V histórii spoločnosti, kde sa menili pracovné návyky a ekonomické podmienky, sa formovali aj rôzne prístupy k starostlivosti o deti. Týždenné jasle predstavovali v minulosti dôležitú inštitúciu, ktorá reagovala na nové spoločenské požiadavky a potreby rodín. Pôvodne boli tieto zariadenia navrhnuté tak, aby boli deti v bezpečí, kým boli ich rodičia v práci. Vtedajšie chápanie jaslí sa výrazne líšilo od dnešných predstáv, kde inštitúcie prevzali aj niektoré vzdelávacie funkcie, predtým o tom nikto neuvažoval. Zatiaľ čo dnes majú rodičia detí navštevujúcich jasle veľa požiadaviek, ako je správna strava detí či rôzne aktivity na podporu rozvoja, v minulosti mali jasle len ochrannú funkciu. Zaisťovali bezpečnosť detí počas neprítomnosti rodičov. Personál ich mal kŕmiť a starať sa o ne, aby rodičia mohli v pokoji pracovať. Toto usporiadanie bolo nevyhnutné, pretože nie každý mal k dispozícii rodičov v dôchodkovom veku, ktorí by deti postrážili v domácom prostredí. Deti tak v jasličkách často stretli prvých kamarátov, ktorí ich potom sprevádzali až do stredoškolských čias. Vybavenie takýchto zariadení bolo samozrejme plne prispôsobené jeho užívateľom.
Historický kontext vzniku a rozvoja potrieb detských jaslí
Vývoj týždenných jaslí úzko súvisel s postupnými zmenami v pracovnom režime a spoločenských očakávaniach. Dlhá a často náročná cesta k zavedeniu dvojdňového víkendu mala priamy dopad na potrebu inštitucionálnej starostlivosti o deti. Kto si dnes ešte pamätá, ako zložito a len krok za krokom u nás vznikal dvojdňový víkend? Najprv sa vyskytoval raz, potom dva- alebo trikrát mesačne. Presne pred polstoročím sa rozbehol experiment so štyrmi voľnými sobotami, ale iba vo vybraných podnikoch a organizáciách. V roku 1967 mali voľné soboty už vo väčšine západoeurópskych krajín i v USA. Niekde dokonca dosť dlho, napríklad Francúzsko uzákonilo päťdňový 40-hodinový pracovný týždeň ešte v roku 1936 a Spojené štáty o dva roky neskôr, aj s výraznými príplatkami za nadčasovú prácu. Fordova spoločnosť však zaviedla voľné soboty už v roku 1926. Po druhej svetovej vojne sa táto prax začala rozširovať - a to aj s podporou Medzinárodnej organizácie práce a odborov - po celom svete.
V krajinách sovietskeho bloku s centrálne riadenou ekonomikou si však toto poznanie razilo cestu pomalšie. Československý ekonóm Miloš Pick, ktorý pracoval aj v Bratislave, si pred desiatimi rokmi zaspomínal, ako ťažko bolo ešte aj v roku 1960 presvedčiť najvyšších predstaviteľov KSČ o výhodách voľnej soboty. Nevedeli si jednoducho predstaviť, že v trvale nedostatkovej ekonomike možno vyššou produktivitou práce nahradiť „výpadok“ 15 percent pracovného času, keďže v Československu vtedy platil 46-hodinový pracovný týždeň s množstvom nadčasov. Myšlienka o skrátení pracovného času narazila na odpor vtedajšieho politického vedenia.
Nie náhodou sa však vtedy hovorilo „Sovietsky zväz - náš vzor“. Len čo Nikita Chruščov vytýčil v októbri 1961 z tribúny Zjazdového paláca v Kremli úlohu „predbehnúť v produktivite Ameriku“ už do roku 1970, len čo v tom istom prejave prisľúbil okrem všetkého iného „najkratší pracovný deň na svete“, zmenili rétoriku i najvyššie miesta v Prahe. V tom istom roku sa však v socialistickom Československu rozpadol tretí päťročný plán a bolo treba „hasiť“ vážne problémy vo výrobe. Myšlienka s voľnými sobotami mala pripravenú pôdu až v roku 1965, keď sa pozvoľna začal meniť celý systém riadenia ekonomiky a vyšiel nový Zákonník práce. Priali tomu aj tzv.
