Úvod: Prechodné obdobie plné zmien
Hoci sú deti vo veku od 6 do 9 rokov zábavné, zároveň predstavujú výzvu. Ich správanie môže byť nevyspytateľné, preto by sa rodičia mali obrniť dávkou trpezlivosti. Správanie školopovinného dieťaťa už nie je také, aké bolo pred pár rokmi. Zároveň však ešte nie je schopné držať krok s veľkými deťmi, takže treba rátať s prechodným vývojovým obdobím, kedy sa bude správať inak, ako ste boli zvyknutí.
V šiestich rokoch sa deti posúvajú vo vývoji dopredu. Stávajú sa nezávislejšími a začínajú sa zaujímať o školu a kamarátov. Život sa pre ne stáva nielen zaujímavejší, ale aj náročnejší. Cítia, že sa od nich vyžadujú dobré výsledky v škole. V tomto období sa potrebujú veľa rozprávať o svojich zážitkoch zo školy i o tom, kto sú ich noví priatelia a spolužiaci. Rodičov potrebujú hlavne na to, aby ich počúvali. V tomto období môžete svoje dieťa poveriť aj nenáročnými domácimi prácami, aby sa tak učilo chodu rodinného života.
Charakteristika vývoja šesťročného dieťaťa
Kognitívny a sociálny rozvoj
U dieťaťa vo veku od 5,5 roka dochádza opäť k zlepšovaniu jeho schopností. Oproti minulému polroku nie je progres taký výrazný, ale napriek tomu môžeme vidieť, ako sa rozvíja. Dokáže rozpoznať a spočítať peniaze, „prečítať“ niektoré názvy - aj keď skôr ich spozná ako obrázky. Dokáže napísať svoje meno, a dokonca niekedy aj správne a nie zrkadlovo. Je už dostatočne zrelé, aby vedelo, čo sú peniaze. Nerozumie síce princípu bankomatových kariet - nevie si uvedomiť, že na účte musia byť peniaze, aby karta fungovala, ale peniaze ako také pozná a rozumie ich princípu. V tomto období sa učí rozpoznávať hodnotu peňazí a chápe tiež, že je možné ich vymieňať za veci.
S tým, ako sa rozvíja pozornosť a ďalšie kognitívne schopnosti, zlepšuje sa aj jeho schopnosť uvedomovať si odlišnosti medzi ľuďmi a medzi rodinami. Avšak deti nemajú predsudky - tie sú výsledkom výchovy a vysvetľovania, ktoré sa im dostane. Mnohé deti v školskom veku túžia po spravodlivej miere samostatnosti. Možno zistíte, že napriek zručnostiam a znalostiam, ktoré ste ho naučili, môže ich zabudnúť použiť.
Emocionálna zrelosť a komunikácia
Čo sa týka emócií, rozvíja sa kognitívna zložka - deti vedia svoje emócie popísať a tiež lepšie vyjadriť, ako tomu bolo v predchádzajúcom období. Keďže sa im zlepšila slovná zásoba, dokážu sa vyjadriť v celých vetách, napríklad: „nepáči sa mi, keď musím ísť von“ a podobne. Rovnako cítia a rozvíja sa u nich empatia - súcitia s ostatnými, majú tendenciu svoje pocity otvorene popísať - napríklad: „mami, hnevám sa na teba.“ Môže sa tiež stať, že sa dieťa v tomto veku utiahne do seba v dôsledku smútku, straty alebo hnevu.
V tomto období si dieťa osvojuje stovky nových slov prostredníctvom interakcie s druhými ľuďmi a tiež prostredníctvom čítania s rodičmi. Povzbudzujte ho, aby samo rozprávalo príbehy podľa obrázkov, alebo sa ho pýtajte, čo si myslí, že sa stane, ako to skončí a tiež, aby obhájilo svoje tvrdenie - prečo si myslíš, že je to tak?
Nová nezávislosť a vzťahy
Začínajú sa formovať priateľstvá na celý život, ale tiež aj vychvaľovanie a porovnávanie - „Dokážeš toto?“. Môže sa stretnúť aj s tým, že dieťa odmieta objatia, poláskania, ktoré ešte pred krátkym časom vyžadovalo - rodičia môžu mať pocit, akoby ich odstrkovalo. Môže sa stať, že odmieta prejavy náklonnosti na verejnosti práve preto, že je už „veľké“.
Bežné výzvy v správaní školáka
V tomto období vývoja majú deti tendenciu testovať vaše hranice. Dieťa v školskom veku pravdepodobne často mrnčí a stále sa ešte môžu objaviť občasné záchvaty hnevu, ktoré však už budú menej časté. Problémy s chovaním môžu nadobudnúť úplne nový rozmer, keďže deti sú výrečnejšie a schopnejšími vyjadrovať svoje myšlienky. U detí od 6 do 9 rokov nastávajú v správaní menej príjemné zmeny.
