Mnohí rodičia päťročných detí sa stretávajú s neustálym „papuľovaním“, odmietaním príkazov a vzdorom, ktorý narúša každodenné fungovanie rodiny. Otázka „Prečo práve ja mám nezvládnuteľné dieťa?“ trápi čoraz viac dospelých, ktorí sa pri výchove svojich ratolestí cítia úplne výchovne bezmocní, nešťastní a nevedia, čo majú robiť. V skutočnosti však takéto správanie nie je len prejavom „nevychovanosti“, ale často signalizuje hlbšie vývinové alebo psychologické potreby, prípadne je odrazom rodinného prostredia a rodičovských postojov. Pochopenie týchto príčin je kľúčové pre nájdenie vhodných a láskavých riešení, ktoré pomôžu dieťaťu aj celej rodine.
Papuľovanie ako prejav vnútorných ťažkostí: Poruchy pozornosti a správania
Niekedy je vzdorovité správanie a „papuľovanie“ signálom, že dieťa zápasí s vnútornými ťažkosťami, ktoré nie sú na prvý pohľad zrejmé. Deti s poruchami pozornosti či hyperaktívne deti sú ostatnými ľuďmi častejšie odmietané a negatívne hodnotené, zažívajú viac kritiky. V dôsledku toho sa dieťa podvedome potrebuje nejako brániť. Niekedy ide o obranu popretím obrazu o sebe alebo vytvorením nereálneho obrazu o sebe. Inokedy sa snaží dieťa tieto nedostatky nejakým spôsobom kompenzovať upútavaním pozornosti, negativizmom, čo sa môže prejavovať aj neprimeraným vzdorom a „papuľovaním“.
Nepriaznivým dôsledkom takýchto porúch v škole, ale aj v predškolskom veku pri plnení úloh, je ľahkosť rozptýlenia pozornosti a neschopnosť dokončiť začatú činnosť. Takéto deti často prerušujú svoju prácu činnosťami, ktoré s ňou nesúvisia, sú upútavané všetkými možnými podnetmi, ktoré stimulujú ďalšie, zbytočné a neúčelné aktivity. Robia rôzne nezmyselné chyby a úlohu často vôbec nestačia dokončiť. Tieto chyby však nie sú z nedostatočnej schopnosti, ale nepozornosti. Pozornosť je funkciou vedomia, uplatňuje sa predovšetkým v uvedomovaných, teda kontrolovaných procesoch. Umožňuje zamerať sa na určitý podnet, obsah, činnosť. Jej dôležitosť je pri zautomatizovaných a uvedomovaných aktivitách nižšia.
V minulosti sa v odbornej terminológii používal termín ľahká mozgová dysfunkcia (ĽMD), ktorý označoval približne to isté, avšak ĽMD zahrňuje poruchy, ktoré majú určitú etiológiu, drobné organické postihnutie centrálnej nervovej sústavy. Na rozdiel od toho, termíny ADD a ADHD sú iba popisné a označujú určité prejavy bez ohľadu na ich príčinu. ĽMD tiež zahŕňa viac rôznych príznakov, ako sú špecifické vývinové problémy v oblasti percepcie, motoriky či vývinu reči. Charakteristika ADD a ADHD však vychádza z predstavy, že sa na vzniku týchto ťažkostí môžu podieľať rôzne etiologické faktory.
Deti s poruchami pozornosti často vykazujú špecifické problémy v troch kľúčových oblastiach:
- Rozsah pozornosti (distribúcia): Je príliš malý. Takéto deti sú schopné vnímať iba malé množstvo informácií, nedokážu venovať pozornosť komplexnejšej situácii.
- Prenos pozornosti (adaptabilita): Schopnosť prenášať pozornosť podľa potreby je znížená, pozornosť je málo adaptabilná. Takéto deti nedokážu pružne reagovať na zmeny v prostredí.
- Výberovosť (selektivita): Je oslabená. Deti sú upútavané všetkým možným, nie sú však schopné zamerať svoj výber iba na to, čo je potrebné. Znamená to, že dieťa venuje pozornosť všetkému, čo jeho zmysly zachytávajú. Dieťa vie o všetkom možnom, čo sa práve v triede deje, ale nevie presne, o čom práve učiteľ hovorí.
Okrem toho aktivita týchto detí máva aj zvýšenú intenzitu, neprimeranú vyvolávajúcemu podnetu, a preto vyžaduje značné množstvo energie. Úzkosť a napätie ďalej narúšajú ich činnosť a dieťa robí zbytočné chyby, zbytočne sa zdržiava a nemôže splniť úlohu v danom časovom limite. Dôležité je si uvedomiť, že ADHD sa najčastejšie diagnostikuje medzi 6. a 9. rokom života. Napriek všetkým výzvam dieťa potrebuje poznať, že je milované, nie iba kontrolované a kritizované, potrebuje zažívať toľko radosti ako každé dieťa.
Vývinové aspekty pozornosti a jej vplyv na správanie
Pozornosť v detskom veku sa neustále vyvíja a jej charakteristické črty ovplyvňujú správanie dieťaťa. Súčasťou normálneho vývoja je rastúca schopnosť ovplyvňovať svoju pozornosť v jej dĺžke trvania, zamerania aj jej kontroly. Zvyšuje sa aj schopnosť rozlišovať podnety a sústrediť sa iba na tie práve dôležité. Mladšie deti sa však ľahko nechajú vyrušiť akýmikoľvek podnetmi, a preto nepodajú z hľadiska ich aktuálnych schopností dostatočne dobrý výkon. Ich pozornosť sa nedokáže prispôsobiť požiadavkám situácie.
