Všetci občas rozmaznávame svoje deti. Sú to naše poklady, ktorým chceme dopriať len to najlepšie. Niekedy však rozmaznanosť prekročí hranice a my často nevieme, ako ďalej. Kde je únosná hranica? V ktorom momente prekračujeme rozumnú starostlivosť a nahrádzame ju rozmaznávaním? Tieto otázky si kladie mnoho rodičov, pretože výchova detí je sizyfovský job, bez ohľadu na vek dieťaťa. Rozmaznanosť je stav, keď si dieťa navykne na to, že akejkoľvek jeho žiadosti je vždy čo najskôr vyhovené. Rozmaznané dieťa je zvyknuté, že hneď všetko dostane. Ak nie, robí problémy a inak vydiera, kým sa jeho túžba nesplní. Ak mu nevyhoviete, je urazené, trucovité, depresívne.
Rodičia sú pod veľkým tlakom, pretože majú pocit, že sú pod drobnohľadom, kde ich za chyby neustále niekto kritizuje. Nielen svokra, ale aj cudzia pani v obchode. Keď sa snažia byť aktívnou súčasťou života svojich detí, nadávajú im do helikoptérových rodičov. Keď deťom dajú dýchať, označia ich za benevolentných. Skrátka, keď je reč o výchove, vždy sa nájde aspoň jeden, ktorý vám povie, že robíte niečo zle. Asi nikto z nás nechce mať doma rozmaznaného „fagana.“ A ak robíme chyby, výsledkom ktorých je rozmaznané dieťa, je dobré si ich pred sebou priznať. Je zodpovednosťou rodičov tento problém riešiť, aj keď zlé správanie si deti môžu priniesť aj zo škôlky, zo školy, či pozeraním telky.
Ako rozpoznať rozmaznané dieťa? Charakteristické znaky a prejavy
Rozmaznané dieťa je hanlivý výraz pre deti, ktoré sa správajú sebastredne, nedospelo. Toto správanie vyplýva zo spôsobu, akým sú a/alebo boli vychovaní. Vyplýva to „zo zlyhania rodičov pri presadzovaní konzistentných, veku primeraných limitov,“ píše Americká akadémia pediatrov. Mnohé rozmaznané deti sú opísané ako „rozmarné“, „sebecké“ a/alebo „narcistické“. Psychologička Michele Borba tvrdí, že rozmaznané deti očakávajú, že všetko sa musí podriadiť ich potrebám, prianiam, pocitom, a všetci ostatní sú druhoradí. Klinická psychologička Laura Markhamová napríklad nesúhlasí s používaním výrazu „rozmaznané dieťa“, pretože to podľa nej naznačuje, že s dieťaťom niečo nie je v poriadku. Keď sa nad tým zamyslíte, drsné popisy môžu byť trochu nespravodlivé, pretože za rozmaznané správanie sú vo veľkej miere zodpovední rodičia, nie deti.
Ďalšie konkrétne prejavy rozmaznaného správania môžu zahŕňať:
- Záchvaty hnevu a manipulácia: Ak má dieťa záchvaty hnevu, keď nedostane to, čo chce, je to varovný signál. Hoci u malých detí je záchvat hnevu či plaču normálny - je to súčasť vývoja, v ktorom sa učia emócie zvládať - ak je staršie a školou povinné, záchvaty hnevu sú manipulácia, prostredníctvom ktorej si vydupáva to, čo mu bolo odopreté. Ak mu aj sľúbite, že pôjdete na zmrzlinu po obede, začne vyvádzať, pretože ju chce teraz a chce ju hneď. Rozmaznané dieťa pri každom prejave nespokojnosti rado ukazuje svoj hnev. Trucuje, hádže sa o zem, plače, niekedy dokonca aj čosi rozbije alebo rozleje.
- Neschopnosť vysporiadať sa s domácimi prácami: Rozmaznané dieťa nedokáže sa vysporiadať s domácimi prácami. Rodičia, ktorí nevedú svoje deti ku starostlivosti o domácnosti, robia obrovskú chybu. Deti sa naučia, že rodič urobí všetko za nich, a doma nepohnú ani prstom. Márne sa môžete po pár rokoch sťažovať, že vám dospievajúce dieťa nepomôže - nuž, pohodlnosti ste ho naučili vy. Ak dieťa doma nenaučíte pomáhať, odopriete mu osvojenie si základných znalostí starostlivosti o samého seba.