Vzdor a frustrácia
Vzdor je u detí školského veku úplne bežný, preto sa nečudujte, že váš školák odmietne urobiť takmer všetko, o čo ho požiadate. Treba rátať s tým, že vám deti niekedy aj zaklamú. Šuchtavosť alebo inak povedané flákačstvo môže byť ďalším frustrujúcim správaním. Či už si vaše dieťa obúva topánky 10 minút alebo je najpomalším jedákom na svete, môže to byť frustrujúce. Hlasné kňučanie patrí tiež k typickému správaniu menších školákov. Sedem, osem a deväťročné deti môžu byť neisté a môžu mať pochybnosti o svojich vlastných schopnostiach.
Agresívne prejavy a ich pôvod
Konkrétne príklady, ako keď sa mu niečo nedarí a rozzúri sa, začne búchať do vecí, útočí na hračky, prípadne na rodiča alebo starú mamu, sú prejavom hnevu a frustrácie, s ktorou si dieťa v danom momente nevie poradiť. Príkladom môže byť situácia, keď sa dieťa hrá s legom a niečo mu spadne pod gauč. Chytí amok, kričí, nadáva a útočí na hračky, prípadne na rodiča.
Rovnako problematické je, keď dieťa narieka, keď mu o jeden milimeter nalepíte nálepku inak, ako má byť. Fúkať sopeľ nechce, vždy s nervami. Napiť sa nechce, dá si jeden glg, a potom mu treba núkať vodu dvadsaťkrát za deň, aj keď musí piť kvôli zápalu močových ciest. So všetkým je boj. Miliónkrát za deň počuť „mamííí“, a aj keď sa snažíte po dobrom, dieťa je stále ofučané za niečo nezmyselné. Takéto situácie môžu rodičov priviesť do stresu z toho, čo bude zas.
Učiteľky v škôlke môžu vyjadriť názor, že dieťa nie je psychicky zrelé do školy, aj keď je inak šikovné, múdre a rado kreslí. Niekedy inklinuje k agresívnym rozprávkam, čo môže byť ďalším signálom, ktorý treba sledovať.
Vplyv vonkajších faktorov
Nálada a správanie detí záleží od atmosféry domova, nálady rodičov, hladu a nasýtenia alebo kvality spánku. Dieťa, ktoré je v jeden deň doslova nezvládnuteľné, sa mohlo len zle vyspať, alebo malo priveľa cukru či pociťuje hlad. Pretože si deti ešte nevedia spojiť svoju nervozitu s biologickými pochodmi, musíte na to myslieť vy a uistiť sa, či majú po fyzickej stránke všetko, čo potrebujú. Povedzme si úprimne, nie sme aj my dospelí nervóznejší, keď sme hladní, a napätejší, keď sme dobre nespali? Je dôležité na to myslieť a trpezlivo dieťa viesť k uvedomovaniu si týchto súvislostí.
Rozmaznanosť: Pochopenie naučeného správania
23/28 Ako reagovať na opakujúce sa neželané správanie dieťaťa – schéma (Vzťahová väzba)
Rodičia chcú pre svoje deti to najlepšie. Doprajú im veci, ktoré nepotrebujú, chránia pred náročnými výzvami a uľahčujú im existenciu. Čo znamená, že ich nepripravia na skutočný život, ale naopak rozmaznajú. Je dôležité zamyslieť sa, či sa to nedeje aj vo vašej rodine.
Definícia a zdroj rozmaznanosti
Každé dieťa má svoje dni blbec, tak ako aj my dospelí. Rozmaznané dieťa je však v „Ja stave“ permanentne, čo znamená, že sa všetko vždy musí točiť okolo neho. Psychologička Michele Borba tvrdí, že rozmaznané deti očakávajú, že všetko sa musí podriadiť ich potrebám, prianiam, pocitom, a všetci ostatní sú druhoradí. Je potrebné uvedomiť si, že batoľatá nemožno rozmaznať. Plačú a vyvádzajú preto, lebo nevedia zvládať svoje emócie. Takisto dieťa, ktoré mrnčí a je náladové nemusí byť nutne rozmaznané.
Deti sú produktom rodičov, odrážajú všetko, čo do nich vkladáme - naše slová, činy, správanie voči nim. Rozmaznanosť je taktiež naučený rys. Deti sú veľmi chytré a pokiaľ vidia vo výchove dieru, využijú ju vo svoj prospech. Tak tomu je aj v prípade rozmaznanosti - osvojujú si ju kvôli nesprávnej rodičovskej výchove. Ak vaše dieťa vykazuje tieto črty, zamyslite sa v prvom rade nad sebou.
