Narodenie Ježiša Krista v Betleheme je udalosťou, ktorá formovala svetové dejiny a stala sa ústredným bodom kresťanskej viery. Tento sviatok, oslavovaný ako Vianoce, je prepletený prítomnosťou anjelov, ktorí zvestovali radostnú správu, a múdrych kráľov, ktorí putovali z ďalekých krajín, aby sa poklonili novonarodenému Spasiteľovi. Hoci presný dátum narodenia zostáva predmetom historických diskusií, teologický a duchovný význam tejto udalosti je nespochybniteľný. Tento článok sa ponára do biblických správ, historických faktov a vývoja vianočných tradícií, s osobitným dôrazom na úlohu anjelov a putovanie Troch kráľov, čerpajúc informácie z diela "Mystickej mesto Božie II - Vtelenie" a ďalších dostupných zdrojov.
Zvestovanie a Tajomstvo Vtelenia: Anjelské Posolstvá
Anjeli, duchovné bytosti, ktoré nepretržite oslavujú Boha a slúžia jeho spasiteľným plánom, boli stvorení Bohom. Ich existencia je pravdou viery, hoci si o nich človek uchoval predstavy z detských čias, ktoré niekedy spochybňujú ich jestvovanie. Slovenské slovo „anjel“ pochádza z gréckeho „angelos“, čo znamená „posol“. Podobne aj v Starom zákone sa pre označenie anjela používa hebrejské slovo „malak“, čo taktiež znamená „posol“. Anjeli sú rozumné bytosti, ktoré nie sú ľuďmi, aj keď sa niekedy objavujú v ľudskej podobe, keď plnia úlohu Božieho posla. Sú prítomní už od stvorenia a v priebehu celých dejín spásy zďaleka i zblízka zvestujú spásu a slúžia Božiemu plánu pri jej uskutočňovaní.
Písmo sväté nám neposkytuje žiadnu presnú zmienku o tom, kedy boli stvorení anjeli, no predpokladá sa, že vznikli skôr ako ľudia. Boh im dal veľkú múdrosť, slobodu a moc. V Novom zákone sa spomína sedem „chórov“ anjelov, vrátane trónov, panstiev, síl, mocností, archanjelov, kniežatstiev a anjelov. Starý zákon konkrétne zmieňuje cherubínov a serafínov. Anjeli sú čisto duchovné osoby, ktoré nemajú telá a stoja pred tvárou Boha, preto sú blažení. Ich posolstvá sú podľa Biblie veľmi dôležité, ako napríklad Zvestovanie Pána. Ich odpoveď na Božiu lásku si nežiadala čas a potrebu rásť a dozrievať, keďže hneď po stvorení a prijatí milosti Božej mali príležitosť reagovať na Božiu lásku a vstúpiť do blaženosti. Tí, čo obstáli, dostali „svetlo slávy“ a „v nebi ustavične hľadia na tvár Otca“. Primárna úloha dobrých anjelov je oslava a služba Bohu.
Medzi anjelmi je veľmi významný ten, ktorý nesie meno Gabriel. Práve archanjel Gabriel zvestuje narodenie Predchodcu (Jána Krstiteľa) a potom narodenie samého Ježiša. Zjavil sa najprv otcovi Jána Krstiteľa, Zachariášovi, a povedal mu: „Ja som Gabriel. Stojím pred Bohom a som poslaný hovoriť s tebou.“ Z toho vidíme, že anjeli môžu stáť v slávnej prítomnosti Boha, zatiaľ čo ľudia nemôžu. O šesť mesiacov neskôr sa Gabriel zjavil Márii, ktorá pochádzala z kráľovského rodu Dávida. Povedal jej: „Zdravas, milosti plná, Pán s tebou! Neboj sa Mária, našla si milosť u Boha. Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš. Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni. A preto aj dieťa bude sa volať svätým, bude to Boží Syn.“ Toto bola mimoriadna a do určitej miery aj nepríjemná udalosť, lebo Mária nebola vydatá.
Anjel Pána sa zjavil aj Jozefovi vo sne, keď zbadal Máriin požehnaný stav a chcel ju potajomky od seba prepustiť. Anjel mu dal na známosť to veľké tajomstvo, hovoriac: „Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého.“ Týmto spôsobom zostal svätý Jozef s Máriou. Tieto anjelské posolstvá sú základom pre pochopenie tajomstva vtelenia Božieho Slova.
Narodenie Spasiteľa v Betleheme: Anjeli a Pastieri
Príbeh narodenia Ježiša Krista je zaznamenaný v evanjeliách Matúša a Lukáša. Medzi Matúšovým a Lukášovým evanjeliom existujú rozdiely v opise Ježišovho narodenia, avšak zhoda spočíva v tom, že Mária, Ježišova matka, bola zasnúbená Jozefovi z Dávidovho rodu a nežili spolu pred počatím Ježiša, ktoré spôsobil Duch Svätý. Meno Ježiš bolo oznámené anjelom spolu s jeho spásonosným významom. Lukášovo evanjelium sa pokladá za historicky relevantnejšie, keďže Lukáš má eminentný záujem podávať veci ako historik, spomína vtedajších panovníkov aj dobové okolnosti, za ktorých došlo k Ježišovmu narodeniu.
V tých dňoch cisár Augustus vydal príkaz vykonať súpis ľudu na celom svete, čo bolo známe ako Quiriniovo provinčné sčítanie, ktoré sa uskutočnilo v roku 6 nášho letopočtu. Skoršie parciálne sčítanie však mohlo byť v Judsku už skôr, niekedy v rokoch 7 až 4 pred Kristom, počas ktorého sa narodil i Ježiš. Panovník Rímskej ríše, cisár Augustus, prikázal, aby sa všetci Židia išli dať zapísať do svojho rodného mesta. Preto sa Jozef s Máriou vybrali na cestu z galilejského mesta Nazareta do Judska, do Dávidovho mesta Betlehema, lebo pochádzal z domu a rodu Dávida. Mária bola v požehnanom stave.
