Švédsko, krajina dlho vnímaná ako vzor progresívnych sociálnych politík a multikulturalizmu, sa v posledných rokoch stáva dejiskom intenzívnych diskusií o hraniciach náboženskej slobody, práv rodičov a výzvach integrácie. Prípad odobratých kresťanských detí, rovnako ako širšie demografické zmeny a ideologické posuny, vyvoláva otázky o smerovaní európskych spoločností a ich schopnosti vyrovnať sa s novými výzvami. Hoci sa často hovorí o tolerancii a otvorenosti, realita môže byť pre mnohé rodiny krutá, keď sa ich hodnoty dostanú do konfliktu s prevládajúcimi spoločenskými normami. Tieto udalosti nie sú izolované, ale zapadajú do rozsiahlejšieho kontextu, ktorý zahŕňa debaty o islame, sekularizme a samotných základoch západnej civilizácie.
Švédske sociálne služby a rodičovské práva: Prípad rodiny Samsonovcov
V moderných európskych krajinách, ako je Švédsko, dochádza k čoraz častejším stretom medzi tradičnými rodinnými hodnotami a štátnymi sociálnymi politikami. Prípad Daniela Samsona a jeho manželky Biancy je ilustráciou nočnej mory každého rodiča. Všetko sa začalo ešte v decembri 2022, kedy rodičia svojej vtedy 11-ročnej dcére Sáre zakázali mejkap a mobilný telefón napriek tomu, že tieto veci boli v jej škole úplne bežné. Rodičia uviedli, že dcére mobil zakázali z toho dôvodu, že sa vedelo, že deti cez tieto zariadenia v jej škole pozerajú pornografiu. Sára sa následne posťažovala na svojich rodičov v škole. Učiteľkám povedala, že jej rodičia sú násilnícki a voči svojim (inak ôsmim) deťom hrubí. Rodičia súhlasili s umiestnením svojich dvoch dcér do pestúnskej starostlivosti po dobu vyšetrovania týchto závažných obvinení. Bolo im sľúbené, že sa všetko uzavrie do dvoch mesiacov. Avšak, hoci boli rodičia zo všetkých obvinení švédskou políciou očistení, dcéry im do dnešného dňa späť nevrátili. Ba práve naopak.
Daň, ktorú toto odlúčenie pre rodinu predstavuje, je nepredstaviteľná. Daniel potvrdil, že ich dcéry sú pravidelne posielané do rôznych pestúnskych rodín, z ktorých každá je ďalej ako posledná. „V jednom okamihu,“ povedal, „sme museli ísť 1 400 kilometrov, aby sme ich mohli vidieť.“ A zatiaľ čo im bežne umožňujú iba jednu návštevu dievčat mesačne a to pod dohľadom, „boli obdobia, keď sme ich nevideli celé mesiace.“ Vyňatie z ich rodiny dievčatá nesmierne ovplyvnilo, fyzicky aj psychicky, až do tej miery, že Sára dokonca urobila viacnásobné pokusy vziať si svoj vlastný život. Všetko je navyše o to komplikovanejšie, že sa rodina, ktorá má stále 5 ďalších detí, po týchto skúsenostiach po dlhých rokoch presťahovala zo Švédska späť domov, do Rumunska. Podľa Daniela sú obe jeho unesené dcéry v zlom fyzickom a duševnom stave, čomu neprispieva ani neustály nátlak úradov na ne, aby svedčili proti vlastným rodičom. Obom sa výrazne zhoršil prospech v škole a zo Sáry „je len tieň seba samej.“
Dôležitým dôvodom, prečo švédska detská služba stále odmieta vrátiť Tianu a Sáru k svojim rodičom, je, že sa uzniesla, že kresťanská rodina Samsonovcov sú „náboženskí extrémisti.“ Rovnako tak poukázali na to, že aj zákaz mejkapu a mobilu je dôkazom ich údajného radikalizmu. Ich náboženské presvedčenie, bolo im povedané, „nie je kompatibilné so švédskou spoločnosťou“ (!!!). Dievčatá mali taktiež pri sebe náboženské predmety, ktoré im dali rodičia, no tie im služba zabavila (!!!). Autorka upozorňuje, že názor, že rodičia majú prirodzené právo na svoje dieťa, je v severskej krajine vnímaný ako „reakcionársky“ postoj a že kým na kresťanstvo sa tam pozerajú „s podozrením,“ transgender ideológia, či kritická rasová teória sú tam na školách pretláčané zo všetkých strán. Je pozoruhodné, všíma si Smithová, že z moslimských rodín sú deti vo Švédsku odoberané len v tých najnepredstaviteľnejších a najextrémnejších prípadoch - napríklad, keď ich rodičia vzali so sebou na Blízky východ, keď tam išli bojovať do radov Islamského štátu. Kresťanom však odoberajú deti za zákaz mobilov (čo moslimom nerobia). Takáto budúcnosť čaká zrejme celú Európu, ak sa vlády neustále snažia demontovať práva rodičov nad svojimi deťmi. Môže sa stať, že všetci rodičia raz budú nútení „dokazovať svoju nevinu,“ aby mohli vôbec vidieť svoje deti. Na Slovensku, ako je zdôraznené, niečo také nesmieme za žiadnych okolností dopustiť.