Desať znakov rozmaznaného dieťaťa
Klinická psychologička Laura Merkham hovorí: „Deti konajú ako ich učíme konať. Pokiaľ sme boli príliš mäkkí a nenastavili limity, dieťa nebude zvyknuté prispôsobiť sa hraniciam.“ Klinická psychologička Suzanne Gelb upozorňuje, že ak musíte vášmu dieťaťu ponúknuť úplatok, aby urobilo čo má urobiť, niečo je veľmi zlé. V takomto prípade sa nedivte, ak požiadate 8-ročného, aby si odložil špinavý tanier, a ono sa spýta „Čo za to/Koľko mi zaplatíš?“.
Identifikovať rozmaznané správanie je prvým krokom k jeho náprave. Nižšie uvádzame desať typických znakov rozmaznaného dieťaťa:
Má záchvaty hnevu, keď nedostane to, čo chce: U malých detí je záchvat hnevu či plaču normálny - je to súčasť vývoja, v ktorom sa učia emócie zvládať. Ak je však staršie a školou povinné, záchvaty hnevu sú manipulácia, prostredníctvom ktorej si vydupáva to, čo mu bolo odopreté. Ak mu aj sľúbite, že pôjdete na zmrzlinu po obede, začne vyvádzať, pretože ju chce teraz a chce ju hneď.
Nedokáže sa vysporiadať s domácimi prácami: Rodičia, ktorí nevedú svoje deti ku starostlivosti o domácnosti, robia obrovskú chybu. Deti sa naučia, že rodič urobí všetko za nich, a doma nepohnú ani prstom. Márne sa môžete po pár rokoch sťažovať, že vám dospievajúce dieťa nepomôže - nuž, pohodlnosti ste ho naučili vy. Ak dieťa doma nenaučíte pomáhať, odopriete mu osvojenie si základných znalostí starostlivosti o samého seba.
Žiada, aby ste mu venovali všetok voľný čas: Rozmaznané dieťa sa necíti ako súčasť rodiny - väčšieho spoločenstva - ono sa cíti nad ním. Je centrom vesmíru, pupok sveta a očakáva, že sa bude všetko točiť okolo neho. To znamená, že vyžaduje, aby ste skákali ako píska, venovali mu všetok čas kedykoľvek si povie. Nie je samostatné, čaká, že ho budete zabávať vy.
Často sa sťažuje, že sa nudí: S predchádzajúcim bodom úzko súvisí aj pociťovaná nuda. Rozmaznané dieťa je obyčajne chránené od všetkých náročností, preto sa ani nenaučilo snažiť v niečom vyniknúť a „zažrať“ sa do záľuby poriadne. Nemá trpezlivosť, aby vytrvalo napríklad pri maľovaní, a z toho dôvodu sa často nudí - a obracia sa na rodiča ako osobného animátora, hoci má vek na to, aby sa pozabávalo samé.
Nevychádza s rovesníkmi: Rozmaznané dieťa si ťažko nachádza priateľov, pretože čo sa doma naučilo, nekorešponduje s reálnym svetom. Doma mu rodičia vždy vyhoveli, dopriali po čom túžilo, ale rovesníci a skutočný svet „tam vonku“ takí zhovievaví nie sú. Dieťa sa nenaučilo brať do úvahy a zohľadňovať potreby druhých, chýba mu empatia, čo mu sťažuje nadväzovanie priateľstiev.
Neznáša súťaženie: Rozmaznané dieťa neviedli rodičia k tomu, aby sa zlepšovalo a cibrilo svoje kompetencie. Všetko mu dávali pod nos na tanieri, bez toho, aby ho podporovali v snahe usilovať sa o čo najlepšie výsledky. Takéto dieťa je zvyknuté, že sa snažiť nemusí a všetko dostane - rodičia ho chránili pred povinnosťami, zlyhaním a nemali trpezlivosť viesť ho k trpezlivosti. Z toho dôvodu nie je schopné užívať si spoločenské aktivity a športy, v ktorých sa súťaží hoci aj priateľsky. Keď si dieťa uvedomí, že nie je v niečom úžasné (ako mu to mohli dať rodičia pocítiť), odmietne sa hier zúčastniť.
