Umenie je živý proces, neustály dialóg medzi tvorcom, jeho vnútorným svetom a okolím, ktoré diela prijíma. Príbeh výtvarníka Jozefa Stančíka je fascinujúcou ukážkou toho, ako sa náhoda, vrodený talent a vytrvalosť môžu pretaviť do úspešnej profesionálnej dráhy. Hoci dnes jeho meno rezonuje v umeleckých kruhoch a jeho kalendár objednávok je plný na mesiace dopredu, jeho cesta k plátnu nebola vopred naplánovaná.
Korene kreativity a prvé dotyky s umením
Pekné veci ma priťahovali odmalička, vrátane umenia. Hlavne táto skutočnosť spôsobila, že som sa ich pokúšal napodobňovať - vyrábať, kresliť. Nuž a tiež fakt, že som z veľmi kreatívnej rodiny, kde majú všetci skvelý vkus a cit pre umenie. Už od malička som sa pristihol, že som šťastný, keď som kreslil alebo som bol manuálne kreatívny. Hodiny mi ubiehali ako minúty, nechal som sa unášať vo vnímaní času a odvtedy sa nič moc nezmenilo. Verím, že tento pocit vo mne vyvolal túžbu byť kreatívny a tvoriť.
Svoje prvé výtvory si síce nepamätám, no z fotiek od rodičov viem, že už ako trojročný som celkom slušne modeloval zvieratá a dinosaury. Až sa mi nechce veriť, že som to skutočne vyrobil ja. Tuším som mal na to väčší talent ako dnes. Kreslenie ma držalo celú základnú školu. Ako starší som si uvedomil, že u nás sa tým živiť nedá, a tak som na gymnázium nastúpil s myšlienkou, že raz budem zubárom. Navštevoval som gymnázium s ambíciou stať sa lekárom, keďže môj starý otec ním bol, napokon však študoval niečo iné, dizajn.
Od interiérov k maliarskemu plátnu
Pôvodne svoju budúcnosť videl v role interiérového dizajnéra. Ešte počas štúdia na vysokej škole pracoval na návrhu bytu. Keďže s majiteľom nevedeli nájsť žiadny obraz, ktorý by im do interiéru zapasoval, ujal sa toho sám. Profesionálne to bude už päť rokov, no ak to zhrniem, tak sa v tom „vŕtam“ celkom iste aj štyrikrát toľko. Keď som dokončil formálne vzdelanie, robil som povolaním interiérový dizajn. Keďže som v mojej kariére interiérového dizajnéra len približne rok, moji klienti ma spolu so samotným životom priviedli na inú cestu, k umeniu. A takto som sa náhodou stal maliarom.
Jozef väčšinou pracuje na objednávku, podľa požiadaviek a pre konkrétneho klienta. Pri výbere strednej školy si však povedal, že radšej pôjde iným smerom a bude nasledovať svojho starého otca, ktorý bol lekárom. Po gymnáziu ale na medicínu nešiel. Aj vďaka okoliu si uvedomil, že kreslenie a maľovanie je mu blízke. Už vtedy prišli prvé objednávky od jeho známych, ktorých jeho kreativita zaujala. Popravde, rodičia spočiatku neboli veľmi nadšení. A okolie, aj keď mi dávalo pozitívny ohlas, držalo ma nohami pri zemi a pripomínalo mi, že uživiť sa tým zrejme nebude možné. Spočiatku som preto maľoval popri „normálnom“ zamestnaní.
Filozofia tvorby a inšpirácia
Inšpirácia je veľmi vrtkavá a náladová. Nedá sa skrotiť a už vôbec sa od nej nedá nič očakávať. Ale! Našiel som spôsob, ako jej pomôcť. U mňa je to hlavne o tom neustále niečo robiť, čítať, hľadať a nechať sa inšpirovať, odfiltrovať balast. Nikdy nečakám, kedy na mňa múza sadne sama. Skôr mám pocit, že príde vtedy, keď si ju zaslúžime. Dokonca si myslím, že najkreatívnejší ľudia s najlepšími nápadmi sú tí, čo majú aj najlepšie srdce, lebo dobré sa nerodí v toxickom prostredí. No a čo inšpiruje mňa? Tuším, že všetko navôkol. Všímam si architektúru, stromy, cestu, oblohu… Svet okolo nás nám dáva všetko na striebornom podnose.