Demografické zmeny a výzvy integrácie v Európe
Švédsky prípad rodiny Samsonovcov nie je izolovaný, ale odráža širšie spoločenské trendy a výzvy, ktorým čelí Európa v súvislosti s demografickými zmenami a integráciou moslimských komunít. Pakistansko-americký teológ Yasir Qadhi na základe rozdielov v pôrodnosti predpovedá, že vo švédskych mestách ako Štokholm alebo Malmö bude o jednu generáciu polovica obyvateľov moslimského vyznania. „Nie je to naša vina. My predsa nemôžeme za to, že máme deti,“ bráni moslimskú komunitu vo Švédsku Qadhi. Poukázal na skutočnosť, že moslimovia majú priemerne i päť až šesť detí. „Štokholm má milión obyvateľov. A dosiaľ je medzi nimi 10 % moslimov,“ prednášal pakistansko-americký teológ, islamský teológ, islamský učiteľ a dekan Islamského seminára v Amerike Yasir Qadhi o islame mladým moslimom v Štokholme a Malmö. Podelil sa so študentmi o svoju teóriu, že ním zmienené miesta sa stanú moslimskými mestami, pretože zatiaľ čo Švédi majú málo detí, nie je neobvyklé, že moslimská rodina ich má päť i šesť. Podľa posledných štatistických údajov nebola pôrodnosť vo Švédsku nikdy nižšia než v roku 2023. „Takže ak sa prognózy budú vyvíjať takto aj naďalej, je veľmi pravdepodobné, že v priebehu jednej generácie bude mesto takmer z polovice moslimské,“ predpovedá Qadhi. „To je tajná zbraň halali. Miestni ľudia sa nerozmnožujú. Nie je to naša chyba. Neviem, prečo sú na nás nahnevaní. Nie je to naša chyba, že máme deti, však?“
„Prechádzať sa po uliciach Malmö je ako prechádzať sa po Bagdade, hlavnom meste Iraku, alebo Damasku, hlavnom meste Sýrie,“ povedal Yasir Qadhi. „Celá oblasť je moslimská.“ Qadhi priznal, že existujú moslimovia, ktorí „hovoria a robia problematické veci.“ „Neobviňujem ich, pretože práve prišli zo zámoria. Len sa učia miestny jazyk a nerozumejú našej dlhodobej vízii, takže konajú, hovoria a robia veci a priťahujú ich interpretácie islamu, ktoré sú radikálnejšie.“ Qadhi spomenul, že tieto radikálne interpretácie islamu sú medzi mladými moslimami vo Švédsku bežné. Podľa Qadhiho by „psychicky zrelí“ ľudia na oboch stranách mali pochopiť, že toto nie je cesta vpred.
Erica Righardová, docentka na Katedre sociálnej práce na Univerzite v Malmö, vo svojej správe pre Komisiu pre rast napísala, že demografické zmeny predstavujú „nové výzvy pre integráciu.“ Podľa Righardovej je nahradenie a vytlačenie Európanov neeurópskymi obyvateľmi v Malmö štatisticky nepopierateľné. Mesto sa stalo multikultúrnou oblasťou. Zhruba 70 percent respondentov, ktorých agentúra TNS Emnid spovedala vo Francúzsku, Nemecku, Dánsku, Portugalsku a Holandsku (teda v krajinách s najvyšším počtom moslimov v rámci Európy), s islamom spája fanatizmus a 60 percent ochotu siahnuť po násilí. Problematika islamu a moslimov žijúcich v Európe je však oveľa zložitejšia.
Európske krajiny majú problém prijať integráciu moslimov alebo ide o neschopnosť druhej strany sa integrovať? Francúzska tradícia laicizmu a sekularizmu, ktorá sa vyvinula z náboženských vojen a francúzskej buržoáznej revolúcie, však neposkytuje pre multikulturalizmus pôdu pre zasiatie zárodku. Na druhej strane sa 42 percent moslimov žijúcich vo Francúzsku cíti Francúzmi a 80 percent si želá, aby boli integrovaní do väčšinovej spoločnosti. Zároveň odvážny prieskum uverejnený v mesiaci január z produkcie l´Ifop ukazuje triezvu realitu. Až 68% Francúzov si myslí, že moslimovia nie sú dobre integrovaní. Dôvod? Hneď dva najsilnejšie: odmietnutie integrovať sa a výrazne odlišné kultúrne rozdiely. A napokon len 22% si myslí, že ich kultúrny svet je pre ten francúzsky obohatením. Naopak v Nemecku a vo Veľkej Británii prieskum ukázal, že väčšina moslimov má skôr negatívny vzťah k väčšinovej spoločnosti. Veľké množstvo z nich sa zaradilo do väčšinovej spoločnosti, len menší počet moslimov aktívne praktizuje svoju vieru. Multikulturalistická politika v Holandsku podporovala v minulosti pre rôzne kresťanské cirkvi ich vlastné školy a kultúrne centrá. Spolu s rastúcim počtom moslimov v Holandsku bol islam integrovaný ako jeden z pilierov tohto modelu. Kým integračnou politikou republikanizmu vychádzame z rovnosti všetkých občanov pred zákonom a náboženstvo a kultúrne rozdiely sú z jeho pohľadu čisto súkromnou záležitosťou, multikulturalizmus predpokladá, že každá spoločnosť pozostáva z rôznych kultúr.