Má nízku sebadôveru: Mohlo by sa zdať, že tieto deti budú prehnane sebavedomé, no nie je tomu tak. Dieťa je síce chované ako v bavlnke a rodičia mu možno dali pocítiť, že nemusí nič robiť a aj tak dostane všetko, no skôr či neskôr sa stretne s reálnym svetom. V skutočnom svete to nefunguje tak ako doma, ľudia mu nevyhovejú. V skutočnom svete si musí veci vybojovať, pracovať na nich, stanoviť si ciele, za ktorými potom tvrdo pôjde. Tieto deti nemali príležitosť vybudovať si pocit kompetencie, ktorý je potrebný na to, aby si verili. Keď nemajú sebadôveru, o to viac obviňujú svet za to, že sa nemajú dobre a nemajú to, čo chcú. Odborníčka na pedagogiku Amy McCready súhlasí; pokiaľ sa k dieťaťu správajú rodičia ako k výnimočnej snehovej vločke, oberajú ho o možnosť poučiť sa z chýb a naučiť sa prekonať ťažkosti a náročnosť života. Akonáhle sa stretnú s reálnym svetom a nedostanú od neho rovnakú odpoveď ako od rodičov (rozmaznávanie a benevolencia), začnú byť zmätené, nevedia ako reagovať, tak začnú o sebe pochybovať.
Hovorí s vami ako s kamarátom: Rodičia sú piliere rodiny, ktoré majú dieťa vzdelávať, učiť morálke a viesť k spokojnému a harmonickému životu. Urobia tak pevnými a stabilnými hranicami a pravidlami, ako aj láskou a bezpečím. Rozmaznané dieťa toto nemá; rodičia pravidlá nemajú, alebo ich menia až veľmi často či upúšťajú od nich, takže dieťa si vždy vydobyje svoje. Naučí sa, že pravidlá nič neznamenajú a na neho rozhodne neplatia. V podobnom duchu sa začne správať aj k rodičom - nie sú autorita, ale osoby, s ktorými je veľmi jednoduché manipulovať. Dieťa si to uvedomuje a využíva to - rozpráva sa s rodičmi často ako s podriadenými, neprosí a neďakuje, prikazuje. Na výzvy či prosby nereaguje, nepomôže, je neochotné pristúpiť na kompromisy.
Vyžaduje špeciálne zaobchádzanie: Rozmaznané dieťa si často vymýšľa svoje vlastné pravidlá, na ktorých trvá. Cíti sa byť dôležitejším ako rodina, a dáva to patrične najavo. Ak sa mu nepáči, že celá rodina bude mať na večeru cestoviny, začne mrnčať, že chce syr a hranolky - a mrnčí dokým to nedostane. Takže rodič varí dve večere; takéto požiadavky/chovanie sa opakuje častejšie a častejšie, dokým je rodič ochotný vyhovieť.
Vždy si pýta viac: Je jedno koľko hračiek, čokolády či kúskov koláča má, vždy je mu málo. Keď sa spravodlivo po večeri rozdelí napríklad zmrzlina, dieťa sa nebude pozerať do svojej misky, ale brať porcie zmrzliny súrodencom či vám. Keď dáte každému tyčinku, tú svoju si rýchlo zje a pritom už načahuje ruky po tyčinke matky či otca.
Výchovné princípy a účinné stratégie pre rodičov
Základ autoritatívneho prístupu
Výskum ukazuje, že autoritatívny prístup vedie k najúspešnejším výsledkom u detí. Majte na dieťa vysoké nároky, ale poskytnite mu zároveň dostatočnú podporu. Prejavte city a empatiu, ale stanovte jasné pravidlá a vyvodzujte dôsledky v prípade ich porušenia. Rodičia by mali vo svojich zásadách byť pevní, ale nie tvrdí.
Vytváranie pocitu bezpečia a dôvery
Deti sú kvôli uisteniu a bezpečnosti závislé na dospelých. Jedným z najlepších spôsobov, ako dať dieťaťu pocit bezpečia, je venovať mu veľa pozornosti. Každý deň si vyhraďte niekoľko minút na to, aby ste sa mu venovali. Bez ohľadu na to, ako veľmi sa zle správalo, hrajte s ním hry či rozprávajte sa o tom, aký malo deň. V tomto období sa dieťa cíti, že sa od neho vyžadujú dobré výsledky v škole.
Jasné pravidlá a dôslednosť
Rodina potrebuje pravidlá. Dobré správanie nie je výsledkom náhody a neprichádza zo dňa na deň. Neprinesie ho jeden rozhovor, odmena alebo trest. Je to výsledok zámerných a systematických krokov. Dôležité sú napríklad určité rodinné pravidlá, vďaka ktorým môže vládnuť v rodine harmónia. Tieto normy sú zárukou, že rodina bude fungovať správne a vytvoria sa dobré vzťahy medzi rodičmi a deťmi. Deti musia presne vedieť, čo sa od nich očakáva. Tieto normy musia byť postavené na zásadách, ktoré uznáva celá rodina a sú vytvorené po vzájomnej dohode. Mali by byť tiež jasné, zrozumiteľné, ľahko uplatniteľné.
