Vzťahová väzba, často označovaná aj ako pripútanie, predstavuje trvalé a hlboké emocionálne puto medzi dvoma osobami, ktoré pretrváva v priestore a čase a slúži ich emocionálnemu spojeniu. Táto väzba, ktorá sa vytvára v ranom detstve podľa skúseností, ktoré dieťa zažíva s primárnym opatrovateľom - zväčša s matkou, má zásadný význam pre celoživotný psychický vývin človeka. Teória pripútania hovorí, že tieto spomienky u dieťaťa nevedome pretrvávajú a môžu mať neskôr dopad na správanie a vzťahy v dospelosti. Vzhľadom na neustále sa vyvíjajúce ľudské poznanie a často protirečiace si rady o rodičovstve, je dôležité porozumieť tejto revolučnej teórii a jej praktickým implikáciám pre budovanie zdravých vzťahov.
Revolučná Teória Johna Bowlbyho: Základná Biologická Potreba Vzťahu
Pred príchodom teórie vzťahovej väzby panoval medzi lekármi a psychológmi názor, že bábätko sa pripúta k matke najmä preto, lebo plní jeho základnú potrebu výživy. Predpokladali, že na prežitie mu stačí, keď sú uspokojované jeho biologické potreby. Medzi prvými, kto priniesol dôkazy o tom, že tak jednoduché to nebude, bol psychoanalytik René Spitz. Venoval sa „hospitalizmu“, teda stavu, do ktorého sa deti dostali potom, čo boli odlúčené od milovanej osoby a následne boli dlhodobo hospitalizované na detskom oddelení. Všimol si, že ich správanie naznačovalo, že niečo nie je v poriadku. Boli apatické, strnulé, zaostávali vo vývoji a mali v tvári prázdny výraz. S podobným objavom prišiel aj psychoterapeut James Robertson. Spočiatku boli psychológovia a lekári voči týmto objavom skeptickí. Nikto nevedel pochopiť, ako môže tak banálna vec, ako strata vzťahovej osoby, tak veľmi ublížiť deťom, ktoré sú najedené, v teple a nič ich nebolí.
Teóriu vzťahovej väzby sformuloval britský psychiater a psychoanalytik John Bowlby približne od 50-tych rokov 20. storočia. Na základe výskumov zistil, že dieťa má pudovú tendenciu naviazať sa na matku alebo materinskú osobu. Toto naviazanie a následné rozvíjanie vzťahu je nevyhnutné pre jeho zdravý sociálny a emocionálny vývoj. Podľa teórie vzťahovej väzby je každé dieťa už od narodenia geneticky vybavené, aby hľadalo osobu, ktorá mu môže zabezpečiť ochranu a bezpečie. Jedná sa o potrebu, ktorá bola evolučne vytvorená. Okrem tejto biologickej funkcie prežitia má vzťahová väzba aj neodmysliteľnú psychologickú funkciu, a síce pocit istoty a bezpečia. Vývinová psychológia zdôrazňuje vplyv raného detstva na ďalší vývin človeka, a z toho dôvodu je veľmi dôležité, aby boli uspokojené všetky potreby dieťaťa už od narodenia. Napĺňanie biologických potrieb je nevyhnutnou, avšak nie jedinou podmienkou zdravého a harmonického vývinu. Významnú úlohu v ranom veku zohráva aj stálosť prostredia a osoby, ktorá sa o dieťa primárne stará.
Vytváranie Väzby v Ranom Detstve: Proces Pripútavania
Najkľúčovejšie obdobie formovania vzťahovej väzby začína už po narodení dieťaťa tzv. bondingom - putom tvoriacim sa medzi matkou a dieťaťom bezprostredne po tom, ako uzrie „svetlo sveta“. Prvým a najdôležitejším krokom pre úspešné budovanie vzťahu medzi mamou a dieťatkom je, aby sa mama postarala najskôr sama o seba. Ak si so sebou nesie nepríjemný či dokonca traumatický zážitok z pôrodu a z okolností narodenia jej bábätka, je potrebné, aby dostala priestor o týchto zážitkoch rozprávať, čo pomáha spracovať ich. Môže sa to diať napríklad v podpornej skupine, v psychologickej poradni či na terapii.
Každá ďalšia kapitola vo vytváraní vzťahovej väzby sa odvíja od správania sa matky (resp. inej vzťahovej osoby - môže to byť otec, opatrovateľka, ale aj starí rodičia a pod.) voči svojmu dieťaťu. Puto sa utvára postupne, časom. Pripútanosť - „puto“ je naučené správanie, ktoré sa začína po narodení a pokračuje počas prvých troch rokov života dieťaťa. Základnou podmienkou je uspokojovanie fyzických a psychických potrieb dieťaťa rodičom.
