológom.
- Zinok: Suplementácia zinkom môže mierne znížiť riziko predčasného pôrodu.
- Omega-3 mastné kyseliny: Užívanie omega-3 polynenasýtených mastných kyselín s dlhým reťazcom preukázateľne znižuje riziko predčasného pôrodu a nízkej pôrodnej hmotnosti plodu.
Fyzická aktivita a vyvrátené mýty
Fyzická aktivita je dôležitá pre zdravie matky aj dieťaťa a jej primerané udržiavanie počas tehotenstva má mnoho benefitov. Odporúča sa akumulovať každý týždeň 150 až 300 minút fyzickej aktivity so strednou intenzitou alebo 75 až 150 minút fyzickej aktivity s vysokou intenzitou. Okolo cvičenia v tehotenstve však koluje mnoho mýtov, ktoré je dôležité vyvrátiť.
- Mýtus: Tehotenstvo nie je vhodný čas na začatie cvičenia. Realita: Mierne cvičenie, ako je chôdza, plávanie alebo ľahký jogging, je bezpečné a prospešné aj pre tie, ktoré pred tehotenstvom necvičili pravidelne.
- Mýtus: V tehotenstve sa nesmú posilňovať svaly. Realita: Ľahká až stredná intenzita silového tréningu je bezpečná a môže pomôcť posilniť telo pre pôrod aj obdobie po ňom.
- Mýtus: Tehotné ženy by mali udržiavať nízku srdcovú frekvenciu. Realita: Dôležité je počúvať svoje telo a uistiť sa, že počas cvičenia môžete kedykoľvek konverzovať, čo je lepším indikátorom správnej intenzity ako samotná srdcová frekvencia.
- Mýtus: Beh v tehotenstve poškodzuje bábätko. Realita: Ak ste behávali aj pred tehotenstvom a nepociťujete žiadne zmeny na vašich kĺboch a väzoch, môžete v behu pokračovať s mierou.
- Mýtus: Cvičenia na chrbte sú v tehotenstve zakázané. Realita: Po prvom trimestri môžu cvičenia na chrbte spôsobovať problémy v dôsledku tlaku na hlavnú cievu (vena cava), preto je lepšie sa im vyhnúť alebo ich prispôsobiť.
Bezpečnosť diagnostických metód
Počas tehotenstva je dôležité zvážiť riziká spojené s rôznymi diagnostickými metódami a vždy uprednostniť bezpečnosť plodu.
- Röntgen a CT vyšetrenie: Tieto vyšetrenia sú v tehotenstve vylúčené, pretože zvyšujú riziko poškodenia plodu v dôsledku ionizujúceho žiarenia. Ak je to absolútne nevyhnutné, lekári ponúknu mamičke špeciálne oblečenie, napríklad olovnatú zásteru, ktorá vytvorí ochrannú vrstvu. CT vyšetrenie sa môže odporučiť len v nevyhnutných prípadoch, napríklad na kontrolu lebky či mozgu, a to bez použitia kontrastnej látky.
- Magnetická rezonancia (MRI): Na rozdiel od röntgenu a CT je magnetická rezonancia v tehotenstve považovaná za bezpečnú a poskytuje presnejšie výsledky, najmä pri detailnejšom zobrazení mäkkých tkanív. Pred vyšetrením je dôležité zbaviť sa všetkých kovových predmetov.
- Ultrazvuk: Ultrazvukové vyšetrenie je v tehotenstve bezpečné a slúži na monitorovanie bábätka a sledovanie jeho vývoja. Lekári odporúčajú absolvovať maximálne štyri ultrazvukové vyšetrenia počas celého tehotenstva, ak nie sú indikované ďalšie.
- Vyšetrenia krvi: Odber krvi je bezpečný a umožňuje odhaliť problémy s cukrom, nedostatok železa a ďalšie dôležité informácie o stave matky. Naopak, darovanie krvi v tehotenstve je považované za nebezpečné pre matku aj plod.