Pri určovaní pravidiel pre deti si musíte položiť otázku, či od nich nepožadujete niečo nezmyselné a neprimerané. Prehnané požiadavky od vykonania skôr odrádzajú. Deti musia rozumieť vašim slovám. Dodržujte slovo - keď sa deti naučia, že NIE je NIE a ÁNO je ÁNO, tak ste na dobrej ceste k hraniciam vo výchove. Musíte si pevne stáť za tým, čo poviete. Keď podľahnete nárekom a dobiedzaniu, potom vaše NIE nebude znamenať nič. Ak ustúpite, deti sa učia, že ak budú dostatočne dlho dobiedzať, tak aj tak vždy všetko dostanú. Dôslední však musíte byť aj pri slove ÁNO. Ak dieťaťu niečo sľúbite, musíte to aj dodržať.
Pozitívne posilnenie a adekvátne dôsledky
Plán, ako na disciplínu detí, by mal obsahovať pozitívnu podporu, ale i negatívne dôsledky. Posilnite dobré správanie chválou a vyvoďte negatívne následky, keď dieťa poruší pravidlá. Pochváľte dieťa za jeho úsilie a zvýšte jeho sebadôveru. Ide o jemnú zmenu spôsobu, akou formulujete jednotlivé frázy. Vyvoďte dôsledky, ktoré priamo súvisia s priestupkom vašej ratolesti. Nechajte dieťa čeliť následkom jeho rozhodnutí. Ak si napríklad 9-ročné dieťa nezabalí desiatu alebo občerstvenie na turistiku, keď mu to poviete, dôsledkom bude, že zostane hladné.
Účinná disciplína nezahŕňa iba potrestanie nesprávneho rozhodnutia, ale aj odmenu za to správne. Ak dieťa odmeňujete, vždy mu súčasne niekoľkými slovami za niečo poďujte a povzbuďte ho. Sústreďujte pozornosť na vhodné správanie. Ani pri takejto forme odmeňovania však nezabúdajme na opatrnosť. Nerobte z každého dobrého skutku zázrak. Toto by v deťoch vyvolalo dojem, že túžite len po ich dokonalosti. Mohlo by u nich dôjsť k zatrpknutiu a mohli by nadobudnúť nesprávny postoj k usilovnej práci smerujúcej k stanovenému cieľu. Niektoré zábavné činnosti je preto dobré povoliť deťom pravidelne. Primeraným a premysleným odmeňovaním by sme ich mali naučiť, že vhodné správanie je dôležité preto, lebo je to správne a morálne. Odmeňovanie je jedným zo spôsobov, ako dať dieťaťu pozitívnu spätnú väzbu, preukázať obdiv a uznanie.
Tokenova ekonomika je technika, ktorá je určená k úprave správania pomocou pozitívneho posilnenia. Vytvorte jednoduchý systém tokenovej ekonomiky, ktorý umožní dieťaťu získavať žetóny za dobré správanie. Pamätajte si, dieťa lepšie reaguje na podporu, nie trest.
Riešenie problémov a komunikácia
Keď dieťa vykazuje špecifické problémy so správaním, sadnite si a vyriešte problém spoločne. Deti v školskom veku môžu byť veľmi úprimné, čo by mohlo pomôcť vyriešiť problém. Položte mu otázky typu: „Toto je tretíkrát, čo si si zabudol domácu úlohu.“ Vysvetlite svoje pravidlá - uveďte jednoduché vysvetlenie dôvodov, prečo treba dodržiavať pravidlá. Hovorte o bezpečnosti, zdraví, morálke alebo spoločenskej etikete. Povzbuďte dieťa, aby vyjadrilo svoje pocity - naučte ho, že pocity sú v poriadku.
Špecifické prístupy k disciplíne
Konajte rozhodne: Rázne zakročiť voči svojim deťom, keď sa snažia posúvať hranice, je oveľa účinnejšie, než ich karhať a kričať na ne. Zásah môže byť účinný vtedy, ak sa týka niečoho, na čom dieťaťu naozaj záleží. Rodičia obvykle míňajú veľa energie, keď sa s deťmi dohadujú o tom, čo môžu a čo nemôžu robiť.