Keď sa tam zdržiavali, nadišiel čas jej pôrodu. A porodila svojho prvorodeného syna. Zavinula ho do plienok a uložila do jasieľ, lebo v útulku pre nich nebolo miesta. Ježiško sa tak narodil v jednoduchej stajni medzi zvieratkami, pretože Mária a Jozef nemohli nájsť voľné ubytovanie. V Betleheme mu vytvorili to najteplejšie prostredie, aké v tej chvíli vedeli, a uložili ho do jasličiek na slamu.
O narodení Spasiteľa sa dozvedeli aj pastieri, ktorí v tom kraji v noci bdeli na poli a strážili svoje stáda. Zrazu zastal pri nich Pánov anjel a ožiarila ich Pánova sláva. Zmocnil sa ich veľký strach. Ale anjel im povedal: „Nebojte sa! Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude radosťou pre všetkých ľudí, lebo v Dávidovom meste sa vám dnes narodil Spasiteľ, Kristus Pán.“ Anjel ďalej dodal: „Toto vám bude znamením: Nájdete dieťatko zavinuté do plienok a uložené v jasliach.“ Odrazu sa s anjelom zjavilo množstvo nebeských zástupov, ktoré chválili Boha a volali: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom, ktorých on miluje.“
Len čo sa anjeli vrátili do neba, pastieri sa rozhodli: „Poďme teda do Betlehema a pozrime, čo sa tam stalo - čo nám oznámil Pán.“ Poponáhľali sa a našli Máriu, Jozefa a dieťatko uložené v jasliach. Keď to uvideli, vyrozprávali, čo im bolo povedané o tomto dieťati. Všetci, čo to počuli, čudovali sa tomu, čo im rozprávali pastieri. Ale Mária si všetky tie slová zachovala vo svojom srdci a premýšľala o nich. Pastieri sa potom vrátili, oslavovali a chválili Boha za všetko, čo počuli a videli, ako im bolo povedané.
Narodenie Ježiša Krista | Vianočný príbeh pre deti | Animované biblické príbehy pre deti, sväté rozprávky
Tento dojemný príbeh ukazuje, ako Boh komunikoval s ľuďmi prostredníctvom anjelov, aby oznámil príchod svojho Syna. Vianoce sú obdobím, kedy sa stretávame s príbehmi zázrakov, dôkazov lásky a darovania. Malý chlapček, Ježiš, priniesol so svojim narodením lásku a pokoj, čo bolo oznámené aj prostredníctvom nebeských poslov.
Mudrci z Východu: Nebeské Zjavenie a Putovanie
Traja Králi, ktorí išli vyhľadať božské Dieťatko po Jeho narodení, pochádzali z Perzie, Arábie a Sáby, zo zemí ležiacich na východ od Palestíny. Ich príchod predpovedal najmä Dávid a pred ním Balaám, ktorého najal Moabský kráľ, aby zlorečil Izraelitom; on však naopak, dobrorečil im. V tomto dobrorečení Balaám povedal, že vidí Kráľa Krista, ale nie teraz, a že hľadí Naň, ale nie z blízka, pretože on Ho nevidel svojimi očami, ale skrze svojich potomkov Mudrcov o veľa stáročí neskoršie.
Títo traja Králi boli zbehlí v prírodných vedách a poznali Písmo Ľudu Božieho; a pre tú svoju vzdelanosť ich nazývali Mudrci. V dôsledku toho, že poznali Písmo sväté, čo získali z toho, že sa stýkali s niektorými židmi, boli preniknutí vierou v príchod Mesiáša, ktorého židia očakávali. Okrem toho boli to muži úprimní, pravdymilovní a veľmi spravodliví pri spravovaní svojich zemí. Pretože ich kráľovstvá neboli také rozsiahle, aké sú za dnešných časov, preto ich ľahko riadili a osobne vynášali rozsudky a tresty, ako múdri vladári. Mali tiež šľachetné a veľkomyseľné zmýšľanie, bez hrabivosti a lakomosti, ktoré potlačujú, znižujú a zľahčujú ducha kniežat. Keďže kráľovstvá týchto mudrcov susedili, nežili teda príliš vzdialení jeden od druhého a boli spolu priatelia, vzájomne si zdeľovali svoje vedomosti, ktoré získali, a v dôležitejších záležitostiach svojich kráľovstiev sa spolu radili.
V noc, kedy sa narodilo vtelené Slovo, svätí anjeli im podali správu o Jeho narodení. Stalo sa to takto: Jeden strážny anjel našej Kráľovnej, vyššieho rádu, než boli strážni anjeli oných troch kráľov, bol poslaný z jaskyne Narodenia. Svojimi vyššími schopnosťami osvietil troch strážnych anjelov tých kráľov a súčasne im oznámil vôľu a rozkaz Pána, aby každý z nich zdelil svojmu zverencovi tajomstvo o vtelení a narodení Krista, nášho Vykupiteľa. Ihneď, ešte v tej samej hodine všetci traja anjeli to povedali vo sne mudrcom, ktorých mali zverených do ochrany. Toto osvietenie kráľov o tajomstve vtelenia bolo veľmi obsiahle a jasné. Bolo im zdelené, že Kráľ židovský sa narodil ako pravý Boh a človek, že je to Mesiáš a Spasiteľ, ktorého očakávali, že je to Ten, ktorý bol prisľúbený v Písme a v proroctvách. Každý z týchto troch kráľov bol upovedomený, že to isté zjavenie mali aj ďalší dvaja králi, a že to nie je milosť alebo zázrak, ktorý by mohli nechať nevyužitý, ale že sa od nich očakáva spolupôsobenie s božským osvietením a majú vykonať to, čo sa im naznačilo. Prenikla ich a roznietila veľká láska a túžba poznať Boha, ktorý sa stal človekom, aby sa Mu poklonili ako svojmu Stvoriteľovi a Vykupiteľovi a slúžili Mu s najdokonalejšou oddanosťou.
