Detský svet je so svetom dospelých prepojený pupočnou šnúrou. Ešte aj to ako dýchame sa odzrkadľuje na detskej duši. Mnohí rodičia si tieto fatálne spojitosti neuvedomujú. Často sú neempatickí a rozmýšľajú egoisticky, hoci si myslia, že robia pre deti to najlepšie. Realita dneška je taká, že manželstvo je pominuteľné, ale rodičovstvo však zostáva navždy. Mama i otec zostanú rodičmi aj po tom, ako svoj vzťah neustáli. Súčasná spoločnosť čelí obrovskej polarizácii v oblasti ekonomicko-sociálnej, politickej, názorovej a náboženskej. Obrovská liberalizácia a sústavné vymývanie mozgov patologickými témami sa fatálne podpisuje na psychickom vývoji detí a mladistvých. Ak spoločnosť nezačne razantnejšie presadzovať tradičné hodnoty, ktoré jediné sú schopné zabezpečiť fyziologický osobnostný vývoj detskej duše, nezmôže toho veľa ani najvzornejšia rodina.
Psychosomatické prejavy a duševné zdravie detí v kontexte rodiny a spoločnosti
MUDr. Jozef Marec, pediater s vyše 30-ročnou praxou a primár lôžkového oddelenia v nemocnici v Čadci, verejne sa angažuje za zlepšenie starostlivosti o deti. Je kritický voči nášmu zdravotníctvu a tvrdí, že vytláčame z medicíny múdrosť predošlých generácií. Varuje pred vysokým nárastom úzkostných porúch detí, ktoré sa prejavujú v rôznych somatických problémoch. Pán doktor tvrdí, že v dôsledku konfliktov v rodine stúpa chorobnosť detí. Stúpa výskyt ochorení tzv. psychosomatických, resp. vhodnejší výraz by asi bol výskyt psychosomatických prejavov, alebo porúch. Sú to telesné prejavy rôzneho charakteru, ktoré dieťa vníma ako poruchu zdravia, avšak ani podrobným vyšetrením sa nezistí príčina. Treba upresniť, že tieto poruchy, alebo prejavy často veľmi verne napodobňujú klinické prejavy ozajstných ochorení, kedy príčinou telesných ťažkostí dieťaťa je organické ochorenie, často nebezpečné.
Ako príklad je možné uviesť veľmi častú sťažnosť u hospitalizovaných dospievajúcich jedincov, ktorou je pichanie na hrudi. Je to stará známa tzv. neurocirkulačná asténia, či neuróza, čo sú staré názvy, lebo porucha je známa už dlho. V podstate je neškodná, aj keď jej priebeh je pre dotyčného nepríjemný. Avšak za pichaním na hrudi sa môžu skrývať závažné ochorenia srdcového svalu, blokáda rebier, zápal rebrových chrupaviek - Tietzov syndróm a podobne. Lekári musia preto všetky tieto prejavy vyšetriť dostatočne podrobne, aby mohli povedať - je to psychické, resp. psychosomatické. Tento príklad je zvolený preto, lebo v poslednom čase nadobúda priam epidemický charakter, pričom záchyt skutočného organického ochorenia orgánov hrudných je asi 1:100. Rovnako je obrovský nárast rôznych úzkostných porúch, prejavujúcich sa rôzne od tŕpnutia končatín až po panické ataky.
Je dôležité zdôrazniť, že nárast týchto problémov nie je len konfliktom v rodinách. Socioekonomické podmienky pre život mnohej slovenskej rodiny sa rovnako intenzívne podpisujú na psychosomatickom zdraví detí ako na zdraví dospelých. Zjednodušene by sa dalo povedať, že je za tým chronický stres, neistota, frustrácia a strach z budúcnosti. Psychosomatické ochorenia u detí boli evidované vždy, lebo ich príčiny sú veľmi heterogénne. V posledných rokoch, podľa oficiálnych štatistík, sa na Slovensku vyskytlo až 153 000 detí s rôznymi psychosomatickými poruchami, pravdepodobne aj v dôsledku zlých vzťahov v rodine. Spoločnosť však mlčí. Ak by sa podobný stav vyskytoval, povedzme, pri takej žltačke, či hoci len chrípke, tak by išlo o epidémiu a spoločnosť by sa mobilizovala. Príčin môže byť viacej, súvisia však nielen s problémami v rodine, ale aj v škole, spoločnosti, parte, a síce z dôvodu úplného rozvrátenia tradičného hodnotového rebríčka, čo priniesla nová doba.