- Vyžadovanie neustálej pozornosti: Rozmaznané dieťa žiada, aby ste mu venovali všetok voľný čas. Necíti sa ako súčasť rodiny - väčšieho spoločenstva - ono sa cíti nad ním. Je centrom vesmíru, pupok sveta a očakáva, že sa bude všetko točiť okolo neho. To znamená, že vyžaduje, aby ste skákali ako píska, venovali mu všetok čas kedykoľvek si povie. Nie je samostatné, čaká, že ho budete zabávať vy.
- Častá nuda a nedostatok trpezlivosti: S predchádzajúcim bodom úzko súvisí aj pociťovaná nuda. Rozmaznané dieťa je obyčajne chránené od všetkých náročností, preto sa ani nenaučilo snažiť v niečom vyniknúť a „zažrať“ sa do záľuby poriadne. Nemá trpezlivosť, aby vytrvalo napríklad pri maľovaní, a z toho dôvodu sa často nudí - a obracia sa na rodiča ako osobného animátora, hoci má vek na to, aby sa pozabávalo samé.
- Problémy s rovesníkmi a empatiou: Rozmaznané dieťa si ťažko nachádza priateľov, pretože čo sa doma naučilo nekorešponduje s reálnym svetom. Doma mu rodičia vždy vyhoveli, dopriali po čom túžilo, ale rovesníci a skutočný svet „tam vonku“ takí zhovievaví nie sú. Dieťa sa nenaučilo brať do úvahy a zohľadňovať potreby druhých, chýba mu empatia, čo mu sťažuje nadväzovanie priateľstiev.
- Neznášanlivosť súťaženia a nízka sebadôvera: Takéto dieťa neznáša súťaženie. Rodičia ho neviedli k tomu, aby sa zlepšovalo a cibrilo svoje kompetencie. Všetko mu dávali pod nos na tanieri, bez toho, aby ho podporovali v snahe usilovať sa o čo najlepšie výsledky. Je zvyknuté, že sa snažiť nemusí a všetko dostane - rodičia ho chránili pred povinnosťami, zlyhaním a nemali trpezlivosť viesť ho k trpezlivosti. Z toho dôvodu nie je schopné užívať si spoločenské aktivity a športy, v ktorých sa súťaží hoci aj priateľsky. Keď si dieťa uvedomí, že nie je v niečom úžasné (ako mu to mohli dať rodičia pocítiť), odmietne sa hier zúčastniť. Mohlo by sa zdať, že tieto deti budú prehnane sebavedomé, no nie je tomu tak. Má nízku sebadôveru. Keď nemajú sebadôveru, o to viac obviňujú svet za to, že sa nemajú dobre a nemajú to, čo chcú.
- Nedostatok rešpektu voči dospelým: Rozmaznané dieťa hovorí s vami ako s kamarátom. Pokojne vás nazve hlúpou matkou, a to aj v spoločnosti iných dospelých alebo svojich rovesníkov. Zoberie si veci bez opýtania a už vôbec od neho nemusíte čakať, že by sa poďakovalo. A správa sa tak preto, lebo mu dovolíte, aby sa tak s vami bavil.
- Vyžadovanie špeciálneho zaobchádzania: Rozmaznané dieťa si často vymýšľa svoje vlastné pravidlá, na ktorých trvá. Cíti sa byť dôležitejším ako rodina, a dáva to patrične najavo. Ak sa mu nepáči, že celá rodina bude mať na večeru cestoviny, začne mrnčať, že chce syr a hranolky - a mrnčí dokým to nedostane. Takže rodič varí dve večere; takéto požiadavky/chovanie sa opakuje častejšie a častejšie, dokým je rodič ochotný vyhovieť.