Keď obdržali toto nebeské zjavenie vo sne, všetci títo traja králi vstali v tej istej nočnej hodine, padli na svoju tvár a pokorujúc sa až do prachu, klaňali sa nezmeniteľnej bytosti Božej. Velebili Jeho nekonečné milosrdenstvo a dobrotu za to, že poslal božské Slovo, aby vzalo na seba ľudské telo z Panny, vykúpilo svet a zaistilo ľuďom spásu. Potom všetci traja, vedení tým istým Duchom, rozhodli sa bezodkladne vydať na cestu do Judska, vyhľadať božské Dieťatko a pokloniť sa Mu. Povzbudzovalo ich rovnaké tajomné vnuknutie a pripravili si dary, zlato, kadidlo a myrhu v tom istom množstve a bez toho, že by sa boli predtým spolu radili o tom, čo chcú podniknúť, všetci traja došli k rovnakému rozhodnutiu a plánu, ako to urobiť. Aby mohli cestu nastúpiť ihneď, obstarali si ešte v ten deň potrebné ťavy, potravu a služobníctvo.
Ten istý svätý anjel, ktorý priniesol kráľom z Betlehema posolstvo, utvoril zároveň zo vzdušnej hmoty jasne žiariacu hviezdu, hoci nie takú veľkú, aké sú na oblohe, lebo táto nemala vystúpiť vyššie, než bolo potrebné pre účel, pre ktorý bola utvorená. A začala sa pohybovať po oblohe, aby viedla svätých kráľov k jaskyni, kde ich očakávalo Dieťatko. Žiara tejto hviezdy bola inakšia než žiara slnka a iných hviezd; svojím prekrásnym svetlom ožarovala noc ako žiariaca pochodeň a vo dne jej neobyčajný trblietavý svit miešal sa s leskom slnka. Keď králi vykročili zo svojich palácov, každý z nich uvidel túto novú hviezdu, ale každý z inej strany, pretože to bola iba jedna hviezda a bola umiestnená tak ďaleko a vysoko, že ju každý z nich zazrel súčasne s ostatnými. Nakoľko všetci traja nasledovali vedenie tejto zázračnej hviezdy, čoskoro sa stretli. Hneď na to sa k nim hviezda priblížila a zostúpiac o veľa vzdušných vrstiev, veľmi sa rozradostnila svojím jasným svetlom, ktorým ožarovala ich bližšie okolie. Navzájom si povedali, aké zjavenie dostali a aké majú plány a tu zistili, že všetci mali rovnaké.
Stretnutie s Herodesom a Hľadanie Kráľa
Mudrci išli pod vedením hviezdy bez toho, aby ju niekedy stratili z očí, až do Jeruzalema. Pretože tam sa hviezda stratila a tiež preto, že to bolo hlavné mesto a židovská metropola, domnievali sa, že asi toto mesto je miesto narodenia ich zákonitého, pravého Kráľa. Vošli do mesta a otvorene sa po Ňom vypytovali, vraviac: „Kde je ten novonarodený Kráľ židovský? Lebo videli sme Jeho hviezdu na východe, ktorá nám oznamovala Jeho narodenie, a prišli sme sa Mu pokloniť.“ Ich dopytovanie dostalo sa až k sluchu Herodesa, ktorý v tom čase neoprávnene vládol v Judsku a prebýval v Jeruzaleme. Bohaprázdny kráľ sa veľmi zľakol pri myšlienke, že sa narodil zákonitejší následník trónu, cítil sa veľmi znepokojený a urazený touto správou. S ním znepokojilo sa aj celé mesto, niektorí ľudia sa iba tvárili zarmútene, aby sa kráľovi zalichotili, iní sa zarmucovali z obavy pred nepokojom.
Ako svätý Matúš hovorí, hneď Herodes zhromaždil všetky kňazské kniežatá a zákonníkov ľudu a spytoval sa ich, kde sa podľa proroctiev a Písma svätého má Kristus narodiť. Keď bol Herodes upovedomený o mieste narodenia nového izraelského Kráľa, začal od toho okamihu kuť úkladné plány na jeho záhubu. Prepustil kňazov a potom zavolal mudrcov a tajne sa ich vypytoval, kedy uvideli hviezdu, zvestovateľku Jeho narodenia. Mudrci mu to úprimne povedali. Herodes ich potom poslal do Betlehema a povedal im, skrývajúc svoj zlý úmysel: „Choďte a usilovne sa vypytujte po Dieťati a keď Ho nájdete, zvestujte mi, aby som i ja prišiel a poklonil sa Mu.“
Mudrci odišli, zanechávajúc pokryteckého kráľa znepokojeného a veľmi vzrušeného nad takými neklamnými znameniami, ktoré naznačovali, že prišiel na svet zákonitý kráľ izraelský. Herodes mohol sa však v obavách o svoju zvrchovanosť utešiť myšlienkou, že nedávno narodené nemluvňa nemôže čoskoro zasadnúť na trón, ale ľudský blahobyt je taký neistý a klamný, že ho môže aj nemluvňa pokaziť, alebo aj púha hrozba ďalekého nebezpečenstva. Matúš vytvára paralelu aj medzi kráľom Herodesom, ktorý dal pozabíjať chlapcov v Betleheme a v jeho okolí od dvoch rokov nadol, aby sa zbavil novonarodeného kráľa, a egyptským faraónom, ktorý prikázal egyptským babiciam zabíjať izraelských chlapcov, lebo sa bál rastúcej sily Izraelitov. Herodes svojou tvrdosťou srdca a tým, že zanedbal pomoc, ktorú mu Boh ponúkol pre konanie cností, bol strhnutý do priepasti nesmiernej pýchy a ctižiadosti, ktoré ho vrhli do takej hroznej priepasti ukrutnosti, že sa stal prvý z tých ľudí, ktorí hľadali smrť Vykupiteľa sveta pod kepienkom predstieranej zbožnosti a úcty. Keď potom dopustili uzdy svojmu zúrivému vyvádzaniu, povraždil nevinné deti.
