V súčasnom globalizovanom svete sú otázky týkajúce sa rodičovských práv a povinností, vyživovacej povinnosti voči deťom a ich cestovania do zahraničia čoraz komplexnejšie, najmä ak rodičia žijú oddelene alebo v rôznych krajinách. Slovenské právne predpisy, rovnako ako medzinárodné dohovory a nariadenia Európskej únie, poskytujú rámec pre riešenie týchto situácií. Pochopenie týchto pravidiel je kľúčové pre všetkých rodičov, aby zabezpečili ochranu práv a najlepší záujem svojich detí, či už ide o finančné zabezpečenie alebo o bezpečné a právne súladné cestovanie za hranice štátu. Tento článok ponúka podrobný prehľad kľúčových aspektov vyživovacej povinnosti a cestovania maloletých detí do zahraničia.
Základné Právne Rámce Rodičovských Práv a Povinností
Základným prameňom rodinného práva na Slovensku je zákon č. 36/2005 Z.z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení (ďalej len „ZR“). Tento zákon upravuje výkon rodičovských práv a povinností, ktoré v zmysle § 28 ods. 2 ZR prináležia obom rodičom. Skutočnosť, že súd upraví výkon rodičovských práv a povinností súdnym rozhodnutím a zverí dieťa jednému z rodičov do osobnej starostlivosti, neznamená, že rodič, ktorému dieťa nebolo zverené, svoje rodičovské práva a povinnosti stráca. Naopak, § 24 ods. 5 ZR ustanovuje, že súd pri rozhodovaní o zverení maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti jedného z rodičov dbá na právo toho rodiča, ktorému nebude maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti, na pravidelné informovanie sa o maloletom dieťati. Z uvedeného vyplýva, že otec má právo na pravidelné informovanie sa o svojom dieťati.
Rodičia maloletého dieťaťa, ktorí spolu nežijú, môžu sa kedykoľvek dohodnúť o úprave výkonu ich rodičovských práv a povinností. Ak sa nedohodnú, súd môže aj bez návrhu upraviť výkon ich rodičovských práv a povinností, najmä určí, ktorému z rodičov zverí maloleté dieťa do osobnej starostlivosti. Dohoda rodičov vo veciach výkonu rodičovských práv a povinností sa však vyžaduje iba v prípade podstatných vecí rodiny. To znamená, že v bežných veciach sa súhlas druhého rodiča nevyžaduje. Zákon o rodine v § 35 príkladmo vymedzuje, čo sa považuje za podstatnú vec rodiny. Medzi ne patria najmä vysťahovanie maloletého dieťaťa do cudziny, správa majetku maloletého dieťaťa, štátne občianstvo maloletého dieťaťa, udelenie súhlasu na poskytovanie zdravotnej starostlivosti a príprava na budúce povolanie. Ak sa rodičia nedohodnú o týchto podstatných veciach, rozhodne na návrh niektorého z rodičov súd.
V súvislosti s právom byť informovaný o všetkých záležitostiach ohľadom dieťaťa, ako sú jeho zdravotné problémy, lieky, školská dochádzka, záujmové aktivity, dočasná zmena pobytu dieťaťa či tábory, je nevyhnutnou zložkou súboru rodičovských práv a povinností, ktoré patrí obom rodičom aj v čase po rozvode (alebo ak manželia žijú odlúčene) a bez ohľadu na to, ktorý z rodičov zabezpečuje dieťaťu osobnú starostlivosť. Osobná starostlivosť vykonávaná iba jedným z rodičov nemení nič na tom, že aj druhý rodič je stále zákonným zástupcom maloletého a má rovnaké právo podieľať sa na jeho výchove (§ 28 ods. 1 písm. a) ZR). Ak rodič, ktorému bolo dieťa zverené do osobnej starostlivosti, odmieta informovať druhého rodiča, existuje možnosť obrátiť sa na súd, aby uložil preferenčnému rodičovi výslovnú povinnosť informovať druhého rodiča o všetkých podstatných záležitostiach týkajúcich sa maloletého. Avšak, dôležité je zdôrazniť, že ustanovenie § 24 ods. 6 ZR, ktoré hovorí o pravidelnom informovaní sa o maloletom dieťati, sa týka iba maloletých detí. Dovŕšením osemnásteho roku života sa fyzická osoba stáva plnoletou, t. j. spôsobilou na právne úkony v plnom rozsahu (§ 8 ods. 1 Občianskeho zákonníka), a od tohto momentu v zásade platí, že osoba nepotrebuje zákonného zástupcu a jej úkony nemusí schvaľovať nikto.