Kvalita pozornosti je závislá na zrelosti centrálnej nervovej sústavy a na koordinácii rôznych oblastí mozgu. Jej nedostatočná kvalita sa najviac prejavuje na začiatku školskej dochádzky. Zautomatizované činnosti sú menej náročné na pozornosť, prebiehajú bez väčšej účasti vedomia a omnoho rýchlejšie. Automatizácia je výsledkom častého opakovania a ďalšieho fixovania príslušnej vedomosti i schopnosti. Tento proces, najmä čo sa týka času potrebného na dostatočné zautomatizovanie, je výrazne individuálny aj u detí rovnakého veku. Keďže platí, že zautomatizované činnosti žiaka menej zaťažujú, ale na novú alebo nedostatočne osvojenú látku sa musí plne sústrediť, je nevyhnutné, aby si deti zafixovali základy učiva a zautomatizovali potrebné vedomosti.
Zaujímavosťou je, že pre mladšieho školáka nie je z vývinového hľadiska koncentrácia na sluchové a zrakové podnety rovnako zaťažová. Vizuálne podnety ako informácie majú schopnosť dlhšej trvácnosti. Dieťa ich teda môže vnímať tak dlho, ako samo chce, a preto je schopné lepšie sa sústrediť na rozlíšenie rôznych detailov. S obdobím začiatku školskej dochádzky sa spája schopnosť sústrediť pozornosť na rozoznávanie a rozlišovanie vizuálnych podnetov/obrazov, napríklad písmen.
V kontexte autoregulácie vlastnej pozornosti je pre deti mladšieho školského veku ešte náročnejšia koncentrácia pozornosti na sluchové podnety, konkrétne na hovorenú reč učiteľom. Pre tieto sluchové podnety je totiž charakteristické ich časovo obmedzené trvanie. Dieťa je nútené vnímať ich práve vtedy, keď k nemu učiteľ hovorí. K rozvoju tejto schopnosti prispieva dozrievanie mozgu, skúsenosti a významné pôsobenie školských požiadaviek na dieťa, ktoré prispieva k zlepšeniu tejto schopnosti zvlášť medzi 8. a 11. rokom.
Učiteľ berie všetky tieto aspekty na vedomie a v závislosti od toho, že rôzne činnosti nevyžadujú rovnakú mieru koncentrácie pozornosti, vychádza aj pri plánovaní štruktúry vyučovacej hodiny - rôzne činnosti by sa mali striedať tak, aby ich nároky na pozornosť zodpovedali možnostiam žiakov určitého veku. Pri pasívnej pozornosti (napríklad výklad učiteľa) sa dieťa musí sústrediť na vnímanie aktuálne pôsobiacich podnetov. Takto pôsobí únava, tlmivý vplyv stereotypu, prípadne slabá motivácia. Dieťa má v tejto situácii tendenciu všímať si iné, s výukou nesúvisiace podnety často iba preto, že ponúkajú oživenie. Toto je badateľné zvlášť na konci vyučovania, kedy žiaci začínajú vyrušovať, pretože potrebujú zmenu činnosti. Sústredenie na úlohu podporuje komplexnejšia aktivita. Napríklad, mladší žiaci sa dokážu lepšie koncentrovať, keď si môžu písmená alebo obrázky ukazovať prstom. Je známe, že využitie komplexnejšej situácie (napríklad spojenie zrakových a dotykových podnetov) a aktívnejšieho prístupu (dieťa si ukazuje prstom, nemieni sa spoliehať len na zrakové vnímanie) podporuje udržanie pozornosti.
Nezvládnuteľné dieťa: Pohľad psychológov na vzrastajúci problém
V súčasnosti skutočne pribúda počet rodičov, ktorí sa pri výchove svojich detí cítia úplne výchovne bezmocní, nešťastní a nevedia, čo majú robiť. Psychologička Eva Reichelová naznačuje, že otázka „Čo mám robiť?“ je primárnou požiadavkou smerovanou na prácu detských psychológov. V tejto otázke sa často zachytáva zlosť rodičov, ich pocity viny, sklamanie, bezradnosť a potreba nanovo sa zblížiť so svojím dieťaťom a prežívať vzájomnú radosť. Žiaľ, často to vyzerá tak, že rodičia dlho pozorne počúvajú o tom, aké je ich dieťa „zlé“, lebo si robí, čo chce, lebo naň neplatia žiadne tresty, odmieta počúvnuť. Rodičia majú pocit, že strácajú všetky výchovné kompetencie dobrého rodiča a očakávajú malý zázrak, ktorý vyrieši ich výchovné problémy.
Z odborného pohľadu „nezvládnuteľné“ dieťa znamená, že nie je vývinovo zrelé. Takýto chlapec alebo dievča nie je ochotné urobiť to, čo sa od neho žiada, hoci ide o jednoduché požiadavky. Nepoužíva svoje vnútorné možnosti ani svoju detskú múdrosť na to, aby sa vývinovo posúvalo. Dieťa sa naozaj nemá dobre, nie je spokojné, neprežíva radosť, nevie byť bezstarostné, často sa scvrkáva len na určitý svoj program, ktorým dookola prejavuje svoje vedomé a nevedomé potreby. Rodičia ani pedagógovia takéhoto chlapca výchovne nezvládajú, čo môže viesť k súkromnej diagnóze „robí si, čo chce“.
