Úvod: Čas, Identita a Hlboký Svet Židovských Symbolov
Kalendár nie je len matematicko-astronomická záležitosť, ale aj obraz kultúrnej a náboženskej identity, odnepamäti označujúci celý systém, akým sa „počíta čas“. História ukazuje, že kultúrne národy sa pri počítaní času vždy orientovali udalosťami, ktoré mali pre ne osobitný význam. Vyspelé staroveké národy, ako boli Asýrčania, Babylončania, Egypťania, Gréci, Rimania či Mayovia už pred tisícročiami používali kalendáre, ktoré využívali tri základné časové astronomické jednotky: deň, mesiac a rok. Starovek nepoznal nijaký spoločne záväzný kalendár a každý z kultúrne vyspelých národov mal rôzne datovanie svojich dejín. Židia rátali dni od stvorenia sveta, konkrétne od roku 3 761 pred naším letopočtom.
Vo svete bohatých náboženských symbolov si judaizmus uchováva svoje vlastné jedinečné a hlboko zakorenené znaky, ktoré sprevádzajú židovský národ po tisícročia. Tieto symboly, od prastarých rituálnych predmetov až po každodenné pripomienky viery, formujú duchovný život Židov a slúžia ako vizuálna reprezentácia hlbokých teologických a kozmologických konceptov. Pre lepšie pochopenie židovského dedičstva je kľúčové pozrieť sa nielen na Dávidovu hviezdu, ktorá je často považovaná za ústredný symbol židovskej identity, ale aj na jej historický kontext a na ostatné znaky, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou židovského života a tradície, vrátane tých, ktoré sprevádzajú prechody medzi životom a smrťou.
Magen David: Cesta Šesťcípej Hviezdy k Ikone Židovstva
Dávidova hviezda, známa v hebrejčine ako Magen David (מגן דוד), čo v preklade znamená „Dávidov štít“, je jedným z najznámejších symbolov judaizmu a židovského národa. Tento symbol má formu hexagramu - šesťcípej hviezdy pozostávajúcej z dvoch rovnostranných trojuholníkov. Názov Magen David je odvodený z tradície, podľa ktorej bol práve tento symbol použitý na vojnovom štíte kráľa Dávida (1031 až 931 pred n. l.). Romantické príbehy o Dávidovej hviezde vedú až do uličiek stredovekej Prahy, ale jej korene siahajú oveľa hlbšie do histórie a sú obklopené mnohými legendami a historickými diskusiami.
Podľa židovskej tradície bol tento symbol namaľovaný alebo vyrytý na štítoch bojovníkov kráľa Dávida. Legenda ju spája aj s izraelským kráľom Šalamúnom, podľa určitých prameňov známym aj ako najväčší mág doby, v ktorej žil. O pôvode Dávidovej hviezdy existuje niekoľko rabínskych príbehov. Tie sa pohybujú od tvaru hviezdy na štíte kráľa Dávida cez symbol na pečatnom prsteni kráľa Šalamúna až po vynález Bar Kokhby, židovského vodcu, ktorý viedol tzv. povstanie Bar Kokhby proti Rímskej ríši v roku 132 n. l. Napriek týmto pôsobivým legendám, v Biblii nie je žiadna zmienka o Dávidovej hviezde (alebo štíte). Historické a archeologické dôkazy poukazujú na to, že hexagram pôvodne nebol špecificky židovským symbolom, ale všeobecne používaným (a nábožensky interpretovaným) geometrickým obrazcom, podobne ako napríklad pentagram alebo svastika. V skutočnosti je nežidovského pôvodu a s judaizmom začal byť spájaný až v stredoveku.