Poklona Troch Kráľov v Betleheme
Keď Mudrci opúšťali Jeruzalem, opäť uvideli hviezdu, ktorá pri ich príchode do mesta zmizla. Jej svetlo ich teraz viedlo do Betlehema a do jaskyne Narodenia. Čím viac sa hviezda blížila k jaskyni, tým viac sa zmenšovala a vznášala sa potom nad hlavou dieťatka Ježiša, zalievajúc Ho svojím jasom; nato sa rozplynula látka, z ktorej pozostávala a hviezda zmizla. Našu slávnu Kráľovnú Pán už pripravil na príchod kráľov, a keď poznala, že sa už približujú k jaskyni, požiadala svätého Jozefa, aby neodchádzal, ale stál pri Nej, čo on urobil, ale v Písme o tom nie je zmienka. V evanjeliu sú mnohé veci vynechané, pretože neboli nutné pre potvrdenie pravdy toho - ktorého tajomstva. Predsa však je isté, že svätý Jozef bol prítomný, keď sa králi prišli pokloniť dieťatku Ježišovi. Tu nebolo treba žiadnej opatrnosti, aby musel byť poslaný von, lebo Mudrci boli už upovedomení, že Matka novorodeniatka je Pannou a dieťatko je pravým Bohom a nie synom Jozefa. Boh by ani nepripustil, aby boli privedení do jaskyne bez poučenia o takej dôležitej okolnosti, aký bol pôvod božského Dieťatka a nechal by ich klaňať sa Dieťatku ako synovi Jozefa a synovi Matky nie Panny.
Nebeská Matka očakávala zbožných a oddaných kráľov stojac s Dieťaťom na rukách. V chudobnom prostredí jaskyne, v neporovnateľnej skromnosti a kráse, s tvárou ožiarenou nebeským leskom, javila sa nadľudsky vznešená. A oveľa viac žiarilo Dieťatko, ktoré svojím jasným leskom ožarovalo celú jaskyňu a robilo ju podobnú nebu. Traja králi od východu vošli do jaskyne a pri prvom pohľade na Syna a Matku ostali dlhší čas ako omráčení úžasom. Padli na zem na tváre a klaňali sa Dieťatku, uznávajúc Ho za pravého Boha a človeka a za Vykupiteľa ľudského pokolenia. Božskou mocou, pohľadom na Neho a pomocou Jeho prítomnosti obdržali ich duše nové osvietenie. Uvideli množstvo anjelských duchov, ktorí ako služobníci a vyslanci Kráľa kráľov a Pána pánov slúžili Mu s úctivou bázňou. Keď králi vstali, blahopriali svojej a našej Kráľovnej ako Matke Syna večného Otca a priblížili sa k Nej na kolenách. Chceli jej pobozkať ruku, ako boli navyknutý robiť vo svojich zemiach svojím kráľovnám, ale nanajvýš múdra Pani to nedovolila a namiesto toho podala im na pobozkanie ručičku Vykupiteľa sveta, hovoriac: „Zaplesal duch môj v Pánovi a duša moja Ho velebí a chváli, pretože zo všetkých národov vyvolil a povolal vás, aby ste na to pohliadli a uvideli, čo si mnohí králi a proroci priali vidieť, totiž Toho, Ktorý je večné, vtelené Slovo.“
Pri takýchto slovách najsvätejšia Mária aj traja králi opäť sa pokorili a klaňali sa dieťatku Ježišovi; ďakovali za tú veľkú milosť, že žijú v dobe, keď vyšlo Slnko spravodlivosti, aby osvietilo temnosti. Potom hovorili so svätým Jozefom; blahopriali mu k šťastiu, že bol vyvolený za snúbenca Matky Božej a poukázali s údivom na veľkú chudobu, pod ktorou sa skrývali najväčšie tajomstvá neba i zeme. V týchto rozhovoroch strávili tri hodiny. Potom požiadali najsvätejšiu Máriu o dovolenie, aby mohli odísť do mesta a nahľadať miesto na prenocovanie, pretože v jaskyni nebolo miesta. Mudrci sa rozlúčili a odišli a najsvätejšia Mária a Jozef opäť osameli so svojím Dieťatkom, chválili Jeho Velebnosť novými chválospevmi za to, že Jeho meno začínajú poznávať a uctievať aj pohania.
Mudrci a Herodes išli opačnými smermi. Mudrci použili prvé vnuknutia a milosti pre vykonanie dobrých skutkov: tak sa mnohými cnosťami stali schopní, aby boli povolaní a božským zjavením vedení k poznaniu tajomstiev o vtelení a narodení božského Slova a vykúpeniu ľudského pokolenia; a prostredníctvom tohto k šťastnému a dokonalému spôsobu života. Písmo ďalej píše, že mudrci, varovaní vo sne, cestou späť obišli kráľa Herodesa.