Reakcie okolia, spolužiakov a profesorov ma napokon nasmerovali na umeleckú školu. Nemôžem sa presne definovať ani kategorizovať, alebo ak chcete, označiť nejakým určitým typom štýlu. Nemám to ani v úmysle, prichádza to spontánne. Verím, že to tak má byť. Andy Warhol a popart mi vyrástli a potom som nejako začal maľovať portréty známych osobností. Chcel by som „teleportovať“ ich dobré vibrácie do pohodlia vašich domovov a predstaviť vašu ikonu, idol do vašej obývačky.
Veľmi spontánne. Prvým krokom je nápad, nasleduje plánovanie vizuálu a techniky, až následne prejdem k samotnej tvorbe. Každý deň, skôr ako položím štetec na plátno, sa uistím, že som na to naladený. Že z toho budem mať radosť. Ak to tak práve nie je, rýchlo si tú náladu spravím. Pustím si obľúbený blues-rock alebo počúvam rôzne prednášky. Techník, ktoré Jozef používa, je vraj veľa. Najčastejšie sú to koláže a akvarely, pravidelne siaha aj po akrylových farbách. Pri tvorbe používam nielen štetce, ale kombinujem rôzne techniky maľovania. Jeho obrazy sú veľmi moderné a vidno na nich prvky pop-artu.
Adrenalín a proces vzniku diela
Užívam si proces tvorby. Všetko musí do seba dokonale zapadnúť. Každý ťah štetca je dôležitý. Každý detail rozhodujúci. V podstate je to veľmi adrenalínová činnosť a všetko treba urobiť na sto percent. Akurát tých sto percent môže znamenať v rôznom období vo vašej činnosti niečo iné, samozrejme, za predpokladu, že ste ochotný na sebe pracovať a prijať progres. Keď vidím svoj posun, nadobúdam pocit, že aj kreatívna práca sa dá robiť dlho, snáď aj celý život. Tvorba obrazov je pre Jozefa okrem práce aj jeho vášňou a radosťou.
„Nikomu nič nevnucujem, nepoužívam finty ani marketingové ťahy. Všetko nechávam plynúť prirodzeným tempon.“ Proces tvorenia je veľmi intímna činnosť, pri ktorej by nemal byť žiaden rušivý element. Počas maľovania si púšťam aj hudbu, ktorú si mením v závislosti od typu objednávky. Niekedy si púšťa rock'n'roll, inokedy zase vážnu hudbu. Ako sám potvrdil, v dnešnej dobe si ľudia častejšie dávajú namaľovať obraz na základe vlastných fotografií. „Ľudia sa majú dnes celkom radi a často sa aj fotia. Preto aj odo mňa chcú, aby som pripravil maľbu na základe ich portrétu. Problém ale nastáva vtedy, keď sa oni sami nevidia reálne a odo mňa niekedy očakávajú zázraky. Ja nie som fotograf a nepracujem vo photoshope.“
Každá práca so sebou prináša aj temnejšie stránky, úkony, ktoré, povedzme, veľmi nemusíme. Iste, sú chvíle, keď to ide ako v lete na sánkach. Hlavne pri činnostiach, ktoré sa opakujú. Vtedy sa človek cíti ako robot. Ako vo všetkom, aj tu je dôležitý postoj. No a otvorene sa posťažujem na vyrábanie rámov a napínanie plátna. To veru nie je moja šálka kávy. Tiež ma vyčerpáva nástojčivosť ľudí. Mám ich veľa, tých ešte nesplnených. A som za to rád. Keby som ich mal všetky splnené, musel by som sa pustiť do niečoho nového, aby som opäť mohol snívať.
Umenie ako pozitívna emócia
Mojím cieľom je vyvolať pozitívnu emóciu v oku pozorovateľa. Mám pravidlo. V zásade verím, že pozitívne emócie, ktorými prechádzam, keď kreslím, sa dajú zachytiť a premietnuť na mojich obrazoch len vtedy, keď som sám v dobrej nálade. Potom obrazy prenesú svoju atmosféru na moje publikum. Medzi mojím umeleckým dielom a mojím publikom bude určite chémia. A to je môj cieľ. Chcem emócie a chémiu. A vtedy je z toho skutočná chuť, keď nechám na chvíľu všetko myslenie bokom.