Najstaršími archeologickými nálezmi s týmto znakom je náhrobný kameň Žida v talianskom Tarentume z 3. storočia a nápis na stene synagógy zo 6. storočia na území starovekého Izraela. V súvislosti s Židmi sa Dávidova hviezda po prvýkrát objavuje na židovskej pečati zo 7. storočia pred Kr., ktorá bola objavená v meste Sidon. Avšak, v židovskom náboženskom kontexte sa Dávidova hviezda po prvýkrát objavuje na náhrobnom kameni z juhotalianskeho mesta Taranto, ktorý pochádza asi z 3. storočia po Kr. Napriek jej starobylosti v archeologických nálezoch, Dávidova hviezda sa v rabínskej literatúre vôbec nespomína. Prvá zmienka o nej sa nachádza v spise karaitu Jehudu Hadasiho Eškol ha-kofer z polovice 12. storočia, kde sa uvádza, že symbol, ktorý sa nazýva Dávidov štít, je písaný pri každom anjelovi a na konci mezuzy. Z tohto textu je zrejmé, že v ranom stredoveku bola Dávidova hviezda používaná - a nielen medzi Židmi, ale aj medzi kresťanmi a moslimami - ako talizman proti démonom. David ben Jehuda, vnuk Rambana, vo svojom komentári k mystickému textu Zohar, stotožnil Dávidovu hviezdu s symbolom, ktorý používal na ochranu proti zlým duchom kráľ Dávid, a to začiatkom 14. storočia. Ako ochranný symbol sa Dávidova hviezda používala tiež v rukopisoch - možno ju nájsť aj v najstaršom dochovanom exemplári masoretského textu hebrejskej Biblie. Spočiatku bol tento symbol používaný aj rannými kresťanmi. Najviac sa však rozšíril pod vplyvom luriánskej kabaly, ktorá ho používala hlavne ako amulet. Bol by omyl zamieňať si ho s tzv. Šalamúnovou pečaťou, hoci tieto symboly sa v histórii často prekrývali alebo boli spájané. Aj keď bol tento motív zobrazený aj na niektorých súčastiach židovského Chrámu, išlo o púhu dekoráciu. Ako symbol židovstva sa objavuje až od 17. storočia. Potom získal aj mesianistický význam.
Teologický a historický význam šesťcípej hviezdy, vytvorenej prepojením dvoch trojuholníkov, je rôzne interpretovaný a azda najbližšie bude teória, pripisujúca pôvod Strednému východu, kde trojuholník (a nielen v židovskej kultúre) je znamením prinášajúcim šťastie. Ide o symbol stvárňujúci makrosvet a vesmírnu rovnováhu. Sú v ňom zobrazené štyri živly - oheň, voda, vzduch a zem. Toto spájanie s prírodnými elementmi a kozmickými princípmi naznačuje hlbokú metafyzickú vrstvu. V kontexte kabalistickej tradície, ktorá zohrala kľúčovú úlohu v popularizácii Dávidovej hviezdy, sa jej symbolika ďalej prehlbuje. Podľa kabalistických učení „Tri matky“ hebrejskej abecedy (alef, mem a šin) tvoria prvý kľúč k bližšiemu poznaniu. Tieto písmená boli stvorené ako prvé zo všetkých 22 písmen. Keď spojíme „mem“ a „šin“, dostaneme slovo „šém“, v preklade „meno“, v ktorom sa nespája len voda a oheň, ale súčasne aj nebo so zemou. Tento mystický spoj predstavuje vzťah Boha s človekom a človeka s Bohom, zdôrazňujúc vzájomnú prepojenosť. Grafickým znázornením tak dostaneme dva navzájom sa prelínajúce trojuholníky - šesťcípu hviezdu. Mekubbalim, čiže stúpenci kabaly, tvrdia, že tento symbol má magickú moc, čo odráža jeho amuletový charakter v niektorých obdobiach. Hviezda pozostáva z dvoch prepletených trojuholníkov: jeden ukazuje na Boha a druhý na človeka, čo symbolizuje vzťah medzi nimi - „prienik dvoch sfér“. Podľa Franza Rosenzweiga, v jeho diele Star of Redemption z roku 1912, šesť bodov hviezdy predstavuje dve triády: stvorenie, zjavenie a vykúpenie spolu s Bohom, Izraelom a svetom pohanov. Eder, vo svojej práci The Star of David, s. 73, ich alternatívne charakterizuje tak, že predstavujú šesť aspektov Božieho Ducha podľa Izaiáša 11:2. Kabala ďalej učí, že šesť bodov označuje rozsah Božej zvrchovanosti, symbolizujúc sever, juh, východ, západ, hore a dole, čo zahŕňa celú existenciu a všetky smery. Táto komplexná symbolika ukazuje, že Dávidova hviezda je oveľa viac než len jednoduchý geometrický tvar; je to vizuálna reprezentácia hlbokých teologických a kozmologických konceptov v judaizme.