Krajiny akými sú Španielsko, Nemecko a Taliansko, ktoré nemajú dlhodobé skúsenosti s prisťahovalectvom moslimov do ich krajiny, problematiku vnímajú skôr ako pracovnú migráciu. Kultúrna či náboženská problematika nebola v centre ich pozornosti. V posledných dvoch desaťročiach sa situácia zmenila a vedie sa intenzívna verejná diskusia o koncepte integrácie. Pozrime sa na Nemecko, kde žije v dnešnej dobe približne 2 a pol milióna moslimov. Predstavujú asi 4 percentá zo všetkých obyvateľov Nemecka. Podľa niekoľkých výskumov uverejnených v nemeckom periodiku Die Welt už za 40 rokov bude počet moslimov v Nemecku väčší ako počet Nemcov. V tejto krajine sa nezvyšuje len počet moslimských prisťahovalcov, ale aj počet ľudí konvertujúcich na islam. Pri integrácii moslimov však prichádza k veľkému počtu problémov. V Nemecku bol vyhlásený zákon, ktorý hovorí, že moslimské ženy, ktoré chcú migrovať do Nemecka, lebo sa chcú stať manželkami už prisťahovaných moslimov, musia mať minimálne 18 rokov a musia ovládať aspoň základné frázy z materinského jazyka krajiny do ktorej emigrujú. Podporujeme tým neustále ďalšie a ďalšie dôkazy o nefunkčnosti multi-kulti. Európania by mohli znovu objaviť svoju kresťanskú vieru a trpezlivo sa postarať o to, aby sa moslimovia kultúrne prispôsobili krajine, ktorej členmi sa stávajú. Prieskum z Ifop, ktorý sa napokon odvážil publikovať i Le Monde, tiež ukázal, že odchod moslimov nie je v pláne, vôľa žiť v mieri medzi komunitami áno, preto sa treba naučiť spolunažívaniu. Takéto zmeny sa však zatiaľ neuskutočňujú a stále existuje nepochopenie toho, že akákoľvek nenávisť vedie k ďalšej nenávisti.
Mnohotvárnosť islamu a hrozba radikalizmu
Na otázku, či je Islam hrozbou pre pokoj vo svete, sa ťažko odpovedá. Islam nie je monolit a nie je iba náboženstvo, je to nábožensko-kultúrno-spoločenský komplex. Má oveľa širší záber, ako trebárs kresťanstvo či budhizmus - okrem niekoľkých prvých rokov v Mekke bol Islam v podstate v pozícii vládnucej a silovej, takže má ako spirituálny, tak aj právny a politicky normatívny rozmer. To identifikáciu toho, čo sa deje „v mene Islamu,“ veľmi komplikuje, keďže je v zásade možné islamom „prikryť“ prakticky čokoľvek - aj celkom nenáboženské veci. Keby ste nepoznali koncept Islamu, ako takého, tak ak by ste navštívili napr. Saudskú Arábiu a po nej Indonéziu, tak pri troche nepozornosti je dosť možné, že by ste si vôbec nevšimli, že sú to rovnaké systémy. Okrem Koránu totiž Islam stojí na hadíthoch, teda príbehoch zo života proroka a jeho spoločníkov, ktorých sú desiatky tisíc a delia sa do niekoľkých kategórií podľa dôveryhodnosti, a rôzne Islamské smery uznávajú či prikladajú rôznu váhu rôznym zbierkam hadíthov či jednotlivým príbehom. K tomu aj v rámci jedného islamského smeru či sekty môžu byť rôzni jej členovia zástancami rôznych islamských právnych škôl (právo šaríja tiež nie je monolit, poznáme 4 veľké a desiatky menších právnych škôl), ktoré majú rôzne nariadenia a operujú s rôzne benevolentnými možnosťami osobného výkladu (ijtihad) a k tomu rôzni vplyvní islamskí právnici môžu vydávať rôzne fatwy (právne názory). Už teraz by bola situácia dosť neprehľadná, ale do toho nám vstupujú ešte národno-kultúrne vplyvy, vplyvy rôznych politických filozofií. Takže otázka, či je Islam hrozbou pre svet, je nezodpovedateľná, keďže Islam je pre naše potreby nepoužiteľný pojem. Ak by ale niektoré skupiny, ktoré vykladajú Islam spôsobom, ktorý podporuje násilie a agresívny prístup voči svojmu okoliu, tak určite hrozbou byť môžu. A takých skupín vo svete, ani v Európe, nie je málo, hoci sú až na výnimky prevažne malé. Ikonický príklad dnes je práve náuka, s ktorou operuje Islamský štát - ale ani tá nie je nutne konzistentná, čo komplikuje jej jasnú identifikáciu.
