Albánsko je krajina opradená históriou a opradená fascinujúcou kultúrou, pripravená na objavovanie. Do Albánska som mala v pláne ísť už dávnejšie. Nevedela som, čo čakať, tak som si povedala, že skúsim ho spoznať najprv cez jeho hlavné mesto Tiranu, a ak sa mi zapáči, určite sa sem vrátim. Tirana má asi 500 tisíc obyvateľov a okolo nej sa rozprestiera národný park Dajti, takže hory vidíte z každej strany.
Príchod a prvé kroky v metropole
Kúpili sme letenky z Viedne a za necelú 1,5 hodinu sme už pristávali na letisku Matky Terezy, ktoré sa nachádza asi 15 km od centra Tirany. A teda poviem vám, bolo to moje najhoršie pristávanie. Poďme ale na tie krajšie zážitky. Pozor tu na dáta! Nakoľko Albánsko nie je v EÚ (prístupové rokovania začali v roku 2022), ešte pred príchodom do Tirany sme si zakúpili e-simku za 3,99 Eura (3 GB). Úplne vám to postačuje, my sme z toho pri neustálom používaní minuli asi 1 GB a platí vám to 30 dní.
Doprava z letiska je dobrodružstvom sama o sebe. Po vystúpení z letiskovej haly idete stále rovno a po odmietnutí 3854 albánskeho taxikára sme sa dopracovali k pristaveným autobusom, ktoré idú každú hodinu priamo do centra mesta. Lístok si nemusíte kupovať dopredu, počas jazdy chodí v autobuse pán, ktorému priamo zaplatíte 400 Lekov (alebo 4 Eurá). Síce je to len 15 kilometrov od centra mesta, ale kvôli zápcham vám táto trasa bude trvať aj hodinu.
Ubytovanie sme vybavili prostredníctvom bookingu. Bola to nová garsónka asi 10 minút pešo od centra mesta a cena za dve noci pre dvoch bola 72 euro (platilo sa na mieste Eurami). A keďže sme prišli v podvečerných hodinách, naše kroky smerovali rovno k ubytovaniu (prostredníctvom self-checkinu, čiže sa vôbec nestretnete s majiteľom, nechá vám kód a z malej schránky si vyberiete kľúče od bytu), na večeru a následne plánovaniu ďalšieho dňa.
Skanderbegovo námestie a historické centrum
Námestie ako hlavný bod v Tirane bolo kedysi hlavným dopravným uzlom s kruhovým objazdom. Rekonštrukcia námestia začala v roku 2016 a už v roku 2017 sa zmenilo na pešiu zónu. Námestie je pomenované po albánskom hrdinovi Skanderbegovi a určite neprehliadnete jeho bronzovú sochu postavenú v roku 1968. Skanderbeg je považovaný za symbol nezávislosti a odvahy Albáncov, lebo viedol odpor proti Osmanskej ríši.
Národné historické múzeum a Palác kultúry sú dve ďalšie dominanty námestia, ktoré určite neprehliadnete. Múzeum je momentálne zatvorené kvôli výraznej rekonštrukcii, ale na jeho fasáde si všimnite obrovskú mozaiku, ktorá zobrazuje hrdinov albánskych dejín. Budova postavená v roku 1981 má rozlohu asi 27 tisíc m2 a obsahuje cez 4700 exponátov. Palác kultúry, pred ktorým stojí nápis I love T (milujem Tiranu), bol postavený v rokoch 1959-1963 a prvý kameň symbolicky položil Nikita Chruščov. Nájdete v ňom národnú knižnicu, ale hlavne operu a balet, na ktoré sa lístky predávajú len na pokladni a vždy sa rýchlo vypredajú.
Náboženský odkaz a Hodinová veža
Napriek tomu, že Albánsko má väčšiu časť populácie hlásajúcu sa k Islamu (50%), nájdete tu nielen nádherné mešity, ale aj kostoly. Jeden čas bolo dokonca Albánsko vyhlásené za ateistický štát. Po pravej strane od sochy Skanderbega sa nachádza mešita Ethem Bay (nie najväčšia), ktorá je od roku 1948 národnou kultúrnou pamiatkou Albánska. Do mešity sa musíte vyzuť, muži a ženy majú oddelené vstupy, a ženy si na znak úcty musia zakryť vlasy. Hneď vedľa nej stojí Hodinová veža postavená v roku 1822, ktorá má výšku 35 metrov a je taktiež národnou kultúrnou pamiatkou. Zároveň slúži ako orientačný bod.
Bunk'Art: Betónová bunkrová džungla
Počas vlády Enveru Hodžu a jeho paranoji, že všetci chcú krajinu dobiť a ukradnúť mu ju, dal po celom Albánsku postaviť vyše 175 tisíc bunkrov. Dohady hovoria o násobne vyšších číslach, ale množstvo z nich nebolo ani objavených. V Tirane sú dva z nich dostupné a premenené na múzeá. Menší (Bunk’Art 2) sa nachádza priamo v centre mesta so zameraním sa na tajnú políciu, výsluchy, sledovanie. My sme sa však vybrali k tomu druhému Bunk’Art 1 - najväčšiemu bunkru Albánska.