Ako si bábätká vytvárajú väzby | Štyri štádiá | Schaffer & Emerson
Novonarodené dieťa má len niekoľko možností ako upútať pozornosť opatrujúcej osoby, ktoré sa samozrejme postupne vyvíjajú. V prvých mesiacoch života má dieťa k dispozícii len základnú výbavu správania, ktoré nazývame pripútavacie správanie - sanie, pridŕžanie sa, nasledovanie, plač a úsmev. Toto správanie dieťaťu pomáha komunikovať s opatrujúcou osobou. Dieťa sa takto správa najmä vtedy, keď je hladné, nespokojné, unavené, vystrašené, keď opatrujúca osoba odchádza z miestnosti a podobne. Na vzniku vzťahovej väzby sa podieľa senzorický aparát dieťaťa umožňujúci orientáciu na osobu matky. Rovnako dôležitý je aj motorický aparát zabezpečujúci kontakt s touto osobou a „signálny aparát“, ako napríklad džavotanie a pohyby rúk. Väzbové správanie sa vyvíja v prvom roku života dieťaťa. Bowlby to vysvetľuje tým, že deti v tomto období už majú schopnosť percepčnej diskriminácie, dokážu rozoznať matku od iných osôb. Väzobné správanie sa môže prejaviť rovnako intenzívne aj v druhom a treťom roku života dieťaťa. Po treťom roku nastáva zmena, nakoľko v tomto období sa už väčšina detí dokáže cítiť bezpečne aj s inými vzťahovými osobami, ako sú učiteľky v škôlke či škole. Intenzita a konzistencia prejavov väzbového správania sa líši u každého dieťaťa, za zmeny sú zodpovedné podnety pochádzajúce z organizmu alebo z prostredia. K podnetom z organizmu, ktoré majú za následok krátkodobé zmeny vo väzbovom správaní, zaraďujeme hlad, únavu, chorobu, nespokojnosť a bolesť. Čo sa týka vplyvu prostredia, väzbové správanie sa prejavuje intenzívnejšie, keď má dieťa strach, ktorý môže u neho vyvolať napríklad prítomnosť cudzej osoby alebo neznámeho podnetu, ako aj odmietnutie zo strany iných dospelých a detí.
To, ku komu si dieťa vytvorí bezpečnú väzbu, sa dá predvídať - dieťa si vyberie za blízkeho človeka osobu, ktorá na jeho prejavy reaguje najcitlivejšie. Dôležité je, aby boli uspokojené všetky potreby dieťaťa už od narodenia. Ako uvádza Haiman (2012), vzťah medzi matkou a dieťaťom môže mať dvojaký vplyv na jeho vývin. Dieťa, ktorému je v ranom veku poskytovaný dostatok rodičovskej lásky a starostlivosti, má väčšiu šancu žiť zdravým, šťastným, harmonickým a produktívnym životom. Nedostatok lásky a starostlivosti môže viesť k výrazným problémom počas detstva a adolescencie.
Rodičovská Citlivosť: Kľúč k Bezpečnej Väzbe
Vytvorenie bezpečnej vzťahovej väzby predpokladá, že opatrujúca osoba bude na volanie dieťaťa primerane reagovať a napĺňať jeho potreby. Dieťa sa takýmto správaním opatrujúcej osoby postupne uistí, že je mu k dispozícii, že sa na ňu môže spoľahnúť. Opačná situácia vzniká, keď opatrujúca osoba na pripútavacie správanie nereaguje, prípadne reaguje oneskorene, alebo reaguje nekonzistentne - raz odpovedá, raz neodpovedá. Dôležité tiež je, či takéto odmietavé, alebo ambivalentné správanie opatrujúcej osoby je len zriedkavé, alebo k nemu dochádza opakovane. Ak dieťa napríklad volá na opatrujúcu osobu, ktorá na jeho volanie opakovane neodpovedá, dieťa sa naučí, že nemá zmysel dožadovať sa pozornosti. Samozrejme, pokiaľ k tomu, že opatrujúca osoba neodpovie na volanie dieťaťa (plač, krik, nespokojnosť) dochádza ojedinele, zriedkavo, nemusí to mať na vývin bezpečnej vzťahovej väzby žiaden vplyv. Pre psychický vývin dieťaťa je však nepriaznivé aj to, keď opatrujúca osoba reaguje nekonzistentne - raz príde, odpovedá dieťaťu, naplní jeho potreby, inokedy nereaguje, alebo reaguje oneskorene, neadekvátne. Dieťa toto správanie vyhodnotí ako neprehľadné, nezrozumiteľné, nemôže mať nikdy istotu, že na jeho potreby príde odpoveď.
Základným predpokladom pre vytvorenie bezpečnej vzťahovej väzby je podľa autora Brischa (2011) to, aby osoba, ktorá sa o dieťa stará, prejavila čo najjemnocitnejšie reakcie v rôznych situáciách. To znamená, že má byť schopná správne vnímať a interpretovať signály dieťaťa a reagovať na tieto signály rýchlo a primerane. Jemnocitní rodičia musia byť opatrní, ako interpretujú signály dieťaťa, nakoľko jeden a ten istý prejav, ako napríklad plač, môže v rôznych situáciách signalizovať rôznu potrebu (hlad, smäd, strach). Takíto rodičia sa snažia primerane reagovať na signály dieťaťa, kým neodhalia pravú potrebu.
Kontakt koža na kožu, kedykoľvek to obom vyhovuje, napomáha vzájomne sa na seba naladiť. Okrem toho, že má množstvo zdravotných výhod pre bábätko, znižuje hladinu stresového hormónu u mami a pomáha aj v prípade, ak trpí popôrodnou depresiou. Prínosné je aj hladkanie či masáž, citlivý dotyk vylučuje hormón oxytocín u mami aj u bábätka. Očný kontakt nám umožňuje vnímať pocity a nálady bábätka z jeho mimiky a tie sformulovať do slov. Rovnako tak aj bábätko dokáže odčítať z matkinej mimiky jej pocity. Očný kontakt je významný zvlášť v čase dojčenia či kŕmenia. Bábätko po prvej fáze dojčenia či kŕmenia prestane sať, obráti tvár k matke a číta z jej tváre emocionálne posolstvá. Vznik bezpečnej vzťahovej väzby podporuje aj „rozprávanie“ sa s bábätkom o jeho pocitoch a prežívaní. Rodičia, ktorí rozprávajú o pocitoch a správaní sa svojho dieťaťa, dávajú mu tým pocit, že chápu ako sa práve cíti. To dieťaťu poskytuje pocit bezpečia. Rodičia by mali s dieťaťom vytvárať krátke dialógy, pričom je dôležité, aby sa dieťa a rodič nerozprávali naraz a aby rodič nereagoval príliš intenzívne a rýchlo na každý malý ohlas dieťaťa. To u dieťaťa nevedie k pocitu bezpečia, ale naopak, môže sa cítiť ohrozené a prenasledované.