Kofeín a jeho vplyv: Názory vedcov na vplyv kávy počas tehotenstva sa rozchádzajú. Podľa niektorých štúdií môže mať kofeín negatívny dopad na priebeh tehotenstva a nie je možné určiť úplne bezpečné množstvo. Oficiálne autority z Veľkej Británie aj USA odporúčajú tehotným ženám maximálne 200 mg kofeínu denne, čo zodpovedá približne dvom šálkam stredne silnej kávy. Avšak, niektoré novšie štúdie dokonca odporúčajú tehotenstvo absolvovať úplne bez kofeínu pre maximálnu opatrnosť.
Prežívanie straty - bolestná realita a hľadanie podpory
Ticho okolo potratu
„Stalo sa to doma, na toalete. Videla som to a zavolala som muža…“ O potrate sa v spoločnosti mlčí, hoci sa týka miliónov žien. Každé štvrté tehotenstvo sa končí potratom, čo je smutná štatistika, ktorá potvrdzuje, že každý z nás pravdepodobne pozná ženu, ktorá túto bolestivú stratu prežila, hoci o nej nikdy nemusela prehovoriť nahlas. Často býva spontánny a neovplyvniteľný. Strach, ktorý táto skúsenosť v žene zanechá, prirodzene ovplyvní už každý ďalší pokus o bábätko. Influencerka Lýdia Lukáčiková, ktorú mnohí poznajú pod prezývkou Lyggo, sa rozhodla o tejto skúsenosti hovoriť verejne. Mnohé ženy totiž hovoria, že tehotenstvo po potrate už nikdy nie je o „čistej“ radosti. Lýdia, ktorá je aktuálne v poslednom trimestri ďalšieho tehotenstva, to potvrdzuje: „Určite je to radosť, ale hneď za tým je stres a strach, že sa to zopakuje.“ Potrat bol pre ňu šok aj preto, že už jedno zdravé dieťa má. „Lekári vyhodnotili, že išlo o chybný plod.“ Tieto príbehy sú dôležité, pretože otvárajú priestor pre diskusiu a vzájomnú podporu v téme, ktorá je často obklopená tichom a osamelosťou.
Potrat v 6. týždni 💔 Môj príbeh
Stratené tehotenstvo - príbeh Sáry a hľadanie nádeje
Keď sa zastaví srdce v 38. týždni
Osobná skúsenosť so stratou dieťaťa je jednou z najťažších, aké môže rodič prežiť. Do Tanany, ktorá sa angažuje v pomoci rodičom po strate dieťaťa, ju nasmerovala práve osobná skúsenosť so stratou dcéry Sáry. Sára zomrela v lete 2020 dva týždne pred plánovaným termínom pôrodu. Celé tehotenstvo bolo úplne ukážkové a aj výsledky všetkých vyšetrení boli v poriadku. „Len som zrazu jedného dňa v 38. týždni necítila dcérkine pohyby,“ spomína Tanana. V ten deň mala naplánovaných veľa aktivít, aj preto trvalo istý čas, kým si uvedomila, že už celé doobedie necítila pohyby. Poobede zavolala svojej hebamme - pôrodnej asistentke, ktorá ju v Nemecku mala na starosti od začiatku tehotenstva až po obdobie šestonedelia. Pôrodná asistentka jej poradila, nech ešte hodinu vydrží, vypije niečo sladké, a ak sa ani potom žiadne pohyby neobjavia, nech ide do nemocnice.
V nemocnici urobili CTG vyšetrenie, ktoré zaznamenáva ozvy srdca bábätka. „Nebolo nič počuť, takže som už v podstate vedela, čo sa stalo, no ani vtedy si to nechcete pripustiť.“ Následne ju zobrali na ultrazvuk, kam už dobehla aj lekárka. V tom čase prebiehalo obdobie covidu, takže manžel nemohol ísť dovnútra. Pustili ho za ňou až vtedy, keď sa už potvrdilo, že dcéra zomrela. „Nechápal, čo sa stalo. Stále veril, že ešte možno spraviť cisársky rez a dieťa zachrániť.“ Prvé otázky, ktoré Tanana kládla, boli: „Čo som urobila zle? Prečo sa to stalo?“ Vtedy sa však príčinu ešte nedalo zistiť. Bola postavená pred voľbu, či podstúpi prirodzený pôrod. „Nie, ako mi vysvetlili, akútna operácia nie je nutná, takže som mala porodiť prirodzene.“ Pôvodne to aj plánovala, ale v tom momente jej to pripadalo divné. „Keď viete, že máte v sebe mŕtve dieťa, máte pocit, že by ste to mali čo najrýchlejšie nejako vyriešiť.“ Lekári jej však povedali, že ak chce, na noc ešte môže ísť domov. Ešte v nemocnici im dali brožúrku o tom, čo sa v takýchto situáciách deje, bola od nemeckej organizácie, ktorá pomáha rodičom po strate dieťaťa.