Ak hovoríme o patologickom osobnostnom vývoji, ktorý úzko súvisí s výskytom týchto porúch, v súvislosti s právami detí musíme vziať do úvahy zmeny v celej spoločnosti. Obrovská polarizácia spoločnosti, aká je dnes v oblasti ekonomicko-sociálnej, politickej, názorovej, náboženskej, obrovská liberalizácia a sústavné vymývanie mozgov patologickými témami, to všetko sa fatálne podpisuje na psychickom vývoji detí a mladistvých. Je všeobecne známe, že najlepšou „lovnou“ pre dílerov a rôznych psychopatov a úchylov sú práve kategórie násťročných detí, ktoré sú veľmi zraniteľné. Niekedy sú nevyhnutné aj farmaká, aby psychické utrpenie bolo menšie a telesné ťažkosti automaticky tiež. Lebo keď duša trpí, telo plače. Oveľa prospešnejší by však boli erudovaní a empatickí detskí psychológovia v dostatočnom pokrytí. Deti trpia úzkostnými poruchami v dôsledku stresu a strachu, ktoré sa naozaj môžu až somatizovať, čiže prejaviť ako telesné ťažkosti. Príčinami môže byť alkoholizmus, väčšinou otca, psychické či fyzické domáce násilie, ale aj šikana v škole spolužiakmi, učiteľmi (tá je sofistikovanejšia), prípadne patologické fóbie.
Avšak najväčší stresor a príčina úzkosti a duševného utrpenia je ľahostajnosť. Dieťa totiž potrebuje byť akceptované, potrebuje mať pocit, že okoliu na ňom záleží, že aj jeho názor je dôležitý. Ľahostajnosťou ublížite viac ako remeňom. Tu sa objavuje aj druhá skupina „somatických porúch“, ale falošných. Deti sa jednoducho utiekajú k chorobe, k telesným ťažkostiam, ktoré v skutočnosti nepociťujú. Jednoducho sa do nich utiekajú, lebo sú to jediné chvíle, kedy si ich okolie (rodina, škola) naozaj konečne všimne. Je to tiež pomerne častý úkaz. Je to však zúfalé volanie o pomoc, je to akýsi predstupeň pravých psychosomatických porúch. Kedysi boli deti otvorenejšie a zdielnejšie ako dnes. Dnes sa boja o svojich ťažkostiach hovoriť. Mnohokrát sa zdravotníci dozvedia, že dieťa by radšej znieslo facku, ako mlčanie.
Kritické obdobie raného detstva a úloha matky
Štát ženie matky do práce. Práve prebieha veľká kampaň o podpore matiek na materskej dovolenke, v princípe ide o to, aby mohli matky na materskej pracovať. Namiesto dôstojnej ekonomickej podpory žien, pracujúcich matiek, sa štát snaží matky na materskej zamestnať. Pritom úzky vzťah dieťaťa s matkou je do troch rokov pre jeho zdravý psychosociálny vývoj fatálny. Termín „materská dovolenka“ je eufemizmus, aký v slovenčine asi nemá páru, lebo to žiadna dovolenka nie je. Je rozhodne za to, aby štát vytváral rodinám s malými deťmi také podmienky, aby dieťa nemuselo najmenej do troch rokov do kolektívneho zariadenia. Matky predsa vychovávajú pre spoločnosť nového jedinca, robia oveľa záslužnejšiu prácu ako tí, čo o nich rozhodujú. Žiaľ, i tu je jednoznačný prístup politických nominácií bez skúseností a kvalifikácie.