Vzťah buduje aj dojčenie na „požiadanie“, nie len v určitých časových intervaloch. Pokiaľ nie je z akéhokoľvek dôvodu dojčenie možné, aj kŕmenie z fľaše sa dá spojiť s tesným, upokojujúcim objatím. Potreba vzťahovej väzby sa aktivuje plačom dieťatka. Keď je bábätko v nepohode, je ideálne nájsť príčinu jeho plaču. Nie vždy sa to však podarí. Preto je dôležité na bábätko v čase jeho nepohody citlivo reagovať, napríklad fyzickým kontaktom. Nežiaduce je nechať bábätko „vyplakať“, či ho nechať v plači osamote. Vzájomnú blízkosť zaručí aj spievanie, kolísanie, spoločné spanie v jednej posteli alebo v jednej izbe, čo najbližšie pri sebe, a nosenie v šatke, či v ergonomickom nosiči. Tieto prístupy sú kľúčové pre budovanie vzájomnej komunikácie a pocitu bezpečia.
Typy Vzťahovej Väzby: Spektrum Emocionálnych Put
Mary Ainsworthová spolu so svojimi kolegami definovala typy vzťahových väzieb, pričom sledovali deti vo veku okolo 1. roka v situácii odlúčenia od ich matky - tzv. „Strange Situation“. Neskôr bol definovaný aj štvrtý typ.
Bezpečná Vzťahová Väzba
Bezpečná vzťahová väzba sa vyskytuje u väčšiny ľudí. Pri tomto type pripútania je vzťahová osoba (zväčša matka) dostatočne senzitívna a empatická na signály a potreby dieťaťa v jeho ranom veku. Deti s bezpečnou väzbou reagujú podľa očakávania, sú znepokojené, ak je matka neprítomná a tešia sa, keď sa vráti. Na druhej strane aj matka reaguje na dieťa tak, aby uspokojila jeho aktuálne prejavenú potrebu. Bowlby (2012) zdôrazňuje, že fyzická prítomnosť materskej osoby nie je jedinou podmienkou vytvorenia bezpečnej vzťahovej väzby. Ak je osoba „citovo“ neprítomná, nevšímavá a dieťaťu sa vyhráža, že ho opustí, môže to mať patogénny účinok. Z toho dôvodu je dôležité, aby reakcie materskej osoby na všetky signály dieťaťa boli primerané. Bezpečná vzťahová väzba sa vytvára citlivým reagovaním na potreby bábätka a fyzickou blízkosťou. Po vytvorení bezpečnej väzby je dieťatko pripravené sa osamostatňovať a začať objavovať svet. Bez skúsenosti bezpečného naviazania sa je schopnosť prebádania sveta veľmi obmedzená. Okrem toho si bábätko z prvotného vzťahu s mamou nesie do budúcnosti obraz o tom, ako fungujú vzťahy všeobecne a na základe toho neskôr pristupuje k iným ľuďom.
Neisté Vzťahové Väzby
Ak sa rodič správa odlišne, môžu sa vytvoriť aj iné typy väzieb, ktoré sa naopak nazývajú neisté. Tieto sa špecificky delia na vyhýbavú, ambivalentnú a dezorganizovanú.
Neistá vyhýbavá väzba: Deti s neistou vyhýbavou vzťahovou väzbou sa zvyknú matke (či inej vzťahovej osobe) vyhýbať a počas toho, ako sú od nich odlúčené, nepreukazujú žiadnu úzkosť či nepokoj z ich neprítomnosti. Tým, že tú osobu ignorujú, dávajú navonok najavo, že odlúčenie nevnímajú ako problém. Keď sa osoba vráti, tieto deti neprejavujú žiadne pozitívne emócie ako radosť alebo spokojnosť. V niektorých prípadoch sa k cudziemu človeku správajú priateľskejšie ako k matke. Na vzniku tejto väzby sa podieľa odmietnutie alebo nedostatočný kontakt matky s dieťaťom, ako aj nejasná komunikácia. Dôraz sa tu kladie na autonómiu dieťaťa, čo ho vedie k tomu, že prestane signalizovať svoje potreby a hľadať blízkosť rodiča. Napriek tomu, že sa nám zdá, že tieto deti nepociťujú žiaden stres pri odlúčení od matky, opak je pravdou. Rodičia, ktorí reagujú na signály svojho dieťaťa odmietavo, často vo vlastnom detstve zažili to isté.
Neistá ambivalentná väzba: Neistá ambivalentná väzba sa podľa odborníkov prejavuje závislým správaním dieťaťa od matky, no na druhej strane jej odmietaním, akonáhle sa zapojí do interakcie. Deti s neistou - ambivalentnou vzťahovou väzbou na odlúčenie a neprítomnosť matky alebo inej osoby reagujú veľmi intenzívne. Protestujú, plačú a sú viditeľne vystresované. Veľmi prudko reagujú už pri najmenšom odlúčení od matky. Rozhodujúcu úlohu preto má reakcia dieťaťa na príchod matky. Takéto deti na návrat matky reagujú tak, že na jednej strane prejavujú potrebu vzťahovej väzby, ale sú prítomné aj signály, ktorými sa tej väzbe snažia vyhnúť. Pre tento typ väzby je charakteristická ambivalencia. Môže sa nám zdať, že dieťa na jednej strane matku trestá, že ho opustila, a na druhej strane sa snaží signalizovať potrebu jej prítomnosti. Niektorí tvrdia, že je to výsledok nekonzistentnej odpovede na potreby dieťaťa od primárneho opatrovateľa/matky. Pod nekonzistentnou odpoveďou sa myslí to, keď je v jednom momente matka pre dieťa citlivou a starajúcou sa oň, no v zápätí sa vyskytujú momenty toho, kedy je necitlivou či neprítomnou, ak ju dieťa potrebuje. V dôsledku toho si dieťa nie je isté akú odpoveď od matky dostane, a začne sa vytvárať ambivalentná väzba.