Je zložité jednoznačne povedať, či hranice toho, čo deťom tolerujeme, sa posúvajú. Dnešní rodičia to nemajú ľahké, pretože pre nich a ich deti sa otvára veľmi veľa možností. Záleží len na rodičoch, aby ich ponúkali svojim deťom v takej miere a takým spôsobom, aby sa deti mohli stále prejaviť, byť zvedavé, hravé a tvorivé.
Vplyv modernej doby a rodičovských postojov
Rodičia často zvyknú vlastné výchovné zlyhanie zvaľovať na „túto dobu“. Je pravda, že žijeme v mediálnej kultúre, ktorá prináša určité riziká, ale vždy závisí od osobnosti rodičov, ako vedia tieto nástrahy precediť do vzťahového kontaktu so svojimi deťmi. Znepokojivá je situácia, keď rodičia nahrádzajú svoje „živé“ správanie k dieťaťu mediálnymi obrazovkami. Dieťa sa celé hodiny hrá na svojom tablete a rodič ho vníma ako dobré a poslušné. Je to však len jeden malý príklad toho, ako rodič výchovne spohodlnie a nahradí živú emočnú výmenu neosobnými obrazovkami. Toto nie je jediná príčina nárastu počtu nezvládnuteľných detí, problém je oveľa zložitejší. Dieťa nesplní požiadavky dospelého len preto, že je závislé od svojho počítača.
Dieťa sa učí prispôsobiť tomu, čo sa od neho chce, od raného veku (prvé začiatky sú medzi prvým a druhým rokom veku) v rámci tzv. separačno-individuačného procesu. V tomto procese si najprv vývinovo uvedomí svoju autonómiu a vlastné ego, potom, samozrejme, skúša, čo si môže dovoliť, a začína narážať na takzvané superego, to znamená výchovné požiadavky svojich rodičov. Ak má dieťa vytvorený dôverný a bezpečný vzťah k rodičovi, je vnímavejšie k tomu, čo rodič chce, a začína tolerovať jeho požiadavky. Malé dieťa je potom poslušné, ak sa rodič najprv identifikuje s jeho potrebami, akceptuje ho a následne mu ponúkne svoje chcenie. Jednoducho povedané, rodičia potrebujú byť najprv citliví voči vývinovým potrebám svojich detí a v láskyplnom prostredí ich potom učiť poslušnosti.
Napriek rizikám mediálnosti a neosobnosti tejto doby mnohí rodičia začínajú prejavovať záujem o možné následky takto tráveného času a hľadajú možnosti, ako sa deťom venovať a emočne sa približovať. Zdravý ľudský rozum má potenciál zvíťaziť.
V spoločnosti prevláda aj „kult dieťaťa“, kedy dieťa v mysli rodičov zaberá veľmi veľký priestor a rodičia sa upnú na uspokojovanie potrebných, ale aj nezmyselných nárokov a požiadaviek svojho dieťaťa. Rodičia postavia dieťa na piedestál, ale stáva sa, že skôr presadzujú vlastnú subjektivitu a vlastné chcenie do výchovy. Navonok vyznievajú ako veľmi starostliví a dobrí rodičia, ale nechávajú dieťaťu veľmi malý priestor na to, aby sa samo rozhodovalo, aby malo možnosť kontaktovať sa s vlastným chcením a vlastnou vôľou, a nie len sa nechalo viesť svojimi extrémne starostlivými a zabezpečujúcimi rodičmi.
Príkladom môže byť mladá žena, ktorá trpí ťažkými úzkostnými stavmi. Pyšne rozpráva o svojich obetavých rodičoch, ktorí ju všade vozili, zo školy ju brali na krúžky, ktoré jej vybrali, a potom sa s ňou učili. Napriek tomu si nevedela spomenúť na žiadnu svoju hračku alebo aktivitu, keď by sa cítila spontánna, prirodzene hravá a radostná. Bola chválená za dobré známky a jazykové znalosti, ale pred ukončením štúdia začala byť úzkostná, lebo sa zľakla reality a otvorených možností, ktoré jej život ponúka. Hovorí, že by sa najradšej vrátila do čias, keď o ničom nemusela rozhodovať. Tento príklad ukazuje, ako prílišná zaujatosť dieťaťom obsadí jeho vnútornú realitu, a dieťa potom môže mať strach rozhodovať samo za seba a je úzkostné, ak má vstúpiť samostatne do života.
Je dobré, ak si rodičia vážia svoje dieťa, ak sa mu venujú, tešia sa z jeho vývinových prejavov. Avšak, ako opakovane tvrdil britský psychoanalytik Donald Winnicott, „len dosť dobrá mama“ má emočne zdravé dieťa. Každé dieťa je spôsobilé počúvať a tolerovať to, čo od neho chce dospelý partner, ak je medzi dieťaťom a dospelým vytvorená bezpečná a dôverná citová väzba. Zdravo citovo naviazané dieťa je spôsobilé prispôsobiť sa a prijať hranice bez zlosti a bez strachu.
Hranice, dôslednosť a láska: Základy zdravej výchovy
Zdravo stanovené hranice, ktoré korešpondujú s vekom a vývinovými možnosťami dieťaťa, sú základom pre jeho zdravý vývoj. Ak deti majú zdravo stanovené hranice, dieťa získava možnosť zdravej separácie, viac dôveruje svojim snaženiam a nadobúda zrelú slobodu. Benevolentní rodičia, ktorí dieťaťu všetko dovolia, mu vlastne ubližujú. Malé dieťa totiž nie je spôsobilé rozumne využívať všetky možnosti, ktoré príliš veľká sloboda umožňuje. Tá robí deti úzkostnejšími, nedovolí im zrelým spôsobom rozvíjať hravosť, detskú tvorivosť a múdrosť. Dieťa ostáva v akomsi veľkom otvorenom priestore, v ktorom sa jeho jedinečnosť stráca.