Pôrod a rozlúčka v zahraničí
Na ďalší deň sa Tanana s manželom vrátili do nemocnice. Keď ich tam prijali, zavolali rodičom a povedali im, čo sa stalo. V nemocnici im už ponúkli aj psychologickú podporu. Mali na výber psychológov dobrovoľníkov alebo duchovnú podporu. „Sme síce nepraktizujúci, ale veriaci kresťania, preto sme si vybrali duchovnú pomoc.“ Žena, ktorá ich sprevádzala, ich v konečnom dôsledku iba počúvala, v tej chvíli ani nebolo potrebné nič iné. Personál na to nemal čas, musel sa sústrediť na medicínsku stránku. No kým oni začali vyvolávať pôrod, rodičia si to už potrebovali začať nejako spracovávať. Aj preto bolo dobré, že tam bol niekto, kto si ich vypočul a nasmeroval. Pani, ktorá ich sprevádzala, ich vlastne pripravovala na chvíle, ktoré mali prísť po narodení dcéry. „Hovorila mi, nech sa zamyslím nad tým, či ju chcem vidieť, či by som jej chcela niečo povedať, či by som jej chcela niečo špeciálne obliecť…“ Tanana opisuje, že na takéto veci nie je vôbec nikto pripravený. „Ste pripravení na to, že sa vám narodí živé dieťa, a odrazu máte celkom inú situáciu a ste postavení pred otázky, ktoré nedokážete vôbec riešiť. Bolo to niečo strašné. Mala som pocit, že je okolo mňa úplne čierno.“ Pamätá si, ako si vtedy myslela, že sa už nikdy v živote nebude radovať, a manželovi povedala: „Neviem, či sa ešte niekedy budem vedieť smiať.“ Jej muž vtedy o ňu dostal strach. „Nemyslím to tak, že by som si vtedy chcela nejako ublížiť, len som mala pocit, že sa môj život skončil. Nevidela som na tej situácii vôbec nič pekné. Veď čo by aj na tom mohlo byť pekné?“ Ale keď sa na to pozerá spätne, už to vidí inak.
Kľúčové bolo, že im personál nemocnice dal na všetko čas. „Nikto na nás netlačil.“ Tanana podotýka, že veľa lekárov má tendenciu riešiť problém len z medicínskej stránky, a pritom psychická stránka rodičov je ešte komplexnejšia a prinajmenšom rovnako dôležitá. U nej trvalo skoro dva dni od diagnózy, kým sa spustil pôrod. Mala tak čas pripraviť sa na to a zamyslieť sa nad tým, ako chce svoju dcéru spoznať a rozlúčiť sa s ňou. S manželom si sadli a napísali pre dcéru krátku básničku. Ich rodičia stihli pricestovať za nimi do Nemecka, takže tiež mohli spoznať ich dcéru. „Pre mňa to bolo veľmi dôležité. Som veľmi vďačná za to, že sme mali takú možnosť. Myslím si, že aj mojim rodičom rozlúčka s vnučkou trochu uľahčila smútenie. Lebo aj pre nich to bola veľká strata.“ V období pandémie, keď platili veľmi prísne pravidlá, Nemci si na pravidlá všeobecne veľmi potrpia. „Tentoraz však všetky pravidlá ohli a dovolili našim rodičom prísť za nami do pôrodnice.“ Mohli sa tak všetci s dcérkou rozlúčiť, urobiť si spoločné fotky, mohol prísť aj kňaz, ktorý malú požehnal. Keby chceli, mohli s ňou zostať aj dlhšie, ale po troch hodinách sa poďakovali. „Tie tri hodiny si budem navždy pamätať, lebo rovnako ako boli bolestivé, boli aj pekné. Keď sa na to pozerám spätne, tak si nemusím nič vyčítať. Nemôžem si povedať, že som sa na ňu nepozrela, že som ju nechytila do rúk, že som jej nepovedala to, čo som chcela.“
Šestonedelie a zvládanie smútku
