Vlado Černý, významná osobnosť slovenského herectva, sa narodil 21. júna 1951 v Bratislave. Jeho životná cesta bola plná zvratov, od športovej kariéry cez štúdium herectva až po úspešnú dráhu v divadle a filme. Vyrastal v Bratislave u svojej babky a dedka, pretože jeho rodičia žili prevažne v Prahe. Jeho rodičia boli aktívni športovci: otec bol päťbojár a mama plavkyňa. Aj Vlado sa venoval päťboju a smeroval k športovej kariére. Babka bola ochotníčka a s dedkom ho, ako sám tvrdí, nútili do recitovania, čo ho priviedlo bližšie k herectvu.
Prvé herecké skúsenosti a športové začiatky
Prvou hereckou skúsenosťou Vlada Černého bolo účinkovanie v krátkometrážnom filme Havko, vďaka redakcii televízie. Osudovým stretnutím, ktoré ho nasmerovalo k herectvu, bolo stretnutie s režisérom Paľom Bielikom, ktorému ako chlapec rozbil okno. Režisér ho namiesto potrestania pozval na konkurz do filmu Jánošík (1962), kde získal rolu malého Jurka Jánošíka. Za účinkovanie vo filme Jánošík (1962) získal svoj prvý honorár, za ktorý si kúpil bicykel zn. Favorit. Nasledovalo niekoľko menších úloh vo filme, ale aj pokračovanie v modernom päťboji, ktorý robil vrcholovo a zúčastnil sa i dvoch majstrovstiev sveta.
Štúdium herectva a cesta k divadlu
Definitívne rozhodnutie pre herectvo nastalo, keď ho prijali na herectvo a dostal sa do bohémskeho života. Štúdium na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) však nedokončil na prvýkrát, lebo ho v prvom ročníku vyhodil profesor Karol Legéň Zachar za nakrúcanie filmu, čo bolo počas štúdia zakázané. Nakoľko účinkoval v hre Herodes a Herodias, do ktorej bol obsadený ešte pred vyhodením, naďalej sa sporadicky stretával s pánom Zacharom. Ten ho po incidente s nakrúcaním prvýkrát oslovil až po tom, ako si Oldo Hlaváček zlomil nohu a požiadal ho či by mohol v hre Hlaváčka zaskočiť.
Čo sa divadla týka, bol od roku 1974 do 1975 členom hereckého súboru na Poetickej scéne, v sezóne 1975 - 1976 pôsobil ako člen hereckého súboru v Revue Bratislava a potom od roku 1976 do 1979 účinkoval opäť v hereckom súbore na Poetickej scéne. Potom až do roku 1990 bol členom súboru Nová scéna. Po roku 1990 sa stal hercom Divadla Astorka Korzo '90, ktorého je riaditeľom od roku 1995 a súčasne aj externým hercom. Počas týchto rokov stvárnil veľké množstvo divadelných postáv, častokrát charakterovo veľmi odlišných. Boli to postavy hier svetovej klasiky i súčasnej drámy, v ktorých svoje herectvo zdokonalil. Jeho úroveň herectva je na dnešnej úrovni aj vďaka režisérom, s ktorými spolupracoval (Pietor, Strnisko, Luther, Lasica, Nvota, Polák). Za svoje divadelné herectvo bol aj ocenený, v roku 2009 získal Výročnú cenu literárneho fondu za vynikajúce stvárnenie postavy Leva Nikolajeviča Tolstého (Jan Novák: TOLSTOJ A PENIAZE).
Filmografia a televízna tvorba
Vlado Černý bol obsadený aj do mnohých filmov a televíznych inscenácií. Ako dvadsaťročný si zahral menšie role pastierov vo filmoch Nevesta hôľ (1971) a Bačova žena (1972). Vo filme Rok má šesť dní (1976) bol motorkár a vo filme Zlatá réva (1977) bol mladým traktoristom. V roku 1982 si zahral v rozprávke Popolvár najväčší na svete, kde už stvárnil výraznejšiu postavu - princa Pravoslava (Cifroš princ), ktorý bol jedným z dvoch bratov hlavnej postavy princa Radoslava - Popolvára (Marek Ťapák). V Sladkých starostiach (1984) stvárnil rolu Puca Baráneka, kde oprášil svoje skúsenosti z päťboja a opäť si vo filme zajazdil na koni. V roku 1985 bol vojakom vo filme Kára plná bolesti.
V poviedkovej televíznej inscenácii Z môjho denníka (1995) si zahral násilného zlodeja a v roku 2002 bol otcom ústrednej postavy Viery vo filme Perníková věž. V roku 2009 spoluprodukoval film Nedodržaný sľub, v ktorom si aj sám zahral a bola to rola doktora Féhera. Scenár k filmu napísal Jan Novák, práve na podnet Vlada Černého. V roku 2012 bol Vlado Černý opäť obsadený do roly doktora v seriáli Búrlivé víno, kde sa jeho postava pretransformovala z deprimovaného a frustrovaného doktora na príjemného a dobre naladeného chlapíka, čo je v jeho filmovej kariére ojedinelý jav, nakoľko bol takmer vždy obsadzovaný do záporných postáv.