Dávidova hviezda, hoci má staroveké korene, sa používala pomerne zriedkavo v židovskom kontexte až do neskorého stredoveku. Jej cesta k pozícii univerzálneho symbolu židovstva je fascinujúcim príbehom plným historických zvratov a legiend. Najstaršia písomná židovská zmienka o ňom pochádza z 12. stor. n.l., čo potvrdzuje, že hoci mohla existovať skôr, jej význam nebol centralizovaný. Podľa rozšíreného názoru, ktorú však neskôr spochybnil český historik Alexander Putík, udelil v roku 1354 cisár Karol IV. pražským Židom právo používať vlastnú zástavu, na ktorej bola umiestnená Dávidova hviezda a pentagram, zvaný Šalamúnova pečať. Túto domnienku vyvrátil Alexander Putík, ktorému sa podarilo vystopovať jej pôvod až k nespoľahlivej Kronike českej Václava Hájka z Libočan. Podľa Putíka dostali Židia právo používať veľkú zástavu až za vlády Vladislava Jagelovského v rokoch 1471 - 1490. Putík sa domnieva, že Dávidova hviezda sa spolu so Šalamúnovou pečaťou dostala na zástavu pražskej židovskej obce až po roku 1527.
Skutočnosťou však je, že symbol sa skutočne začal hojne objavovať v stredovekej Prahe. Objavil sa na zástavách nesených na počesť korunovácie Vladislava Jagelovského, je ním ozdobená Staronová synagóga, Židovská radnica a bola tiež na pečatidle židovskej obce. Už predtým sa však používala v tlači - prvá modlitebná kniha (sidur) vôbec, pochádzajúca z pražskej Gersonidovskej tlačiarne z roku 1512, má na obale veľkú Dávidovu hviezdu. Neskôr bol do centra hviezdy vkladaný tzv. „židovský klobúk“; takúto formu možno doložiť až od roku 1620, je však nepochybne staršieho pôvodu. Putíkovi sa podarilo spochybniť pravdivosť historky, ktorá hovorí, že právo používať zástavu s Dávidovou hviezdou a klobúkom udelil Židom cisár Ferdinand III.
Od 17. storočia sa Dávidova hviezda začala šíriť z Prahy do celej Európy. Od 18. storočia sa začala používať ako symbol židovského náboženstva, nachádzame ju na židovských náhrobkoch a v tlači. Stala sa všeobecne uznávaným náprotivkom kresťanského kríža a moslimského polmesiaca. Ako jednoduchý symbol židovstva však bola hviezda všeobecne prijatá až v 19. storočí. Celkom nový význam nadobudla Magen David v roku 1897, keď sa stala znakom sionistov. Ruku v ruke s postupnou emancipáciou Židov v 19. storočí kráčal aj rozmach antisemitizmu. Reakciou naň bol vznik sionistického hnutia, ktoré si stanovilo za cieľ vytvorenie nezávislej židovskej domoviny. Ani v 20. storočí však Dávidova hviezda neprišla o svoju náboženskú symboliku. V najtemnejšom období židovských dejín, v nacistickom Nemecku a na ním okupovaných územiach, slúžila Dávidova hviezda ako tzv. „židovské znamenie“. Od 6. septembra 1941 museli byť všetci Židia starší ako 6 rokov povinne označení žltou hviezdou so slovom Jude (nem. Žid) uprostred. Tento symbol, ktorý mal kedysi ochrannú a mystickú silu, sa tak stal nástrojom perzekúcie a poníženia. Po vzniku štátu Izrael sa rozhodnutím Dočasnej štátnej rady z 28. októbra 1948 Dávidova hviezda začala používať na štátnej vlajke obnoveného Izraela. Dnes sa Dávidova hviezda nachádza na vlajke štátu Izrael, čím symbolizuje národnú suverenitu a nezdolného ducha židovského národa. Tento symbol môžeme vo všeobecnosti považovať za niečo ako menovku na dverách židovských domov, ktorá jasne označuje príslušnosť k židovskej identite.