Prvé dni a týždne po strate dieťaťa musia byť nesmierne ťažké. Pre Tanany bolo šestonedelie naozaj veľmi náročné. Pomáhala jej pôrodná asistentka, ktorá v Nemecku zvyčajne sprevádza ženu aj v období šestonedelia a poskytuje jej aj oporu z psychickej stránky. „Moja hebamme bola viackrát za mnou, sledovala moje nálady a poradila mi napríklad, aby sme aspoň na chvíľu zmenili prostredie.“ Takáto podpora funguje v Nemecku aj pri skoršej strate dieťaťa, teda už v prvých mesiacoch tehotenstva. Podporu zo strany hebamme si ženy v Nemecku organizujú hneď, ako majú pozitívny tehotenský test. „Na Slovensku nič také neexistuje.“ Napríklad, keď ide o skoršiu stratu, na Slovensku o tom nie je dostatok informácií ani v gynekologických ambulanciách, kde by sa to malo riešiť.
Tanana nakoniec nemusela vyhľadať psychologickú pomoc, aj keď sa nad tým zamýšľala. Psychológovia hovoria, že akútny smútok je po strate dieťaťa úplne normálny, je to niečo, čím si jednoducho musíte prejsť, a vtedy pomôže jedine to, že si to intenzívne odsmútite. No ak takto intenzívne smútite dlhodobo, ak nedokážete spať, stále sa vám vracajú myšlienky na stratu a nezvládate každodenný život, potom je pomoc skutočne potrebná. Pre Tanany bolo hlavné, že mala okolo seba ľudí, s ktorými sa o tom mohla rozprávať - nemyslí len rodinu, ale aj kamarátov. S manželom sa vždy veľmi otvorene rozprávali o tom, ako sa cítia.
Strata dieťaťa sa veľmi intenzívne dotýka aj otcov, no o tom sa málokedy hovorí. „Môj manžel bol prvé dva-tri týždne na péenke, nedokázal by ísť do práce. Až do dcérkinho pohrebu, ktorý bol tri týždne po pôrode, sme boli obaja doma.“ To im pomohlo, lebo sa mohli spolu o všetkom rozprávať a pripravovať sa na to. Tanana si okrem toho písala aj denník, kam si zapisovala svoje myšlienky počas celého šestonedelia. Jej manžel zo začiatku prežíval situáciu veľmi podobne a intenzívne ako ona, ale kým ona potrebovala skôr rozmýšľať a písať, on potreboval skôr fyzicky niečo robiť. „Začal napríklad rozoberať detskú izbu - ja som sa do nej bála aj vkročiť, vyslovene som sa tomu vyhýbala. Jemu však pomáhalo, keď mohol rozložiť detskú postieľku, poodkladať veci alebo robiť v záhrade.“ Muži to tiež prežívajú, aj keď to možno trochu inak než ženy, a zároveň majú menej možností rozprávať sa o tom. Pre ženy predsa len existujú online podporné skupiny alebo v Nemecku aj spomínaná pôrodná asistentka, ale na mužov sa v tomto smere akoby zabúda. A pritom sa stále snažia byť silní pre svoju partnerku a byť jej oporou. „Pamätám si, že keď mi raz kamarátka priniesla darčekový balíček, v ktorom bola knižka, wellness produkty, čaje a pohľadnica, môj muž sa spýtal, kde je jeho balíček. Povedal to síce napoly žartom, ale mal pravdu - aj preňho to predsa bolo veľmi ťažké.“
Priatelia sú v takejto situácii nesmierne dôležití. „Myslím si, že najdôležitejšie je, aby si vás jednoducho vypočuli, aby tam boli pre vás.“ Tanana o tom, čo sa stalo, rozprávala pomerne otvorene, ale chápe, že niektorí ľudia to môžu cítiť inak, takže nie je dobré vypytovať sa na to úplne do detailov. Treba na to ísť opatrne: opýtať sa človeka, ako sa má, ako sa cíti, a z jeho odpovedí postupne vycítiť, či o tom chce rozprávať alebo nie. Dôležité je nehovoriť žiadne klišé typu „Malo sa to stať“ a „Bude to dobré.“ Paradoxy, jej pomáhalo aj to, keď sa jej niekto pýtal na jej dcéru. „Lebo ona je pre mňa strašne reálna, aj keď nežije. Nechcela by som, aby sme ignorovali jej existenciu. Je to stále moja dcéra.“