Osobný život a rodinné zázemie
Z osobného života možno prezradiť, že je druhýkrát ženatý. Prvé manželstvo stroskotalo práve kvôli Vladovmu bohémskemu životu, ktorému sa v dnešnej dobe skôr vyhýba. Terajšou manželkou je Iveta Černá, s ktorou vychováva jej dve deti z prvého manželstva. S Ivetou sa zoznámil v roku 2003 na bratislavskom kúpalisku, keď ju chcel dohodiť svojmu kamarátmu. Dnes je šťastný, že prejavila záujem práve o neho a je mu v živote veľkou oporou, s ktorou má aj veľa spoločného. Okrem Ivetiných detí má aj svojho vlastného syna z prvého manželstva, no o tohto skoro prišiel, lebo ako dieťa mal rakovinu. No dnes je z neho živý a zdravý muž, ktorý má už vyše tridsať rokov.
Záľuby a relaxácia
Vlado Černý svoj voľný čas rád využije na šport, ku ktorému má od mala veľmi blízko a vždy pri ňom dobre zrelaxuje. Rád sa venuje aj svojim dvom koňom, ku ktorým sa snaží pritiahnuť aj svoju polovičku. Okrem koní majú aj psa - pitbulla, ktorého dostali do daru. Vlado rád relaxuje aj pri hubárčení na Záhorí či dobrej knihe, ktorú však nie vždy dočíta dokonca. Udržiava sa v dobrej mentálnej aj fyzickej kondícii, cvičí, jazdí na koni, chodí plávať, bicykluje a dokonca v posledných rokoch začal pravidelne hrávať s jednou partičkou hokej.
Tragédia v rodine: Vladimír Černák
Život Vladimíra Černáka, brata neslávne známeho Mikuláša Černáka, bol krátky, no intenzívny a plný udalostí. Jeho príbeh je príbehom vzostupu a pádu, násilia a smrti, ktorý sa odohrával na pozadí divokých 90. rokov na Slovensku. Vladimír Černák sa narodil 12. januára 1971. Podobne ako jeho starší brat Mikuláš, aj on sa zaplietol do kriminálnej činnosti. Život Vladimíra Černáka tragicky ukončila autonehoda 24. augusta 1996 pri obci Bystrá smerom na Tále v Nízkych Tatrách. Na mieste nehody stojí okázalý čierny pomník. Bezpečnostný analytik Milan Žitný sa domnieval, že ak by Vladimírov život nebol taký krátky, mohol byť ešte brutálnejším zločincom ako jeho brat Mikuláš.
Kultúrny kontext a paralely
Život Stanislava Štepku, zakladateľa Radošinského naivného divadla, ponúka zaujímavú paralelu s obdobím normalizácie, ktoré Vlado Černý zažil počas svojej kariéry. Štepka, podobne ako Černý, musel čeliť cenzúre a obmedzeniam, ktoré ovplyvňovali jeho tvorbu a umelecké vyjadrenie. Radošinské naivné divadlo muselo prejsť schvaľovacím procesom agentúry Slovkoncert, ktorá mala monopol na sprostredkovanie umeleckej činnosti. Popri týchto historických súvislostiach je dôležité spomenúť aj prácu Nataše Holinovej, novinárky, ktorá sa dlhodobo venuje prípadom slabších, ktorí doplácajú na nefunkčnosť sociálneho systému na Slovensku. Zasahuje v prípadoch, kde štát či samospráva produkujú obete a píše o tom. Jej práca je kontrastom k brutalite a bezohľadnosti, ktoré sa v minulosti vyskytovali v spoločnosti.
Technické aspekty webového prostredia, ako napríklad snaha o identifikáciu headless prehliadačov, hoci na prvý pohľad nesúvisia s umeleckým svetom, ilustrujú komplexnosť dnešnej doby. Anubis vyžaduje použitie moderných JavaScript funkcií, ktoré pluginy ako JShelter môžu zakázať. Pri mass scraper úrovniach sa dodatočné zaťaženie sčíta a robí scrapovanie oveľa drahším, čo je však iba dočasné riešenie, kým sa nájde spôsob, ako sa vyhnúť obťažovaniu legitímnych užívateľov. Tento paralelný digitálny svet v mnohom pripomína potrebu neustáleho hľadania pravdy a autenticity, o ktorú sa Vlado Černý snažil počas celej svojej bohatej umeleckej kariéry.
tags: #vlado #cerny #herec #nemanzelske #dieta