Menora: Staroveké Svetlo a Symbol Nádeje
Napriek všeobecne rozšírenej mienke, že najstarším židovským symbolom je židovská hviezda, Magen David, je ním v skutočnosti sedemramenný svietnik menora. Menora je preukázateľne starším symbolom Židov. Svietnik tohto tvaru bol používaný v chráme a návod na jeho zhotovenie je presne popísaný v Tóre, konkrétne v Knihe Exodus 25:31-40. Táto starodávna lampa symbolizovala Božiu prítomnosť v chráme. Kohanim (kňazi) zapaľovali svietnik každý večer a vyčistili ho každé ráno, keď doliali aj potrebné množstvo olivového oleja na svietenie. Menora, ako symbol židovského národa, je aj symbolom svetla, ktoré má Izrael priniesť všetkým národom. Je to pripomienka duchovného svetla a múdrosti, ktorú židovský národ zdieľa so svetom. V dnešnej dobe nahrádza menoru v synagógach ner tamid - večné svetlo. Menora tak predstavuje trvalé spojenie s Bohom a neustále šírenie duchovného osvietenia, čo je dôležitým aspektom židovskej viery a identity, prechádzajúcej z generácie na generáciu od počiatku.
Mezuza: Pripomienka Božej Prítomnosti na Prahoch Domovov
Mezuza (z hebrejčiny rám dverí) nepredstavuje talizman prinášajúci šťastie, ani nemá nič spoločné s krvou baránka, ktorou sa potierali rámy dverí noc pred odchodom z Egypta. Je to skôr nepretržitá pripomienka Božej prítomnosti. Schránka mezuzy, či už kovová, alebo z iného materiálu, obsahuje verše zo „židovského vyznania viery“ Šema Izrael. Ide o biblické pasáže z Tóry, konkrétne z Deuteronómia 6:4-9 a 11:13-21, ktoré zdôrazňujú jednotu Boha a povinnosť milovať Ho celým srdcom, dušou a silou. Tieto verše tiež prikazujú učiť ich deti a písať ich na prahy domov.
Umiestnenie mezuzy na ráme dverí je micva, vychádzajúca z Tóry, konkrétne z Deuteronómia 6:9. Zaujímavý je aj spôsob umiestnenia mezuzy na dvere. Vždy je umiestnená na pravej strane dverí tak, aby sa jej prichádzajúci, pri vchádzaní do miestnosti, mohli dotknúť a vyjadriť úctu Božej prítomnosti. Tradične sa umiestňuje šikmo, pričom horná časť smeruje dovnútra domu, čo symbolizuje, že Boh je s nami, či už vchádzame alebo odchádzame, a tiež spája dva názory rabínov, či má byť mezuza umiestnená horizontálne alebo vertikálne. Takýmto spôsobom mezuza slúži nielen ako ochranný symbol, ale predovšetkým ako každodenná pripomienka viery a spojenia s Bohom pre každého obyvateľa domu, ktorý sa narodil do židovskej tradície a v nej žije.
Cicit a Talit: Vlákna Viery a Modlitebné Rúcha
Cicit a Talit (z hebrejčiny strapce a modlitebný šál) už nie sú až také všeobecne známe židovské symboly a viažu sa skôr k náboženským povinnostiam. Dôležité sú najmä strapce (cicit), ktoré majú byť trvalou pripomienkou na prikázania a ich nosenie prikazuje Tóra v Knihe Numeri 15:38-40. V prikázaní sa spomína aj modrá, alebo tyrkysová niť (techeilet), ktorá má byť súčasťou strapca. V minulosti sa techeilet získaval z morskej slimáky, ale znalosť jeho prípravy sa v priebehu storočí stratila. Dnes sú strapce väčšinou iba biele, hoci v posledných desaťročiach došlo k oživeniu záujmu o opätovné používanie techeilet.
Viazanie uzlov na cicit sa riadi komplikovanou procedúrou, ktorá má náboženský a numerický význam. Každý uzol a vinutie má špecifický počet a poriadok, ktoré sú symbolické a odrážajú rôzne kabalistické a halachické interpretácie prikázaní. Keďže prikázanie nosiť cicit sa vzťahuje len na odev štvorhranného tvaru, umiestňujú sa cicit na talit, ktorý má presne takýto tvar. Talit, alebo modlitebný šál, môže byť vyrobený z akejkoľvek látky, okrem kombinácie vlny s ľanom, ktorá je pre Židov všeobecne zakázaná, známa ako šaatnez. Samotný talit nemá žiaden špeciálny náboženský význam, je to len rúcho, ktoré slúži na prichytenie cicit. Jeho úlohou je prichytenie cicit, ktoré sú skutočným náboženským symbolom a pripomienkou. Talit s cicit sa nosí spolu s tefilin počas rannej modlitby. Ortodoxní Židia nosia kratší talit, známy ako talit katan, aj pod oblečením po celý deň, aby neustále plnili prikázanie. Tieto symboly tak nepretržite sprevádzajú Žida narodeného do viery a pripomínajú mu jeho záväzky a spojenie s božskými prikázaniami.