Vyživovacia Povinnosť Rodičov voči Deťom: Základné Princípy a Určovanie Výšky
V rámci rodinného práva je osobitne upravená vyživovacia povinnosť rodičov voči ich deťom. Pojem výživné alebo alimenty nemá svoju definíciu priamo v zákone o rodine, avšak je možné ho odvodiť z početnej rozhodovacej praxe súdov. Ide o zabezpečovanie a úhradu osobných potrieb osôb, ktoré sú v príbuzenskom alebo v inom rodinnom vzťahu, najčastejšie úhrada potrieb detí ich rodičmi. Výživné na maloleté dieťa, ktoré otec platí k rukám matky, je zákonným právom a nárokom maloletého dieťaťa a nie zákonného zástupcu, ktorému bolo dieťa zverené do osobnej starostlivosti. Matka len výživné na maloleté dieťa prijíma, avšak tieto finančné prostriedky sú určené výlučne pre maloleté dieťa.
Každý rodič má zo zákona povinnosť vyživovať svoje dieťa. Obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Pri vyčíslení výšky výživného a určení povinného rodiča (ktorý bude podľa súdneho rozhodnutia výživné k rukám druhého rodiča hradiť) súd prihliada na rôzne faktory, a to najmä na to, kto sa o dieťa v prevažnej miere stará. Osobná starostlivosť o dieťa je tiež akoby istou hodnotou, ktorou rodič prispieva na výživu dieťaťa, preto ju súd zohľadňuje. V súdnom konaní, v ktorom súd rozhoduje o rozsahu a výške vyživovacej povinnosti, prihliada súd predovšetkým na to, ktorý z rodičov sa o dieťa osobne stará po väčšinu času (§ 62 ods. 4 ZR).
Výživné sa povinne určuje iba pri výlučnej starostlivosti jedného z rodičov. Pri striedavej a spoločnej starostlivosti nemusí byť zásadne vôbec určené. Pri striedavej starostlivosti výživné môže alebo aj nemusí byť určené, rodičia si výšku výživného buď určia sami, alebo ju určí súd. Pri spoločnej starostlivosti oboch rodičov, čo je nová forma starostlivosti účinná od roku 2023, súd nevykonáva dokazovanie ohľadne výživného. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. V prípade vyššej životnej úrovne jedného z rodičov bude tento povinný „doplatiť“ k rukám druhého rodiča istú sumu výživného na dieťa, aby malo toto zabezpečenú porovnateľnú životnú úroveň u každého z rodičov.
Každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30 % zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona. Teda aj keby bol rodič bez práce, aj tak musí hradiť na dieťa aspoň tzv. minimálne výživné. Výška minimálneho výživného sa odvíja od sumy životného minima, ktorá je stanovená zákonom o životnom minime. Napríklad, na rok 2024 (od 01.07.2024 do 30.06.2025) je výška životného minima jednej plnoletej osoby stanovená na 273,99 EUR mesačne. Súd skúma aj jednotlivé výdavky oboch rodičov, pričom neberie do úvahy tie výdavky, ktoré nebolo nevyhnuté vynaložiť, napríklad kúpa drahého mobilného telefónu. Výživné má totižto zo zákona prednosť pred akýmikoľvek inými výdavkami rodiča (§ 62 ods. 5 ZR). Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť.
Ďalej súd prihliadne aj na odôvodnené potreby oprávneného (maloleté dieťa), ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie (§ 75 ods. 1 ZR). Výška výživného je tiež v zmysle judikatúry ohraničená vekom a výdavkami dieťaťa. Výdavky musia byť odôvodnené, bežné a akceptovateľné. Prípustné sú i osobitné výdavky, ak má dieťa osobitné potreby (napríklad zdravotné). Výživné slúži na uspokojovanie základných potrieb, akými sú ošatenie, bývanie, kultúrne, vzdelávacie, športové a rekreačné potreby; je to zabezpečovanie všetkých životných potrieb nevyhnutných pre všeobecný telesný a duševný rozvoj, pre prípravu na uplatnenie sa v živote.