Postupné zavádzanie voľných sobôt a s tým spojené problémy
Reálne zmeny sa v Československu začali v auguste 1966 vyhláškou SPK, ktorá síce zachovala šesťdňový pracovný týždeň, ale každá štvrtá sobota bola voľná. Od januára 1967 sa prešlo na dve voľné soboty, spravidla párne, pri 44-hodinovom pracovnom týždni. Čo je zaujímavé, od septembra 1967 túto novinku využíval už nielen priemysel, ale aj školstvo, čím sme predbehli dokonca sovietsky „vzor“. V ZSSR sa vyučovalo šesť dní v týždni ešte niekoľko desaťročí. Kroniky mnohých základných škôl na Slovensku zmenu zaznamenali ako prelomovú. „Každá párna sobota v mesiaci bola voľná,“ čítame v kronike ZŠ Novačany pri Košiciach. Medzitým v marci 1967 prijala strana a vláda v Moskve uznesenie o zavedení päťdňového pracovného týždňa. Prechod väčšiny priemyselných odvetví a verejných služieb v ZSSR na nový grafikon sa mal udiať do 50. výročia boľševickej revolúcie, teda do 7. novembra.
Bývalý politik Bohumil Šimon spomínal, že v druhej polovici 60. rokov bol vedúcim ekonomického oddelenia na ÚV KSČ v Prahe, a teda, povedané vtedajším slovníkom, stranícky riadil prípravu na zavedenie päťdňového pracovného týždňa. Už v roku 1960 vydal Šimon ako pracovník ekonomického výskumu knihu o význame a potrebe skracovania pracovného času. „Ako výskumník som navrhol priznať nízku efektívnosť pracovných sobôt, zrušiť ich a tým skrátiť pracovný čas,“ spomínal v našom rozhovore. Voľných sobôt sa obával najmä Antonín Novotný, vtedajší prezident ČSSR a šéf KSČ. Do experimentu sa prihlásilo 138 výrobných podnikov a iných organizácií. Všetky sa snažili zvýšiť produktivitu práce a zároveň neznižovať mzdy, čo bolo podmienkou prechodu na päťdňový pracovný týždeň.
Pravda, už pri prechode na jednu a potom i dve voľné soboty sa vyskytli v niektorých priemyselných odvetviach a mestách nepredvídané problémy. Niekde manažmenty štátnych podnikov alebo „otcovia“ miest nepochopili, že v sobotu nesmú mať voľno všetci vrátane všetkých predškolských zariadení, verejnej dopravy a celej maloobchodnej siete. To sa už písal rok 1967, v každom mesiaci boli dve voľné soboty a do redakcie Pravdy prišiel list od pracovníčok Trikoty Vrbové. Písali, že dve voľné párne soboty im nevyhovujú, lebo v dvojzmenných prevádzkach si vynucujú 14-dňové striedanie zmien. Problémom sa v októbri 1967 zaoberal vtedajší československý parlament - Národné zhromaždenie. Viaceré poslankyne potvrdili, že celodenné voľno pripadajúce na párne soboty spôsobuje problémy tam, kde sa pracuje na zmeny, a predovšetkým v textilnom priemysle. Vládna vyhláška síce umožňovala v takýchto prevádzkach skrátenie pracovného času v týždni na 43 hodín (ináč bol v celom národnom hospodárstve 44-hodinový) a zavedenie troch voľných sobôt, ale to by predpokladalo zvýšenie produktivity práce až o 2,5 percenta, na čo neboli všade vytvorené podmienky. Nuž, takéto diskusie vtedy „lomcovali“ parlamentom. Uvažovalo sa dokonca o nedeli a voľnom pondelku, ako o „dvojdňovom víkende“ pre pracovníkov niektorých odvetviach priemyslu i služieb.
Rok 1968 sa začal výmenou na najvyšších politických postoch v Československu, namiesto Novotného nastúpil Dubček a reformní komunisti v Prahe i v Bratislave postupne získavali prevahu. „Už pri čiastočnom skrátení pracovného týždňa chceli mnohí riaditelia využiť tie dve voľné soboty na organizovanie schôdzí, rôznych školení a na takzvané dobrovoľné pracovné zmeny,“ spomínal po rokoch. V polovici mája 1968 schválila vláda zásady pre zavedenie skráteného týždňa so 41,5 hodinou pracovného času, ktoré mali podobným praktikám zabrániť. O mesiac neskôr vyšla vyhláška ministerstva práce a sociálnych vecí s podrobnosťami nového pracovného poriadku. Prechod na päťdňový pracovný týždeň v celom štáte a všetkých odvetviach bol naplánovaný na 29. septembra. „Naša komisia sa za týchto okolností zišla v poľných podmienkach,“ spomínal, kým ešte žil, Ing. Pick, ktorý zomrel v roku 2011. „Radili sme sa navzájom, pýtali sme sa, koho len šlo, od Plzne do Košíc, čo ďalej?“ Jedným z rizík bola aj taká „maličkosť“ ako vytlačenie nových cestovných poriadkov pre vlaky aj autobusy v okupovanej krajine. Bolo dohodnuté, že začnú platiť takisto 29. septembra. Všetko nakoniec dopadlo dobre. Poriadky sa cyklostylovali v okresoch „na kolene“ a vylepovali na každej zastávke.