Vo svete je jeden a pol miliardy moslimov a väčšina z nich sú mierumilovní ľudia. Radikálni a militantní moslimovia tvoria marginálnu časť z celkového počtu vyznávačov islamu. Problémom je, že moslimovia medzi sebou tolerujú útoky radikálnych a teroristických skupín a dôsledne ich s dostatočnou razanciou neodsudzujú. Kým medzi moslimami bude existovať tolerancia aktivít tejto radikálnej menšiny, tak sa situácia nezlepší. Od septembra 2001 sa vo svete intenzívne na túto tému diskutuje, táto téma sa stala svetovou. Dlhodobo sledujeme správy, kde rôzni militantní islamisti nielen na Blízkom východe odrezávajú svojim nepriateľom hlavy, pričom sa neštítia ani vrážd žien a detí. Na Blízkom východe sú Islamskými teroristami bezprecedentným spôsobom vraždení kresťania a jezídi, pričom média a politici mlčia, hoci už celkom neplatí, že by médiá a politici na utrpenie blízkovýchodných kresťanov nereagovali. Dokazujú to napríklad aj uznesenia Európskeho parlamentu a tiež aktivity EÚ, ktorá poskytuje utečencom praktickú materiálnu pomoc. Samozrejme, vždy sa dá robiť viac. Určite je tu napríklad aj priestor na to, aby sme na Slovensku vytvorili podmienky pre prijatie kresťanských rodín zo Sýrie a Iraku a ponúkli im nový domov. Vyznávame rovnaké hodnoty vychádzajúce z ľudskej dôstojnosti každého človeka, máme rovnakú predstavu o spravodlivosti, o tom, čo je dobré a čo zlé. No nezabúdajme pritom, že to je až druhá možnosť.
Viacerí rešpektovaní analytici tvrdia, že hlavnou hrozbou je stav islamskej teológie, stav myslenia duchovných v islamskom náboženstve, pretože takýto militantný výklad islamu umožňujú a sami tvoria. Benedikt XVI. v roku 2006 v prejave na univerzite v Regensburgu zdôraznil, že Boh nie je čistá vôľa a sila, ale že jeho podstatou je Rozum, že šírenie viery násilím je nerozumné a konať nerozumne odporuje Bohu. Toto dnešný islam podľa všetkého neuznáva a vidíme, aké to má dôsledky. Ozýva sa však niekoľko významných moslimských hlasov - bahrajnský korunný princ Al-Khalifa a nedávno vo veľmi tvrdom prejave egyptský prezident generál Al-Sisi, ktorého armáda v Egypte pred dvoma rokmi zvrhla vládu extrémistického Moslimského bratstva. Obaja vyzývajú moslimský svet na zmenu islamskej ideológie, pretože jej dnešný stav ničí islam zvnútra a znepriateľuje si celý svet. Už celé stáročia väčšina škôl islamského práva zastáva názor, že priestor na formulovanie nezávislých právnych názorov sa už uzavrel a že islamské právo už nie je možné rozvíjať ďalej, dosiahlo dokonalosť. Toto právo vychádza z expanzívnej ideológie stredovekých kočovníkov a nie je schopné reagovať na dnešný svet a vzťahy v ňom. Určite je dobré to, že popredné duchovné autority islamu po prvýkrát veľmi promptne odsúdili vražedný útok na redakciu francúzskeho časopisu Charlie Hebdo. Je však treba urobiť viac - podporiť myšlienku skutočnej reformy islamského právneho systému, ktorá aktualizuje pohľad na príslušníkov iných náboženstiev, spolunažívanie mužov a žien, či telesné tresty a využívanie trestu smrti. Islam musí prijať koncept ľudskej dôstojnosti a univerzálnych ľudských práv.
Európska odpoveď: Bezpečnosť, imigrácia a ideologické základy
Hrozbou pre Európu sú tí, ktorí odmietajú hrať podľa našich civilizovaných pravidiel hry. V minulosti to boli nacisti a komunisti, dnes sú to islamisti. Ich cieľom je zničenie Európy tak, ako ju poznáme dnes. Máme právo aj povinnosť sa brániť. Európe dnes skôr ako opakovanie bitky pri Viedni hrozí opakovanie Kosova. Pred 100 rokmi to bolo srbské územie, dnes je to islamská krajina. Albánci Srbom roky hovorili, s prepáčením „My vás ubijeme penismi.“ To isté hrozí aj iným oblastiam Európy. Hrozí tiež, že politika zastrašovania zo strany islamistov bude viesť k ďalším a ďalším ústupkom a v Európe sa budú rozširovať územia, na ktorých nebudú platiť naše pravidlá hry. Už dnes existujú štvrte napríklad v Paríži, kam sa policajti boja prísť. V Británii sa policajti báli vyšetrovať znásilnenia 2 tisíc dievčat, aby neboli obvinení z islamofóbie. Islamský štát je prejavom Zla. A tak k nemu treba aj pristupovať. Teroristi v Paríži sa otvorene hlásili k Islamskému štátu. Prístup k islamským teroristom by mal byť podobný, aký navrhoval estónsky minister obrany vo vzťahu k tzv. zeleným mužíčkom: „Ak zbadáte prvého zeleného mužíčka v Estónsku, zastreľte ho.“ Obliehanie Viedne, podobné ako bolo v roku 1683, určite nehrozí. Dnes žijeme v inej dobe a je jasné, že militantní islamisti používajú iné prostriedky ako v roku 1683.