Za budovou opery je stanovište autobusov, nasadnite na modrú 11 (Porcelán) a odvezie vás neďaleko bunkru na okraj Tirany. Lístok stojí 40 Lekov (0,40 centov) a opäť ho vyberá pánko priamo v autobuse. Vstup zbadáte priamo z autobusu, takže na ďalšej zastávke vystúpte (je to asi 2 minúty od vstupu). Vstupujeme do krytu, má 5 podlaží, vyše 100 miestností a je vybudovaný na ploche asi 3000 m2. Nájdete tu nielen expozície, ale aj miestnosti lídrov, spojovacie miestnosti, kino, či dokonca školu pre deti. Dlhé tlmené chodby, zvukové efekty a autentické vybavenie vám naháňajú husiu kožu. Predstava, že hore môže byť koniec sveta, zatiaľ čo v podzemí si zopár vyvolených žije v bezpečí život s vlastným odvetrávaním, je až strašidelná.
Tiranská pyramída a moderná tvár mesta
Prechádzame mestom a zrazu chytíme nečakané slnko. Využívame to a vyjdeme si 104 schodov na vrch pyramídy, z ktorej máme krásny výhľad na celú Tiranu. Pyramída bola postavená v roku 1988 ako múzeum postavené bývalému diktátorovi Albánska - Enverovi Hodžovi. V čase výstavby to bola najdrahšia stavba Albánska. Po páde komunizmu v roku 1991 už nefungovala ako múzeum, ale jej využitie prešlo cez konferenčné centrum, nočný klub, až po základňu NATO. Dlhé roky bola budova zanedbaná, plná grafitov, dnes je krásne zrekonštruovaná a funguje ako multifunkčný priestor.
Balkánska gastronómia a kaviarenská kultúra
Albánci milujú dobré jedlo a je cenovo veľmi dostupné. My sme na prvú reštauráciu hneď po príchode trafili unikát - reštaurácia Tymi, kde väčšinou stojí 15 metrový rad pred reštauráciou čakajúc na usadenie. Reštaurácia ponúka balkánsku kuchyňu a jej interiér zdobí nespočetné množstvo hudobných prvkov, karikatúr, motívov z filmov. Dominanta je zapekaný syr s mletým mäsom, domáci pitta chlieb s grilovanou zeleninou a shih kebab (mäso na paličke).
Rána sú pre Albáncov dôležité, pretože sa tešia na svoj rituál - rannú kávu. Kaviarne máte na každom kroku a káva tu má naozaj silné zastúpenie. Nenechajú sa vôbec vyrušiť zhonom a v kľude si podebatia ešte predtým, ako pôjdu do práce. Po prehliadke mesta sme sa reálne potrebovali trošku zohriať, tak sme to šupli rovno do budovy Opery - Café Botanica. Krásna, zelená a extrémne plná kaviareň.
Čo jesť, ak máte v Albánsku JEDEN deň
Natrafili sme na neskutočne autentickú reštauráciu Oda Garden, kde sme vyskúšali domácu Raki (alkohol pálený z hrozna), ktorej nám teda čašník doprial a na jedlo sme vybrali ich klasiku Tavë Kosi (jahňacie v jogurte), domáci chlieb, slaný špenátový koláč (burek) a opäť plnené papričky so syrom. Všetko čerstvé a z domácich surovín.
Miestny život a bazárový ruch
Nedalo nám nenavštíviť miestny krytý bazár, kde nájdete naozaj čokoľvek. Od magnetiek, po domáci tabak, ovocie, zeleninu, ale aj ručne šité koberce, či výborný albánsky horský čaj. A viete tu aj zjednávať. Takže, ak máte radi tento druh nákupov, určite si tu prídete na svoje. Po ceste sme ešte objavili Most garbiarov, ktorý bol postavený v 18. storočí a slúžil ako spojenie cez rieku Lana, ktorá kedysi pretekala centrom Tirany. Dnes už tadiaľ žiadna voda netečie, nakoľko rieka Lana bola v moderných časoch presmerovaná do umelého kanála, ktorý vedie o niekoľko metrov ďalej.
Politický a spoločenský kontext mesta
Tirana je mesto, ktoré je historicky rozdelené 50 na 50, no zároveň je pulzom pre zvyšok krajiny. Súčasný primátor Erion Veliaj, zvolený opakovane, definoval mestské reformy zamerané na deti ako radikálnych revolucionárov v domácnostiach. Stavil na to, že ak osloví deti, osloví aj rodičov. Náš prístup je podobný ako prístup chudobných rodín počas komunizmu - najprv sa musíme postarať o deti. Keď sú oni najedené, aj my sme plní. Keď sú deti oblečené, aj nám je teplo. To bol prístup našich rodičov, že deti sú na prvom mieste.