Dopad zavedenia voľných sobôt na spoločnosť a rodinný život
V roku 1969 sa u nás začala tzv. normalizácia, v rámci jej politiky sa rušili aj viaceré ekonomické reformy predchádzajúceho obdobia. Politické čistky neminuli ani Šimona, Picka a ďalších ekonómov z komisie pre skracovanie pracovného času. Otáznik nejaký čas visel aj nad voľnými sobotami, ale nakoniec pretrvali ako jeden z mála výdobytkov Dubčekovej éry. Koncom roku 1969 uskutočnil Čs. výskumný ústav práce v Bratislave prieskum využitia voľných sobôt, viedla ho Silvia Valná. „Prekvapili ma odpovede zamestnaných žien, väčšina z nich si na voľnú sobotu odkladala najťažšie domáce práce, ktoré predtým vykonávali priebežne celý týždeň,“ rozpamätáva sa sociologička. Vďaka voľným sobotám vznikol pre chalupárov z miest dvojdňový víkend. Spôsob života ľudí na slovenskej dedine sa však až tak dramaticky nemenil. Prechod škôl na päťdňové vyučovanie priniesol žiakom a študentom viac voľného času, zároveň však spôsobil zahusťovanie rozvrhov. Filozof a sociológ Pavel Pácl z Brnianskej (dnes Masarykovej) univerzity sa pokúsil v roku 1971 postihnúť hlbší zmysel zavedenia voľných sobôt.
Navyše sociologické prieskumy už v 70. rokoch signalizovali, že voľná sobota býva niekedy „voľnou“ iba formálne. „Ak nás v zamestnaní potrebujú, musíme aj v sobotu do práce,“ odpovedali často ľudia na otázku anketárov. Ďalšie voľné soboty sa menili na pracovné v rámci Akcie Z, ktorú organizovali orgány miestnej samosprávy. Išlo o svojpomocnú prácu obyvateľov tej-ktorej obce či toho-ktorého mesta pri výstavbe objektov občianskej vybavenosti. Tak sa vtedy postavili mnohé kultúrne domy, budovy škôl, domy smútku a pod. Napokon samotné vládne orgány v rámci preskupovania dní menili pôvodný obsah pojmu voľná sobota. Ešte aj v 80. rokoch sa vyskytli 3 až 4 pracovné soboty ročne, ktoré nahrádzali jednorazové dni pracovného pokoja pospájané so štátnymi sviatkami. Zvyčajne sa to stávalo okolo Vianoc, Nového roku a 1. či 9. mája. Vtedy sa stávalo, že vláda vyhlásila za pracovnú aj nedeľu. A v roku 1985 to boli dokonca dve pracovné nedele po sebe - 5. a 12. mája. Čo sa týka sobôt, jedna sa u nás stala pracovnou ešte aj po revolúcii 28. apríla 1990, namiesto Veľkonočného pondelka 30. apríla. Napriek všetkým týmto aj iným „chybám krásy“ však zavedenie voľných sobôt pred polstoročím znamenalo kvalitatívnu zmenu v spôsobe života slovenskej a českej populácie. Aj podľa slovenských prognóz z 80. rokov mali sme už dnes pracovať len štyri dni v týždni. Zatiaľ je to realita len v Holandsku a vo Francúzsku, kde už dávnejšie uzákonili 35-hodinový pracovný týždeň. V Česku sa o tom diskutuje. A u nás?