Tefilin: Sväté Schránky na Ruke a Čele
Tefilin, niekedy prekladané ako fylaktéria, čo tomu, kto tefilin nepozná, veľmi nepomôže a navyše to nie je ani presný preklad, predstavuje ďalší dôležitý rituálny predmet. Pôvod slova tefilin je odvodený z rovnakého slovného koreňa, ako má hebrejské slovo tefila, znamenajúce modlitba. Šema, konkrétne verše z Deuteronómia 6:8, prikazuje pripevniť si slová prikázania na ruku a medzi oči. Priväzovaním si tefilin pri modlitbe toto prikázanie plníme.
Tefilin sú malé kožené schránky, v ktorých sú uložené časti zvitkov Tóry. Konkrétne obsahujú verše Šema (Dt 6:4-9), Ve-haja im šamoa (Dt 11:13-21), Kadeš li (Ex 13:1-10) a Ve-haja ki jevyecha (Ex 13:11-16). Existujú dva druhy tefilin: jeden sa upevňuje na ruku (tefilin šel jad) a druhý na čelo (tefilin šel roš). Upevňujú sa koženými remienkami podľa presne stanoveného postupu, ktorý zahŕňa recitovanie požehnaní a špecifické ovinovanie remienkov okolo ruky a prstov, symbolizujúce pevné puto s Bohom a Jeho prikázaniami. Tento akt slúži ako fyzická a duchovná pripomienka vernosti Tóre a sústreďuje myseľ na modlitbu, čím spája jednotlivca s prastarými zmluvami a povinnosťami. Je to symbolická prax, ktorá neustále pripomína pôvod a záväzky narodených do židovského národa.
Kipa (Jarmulka): Vonkajší Znak Úcty a Tradičnej Identifikácie
Asi najtypickejším a všeobecne známym vonkajším znakom Židov, ktorý však nemá veľmi veľký náboženský význam v zmysle priameho prikázania z Tóry, je malá čiapočka, ktorá sa nosí približne na temene hlavy, v našich končinách známa ako jarmulka. V hebrejčine je jej názov kipa. Zvyk Židov nosiť kipu počas modlitby, a tak vzdať úctu Bohu, pochádza asi z prastarých obyčajov východných kultúr. Je to v protiklade k západným kultúram, kde sa na znak úcty naopak prikrývka hlavy dáva dole.
Historici a rabíni ponúkajú rôzne vysvetlenia pre tento zvyk. V starom Ríme nosilo čiapku služobníctvo, a tak Židia podobne nosením kipy ukazujú, že sú trvalými služobníkmi Božími. V stredoveku sa pozeralo na kipu ako na pripomienku na neustálu Božiu prítomnosť nad nami. Akýkoľvek je dôvod nosenia kipy, je to skôr tradícia a nesúvisí s náboženskými prikázaniami, avšak stala sa dôležitou vizuálnou identifikáciou židovského muža, symbolizujúcou jeho zbožnosť a úctu k Stvoriteľovi. Kipa je teda jedným z prvých viditeľných znakov, ktoré človek narodení do židovského spoločenstva prijíma a nosí počas svojho života.
Židovské Symboly Smrti a Večnosti na Náhrobných Kameňoch
Židovská tradícia pripisuje veľký význam úcte k zosnulým a ich pamiatke, čo sa prejavuje aj v usporiadaní cintorínov a náhrobných kameňov, známych ako macevy. Cintoríny sú často charakteristické tým, že muži a ženy sú pochovávaní zmiešane. Na neologických cintorínoch sa v minulosti stavali aj pompézne rodinné hrobky. Ďalším znakom neologických náhrobných kameňov je jazyk, v ktorom sú epitafy písané. V niektorých prípadoch sú židovské cintoríny priamo v areáli mestského cintorína spolu s nežidovským obyvateľstvom, aj keď v niektorých obdobiach a lokalitách vládla aj separácia. Napríklad v jednej lokalite bola až do roku 1939 židovská časť rozdelená na evanjelickú a katolícku časť, pričom všetky hroby boli zmiešané. V iných prípadoch sa tu nachádza až do 400 hrobov, vrátane detských hrobov, ktoré sa dajú nájsť i medzi hrobmi dospelých.