Bratislava chce byť lídrom v mestskom dizajne, ktorý sa sústredí na deti a pri svojich počiatočných projektoch sa inšpirovala práve Tiranou. Za starých čias sa ľudia rozhodli a až potom sa dozvedeli výsledky. Teraz sa ľudia snažia predpovedať výsledky skôr, ako sa rozhodnú. Testovali sme dni bez áut, aby sme videli, čo sa stane. Pretože ja som vedel, čo sa deje v uliciach. Ale potom, keď sa deti vrátili domov, tak povedali rodičom, že to bolo prvýkrát, čo použili svoje kolieskové korčule a bicykel, ktoré im kúpili pred piatimi rokmi, pretože žili v prostredí, ktoré bolo posiate autami. Za komunizmu nikto nemal auto. Centrum mesta bolo za komunizmu zasvätené diktátorovi a po páde železnej opony sme diktátora nahradili autami.
Dnes sa Tirana mení na mekku turizmu. Minulý rok sme mali 10 miliónov turistov, čo bolo pre nás obrovským prekvapením. Znamenalo to však aj to, že sme mali zhruba milión turistov mesačne, čo je dvojnásobok populácie nášho mesta. Prílev ľudí zvyčajne znamená aj viac áut a zápchy, s ktorými sa Tirana pasuje už teraz. Nejde len o to, že už by sme nemali pridávať autá, ale aj o tom, aké autá už máme a ako sa môžu zmeniť. Naším cieľom je mať v meste úplne elektrickú flotilu taxíkov. Začali sme dávať nové taxi licencie len elektromobilom a tie, ktoré už licenciu majú, musia prejsť na elektrické. Ukázalo sa, že je to veľmi účinné opatrenie. Bez toho, aby sme doteraz minuli akékoľvek peniaze na dotácie, sme už v Tirane dokázali vymeniť 80 percent vozového parku taxíkov.
Mestá však stále rastú a ľudia musia prekonávať čoraz väčšie vzdialenosti. Ale najväčšie riešenia spočívajú v tom, ako prekonávame malé vzdialenosti. Bezpečnosť cyklistických pruhov je mimoriadne dôležitá. Ak po 3.00 h ráno uvidíte na ulici ženu na bicykli, ako ide domov a cíti sa bezpečne, znamená to, že mesto urobilo niečo správne. Je to o čistých, živých a bezpečných miestach. Staré mamy na lavičkách pod vašou bytovkou so svojimi vnúčatami sú najlepšie bezpečnostné kamery na svete.
Praktický sprievodca pre návštevníka
Ak sa rozhodnete navštíviť Tiranu, vedzte, že mesto ponúka fascinujúci mix kontrastov. Od moderných nákupných centier typu Toptani až po autentické bazáre ako Pazari i Ri. Parkovanie v centre je najlepšie riešiť v podzemných garážach (napríklad 200 lek za 2 hodiny). Pri preprave autobusmi v rámci mesta rátajte s tým, že nie sú vždy ideálne označené, no pán v autobuse vás bezpečne zúčtuje (40 lek/0,41 eur).
Tirana je oproti iným mestám skôr mladá. Sme hlavné mesto len 100 rokov, čo je v živote mesta veľmi málo. Do oboch miest (Tirana a Bratislava) sa hrnú ľudia z regiónov, pretože tam sú príležitosti. Tam je opera a balet a skvelé futbalové zápasy. Tam je zábavný maratón. Tento trend nemožno poprieť, a ak už nedáte ďalšie stavebné povolenia, ľudia, samozrejme, začnú stavať načierno. Myslím si, že my stále máme impulz nenechávať ľudí v núdzi napospas osudu. Viem, že pre mnohých našich priateľov v New Yorku, Paríži či Barcelone je úplne normálne, že na uliciach žijú desaťtisíce ľudí. Ale v Tirane sme nenormalizovali, že kapitalizmus by mal byť taký neľudský. Berieme to veľmi vážne.
Či už sa rozhodnete pre návštevu Bunk’Artu, výstup na pyramídu alebo len pre rannú kávu na terase, Tirana vás svojou surovosťou aj krásou určite zasiahne. Je to krajina tradícií, ktoré treba s úctou spoznávať. A ako sme zistili aj pri našej ceste späť, keď nám ochotní Slováci pomohli pri meškajúcom lete, Albánsko otvára srdcia nielen svojou pohostinnosťou, ale aj tým, ako nás núti premýšľať o našom vlastnom svete. Verím, že ak ste sa čítaním dostali až sem, Tirana vás očarila tak, ako mňa, a podarilo sa mi z nej trošku emócií na vás prehodiť. Očarila ma natoľko, že viem, že sa do Albánska dostanem opäť. Tentokrát k moru. Lebo je nádherne priezračné.