Zo starých mobilov vznikli originálne diela. Manželia Kovalančíkovci sa spojili s umelcom Jozefom Stančíkom, ktorý pre nich z nefunkčných telefónov vytvoril obrazy známych ľudí. Jeden z nich znázorňujúci Tomáša Baťu už vydražili a peniaze putovali na dobrú vec. V nákupnom centre v Lučenci teraz otvorili výstavu 12 podobných originálnych umeleckých diel vytvorených z 10 000 mobilov. Pôvodne chcel Milan Kovalančík obraz pre svojho syna Damiána, napokon sa však s výtvarníkom Stančíkom dohodli na oveľa rozsiahlejšej spolupráci s využitím starých pokazených mobilov. „Sme najväčším výkupcom telefónov na Slovensku.“
U mňa je to presný opak. Alkohol nepijem, bohémsky život nevediem a ani nepatrím medzi tých sebadeštruktívnych umelcov. Naopak, snažím sa žiť zdravo, i keď mám sklony k vorkoholizmu. „Chcem len robiť to, čo ma napĺňa. Byť prínosný pre okolie a svet. Každý deň sa snažiť byť dobrým človekom.“
Umelec dáva recyklovaným materiálom nový život
Vizuálne umenie v kontexte spoločnosti
Uf! Tak na túto otázku nevedia dať odpoveď ani tí najväčší kunsthistorici na svete. Pre každého je to zrejme niečo iné, ale všeobecne ľudia s priemerným prehľadom už pri pohľade na dielo tušia, čo umenie je a čo nie. Myslím, že trend ukazuje, že čím je niečo originálnejšie a extravagantnejšie, tým viac pomaly smeruje do úzadia. Je teda možné, že sa postupne vrátime k starému dobrému prepracovanému a sofistikovanému umeniu. Ľudí už prestáva baviť kupovať čierne machule s „prevratnou“ myšlinkerou. No keďže sám občas také machule robím, musím uznať, že nie je machuľa ako machuľa.
Výstava fotografií vytvára prehľadné vizuálne svedectvo o divadelnej produkcii na Slovensku. Šiesty ročník súťaže Bienále divadelnej fotografie 2024 vyhlásil a organizuje Divadelný ústav, partnerom súťaže je Katedra fotografie a nových médií Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave. Cieľom Bienále divadelnej fotografie je podpora divadelnej fotografie a jej tvorcov. V roku 2024 sa už trojnásobným laureátom ocenenia Grand Prix Bienále divadelnej fotografie stal Robert Tappert za sériu inscenačných fotografií Pes na ceste. Druhé miesto získal Joseph Marčinský za fotografiu zo série portrétnych fotografií Maestro Juraj Steiner. Na treťom mieste sa umiestnil Igor Stančík za sériu inscenačných fotografií História istého násília.
Arteterapia a maliarske techniky
Nie je to vtip, ale unikátna maliarska technika, ktorej prvopočiatky siahajú až do starovekého Grécka. Enkaustika - maľba roztaveným voskom na enkaustický papier je umeleckým vyjadrením ako aj arteterapiou. Mgr. Marta Spišiaková vás o tom presvedčí osobne na workshope. Jej tvorbu si môžete pozrieť vo vitrínke vestibulu MsÚ. Vyštudovaná špeciálna pedagogička, ktorá sa venuje deťom, ale je aj sprievodcom maliarskych techník pre dospelých, si s farbami potykala až v pokročilom veku, keď si chcela enkaustickým kurzom urobiť radosť.
„Každý si tam vie nájsť to svoje, nenútim nikoho rozmýšľať nad nejakými názvami. Možno tam niekto vidí srdce a druhý možno nie. Nechávam všetko na ľuďoch, nech si to domyslia. Každý sme nejaká osobnosť a máme zažité rôzne veci, preto môže niekto rovnaký obraz precítiť úplne inak. Pre ľudí, ktorí si idú na MsÚ niečo vybaviť a prejdú okolo vitrínky, už len to, že sa pri nej zastavia pre mňa znamená, že ich niečo zaujalo. Pre niečo sa zastavili a niečo ich pritiahlo.“
Ako ďalej výtvarníčka sama povedala, enkaustika je zaradená medzi arteterapiu - liečbu umením. Arteterapia je špeciálnym druhom psychoterapie, čiže tzv. liečením duše, ktorá sa zameriava na rozvoj tvorivých schopností, citového vývinu a medziľudských vzťahov. V procese enkaustickej maľby sa pracuje s tepelným zdrojom - špeciálnou enkaustickou žehličkou, a preto je dôraz na bezpečnosť na prvom mieste. Na rozohriatu kovovú plochu žehličky sa nanášajú farebné vosky, a tie sa potom rôznymi ťahmi odtláčajú na špeciálny enkaustický papier.