Maceva - Náhrobný kameň ako svedectvo
Nápis na náhrobnom kameni je jeho neoddeliteľnou súčasťou. Podľa židovského práva a v súlade s pravidlami stanovenými na cintoríne, kde bol zosnulý pochovaný, na náhrobníku musí byť napísané meno, dátum narodenia a dátum úmrtia. V hornej časti bývajú napísané, aj keď to nie je povinné, dve hebrejské písmená "פ ט" (po tamun), ktoré znamenajú "tu leží", prípadne "נ פ" (po nikbar), ktoré znamenajú "tu je pochovaný". Pod nimi býva napísané meno zosnulého a zosnulého otca, niekedy môže byť aj meno manželky zosnulého. Narodenie a smrť zosnulého sú napísané hebrejčine, neskoršie kombinované hebrejsko-nemecky, prípadne hebrejsko-maďarsky a hebrejsko-slovensky. Na niektorých je meno pochovaného písané latinkou. Text epitafu je vyrytý, niekedy farebne zvýraznený, napr. čiernou farbou, alebo zlatou či bielou farbou.
V spodnej časti pamätníka je zvykom písať hebrejské písmená „ה ב צ כ ת“, ktorých obsah znie: „Nech je Tvoja duša zviazaná vo zväzku živých u Hospodina, Tvojho Boha“. Ďalšie nápisy nie sú povinné, ale často sa na starších macevách vyskytujú texty na počesť zosnulého. Na maceve môže byť krátka báseň, prípadne verš, žalm, text z Tóry. Každý nápis na maceve musí byť schválený rabínom. Podľa židovského práva nemusí byť na maceve napísané všetko, čo chceme povedať o zosnulom. V minulosti boli macevy hlavne z pieskovca, bohato zdobené, niektoré celé zapísané textom. Macevy boli jednoduché z pieskovca, neskoršie vyhotovené z mramoru, betónu, prírodného kameňa, ale aj vzácne, dovezené z iných krajín, ako je švédska žula. Náhrobné kamene majú rôznu formu, väčšinou sú z podstavca a stély. Niekedy sa náhrobný kameň skladá z dvoch stél. Mužovo meno je poväčšine na hornej časti stély, ženino na spodu pri podstavci. Vyskytujú sa tu aj veľmi netypické, ako napríklad tri stĺpové hroby alebo náhrobné kamene v tvare zlomeného stĺpu, ktoré symbolizujú predčasne ukončený život. Aj keď sa tu vyskytuje ornamentálna výzdoba, princíp vyobrazenia ľudských postáv na tomto cintoríne nebol porušený. Kamene sú zhotovované od viacerých majstrov kamenárov, ako napríklad z Trenčína, kde bol výrobcom Haasz Géza, alebo z Ostravy od M. Náhrobné kamene postavené v priebehu druhej polovice 20. storočia sú zvyčajne jednoduchšie, s minimálnou výzdobou. V mnohých prípadoch sú to len pomníky, ktoré sú venované umučeným členom rodiny v koncentračných táboroch, a tak im pozostalí dali vystavať tieto pietne miesta. Tieto náhrobné kamene sú často písané slovensky, bez vyobrazenia symbolov, čo odráža tragédiu a snahu o jednoduché, dôstojné uctenie pamiatky.
Špecifické Symboly na Macevách
Na niektorých starších náhrobných kameňoch je možné vidieť jednotlivé symboly, ktoré nesú hlboký význam a informujú o rodovej príslušnosti alebo povahe zosnulého.
