Strata dieťaťa, či už v dôsledku spontánneho alebo umelého potratu, predstavuje pre ženu hlboko traumatickú skúsenosť. Táto strata si vyžaduje citlivý a komplexný prístup k uzdraveniu, ktorý zohľadňuje emocionálne, psychologické a fyzické aspekty healingového procesu. Hoci sa mnoho žien po potrate cíti osamelo a nepochopeno, existuje množstvo zdrojov pomoci a podpory, ktoré im môžu pomôcť prekonať túto náročnú životnú etapu. Cieľom tohto článku je poskytnúť komplexný pohľad na terapiu pre ženy po potrate, s dôrazom na rôzne aspekty ich uzdravenia.
Skúsenosti žien so slovenskou gynekológiou a pôrodníctvom
Mnohé ženy po strate dieťaťa zažívajú v nemocniciach chladný a neosobný prístup, ktorý prehliada ich emocionálnu bolesť a potreby. Svedectvo jednej ženy, ktorá podstúpila kyretáž po spontánnom potrate, poukazuje na nedostatok empatie a ľudskosti zo strany zdravotníckeho personálu. "Po príchode do nemocnice, pri prijímaní na oddelenie nás sestrička automaticky odbila slovami, že manžel nemôže ísť ďalej so mnou a máme sa rozlúčiť. Ďalej nasledovali vyšetrenia, pri ktorých sa mi tisli slzy do očí. Každej sestričke som sa snažila povedať, že sa necítim dobre, a že sa veľmi bojím. Nikto na to nereagoval ani len pohľadom do očí, ani trochou ľudskosti." Táto skúsenosť, žiaľ, nie je ojedinelá. Mnohé ženy sa cítia ranené a šokované chladným prístupom, nedostatkom podpory a nerešpektovaním ich ľudskej dôstojnosti. Nedostatok empatie a pochopenia môže prehĺbiť ich emocionálnu traumu a sťažiť proces uzdravovania. "Lebo keby nie je… ako sa hovorí, darmo rit bit ked je posrata… pre nieco si sa tak rozhodla, tak to pusti z hlavy," povedala jedna zo žien, ktorá však neskôr priznala, že toto zľahčovanie jej stavu jej vôbec nepomohlo.
Dôležitosť emocionálnej podpory po potrate
Po strate dieťaťa je kľúčové, aby žena dostala adekvátnu emocionálnu podporu od svojho partnera, rodiny, priateľov alebo odborníkov. Reakcia okolia môže významne ovplyvniť priebeh uzdravovania. Dôležité je:
- Počúvať pozorne a súcitne: Ponúknite žene svoje plné sústredenie a nechajte ju hovoriť o svojich pocitoch bez posudzovania alebo prerušovania.
- Vyhnúť sa zľahčovaniu situácie: Nepoužívajte frázy ako "Veď si bola ešte len v 6. týždni" alebo "Aspoň, že si môžeš mať ďalšie deti." Tieto slová môžu ženu ešte viac zraniť a znevážiť jej stratu.
- Rešpektovať jej smútok: Dovoľte žene smútiť a prežívať svoje emócie bez toho, aby ste ju nútili "rozveseliť sa" alebo "ísť ďalej."
- Ponúknuť praktickú pomoc: Pomôžte žene s každodennými úlohami, ako je varenie, upratovanie alebo starostlivosť o deti, aby sa mohla sústrediť na svoje uzdravenie.
- Podporiť ju v hľadaní odbornej pomoci: Ak žena potrebuje ďalšiu pomoc, povzbuďte ju, aby vyhľadala psychológa, terapeuta alebo podpornú skupinu.
Projekt Ráchelina vinica: Cesta k emocionálnemu a duchovnému uzdraveniu
Projekt Ráchelina vinica je služba zameraná na emocionálne a duchovné uzdravenie pre ženy a mužov, ktorí sú zranení skúsenosťou potratu - spontánneho aj umelého. Tento projekt zahŕňa poradcov, psychológov, sociálnych poradcov, lekárov a duchovných otcov, ktorí sú špecializovane školení v tejto problematike. Terapeutický program Ráchelina vinica, ktorý vznikol v roku 1994, ponúka víkendové duchovné obnovy pre ľudí zranených potratom. Tento program prepája duchovný a psychologický aspekt a pomáha účastníkom zmieriť sa so svojou minulosťou, odpustiť si a nájsť vnútorný pokoj.