- Nenasýtenosť: Je jedno, koľko hračiek, čokolády či kúskov koláča má, vždy je mu málo. Keď sa spravodlivo po večeri rozdelí napríklad zmrzlina, dieťa sa nebude pozerať do svojej misky, ale brať porcie zmrzliny súrodencom či vám. Keď dáte každému tyčinku, tú svoju si rýchlo zje a pritom už načahuje ruky po tyčinke matky či otca.Je dôležité rozlišovať medzi skutočnou rozmaznanosťou a prirodzeným vývojom. Je potrebné uvedomiť si, že batoľatá nemožno rozmaznať. Plačú a vyvádzajú preto, lebo nevedia zvládať svoje emócie. Takisto dieťa, ktoré mrnčí a je náladové nemusí byť nutne rozmaznané. Nálada a správanie detí záleží od atmosféry domova, nálady rodičov, hladu a nasýtenia alebo kvality spánku. Dieťa, ktoré je v jeden deň doslova nezvládnuteľné, sa mohlo len zle vyspať, alebo malo priveľa cukru či pociťuje hlad. Pretože si deti ešte nevedia spojiť svoju nervozitu s biologickými pochodmi, musíte na to myslieť vy a uistiť sa, či majú po fyzickej stránke všetko, čo potrebujú. Povedzme si úprimne, nie sme aj my dospelí nervóznejší, keď sme hladní, a napätejší, keď sme dobre nespali? Myslite na to, a trpezlivo dieťa veďte k uvedomovaniu si týchto spojitostí.
Vykonanie rýchleho skríningu traumy - rozhovor s dieťaťom
Prečo rodičia rozmaznávajú deti? Najčastejšie príčiny a faktory
Rozmaznaní bývajú spravidla jedináčikovia alebo vytúžené, dlho očakávané deti. Ale nemusí to byť pravidlo. Rodičia rozmaznávajú svoje deti z najrôznejších dobre mienených dôvodov a často si to vlastne ani nepripúšťajú. Radi robíme radosť našim deťom a chceme im vytvoriť šťastné spomienky. Chceme, aby výlety do obchodov a reštaurácií boli príjemným zážitkom. Avšak, sú aj hlbšie dôvody, prečo sa tento vzorec správania rozvíja.
Jedným z hlavných dôvodov sú pocity viny. Väčšina rodičov priznáva, že na deti nemajú toľko času, koľko by chceli. Z toho pramení pocit, že spoločný čas, ktorý im zostáva, by si mali užiť. Domov sa tak stáva miestom, kde neplatia žiadne pravidlá a obmedzenia, len aby deti boli spokojné a nezažívali sklamania. Mnohí rodičia sa tiež cítia vinní za čas, ktorý trávia preč od svojich detí najmä kvôli práci. Je to pochopiteľné. Keď máte len pár hodín denne na to, aby ste boli so svojimi deťmi, nechcete im pokaziť zábavu.
Rodičia sú tiež často vždy k dispozícii pre svoje deti. Sú pripravení pomôcť a zasiahnuť. Utrieme rozliate kakao, oblečieme školáka, upraceme hračky, okúpeme ich aj chlebík s maslom im každý večer natrieme, pretože je to rýchlejšie a jednoduchšie. Ale dokedy máme všetko robiť za dieťa a kedy je čas nechať ho skúšať robiť základné činnosti v domácnosti samostatne? Naučiť ho robiť základné činnosti doma nie je známka rodičovskej lenivosti či neschopnosti, práve naopak - je to náročnejšie a vyžaduje si to viac úsilia a energie. Avšak je to potrebné a stojí to za to.
Mnohí rodičia sa snažia kompenzovať vlastné traumy alebo nedostatky z detstva. Ak si pri deťoch kompenzujeme vlastné traumy a chceme si prostredníctvom nich dopriať veci, ktoré nám v detstve chýbali, je to priama cesta k rozmaznanosti. Zrazu má dieťa všetko, na čo si zmyslí, ba aj viac - najnovšie hračky a technické výdobytky aj oblečenie z poslednej kolekcie. Dôsledkom toho je, že nestíha mať radosť z toho, čo má. Nešťastným efektom prebytku je, že dieťa nie je nikdy spokojné a má pocit, že mu stále čosi chýba ku šťastiu.