Neistá dezorganizovaná väzba: Okrem popísaných typov sa neskôr definoval aj 4. typ väzby, a to neistá dezorganizovaná väzba, ktorá vzniká vtedy, ak primárny opatrovateľ dieťa ohrozuje (či už fyzicky alebo psychicky), a dieťa vtedy nevie, ako má reagovať. Tento typ väzby je charakterizovaný „rozpadom“ organizovaného správania. Vzniká vtedy, ak matka správa dlhodobo zmätene a náladovo, pričom v pozadí môže byť nedostatočne spracovaná trauma. Autor Benoit (2004) uvádza, že k dezorganizovanej pripútanosti detí môže viesť správanie matky, alebo inej osoby pre vzťahovú väzbu, ktoré označujeme ako „atypické“ a ku ktorému môže viesť akákoľvek nespracovaná trauma alebo smútok, napríklad posttraumatická stresová porucha. U detí s dezorganizovanou väzbou sa rýchlo striedajú afiliatívne a vyhýbavé prejavy. Tieto deti často dávajú najavo svoj zmätok bizarným správaním, ako napríklad stereotypie alebo strnulosť výrazu. Môžu sa k matke približovať, pričom majú odvrátenú tvár a môžu pri tom pociťovať strach.
Ako si bábätká vytvárajú väzby | Štyri štádiá | Schaffer & Emerson
Dopady Vzťahovej Väzby na Vývin Dieťaťa
Ak mali rodičia bezpečnú vzťahovú väzbu so svojím rodičom, pravdepodobne budú schopní nadviazať bezpečnú väzbu aj so svojím dieťaťom, ako tvrdí prof. Jozef Hašto. Výskumy ukazujú, že z detí, ktoré majú so svojimi rodičmi bezpečnú vzťahovú väzbu, vyrastú psychicky aj fyzicky zdravší jedinci. Pomáha nám totiž v dospelosti lepšie zvládať životné záťaže a stres. Bezpečná vzťahová väzba má dve dôležité funkcie. Poskytuje dieťaťu emocionálnu istotu a umožňuje mu objavovať svet. Výskumy životných udalostí v ranom detstve potvrdili existenciu určitých protektívnych faktorov v súvislosti s duševnými poruchami. Poukázali na skutočnosť, že stabilný a dôverný vzťah aspoň s jednou osobou pôsobí ako protektívny faktor a chráni pred duševnou poruchou. Kvalita vzťahovej väzby medzi rodičom a dieťaťom je významným prediktorom ďalšieho sociálneho a emocionálneho vývinu dieťaťa. Z toho vyplýva, že bezpečná vzťahová väzba má pozitívny vplyv na psychický vývin.
Psycho-neuro-biologický model vývinu vyššie uvedenú skutočnosť vysvetľuje tým, že existuje priamy vzťah medzi bezpečnou väzbou, vývinom mozgu a psychickým zdravím dieťaťa. To, ako sa správame k dieťaťu v prvých dvoch rokoch života, má významný vplyv na dozrievanie mozgu. V tomto období sa v mozgu vyvíjajú neurobiologické štruktúry sprostredkujúce schopnosť zvládania stresu počas celého života (tzv. kontrolný systém). Po druhé, je to obdobie, kedy je mozog plastický a citlivý na vplyvy zo sociálneho prostredia. Z toho vyplýva, že rodič, ktorý reaguje citlivo a primerane na všetky potreby dieťaťa, vytvára prostredie, ktoré uľahčuje dozrievanie tzv. kontrolného systému v mozgu. Dieťa s bezpečnou väzbou bude teda schopné efektívne regulovať svoje správanie v rôznych stresových situáciách, čo je nevyhnutné pre jeho zdravý sociálny a emocionálny vývin. Bezpečná vzťahová väzba je základom pre optimálny rozvoj osobnosti. Umožňuje dieťaťu bezpečné objavovanie okolitého sveta, ako aj otvorenú komunikáciu o názoroch a pocitoch. Vedie k tomu, že dieťa bude nezávislé a schopné vytvárať primerané vzťahy, má lepšiu schopnosť odolať tlaku zo strany rovesníkov. Primerane uspokojená potreba väzby posilňuje sebadôveru a sebakontrolu a predstavuje základňu pre rozvoj schopnosti empatie. Deti s istou väzbou majú v predškolskom veku lepšiu schopnosť empatie, dokážu sa lepšie vcítiť do myšlienok a pocitov svojich kamarátov a aj do úmyslov a potrieb matky, čo im umožňuje nachádzať kompromisy. Sú odolnejšie pri zvládaní záťaže, kooperatívne, dokážu sa lepšie prispôsobiť a sú kompetentné pri riešení konfliktov. Tieto pozitívne vzorce správania majú sklon pretrvávať.