Daniela Obšajsníková, ktorá osem rokov pracuje so ženami po umelom potrate a koordinuje projekt Ráchelina vinica, tvrdí, že keby bol postabortívny syndróm len mýtus, nemali by žiadnu prácu. „My v praxi vidíme, že žena nikdy nedokáže zabudnúť na svoj potrat, dokáže ho len roky potláčať.“ Pripravovaný zákon o pomoci tehotným ženám vníma ako dôležitý spoločenský signál, že potrat nie je úkon na úrovni vytrhnutia boľavého zuba.
"Cesta uzdravenia je pre každého jedinečná. Na tej ceste sme my len sprievodcami. Máme mapu a dokážeme ukázať smer, ale je to vlastná cesta každej osoby a len ona sama je jediným odborníkom. Boh ju povedie uzdravovaním takým spôsobom, aký je vhodný len pre ňu," uviedla zakladateľka projektu.
Postabortívny syndróm: Mýtus alebo realita?
Postabortívny syndróm (PAS) je termín, ktorý sa používa na označenie súboru psychologických a emocionálnych problémov, ktoré sa môžu vyskytnúť u žien po umelom potrate. Daniela Obšajsníková zdôrazňuje, že ak by bol PAS len mýtus, ich práca by neexistovala. "Práce máme však naozaj dosť. Psychické dôsledky rozhodnutia sa pre potrat sa opakujú."
O spomínanej štúdii z časopisu Social Science and Medicine, ktorá uvádza, že až 95 percent žien svoje rozhodnutie neľutuje, Obšajsníková pochybuje. "Nerozumiem, ako na základe údajov od žien v nejakom časovom rozsahu mohli vedci dospieť k záveru, že ženy necítia pocit ľútosti po potrate. Postabortívny syndróm nie je len ľútosť, je to súbor symptómov, ktoré majú veľmi široké spektrum konkrétnych ťažkostí, ktoré si žena najprv nevie vysvetliť."
O aké ťažkosti ide? Takmer všetky ženy, ktoré po potrate prichádzajú, uvádzajú:
- Úzkosti alebo depresie
- Nočné mory spojené s deťmi alebo s udalosťami okolo potratu
- Poruchy príjmu potravy
- Spätné obrazy
- Panické ataky
- Rôzne závislosti
- Obsedantno-kompulzívne poruchy
Na každom víkendovom programe Ráchelinej vinice je aspoň jedna žena, ktorá mala samovražedné myšlienky alebo sa pokúšala o samovraždu. Nie je výnimkou ani nutkanie zabiť svoje žijúce dieťa.
Nemôžu mať tieto ženy po potrate takéto reakcie aj preto, že naše prostredie nazýva ich rozhodnutie vraždou a robí istý spoločenský tlak proti potratom? Tímy ako ten v Ráchelinej vinici pôsobia vo svete a psychické dôsledky rozhodnutia sa pre potrat sa opakujú. Postabortívny syndróm je na duchovno-terapeutických obnovách úplne rukolapný. Keby bol spoločenský tlak reálnym, tak by na ten potrat ženy nešli. Je to však inak, týmto ženám sa práveže oveľa hlasnejšie podsúva, že "moje telo je moja voľba", že ide len o zhluk buniek. Žiadna zo žien nejde na potrat s tým, že "chcem zabiť svoje dieťa".
Žena v ťažkej životnej situácii, v strachu, sa snaží prežiť a aktivuje sa tá časť mozgu, ktorá ju vedie k základnému prežitiu. Vtedy prirodzene myslí viac na seba, na to, ako prežiť. Túto situáciu nedokáže prehodnotiť do morálnych dôsledkov. To prichádza až neskôr. My v praxi vidíme, že žena nikdy nedokáže zabudnúť na svoj potrat, dokáže ho len roky potláčať. Niektorá ho potláča rok, iná ho potláča desaťročia. Stretli sme sa s paňou, ktorá nás vyhľadala štyridsať rokov od potratu. Potom náhle príde nejaká udalosť, ktorá skryté spomienky zobudí, a zrazu sa zrúti múr, ktorý si žena roky budovala.
Ženy si často myslia, že to vytlačili. Poznáme však vedecký pojem mikrochimérizmus, keď kmeňové bunky plodu, či už je narodený, alebo potratený, prejdú cez placentu do tkanív matky. Fetálne bunky ostávajú a delia sa v matke aj niekoľko desaťročí a ostávajú v nej možno aj do konca jej života. Žena možno aj preto nedokáže zabudnúť na svoj potrat. Vysvetľujeme si to tak, že materstvo je tak hlboko vpísané do ženy, že skôr či neskôr sa tieto pocity vynoria.