Vzostup európskeho islamu
Benedikt XVI. v Regensburgu tiež vyzval západné univerzity, aby teológiu, ktorá je podobne ako celé náboženstvo na okraji, vrátili späť do svojho záujmu, pretože to približuje k poznaniu pravdy. Keď potom moslimský svet vidí pohŕdanie Západu posvätnom, nemá záujem s nami viesť dialóg a potom ani my sami ho nevieme posunúť správnym smerom. Západné krajiny by mali na svojom území omnoho dôslednejšie sledovať aktivity moslimských komunít, vrátane toho, čo kážu duchovní v mešitách. Ak vyzývajú na násilie, treba voči nim zakročiť. Mali by sprísniť svoju imigračnú politiku a ponúkať azyl iba tým žiadateľom, ktorí prijímajú hodnoty Západu. Európa môže a mala by jasne povedať, že vníma radikalizmus ako bezpečnostnú hrozbu a zároveň, že vníma súvislosť medzi islamským radikalizmom a tradičnou interpretáciou Koránu a islamského práva. Bolo to potrebné už dávno, presne kvôli takýmto prípadom azylová politika existuje. Európa by mala poskytnúť azyl kresťanom, nech sú prenasledovaní v ktorejkoľvek krajine sveta. A naopak, mala by podporovať kresťanov kdekoľvek na svete, ak im táto pomoc umožní zostať žiť v krajine ich predkov.
Ako to riešiť je otázka, ktorú si kladú sociológovia, náboženskí predstavitelia aj bezpečnostní experti, a je vo fáze výskumu. Niektoré čiastkové odpovede ale už máme - aj keď pre niektoré krajiny, ako je napr. Francúzsko či Nemecko, je už trochu neskoro - a to predovšetkým zabezpečiť integráciu prisťahovalcov a predísť vzniku prisťahovaleckých moslimských ghett, keďže sa tam často koncentrujú tí najchudobnejší, a ak k tomu ani nevedia jazyk danej krajiny, je pre nich skoro nemožné so svojim neutešeným stavom niečo urobiť. Navyše integráciu komplikuje problém národnej či európskej identity - tá je v mnohých krajinách veľmi slabá, a tak aj tí, ktorí by boli radi „európskejší,“ „nemeckejší“ či „holandskejší,“ vlastne nevedia, čo si pod tým majú predstaviť, a tak to nakoniec nechajú tak. S týmto na zreteli by mali hostiteľské krajiny zvážiť, koľko prisťahovalcov sú schopní integrovať (čiže naučiť ich jazyk, doškoliť v pracovných zručnostiach, ekonomicky absorbovať, atď.), a neprijímať viac než dokážu, a tiež zvažovať aplikantov - ľahšie sa prispôsobí moslim z Balkánu či Libanonu, kde žil bok po boku s kresťanmi a je na nich zvyknutý, ako nejaký paštúnsky pastier, čo v živote nevidel belocha - okrem amerického vojaka - a jeho zručnosti, ideálne pre prežitie v horskej oblasti, mu vo veľkomeste nebudú na nič. Je tiež bezpečnejšie napr. udeľovať azyl ľuďom, čo utekajú z krajiny, pretože napr. slúžili ako prekladatelia koaličným vojskám - tí z Afganistanu dnes utekajú po tisícoch - pretože je u nich možné predpokladať, že ich vernosť hostiteľskej krajine a ochota sa integrovať bude podstatne vyššia ako u iných utečencov, ktorých môžu prijať napr. okolité blízkovýchodné krajiny. Ono ale samozrejme štát musí zohľadňovať aj iné oblasti ako bezpečnosť, takže ideálne bezpečnostné riešenia môžu byť neprijateľné napr. z ústavných (napr. kvôli príliš intruzívnemu vettingu, ktorý môže byť vnímaný ako diskriminácia a profilovanie) alebo trebárs ekonomických (starnutie populácie, nutnosť získania pracovnej sily) dôvodov. Agresívnejšie verzie Islamu budú mať ľahšiu prácu v oblasti ideologického a hodnotového vákua, ktoré v Európe do istej miery existuje - po ústupe kresťanstva a páde dvoch veľkých ideologických blokov - jedného v polovici 20. storočia a druhého v ´89 tu existuje, a plní sa všeličím - ono také vákuum nikdy nevydrží dlho. Takže Európska ideová liberálnosť má svoje výhody - menej sociálnych treníc, väčšia osobná sloboda a menší spoločenský tlak, atď. - ale z tohto hľadiska v podstate predstavuje bezpečnostnú slabinu. Tento názor je do istej miery kontroverzný, ale mnohí bezpečnostní analytici sa na ňom zhodujú.