Historické a Teologické Pohľady na Dátum Vianoc
Kresťanský letopočet sa počíta od 1. 1. 1, týždeň po narodení Ježiša Krista. Ale z analýzy historických prameňov, svedectiev a rôznych indícií súčasní historici odhadujú, že sa „syn Boží“ mohol narodiť medzi 12. rokom pred kresťanským letopočtom a 6. rokom tohto letopočtu. Prvý sa pokúsil vypočítať rok Ježišovho narodenia rímsky mních Dionýz Malý (Donysius Exiguus), ináč pápežský archivár roku 525. Urobil tak na základe historických záznamov, dostupných v 6. storočí. Narodenie priradil k roku konzulátu Gaia Caesara a Aemilia Paula - k roku 1 n. „Za týchto konzulov sa Pán Ježiš Kristus narodil 8. deň pred januárovými kalendármi v piatok 15. mesiaca,“ teda 25. decembra. Mních sa dokázateľne mýlil, napriek tomu sa podľa jeho nesprávneho výpočtu začal používať nový, čiže kresťanský letopočet. Podľa posledných odhadov sa Kristus narodil o 6 - 7 rokov skôr.
Rôzne moderné štúdie kladú dátum Ježišovho narodenia medzi 12. rok pred n. l. (čas preletu Halleyho kométy, ktorá mohla byť betlehemskou hviezdou) a rok 6 n. l. Iný názor vychádza zo spojitosti Vianoc s obdobím vlády Herodesa I. Veľkého, kráľa Judska, čiže do roku 4 pred n. l. (keď zomrel). Je však spoľahlivo známe, že Quiriniovo provinčné sčítanie sa uskutočnilo v roku 6 n. l. Pred desiatimi rokmi zisťoval dátum narodenia Ježiša taliansky cirkevný historik Giorgio Fedalta, pričom využil výsledky pozorovaní Námorného observatória USA vo Washingtone. Vyšlo mu, že Ježiš musel prísť na svet v 1. roku pred n. l.
Pre mnohých bádateľov je naďalej otázny aj deň narodenia - 25. december. Robert D. Myers z Kalifornskej univerzity si lepšie posvietil na pasáž Lukášovho evanjelia, ktorá by mala dátum podporiť. Podľa nej boli v tom čase „na poli pastieri, ktorí v noci strážili svoje stáda“. Ibaže december v Judsku býva chladný a daždivý. Je až nepochopiteľné, že deň narodenia Ježiša neuvádzajú evanjelisti, najbližší jeho učeníci, vo svojich správach. Pritom dobre poznali mnohé chronologické údaje, napríklad že Ježiš bol na ôsmy deň po narodení obrezaný a po splnení dní očisťovania ho uviedli do chrámu.
Pre súčasníka je ešte menej pochopiteľná iná otázka: Prečo sa „Deň narodenia Spasiteľa“ - Vianoce - začal sláviť až v 3., resp. 4. storočí n. l.? V tom sa výskumníci rozchádzajú. Známy nemecký eortológ Hermann Usener tvrdil, že oslavu zaviedol pápež Liberius roku 351. Iné pramene hovoria, že mesto Rím slávilo prvýkrát narodenie Ježiša Krista 25. decembra 336. A svätý Hippolyt, prvý vzdoropápež, tvrdil, že v Ríme už začiatkom 3. storočia bol 25. december sviatkom. Aj keby to bola pravda, otázka ostáva: prečo až po toľkých rokoch?
Vznik a Vývoj Sviatočnej Tradície 25. Decembra
Pohania a Židia mali k narodeninám odlišný postoj. Pohania oslavovali svoje narodeniny bohatým jedlom, rôznymi radovánkami a veselosťou. Na druhej strane, Židia narodeniny neslávili. V Biblii sú zmienky o oslavách narodenín, ale samých tyranov a mizantropov vrátane Herodesa. Navyše Židia mali viac ako iné národy rozvinuté vedomie vrodenej hriešnosti človeka, a preto mnohí videli v plodení detí začiatok všetkých bolestí a utrpení človeka. Pohľad starozákonného judaizmu na narodenie sa nemohol neprejaviť v názoroch prvých kresťanov. Podľa zvyku svojich predkov narodeniny neslávili. Je príznačné, že ešte v treťom storočí nabádal Órigenes, cirkevný učiteľ a teológ kresťanov, aby neoslavovali narodeniny. Už aj preto kresťania v prvých dvoch storočiach nemali sviatok Narodenia Krista, na tento deň sa akoby zabudlo a nepociťovala sa potreba ho sláviť. Najväčším sviatkom v roku bola pre nich Veľká noc. Až v treťom storočí sa postupne menilo prostredie, v ktorom sa uskutočňovalo hlásanie evanjelia.
Prečo si kresťania zvolili za sviatok narodenia Ježiša práve 25. december? Veď grécky píšuci cirkevný spisovateľ Klement Alexandrijský zo začiatku 3. storočia určil dátum Kristovho narodenia na 17. alebo 18. novembra. A spochybňoval závery egyptských teológov, ktorí vypočítali dátumy 20. mája a 20. apríla. Cyperský biskup Epifanius zo Salamis o storočie neskôr tvrdil, že Ježiš prišiel na svet trinásť dní po zimnom slnovrate, čiže 6. januára. Prvý kresťanský cisár Konštantín I. Veľký si však ešte pred svojou smrťou roku 337 vybral na slávenie Vianoc 25. december (v tom čase sa Rimania riadili ešte juliánskym kalendárom, podľa ktorého to bol 12. deň).
Ateisti to nepovažujú za náhodu. Na rovnaký deň predsa pripadal pohanský sviatok Narodenia večného slnka (Natalis Solis Invicti), ktorý zaviedol rímsky cisár Aurelián o niekoľko desaťročí skôr, roku 274. Ale oveľa dlhšie sa v tom období konali aj saturnálie, zimné oslavy starorímskeho boha Saturna. Trvali od 17. do 23., resp. až do 30. decembra. Kritici katolíckej cirkvi dodnes tvrdia, že Vianoce mali potlačiť pohanské sviatky. Kresťania ukradli sviatok pohanom, pričom mu vtlačili celkom iný význam - to je názor radikálnych ateistov.