Príkladom môže byť chlapec s príliš benevolentnou výchovou, ktorý chcel stále dookola počúvať rovnakú rozprávku o Jančekovi Palčekovi. V tom fantazijnom príbehu malý chlapček išiel do sveta a raz, keď sa plavil po mori, zhltla ho veľryba. On sa v jej bruchu cítil veľmi dobre a potom ho veľryba celého a živého vypľula. Dieťa fascinoval fakt, že ho ryba mohla zhltnúť, ale pritom ostal zachovaný a opäť tak mohol objavovať svet. Symbolicky tak stvárnil potrebu cítiť fyzickú blízkosť rodiča s určenými hranicami. Aj určité opakované rituály a stereotypy dieťa skôr chránia, než by mu ubližovali. Nevedomým spôsobom toto dieťa jasne naznačovalo, že potrebuje blízkosť a fyzické hranice svojej matky, aby si mohlo vychutnávať ostatný svet. Deti sa cítia bezpečne, ak majú pevne stanovené hranice.
Samozrejme, sú vývinové obdobia, keď súčasťou separačného procesu je snaha presadzovať vlastnú vôľu a odmietať hranice, ktoré rodič definuje. Ak rodič akceptuje tieto vývinové snahy dieťaťa, potom aj emočne kritické obdobie (napríklad obdobie vzdoru) ostane bez následkov a dieťa si vytvorí žiaduci vzťah s realitou a naučí sa tolerovať potreby najbližších.Dôslednosť vo výchove je veľmi náročná pre rodičov, pretože je o tom, určiť hranice a naučiť dieťa ich rešpektovať, a nie vždy to ide celkom bez „treníc“. Dieťa nie je robot - je normálne, že hranice skúša prekročiť. Niekedy, keď to po dobrom nejde, musíme dieťatko nechať aj si zúfalo poplakať, hoci to trhá srdce. Napríklad vtedy, keď sa hodí v hračkárstve o zem, že nedostane ďalšie autíčko. Bolo by jednoduché ušetriť si scénu a nervy a autíčko kúpiť, ale to so správnou výchovou nemá nič spoločné. Je kopec takýchto situácií. Tváriť sa, že nevidíme, ako dieťa sáče deti zo šmykľavky, či ich bije, hovoriť si alibisticky, že je to ok, je ešte malý, samého ho to prejde, sú hlúposti. Je lepšie ho zobrať preč, hoci to zničí krásne našliapnutý deň jeho plačom. Je to náročnejšie, ale je to správne.
Rovnako je dôležité vyžadovať, nech si primerane veku uprace. Urobí to tak, že to po ňom často ešte treba dotiahnuť, trvá to večnosť, čo dospelý urobí za chvíľu. Ale neuľahčiť to jemu ani sebe, proste musí sa naučiť poriadku. Dnešná výchova je často poznačená „opičou láskou“, keď je dieťa malým Bohom, keď mamy vždy volia tú ľahšiu možnosť, len aby svojho krpca udržali šťastného a veselého, lebo čo ak, nebodaj, bude chudátko mať z prísnej výchovy traumu. Hoci je otázka, čo je to prísnosť - ak je to veku, povahe a schopnostiam primerané vyžadovanie dodržiavania istých pravidiel, potom sa podľa mňa o prísnosti hovoriť nedá - skôr o tej dôslednosti.
Dnešné deti majú už ako 5-ročné krúžky, učia sa jazyky, rodičia sa akoby aj v tomto pretekajú, chcú mať doma „superdeti“, a keď to ony nezvládajú, sú sklamaní. Rodičia chcú ísť s dobou, myslia si, že to, čo je úspešné a krásne, je aj hodnotné. Tešia sa, ak sú ich deti šikovné a rozvíjajú svoj talent, tešia sa z ich úspechov. Rizikom sú však rozhodnutia rodičov, keď silou-mocou pretláčajú to, čo oni sami chcú, a nevnímajú to, čo chce ich dieťa alebo čo by pre ich dieťa bolo prirodzené a skutočne obohacujúce. Niekedy si rodičia cez úspech svojho dieťaťa kompenzujú vlastné frustrácie alebo hovoria: „Viete, keď ja som nemal tie možnosti, nech moje dieťa má všetko.“ Každé dieťa potrebuje mať aj miesto a čas pre svoju hru, svoje aktivity a svoju fantáziu, aby v budúcnosti vedelo s radosťou a vedome rozvíjať svoje vnútorné možnosti.
Agresívne prejavy: Bitie a hryzenie ako forma komunikácie
Agresívne správanie u detí, ako je bitie alebo hryzenie, môže byť tiež jednou z foriem „papuľovania“ a prejavuje sa zvyčajne od približne druhého roku života, kedy si dieťa plne uvedomuje vlastnú osobnosť a jeho prejavy voči okoliu začínajú byť čoraz výraznejšie. V tomto veku sa začína naplno rozvíjať jeho túžba po samostatnosti a potreba byť vnímaný ako človek s rovnocennými požiadavkami. Dieťa sa učí vysloviť prvé slová a postupne z nich tvorí vety. Začína rozumieť aj komplikovanejším rozhovorom. Ešte stále však nie je schopné ovládať svoje emócie a potrebuje k tomu pomoc rodičov. Naliehavé túžby, ktoré má, zatiaľ nedokáže adekvátne vyjadriť slovami. Práve vtedy môže prísť na rad riešenie situácií bitím.