Vývoj človeka z novorodenca na plne do života kvalifikovaného jedinca trvá cca 18 rokov, pričom prvých 6 rokov je najťažších. Žiaden známy cicavec nemá také dlhé dozrievanie. Je to daň za vzpriamenú chôdzu a druhú signálnu sústavu. Veď prvé kroky urobí až po jednom roku, prvé zmysluplné slová v dvoch a viac rokoch. Tie tri roky, to je to najmenej, čo by dieťa potrebovalo v domácom prostredí, v blízkosti oboch rodičov. Dokonca aj niektoré medvedice vodia a chránia svoje mladé tri roky a pritom života schopnosť mladých jedincov oboch druhov je neporovnateľná. Žiaľ, to nikto kompetentný neberie do úvahy, nikto neberie do úvahy aký je pre spoločnosť dôležitý duševne a telesne zrelý a pripravený mladý človek, lebo to neprináša okamžitý zisk. Dnes dieťa potrebuje tú matku dlhšie aj preto, že zanikla tradičná rodová organizácia a tradičné spôsoby výchovy detí. Je otázne, ako štát chce riešiť, aby matky na materskej pracovali, keď niektoré mamičky majú problém zvládať dieťa a mali by ešte pracovať.
Úloha otca a narušené rodinné vzorce
Téma otca je dnes veľmi boľavá z rôznych dôvodov. Otázkou je, či je dieťa v ranom veku odkázané len na matku, alebo rovnako dobre ju dokáže nahradiť aj otec, napríklad otec, ktorý by v nejakom čase po narodení zostal s dieťaťom doma. V tradičnom vzorci bežnej rodiny sú „úlohy“ rozdelené asi takto: matka predstavuje láskavosť, nehu, teplo, toleranciu; otec disciplínu, oporu, ochranu, istoty. Je skvelé, ak dieťa rodičov vníma nejako takto. Dieťa pre zdravý rast a vývoj potrebuje veľa lásky a veľa disciplíny. Samozrejme, že sú situácie, kedy musia byť úlohy rodičov zástupné, avšak už sa tu vyťahuje z múru nejaká tehlička a stráca sa stabilita.
Snaha žien o emancipáciu vytvára v niektorých rodinách atmosféru, ktorá nikdy neprinesie nič dobré, keďže rodičia si navzájom podrývajú svoju autoritu. Keď sa hovorí o otcovi na materskej, je dobre vedieť, že niekedy je to otázka ekonomickej existencie rodiny. Avšak z hľadiska zručností a schopností to muž po „zaškolení“ hravo zvládne. Ale výmena úloh je narušením tradičného rodinného vzorca, ktorý zaručoval, že deti oboch pohlaví sa fyziologicky stotožnili s úlohami, ktoré by obaja rodičia mali pri výchove spĺňať. Aj bez inštitucionalizácie otca „na materskej“ vidíme dnes často príliš ambiciózne matky, ktoré sa na úkor manželov - otcov detí chcú presadiť do otcovských úloh, a to nie je dobre. Otec „na materskej“ je do istej miery zlyhaním vzorca.
Predstavme si situáciu - v rodine je dvanásťročný chlapec, začína puberta, je práve v štádiu prvého pubertálneho vzdoru voči autoritám, rodičom, škole. Začína už pohŕdať tradičnými rodinnými hodnotami a inklinuje viac ku partii, kamarátom ako k rodine. Je to normálne a je to v únosnej miere v poriadku. Ale zrazu potrebuje podporiť, podržať, povzbudiť - ide hrať prvý súťažný zápas, alebo čokoľvek iné. Ide za tatkom. Nepovie rovno, čo chce, na to je už príliš hrdý. Začne okľukou a otec ho odbije, že nemá čas, lebo práve prebaľuje malú sestričku. Mama je v robote. Čo sa odohráva v hlave násťročného chalana, ktorý vidí svoj vzor, možno idol, ktorého slovo ešte stále u neho platilo, utierať zadok sestričke, kŕmiť ju a kúpať, čiže typicky maminkovské činnosti.
