Výchova dieťaťa je jedným z najväčších ľudských poslaní. Tým, akých ľudí z našich detí vychováme, priamo ovplyvňujeme fungovanie spoločnosti celé desaťročia dopredu. Nie vždy to pri výchove detí ide ľahko. Niekedy robíme chyby, ktoré si možno ani neuvedomujeme. Skĺbiť všetky výchovné postupy sa niekedy pre rodičov stávajú veľkým umením. Na to, aby svoje poslanie zvládli čo najlepšie, majú vždy pri sebe rady skúsených odborníkov, ktorí sa problematike výchovy venujú denne už dlhé roky.
Keď dieťa nechce spolupracovať
Keď dieťa nechce spolupracovať, môže u nás rodičov veľkým zdrojom stresu a hnevu. Keď som sa ešte počas tehotenstva s prvým synom zaoberala rešpektujúcim rodičovstvom, v rôznych obmenách som narazila na myšlienku, ktorá je tiež základným princípom nenásilnej komunikácie. Tento princíp inými slovami hovorí o tom, že deti všeobecne CHCÚ spolupracovať, ale niekedy jednoducho NEVEDIA A NEMÔŽU spolupracovať, lebo im v tom v danom momente niečo bráni. To niečo, je vtedy dôležitejšie ako naša prosba.
Veľmi som sa tomu potešila, lebo to znamenalo, že to vôbec nemusím brať osobne, keď bude moje dieťa po stý krát za sebou kričať „NIEEEEE“ a negovať tým akúkoľvek otázku, ponuku alebo prosbu z mojej strany tak, ako mi to vtedy opisovali moje skúsenejšie kamarátky. Vtedy jednoducho musím myslieť na to, že svoje „nie“ hovorí v záujme svojich vlastných potrieb a nie proti tým mojim.
Úskalia hľadania potrieb
Predstavte si situáciu, kedy ráno ručičky na hodinkách nemilosrdne ukazujú, že ste už pred piatimi minútami mali byť na ceste do škôlky, aby ste stihli prísť včas do práce. A napriek tomu už 15 minút stojíte na chodbe a váš štvorročný syn nechce za žiadnu cenu spolupracovať. Spomeniete si na internetové fórum, kde vám ľudia radili, že v takýchto situáciách musíte byť detektívom a zistiť, čo vášmu dieťaťu chýba, aby spolupracovalo. Len musíte hľadať.
Tlak na vás sa zvyšuje. Vaša hladina stresu je ešte vyššia, lebo ešte k tomu cítite vinu, že na to nemôžete prísť. Čo ste to za matku, že neviete, čo by vaše dieťa potrebovalo, aby spolupracovalo? Nechcete sa začať vyhrážať a tiež nechcete siahnuť po odmenách alebo trestoch a už vôbec nie po násilí. Akýkoľvek pokus z vašej strany však končí veľkým krikom a hodením sa o zem.
Potreba autonómie
Naozaj deti CHCÚ spolupracovať? Ten základný princíp nenásilnej komunikácie platí, len pri hľadaní potrieb, ktorú si deti v takýchto chvíľach zúfalo snažia naplniť, nás vôbec nenapadá potreba autonómie. Je to pri tom potreba, ktorá je práve v tomto veku tak silno vyjadrená. My ju však máme tendenciu prehliadať, ignorovať, alebo ju jednoducho označíme ako „truc,“ „vzdor“ alebo „lenivosť“. A vôbec ju nevnímame ako životne dôležitú potrebu.
Už to, že si v danom momente uvedomíte, že si vaše dieťa snaží naplniť potrebu autonómie, prináša veľkú úľavu. Už nemusíte hľadať ďalej. Nie je to „vaša vina.“ Zároveň to vezme tlak aj z vášho dieťaťa, ktorému ste podvedomo možno komunikovali: „Čo máš teda za problém?“
Výchovné tipy na sebadôveru a ako komunikovať s dieťaťom
Praktické kroky v krízovej situácii
Ak sa ocitnete v situácii, kedy dieťa odmieta spolupracovať, skúste nasledovný postup:
- Preberte zodpovednosť: Nedávajte za vinu svojmu dieťaťu, že v tomto momente nie je schopné spolupracovať, ale preberte iniciatívu.