Bezpečná alebo istá citová väzba nevplýva len na sociálno-emocionálne kompetencie dieťaťa, ale významným spôsobom ovplyvňuje aj jeho kognitívny vývin. Van Ijzendoorn, Dikstra a Bus (1995) dospeli k záveru, že kvalitná vzťahová väzba má výrazný vplyv na jazykový vývin a len mierny na intelekt. Vysvetľujú to tým, že bezpečná vzťahová väzba môže byť významným protektívnym faktorom v súvislosti s intelektom predovšetkým v rodinách, v ktorých kognitívny vývin dieťaťa môže byť ohrozený rôznymi negatívnymi vplyvmi. West, Matthews a Kerns (2013) poukázali na to, že deti, ktoré boli v druhom a treťom roku života bezpečne pripútané k matke, neskôr vykazovali vyššiu školskú úspešnosť a mali vyššie IQ. Brisch (2011) uvádza, že deti s istou vzťahovou väzbou majú lepšie schopnosti učiť sa a zapamätať si, lepšia je nielen ich pamäť, ale aj rečový vývin. Väzbové správanie nikdy nevymizne úplne. Na to, aby dieťa bolo schopné pokračovať v explorovaní, prijímať nové učebné ponuky v škôlke a v škole a tým dosahovať dobré výsledky, potrebuje vytvoriť ďalšiu bezpečnú väzbu k vychovávateľke v škôlke a neskôr k učiteľke v škole. Dôležitá je skutočnosť, že vzťah medzi vzťahovou väzbou a kognitívnym vývinom je recipročný. Kognitívne schopnosti dieťaťa môžu výrazne ovplyvniť kvalitu väzby medzi ním a rodičom.
Vzťahová Väzba v Dospelosti a Romantických Vzťahoch
Vzťahová väzba sa však podľa Bartholomeowej a Horowitza môže vyskytovať aj v dospelosti, pričom ich predložený model zachytáva štyri odlišné typy väzieb v dospelosti na základe toho, ako človek vidí seba a ako ostatných.
Bezpečne pripútaní ľudia majú v dospelosti pozitívny obraz o sebe či iných ľuďoch, neprekáža im intimita a sú autonómni. V rámci partnerských vzťahov sa bezpečne pripútaní správajú na báze úprimnosti, tolerancie, vzájomnej podpory či emocionálnej blízkosti. Ich partnerské vzťahy zväčša trvajú dlhšie.
Zavrhujúci štýl pripútania sa vyznačuje tým, že človek má pozitívny obraz o sebe a negatívny o iných. Teda, vyhýba sa blízkym vzťahom a intimite s inými a vníma ostatných ako nedôveryhodných. Pre ľudí s odmietavým štýlom pripútania je charakteristický strach z intimity, emočné výkyvy a žiarlivosť. Nie sú si istí ohľadom ich pocitov voči partnerovi a môžu byť cynickí voči romantickej láske.
Zaoberajúci sa štýl pripútania sa vyznačuje negatívnym obrazom seba a pozitívnym obrazom iných. To znamená, že ľudia s týmto štýlom pripútania majú vo všeobecnosti pocit svojej nehodnosti, kým ostatných hodnotia pozitívne. Vo vzťahoch s inými požadujú vyššiu mieru kontaktu a intimity od iných, sú na svojich partneroch závislí a aktívne sa snažia ich potešiť.
Bojazlivý odmietavý štýl pripútania sa vyznačuje negatívnym obrazom o sebe aj o iných - človek sa napríklad vyhýba sociálnym kontaktom a má strach z intimity. A napokon ľudia s ambivalentným štýlom pripútania môžu byť vo vzťahoch prelietaví, teda môžu mať viac krátkodobých vzťahov.
Výskumníci sa pokúsili klasifikovať aj vzťahovú väzbu v kontexte romantických vzťahov, vychádzali totiž z predpokladu, že romantická láska je tiež akýsi vzťahový proces, v ktorom sa vzťahové väzby medzi dospelými partnermi formujú tak, ako sa formuje väzba v ranom detstve medzi deťmi a ich rodičmi. Vzhľadom na to, že ľudia s rôznymi typmi vzťahovej väzby rôzne fungujú v interpersonálnych vzťahoch, dá sa predpokladať, že aj rôzne reagujú na medziľudské konflikty a odpustenie.
Špecifické Výzvy: Vytváranie Väzby po Predčasnom Pôrode
Budovanie bezpečnej väzby medzi rodičom a dieťaťom je pri predčasne narodených deťoch náročnejšie napríklad z dôvodu vzniknutého stresu, z dlhého odlúčenia či z dôvodu špeciálnych požiadaviek a potrieb dieťaťa. Keď prebieha pôrod ideálne, v tele mami sa spustí mechanizmus, ktorý ju nabáda k materinskému správaniu a k nadväzovaniu a udržaniu kontaktu so svojim bábätkom. Odlúčenie ihneď po pôrode sťažuje ženám vstup do ich materstva. Prežívajú stres, môžu sa u nich objaviť úzkosti, depresie, či posttraumatická stresová porucha. Negatívne emócie následne znižujú schopnosť primerane a citlivo reagovať na potreby dieťaťa. Popôrodná separácia spôsobuje stres aj u novorodenca, môže byť plačlivejšie, čím vznikajú bludné interakčné kruhy medzi mamou a bábätkom. Dobrou správou však je, že počiatočná nevhodná interakcia sa môže v priebehu mesiacov upraviť a vzťah sa môže začať rozvíjať pozitívnym smerom. Ide to namáhavejšie, ako keby boli od začiatku spolu, ale dá sa to.