Samotné slovo enkaustika pochádza z gréčtiny a v preklade znamená vpaľovanie a vypaľovanie tepelným zdrojom do podkladu. Táto staroveká maliarska technika používala na nanášanie farieb roztavenú horúcu voskovú zmes s pigmentom a zapúšťala sa pôsobením tepla do kameňa, dreva, plátna alebo omietky. Za „objaviteľa“ enkaustiky je považovaný grécky maliar Pausias zo Sikyónu, ktorý túto techniku používal vo svojich maľbách v prvej polovici 4. storočia pr.n.l.
Významné osobnosti a reflexia divadla
Profesor Milan Čorba bol významný slovenský kostýmový výtvarník, scénograf, pedagóg, ktorý sa stal kľúčovou postavou v oblasti divadelného, filmového a televízneho kostýmu. Po absolvovaní štúdia výtvarnej výchovy a dejín umenia sa venoval tvorbe kostýmov pre slovenské a české divadlá, filmy a televízne inscenácie. Vytvoril kostýmy pre viac ako 195 divadelných predstavení a viac ako 400 televíznych inscenácií. Jeho tvorba bola ocenená mnohými prestížnymi cenami, vrátane Krištáľového krídla za celoživotné dielo v roku 2010 a ceny za celoživotné dielo od Literárneho fondu v roku 2013.
Andrej Mojžiš - aristokrat slovenského divadla, bol jednou z najvýraznejších osobností slovenského herectva a legendou zvolenského divadla. Výstava približuje Mojžišov umelecký život prostredníctvom fotografií, archívnych materiálov a spomienok. Majstrovské lekcie Ľubomíra Vajdičku prinášajú jeden z možných pohľadov na jeho tvorbu a najmä na jeho dlhoročné pedagogické pôsobenie na Katedre réžie a dramaturgie Vysokej školy múzických umení v Bratislave.
Výstava Považského múzea „Dosky, ktoré znamenali svet“ je venovaná téme drotárov a drotárstva v slovenskej dráme a jej divadelnom stvárnení v profesionálnych divadlách na Slovensku. Výstava prezentuje prepojenie medzi špecifickým remeslom - drotárstvom a divadlom, ako jedným z viacerých druhov pre vyjadrenie umenia.
Blízke mu boli najmä postavy vnútorne neprehľadné, tajomné až démonické. Autenticky dokázal vystihnúť a do široko rozkreslených portrétov varírovať roly noblesných seladónov i krutých autokratov, vypočítavých kalkulátorov či jemnocitných, svetom zraňovaných intelektuálov. Filčík sa stal interpretom širokej palety postáv v inscenáciách kľúčových režisérov našich divadelných dejín. Výstava je sprístupnená pri príležitosti blížiaceho sa 105. výročia narodenia Ctibora Filčíka.
Divadlo Jána Palárika v Trnave v spolupráci s Divadelným ústavom pripravilo výstavu venovanú 50. výročiu vzniku divadla. Autori výstavy sa v nej zamerali na zlomové momenty dejín Divadla Jána Palárika, ktoré svojou špecifickou históriou tvorilo nielen svoje divadelné dejiny ale aj časť histórie mesta za posledných 50 rokov. Scénograf Vladimír Suchánek bol žiakom zakladateľa slovenskej divadelnej scénografie Ladislava Vychodila a od ukončenia svojich štúdií na Vysokej škole múzických umení pôsobil niekoľko desaťročí najmä v Slovenskom národnom divadle.
V rámci medzinárodného projektu Klasika v grafickom románe Divadelný ústav vydal tri grafické romány svetoznámych dramatických diel. Počas trvania projektu spolupracoval aj so Školou umeleckého priemyslu Josefa Vydru v Bratislave. Študentky a študenti v rámci školského zadania pracovali na vlastných verziách komiksov - v roku 2020 podľa hry Romeo a Júlia, v roku 2022 podľa hry Antigona a v roku 2023 podľa hry Kráľ Ubu. Výstava Andrej Bagar (1900 - 1966) včera, dnes a zajtra je stálou expozíciou zo zbierok Divadelného ústavu, ktorú pracovníci pripravili pre Základnú školu Andreja Bagara v Trenčianskych Tepliciach pri príležitosti 111. výročia jeho narodenia.