- Povedzte mu, čo sa bude diať: „Vidím, že je dnes pre teba veľmi dôležité, aby si rozhodol sám, kedy sa oblečieš a kedy pôjdeme z domu. A zároveň ja chcem prísť do práce včas. Preto ťa teraz vezmem na ruky, obujem ti topánky a odnesiem ťa do auta.“
- Venujte mu empatiu a uznajte pocity: Všetky pocity sú v poriadku. Aj veľká nespokojnosť vášho dieťaťa s tým, že ste prebrali zodpovednosť. „Počujem, že sa ti to nepáči, že ti obúvam topánky. Ty chceš rozhodnúť, kedy sa obuješ, však?“
- Mentálna poznámka: Urobte si poznámku, že vaše dieťa má práve obdobie, kedy je jeho potreba autonómie vyjadrená obzvlášť intenzívne. Ďalšie dni si naplánujte väčšiu časovú rezervu pred odchodom z domu.
Budete vedieť, že vaše dieťa nie je agresor, ani vám nerobí veci naschvál, len aby vás nahneval. Snaží sa len naplniť svoje potreby.
Prevencia pred únosom a bezpečnosť dieťaťa
Únos, ale aj pokus o únos je pre dieťa traumatickou skúsenosťou, ktorá mu môže spôsobiť celoživotnú traumu. Mnohým by sa to mohlo zdať ako scenár z akčného filmu, žiaľ, často sa aj u nás stáva, že rôzne mestá či školy upozorňujú deti a rodičov, aby zvýšili opatrnosť.
Rady pre rodičov od odborníkov
Agentúra ITAKA, ktorá sa zaoberá pátraním po nezvestných, odporúča:
- Dieťa do 7 rokov by nemalo chodiť do školy bez sprievodu.
- Pred prvou samostatnou cestou dieťaťa do školy je dobré, aby si rodič spolu s dieťaťom trasu niekoľkokrát prešiel.
- Je dobré upozorniť dieťa na orientačné body, okolo ktorých bude cestou prechádzať.
- Dieťa musí byť poučené, že nesmie nastúpiť do auta k cudziemu človeku, prijať od neho sladkosti alebo darčeky, ani ísť na spoločnú prechádzku.
- Dieťa by malo byť schopné hlasno volať o pomoc a nehanbiť sa kričať, ak sa mu cudzí človek pokúša ublížiť, napr. „Pomoc, tohto pána/pani nepoznám!“.
Rozpoznávanie varovných signálov
O násilí, ktoré zažívajú alebo zažili, deti často komunikujú nepriamo. Niekedy na problém poukazujú iba v náznakoch. Inokedy signalizujú problém cez svoje správanie (napr. náhle sa odmietajú s niekým stretávať, vykazujú riskantné, sebapoškodzujúce alebo suicidálne správanie). Časť detí môže voliť aj alternatívne formy vyjadrenia, ako napr. napísanie listu či kreslenie obrázkov.
Je dôležité rozpoznať potenciálne náznaky problému a prejaviť o dieťa záujem. Odhaľovať zážitky týkajúce sa násilia je pre dieťa náročné, preto sa nemožno čudovať, ak sa k tomu dieťa bude odhodlávať len postupne. Je možné, že spočiatku bude dieťa iba sondovať, ako reagujete. Ak dieťaťu neuveríte, že potrebuje pomoc, nemôžete mu ju poskytnúť.
Rodičovský únos v medzinárodnom kontexte
Medzinárodný únos dieťaťa rodičom predstavuje zložitú situáciu, ktorá si vyžaduje citlivý a komplexný prístup. Rodičovský únos je neoprávnené premiestnenie dieťaťa jedným z rodičov z miesta jeho obvyklého bydliska. Práve skutočnosť, že ide o presťahovanie sa rodiča s dieťaťom bez súhlasu druhého rodiča, znamená neoprávnenosť premiestnenia dieťaťa.