Skutočnosť, že nejde presne vyčísliť všeobecné tabuľky na určovanie výšky výživného, zhrnul Najvyšší súd Slovenskej republiky: „Určenie výšky výživného na maloleté dieťa je vždy výsledkom posúdenia vysoko individuálnych, jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach.“ Predsa však možno nájsť aspoň orientačné čísla. Podľa zaužívanej súdnej praxe platí, že výživné, ktoré hradí povinný rodič na všetky deti, ku ktorým má vyživovaciu povinnosť, by malo predstavovať 20-30% jeho čistého príjmu, samozrejme s prihliadnutím na individuálne okolnosti každého konkrétneho prípadu.
Súd môže tiež určiť povinnosť tvorby úspor, ale iba ak to majetkové pomery povinného rodiča dovoľujú. V takom prípade súd uvedie pri určení výživného sumu výživného, ktorá je určená na tvorbu úspor, a uloží povinnému rodičovi, aby túto sumu poukazoval na osobitný účet maloletého dieťaťa, ktorý v prospech neho zriadi rodič, ktorému bolo maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti. Platí, že právo na výživné sa nepremlčuje, ale práva na jednotlivé opakujúce sa plnenia výživného a ostatné práva na peňažné plnenia vyplývajúce zo zákona o rodine sa premlčujú. V prípade omeškania povinného s plnením výživného určeného rozhodnutím súdu, má oprávnený právo požadovať úroky z omeškania z nezaplatenej sumy podľa predpisov občianskeho práva.
Trvanie Vyživovacej Povinnosti a Zmena Pomerov
Plnenie vyživovacej povinnosti rodičov voči deťom je ich zákonnou povinnosťou, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť (§ 62 ods. 1 ZR). Z uvedeného všeobecného určenia opäť vyplýva, že bude záležať na konkrétnych pomeroch dieťaťa, hoci už aj plnoletého. Posúdenie, či je dieťa schopné samo sa živiť závisí od okolností konkrétneho prípadu. Vo všeobecnosti je za schopnosť sám sa živiť možné považovať situáciu, kedy je dieťa z vlastných príjmov stabilne schopné uhrádzať svoje opodstatnené životné náklady. Určité príležitostné príjmy preto nie sú postačujúce. Pri posúdení, či je dieťa schopné samo sa živiť, sa zohľadňuje napríklad, či sa sústavne pripravuje na výkon povolania (napr. denné štúdium na vysokej škole), ale napríklad aj jeho zdravotný stav, schopnosť vykonávať prácu, majetkové pomery a pod.
Kde je hranica medzi umožňovaním a pomáhaním?
Vyživovacia povinnosť rodiča do 25 rokov jeho dieťaťa je v slovenskej legislatíve veľmi častý mýtus. Práve ustanovenie § 62 ods. 1 ZR určuje dĺžku vyživovacej povinnosti, a to do momentu, keď je dieťa schopné samostatne sa živiť. V tom prípade sa skúmajú viaceré faktory, ktoré je nutné naplniť, aby sa dieťa pokladalo za samostatné, nakoľko je to u každého individuálne. K danej skutočnosti prikladáme aj rozhodnutie súdu R 86/1967, ktoré uvádza: „Schopnosť dieťaťa samo sa živiť nezávisí od dosiahnutia určitej vekovej hranice; niet teda dôvodu na to, aby bolo plnenie vyživovacej povinnosti rodiča k dieťaťu obmedzované pred dosiahnutím určitej vekovej hranice dieťaťa.“ Dieťa je prevažne samostatné v momente, keď je schopné samostatne sa živiť a pokrývať všetky nevyhnutné potreby pre život zo zdrojov práce, na ktorú je psychicky a fyzicky spôsobilé.
V prípade plnoletého dieťaťa, ktoré už pracuje a vie si zabezpečiť príjem, je možné podať na súd návrh na zrušenie vyživovacej povinnosti. Iná situácia je v prípade študenta, ktorý sa pripravuje na povolanie. Tu tiež neplatí, že veková hranica 26. roku života dieťaťa by mala byť bez ďalšieho automaticky dôvodom na zrušenie vyživovacej povinnosti. Právna teória i prax sa zhodujú na tom, že vyživovacia povinnosť rodiča voči jeho plnoletému dieťaťu, ktoré stále študuje, zaniká až vtedy, keď dieťa úspešne ukončí vysokú školu v určitom študijnom programe (t. j. dosiahne najvyšší možný stupeň vzdelania v určitom odbore - typicky magister, inžinier, doktor medicíny). Avšak, ak dcéra, ktorá externe študuje, popri tom si privyrába, môže to ovplyvniť jej nárok na výživné. Ak študujúca dcéra začala pracovať na plný úväzok v jednej firme, jej nárok na výživné už nemusí byť v súlade so zákonom, pretože sa predpokladá, že je schopná sama sa živiť. V takomto prípade bude potrebné podať návrh na súd na zrušenie výživného.