Veľa detí žije s jedným rodičom, v rozhodujúcej miere ide o matky. Sú muži - otcovia zlí, sú muži násilnícki, sú muži bez citových väzieb k svojim deťom, no je veľa dobrých, milujúcich otcov. A naproti tomu veľa matiek, ktoré sa správajú tak, aby deti na svojich otcov zanevreli. Rozlíšiť, či ide dieťa ako zbraň v boji medzi rodičmi, je pre lekára konziliára a nemocničného pediatra náročné. Drvivú väčšinu detí, čo k nám prídu s rodičmi, vidíme po prvý raz. Lekári nepoznajú svojich pacientov a ich rodičov tak ako praktický lekár, ktorý ich vída a komunikuje s nimi pravidelne. Avšak po toľkých rokoch skúseností už človek dokáže po pár vetách či minútach nejako toho rodiča zatriediť a prvý dojem je často najpresnejší. U hospitalizovaných detí je zasa možnosť študovať vzorce vzťahov v čiastočne či celkom dysfunkčných rodinách priamo „za chodu“. Otvorených konfliktov - „bojov“ medzi rodičmi je v nemocnici málo. Oni dobre vedia, že v prípade potreby sú lekári schopní a ochotní podať „sociálke“ naše stanovisko a naše pozorovania. Zriedka sa stáva, že požiada rodič, čo sa o dieťa stará, aby k dieťaťu nepustili toho druhého. Pokiaľ má na to súdne rozhodnutie, je to jednoduché. Často sú to však partneri odlúčení, alebo v konaní, a vtedy nesmieme brániť návšteve ani jednému rodičovi, pokiaľ nie je pod vplyvom alkoholu, či inak nebezpečný.
Nepochybne však tieto boje medzi rodičmi dieťaťa prebiehajú a dieťa stavajú do pozície emocionálneho rukojemníka jedného rodiča proti druhému. Mnohé deti tým veľmi trpia, je to jedna z častých príčin intrapsychických konfliktov, pretože už cca od tretieho roku života nastáva búrlivý rozvoj abstraktného myslenia. To značí, že dieťa môže mať už na toho „zlého“ rodiča svoj vlastný názor, značne odlišný od toho, aký sa mu podsúva. Nerozumie tomu, je zmätené, lebo ľúbi oboch rodičov. To je veľmi zlá situácia.
Socializácia detí a jej výzvy
Socializácia je proces, v ktorom sa dieťa stáva nielen biologickou, ale aj spoločenskou bytosťou. Postupne sa začleňuje do spoločnosti a učí sa v nej žiť. Je to celoživotný proces, neskôr sa dieťa stáva súčasťou vlastnej rodiny, práce a iných spoločenských aktivít ako dospelý jedinec. Socializácia dieťaťa je nevyhnutná, no otázkou je, od ktorého veku dieťaťa s ňou treba začať. Názory odborníkov sa rozchádzajú v tom, či je skorá socializácia detí prospešná alebo nie. Dnes máme k dispozícii predškolské zariadenia, ktoré pomáhajú deťom vytvárať normy a hodnoty, potrebné pre zdravý sebarozvoj, teda rozvoj kreativity, zdravého sebavedomia a vzájomného rešpektu.
V rannej fáze má na socializáciu dieťaťa vplyv matka, ktorá mu môže pomôcť, motivovať ho formou hry, aby sa zapojilo do kolektívu hrajúcich sa detí, môže mu pomôcť odstrániť nežiaduce prejavy správania sa. Základom každej socializácie je sociálna interakcia, čo je proces, keď sa dieťa učí spoločenským normám.
Ako prebieha socializácia v ranom veku:
- Batoľa do 18 mesiacov sa zameriava na rozvoj pohybových schopností a uprednostňuje tú osobu, s ktorou trávi najviac času, teda matku alebo otca, prípadne toho, kto sa oň stará. Tým, že dieťa vyrastá v stimulujúcom prostredí, učí sa hovoriť a komunikovať. Sleduje osoby vo svojom okolí, učí sa hovoriť a sleduje reakcie na svoje správanie. Začína sa viazať na konkrétnu osobu a dostáva sa do obdobia separačnej úzkosti.