Rozmaznaní bývajú spravidla jedináčikovia alebo vytúžené, dlho očakávané deti. Najmä ženy, ktoré dlho snívali o dieťatku a dočkajú sa ho až vo vyššom veku alebo vďaka adopcii, mávajú pokrivený pohľad na výchovu. Vytúžené dieťa dostáva nadmernú pozornosť, množstvo darčekov i obdiv bez náznaku kritiky či akéhokoľvek usmerňovania. Ale, samozrejme, nemusí to byť pravidlo. Niekedy opak je pravdou.
Problémom môže byť aj nesprávne vnímanie detských emócií. Ak vás dieťa hryzie, bije, kope a vy si povzdychnete, mávnuc rukou, že je to len fáza, hovoríte si, to prejde, z toho vyrastie, ešte je malé. Myslíte si, že to robíte dobre, ide „len“ o malé deti, ktoré sa podľa vás „len“ snažia vyjadriť emócie primerane veku. Máte za to, že ich v tom treba podporiť, napríklad objatím a otázkami, ktoré im majú pomôcť pomenovať pocity. Napríklad: „Čo sa ti stalo, anjelik, si nahnevaný? Povedz mi, prečo ma hryzieš? Si smutný?“ No pozor, ak zároveň nevyvodíte zodpovednosť za takéto správanie, lebo takto zo svojho dieťa robíte rozmaznanca.
V neposlednom rade, aj technologický pokrok prispieva k rozmaznanosti. Žijeme vo svete okamžitého uspokojenia vďaka internetu a mobilom. Cez textovú správu môžete niekoho osloviť v priebehu niekoľkých sekúnd. Takmer na každú otázku, ktorá nám napadne, môžeme dostať odpoveď rýchlym vyhľadávaním Google. Vďaka funkciám Zoom a FaceTime môže vaše dieťa „vidieť“ babičku kedykoľvek sa mu zachce. Tieto technológie spôsobujú, že si deti vytvárajú nerealistické očakávania, že dostanú to, čo chcú, keď to chcú. Toto ale vášmu dieťaťu nepomôže naučiť sa byť trpezlivým.
Dlhodobé dôsledky rozmaznávania: Vážne varovania pre budúcnosť
Neustále rozmaznávanie môže byť z dlhodobého hľadiska škodlivé. Výchovné metódy rodičov, ktoré majú deti ochrániť pred náročnejšími situáciami, obmedzujú ich príležitosti na vybudovanie si odolnosti. Michele Borbaová hovorí zo skúsenosti o tom, ako z rozmaznaných detí vyrástli sebeckí, nešťastní a neustále nespokojní dospelí. Ak rozmaznané deti rýchlo neodnaučíme prehnaným nárokom, môžu z nich vyrásť v dospelosti sebeckí ľudia.
Ekonomicky silné krajiny už dlho varujú pred týmto trendom. Evidujú, že rozmaznané deti dobre zabezpečených rodičov bojujú s množstvom problémov. Uchyľujú sa k drogám a samovraždám. Len v Amerike sa ročne zabije päťtisíc mladých ľudí. Trinásť za deň! Každé dve hodiny jedno. Odborníci tento smutný fenomén skúmali. Došli k záveru, že v absolútnej väčšine prípadov išlo o deti, ktoré nevedeli čeliť každodenným starostiam. No nie preto, že by trpeli nedostatkom. Práve naopak! Zriedkakedy si na život siahlo dieťa zo skromnejších pomerov. Rodičia chcú pre svoje deti to najlepšie. Doprajú im veci, ktoré nepotrebujú, chránia pred náročnými výzvami a uľahčujú im existenciu. Čo znamená, že ich nepripravia na skutočný život, ale naopak rozmaznajú.
Ako (pre)vychovať rozmaznané dieťa? Praktické tipy a stratégie pre rodičov
Ak máte doma osemročné dieťa, ktoré sa nevie zmieriť s tým, že nie je vždy tak, ako si pískne a že nemôže dostať vždy to, na čo si ukáže prstom, potom musíte uznať, že na tom ako rodič nesiete veľký podiel viny. Ale nikdy nie je neskoro skúsiť to napraviť. Klinická psychologička Laura Merkham hovorí: „Deti konajú ako ich učíme konať. Pokiaľ sme boli príliš mäkkí a nenastavili limity, dieťa nebude zvyknuté prispôsobiť sa hraniciam.“ Pamätajte si, že neexistuje gén na rozmaznanosť. Je to naučené chovanie, ktoré môže byť odnaučené - čím rýchlejšie, tým lepšie.