Tehotenstvo po strate - úzkosť a dôvera
Intenzívny smútok sa vrátil na Vianoce. Pre Tanany to bolo o to náročnejšie, že práve na Vianoce rok predtým rodine oznamovali, že čakajú dieťa. Vtedy naozaj uvažovala nad tým, či by nemala vyhľadať pomoc psychológa. Po vianočnom období smútok trochu poľavil, a potom opäť otehotnela. Možno by jej psychologická pomoc pomohla lepšie zvládať úzkosť počas následného tehotenstva. Celé tehotenstvo po strate sa veľmi intenzívne zaoberala sama sebou. Zapisovala si svoje myšlienky a čítala knihu jednej britskej autorky, ktorá hovorí o tehotenstve po strate. Nakoniec jej najviac pomohli častejšie kontroly - niektorí síce tvrdia, že to nie je dobré, ale jej túto možnosť ponúkla lekárka a bola jej vďačná. Pomohlo jej aj rozprávanie sa o svojich obavách s manželom, so sestrou a s kamarátkami. Tentoraz nechcela mať ani „baby shower“. „Nevedela som si predstaviť, že by som sa mala dopredu radovať. Všetko som plánovala len do pôrodu, ani som si nevedela predstaviť, čo bude potom.“
Najväčší strach mala z 38. týždňa, keď zomrela jej prvá dcéra. Pôvodne chcela, aby jej vyvolali pôrod deň pred termínom, keď zomrela jej prvá dcéra. Hoci z medicínskeho hľadiska by sa to aj dalo, nakoniec ju od toho lekári odhovorili s tým, že by to bolo zbytočne skoro. Dohodli sa však, že už pár dní pred termínom pôrodu ju prijmú do nemocnice, aby bola pod dozorom. „Samozrejme, nie je ideálne byť niekoľko dní v nemocnici, ale ja som to potrebovala v záujme svojho duševného zdravia.“ Práve koniec tehotenstva bol pre ňu najťažší. Lekári však poznali celý jej príbeh a veľmi otvorene s ňou o všetkom komunikovali, čo jej veľmi pomohlo. Pre ňu bolo najdôležitejšie počuť plač svojho novonarodeného dieťaťa, „to bol určite najsilnejší moment.“ Ale zároveň to bolo aj veľmi náročné. „Lebo si pritom uvedomíte, o čo všetko ste so svojím nežijúcim dieťatkom prišli. Veľa matiek hovorí, že keď sa im narodilo druhé dieťa, akoby sa im vrátil smútok za dieťaťom, ktoré stratili.“ Tanana si spätne vyčíta len jednu vec - že po pôrode nedala dcéru na pitvu. Lekári im povedali, že jej smrť zrejme zavinila pupočná šnúra, ale nemali to nijako potvrdené. Pri druhom tehotenstve potom veľmi trpela tým, že si neboli istí príčinou dcérinej smrti. Aj iní lekári jej potom priznali, že udusenie pupočnou šnúrou sa často uvádza ako príčina vtedy, keď sa skutočný dôvod nedá zistiť. Veľa detí sa pritom rodí zdravých aj s trikrát omotanou pupočnou šnúrou okolo krku. Pri ďalšom tehotenstve preto cítila neistotu a mala obavy, či sa to znova nezopakuje. „No neistotu by som zrejme mala, aj keby som ten skutočný dôvod poznala.“
Rozdiely v podpore na Slovensku a v zahraničí
Materné a úcta k prežívaniu