Detský psychiater a psychoterapeut Karl Heinz Brisch spustil v roku 2003 projekt SAFE. Cieľom kurzu je podporiť vytvorenie bezpečnej väzby medzi rodičmi a ich dieťaťom, zabrániť vzniku porúch vzťahovej väzby a zabrániť odovzdávaniu traumatických zážitkov z detstva z generácie na generáciu. Dôraz sa kladie najmä na to, aby sa rodičia naučili citlivo vnímať signály ich bábätka, správne ich interpretovať a následne na ne adekvátne reagovať. Program SAFE bol časom rozšírený aj o program pre rodiny s predčasne narodenými deťmi. Odborníci, ktorí vedú rodičovskú skupinu, sú v tomto programe školení o dôsledkoch predčasného pôrodu na celý rodinný systém, o identifikácii rizík vo vzťahu rodič-dieťa. Naučia sa podporovať u rodičov zručnosti zamerané na potreby dieťaťa a v neposlednom rade sa naučia citlivo vysvetliť rodičom predčasne narodených detí vplyv stresu na dieťa a celú ich rodinu. Istá štúdia (Grawe 2004) poukázala na to, že ak sa matke dostáva cielenej pomoci pri rozvoji jemnocitu voči dieťaťu, tieto deti oproti kontrolnej skupine vykazovali viac prieskumného správania a celkovo viac pozitívneho správania, a v 12. roku ich bolo viac s vybudovanou bezpečnou vzťahovou väzbou ako v kontrolnej skupine.
Predčasný pôrod môže mať, okrem iného, aj dlhodobý negatívny vplyv na mentálne funkcie predčasne narodeného dieťaťa. Existujú dôkazy, ktoré naznačujú, že citlivý prístup rodiča môže tieto negatívne dopady zvrátiť. Jemnocitné rodičovské správanie podporuje samoreguláciu predčasne narodeného bábätka a tým znižuje úroveň jeho prežívaného stresu (Poehlmann et al., 2011). Výskumy naznačujú, že citlivý prístup matky k potrebám nedonoseného bábätka pomáha dozrievaniu jeho mozgu a podporuje rozvoj bielej hmoty (Milgrom et al., 2010). V testovanej vzorke bolo dokonca pozorované, že predčasne narodené deti, ktoré mali nadpriemerne citlivé matky, vykazovali vyššie kognitívne schopnosti ako deti narodené v termíne. Rodičovský prístup je u predčasne narodených detí obzvlášť dôležitý. Nedonosené deti jemnocitných rodičov majú potenciál dosiahnuť v živote rovnaké úspechy ako deti narodené v termíne (Bilgin & Wolke, 2015).
Vzťahová Výchova (Attachment Parenting): Praktický Prístup k Budovaniu Väzby
Vzťahová výchova, niekedy označovaná aj ako kontaktné rodičovstvo, je prístup k deťom, ktorý predpokladá plné využitie rodičovskej intuície a hlbokého poznania príčin správania dieťaťa. Vďaka súboru nástrojov, ktoré vzťahová výchova popisuje, sa rodič naučí spoznať svoje dieťa, rozlíšiť jeho potreby a nemusí používať rozličné „stratégie“ alebo „zaručené rady“, aby vyriešil nejaký problém. Filozofia kontaktného rodičovstva sa sústreďuje okrem iného na dojčenie, spoločné spanie, neustály kontakt, nosenie detí a emocionálnu schopnosť reagovať. Hoci sa často v článkoch nájdu informácie o tom, čo všetko „musí“ maminka spraviť preto, aby bola vzťahová väzba pevná, je dôležité si uvedomiť, že budovanie vzťahovej väzby a kontaktné rodičovstvo nie sú synonymá. Blízkosť rodiča nemusí nevyhnutne znamenať neustály kontakt s dieťaťom. Reagovať na signály a potreby dieťatka môže rodič aj v prípade, keď nie je práve s dieťatkom v kontakte koža na kožu. Výskumníci uvádzajú, že je dôležité, aby si dieťa vybudovalo všeobecnú dôveru v to, že jeho rodič bude reagovať a splní jeho potreby, aj keď rodičia sú naladení na dieťa len asi 30% času (Tronick, E. Z., & Gianino, A. (1986)).
Americký pediater William Sears vo svojej knihe „Attachment Parenting“ popisuje šesť nástrojov vzťahovej výchovy:
Vytvorenie počiatočnej väzby po pôrode (Birth Bonding): Spôsob, akým bábätko a rodičia nadviažu vzťah, pomáha rozvinúť ranú vzťahovú väzbu. Hodiny a dni po pôrode sú citlivým obdobím, počas ktorého sú matky jedinečne nastavené starať sa o novorodencov, a novorodenci majú nad starostlivými opatrovateľmi takmer magickú moc. Otcovia sa tiež môžu tešiť z tejto popôrodnej väzby. Hoci oni nemajú fyzickú skúsenosť pôrodu a dojčenia, v prvých dňoch a týždňoch po pôrode sa môžu emocionálne naladiť na svoje úžasné novorodeniatko.
Dojčenie: Dojčenie je vynikajúcim cvičením na spoznávanie dieťaťa - aby ste mu dokázali „presne rozumieť“. Úspešné dojčenie si vyžaduje, aby matka reagovala na signály svojho dieťaťa, čo je prvým krokom v poznávaní dieťaťa a budovaní dôvery plného vzťahu. Matkine hormóny spojené s laktáciou - prolaktín a oxytocín - posilnia intuitívne materstvo, pretože pomáhajú ženám cítiť sa uvoľnenejšie a pokojnejšie, keď sú so svojimi deťmi.
Nosenie dieťaťa: Nosené deti sú menej nervózne a trávia viacej času v stave pokojnej bdelosti, čo je správanie, v ktorom sa deti najviac učia o svojom prostredí, a keď sú najmilšie. Zároveň, keď nosíte svoje dieťa, ako rodič sa stávate vnímavejším. Keďže vám je vaše dieťaťa tak blízko, poznávate ho lepšie. Dieťa sa učí byť spokojné a učí sa dôverovať svojmu opatrovateľovi. Tiež sa v náručí svojho činorodého opatrovateľa veľa učí o okolitom prostredí.