Spúšťacie udalosti, ktoré naštartujú postabortívny syndróm, sú často spojené s deťmi. Napríklad promócia dcéry vašej kamarátky, kde vám zrazu napadne, že aj vaše dieťa by malo teraz vek na promócie. Alebo návšteva gynekológa, alebo smrť v rodine, Deň matiek, alebo koniec reproduktívneho života ženy. Je to veľmi individuálne. Spomínaná štúdia môže byť aj pravdivá v tom, že ak sa konkrétnych žien pýtali, či svoj skutok ľutujú, ony ho v tom čase naozaj nemuseli ľutovať, lebo to mali potlačené. Plus kto sa v dotazníku prizná, že takúto vec ľutuje?
Veľa psychológov zaznáva postabortívny syndróm ako reálny spúšťač problémov. Niektoré ženy roky chodili na terapie a tie im nepomohli, lebo sa ignorovala trauma potratu. Keď žena pomenuje traumu potratu, môže začať ozdravný proces.
Ako sa emocionálne uzdraviť po potrate (12 tipov)
Rozlíšenie príčin psychických problémov
Ako je však možné rozlíšiť, či žena netrpí depresiami alebo úzkosťami pre svoju zlú životnú situáciu, ktorá ju k potratu doviedla, alebo či trpí pre samotný potrat? Z praxe vyplýva, že na osemdesiat percent stojí za rozhodnutím ženy ísť na potrat nepodpora jej partnera či manžela. Tehotenstvo je v týchto prípadoch neplánované a ženy opisujú, že vtedy sa im potrat zdal ako jediné možné riešenie, nevideli iné východisko. Tiež uverili myšlienke, že majú svoje reprodukčné právo.
Po rokoch s odstupom to však mnohé veľmi ľutujú. Vidia vtedajšie problémy - či už to boli ich zdravotné problémy, choré deti, ktoré mali doma, chýbajúce financie, slabé sociálne zázemie, hanba -, ako nedostatočné dôvody na to, že sa rozhodli pre také krajné riešenie, akým je potrat. Spomína sa príbeh pani dôchodkyne, ktorá mala päť žijúcich detí a ďalším dvom na želanie manžela nedovolila narodiť sa. Desiatky rokov o tom nedokázala s nikým hovoriť, trápila sa, trpela úzkosťami a neskôr povedala, že to veľmi ľutuje, lebo spätne vidí, že by zvládli vychovať aj ďalšie dve. Z toho vidíme, že ak v tej chvíli ženu nepodporí najmä otec dieťaťa alebo najbližšia rodina, je veľmi ťažké ju prehovoriť, aby nešla na potrat.
Dnes sa opakujú argumenty, aby sme nepodceňovali rozhodovanie žien a nezaťažovali ich zbytočne predlžovaním lehoty pred samotným potratom. Pripúšťa sa, že sú ženy, ktoré nič neriešia a idú si za svojím. Ale ženy, s ktorými sa stretávame, opakujú, že keby im vtedy niekto bol povedal, aby na potrat nešli, že existuje iné riešenie, keby ich niekto bol podržal, tak by nikdy na potrat nešli. Preto sa víta predĺženie lehoty pred potratom. Keď už žena požiada o potrat, dostane ešte šancu na rozmyslenie a zozbieranie informácií o iných možnostiach.
Pro-choice hnutie argumentuje opačne, že by sme už nemali ženu traumatizovať takýmto naťahovaním času. Zástancovia pomoci však hovoria, že toto predĺženie môže ženy ochrániť od doživotnej traumy. Koľko žien som za tie roky počula povedať, že keby jej aspoň na tom stole pár minút predtým povedali „nerob to“, tak by odtiaľ ušla.
Na proteste za reprodukčné práva sa viackrát ozvalo heslo „moje telo, moja voľba“. Potrat i donosenie dieťaťa sa kladú na jednu úroveň, čo je vnímané ako veľký omyl. Akoby obe voľby boli správne, či si zvolím potrat, alebo pôrod. Potrat nikdy nie je dobrá voľba, je to spôsob deštrukcie. Prečo by sme ako spoločnosť mali podporovať niečo, čo znamená deštrukciu dieťaťa, ženy a má obrovský dosah aj na celú spoločnosť?
Vplyv potratu na rodinu a spoločnosť
O tom sa takmer nehovorí, ale potratom je postihnutá celá rodina a v konečnom dôsledku i spoločnosť. Skúsenosť umelého potratu vpúšťa do vzťahu s otcom dieťaťa, ale i do celej rodiny niečo zlé, a to na úrovni hlbokého psychického i duchovného prežívania.