Častým scenárom je, keď rodič žiada od dieťaťa, aby niečo urobilo, niekam išlo, v niečom poslúchlo. Dieťa je však v zápale hry, sústredené na niečo úplne odlišné. Dieťa povie rodičovi, svojim vlastným spôsobom, že danú vec nechce práve vykonať. Rodič na tom však trvá a neváha dieťa vytrhnúť z momentálnej aktivity a žiadať od neho niečo iné. Dieťa prirodzene reaguje hnevom, pretože má pocit krivdy a nerešpektovania jeho potrieb. Rodič však veľakrát takýmto pocitom neprikladá dostatočnú váhu. Pre neho je podstatné, aby ho dieťa počúvalo na slovo.
Bežná reakcia rodiča a jej následky: Zvyčajne, keď rodič spozoruje nežiaduce správanie u dieťaťa, v tomto prípade udieranie sa alebo bitie rodiča, reaguje strachom. Jeho jedinou snahou je, aby s tým dieťa okamžite prestalo. Pre dieťa je však veľmi ťažké v tejto chvíli poslúchnuť a prestať. Dieťa je práve vo víre silných emócií, ktoré ním zmietajú, a nevie ich samo ovládnuť. Rodič preto mnohokrát zasiahne nevhodne, a to trestom. Začne po dieťati kričať, aby prestalo, alebo ho tiež zbije, aby vedelo, aké to je, keď ono bije rodiča. Daná reakcia síce môže zastaviť správanie dieťaťa, avšak z dlhodobého hľadiska je nevhodná z viacerých dôvodov:
- Emócie dieťaťa sú zastavené, nemôže im dať voľný priebeh, a preto sa epizóda hnevu bude čoskoro opakovať, či už voči rodičovi, súrodencovi, domácemu zvieraťu alebo inému dieťaťu na ihrisku.
- Rodič, ktorý zastaví udieranie dieťaťa svojou vlastnou silou, mu ukazuje, že silnejší môže udierať slabšieho. Dieťa bude tento model opakovať voči niekomu slabšiemu.
- Dieťa nadobudne pocit, že je zlé a zlé deti môžu robiť zlé veci.
- Dieťa sa utvrdí v tom, že prejaviť emócie je nebezpečné a ono samo je nebezpečné pre svoje okolie.
- Dieťa získa pocit, že ho rodič miluje iba vtedy, ak sa správa podľa neho a nie tak, ako sa cíti.
Nesprávne zvládnuté agresívne správanie môže v prípade senzitívneho dieťaťa neskôr vyústiť do sebapoškodzovania. Dieťa sa môže začať udierať schválne, aby upútalo pozornosť rodiča, pretože hocijaká pozornosť, aj negatívna, je preň lepšia ako žiadna. Dieťa môže neskôr prestať biť rodiča, ale začne biť samo seba. Časté je búchanie sa do hlavy, búchanie hlavou o stenu alebo o zem, hryzenie sa. Nie je vhodné dieťa násilím zovrieť a držať ho nehybné, kým neprestane. O dieťati nikdy na verejnosti nehovoríme, že hryzie alebo sa bije. Správanie, na ktoré upozorňujeme a ktoré spájame s dieťaťom, v ňom podvedome upevňujeme.
Prečo dieťa hryzie: Odborníci zosumarizovali najčastejšie dôvody, pre ktoré dieťa hryzie:
- Nedostatok jazykových zručností, ktoré dieťa potrebuje na vyjadrenie svojich potrieb a silných pocitov, ako sú hnev, frustrácia, radosť. Dieťa hryzením komunikuje, hovorí napríklad: Hnevám sa na teba; Si pri mne príliš blízko; Veľmi sa teším; Chcem sa s tebou hrať.
- Dieťa je prestimulované nadmerným hlukom, svetlom alebo aktivitou.
- Dieťa experimentuje so zubami a zaujímajú ho reakcie.
- Dieťa sa nudí a potrebuje viac hry.
- Dieťa je unavené.
- Dieťaťu rastú zuby.