- Po prvom roku sa dieťa ešte nedokáže hrať s inými deťmi, ale začína opakovať, takže robí to, čo iné deti. Nazýva sa to paralelná hra, ktorá rozvíja jeho sociálne zručnosti. Deti si hračky viac prisvojujú, než by si ich požičiavali. Svoje emócie nesúhlasu a prejavy agresie prejavujú formou hryzenia a ťahania. Dieťa ešte nevie povedať, čo cíti a chce.
- Významná socializácia nastáva okolo tretieho roku dieťaťa, kedy si začína uvedomovať svoje spoločenské hodnoty a má snahu svojou aktivitou sa začleniť.
Počas hry si dieťa osvojuje základné návyky spoločnosti a kultúru prostredia. Neskôr rozpozná iné sociálne role, ktoré majú ľudia v jeho prostredí, a z nich plynú isté požiadavky a dôsledky. Než sa dieťa dokáže socializovať medzi ostatné deti, je potrebná asistencia matky alebo vychovávateľa v jasliach či v škôlke. Počas hry s vrstovníkmi dochádza k napodobňovaniu rovnako starých detí. Vďaka tomuto opakovaniu dochádza k postupnej adaptácii. Dieťa pomaly potláča svoj egocentrizmus a začína spolupracovať s ostatnými členmi kolektívu.
Zásadný vplyv na vývoj dieťaťa majú hračky, ktorým prisudzuje ľudské vlastnosti. Vytvára si k nim intenzívne citové puto a sú pre dieťa tak dôležité, ako vzťah ku skutočnej osobe. Tieto hračky môžu potom fungovať ako prepojenie medzi domovom a v období, keď dieťa prechádza do iného prostredia, napr. jaslí alebo škôlky. Socializácia medzi vrstovníkmi sa odohráva prostredníctvom hry. Dieťa má veľmi dobre vyvinuté pozorovacie schopnosti. Na základe pozorovania získava informácie o tom, ako jeho okolie funguje. Dieťa si vyberá správanie alebo vzory, ktoré ho niečím pútajú aj bez toho, aby muselo chápať význam, napríklad ide o napodobňovanie zvuku auta, gestikulácie alebo mimiky.
Podpora socializácie u plachých detí
Pozitívne skúsenosti so socializáciou detí majú aj rodičia, ktorí navštevovali detské ihrisko v blízkosti alebo priamo v areáli škôlky, do ktorej dieťa malo nastúpiť. Malo príležitosť nájsť si kamarátov vo svojom veku a bližšie spoznať deti, s ktorými bude chodiť do škôlky. Je to skvelá príležitosť aj pre matky plachých detí, ktoré nemajú rady detské kolektívy. Ich zapojenie sa do hry pomôže dieťaťu prekonať bariéry, zároveň máte možnosť hru trochu usmerňovať. Do hracieho priestoru nezasahujte až príliš, aby ste svojou snahou nemarili príležitosť svojim deťom nadviazať kamarátstva. Ak dieťa nie je ešte pripravené na hru s rovesníkmi a iných detí sa stráni, zvážte, či by nebolo vhodné zaobstarať mu domáce zvieratko. Pomôže dieťaťu rozvinúť sociálnu interakciu a viac sa otvoriť. S dieťaťom je vhodné čítať detské knižky o kamarátstvach, rozprávať mu svoje zážitky z detstva so svojimi kamarátmi. Povedzte mu o tom, čo môže zažiť s kamarátmi, či už ide o zábavu, hry a o tom, čo kamarátstvo prináša.
Odpútavanie od matky a nástup do škôlky
To, že sa dieťa odpútava od matky, je zdravý proces. Buduje si vlastnú sebadôveru, ktorá je dôležitá pre jeho vývoj. Môže sa objaviť prejav opozície voči rodičovskej autorite, často iba robí opak toho, čo sa od neho chce. Práve deti okolo tretieho veku si začínajú uvedomovať možnosť voľby a prichádzajú k záveru, že nie vždy musia so všetkým súhlasiť. Nikdy však na dieťa netlačte, aby sa hralo s deťmi a v kolektíve. Každé dieťa potrebuje čas, vystupuje samé za seba, buduje si postavenie v spoločnosti iných vrstovníkov vlastným spôsobom.