Spanie v blízkosti dieťaťa: Väčšina, ale nie všetky deti, spí najlepšie v blízkosti rodičov. Spanie v blízkosti dieťaťa môže niektorým zaneprázdneným rodičom pomôcť naviazať vzájomnú väzbu so svojim dieťaťom a uspokojovať ich potreby v noci, rovnako ako cez deň a večer. Toto obzvlášť platí v prípade matiek, ktoré sa musia vrátiť po materskej dovolenke do práce. Pre matky je s dieťaťom v ich blízkosti aj jednoduchšie v noci dojčiť. Možno vám to funguje v niektoré noci, a v iné nie. Zvažujte starostlivo svoje potreby.
Dieťa má na plač dôvod: Plač je rečou dieťaťa, je cenným signálom, ktorý sa vyvinul, aby dieťa prežilo a aby sa mohli rozvíjať opatrovateľské schopnosti. Deti teda plačú preto, aby komunikovali, nie manipulovali. Čím rýchlejšie reagujete, tým menšiu úzkosť bude dieťa zažívať. Veľmi sa snažte, aby vaša nadmerná únava nezatienila vašu schopnosť pochopiť, prečo dieťa plače. V období vytvárania vzťahovej väzby je normálne, že bábätko pri matkinom odchode protestuje. Neznamená to však, že sa mama nesmie od bábätka ani pohnúť. Pre dieťa je to citlivé obdobie, takže keď mama odchádza, napríklad k lekárovi, je dobré, keď dieťa zostáva s otcom alebo s babičkou, teda inou blízkou osobou, ktorá ho ľúbi. Odporúča sa, aby sa mamina prišla krátko rozlúčiť a povedať bábätku, že sa vráti. Plaču sa netreba báť, je pri ňom otec alebo babka, ktorí ho utíšia a pomôžu mu zvládnuť stresovú situáciu. V takom prípade je pre dieťa najlepšie, keď sa oň počas vašej neprítomnosti stará osoba, ku ktorej má druhú najsilnejšiu vzťahovú väzbu. Ak sa vzťahová väzba ešte nevytvorila, je pre dieťa najlepšie byť s inou blízkou osobou, ktorá dokáže adekvátne a láskavo reagovať na jeho podnety.
Rovnováha medzi potrebami dieťaťa a potrebami ženy: V horlivej snahe dať svojmu dieťaťu čo najviac je ľahké zanedbať vaše potreby a potreby vášho manželstva. Naučte sa, že kľúčom k rovnováhe vašej výchovy je reagovať na vaše dieťa primerane - vedieť, kedy povedať „áno“ a kedy „nie“, a byť natoľko múdrym, aby ste vedeli povedať „áno“ aj sebe, keď potrebujete pomoc.
Tieto nástroje vzťahovej výchovy hovoria o tom, čo ako rodič robíte, avšak majú vplyv aj na to, akým rodičom budete. Dojčenie, vytvorenie väzby po pôrode, nosenie dieťaťa a ďalšie nástroje vás urobia vnímavejšími na signály dieťaťa. Keď sú jeho potreby naplnené rýchlo a jeho reči sa načúva, dieťa začne dôverovať v svoju schopnosť dávať signály. Dieťa vysiela stále jasnejšie signály, rodič sa stáva ešte vnímavejším, a celá komunikácia rodič-dieťa funguje lepšie. Vzťahová výchova je spôsob starostlivosti o dieťa, ktorý rozvíja to najlepšie v dieťati a v rodičoch. Tento výchovný štýl je pre rodičov náročný v prvých troch až šiestich mesiacoch, ale dostávate naspäť oveľa viacej. Výchova je ako investícia v banke. Čím viac vkladáte do vášho dieťaťa v prvých rokoch, tým viac sa vám vráti neskôr.
Rodičia a deti v prvých mesiacoch života jeden na druhého zvykajú. Zvyknutie si prináša do vzťahu úplnosť, správnosť, ktorá rozvíja to najlepšie v rodičoch i v bábätku. Zdá sa, že niektoré deti a rodičia si na seba zvyknú ľahko a dobre sa k sebe navzájom hodia. Namiesto drahých vecí a programov je rozhodne najdôležitejším faktorom vplývajúcim na intelektuálny vývin dieťaťa vnímavosť matky na signály dieťaťa. Absolútne najlepšou vecou na hranie pre dieťa je ďalší ľudský tvor. Vzťahy, nie veci, robia deti bystrejšími. Naviazané deti sa lepšie správajú, pretože v prvých týždňoch matky a otcovia musia pomáhať usmerňovať ich.
Intersubjektivita a Terapeutický Prístup k Posilneniu Vzťahovej Väzby
Intersubjektivita ide o vzájomné zdieľanie zážitku, ktorý umožňuje ľuďom prosperovať v rámci intímnych vzťahov bez toho, aby stratili vlastnú jedinečnosť. Keď rodiny stratia spojenie s kúzlom intersubjektívnych zážitkov, stratia aj spojenie s úlohou dopomôcť rozvoju všetkých členov. Keď rodiny komunikujú intersubjektívne, sú schopné rozvíjať jedinečnosť jednotlivých členov rodiny, zatiaľ čo v rovnakom čase aj prehlbujú bezpečie, radosť a pospolitosť, ktoré sa môžu objaviť v rámci bezpečnej vzťahovej väzby.
Intersubjektivitu môžeme lepšie vidieť vo vzťahu rodič-dieťa. Tento proces, v ktorom si rodič a dieťa hľadia vzájomne do očí, udržujú svoje prejavy a gestá synchronizovane, používajú svoje hlasy akoby boli hudobníci, ktorí hrajú duet, bol detailnejšie skúmaný v rámci mnohých psychologických štúdií. Zohráva hlavnú rolu v rámci emocionálneho a sociálneho vývinu. Skúsenosť rodiča je zdieľaná s dieťaťom a umožňuje dieťaťu začať organizovať svoje vlastné skúsenosti do uceleného vnímania samého seba spolu so zmysluplným vnímaním udalostí a predmetov vo svete. Prostredníctvom vzájomného napojenia sa jeden na druhého sa vzájomne obohacujeme.