Otázka však nie je taká jednoduchá, ako sa na prvý pohľad zdá, a dodnes vyvoláva ostré spory. Podľa jednej verzie - zo Životopisov svätých - práve v ten deň sa naplnilo deväť mesiacov od slávnosti Zvestovania Pána, keď Pannu Máriu navštívil anjel, aby jej oznámil, že sa stane matkou dávno očakávaného Vykupiteľa. Ľuďom s vlažnou vierou je asi bližšia verzia o starom sviatku zimného slnovratu, ktorému kresťania dali novú náplň. Už to nebola len oslava príchodu nového svetla v prírode, ale „nového svetla, ktoré nikdy nezhasne“. Čiže svetla duchovného v osobe Ježiša Krista a jeho učenia.
Cisár Konštantín dal krátko po prvom nicejskom koncile roku 325 postaviť v Betleheme chrám s oltárom pod jaskyňou, v ktorej sa mal narodiť Ježiš. Odvtedy sa podľa Usenera rozšírilo vo východných cirkvách slávenie sviatku Narodenia Krista. Do konca 4. storočia sa ujal vo všetkých kresťanských oblastiach. Z opisu pútničky Sylvie Akvitanskej, ktorá navštívila Svätú zem niekedy v druhej polovici 4. storočia, vyplýva, že v predvečer sviatku prišiel do Betlehema z Jeruzalema patriarcha s jeho duchovenstvom. Od večera až do neskorej noci sa konala bohoslužba. Potom sa patriarcha s mnohými veriacimi a pustovníkmi vrátil do Jeruzalema. Patriarcha, ktorý prišiel do Jeruzalema, na úsvite pokračoval v bohoslužbe v Chráme sv. vzkriesenia. Potom sa po krátkom odpočinku slávila liturgia na Golgote, mieste, kde bol ukrižovaný Ježiš. Takto vyzerala bohoslužba 25. decembra. V dňoch 26. a 27. decembra sa tá istá slávnostná bohoslužba konala opäť na Golgote a 28. decembra na Sione. Na druhý deň sa konala procesia do vidieckeho Kostola sv. Lazára, 30. decembra sa zopakovala bohoslužba v Chráme sv. vzkriesenia a 31. decembra na Golgote. V samotnom Betleheme sa konala slávnostná bohoslužba osem dní, čiže vrátane 1. januára.
Súčasné Vianočné Tradície a Ich Korene
Polnočná omša sa slávi od 6. storočia. Práve na Vianoce sám jeruzalemský patriarcha slávi polnočné služby Božie v jaskynnej maštali. Tá jaskyňa maštaľ je zachovaná i teraz práve tak, ako bola i za čias narodenia Ježišovho, len nad ňou dala cisárovná sv. Helena vystaviť nádherný kostol; v jaskyni na tom mieste, kde Panna Maria svoje božské Dieťa porodila, je oltár. Na Vianoce práve o polnoci sem do tejto jaskyne ide procesia. Na čele ide patriarcha, na rukách nesie sochu malého Ježiška. Za ním kráčajú ostatní kňazi a pútnici s horiacimi fakľami. Pri kolíske Ježiškovej, t. j. v maštali pri jasliach jeden z tých kňazov prečíta evanjelium. Na tie slová Evanjelia: „Zavinula ho do plienok a uložila do jasieľ“, patriarcha obvinie plienkami a uloží do jasieľ sochu malého Ježiška a všetci prítomní padnúc na tvár klaňajú sa Slovu, ktoré telom učinené je.
Jasličky sú vlastne zobrazením Lukášovho a Matúšovho evanjelia. Prvé jasličky postavil František z Assisi v roku 1223 v kostole v Greccio. Pieseň „Tichá noc, svätá noc“ po prvý raz zaznela v roku 1818. Vznikla v salzburskom mestečku Obendorf. Autorom piesne bol kňaz Joseph Mohr, ktorý požiadal učiteľa Franza Xavera Grubera z Arnsdorfu, aby k jeho vianočnej básni skomponoval melódiu s dvomi sólovými hlasmi.
Vianočné darčeky sa v mnohých krajinách pôvodne dávali len na Mikuláša. V protestantských krajinách sa postupne tento zvyk preniesol na vigíliu Narodenia (Štedrý deň) a darčeky namiesto Mikuláša prinášal Ježiško. Vianočné stromčeky pôvodne zdobili hlavne kostoly. Do domácností sa dostali najprv v Nemecku, odkiaľ sa rozšírili po celej Európe.
Slávnosť Narodenia Pána sa slávi s vigíliou a s oktávou. Vianočné obdobie však pokračuje aj po ôsmich dňoch a končí sa nedeľou po Zjavení Pána. Do tohto obdobia zaraďujeme štyri významné sviatky kresťanského kalendára: Sviatok Svätej rodiny, Slávnosť Bohorodičky Panny Márie, slávnosť Zjavenia Pána a sviatok Krstu Pána. Druhý sviatok vianočný je venovaný svätému Štefanovi, prvému mučeníkovi. Štefan bol diakonom prvej Cirkvi - ustanovený, aby sa staral o vdovy a o chudobných. Sviatok Svätej rodiny sa od r. 1969 slávi v nedeľu po Narodení Pána. Kult Svätej rodiny (Ježiš, Mária a Jozef) má svoje korene už v stredoveku, ale do kresťanskej verejnosti prenikol až začiatkom 17. storočia.