V prípadoch zdravotne postihnutých detí rodičov, vyživovacia povinnosť trvá aj po celý ich život, ak nie sú schopné samostatne sa živiť. Nepriaznivý zdravotný stav môže ovplyvniť schopnosť dieťaťa zabezpečiť si prostriedky na živobytie. Nepriaznivý zdravotný stav ako dôvod na pokračovanie nároku na výživné aj po dovŕšení plnoletosti sa opakovane vyskytuje aj v rozhodovacej praxi súdov. Napríklad podľa nálezu Ústavného súdu ČR zo dňa 13. marca 2013, sp. zn. I.US 2306/12: „Objektívna nemožnosť dieťaťa živiť sa samostatne z dôvodu ťažkého zdravotného postihnutia vedúceho až k pozbaveniu spôsobilosti na právne úkony, nemôže byť pričítaná na ťarchu tohto dieťaťa v tom zmysle, že by po priznaní sociálnych dávok už nemalo mať právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov (a že by nemalo mať právo na výživné zo strany rodiča).“ Takto znevýhodnené dieťa si svoje postihnutie nespôsobilo a naopak potrebuje pomoc po všetkých stránkach, aby jeho život bol čo najviac znesiteľný v rámci už tak značne obmedzených možností. Dôsledky (aj majetkové, t. j. vyživovacia povinnosť) takého postihnutia dieťaťa preto musia ísť na ťarchu toho, kto (ako racionálna bytosť) dieťa na svet, dobrovoľne a pri vedomí si všetkých možných dôsledkov, priviedol, teda rodiča, pokiaľ to samozrejme jeho majetkové možnosti objektívne umožňujú.
Pomery v rodine sa môžu časom zmeniť, v takom prípade možno podať opäť návrh na určenie výživného - na zvýšenie výživného alebo zníženie výživného. Pri zmene pomerov sa prihliada na vývoj životných nákladov, na fakt, že pribudla ďalšia vyživovacia povinnosť rodičovi, napríklad, uplynul značný čas od poslednej úpravy (od dohody alebo od súdneho rozhodnutia). S vekom rastú náklady. Taktiež sa prihliada na iné zmeny majetkovej či sociálnej situácie rodiča - napríklad, rodič začal žiť s novým partnerom, ktorý prispieva na domácnosť, rodič nadobudol významný dar, alebo nový druh príjmu. V prípade maloletého dieťaťa súd môže zvýšiť výživné i bez návrhu rodiča. Pre plnoleté dieťa, ktoré už dosiahlo vek 18 rokov a bolo súdom zverené do starostlivosti jedného z rodičov, ale následne začalo žiť s druhým rodičom, platí, že pokiaľ nedošlo neskôr k prijatiu iného súdneho rozhodnutia, pôvodné rozhodnutie je aj naďalej záväzné a rodič, ktorý bol povinný platiť výživné, je naďalej povinný prispievať v zmysle tohto rozsudku. Po dosiahnutí plnoletosti však môže prispievať na účet plnoletého dieťaťa. Vzhľadom na zmenu pomerov, môže plnoleté dieťa podať na súd návrh na úpravu vyživovacej povinnosti, aby súd zaviazal príslušného rodiča platiť mu výživné.