Potratom trpia aj muži. Na programy pomoci prichádzajú často ešte s väčším počtom symptómov ako niektoré ženy. Aj keď tých odvážnych nie je veľa. Muž si uvedomuje, že v tej chvíli svoju ženu nepodržal. Je veľmi dobré, keď so ženou príde aj muž, lebo to prináša uzdravenie v ich vzťahu.
K vám do programu prichádzajú častejšie ženy, ktoré sa rozhodli pre potrat v manželstve, teda majú už svoje rodiny? Je to asi pol na pol. Ženy, ktoré už rodiny majú, a potom slobodné dievčatá, ktoré otehotneli ako slobodné s prvým dieťaťom. Ženy, ktoré podstúpili potrat v manželstve, však z osemdesiatich percent prichádzajú už ako rozvedené. Potrat má tak vplyv aj na vzťah.
Dôvera vo vzťahu utrpela ranu. A tie, čo s mužom zostanú, majú neraz otupený vzťah. Jedna pani napísala, že po potrate sa jej rúcal vzťah s mužom, nenávidela ho, nefungovalo to v intímnom živote. Dvadsať rokov až do smrti manžela otázku potratu neotvorili. Po takýchto príbehoch sa vám ťažko hovorí o potrate ako o voľbe.
Viera a vina
Tieto ženy, ktoré vás vyhľadajú, sú zrejme väčšinou veriace ženy. Nemôže byť práve preto ich pocit viny silnejší? Keďže sa poskytuje duchovno-terapeutický program, prichádzajú prevažne veriace ženy. Ale boli aj neveriaci. Iste, môže byť, že veriace ženy to intenzívnejšie prežívajú. Napriek tomu je otázne, aký mali tieto ženy v tom čase vzťah k Bohu, či nešlo skôr len o folklórnu vieru z detstva alebo akúsi tradíciu rodiny, keďže na ten potrat predsa len išli. Napokon, na Slovensku je množstvo folklórnych kresťanov, ich viera sa končí tam, kde ich vonkajšie okolnosti nepodržia.
Čo dovedie spomínané ženy až k vám? Ich svedomie sa časom ozýva. Ale rovnako významný faktor je aj spomínaný mikrochimérizmus. Myslím, že ich v kútiku srdca privádza aj túžba po Božom milosrdenstve.
Počas víkendových programov sa rieši rovina duchovná i psychologická, keďže sú vzájomne veľmi prepojené. Pre účastníkov je veľkým prínosom, že je prítomná skúsená psychologička i kňaz. Niektoré ženy majú tendenciu opakovane sa spovedať, lebo neodpustili samy sebe a neprešli procesom uzdravenia. Kňaz im podáva pomocnú ruku na ceste k Bohu a „späť do cirkvi“. Cieľom postabortívneho uzdravenia je zmierenie medzi ženou, dieťaťom a Bohom.
Žena musí odpustiť sama sebe, pocítiť odpustenie dieťaťa a napokon zažiť a uveriť odpusteniu milosrdného Boha. Vtedy odchádza vyrovnaná. Zatiaľ sa nestalo, že by niekto po programe povedal, že mu to nepomohlo. V piatok prichádzajú účastníci skľúčení s hrčou v hrdle, majú obavy z toho, čo sa bude diať, častokrát chcú odísť, ale v nedeľu podvečer odchádzajú vzpriamení a radostní. Je úžasné sledovať tú premenu. Vždy žasneme nad tým, čo Boh so svojím milosrdenstvom dokáže vo svojej veľkosti za taký krátky čas. S účastníkmi sa stretávame po štyroch týždňoch, teda vidíme ich aj s odstupom a sme svedkami toho, že tá radosť z nového začiatku v nich pretrváva.
Víkendové programy a ich účinnosť
Pred ôsmimi rokmi boli organizátori na zaškolení vo Viedni u doktorky psychológie Theresy Burke, autorky tohto duchovno-terapeutického programu, ktorý je postavený na statiach z Písma a pútavo - všetkými piatimi zmyslami - a citlivo vťahuje účastníka do deja. Od februára 2014 poskytujú túto službu pravidelne. Majú teda za sebou štrnásť víkendových programov a prešlo nimi 170 ľudí, z čoho väčšia časť sú ženy po umelom potrate, ale prítomné sú aj ženy alebo manželské páry so skúsenosťou spontánneho potratu.
Je vedomé nastavenie miešať tieto ženy v terapeutických skupinách, dynamika tejto skupiny je úžasná, navzájom sú si nástrojom uzdravenia práve tým, čo povedia.