Dávidova hviezda: Dávidova hviezda (מגן דוד) je najviac vyskytujúcim symbolom na pomníkoch staršieho i novšieho dáta. Môžeme ju vidieť vyrytú, členenú plasticky, alebo ako hexagram v kruhu. Hoci je dnes dominantným symbolom židovstva, jej interpretácia je problematická, keďže historicky nebola výhradne židovským symbolom. Napriek tomu sa rozšírila v 19. storočí a stala sa spoločným znakom, spájajúcim Židov s nežidmi a odkazujúcim na celosvetové židovské spoločenstvo. Pražská židovská obec v 17. - 18. storočí sa už oficiálnym znakom židovského spoločenstva so svojou zástavou s Dávidovym štítom, vítala cisára Ferdinanda I. Najväčšie šírenie zažil hexagram v 19. storočí, čo potvrdzuje jeho postavenie ako silného symbolu identity pre tých, ktorí sa narodili ako Židia a žili svoj život v rámci židovskej kultúry.
Kohanim - Žehnajúce Ruky: Jedným z najvýznamnejších rodových symbolov sú dve žehnajúce ruky, ktoré majú prsty spojené po dvoch - palcami, ukazovákmi a prostredníkmi sa vzájomne dotýkajú. Tento symbol označuje hrob potomka z kmeňa kohenov, teda potomka z kňazského kmeňa. Kohenom je v židovskom práve zakázané styk s mŕtvym a účasť na pohrebnej bohoslužbe, s výnimkou pohrebu najbližších členov rodiny, kedy zákaz musia porušiť. Priezviská ako Cohen, Kahn, Kohn, Kahan atď. často svedčia o pôvode z tohto kmeňa (Newman - Sivan 2004: 92-93).
Leviti - Džbán: Ďalším dôležitým rodovým symbolom je nádoba alebo džbán, ktorá symbolizovala očistenie. Táto nádoba sa používala na umývanie rúk kňazov (Kohanim) Levými pred vykonávaním chrámových služieb. Symbol džbánu sa tak vzťahuje na potomkov kmeňa Levého, ktorí pôsobili ako chrámoví speváci a hudobníci, alebo ako učitelia. Títo potomkovia boli označovaní priezviskami ako Levy, Levence, Lewis, Löwy a podobne (Newman - Sivan 2004: 99).
Symboly života a smrti: Na mnohých náhrobkoch je najviac využívaný symbol smutnej vŕby, ktorá je symbolom života ale i smrti a často vizuálne odkazuje na smútok, ktorý svet smrťou zosnulého prežíva. Iným dojemným symbolom je zlomená ruža, ktorá symbolizuje krátky, predčasne ukončený život. Tieto symboly, zobrazené na macevách, poskytujú pohľad na vzťah komunity k životu a strate.
Pergamenová listina: Niekedy je na náhrobnom kameni vyobrazená pergamenová listina so zvinutými okrajmi, čo môže symbolizovať učenie Tóry, vzdelanosť zosnulého alebo jeho spojenie s písomnou tradíciou.
Úcta k Hrobom a Ich Ochrana
Navštevované sú hlavne novšie hroby z druhej polovice 20. storočia, zatiaľ čo niektoré staršie hroby nikto nenavštevuje. Na niektorých hroboch je možné vidieť malé kôpky kamienkov. Tento zvyk je dôležitý, pretože kamienky, na rozdiel od kvetov, sú nepominuteľné a symbolizujú trvalú spomienku a návštevu hrobu. Je to tichý prejav úcty k zosnulému, ktorý pretrváva veky.
Žiaľ, cintoríny sú vystavené aj zubom času, a niekedy aj zubom vandalistických nálad niektorých jedincov. Objavili sa prípady, keď boli náhrobné kamene poškodené tlakom rastúcej rastliny, ktorá ich praská. Vandalizmus sa prejavil aj v tom, že niektoré náhrobníky boli postriekané červenou farbou alebo na ne boli vyrývané odkazy, čo je skutočne neskutočné, čo človek dokáže urobiť. Vďaka obetavosti technických služieb a ich riaditeľa, Ing. M., boli náhrobníky s osobným záujmom a s pomocou žeriavu a vlastnej sily znovu postavené a opravené, čím sa zachovala ich dôstojnosť a historická hodnota. Táto starostlivosť o miesta posledného odpočinku je pokračovaním úcty, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou židovskej identity a kontinuity medzi generáciami, od narodenia po smrť a večnosť.
tags: #zidovsky #znak #pre #narodenie #a #pre