Širší spoločenský kontext a vplyv na rodinu
Zmeny v pracovnom živote a požiadavky na rodičovstvo ovplyvňovali celú spoločnosť. Dnes má rodičovstvo rôzne výzvy, ktoré boli čiastočne prítomné aj v minulosti, ale s novými nuansami. V súčasnosti je väčšia neistota, aj finančná, a preto aj deti to cítia cez rodičov, tá je možná. Ako sa zhoršuje ekonomická situácia vo svete, tak aj v Nemecku. Veľa rodičov musí pracovať veľa hodín, rodičia majú stres a prenáša sa to na deti. Lebo na rozdiel od minulosti v Nemecku viac a viac musia pracovať aj ženy, a to aj na celý úväzok. Čo v minulosti nebolo, lebo živiteľ rodiny užíval zvyčajne celú aj viacpočetnú rodinu na istej úrovni sám. Ale záleží vždy však od toho, v akej spoločenskej vrstve tá rodina žije. Je to viac komplikované, ako to niektorí odborníci podajú.
Vplyv ekonomických zmien na rodinnú dynamiku je zrejmý, keďže potreba oboch rodičov pracovať, často aj na plný úväzok, mení podmienky starostlivosti o deti. Z normálneho reálneho života okolo seba mnohí vidia, že vždy záleží na viacerých okolnostiach, ako sa to dieťa správa. Ak žije vo vyrovnanom prostredí, je zdravé a cíti sa v bezpečí, či už sociálnom, materiálnom, alebo citovom, a nie je choré či geneticky postihnuté, tak jeho správanie je úplne na úrovni jeho veku a nemá žiadne výkyvy správania sa. Ak dieťa necíti, že rodič je prirodzená autorita, vynútená je len o strachu zo sankcií, tak ani ono rodiča za autoritu nepovažuje. Takže ide o to, aká osobnosť je rodič, či dokáže byť tou prirodzenou autoritou, čo vidí a vníma aj dieťa. Nemecké deti napríklad sú omnoho samostatnejšie, ako tie z krajín inej kultúry. V Nemecku nevidieť často, žeby dieťa bolo vedené k tomu, aby sa spoliehalo na rodičov, spalo s nimi nebodaj do puberty v jednej izbe, či žilo na ich úkor tiež nebodaj do stredného veku. V Nemecku sa nemecké deti, ako to vidno, osamostatňujú, a to aj finančne pomerne rýchlo. Aj na štúdium si berú študentské pôžičky a splácajú po štúdiu, keď sú zamestnané. A bývajú veľmi skoro osamostatnené od rodičov aj čo sa týka vlastného bývania.
Zároveň sa debatuje o prínose a rizikách, ktoré prinášajú aktivity a mimoškolské krúžky pre deti. S týmto môžu niektorí súhlasiť, že často je to o túžbe rodiča viac, ako toho dieťaťa. Záleží na tom, aká osobnosť je ten rodič a aké mal aj podmienky ako dieťa tiež. Mnohí si takto realizujú svoje neplnené sny či túžby z minulosti a túžia, aby aspoň deti mali to, čo oni nemali či nedosiahli. No a mnohokrát je to aj o precenení schopností svojho dieťaťa. Poznajú sa prípady, keď sa dospelý syn obesil v dome svojich rodičov, lebo nezvládal štúdium na VŠ a rodičia to nechceli chápať a tlačili ho do opakovaných skúšok. A tak jedného víkendového dňa sa vrátili z návštevy a našli svojho syna mŕtveho doma s listom na vysvetlenie svojho skutku. Aj toto sa žiaľ stáva. No niektorí nesúhlasia s tým, že by deti, ktoré majú všetko, neboli schopné stáť na vlastných nohách a byť úspešné. Mnohí sú sami príkladom, že hýčkaní rodičmi, mali „všetko“, a predsa boli vychovaní tak, že sa dokázali osamostatniť a byť úspešní v živote úplne prirodzene. Všetko to vidia tak, že v spokojnej, vyrovnanej rodine s vyrovnanými rodičmi aj dieťa je šťastné a vyrovnané.
Psychologické a rozvojové aspekty včasného nástupu do jaslí
Kedysi bolo bežným javom, že popri materských škôlkach existovali aj jasle pre najmenšie deti. Klasické detské jasle už však akosi vymizli a dnes majú rodičia možnosť prihlásiť svoje ratolesti v prípade potreby najmä do súkromných jasličiek, tie ale fungujú len v niektorých mestách a sú určené pre deti od šesť mesiacov do troch rokov. Možno sa práve rodičia rozhodujú, či umiestniť svojho drobčeka do jasličiek, ak nejaké vo vašom okolí sú. Vo väčšine prípadov rodičia dávajú do jasličiek dieťa vtedy, ak im rodinný rozpočet nepostačuje a je nutné, aby do práce šla aj matka. Prípadne vtedy, ak sa žena jednoducho nechce vzdať dobrého pracovného miesta a záleží jej na budovaní kariéry.