Právny rámec na Slovensku
Slovenská republika je zmluvnou stranou Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí (Haag, 1980). Okrem tohto Dohovoru problematiku upravuje aj Nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 a Civilný mimosporový poriadok. Na Slovensku rodičovský únos nie je samostatným trestným činom, ale môže napĺňať znaky iných trestných činov, ako sú poškodzovanie cudzích práv či týranie blízkej osoby.
Postup pri únose
V prípade, ak došlo k neoprávnenému premiestneniu dieťaťa do zahraničia, je potrebné konať rýchlo:
- Podanie žiadosti: Rodič sa obráti na Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže (CIPC).
- Spolupráca: Ústredné orgány navzájom spolupracujú na zabezpečení urýchleného návratu dieťaťa.
- Dobrovoľný návrat: Ústredný orgán štátu, v ktorom sa dieťa nachádza, kontaktuje rodiča, ktorý dieťa nezákonne premiestnil, a požiada ho o dobrovoľný návrat.
- Súdne konanie: Ak rodič odmietne, druhý rodič môže podať návrh na navrátenie dieťaťa na súd. Musí byť podaný do jedného roka odo dňa, kedy bolo dieťa odvedené.
Jedným z najdôležitejších faktorov pri posudzovaní je obvyklý pobyt dieťaťa. Obvyklým pobytom NIE je miesto jeho trvalého pobytu, ale krajina, v ktorej dieťa dlhodobo žije, má rodinné a sociálne zázemie, navštevuje školu a zoznamuje sa s prostredím.
Chyby vo výchove, ktorým sa vyhnúť
Výchova nie je len o veľkých krízach, ale o tisíckach malých denných interakcií. Annette Kast-Zahn a ďalší odborníci upozorňujú na metódy, ktoré sú často neúčinné alebo dokonca škodlivé:
- Vyčítanie zlého správania: Pre dieťa sú tieto výčitky proste len „frflaním“.
- Otázky „Prečo?“: Dieťa nedáva konkrétnu odpoveď a otázka nikam nevedie.
- Prosenie a prosíkanie: Rodič sa stáva odkázaným na milosť a nemilosť dieťaťa.
- Výzvy bez následkov: Ak dieťa ignoruje výzvu a nič sa nestane, naučí sa, že požiadavky rodičov nie sú dôležité.
- Prázdne vyhrážky: Sľubovanie následkov, ktoré nikdy nenastanú, podkopáva rodičovskú autoritu.
- Ignorovanie extrémneho správania: Dlhodobé ignorovanie hrubého správania alebo ubližovania vedie k strate vzájomného rešpektu.
- Nepriateľské reakcie: Výčitky, nadávky, prísne tresty a bitka sú prejavom rodičovskej bezmocnosti.
Deti, ktoré zažívajú častú kritiku alebo trestanie, často reagujú buď strachom, alebo vnútornou zatvrdnutosťou. Každý fyzický trest zasahuje vzájomný vzťah, dôveru, pocit istoty, lásku a bezpečie. Ak dieťaťu ubližujeme, je najlepšie poprosiť o odpustenie a dať mu čas na spracovanie emócií.
Práca s agresívnym prejavom u malých detí
Už vo veku od pár mesiacov až do troch rokov nie je nezvyčajné, že nám naše dieťatko telesne ublíži. Môže hryzť, štípať, škriabať alebo udrieť. Príčinou býva únava, prestimulovanie, choroba alebo frustrácia.
Pri takomto správaní platí pravidlo: dôrazne, ale láskavo. Zabránime dieťaťu v ďalšom ubližovaní tým, že mu chytíme ruky alebo zablokujeme prístup k telu. Hovoríme jasne a stručne. Staršie deti učíme iné formy ventilácie emócií - búchanie do vankúša, trhanie papiera alebo krik. Sme pre ne vzorom v tom, ako uvoľňujeme vlastné pocity. Obdobie vzdoru je kľúčovým vývinovým obdobím a našou úlohou je dopriať deťom dostatok slobody, a zároveň im zadávať hranice, keď prekračujú spoločenské normy.
tags: #uniesli #mi #moje #dieta