Súčasný umelecký vývoj: Gabriela Stančík
Gabriela Stančík, narodená 8. 12. 1987 v Hnúšti, je umelkyňa, ktorá vo svojej tvorbe experimentuje s rôznymi maliarskymi materiálmi a technikami. Získala titul Mgr. v roku 2012. Dominuje portrétny žáner, ale nechýbajú ani figurálne kompozície, či zvieracie motívy, v ktorých prevládajú takmer veristické zobrazenia divokých šeliem. Citlivým maliarskym okom vníma a zachytáva nielen ladné formy a línie ich tiel, ale aj ich harmonické farebné kontrasty. Bravúrne sa jej darí zachytiť svetelné efekty a eleganciu tiel jazdeckých koní, ktoré zobrazuje z rôznych uhlov pohľadu.
Tematická orientácia na rozmanité biologické formy života prirodzene vyplynula z jej vedomostného zázemia, ktoré si obohatila štúdiom prírodovednej vedeckej disciplíny. Konceptuálne tendencie, ktoré sa objavujú v niektorých jej kresbách rušia prvoplánovú interpretáciu tzv. "verného zobrazenia" a poukazujú na autorkin umelecký vývin smerom k vyjadreniu nových obsahov a posolstiev, čo si prirodzene vyžaduje aj adekvátnu formovú syntézu materiálnych a výrazových prostriedkov a kompozičných princípov.
A tak sa autorka cez svoje najprogresívnejšie diela snaží svet skôr analyzovať, než verne zobrazovať. O to sa pokúša najmä v portrétnych štúdiách. Necháva sa inšpirovať filmami a z nich si vyberá zaujímavé tváre, charaktery a scény. Nesnaží sa však o dôslednú realistickú reprodukciu videného, ale o zachytenie emócií a myšlienok portrétovaného modelu, využívajúc často expresívny akcent. Na vyjadrenie vlastného obrazu reality využíva širokú škálu výtvarných prostriedkov a ich kombinácií. Škvrna, bod, línia, farba, svetlo a tieň, štruktúra povrchov a kontrast svetlých a tmavých plôch, to všetko patrí do arzenálu jej vyjadrovacích a výrazových prostriedkov. Pomocou týchto elementárnych výtvarných prvkov dáva svojim predstavám prostredníctvom zodpovedajúcej materiálnej formy a zvolenej techniky originálny tvar a výraz.
Perspektíva a rast v umeleckom svete
Mladý umelec Jozef Stančík z Banskej Bystrice je príkladom toho, že umením sa dá uživiť. Objednávky sa mu hrnú každým dňom a termíny má obsadené do budúceho roka. Jeho diela sa nachádzajú nielen v súkromí domov a bytov, ale aj v podnikoch po Bratislave a nadšenci umenia si ich môžu pozrieť na rôznych výstavách. Ako sám tvrdí, smer jeho tvorby ovplyvňujú aj jeho klienti, keďže väčšina malieb je práve na objednávku. Práve oni naviedli Jozefa k farebným obrazom, ktoré oživia akýkoľvek byt či interiér.
„Veľa ľudí si vyberá už z obrazov, ktoré som v minulosti namaľoval. Sú ale aj takí klienti, ktorí chcú jeho tvorbou oživiť celý byt a vtedy mu trvá aj niekoľko mesiacov, kým obrazy dokončí.“ Umenie v podaní Jozefa Stančíka a Gabriely Stančík predstavuje dve odlišné, no v základoch veľmi podobné prístupy k tvorbe. Kým jeden sa zameriava na modernú dynamiku a portrétnu chémiu, druhý skúma hlbšie biologické a filozofické aspekty sveta skrze precíznu techniku. Obe tieto cesty však smerujú k jedinému cieľu: priniesť do priestorov, v ktorých žijeme, viac emócií, farieb a zmyslu. V dynamickom svete, v ktorom sa umenie neustále vyvíja, zostáva kľúčovým faktorom úprimnosť tvorcu a schopnosť neustále na sebe pracovať, prijímať progres a zostať otvorený novým vnemom. Či už prostredníctvom tradičných štetcov, enkaustiky, alebo experimentov s recyklovanými materiálmi, tvorivý proces zostáva neustálym hľadaním krásy v každodennosti.
tags: #vytvarnik #stancik #rok #narodenie