Zdravotné následky potratov a medikamentózny potrat
Dnes sa o potrate hovorí ako o bezpečnom zákroku bez následkov. Mnohé ženy však opísali zdravotné problémy, ktoré im trvajú roky. Či už je to neplodnosť, zrasty, dlhodobé krvácanie, opakované spontánne potraty. Pritom všetky boli v legálnych zdravotníckych zariadeniach. Aj toto je dôvod, prečo sa najnovšie pretláča ako riešenie legalizácia potratovej tabletky.
Podľa organizátorov projektu je to pre psychiku ženy, ale aj pre zdravotný stav, to najhoršie riešenie. Samozrejme, smrť dieťatka je hrozná pri akomkoľvek spôsobe vykonávania potratu. Pretláčatelia myšlienky medikamentózneho potratu si pravdepodobne nevedia predstaviť, ako prebieha celý proces, čo tá žena sama doma prežíva, ako sa musí vyrovnať s krvácaním, kde končia pozostatky, všetko vidí a prežíva pri plnom vedomí. Pre ženu to má otrasné ďalekosiahle následky.
Návrh zákona o pomoci tehotným ženám
Aktuálny návrh zákona o pomoci tehotným ženám je vítaný. V prvom rade hovorí o konkrétnej pomoci, ktorá môže ženu ochrániť od celoživotnej traumy. Víta sa tiež zákaz reklamy zariadení, kde sa vykonávajú potraty. Prečo by sme sa spoločensky mali podpisovať pod niečo, čo škodí ženám i širokému okoliu a neprináša nič dobré? Každý deň sa v živote o niečom rozhodujeme, volíme si cestu A alebo B, ale keď viem, že cesta A niekomu ublíži, nemôžem ju propagovať.
Veľmi sa oceňuje návrh možnosti druhého posudku v prípade podozrenia na postihnutie dieťaťa, aj keď osobne sa nepovažuje postihnutie dieťaťa za oprávnenie na potrat. Boli aj prípady žien po potrate dieťaťa zo zdravotnej indikácie. Spomína sa mama, ktorej lekár odporučil potratiť dvojičky z dôvodu ťažkého mozgového postihnutia. Táto žena išla na potrat, doma mala už žijúce dieťatko a niekoľko týždňov po potrate hovorila, že nevie, ako sa s tým má vyrovnať, a že sa nedokáže ďalej starať o svoje zdravé dieťa. Spätne vidí, že by bolo pre ňu lepšie porodiť svoje detičky a mať možnosť sa s nimi rozlúčiť, hoci by žili len pár minút. Možnosť rozlúčiť sa je veľmi dôležitý terapeutický bod v smútení.
Čo je to vlastne ten postabortívny syndróm? Austrálsky psychiater Dr. Eric Seal ho pomenoval ako dlhodobý neutíchajúci chronický syndróm žiaľu. Žena matka potrebuje vyplaviť zo seba žiaľ, aby mohol začať proces uzdravovania. Tieto ženy nedostali možnosť rozlúčiť sa, pochovať a oplakať svoje deti, lebo im niekto ponúkol len tú zdanlivo najľahšiu možnosť, ako sa zbaviť problému. Keď nám zomrie blízky príbuzný, dokážeme bez problémov fungovať hneď na druhý deň? O čo ťažšie to je, keď nemáme možnosť sa s ním nijako rozlúčiť.
Hoci tento zákon nerieši obmedzovanie dostupnosti potratov, v podstate ide o kozmetické úpravy. Ale aj tieto malé kroky sú dôležitým spoločenským signálom, že potrat nie je úkon na úrovni vytrhnutia boľavého zuba.
Prevencia a výchova k zodpovednosti
Správna prevencia a výchova sú kľúčové pre zníženie počtu potratov a pre podporu zdravého sexuálneho života. Projekt Femina, projekt Fóra života, o.z., vyučuje metódy prirodzeného plánovania rodičovstva, ktoré sú v súlade nielen s vedeckými poznatkami, ale plne rešpektujú dôstojnosť ženy. "Z niekoľkoročných skúseností vieme to, že je pre ženu dôležité, aby sa i sama mala v úcte. A z praxe môžem potvrdiť, že ženy, ktoré žijú tento životný štýl, sa nerozhodnú pre potrat." Táto cesta k uvedomeniu si vlastnej hodnoty a zodpovednosti môže byť kľúčom k predchádzaniu mnohým osobným tragédiám.
tags: #terapia #pre #zeny #po #potrate