Vymáhanie Výživného zo Zahraničia a Medzinárodné Aspekty
Ak povinný rodič žije v inej krajine EÚ a oprávnená osoba chce žiadať o výživné alebo ho od niekoho z inej krajiny EÚ poberať, uplatňujú sa pravidlá EÚ. Sú to najmä nariadenie Rady (ES) č. 4/2009 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a spolupráci vo veciach vyživovacej povinnosti, a haagsky protokol z roku 2007 o rozhodnom práve pre vyživovaciu povinnosť, ktorý sa vzťahuje na takéto prípady. Tieto právne predpisy stanovujú, kde je možné požiadať o výživné a ktoré právne predpisy sa uplatňujú. Napríklad, nie vždy sa právne predpisy musia nevyhnutne riadiť právom krajiny, v ktorej ste požiadali o rozvod. Pravidlá EÚ umožňujú, aby si manželia alebo partneri za určitých podmienok spoločne rozhodli, ktorý súd by sa mal ich prípadom zaoberať a ktoré právne predpisy sa na výživné v ich prípade uplatňujú. Ak raz súd v jednej krajine EÚ vydá rozhodnutie o výživnom, toto rozhodnutie bude vykonateľné vo všetkých ostatných krajinách EÚ. Všetky krajiny EÚ uznali rozhodnutia o výživnom za vykonateľné.
So žiadosťou o pomoc pri vymáhaní výživného zo zahraničia je možné obrátiť sa na Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže (www.cipc.gov.sk). Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže (ďalej len „Centrum“) plní úlohy orgánu určeného na vykonávanie medzinárodných dohovorov a právnych aktov Európskej únie upravujúcich cezhraničné vymáhanie výživného zo zahraničia. Na Centrum sa môže obrátiť oprávnený rodič v prípade, ak je výživné určené rozhodnutím slovenského súdu a povinná osoba si ho nepravidelne, respektíve vôbec neplní.
Pri prvotnom kontakte žiadateľ opíše svoj problém a následne zašle Centru pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže žiadosť o pomoc pri vymáhaní výživného z cudziny a rozsudok o určení výživného. Referent Centra vysvetlí žiadateľovi postup vymáhania zo zahraničia, ktorý sa líši v závislosti od krajiny, kde sa nachádza povinná osoba. Žiadateľovi je vysvetlené, aké dokumenty je potrebné pripraviť a akým spôsobom si ich môže zabezpečiť. Keď je žiadosť kompletná, Centrum ju postúpi do zahraničia na ďalšie konanie. Toto konanie prebieha podľa právneho poriadku daného štátu a Centrum má preto obmedzené možnosti toto konanie ovplyvniť alebo urýchliť. Úspešnosť vymáhania výživného závisí od viacerých skutočností, najmä od postupov danej krajiny, ekonomickej situácie a ochoty povinného, pružnosti rozhodovania súdov a iných orgánov a od iných okolností prípadu. Centrum zároveň žiadateľov poučí o možnosti požiadať príslušný úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v mieste bydliska oprávneného o náhradné výživné, ak výživné nie je povinným riadne platené. Centrum pre dané konanie vydáva potrebné potvrdenie. Žiadateľ je v priebehu procesu povinný s Centrom náležite spolupracovať, priebežne predkladať vyžadované doklady a poskytovať pravdivé informácie. Centrum žiadateľom poskytuje pomoc a asistenciu v priebehu celého konania. Ak žiadateľ potrebuje konzultovať dodatočné informácie, môže sa obrátiť na svojho právneho zástupcu.
Cestovanie Maloletého Dieťaťa do Zahraničia: Doklady a Súhlas Rodičov
Pre každé maloleté dieťa platí, že môže vycestovať jedine s platným cestovným dokladom. Tým je samozrejme cestovný pas alebo občiansky preukaz. Nakoľko držiteľom občianskeho preukazu môže byť od roku 2019 aj občan mladší ako 15 rokov, vie byť tento doklad na cesty do zahraničia alternatívou ku cestovnému pasu. V prípade, ak má rodič a maloleté dieťa iné priezvisko, odporúča sa pribaľte si so sebou pre istotu aj rodný list. Túto záležitosť neupravujú žiadne predpisy EÚ. O tom, či dieťa musí mať úradné povolenie podpísané jeho rodičmi alebo zákonnými zástupcami, rozhoduje každá krajina EÚ samostatne. Preto je kľúčové skontrolovať si presné pravidlá pre krajiny, do/z ktorých sa cestuje. Vždy sa odporúča overiť na zastupiteľskom úrade štátu návštevy, či okrem cestovného dokladu nebude vyžadovaný tiež písomný súhlas rodičov (zákonného zástupcu), v akej forme a jazyku, a či podpis musí byť overený notárom, alebo je postačujúci len jednoduchý súhlas rodiča (zákonného zástupcu). Na stránke Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR je zároveň možné stiahnuť si splnomocnenie na sprevádzanie dieťaťa cudzou osobou pri ceste do zahraničia v slovenskom aj anglickom jazyku.