Terapeutický vzťah je považovaný za základný činiteľ zmeny a je pravdepodobne najdôležitejší komponent efektívnej psychoterapie. Častokrát terapeutické tréningové programy predpokladajú, že je ľahké dosiahnuť takýto vzťah. Takéto programy sa potom primárne zameriavajú na špeciálne techniky, ktoré ale neprispievajú tak k efektívnej zmene, ako to robí terapeutický vzťah. Dosiahnutie úspešného terapeutického vzťahu je oveľa ťažšie, ako si myslíme. Z časti preto, lebo mnohí klienti majú svoje skúsenosti z predchádzajúcich vzťahov a môžu si z nich prinášať mnohé zranenia. Všetky tieto predchádzajúce skúsenosti potom následne prenášajú do svojich nových vzťahov; t.j. aj do vzťahov s terapeutom. Prvú vec, ktorú by mal terapeut klientovi ponúknuť, ešte skôr ako sa pustia do spoločnej práce, je blízky a bezpečný vzťah, tak, aký sa vytvára na základe bezpečnej vzťahovej väzby. Iba potom si klient môže dovoliť pustiť terapeuta do miest, kam si skôr netrúfol a môže ich dôkladne preskúmať.
Ako si bábätká vytvárajú väzby | Štyri štádiá | Schaffer & Emerson
Intersubjektívny dialóg nevyhnutne zahŕňa srdce aj myseľ všetkých participantov (všetkých znamená aj terapeuta). Tento dialóg je afektívny aj reflektívny a je vyjadrený neverbálne aj verbálne. Intersubjektívny afektívno-reflektívny dialóg nie je „len rozprávanie“. Toto nie je „liečba rozprávaním“, ale skôr „liečba komunikáciou“. Jazyk je nesprávne myslený tak, akoby zahŕňal len racionálny diskurz, koncepty a myslenie (funkcie ľavej hemisféry). V skutočnosti sú určité komponenty jazyka - kľúčové pre terapeutické úsilie - vnorené do afektu a požadujú, aby pre ich dešifrovanie bola dominantná pravá hemisféra mozgu.
Koncepty vzťahovej väzby a intersubjektivity vstupovali na pole rodinnej terapie pozvoľna. Terapeut modeluje svoj postoj voči dieťaťu alebo rodičovi na základe interakcií, ktoré sa odohrávajú medzi rodičom a dieťaťom alebo batoľaťom. Je to aktívna, afektívne variovaná, dyadická interakcia, ktorá spája momenty afektu a reflexie. Základný terapeutický postoj zahŕňa akceptáciu a zvedavosť, empatiu a hravosť. Zas a znovu terapeut spolureguluje afekt, ktorý sa vynára vtedy, keď účastníci terapie rozvíjajú koherentnejšie reprezentácie málo integrovaných afektívnych stavov. Terapeut následne vytvára jednoduchý význam, dostupný účastníkom terapie.
Prvou úlohou terapeuta je facilitovať pocit bezpečia medzi všetkými členmi rodiny. Konkrétnejšie povedané, terapeut najprv vytvorí bezpečie s rodičmi a potom on a rodičia spoločne poskytnú bezpečie deťom. Aj keď pre terapeuta je nevyhnutné poskytnúť pocit bezpečia rodičom aj deťom, neredukuje to potrebu rodičov, aby podobný pocit bezpečia poskytli svojim deťom aj oni. Počas terapeutických stretnutí rodičia potrebujú zostať väzbovými figúrami svojich detí. V oblasti vzťahovej väzby zostáva vzťah medzi rodičom a dieťaťom jednosmerný. Dieťa sa obracia k rodičovi kvôli pocitu bezpečia, nie naopak. Bezpečie pre „každého“ zahŕňa aj terapeuta. Pre neho to znamená, že potrebuje vytvárať progres zameraný na spoznávanie jednotlivcov a rodinného systému. Taktiež potrebuje objaviť efektívne spôsoby, ako byť s každým členom rodiny zvlášť a so všetkými spolu. Ak na stretnutí zažíva dysregulujúcu úzkosť, hnev, bezmocnosť alebo hanbu, jeho postoj je počas takýchto afektívnych stavov oslabený. Je menej schopný poskytovať naladenú reakciu a spoluregulovať afekt členov rodiny. Dysregulovaný afekt terapeuta môže spôsobiť, že všetci členovia rodiny sú úzkostnejší. Ak terapeut nemá pocit bezpečia, jeho schopnosť reflektovať skúsenosť terapie je pravdepodobne obmedzená alebo skreslená.
Terapia zameraná na attachment je model liečby, ktorý je priamo orientovaný na poskytovanie bezpečia a dôvery deťom dospelými. Posilňuje proces vo vnútri mozgu a pomáha deťom so zablokovanou dôverou preorientovať sa od chronického obranného postoja smerom k otvorenej vzťahovosti. Zasahuje sociálny mozog, ktorý je „epicentrom“ chronického obranného postoja a je srdcom zablokovanej dôvery. Jedným z hlavných cieľov terapie zameranej na attachment je utíšiť citlivé okruhy stredného mozgu, „presvedčiť“ amygdalu dieťaťa, že blízkosť ľudí je bezpečná. Liečba musí zasiahnuť systém sociálneho prepínania a presunúť jeho vychýlenie z obrannému systému smerom k sociálnemu systému interakcie, aby dieťaťu uľahčila skôr sa vzťahovať, než sa vzťahom vyhýbať a „odpojovať sa“.
tags: #tvztahova #vazba #dieta #a #rodic