Názory psychológov a ďalších odborníkov na „odloženie“ dieťaťa do jaslí sú rôzne, no zväčša poukazujú na to, že ak je v jasliach príliš malé dieťa, môže to mať naňho skutočne negatívny dopad. Predsa len, kým je dieťatko malé, potrebuje istotu matkinej prítomnosti a priskorý nástup do jaslí mu môže spôsobiť rôzne traumy a psychické problémy. Ak už dieťa naozaj musíte dať do jasličiek, snažte sa ho na túto zmenu pripraviť - malo by byť zvyknuté na spoločnosť iných detí a na odlúčenie od matky, aby to pre neho nebol priveľký šok. Dieťa by malo byť v jasliach len počas nevyhnutného času, ktorý matka musí stráviť v práci. Jasle predsa nie sú miestom, kam dieťa odložíme, aby sme mali väčšinu dňa pokoj a mohli si žiť vlastný život. Majú pomôcť tým rodičom, ktorí jednoducho inú možnosť nemajú.
Aký je najdôležitejší vplyv na vývoj dieťaťa | Tom Weisner | TEDxUCLA
Poďme aj k pozitívnejším veciam. Čo všetko sa dieťatko v jasliach naučí? Určite sa naučí mnoho nových vecí, stane sa samostatnejším, zvykne si na kolektív rovesníkov, získa množstvo nových zážitkov. Taktiež si osvojí základné hygienické návyky, naučí sa možno nejaké tie riekanky a básničky a podobne. Veľa, samozrejme, závisí aj od veku konkrétneho dieťatka a jeho osobnosti. Niektoré sa v jasličkách naučia veľmi veľa, iné menej. Rovnako rozdielne deti znášajú samotný fakt, že do jasličiek chodia. Kým niektoré sa doslova tešia na svojich jasličkových kamarátov, iným môže pobyt v jasličkách spôsobovať ťažkosti a chodia tam neraz s plačom. Pri výbere jaslí, ak vôbec budete mať na výber, keďže ich je naozaj pomenej, je dobré môcť navštíviť konkrétne zariadenie a poriadne si ho poobzerať. Všímajte si jednak zariadenie, ale tiež to, ako sa vychovávateľky správajú k deťom a ako na vás jasle pôsobia.
Týždenné jasle v praxi: Prípad vily Eugena Kramára ako prvých v Bratislave
Mimoriadnym príkladom, ktorý ilustruje funkciu a spoločenský význam týždenných jaslí v minulosti, je príbeh vily významného slovenského architekta Eugena Kramára. Slovensko a Bratislava samotná majú množstvo tzv. buržoáznej architektúry, ktorej venovať pozornosť v minulosti bolo hriechom. Sú to predovšetkým viaceré vily, ktoré stoja dodnes akoby zabudnuté, hoci ich architektonické kvality sú nesporné. Ba čo viac, dnes, keď sa k tejto typologickej kategórii vraciame, môžu byť poučným a inšpiračným zdrojom pre stavebníkov i architektov.
Profesor Eugen Kramár (1914 - 1996), rodák z Devičia pri Krupine, patrí k významným osobnostiam slovenskej architektúry 20. storočia. „Bol som odchovancom pražskej vysokej školy, a teda vychovaný medzivojnovými architektmi, ktorí českú architektúru v masarykovskej republike vyniesli na špičkovú európsku úroveň,“ spomínal prof. Eugen Kramár. „Z Prahy som si doniesol do života konštruktivistické myslenie a funkcionalistické cítenie. Všetky kroky pri tvorbe moderny v povojnovom období sa prejavovali racionálnosťou objavov, revolučnosťou novôt, ale najmä aj „spočítavosťou“. Zavládla „dodávateľská ekonomika“ a kraľovala estetická jednoduchosť. Konštruktivisti nás ovplyvňovali novým myslením, plánmi nového sveta. Racionálny duch konštruktivizmu sa uplatnil naplno. Potreba dobre bývať a žiť s potrebnou dávkou potešení sa stali akousi modlou vtedajšieho progresu vedy a techniky. Kritériom všetkého sa stala maximálna funkčnosť a úžitkovosť. Pri takomto slobomyseľnom prístupe narastal aj chaos, pretože sa nenašiel kánon ani v modernom živote, ani v jeho kultúre.