Poukazujte na konanie a nie na dieťa: Cieľom výchovy je, aby deti pochopili, že určité správanie je zlé a nie ony. Deti, ktorým sa často hovorí, že sú zlé a neposlušné, majú buď tendenciu naplniť toto proroctvo, alebo sa cítia nehodné vo svojom vnútri.
Vyhýbajte sa neúčinným hrozbám: V kritickej chvíli sa občas stane, že rodič pohrozí svojim deťom niečím nezmyselným a nereálnym. Hrozby si nechajte v zálohe pre prípad, keď je už situácia naozaj nezvládnuteľná.
Aplikujte adekvátne následky: Disciplína je proces. Niektoré techniky, ktoré fungovali u detí, keď boli malé, po určitej dobe svoju účinnosť stratili. Preto ich treba obmieňať. Trest, ktorý dieťaťu dáte, by mal zodpovedať jeho previneniu. Možné nepríjemné následky zlého správania pre 6-10 ročné deti zahŕňajú: poslanie dieťaťa do jeho izby, predčasný odchod do postele, zákaz pozerať v ten deň televíziu, odobratie obľúbenej hračky, obmedzenie času stráveného pri počítači, žiadne sladkosti alebo mimoriadne domáce práce (ako umytie auta, zametanie lístia). Čím sú deti staršie, tým menej sa odporúča trestať a napomínať ich pred ostatnými. Vezmite ich radšej nabok, čím zaručíte ich dôstojnosť.
Minimalizujte kričanie: Je veľmi užitočné, ak si zvyknete používať zvýšený hlas len v nebezpečných alebo urgentných prípadoch a neposlušnosť komentujte vážnym, no tichým hlasom. Každý občas vytrestá svoje dieťa spôsobom, ktorý neskôr oľutoval. Odpúšťajte svojim deťom, keď robia chyby a odpúšťajte aj sebe, ak nesprávne zareagujete. V prípade potreby sa ospravedlňte deťom za to. Nevracajte sa opakovanie k udalosti, ktorá bola pre všetkých nepríjemná.
Pomoc s učením: S pribúdajúcimi rokmi je škola čoraz viac náročnejšia. Niektoré problémy so správaním môžu prameniť z frustrácie dieťaťa z nepochopenia školského učiva či podobného problému. Aj keď problémy so správaním prameniace v problémoch s učením by sa mali stále riešiť s dôsledkami, musíte tiež vyriešiť základný problém. Pomôžte dieťaťu osvojiť si správne návyky, ktoré mu pomôžu k úspechu v škole. Pravidelne s ním robte domáce úlohy, majte na to vyhradený čas a všímajte si jeho pokrok. Niektoré problémy môžete riešiť v spolupráci s učiteľom.
Riešenie konkrétnych problémov v správaní
Existuje šesť typov „neposlušného“ správania, ktoré by sme v každom prípade nemali prehliadať, ale riešiť za pochodu.
Skákanie do reči
Rozprávate sa s niekým, keď sa do toho objaví dieťa, ktoré chce na vás v zápale vychrliť niečo akútne dôležité alebo sa vás potrebuje niečo spýtať? Ak mu zakaždým dovolíte, aby vás prerušilo v rozhovore, neučíte ho, že treba brať ohľad na druhých, ani to, ako sa zabaviť, keď ste zaneprázdnení. Výsledok je, že dieťa si myslí, že má nárok na pozornosť iných ľudí. Okrem toho, v budúcnosti nebude schopné zvládať frustráciu.
Keď budete nabudúce s niekým telefonovať alebo vám príde niekto na návštevu, povedzte dieťaťu, nech chvíľu pokojne počká a neprerušuje vás. Môžete mu ponúknuť nejakú aktivitu alebo hračku, s ktorou sa nehrá až tak často. Pokiaľ vás aj tak chytá za rukáv, kým sa pokúšate rozprávať a ďalej púta na seba pozornosť, ukážte mu stoličku alebo schody a povedzte mu, že tam bude musieť sedieť, kým neskončíte. Dajte mu najavo, že pokiaľ vám bude skákať do reči, nedostane to, čo od vás chce.
Agresívne hranie
Do hry by ste mali zasiahnuť vždy, keď dieťa udrie iné dieťa, keď do druhých sáče, štípe, hryzie, resp. prejavuje sa podobne hrubým spôsobom. Ignorovaním agresívnych prejavov vysielate dieťaťu signál, že je v poriadku fyzicky napádať iných ľudí.
Riešte takéto správanie hneď na mieste. Zoberte svoje dieťa stranou a povedzte mu: „To tvojho kamaráta bolelo. Ako by si sa cítil ty, keby to urobil on tebe?“ Dajte mu najavo, že ak spôsobí inému bolesť, nie je to v poriadku. Svoj hnev môže vyjadriť aj iným - prijateľnejším spôsobom, bez toho, aby druhého napadol (fyzicky, či slovne). Ak sa bude takto správať aj v budúcnosti, zakaždým hru prerušte.