Je dôležité rozlišovať medzi dočasným a trvalým vycestovaním dieťaťa do zahraničia. Pokiaľ ide o dočasné vycestovanie dieťaťa do zahraničia, napríklad výlet, či dovolenka na krátku dobu (napríklad 6 dní do Talianska, 14 dní na Srí Lanku, alebo dovolenka v Bulharsku), na takéto vycestovanie vo všeobecnosti nepotrebujete písomný súhlas druhého rodiča podľa slovenského zákona o rodine. Avšak, podľa zákona o rodine má druhý rodič právo na informácie o dieťati. To znamená, že by rodič mal otcovi poskytnúť informáciu o tom, kam s dieťaťom vycestuje. Odlišnou však bude situácia, kedy sa bude rodič s dieťaťom chcieť do zahraničia vysťahovať natrvalo. V tomto prípade by sa už nejednalo o tzv. bežnú vec týkajúcu sa maloletého dieťaťa, ako je to v prípade dovolenky, a preto by bol potrebný súhlas druhého rodiča, pretože vysťahovanie maloletého dieťaťa do cudziny je v zmysle § 35 ZR považované za podstatnú vec rodiny. Ak by rodič nemal súhlas otca dieťaťa, mohol by sa dopustiť neoprávneného premiestnenia dieťaťa, tzv. rodičovského únosu. Preto je vhodnejšie postupovať tak, že sa podá na súd návrh na udelenie povolenia s vycestovaním dieťaťa do zahraničia. Návrh musí obsahovať najmä označenie súdu (okresný súd podľa pobytu dieťaťa), označenie účastníkov (meno, priezvisko, dátum narodenia, trvalý pobyt). Následne je potrebné opísať skutkový stav, teda že sa chystáte na trvalé vysťahovanie do cudziny. Bolo by vhodné uviesť aj dôvod (napr. za prácou, za rodinou a podobne). Súd by mal skúmať, či dieťa bude mať v danej krajine, resp. mieste vytvorené vhodné podmienky na život (bývanie, strava, lekárska starostlivosť, vzdelanie a podobne). Je potrebné uviesť, aj to, že ste sa pokúšali o dohodu s otcom dieťaťa, avšak neúspešne. Napokon je v závere návrhu potrebné uviesť, čoho sa návrhom domáhate.
V prípade, že platenie výživného je potrebné nariadiť „urýchlene“, prichádza do úvahy podať návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorým by súd nariadil povinnému platiť na maloleté dieťa výživné v konkrétnej výške, a to na čas, kým súd nerozhodne o výške výživného v konaní o určení výživného (neodkladné opatrenie predstavuje len prostriedok dočasnej úpravy pomerov). Ako navrhovateľ by ste museli dôkladne odôvodniť potrebu takejto nevyhnutnej úpravy. Nariadenie neodkladného opatrenia vyžaduje splnenie podmienky, že je daná potreba bezodkladne upraviť pomery. Takáto potreba je daná naliehavosťou situácie, v ktorej vyčkávanie až na prípadné konečné rozhodnutie (vydané po riadne vykonanom dokazovaní) nemusí byť únosným, pretože by zdržanie spôsobené potrebou zachovania všetkých (vrátane procesných) postupov v konaní o veci mohlo viesť k ujme, ktorú by neskôr šlo len ťažko (ak vôbec) odvrátiť. Vo veciach starostlivosti súdu o maloleté deti je potom z uvedeného pohľadu prioritným záujmom vytvorenie, resp. za určitých okolností i obnovenie podmienok pre riadny a bezproblémový vývin dieťaťa. Tomuto cieľu je na jednej strane podriadená len obmedzená viazanosť súdu v konaniach návrhmi ich účastníkov, čo sa prejavuje v tom, že súd nemusí a často dosť dobre ani nemôže akceptovať práve riešenie problému predostreté tým či oným účastníkom konania, ale je povinný sa v tomto smere riadiť výlučne záujmom dieťaťa na preň čo najoptimálnejšej úprave, na druhej strane ale i postup pri dokazovaní v takýchto konaniach. O návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia rozhodne súd najneskôr do 30 dní od doručenia návrhu (§ 328 ods. 2 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok).