Po štúdiách architektúry v Prahe (1933 - 1938) začal Kramár pôsobiť v Bratislave. V rokoch 1942 - 1947 spolupracoval v spoločnom ateliéri so Štefanom Lukačovičom. V tomto období vypracovali mnohé výnimočné projekty, ktoré patria k najlepším funkcionalistickým dielam na Slovensku. Banka a divadlo DPOH, banka v Trenčíne, budova polície, budova Fondu národnej obnovy na Dobrovičovej ulici v Bratislave, budova vtedajšieho Povereníctva lesov a drevárskeho priemyslu na Staromestskej ulici (dnes Krajský úrad, Bratislava) a najmä takzvaný Poštový palác na Námestí Slobody v Bratislave (dnes Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR) sú jeho ťažiskové architektonické diela zo 40. rokov minulého storočia na Slovensku.
V roku 1947 začal prof. Kramár s výstavbou vlastného rodinného domu v Bratislave, do ktorého sa s rodinou nasťahoval v novembri 1949 a prežil v ňom prvé Vianoce. Rodinný dom je vo svahovitom teréne zasunutý dozadu tak, že záhrada tvorí pre vilu výtvarný rám. Cez architektonicky zvládnuté záhradné predpolie zabezpečené terénnymi schodmi z prekrásnej bridlice je prístup k modelačne akcentovanému vstupu do domu. Dispozícia domu je prísne funkcionalistická. Obývačka je na prízemí, na poschodí je súkromná časť vily. Na prízemí cez závetrie je vstup do dvojúrovňovej haly pokrytej travertínovou dlažbou s priestorovými schodmi na poschodie. Oddelené schody vedú do suterénu a WC, na južnej strane domu po celej dĺžke fasády je rozľahlá obývačka s rozmermi 6 × 9 m, s pracovňou oddelenou len skrinkami, ako i východ na terasu. Obývačka má priebežný pás okien aj s rohovým oknom na východ, čo zabezpečuje priamy kontakt s architektonizovanou časťou predzáhrady. V obývacej izbe je centrálny luster z Kamenického Šenova osadený na štukovej výzdobe, ktorú tvorí vlnovkové medzikružie, a po celej dĺžke nad oknami je osvetľovací vlys. Nad kozubom je plastika majstra Rudolfa Pribiša. Na severnej strane domu je umiestnená kuchyňa s jedálenským kútom a zázemím. Priestor kuchyne je oddelený od jedálenského kúta dvojstrannou priehľadnou odkladacou stenou s podávacím okienkom. Okná kuchyne pôvodne pozerali na vinohrady, dnes je na ich mieste futbalové ihrisko. Na poschodí je kúpeľňa, spálne rodičov, detí a hosťa, ako aj pracovňa na domáce práce (sušenie, žehlenie, šitie). V suteréne sú umiestnené sklady, kotolňa, práčovňa dnes archív, dielnička a garáž s využitím priameho vjazdu z úrovne ulice. Dom je tehlový, so železobetónovými monolitickými stropmi, v ktorých je prvýkrát v Bratislave použité „crittallové“ stropné i podlahové kúrenie. Podlahy v izbách sú parketové. Dom je biely s drsnou štruktúrou fasád. Súčasťou rodinného domu je architektonicky dotvorená predzáhrada, kde sú ako sedenie umiestnené stĺp, hlavica a kladie zo starej vily.
V novembri 1950 profesora Kramára zatvorili a dom skonfiškovali na 25 rokov. Následne boli priestory vily využité iným spôsobom, pričom nadobudli pre spoločnosť úplne nový význam. Priestory sa využívali ako týždenné jasle, boli prvé v Bratislave. Tento prípad je výrečným svedectvom o tom, ako spoločensko-politické zmeny a potreby doby ovplyvňovali aj osudy výnimočných architektonických diel a ich funkciu. Po prevzatí moci komunistami bol Eugen Kramár uväznený až do roku 1960, potom ho rehabilitovali. V rokoch 1960 - 1967 pracoval v Košiciach, kde navrhol viacero stavieb pre Vysoké Tatry a pri príležitosti MS v klasickom lyžovaní v roku 1970. Najznámejším je Areál snov s hotelom FIS na Štrbskom plese, na ktorom spolupracoval s J. Šprlákom-Uličným. Podieľal sa aj na zriadení Združenia architektonických ateliérov, za čo bol v čase normalizácie opätovne politicky postihnutý. Plného uznania sa mu dostalo až po roku 1990 - aj ako spoluzakladateľovi Slovenskej komory architektov.
tags: #tyzdenne #jasle #v #minulosti