Dôležitosť prístupu zdravotníckeho personálu a systémovej podpory je markantná pri porovnávaní skúseností zo zahraničia a Slovenska. „Kým ja som mohla rodiť v súkromí izolovanej izby, na Slovensku to väčšinou nie je možné, lebo veľa nemocníc na to nie je materiálne vybavených.“ Na Slovensku ženy často rodia tak, že počujú rodiť iné ženy a plakať deti z vedľajšieho boxu. Po pôrode nebola Tanana umiestnená na šestonedelí, ale na gynekológii - „to by mohla umožniť aj väčšina slovenských nemocníc, pokiaľ sú dosť veľké.“ No stretli sa aj s prípadom, keď bola jedna žena po spontánnom potrate hospitalizovaná na izbe so ženou s dieťaťom. „Myslím, že viac bolesti jej v tom momente ani nemôžete spôsobiť.“
Prístup však často závisí aj od konkrétnych ľudí. „Sú aj nemocnice, ktoré si na tom dajú záležať - to sú väčšinou tie, s ktorými sme ako organizácia v kontakte.“ Potom sú nemocnice, ktoré tomu síce všeobecne nie sú naklonené, ale sú tam jednotliví lekári, lekárky alebo pôrodné asistentky, ktoré napríklad sledujú aj aktivity organizácie Tanany, zaujímajú sa o túto tému, ozývajú sa im a používajú informácie, ktoré občianske združenie ponúka. Niektorí lekári aspoň napíšu rodičom na papierik ich kontakt. „Takže mnohí jednotlivci sa správajú rešpektujúco, ale ešte to nie je systémové nastavenie.“ Tanana nemôže povedať, že by všetky nemocnice na Slovensku boli na tom zle. „Často to však naozaj stojí na vedení a na jednotlivcoch, ktorí chcú ponúknuť ženám tú najlepšiu starostlivosť a zamýšľajú sa aj nad tým, ako nastaviť procesy tak, aby rodičia mali aj v takýchto náročných chvíľach čo najlepšie služby.“ Avšak, v porovnaní s Nemeckom je na Slovensku ešte dlhá cesta. „Ja si napríklad ani neviem predstaviť, že by som mala rodiť na Slovensku, dokonca ani vtedy, keby išlo o normálny pôrod. Rešpektujúci prístup by mal byť základom pri každom pôrode.“
Dôležité je, aby rodičia mali v týchto ťažkých chvíľach všetky potrebné informácie, pomoc a podporu. „Týka sa to, samozrejme, aj prístupu zo strany zdravotníkov v pôrodnici alebo aj v gynekologickej ambulancii, lebo nie všetky takéto prípady sa udejú už priamo v pôrodnici.“ Je dôležité, aby rodičia mohli prežiť tie prvé minúty, hodiny a dni tak, ako si želajú - aby to smútenie bolo pre nich aspoň trochu jednoduchšie. Samozrejme, smútenie sa tým nekončí, len sa začína, ale je to veľmi dôležitý základ pre ďalšie spracovanie straty. „Áno, mať potrebné informácie je veľmi dôležité.“ Otázka tabuizácie smrti v spoločnosti tiež hrá rolu. „Je to možné, Nemecko je určite ďalej, čo sa týka témy duševného zdravia.“ Avšak pre Tanany to bolo skôr tým, že v okruhu priateľov zažili pred pár rokmi situáciu, keď jeden z kamarátov spáchal samovraždu. „Ako kamaráti sme si tak prešli veľmi intenzívnym procesom smútenia. Mám pocit, že táto skúsenosť pomohla mnohým z nás naučiť sa rozprávať o tejto téme.“ Aj preto bolo pre nich potom prirodzenejšie hovoriť s kamarátmi o smrti dieťaťa. Po oznámení úmrtia dcéry sa jej ozvali ľudia z okolia, ktorí prežili niečo podobné. „Uvedomujem si, že som mala šťastie, lebo veľa ľudí nemusí mať kamarátov a známych, ktorí sa tejto témy nezľaknú. Pre mňa bola ich opora nesmierne dôležitá, aj vďaka nim som to zvládla relatívne dobre, hoci mi bolo zo začiatku naozaj veľmi zle.“
tags: #tehotenstvo #na #konci #3 #rocnik #strednej