Doktorka Laura Markhamová hovorí, že hryzenie je pre deti prirodzená forma komunikácie. Dieťa sa svet učí spoznávať všetkými zmyslami, a to aj ústami. Dieťa, ktoré reaguje útokom, je citlivé na vonkajšie vnemy. Takéto dieťa býva mnohokrát introvertnejšie, potrebuje väčší osobný priestor, pokojnejšie prostredie, vlastné hračky, ktoré mu nikto neberie, a nie je rado stískané druhými deťmi. Ak nie je s dieťaťom rodič, jeho opatrovník alebo učiteľ v škôlke by mal byť oboznámený, že dieťa reaguje na stres týmto spôsobom. Mal by si dieťa viac všímať a snažiť sa predchádzať jeho útokom. Ak vidí, že dieťa sa dostáva do nepohodlnej situácie, mal by mu pomôcť verbalizovať jeho požiadavky. Ak k nemu napríklad idú iné deti príliš blízko a hrozí, že mu začnú brať hračky alebo ho objímať, rodič by mal deti upozorniť napríklad nasledovne: „Vidím, že deti sú pri tebe príliš blízko a ty sa obávaš, že by ti mohli zrútiť tvoju vežu.“
Vhodná reakcia rodiča: Správne zvládnuť prvé záchvaty detského hnevu je kľúčové. Dieťa sa s nimi samo alebo s pomocou rodiča naučí rýchlejšie vysporiadať a riešiť ich iným ako agresívnym správaním. Ak dieťa začne udierať rodiča, nikdy ho nebijeme naspäť. Môžeme mu jemne chytiť ruku, povedať mu, že bitie bolí. Dieťaťu uznáme jeho pocity a pomenujeme ich - hnevá sa, je smutné, frustrované, lebo niečo nie je podľa jeho predstáv. Na dieťa rozprávame pokojným hlasom, nekričíme, nevyhrážame sa mu. Zabezpečíme prostredie, aby si dieťa neublížilo. Ak sa búcha o zem, podložíme pod dieťa vankúš. Ak sa dieťa hryzie, vložíme mu do úst alebo do ruky nejaké hryzátko. Od dieťaťa neodchádzame, nenechávame ho s pocitmi osamote. Dieťaťu, až keď je pokojné, vysvetľujeme, že dané prejavy nie sú preň ani pre okolie dobré. Dieťaťu ukážeme vhodné spôsoby, ako môže prejaviť svoje emócie. Dôležité je dieťa počúvať a pomenovať to, čo chce. Dieťa pod týmto vedením s bitím a hryzením postupne prestane. Väčšinou je to vtedy, keď je schopné vyjadriť sa slovami a vidí, že jeho pocity sú vnímané. Pomôcť môže aj čítanie kníh s tematikou na čo sú zúbky a ruky - nepoužívajú sa na bitie a hryzenie. Bitie zvykne vymiznúť, keď sa dieťa naučí dôkladnejšie verbalizovať svoje potreby a tie sú vypočuté.
Mnohí rodičia majú obavy, ak ich na verejnosti vlastné dieťa začne biť alebo biť samo seba. Avšak sú to obavy z toho, čo povie okolie. Či si nebudú cudzí ľudia myslieť, že oni bijú svoje dieťa, keď ono reaguje plačom, krikom a udieraním okolo seba. Najdôležitejšie je pochopiť, že dieťa bitkou alebo hryzením nereaguje schválne. Dieťa nie je schopné dôsledne porozumieť, že jeho prejavy sú nevhodné a nebezpečné. Detská psychologička Penelope Leach, zakladateľka Svetovej asociácie detského mentálneho zdravia, zdôrazňuje, aké je dôležité si uvedomiť, kedy dieťa začalo s ubližovaním si. Ak je rodič schopný špecifikovať, kedy sa dieťa začalo udierať, je jednoduchšie eliminovať vyvolávajúce stresory v jeho živote. Napríklad, ak sa dieťa hnevalo a rodič ho za prejavené emócie potrestal, slovne alebo fyzicky, dieťa získalo pocit, že nie je hodné lásky a musí sa za výbuch hnevu udrieť. Ak rodič odsleduje správanie dieťaťa a citlivo ho navedie k vhodnejším prejavom silných emócií, hryzenie a bitie sa by malo časom prestať.
Keď je potrebné hľadať odbornú pomoc: Psychické ťažkosti u detí
Problémy „s kakaním“, nočné desy, zajakavosť, nadmerný vzdor - to je len hŕstka problémov, ktoré môžu byť symptómami niečoho oveľa horšieho v psychike dieťaťa. Často za to však ony samé nemôžu, chybu môže niesť aj iný vinník - rodič, kamarát, učiteľ či súrodenec. Každý rodič pozná svoje dieťa, no často práve kvôli tomu má „klapky“ na očiach. Vníma jeho reakcie, pozná jeho správanie, nálady, vyjadrovanie emócií, no aj napriek tomu, že naše deti máme denne na očiach, často nevieme, čo robiť, keď sa vyskytne iný ako zdravotný problém. Nejde o chrípku či laryngitídu. Vtedy, ak nepomáha domáca liečba, často utekáme za detským lekárom a spoliehame sa, že pomôže. Pravdou však je, že často aj zdravotný problém býva len dôsledkom toho psychického. Ak sami nevieme prísť na to, čo dieťatku daný stav spôsobilo alebo nám to ono nechce povedať, je vhodné navštíviť odborníka - psychológa, ktorý môže svojimi metódami prispieť k odhaleniu toho, čo dieťatko trápi. Napríklad, aj také nechutenstvo, zaryté odmietanie jedla, nemusí spôsobovať len to, že našej ratolesti nechutí alebo nemá v danej chvíli na jedlo chuť. Môže to mať oveľa hlbší podtón.
Kedy reagovať a začať ťažkosti detí vnímať vážnejšie?Bežne by rodičia mali vedieť vycítiť, kedy sú atypické prejavy a ťažkosti dieťaťa iba prechodný jav a kedy si vyžadujú už odbornú starostlivosť. Ako hovorí Mgr. Lýdia Adamcová, detská psychologička s viac ako 40-ročnou praxou: „Práve toto je pri psychických ťažkostiach komplikovanejšie, rodičia sa snažia orientovať na základe internetových zdrojov, rád od známych, len aby nemuseli ísť k psychológovi a nie to ešte k psychiatrovi.“ Odborníčka prezradila dôvody, pre ktoré by sme mali brať situáciu vážne:
- ak sú psychické ťažkosti dieťaťa neprimerané veku,
- ak prejavy trvajú dlhšie obdobie, nereagujú na liečbu,
- ak niektorí z rodičov mal v detstve podobné ťažkosti,
- ak sa pridružujú aj iné ťažkosti, vtedy je už potrebné vyhľadať odborníka a poradiť sa.