Príčiny terorizmu (a nielen toho Islamského, aj komunistického, nacionalistického a iného) sa opäť veľmi líšia oblasť od oblasti a prípad od prípadu - niekde je to výsledok vojny (resp. v širšom zmysle zahraničnej politiky, napr. Iračansko-Iránska vojna, Izraelská okupácia Libanonu alebo Americké operácie na Blízkom východe vyprodukovali rekordný počet samovražedných atentátnikov), niekde spoločenských zmien (arabská jar, atď.), niekde sú to spoločenské problémy - napr. v Európe často kombinácia sociálnych podmienok, minimálnej perspektívy do budúcnosti, nudy a ideovej vyprázdnenosti, ktorá vedie ku kríze identity, ďalej pocit poníženia (ani nie tak seba, ako skôr skupiny, na ktorej danému človeku záleží), alebo jednoducho pomsta.
Historické kontexty ideologickej subverzie a spoločenskej transformácie
Súčasné výzvy, ktorým čelí Európa, nie sú len výsledkom aktuálnych demografických zmien či migrácie, ale majú hlboké korene v historických ideologických posunoch, ktoré viedli k oslabeniu tradičných hodnôt a k vytvoreniu spomínaného hodnotového vákua. Boľševická revolúcia v Rusku, na čele ktorej stál zločinec Uľjanov, alias Lenin so svojimi súdruhmi, predstavovala jednu z najvýznamnejších etáp v smutných dejinách marxistickej revolúcie. Súčasťou tohto diabolského „stvoriteľského“ plánu bolo stvorenie človeka, ktorý bude úplne pohŕdať všetkým, čo bolo dovtedy pokladané za hlboko ľudské. Bude pohŕdať predovšetkým Bohom, potom svojimi najbližšími, rodičmi, manželkou či manželom, deťmi a v konečnom dôsledku sebou samým, keďže má byť iba bezvýznamným kolieskom v stroji celosvetovej revolúcie. Lenin nenávidel všetko, čo bolo akýmkoľvek spôsobom spojené s tzv. „starým svetom.“ Nešlo len o cára a jeho vládu, o politický systém bývalej monarchie, ale doslovne o všetko, na čom dovtedy stála ruská spoločnosť. V podstate nenávidel všetko, na čom stála ľudská spoločnosť ako taká. Jeho koncepcia revolúcie bola radikálna. Mala zmiesť zo sveta všetko, čo tvorilo dovtedajší svet každého Rusa. „Komunizmus odstráni večné pravdy, odstráni náboženstvo, morálku, namiesto toho, aby ich obnovil, protirečí teda akémukoľvek doterajšiemu historickému vývoju.“ A k odstráneniu večných právd a morálky mal prispieť úplný rozklad morálnych koreňov, z ktorých ľudská spoločnosť vyrastá a úplné zbúranie pilierov, na ktorých stojí. Tými piliermi sú manželstvo a rodina ako výnimočné spoločenstvo muža a ženy, uprostred ktorého vyrastajú deti.