Kde je hranica medzi umožňovaním a pomáhaním?
Ak má jeden z rodičov súdom schválenú striedavú starostlivosť (tzv. pol na pol) a druhý rodič opakovane cestoval s dieťaťom do zahraničia bez jeho súhlasu a vedomia, alebo požiadal o prechodný pobyt v inej krajine taktiež bez súhlasu, došlo k porušeniu zákona o rodine (§ 35 a § 36). Medzi podstatné otázky, o ktorých musia obaja rodičia rozhodovať spoločne, patrí aj zmena pobytu dieťaťa do zahraničia, žiadosť o prechodný pobyt v inej krajine či dlhodobé vycestovanie. Ak vznikne podozrenie, že niekto sfalšoval podpis rodiča, ide o trestný čin falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery, úradnej značky a úradnej pravosti podľa § 352 Trestného zákona. Takéto konanie je trestné a odporúča sa podať trestné oznámenie na polícii. Je tiež dôležité informovať príslušný slovenský súd, ktorý rozhodol o striedavej starostlivosti, že došlo k porušeniu rozhodnutia a žiadať prijatie opatrení, napríklad zmenu úpravy styku alebo zákaz vycestovania bez súhlasu. Taktiež je vhodné kontaktovať aj zahraničné úrady (napr. cudzineckú políciu v danej krajine), že žiadosť o prechodný pobyt bola podaná bez súhlasu rodiča. Ak by sa nekonalo, môže dôjsť k trvalej zmene pobytu dieťaťa bez súhlasu, čo by mohlo ovplyvniť aj ďalšie rozhodnutia o starostlivosti.
Špecifické Požiadavky Krajín a Praktické Odporúčania
Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR (MZVEZ SR) na svojej stránke uvádza, že každý občan vrátane maloletého dieťaťa môže vycestovať do zahraničia len s platným cestovným dokladom. Odporúča sa overiť na zastupiteľskom úrade štátu návštevy, či okrem cestovného dokladu nebude vyžadovaný tiež písomný súhlas rodičov (zákonného zástupcu), v akej forme a jazyku, a či podpis musí byť overený notárom, alebo je postačujúci len jednoduchý súhlas rodiča (zákonného zástupcu). Takisto tam nájdete aj krajiny s konkrétnymi pravidlami v tejto oblasti; rozhodne si ich pozrite, nie sú všade rovnaké. Takisto si dajte pozor aj na to, či stačí občiansky preukaz, alebo je potrebný cestovný pas; treba myslieť aj na rodný list v prípade rozdielneho priezviska.
Pre vycestovanie dieťaťa do zahraničia v sprievode len jedného rodiča, starých rodičov, alebo iných dospelých, je dôležité si vopred overiť podmienky vstupu do konkrétnej krajiny. Hoci slovenský zákon neupravuje špecifické požiadavky na súhlas pri krátkodobom vycestovaní s inou osobou než rodičom, odporúča sa napísať písomný súhlas s tým, že dieťa beriete na výlet (dočasne) do konkrétnej krajiny. Uviedol by som presné obdobie a že s tým obaja rodičia (uviesť ich meno, priezvisko a narodenie) súhlasia. Podpisy by som nechal overiť a toto by som dal preložiť do angličtiny. Tento dokument potvrdzuje, že rodičia súhlasia s cestou dieťaťa. Typicky je potrebné, aby s týmto povolením súhlasili zákonní zástupcovia dieťaťa (rodičia) a ich podpisy overil notár. Notársky overené potvrdenie v anglickom jazyku o povolení cestovať môže potvrdiť ktorýkoľvek notár na Slovensku alebo matrika. Toto je obzvlášť dôležité v prípade, ak by v zahraničí nastal nejaký problém a bolo by nevyhnutné za maloletého vykonať úkony, na ktoré sú oprávnení iba jeho zákonní zástupcovia.
Uveďme si príklad mamičky, ktorá pustila svoje dieťa na dovolenku s babkou. Na dovolenke sa prihodil malý úraz, ktorý bolo potrebné ošetriť. Následne ale nemocničné zariadenie odmietlo babke dieťa vydať. Mamička si musela pre dieťa vycestovať osobne. Tento príklad slúži práve pre ilustráciu toho, že síce v bežný deň na pláži človek nemusí byť kontrolovaný a preukazovať príbuzenský vzťah ku dieťaťu, avšak v kritických situáciách je preukázanie súhlasu či príbuzenského vzťahu kľúčové. Takže nezabudnite, či už dieťa cestuje s jedným rodičom, s úplne inou osobou alebo bez sprievodu, okrem cestovných dokladov si vždy overujme aj iné potrebné dokumenty k ceste.