Sviatok Panny Márie Bohorodičky sa slávi 1. januára. Podľa záznamu v evanjeliu sv. Lukáša osem dní po narodení „obrezali chlapčeka a dali mu meno Ježiš“. Pri reforme cirkevného kalendára v r. 1969 sa tieto sviatky nahradili Slávnosťou Panny Márie Bohorodičky, ktorou si Cirkev pripomína dôležitú úlohu Márie v ekonómii spásy ako Matky Syna Božieho a jej vyhlásenie za Bohorodičku (Theotokos) na Treťom ekumenickom koncile v Efeze (r. 431). Ježišovo predstavenie v chráme nastalo po uplynutí dní ich očisťovania podľa Mojžišovho zákona, kedy ho odniesli do Jeruzalema. Tam Simeon, človek spravodlivý a zbožný, očakávajúci potechu Izraela, vzal dieťa do náručia a velebil Boha. Vtedy žila aj prorokyňa Anna, ktorá neoodchádzala z chrámu a rozprávala o dieťati všetkým, čo očakávali vykúpenie Jeruzalema.
Sviatok Zjavenia Pána alebo Troch kráľov sa v Cirkvi slávi oddávna 6. januára. Na Východe sa v tento deň slávili Vianoce, čo doteraz je aktuálne u pravoslávnych veriacich. No v Západnej Cirkvi sa Narodenie Pána slávilo 25. decembra, a tak na dnešný deň sa slávi chvíľa, keď sa Kristus dal poznať ako Boží Syn mudrcom od východu a cez nich vlastne všetkým národom, keďže mudrci neboli židovského pôvodu, boli pohania. Okrem tohto zjavenia si na Východe pripomínajú - a tieto skutočnosti uvádza aj Liturgia hodín západného obradu - ďalšie dve zjavenia Pána: Ježišov krst, keď sa Duch Svätý v podobe holubice vzniesol nad Ježiša a z neba zaznelo Otcovo svedectvo o Ježišovi; a prvý Ježišov zázrak - premenenie vody na víno v Káne Galilejskej, o ktorom evanjelista Ján píše, že Ježiš „zjavil svoju slávu“.
Na sviatok Zjavenia Pána sa pri svätých omšiach požehnáva voda, soľ a krieda. Následne potom kňazi chodia po príbytkoch ľudí, aby ich požehnávali vodou, ktorá bola požehnaná pri sv. omši. Kňaz sa v rodine modlí spolu s domácimi, urobí znak kríža nad príbytkom a domácimi, pokropí byt požehnanou (svätenou) vodou a na veraje dverí napíše požehnanou kriedou nový letopočet a písmená C+M+B, čo značí Christus Mansionem Benedicat - Kristus nech žehná tento dom. Niekde sa píšu písmená G+M+B, čo podľa tradície sú začiatočné písmená troch kráľov Gašpara, Melichara a Baltazára, hoci mená kráľov pochádzajú až z 12. storočia, kedy ich tak pomenovali na parížskej univerzite a ich počet nie je v evanjeliách uvedený.
Sviatok Krstu Pána sa od r. 1969 slávi osobitne, a to v nedeľu po Zjavení Pána. Krst Ježiša v rieke Jordán je medzníkom v jeho pozemskom živote, pretože je začiatkom jeho verejného účinkovania.
Približne od začiatku 20. storočia sa Vianoce stavajú svetským rodinným sviatkom, ktorý slávia kresťania aj nekresťania. „Je zbavený dôležitých kresťanských prvkov a vyznačuje sa čoraz komplikovanejšou výmenou darčekov,“ tvrdia odborníci. Súčasné Vianoce sa začínajú čoraz viac podobať na saturnálie, sviatky zimného slnovratu. Kedysi bolo nemysliteľné hlučne sa zabávať počas najväčších kresťanských sviatkov. „Od prvej nedele adventnej až do 6. januára trval takzvaný zakázaný čas, v ktorom sa svadobné veselia a hlučné zábavy konať nesmeli,“ priblížil situáciu Andrej Kliman. Dnes však život beží v iných koľajach a riadi sa novými zvykmi.
Anjeli v Kresťanskej Teológii a Ich Úloha
Jestvovanie duchovných, netelesných bytostí, ktoré Sväté písmo zvyčajne nazýva anjelmi, je pravda viery. „Anjeli sú prítomní už od stvorenia a v priebehu celých dejín spásy zďaleka i zblízka zvestujú spásu a slúžia Božiemu plánu pri jej uskutočňovaní.“ Anjeli sú duchovné stvorenia, ktoré neprestajne oslavujú Boha a slúžia jeho spasiteľným plánom. Boli stvorení Bohom. Písmo sväté nám neposkytuje žiadnu presnú zmienku o tom, kedy boli stvorení anjeli, predpokladá sa však, že vznikli skôr ako ľudia. Pán Ježiš hovorí často o anjeloch; v Novom zákone sa spomína sedem „chórov“: tróny, panstvá, sily, mocnosti, archanjeli, kniežatstvá a anjeli. Starý zákon sa konkrétne zmieňuje o dvoch chóroch: cherubíni a serafíni. Boh dal anjelom veľkú múdrosť, slobodu a moc.
Anjeli sú čisto duchovné osoby, ktoré nemajú telá. Stoja pred tvárou Boha, preto sú blažení. Tieto duchovné bytosti tvoria nebeský súd, nazývajú sa anjelmi (z gréčtiny „angelos“ = „posol“), pretože podľa Biblie vykonávajú Božie rozkazy. Niekedy si za účelom vykonať Boží rozkaz prevezmú ľudskú podobu. Ich posolstvá sú podľa Biblie veľmi dôležité, napr. Zvestovanie Pána. Anjeli - tak ako aj my - sme predmetmi Božej milosti a lásky. Pretože však nemajú telo ako my, ich odpoveď na Božiu lásku si nežiadala čas a potrebu rásť a dozrievať. Akonáhle boli stvorení a prijali milosť Božiu, mali príležitosť reagovať na Božiu lásku, a tak vstúpiť do blaženosti. Tí, čo obstáli, dostali „svetlo slávy“ a „v nebi ustavične hľadia na tvár Otca“. Primárna úloha dobrých anjelov je oslava a služba Bohu. Stvoriteľ sám je taký silný a slávny, že sa ľudia k nemu nemôžu priblížiť. „On jediný má nesmrteľnosť a prebýva v neprístupnom svetle; jeho nik z ľudí nevidel, ani vidieť nemôže.“ Anjeli nemajú ľudské nedostatky, a preto môžu jednať v zastúpení Boha a sprostredkúvať jeho vôľu ľuďom. Oni tvoria „most“ medzi svätosťou a dokonalosťou Boha v nebi a nedostatkami smrteľných ľudí na zemi. Anjeli boli stvorení ako nesmrteľní (t. zn. nikdy nezomrú).