Robenie sa na hluchého
Poviete svojmu dieťaťu dvakrát, trikrát, štyrikrát, aby nastúpilo do auta alebo si upratalo hračky, ale ono aj tak „nepočuje?“ Vysielate dieťaťu signál, že je v poriadku, keď vás ignoruje, lebo ono je na prvom mieste, nie vy. Namiesto toho, aby obrátilo pozornosť na prvýkrát, opakujete povel a tým dieťa učíte, že so splnením požiadavky môže počkať, o chvíľu mu to totiž aj tak pripomeniete. Je to taká hra o moc.
Namiesto toho, aby ste dieťa úkolovali z druhej strany izby, podíďte k nemu a povedzte mu, čo treba, aby urobilo. Pomôže aj, keď sa dotknete jeho ramena, poviete mu menom, prípadne vypnete telku. Nech sa vám pritom díva do očí a odpovie vám: „Áno, mami.“ Pokiaľ vás dieťa aj ďalej nepočúva, mohli by pomôcť následky ako napríklad vypnutie telky a koniec rozprávok na ten deň, prípadne hier na tablete.
Robenie si vecí po svojom
Na jednej strane je praktické, keď si dieťa zoberie z police jedlo a samo sa obslúži alebo si bez vašej pomoci zapne televízor a vy kvôli tomu nemusíte vstávať ráno z postele. Nechávate mu však kontrolu nad vecami, ktoré by ste mali kontrolovať a neučíte ho pravidlám. V dvoch rokoch si zoberie zo skrinky keksíky, v ôsmich sa bez opýtania zoberie von za kamarátom, ktorý býva o päť ulíc ďalej.
Stanovte si zopár dobrých pravidiel, ktoré budete doma používať a rozprávajte sa o nich s deťmi. Napríklad: „Musíš sa ma najskôr spýtať, ak chceš sladkosti, lebo to je pravidlo.“ Ak si napriek tomu dieťa zapne telku bez dovolenia, vypnite mu ju a zopakujte pravidlo, že sa vás musí najskôr opýtať. Keď budete trvať na týchto pravidlách, dieťa si ich postupne osvojí.
Drzosť
Prevracia očami, odvrkuje, má blbé poznámky ako puberťák, ale do puberty má pritom váš predškolák ešte trocha času? Deti v tomto veku občas kopírujú staršie deti, len aby testovali reakcie rodičov. Niektorí takéto správanie ignorujú, myslia si, že je to len prechodné obdobie, ale pokiaľ sa tento problém včas nepodchytí, môžete mať dočinenia s nezvládnuteľným školákom, ktorému autorita nič nehovorí, nevychádza s učiteľmi, ani inými dospelými osobami a nenájde si ani kamarátov.
Buďte si istí, že si je vaše dieťa vedomé svojho správania. Povedzte mu napríklad: „Vidím, že sa ti nepáči, čo hovorím, keď prevraciaš očami.“ Keď drzo odvráva, môžete nechať celý rozhovor tak a jednoducho odísť. Povedzte mu: „Moje uši ťa nepočúvajú, keď so mnou rozprávaš týmto spôsobom. Keď budeš pripravený so mnou slušne rozprávať, budem ťa počúvať.“
Preháňanie, klamanie
Možno to nevyzerá ako veľká vec, ktorú si treba všímať, keď napríklad dieťa hovorí, že si ustlalo posteľ a pritom ju má rozhádzanú alebo povie kamarátovi, že bolo na výlete v Disneylande, hoci nikdy nebolo na dovolenke v zahraničí. Je však dôležité, aby ste zareagovali na akékoľvek, aj najmenšie klamstvo. Klamanie sa môže dieťaťu zautomatizovať. Je predsa také jednoduché klamať, keď chceme v očiach druhých vyzerať lepšie alebo sa vyhnúť práci, do ktorej sa nám nechce alebo vykľučkovať z nepríjemných dôsledkov za niečo, čo sme urobili.
Keď dieťa preháňa alebo rozpráva nepravdy, sadnite si s ním a povedzte mu: „Bolo by určite zábavné, keby sme šli do Disneylandu a možno tam aj raz pôjdeme, ale nemal by si hovoriť svojim kamarátom, že si tam bol, keď to nie je pravda.“ Nech vie, že ak nebude hovoriť pravdu, ľudia mu nebudú veriť. Odhaľte, čo sa skrýva za jeho motiváciou, keď klame a postarajte sa o to, aby nedosiahlo svoj cieľ. Napríklad, keď dieťa tvrdí, že si umylo zuby a pritom to nie je pravda, pošlite ho naspäť do kúpeľne, aby to napravilo.