Stanovenie jasných hraníc a dôsledné dodržiavanie pravidiel
Jedným z kľúčových krokov je neplniť všetky jeho túžby. Rozmaznané dieťa nie je zvyknuté na odmietnutie, a preto má znížený prah frustrácie. Ak nevyhoviete rozmaznanému dieťaťu, začne sa cítiť frustrované, sklamané, ba až nazlostené. No jedného dňa nekonečné plnenie túžob musí skončiť. Jedného dňa musíte vedieť jednoducho povedať NIE! Buďte zásadoví a povedzte dieťaťu: „Prepáč, ale dnes hračku nemôžeš dostať, kúpili sme ti jednu nedávno.“ Viac o veci nediskutujte, nevracajte sa k nej, nerozoberajte ju. Skúste dieťa priviesť na iné myšlienky, zaujať ho obľúbenou činnosťou alebo ho zobrať von na prechádzku. Je úplne samozrejmé, že dieťaťu sa nový stav nebude páčiť. No vo svojich požiadavkách musíte vydržať. Zo začiatku to bude ťažké, bude vám to aj ľúto, ale neustúpte!
Naučte sa hovoriť dieťaťu nie bez pocitu viny. Výskum ukazuje, že deti, ktoré sú vychovávané s dodržiavaním určitých pravidiel a bez neustáleho povoľovania, majú vyššiu sebaúctu a cítia viac empatie voči ostatným. Keď má dieťa stanovené hranice, pomáha mu to zorientovať sa nielen vo vzťahu k rodičom, ale aj k okolitému svetu. Hranice, stanovené pravidlá a ich dôsledné dodržiavanie deti upokojujú. Vedia, čo môžu očakávať, čo si môžu dovoliť. Nechajte dieťa, ak je to potrebné, plakať a hnevať sa, ale neustupujte. Použite empatiu, zároveň však dodržujte pevne stanovené limity a pravidlá. Dôležité je vybrať také zásady, ktoré sú pre vašu rodinu zásadné, na čom budete trvať a budete vyžadovať ich dôsledné dodržiavanie.
Pozor na nenaplnené vyhrážky. Najprv sa vyhrážame, potom to stiahneme a dieťa aj napriek tomu, že hnevalo, nie je nijako potrestané. Častý scenár v mnohých rodinách, ktorého výsledkom je jediné - dieťa sa našich vyhrážok prestane báť. Je veľká chyba svoje sľuby nedodržať, aj keď to znamená ďalšiu scénu. Najlepšie je naučiť ho niesť následky svojho správania ihneď, aby pochopilo, za čo má trest a aké budú dôsledky jeho nesprávneho konania. Ak budete zlé správanie ignorovať, ono nezmizne samé od seba, dieťa v ňom bude pokračovať, len tak z neho nevyrastie. Ak nebudete podporovať dobré správanie (ďakujem, prosím, prepáč), nečakajte, že s tým začne samé od seba. Veď ste ho k tomu neviedli.
Posilňovanie sebadisciplíny a trpezlivosti
Naučte ho čakať. Odmietnutie alebo aspoň odloženie splnenia jeho požiadaviek, pomôže vášmu dieťaťu rozvíjať sebadisciplínu a umožní mu prikladať vyššiu hodnotu veciam, ktoré dostáva. Výskum ukazuje, že schopnosť dieťaťa počkať na niečo alebo odložiť niečo na neskôr, vysoko koreluje s budúcim akademickým a finančným úspechom. Je dôležité naučiť svoje deti zdržanlivosti a ísť im sami príkladom. Hľadajte príležitosti, aby vás videli čakať na veci, ktoré chcete. Ak napríklad v nákupnom centre uvidíte džínsy, ktoré ste sa rozhodli nekúpiť, dajte svojmu dieťaťu vedieť prečo. Povedzte: „Je krásny, ale ten môj starý ešte stále vyzerá dobre.“
Vyhnite sa úplatkom. Motivácia potomka k dobrému správaniu formou drobných úplatkov - najčastejšie zaberajú sladkosti, hračky, možnosť byť na mobile či sledovanie rozprávok. Kto by to nepoznal? Je pochopiteľne rozdiel medzi tým, keď povieme: "Najskôr si uprac izbu a potom môžeš pozerať rozprávku,“ a tým, keď mu sľúbime: "Keď si pekne poupratuješ, dostaneš cukrík.“ Deti sa tak naučia očakávať za každú svoju povinnosť nejakú odmenu, ktorá s tým vlastne nijako nesúvisí. Áno, nie je jednoduché naučiť dieťa mať radosť z upratanej izbičky či pomoci v domácnosti, avšak je nutné, aby chápalo dôležitosť podieľať sa na fungovaní spoločnej domácnosti. Nech má radosť z toho, že je súčasťou rodiny a že môže byť užitočné.