Lenin vo svojej chorobnej predstave túžil byť novým „stvoriteľom,“ túžil „stvoriť“ nového človeka, oslobodeného od akýchkoľvek dovtedajších morálnych obmedzení. V prostredí boľševikov totiž fungovali skupiny, ktoré samé seba nazývali „bogostrojiteli,“ čo možno voľne preložiť ako „bohotvorcovia.“ Ich cieľom malo byť, s pomocou kolektívu, „vytvoriť boha,“ alebo presnejšie z človeka spraviť boha. A nešlo o vytvorenie akejsi filozofickej koncepcie „boha bez Boha.“ Títo šialenci uskutočňovali lekárske experimenty, ktoré mali zabezpečiť nesmrteľnosť človeka a vybudovať ľudstvo, ktoré sa samé spasí, samé oslobodí a odstráni všetky obmedzenia. Určitým symbolom tohto úsilia sa stal pamätník postavený v prvom koncentračnom tábore na európskej pôde v Svižajsku pri Kazani. Na rozkaz Leva Trockého bol v tábore postavený pamätník Kaina ako niekoho, kto sa vzbúril proti Bohu a ukázal tak vzor správania sa sovietskeho človeka. Podľa autorov tohto pomníka bolo rozhodnutie Kaina zabiť Ábela nasledovaniahodné, keďže tak prejavil svoju „nezávislosť.“
Tento revolučný duch sa prejavil aj v sexualite a rodinnom živote. Súdružka Alexandra Kollontajová, ľudová komisárka pre sociálnu starostlivosť, predvádzala v praxi, ako funguje ideál oslobodenej ruskej ženy. Podľa jej teórie „pohára vody“ nová sovietska žena pristupuje k sexu ako k „poháru s vodou.“ Siaha po ňom vždy, keď je smädná. Menovanie Kollontajovej za ministerku, ktorá bude zodpovedať za „oslobodenie“ sovietskej ženy od pút rodenia a slúženia mužovi a deťom, bolo teda v Leninových očiach vynikajúcou voľbou. Rukopis Alexandry Kollontajovej na sovietskej sexuálnej revolúcii a plošnej legalizácii umelých potratov vo svete je natoľko čitateľný, že je potrebné dlhšie sa pristaviť pri jej životopise. Táto kovaná komunistka a exportérka komunistickej myšlienky do civilizovaného sveta je ešte aj dnes feministkami v západných krajinách oslavovaná ako ikona zápasu za ženské práva. Alexandra Kollontajová sa aktívne angažovala vo feministickom prostredí, pričom sa spriatelila s „matkami revolúcie“ - Klárou Zetkinovou a Rózou Luxemburgovou. Jej súkromný život bol poznačený sériou milostných románikov. Kollontajová je so svojou revolučnou agitáciou osobitne úspešná medzi námorníkmi. Stala sa tak prvou ženou na svete na poste ministerky. V roku 1920, po smrti Leninovej milenky Inessy Armandovej, prevzala taktiež vedenie Ženotdelu („Oddelenie pre prácu medzi ženami“), ktorého štatút mal bojovať s negramotnosťou žien, umožniť im slobodný prístup k vzdelaniu a zvyšovať možnosť rozviesť sa.
Popri marxistických ideológiách sa v posledných rokoch čoraz častejšie stretávame s pojmom „New Age“(Nový vek). Svojou rozvetvenou sieťou opriada dnes už takmer celý svet, pričom sa zameriava predovšetkým na deti a mládež. Rozpravu o hnutí New Age začneme slovami M. Runkela, ktorý píše vo svojom diele „Nový vek z biblického pohľadu,“ že New Age nie je jednoducho hnutie niekoľkých sektárskych propagátorov, ale proti duchu, ktorý sa za týmto hnutím skrýva. Hnutie New Age je založené na ezoterických (t. j. tajných a pre obyčajného človeka nezrozumiteľných) náukách. Uskutočňované je prostredníctvom hierarchie duchovných bytostí, tzv. majstrov múdrosti, čo sú v skutočnosti démonické bytosti. Je to systém tisícok organizácií, ktoré svojimi sieťami obopínajú celý svet. Jeho hlavným cieľom je zriadenie nového svetového poriadku. V novom svetovom poriadku, ku ktorému Nový vek smeruje, nie je miesto pre kresťanského Boha. Na trón nastupuje Lucifer. Charakteristickým pre toto hnutie je tiež viera v prevteľovanie (tzv. reinkarnácia) a splynutie dobrého a zlého do jedného.
Prvýkrát v dejinách ľudstva sa v tomto smere v Amerike objavila ruská okultistka Jelena Petrovna Blavatská (1831-1891). Táto rodáčka z Odesy - Ruska, žijúca v New Yorku, založila tzv. Teozofickú spoločnosť. Jej členovia verili, že vo svojom „vývoji“ dostali nad široké masy a boli mimoriadne osvietení. V roku 1922 ju nasledovala Angličanka Alice Bailey (1880-1949) v USA. Ako špiritistické médium dostávala posolstvá od tzv. majstra múdrosti, Tibeťana Djawal Khula, prostredníctvom tzv. automatického písania (píše duch). Ich početné spisy sú dnes celému svetu známe ako tajné náuky, resp. plán Nového veku. Od tej doby má za povinnosť svoje plány zverejňovať. Hnutie Nového veku sa preniká na verejnosť cez antimilitaristické (odzbrojovacie) aktivity, cez tzv. alternatívnu medicínu, cez rôzne médiá ako komiksy, knihy, spoločenské hry, detské hračky, cez hudbu. Počet fanúšikov tzv. ezoterickej hudby (označovanej aj priamym názvom „hudba New Age“) stále stúpa. Na CD-čkach sa čoraz častejšie objavujú kazety a CD-čka s tzv. meditačnou hudbou. Cieľom hnutia je ovládnuť svet, masové „zasvätenie“ planéty, eutanázia a očistné akcie.
V kontexte týchto ideologických stretov sa objavuje aj slobodomurárstvo, ktoré je akýmsi náborom do slobodomurárskych lóží. Hoci navonok deklaruje mravné zdokonaľovanie členov a dobročinnosť, v skutočnosti sleduje iné ciele. Zlom nastáva 24. júna 1717, kedy sa štyri londýnske krčmy spojili a vytvorili tzv. Veľkú lóžu. V novo veku začínajú do lóží prenikať cudzie živly. Slobodomurárstvo sa rozšírilo po všetkých kontinentoch a ovplyvňovalo spoločenské a politické dianie. Náboženstvom všetkých iluminátov je tzv. uctievanie Lucifera. Luciferos (z lat. svetlonos) je jednoducho ich vodcovskou hviezdou.