Je len málo anjelov, ktorých mená poznáme. Najväčší z anjelov je podľa tradície archanjel Michal, „veľké knieža, čo stojí nad synmi tvojho národa“, ktorý je vodcom nebeského vojska, bojoval proti „drakovi“, teda proti padlým anjelom, a zvrhol ich na zem. Michal je obhajcom Božieho ľudu pred Bohom. Medzi anjelmi je veľmi významný ten, ktorý nesie meno Gabriel. Dvakrát bol poslaný k prorokovi Danielovi. Pri druhej príležitosti sa Daniel práve modlil, keď „rýchle priletel muž, Gabriel, ktorého som videl predtým vo videní…zhováral sa so mnou…“ a pokračoval v predpovedaní udalostí. Ján Krstiteľ a takisto aj sám Ježiš Kristus boli bezprostredne ohlásení práve cez anjela Gabriela.
Trojicu najväčších anjelov dotvára archanjel Rafael. Najviac sa spomína v Knihe Tobiáš ako „jeden zo siedmich anjelov, čo sú vždy pripravení predstúpiť pred Pánovu velebu.“ Sprevádza mladého Tobiáša na cestách a uzdravuje jeho otca - navracia mu stratený zrak.
Dobrým anjelom patrí náboženská úcta. Cirkev im túto úctu vzdáva od najstarších čias. Kult dobrých anjelov je v katolíckej cirkvi od dávnych čias a opiera sa o ich spojenie s Bohom. Zasväcuje im dni, sviatky, kostoly a v úcte má ich obrazy. Kresťanské umenie dokazuje, že úcta k anjelom bola všeobecne rozšírená. Svedkom cirkevného kultu anjelov je už sv. Justín, najdôležitejší apologéta 2. storočia. V ranom stredoveku sa veľmi rozšírila úcta k sv. Michalovi, ktorého ctilo ako svojho hlavného patróna mesto Carihrad. V novších časoch vzniká úcta k sv. Rafaelovi. Treba pripomenúť, že absolútnu úctu vo vlastnom zmysle vzdávame len Bohu.
Súkromná úcta k anjelom strážcom je známa od 9. storočia, liturgická úcta sa spája so sviatkom sv. Michala archanjela. Samostatný sviatok anjelov strážcov vznikol v Španielsku v 15. storočí. Potvrdil ho pápež Lev X. r. 1518 a pápež Klement X. ho r. 1670 rozšíril na celú Cirkev. Anjel strážca je nebeský duch, pridelený Bohom, ktorý má dozerať na každého z nás počas nášho života. Úloha anjela strážneho je viesť nás k dobrým myšlienkam, prácam a slovám a chrániť nás od zlého. Anjeli strážni sa za nás modlia a prednášajú naše modlitby Bohu. Pomáhajú nám predovšetkým v hodine smrti. Anjel strážny nemôže vplývať priamo na náš rozum ani na našu vôľu, nie je všemohúci. Pán Ježiš hovorí v evanjeliu: „ich anjeli v nebi ustavične hľadia na tvár môjho Otca, ktorý je na nebesiach.“ Treba v tom vidieť veľkú dôstojnosť duší, keďže každá má k svojej ochrane určeného anjela. Keď má človek ako jednotlivec svojho anjela strážcu, potom je veľmi pravdepodobné, že takúto ochranu majú aj jednotlivé zložky a spoločenstvá, predovšetkým svätá Cirkev. Svätí Otcovia preto často hovoria o „anjeloch národov“.
Narodenie Ježiša Krista | Vianočný príbeh pre deti | Animované biblické príbehy pre deti, sväté rozprávky
Nový aj Starý zákon hovoria tiež o padnutých anjeloch. Sú to anjeli, ktorí neobstáli v skúške a previnili sa (mienka teológov je, že to bola pýcha). Títo anjeli odmietli nadprirodzenú blaženosť z dôvodu, že si k nej stačia sami, že ju dosiahnu vlastnými silami, bez Božej pomoci. Boh ich nezničil, iba limitoval v ich deštruktívnej činnosti. Ich postavenie je trvalé. Démoni sú padlí duchovia pod vedením satana. Satan je nazvaný kniežaťom alebo vodcom všetkých zlých duchov. Démoni sa tiež volajú služobníkmi alebo vyslancami satana. Satan je veľmi bystrý a inteligentný. Je oveľa rozumnejší ako ľudia. Má premyslenú taktiku. Jeho najväčším víťazstvom je presvedčiť ľudí o svojej neexistencii alebo neškodnosti. Má výbornú organizáciu, spomenutú v liste Efezanom. Na rozum a vôľu človeka nemá vplyv priamo, to môže iba Boh. Posadnutosť diablom je činnosť zlého ducha a deje sa proti vôli človeka. Určite každý z nás už vo svojom živote pocítil mocnú ochranu svojho anjela strážcu. Nezabudnime ho aj naďalej prosiť o pomoc, predovšetkým v ochrane pred Zlým a zlom každého druhu, ale nezabudnime sa ani poďakovať za pomoc a ochranu.
tags: #traja #anjeli #pri #narodeni #jeyisa