Pojem psychická porucha môže byť niekedy mätúci. Zahŕňa zmeny v správaní, myslení a emóciách, ktoré vedú k výraznému utrpeniu a poškodeniu sociálnych funkcií. Príznaky sa často prekrývajú, a tak pôsobia spoločne a vytvárajú celkový klinický obraz, ktorý si vyžaduje odbornú pomoc. Psychické poruchy u detí majú svoje špecifiká a líšia sa od psychického zdravia dospelých. Príznaky nemusia byť také zreteľné ako u dospelých alebo sa môžu vyvíjať neočakávanými spôsobmi. Deti často nevedia komunikovať svoje pocity slovami, ale vyjadrujú ich prostredníctvom správania, ako sú zmeny nálad, podráždenosť alebo zmenami vo výkone v škole. Medzi prvé varovné signály psychických porúch u detí patria extrémne zmeny nálad a emócií. Výkyvy nálad, ktoré sú intenzívnejšie ako zvyčajne, môžu byť prvým náznakom problému. Ak je dieťa zvyčajne veselé a zrazu sa stane podráždeným, je to dôvod na obavy. Taktiež izolovanie sa, uzatváranie sa do seba a vyhýbanie sa sociálnym kontaktom s kamarátmi a rodinou môže byť varovným signálom psychickej poruchy, ako je úzkosť alebo depresia. Zmeny v spánkových a stravovacích návykoch, napríklad spanie viac alebo menej ako zvyčajne, môžu naznačovať aj psychické problémy. Až 20 % detí môže počas vývoja trpieť úzkosťou alebo depresiou. Príznaky úzkosti zahŕňajú obavy, triašku, búšenie srdca. Depresia sa môže prejaviť apatiou, stratou záujmu, zmenami v apetíte. Všímajte si nezvyčajné zmeny v správaní dieťaťa. Ak máte akékoľvek pochybnosti, vyhľadajte pomoc.
Fyzické problémy ako časté bolesti hlavy alebo brucha môžu byť znakom psychosomatických porúch, ktoré spôsobujú veľké ťažkosti. Deti, ktoré majú psychické problémy, majú často horšie známky v škole a môžu sa cítiť osamelé, pretože je pre ne ťažké nájsť si kamarátov. Ich sebaúcta môže byť nízka. To, ako rýchlo rodičia zareagujú, môže zmeniť budúcnosť našich detí, zabezpečiť im starostlivosť, ktorú potrebujú. Včasná diagnostika je kľúčovým faktorom pri riešení psychických problémov u detí. Rodičia a škola by mali dieťa podporovať a povzbudzovať. Je dôležité naučiť sa rozpoznávať varovné signály.
Najčastejšie rizikové prejavy u detí podľa Mgr. Lýdie Adamcovej:
- Nočné desy a nadmerný plač dieťaťa už v kojeneckom veku, ktorý sa neskôr môže zmeniť v pomočovanie, strach z tmy, ktorý ho núti spávať s rodičmi.
- Problémy „s kakaním“ (čiže dieťa nekaká niekoľko dní). Rodičia sa uspokoja napr. s tým, že sú to „pasívne črievka“. Tráviaci trakt je citlivý práve na emóciu hnevu, a potlačené emócie môžu viesť k takýmto problémom. Prečo nerobiť prevencie skôr, už v detskom veku, a to uvoľnením potlačených emócií hnevu?
- Kašeľ, astma, alergie, ktoré majú hlboké psychické súvislosti.
- Oneskorenie v motorickom vývine, prípadne dieťa preskočí fázu lezenia, čo má spravidla dopad na sústredenie a učenie dieťaťa v staršom veku.
- Vzdorovité správanie - napríklad afektívne kŕče u jedenapolročného dieťaťa, ktoré neskôr prejdú do porúch správania a pod. Rodičia to často pripisujú „obdobiu vzdoru“, no môže ísť o vážnejší signál.
- Problémy s jedením, so zvracaním, bolesťami bruška, ktoré v puberte môžu prejsť do anorexie alebo bulímie.
- Zlozvyky detí - obhrýzanie nechtov alebo tiky, grimasy, rôzne atypické pohyby, ktoré signalizujú vnútorné napätie spojené s dlhodobejším chronickým stresom. Práve vnútorné napätie dieťaťa býva rodičmi mylne považované za prebytok jeho energie, ale pritom ide o jeho napätia, ktoré vzniká v strese.
- Deti sú často obviňované z lenivosti, v pozadí ktorej ale býva aj depresia.
„Snažím sa viesť rodičov k tomu, nech sú otvorení riešiť tieto problémy už u malých detí. Práve popieranie psychických problémov u detí zvyšuje ich pocity bezradnosti. Deti cítia, že ich ťažkosti vás znervózňujú, hnevajú, a tak ich radšej popierajú. Neskôr ich začnú riešiť s kamarátmi, možno drogami, alebo sú tu aj nevyslovené myšlienky o samovražde, ktoré sa v kombinácii s problémami v puberte môžu aj naplniť,“ upozorňuje odborníčka rodičov na dôležitosť riešenia psychických problémov.