Činnosť lóží sa drží určitých presných zásad. Jednou z organizácií, ktoré sú silne späté so slobodomurárstvom, je napr. Rotary klub. Rotary kluby sa dnes zakladajú v mnohých mestách Slovenska. Pre kresťanov je slobodomurárstvo neprijateľné. Vzájomne sa vylučujú. Slobodomurárstvu ide o vytvorenie svetovlády pod patronátom Lucifera. Toto nie je len akýmsi neurčitým tušením vonkajších pozorovateľov. Svedčí o tom nápis na americkej jednodolárovke: Novus Ordo Seclorum = nový svetový poriadok, a M.D.CCLXXVI. = 1776, rok založenia rádu iluminátov. Oko na vrchole pyramídy znázorňuje tzv. „vševidiace oko“ ako symbol diabla. Hrozbou je aj hlboká nenávisť k Cirkvi a pápežstvu (ide predovšetkým o rád tzv. jezuitov). Toto je najväčšie rúhanie. Pápež Ján Pavol II. ju však s istotou vedie cez úskalia týchto dní. Katolícka cirkev sa k slobodomurárstvu vyjadrila už dávno, je rovnako ako aj príslušnosť k iným podobným spoločenstvám zakázané. Tí, ktorí k nim patria, sú v stave ťažkého hriechu a nemôžu pristupovať ku svätému prijímaniu. Jasne to potvrdilo vyhlásenie Kongregácie pre náuku viery zo dňa 26. novembra 1983, s podpisom Josepha kardinála Ratzingera, ktoré schválil aj Najvyšší veľkňaz Ján Pavol II.
Pretrvávajúci boj a výzva k ostražitosti
Boj o pokoj - o jeho zničenie - zúri všade okolo nás. Celé svoje dejinné dedičstvo je ohrozené. Skončil sa komunizmus. Obete, utrpenie a modlitby priniesli svoje ovocie. No desať rokov po páde komunizmu sme vytriezveli aj z demokracie. Mnohí to berú ako módnu vlnu, ktorá pominie ako iné. Ale boj zúri, aj keď si to mnohí neuvedomujú. Kniha Diaľnica do pekla nevznikla ako hypotetická príručka, ale je spracovaním objektívnych informácií a pravdivých udalostí, ktoré majú psychicky bombardovanému človeku pomôcť uniknúť a upozorniť ho. Rozhodne nechce nikoho strašiť, ani mu brať nádej. Cieľom je otvoriť oči všetkým - bez rozdielu - nám všetkým.
Apokalyptické proroctvá opisujú, ako sa v nebi strhol boj. Michal a jeho anjeli bojovali proti drakovi. Ten veľký drak, ten starý had, ktorý sa volá diabol a satan, čo zvádzal celý svet, bol zvrhnutý; zvrhnutý bol na zem a s ním boli zvrhnutí jeho anjeli. V Zjavení sv. Jána sa píše: „Potom som videl inú šelmu vystupovať zo zeme. Mala dva rohy podobné baránkovým, ale hovorila ako drak.“ Baránok bol v Písme svätom vždy symbolom obety, a hlavne v Apokalypse znázorňuje Ježiša Krista. Šelma hovoriaca ako drak je v skutočnosti nepriateľom Božím. Je to šelma, ktorej sa „zahojila smrteľná rana“ a pred zrakmi ľudí zostupuje na zem. Táto druhá apokalyptická šelma je nepriateľom Cirkvi. Kde je jej podobnosť s prvou apokalyptickou šelmou? Prvá šelma s desiatimi rohmi, ktorú sv. Ján vidí vystupovať z mora, je symbolom Božieho nepriateľa a znázorňuje všetky protikristovské vlády v celých dejinách ľudstva.
V druhom liste Timotejovi sa píše: „Vedz, že v posledných dňoch nastanú nebezpečné časy. Odvrátia sluch od pravdy a obrátia sa k bájkam.“ Táto pravda je v skutočnosti pravda téze, že toto Pavlovo proroctvo sa začína napĺňať. V tomto duchovnom boji sú najväčšími spojencami tí, ktorí sú naplnení Svätým Duchom, lebo „väčší je ten, ktorý je vo vás, ako ten, ktorý je vo svete (t. j. diabol).“ Pavol apoštol nám adresuje Boh cez sv. písmo: „Posledné slovo: Posilňujte sa v Pánovi a v sile jeho moci. Oblečte si plnú výzbroj Božiu, aby ste mohli čeliť úkladom diabla.“ Vyzbrojme sa mečom Ducha, ktorým je Božie slovo, a modlime sa v každom čase v Duchu.
tags: #vo #svedsku #dali #do #vychovy #katolicke