Rozvíjanie empatie a vďačnosti
Rozprávajte sa s dieťaťom. Hovorte s dieťaťom. Snažte sa mu vysvetliť, prečo nemôže mať vždy všetko, čo chce. Vysvetlite mu, že tak to proste nefunguje na tomto svete. Po vyslovenom nesúhlase sa odporúča uviesť aj krátky dôvod, ktorý dieťaťu pomôže pochopiť, prečo ste tak reagovali.
Chváľte správne veci. Už je dávno dokázané, že pochvala má oveľa lepšie účinky ako trest. Každý reaguje lepšie na pochvalu, než na krik, urážky či zákazy. Za každé vhodné a správne prejavy svoje dieťa chváľte. Ak dieťa požaduje chválenie, skúste ho pochváliť, keď niečo urobí pre niekoho alebo s inou osobou. Dieťa, ktoré dostáva odmenu za každý malý úspech, začne strácať prirodzenú túžbu vynikať vo veciach. Naproti tomu špecifická pochvala („Tvrdo ste pracovali na prihrávke a v dnešnom zápase sa vám to vyplatilo.“) zvýši jeho motiváciu. Je to skvelé pre ich sebavedomie.
Zvyšujte vďačnosť. Praktizovanie vďačnosti pomáha deťom cítiť sa šťastnejšie, lepšie sa vyrovnávať s nepriazňou osudu a zvyšuje ich životnú spokojnosť. Majte so svojimi deťmi pravidelné rituály vďačnosti. Rozvíjajte v rodine pocit vďačnosti za všetko, čo máte, a to najmä za veci nemateriálne.
Rodič ako líder, nie priateľ
Chcete byť kamoš, ale nie „šéf“. Rozmaznané dieťa, či sa vám to páči alebo nie, je výsledkom výchovy rodiča, ktorý sa vzdáva svojej roly byť „šéfom,“ ktorého dieťa potrebuje (nie, oni nepotrebujú mať rodiča kamaráta, potrebujú láskavé, no pevné vedenie). Nemusíte sa vždy prieť s dieťaťom, ani mu vysvetľovať všetky svoje dôvody, aby prijalo vaše rozhodnutie. Byť „šéfom“ - človekom, ktorý ich miluje, aj keď niekedy robí veci, ktoré sa deťom nepáčia, ale sú v ich najlepšom záujme, to znamená byť rodičom. Nepodriaďujte všetko dieťaťu. Vyjadrujte sa a konajte v rodine spôsobom, aby dieťa pocítilo dôležitosť každého člena rodiny (Spýtajme sa ocka, čo by dnes chcel robiť).
Buďte v rodine jednotní. Zle na dieťa pôsobí napríklad to, keď jeden z rodičov je napríklad veľmi zhovievavý a druhý je tvrdý a prísny. Dieťa sa v takýchto rodinných podmienkach postupne učí rôzne taktiky, ktoré mu pomáhajú získať to, po čom túži. Napríklad využíva chvíle, keď otec nie je doma a prosí matku o to, aby mohlo dlhšie zostať vonku. Výsledkom je, že zvyčajne dostane to, čo chce.