Diagnostika a liečba: Cesta k zlepšeniu kvality života
V prípade podozrenia na psychické ťažkosti u dieťaťa je nevyhnutné vyhľadať pomoc odborníka. Najlepšie je obrátiť sa na detského psychológa a psychiatra. Diagnostika sa začína rozhovorom s rodičmi a dieťaťom, po ktorom môžu nasledovať rôzne testy. Odborník zbiera čo najviac informácií, vrátane rodinnej anamnézy a výsledkov testov, aby mohol stanoviť presnú diagnózu a navrhnúť vhodný spôsob liečby. Liečba môže zahŕňať kombináciu liekov a terapie.
Psychoterapia je najdôležitejšou súčasťou liečby psychických porúch u detí. Ak sa vyhľadá terapeut včas, je možné zabrániť rozvoju ochorenia. Ide o „rozprávanie sa“ s odborníkom, počas ktorého má dieťa možnosť byť sprevádzané v bezpečnom prostredí pri riešení svojich ťažkostí. Nemusí mať obavy zdôveriť sa - často je to preň jednoduchšie, ak ide o neznámu osobu. Detské terapie zahŕňajú aj hry. Dobrý psychoterapeut formou hry a nenásilnej diskusie odhalí mnohé, čo pomôže aj pri diagnostike. Deti a dospievajúci sa zároveň učia, ako sa deliť o svoje pocity a myšlienky, ako reagovať na niektoré situácie, a naučia sa nové vhodné spôsoby správania. Psychoterapia môže pomôcť deťom zlepšiť emocionálnu reguláciu a znížiť úzkostné a depresívne symptómy.
Lieky predpisuje pedopsychiater na základe dôslednej diagnostiky. Je dôležité si uvedomiť, že liečba je proces a dieťa sa nezmení cez noc. Vyžaduje si trpezlivosť a pravidelnú kontrolu u odborníka.
Úlohu pri vzniku duševných porúch zohráva nielen genetická predispozícia (ak sa vo vašej rodine vyskytuje duševná porucha, je možné, že ňou bude trpieť aj dieťa), ale tiež prostredie, v akom dieťa vyrastá, a správanie rodičov, ktoré môže byť poznačené psychickou poruchou. Niektoré duševné poruchy sa priamo spájajú so špecifickými chemickými látkami uvoľňovanými mozgom, takzvanými neurotransmitermi, ktorých primárnym účelom je komunikácia. Ak sa tieto chemické látky vychýlia z rovnováhy, môže sa to prejaviť príznakmi psychickej poruchy. Aj vážne poranenie mozgu môže mať za následok vznik duševnej poruchy.
Psychická pomoc zahŕňa aj podporu dieťaťa pri rozvoji jeho duševného zdravia, ako riešiť problémy a ako sa vyrovnávať so stresom. Tieto nástroje pomáhajú deťom cítiť sa lepšie a byť silnejšími. Kľúčové sú aj podporné vzťahy v rodine. Deti, ktoré žijú v harmonickej rodine, sú odolnejšie voči stresu. Naopak, napäté prostredie môže viesť k škodlivým účinkom na psychiku dieťaťa. Ak je to nevyhnutné, môže pomôcť rodinná terapia a otvorená komunikácia. Tipy pre rodiny zahŕňajú: Doprajte si spoločne strávený čas, komunikujte otvorene, buďte pre dieťa oporou a pochopte, že potrebuje váš čas a pozornosť. Deti, ktoré sa cítia milované, sú vnútorne silné. To, ako rýchlo ako rodičia zareagujeme, môže zmeniť budúcnosť našich detí a zabezpečiť im starostlivosť, ktorú potrebujú.
Rodičia najčastejšie vnímajú problémy dieťaťa iba v danej časovej realite, čiže príčiny ťažkostí vidia iba v prítomnosti, obviňujú škôlku, školu, kamarátov, ktorí ho šikanujú, druhého rodiča, ak sú rozvedení. Tieto situácie ale nemôžu spôsobiť ochorenie! Môžu byť spúšťačom niečoho, čo je uložené hlbšie, ale nie sú príčinou. Často sa stáva, že si jeden z rodičov uvedomí, že tiež mal v detstve podobné ťažkosti. Niekedy ale rodičia oponujú tým, že dieťa toto ich správanie nevidelo, nevedelo o ňom. Neuvedomujú si, že prenos strachov, depresií, agresivity je tiež genetický.
Problémom sú aj predstavy rodičov ako riešiť ťažkosti detí. Chcú ich zmeniť u dieťaťa, riešiť jeho strach, aby sa nebálo, nedalo sa šikanovať, aby ho nebolelo bruško, riešiť jeho agresivitu, aby vedelo čítať. Často tak deti žijú v rodinách s ustráchanou mamou alebo depresívnym otcom. Ak sa pracuje s dieťaťom, ale ono príde domov k ustráchanej a smutnej mame, strach sa u dieťaťa objaví znovu. Ak ale pracujem s matkou, problém prestane zaťažovať aj dieťa, pretože má doma silnú a veselú mamu, pri ktorej sa cíti bezpečne. A pre deti je to veľká úľava, nie sú to iba oni, ktorí musia chodiť k psychológovi. Preto je kľúčové, aby rodičia boli ochotní a vedeli byť „duchom prítomní“ pri starostlivosti a výchove svojho dieťaťa, nikdy sa nevzdávali osobného kontaktu s dieťaťom, vedeli vypnúť a skutočne vnímali, čo ich dieťa cíti a čo robí. Výchovnú nezvládnuteľnosť psychologička považuje za výkrik dieťaťa do prázdna, za provokáciu a hlučné a neutíšiteľné hľadanie blízkosti rodičovskej osoby.
tags: #5 #rocne #dieta #stale #papuluje