Hlbšie súvislosti: Keď správanie dieťaťa hovorí o rodine
Správanie detí častokrát prekvapí rodičov a oni nevedia, čo robiť a ako im pomôcť. Čo ale, ak aj deti chcú pomôcť svojim rodičom? Čo ak za problémovým správaním dieťaťa je skrytá jeho podvedomá túžba pomôcť? Ono to nevie pomenovať a robí, čo vie - je buď zlostné, depresívne alebo aj choré. Ak chcú rodičia svojim deťom pomôcť, mali by predovšetkým pochopiť to, na čo sa ich snažia deti upozorniť. Nech sa dieťa správa akokoľvek, vždy chce, aby bolo niečo videné a pochopené. A čo robíme my? Komentujeme to, čo vidíme, kritizujeme, porovnávame. Čo ich zmenilo? Kto sa má zmeniť? Rôzne teórie o výchove, psychologické poznatky, rady od odborníkov často nepomáhajú. Cítime sa vinní, nazlostení, obviňujeme seba, deti, starých rodičov, školu, kamarátov.
Generačné vplyvy a identita
Identita dieťaťa, jeho povaha, jeho správanie sú vždy dané vlastnosťami, ale aj správaním rodičov, starých rodičov a ďalších predkov v rodinnej línii. Ich kombináciou spolu s rodinnými a rodovými podmienkami, v ktorých dieťa žije, sa vytvára jeho osobnosť, jeho emócie, jeho problémy. „Múdra“ príroda to zariadila tak, že napríklad vaše 5-ročné dieťa bude mať k dispozícii skúsenosti všetkých 5-ročných detí vo vašej generačnej línii. Z toho vyplýva, že ak 8-ročná dcéra začne trpieť úzkosťou, strachom alebo ju začne bolieť bruško, tak môže rezonovať iba s 8-ročnou vnútornou bytosťou niektorého z rodičov. Pre tieto deti je typická aj detská poslušnosť a snaha byť dobrá, páčiť sa. Kde vznikla citlivosť, úzkostlivosť a zdravotné ťažkosti detí? Možno je to dôsledok dlhodobo zaužívanej výchovy spôsobom „cukor a bič“. A kde vznikla detská lenivosť k učeniu?
Príkladom sú scény päťročnej slečny plné afektívnych výbuchov, hnevu a nekľudu v prítomnosti rodičov, ktoré boli výchovne nepochopiteľné a nezvládnuteľné. Neobjavovali sa však, pokiaľ bola iba s jedným rodičom. K podstate problému sa prišlo po priznaní matky, že sama je frustrovaná z ich navonok funkčného vzťahu. Chýbajú jej objatie, uznanie, neha a intimita, pretože niekoľko rokov žijú skôr ako „manažéri“ rodinnej firmy. Svojím správaním im dcéra signalizovala, že jej chýba niečo, čo je viac ako iba každodenná starostlivosť. A je toho podstatne viac, čo všetko môžu rodičia nájsť za problémovým správaním svojho dieťaťa.
Rodičovská zodpovednosť a sebareflexia
Položili ste si niekedy otázku: Aký podiel máme na tom „ONO je…“? Čím ste prispeli k problémom dieťaťa a odkiaľ ich vlastne má? Dôležité je, že práve vy, rodičia, môžete tieto emócie zmeniť tým, že vyriešite svoje staré strachy, smútky a hnevy vo svojom vnútri. Áno, najprv si svoje strachy a traumy musia vyriešiť rodičia, aby pomohli svojim deťom.
Skúste si pomenovať a povedať: „Naše dieťa je ……. Potom sa opýtajte: PREČO je také? Päťkrát si odpovedzte na túto otázku a možno prídete k odpovedi: Nevie to, pretože sme ho to nenaučili. A prečo sme ho to nenaučili? Lebo sme to nevedeli. Prečo sme to nevedeli? A môžete pokračovať: Som skutočne ten najhlúpejší, najustráchanejší, najnemotornejší človek na svete? Je to tak na 100%? Otvorte svoju myseľ. Pre deti neexistujú žiadne tajomstvá. Je na vás, ako sa rozhodnete. A predovšetkým, ako rodičia ste vedome nič nespôsobili, cesta nie je urážať sa alebo cítiť vinu za to, čo vaše deti cítia. Vy ste iba odovzdali to, čo ste dostali, ale môžete to ukončiť a zmeniť.
tags: #6 #rocne #dieta #spravanie