Nedovoľte, aby vaše manželské problémy mali vplyv na výchovu dieťaťa. Napríklad manželka pociťuje voči manželovi odpor a hnev, ale namiesto priameho jednania s manželom povzbudzuje dieťa, aby sa k otcovi správalo odmerane, nehnevane alebo agresívne. Ona potom len sleduje situáciu. A keď nastane vhodný moment, opäť dieťa podporuje v nevhodnom správaní k otcovi. Situácia sa stupňuje a po nejakom čase si dieťa na takéto správanie zvykne, ba dokonca si myslí, že si môže k otcovi čoraz častejšie dovoliť také veci, ktoré hraničia s drzosťou, rozmaznanosťou a nevychovanosťou. Dieťa sa v podstate správa k svojmu otcovi bez rešpektu a skôr ako k rovesníkovi.
Vykonanie rýchleho skríningu traumy - rozhovor s dieťaťom
Nerobte z dieťaťa rodiča. Niekedy sa stáva, hlavne keď matka sama vychováva deti, že z najstaršieho dieťaťa si urobí ako keby druhého rodiča, pretože jej so všetkým pomáha a často s ním aj komunikuje o všetkých svojich problémoch či povinnostiach. V tomto dieťati často hľadá aj emocionálnu oporu. Toto dieťa si po čase začne uvedomovať svoje prednostné postavenie v rodine a v prípade zmeny podmienok, napríklad matka si nájde nového partnera, začne vzdorovať a odmieta akékoľvek nové prvky v rodinnom živote.
Kvalitný spoločný čas a jeho vplyv na správanie
Prežívajte kvalitne spoločný čas. Ak sa deti cítia citovo odpojené od svojich rodičov, môže to mať za následok menšiu schopnosť spolupráce, ale i rozmaznanosť. Občasné spoločné spojenie plodí spoluprácu a emocionálne odpojenie vytvára problémy. Je samozrejmé, že rodičia sa deťom nemôžu venovať celý čas, ktorý trávia spolu. No nemôžete predpokladať, že ak dieťa neustále odbíjate vetou, že nemáte čas, že bude pozitívne reagovať na vaše požiadavky. Z toho môžu prameniť problémy, kedy frustrované deti nespolupracujú už pri jednoduchých činnostiach, ako je umývanie zubov či upratanie vlastnej izby. Pokiaľ ide o trávenie času s deťmi, nejde o kvantitu, ale o kvalitu. Výskum ukazuje, že kvalita času, ktorý trávite s dieťaťom, je oveľa dôležitejšia ako kvantita času, ktorý spolu prežívate.
Výchova a rozvoj mozgu
Stanovením hraníc rodičia pomáhajú deťom tiež rozvíjať hornú časť mozgu, ktorá deťom umožňuje, aby sa ovládali a regulovali svoje správanie, pomáha pri ich rozhodovaní a vedie ich aj k regulácii emócií. Keď sa dieťa napríklad zahanbí, pocíti výčitky alebo si iným spôsobom uvedomí, že prekročilo hranice, je to dobrý signál, že horná časť mozgu sa vyvíja správne. Podľa niektorých vedcov vymedzovanie hraníc, ktoré vzbudzuje zdravý pocit zahanbenia, vytvára vnútornú orientáciu, na základe ktorej bude pokračovať aj budúci vývoj správania dieťaťa. Znamená to, že dieťa začína získavať svedomie či vnútorný hlas a zároveň začína chápať význam morálky a sebaovládania.
Rozmaznanosť je naučená, dá sa teda odučiť. Ak vidíte znaky rozmaznaného dieťaťa u toho vášho, nezúfajte. Pamätajte si, dieťa lepšie reaguje na podporu, nie trest. Ak bolo dieťa zvyknuté, že vytrvalým mrnčaním, plačom a záchvatmi dostane čo chce, musí naraziť na pevnosť a neústupnosť rodiča, aby sa poučilo a odnaučilo rozmaznaným manierom. Hranice a limity stanovte s empatiou a porozumením. Na dieťa sa vzťahujú povinnosti ale i práva. Nemusíte byť tyran, aby ste dieťa naučili správne sa chovať. Pamätajte si, že deti akceptujú limity lepšie, ak cítia láskyplné spojenie s rodičom.
tags: #4 #rocne #dieta #je #rozmaznane