Niektoré krajiny majú špecifické požiadavky:
- Bulharsko: Ich orgány nevyžadujú od občanov EÚ notársky osvedčený písomný súhlas rodičov.
- Česko: Deti musia mať platný pas alebo občiansky preukaz. Pokiaľ ide o súhlas rodiča s vycestovaním, tento budete potrebovať, keďže bratranec je v zmysle zákona stále maloletý. De facto by postačoval ústny súhlas, resp. vedomosť rodičov, že dieťa bude cestovať s vami. Avšak, odporúča sa nechať si podpísať aj písomné splnomocnenie od jedného z rodičov bratranca, a to najmä z dôvodu, ak by v zahraničí nastal nejaký problém a bolo by nevyhnutné za maloletého vykonať úkony, na ktoré sú oprávnení iba jeho zákonný zástupcovia.
- Chorvátsko: Každé dieťa musí mať vlastný cestovný doklad (občiansky preukaz s fotografiou alebo pas), musí byť platný počas celého pobytu a minimálne platný v deň návratu na Slovensko. V prípade vstupu maloletých, kedy nie sú výlučne v sprievode rodičov (nie je to nevyhnutné), sa odporúča písomný súhlas zákonného zástupcu a/alebo poručníka v chorvátskej alebo anglickej verzii. Pohraničné ani policajné úrady síce takéto doklady nevyžadujú, ale odporúča sa to najmä z dôvodu straty dokladov, vyšetrovania, nehody, hospitalizácie, zablúdenia dieťaťa. Ak má dieťa iné priezvisko, odporúča sa mať kópiu/scan matričného dokladu. V prípade vycestovania dieťaťa do Chorvátska bez zákonného zástupcu (rodiča) by som Vám odporučil, aby ste podpísali splnomocnenie zákonného zástupcu v anglickom jazyku, a to najmä z dôvodu, že Chorvátsko nie je súčasťou Schengenského priestoru, a teda je potrebné rátať s pasovou kontrolou na hraniciach. Splnomocnenie Vám taktiež odporúčam podpísať pred notárom.
- Egypt: Maloletí musia mať platný cestovný doklad. Ak necestujú s oboma rodičmi, odporúča sa mať notárom overené splnomocnenie na cestovanie s dieťaťom. Podľa egyptského práva neplnoleté deti, ktoré majú (aj) egyptskú štátnu príslušnosť, nesmú opustiť krajinu bez súhlasu (egyptského) otca.
- Grécko: Maloleté dieťa bez sprievodu musí mať platný cestovný doklad (pas alebo občiansky preukaz s fotografiou) a sprievodný list o tom, že cestuje do zahraničia s vedomím rodiča/osoby, ktorá má dieťa zverené do starostlivosti.
Čo sa týka cestovného poistenia, poisťovne zvyčajne neskúmajú vzťah medzi poistenými. Napríklad, špecialistka externej komunikácie poisťovne Allianz, Helena Kanderková, uvádza, že v cestovnom poistení neskúmajú vzťah medzi poistenými. „Cestovné poistenie sa uzatvára osobitne pre každú osobu a viaže sa na rodné číslo.“ Podobne, Zuzana Zúbeková, hovorkyňa poisťovne Wüstenrot, uvádza, že ich cestovné poistenie pre rodiny a priateľov umožňuje poistiť až dvoch dospelých a dve deti do 18 rokov, a to aj bez potreby príbuzenského vzťahu. Pri jeho uzatvorení nie je potrebné predkladať žiadne potvrdenie o súhlase druhého rodiča (ak cestuje dieťa iba s jedným rodičom). Takéto splnomocnenie môže vyžadovať napríklad nemocnica, ktorá by ošetrovala dieťa pri prípadnom úraze, a to v súvislosti s poskytovaním informácií o stave dieťaťa a možnej liečbe. Okrem toho, je vhodné nezabúdať na poistenie liečebných nákladov a úrazové poistenie.
tags: #vyzivovacia #povinnost #malolete #dieta #zahranicie