Plač dieťaťa pri nástupe do škôlky | Teleráno
Najčastejšie chyby vo výchove detí a ich dôsledky
Všetkých rodičov čaká počas rokov výchovy neustále vysvetľovanie, čo je správne a čo nie. To niekedy, pravdaže, vôbec nepomáha. Je potrebné poznamenať, že výchova je často veľmi náročná, no zabúdame, že vychovávať sa dá aj pochvalou. Ak sa dieťa po napomenutiach správa pre zmenu veľmi pekne, nezabudnite ho pochváliť. Je dôležité ocenenie. Ospravedlnenie nie je len o priznaní si viny, ale aj o pochopení dopadu na budúce medziľudské vzťahy. Dieťa si uvedomí, že jeho činy môžu mať následky. Mladšie deti potrebujú opakované vysvetľovanie a pripomínanie, pretože sa riadia okamžitým nápadom a nedokážu domyslieť všetky dôsledky. U starších detí je okrem uvedeného dôležitá najmä dôslednosť. Ak dieťa za nejaké správanie pokarháte, mali by ste to urobiť aj potom, keď rovnaký priestupok zopakuje. Dôležitá je tiež dôslednosť v dodržaní stanoveného trestu. Ak ste mu zakázali pozeranie TV na týždeň, mali by ste to dodržať. Existuje veľké množstvo výchovných prístupov. Každý rodič chce pre svoje deti to najlepšie. Niekedy však aj nechtiac im svojimi prístupmi ubližuje. Z tohto dôvodu je potrebné vedieť, na čo si pri výchovnom pôsobení dávať pozor.
1. Očakávate, že dieťa splní vaše sny
Takmer všetci čelíme nesúladu medzi svojím idealizovaným snímkovým životom a realitou, ktorú žijeme. Málokedy môžeme svoj život kontrolovať tak efektívne, že sme ušetrení rôznych nečakaných zvratov. Ľudský život prináša so sebou nespočetné príležitosti buď odporovať, alebo sa prispôsobiť. Je potrebné sa pozerať na svoje dieťa a na svoj život zo širšej perspektívy a vtedy sme schopní sa vyrovnať s realitou namiesto toho, aby sme s ňou bojovali. Ak potrebujeme urobiť zmeny, je lepšie, ak reagujeme z pozície sily než zúfalstva. Rodičia nemajú problémy s prijatím svojho dieťaťa pre jeho problematické správanie, ale preto, že porovnávajú svoje reálne dieťa so svojimi predstavami o dieťati. Tomuto javu hovoríme „syndróm snímkového dieťaťa“. Oslobodiť sa od snímkového dieťaťa znamená, že prestanete potláčať realitu, prestanete uznávať svoj odpor a nedovolíte mu, aby pokračoval ďalej. Možno práve tak, ako bojujete s prijatím dieťaťa, ktoré máte, keď dávate prednosť snímkovému dieťaťu pred tým reálnym, vzpierate sa aj prijatiu každodennej reality života s deťmi, ktorá sa možno málo podobá tomu, čo ste si predstavovali. Ale práve prijatie reality ponúka aj rodičom nový priestor pre ich vlastný rast a rozširovanie obzoru. Nespoliehajte sa na to, že deti budú nasledovať vašu predstavu, s týmto narábajte veľmi opatrne.
2. Prehnaná ochrana dieťaťa
Niektorí rodičia sa až prehnane snažia chrániť svoje deti pred nepríjemnými situáciami. Niekedy to zachádza až do takých extrémov, že si neprajú, aby dieťa pociťovalo akýkoľvek nepríjemný pocit. V súčasnosti sme bežne svedkami toho, že rodičia deťom nedovolia cestovať do školy autobusom alebo nesmú chodiť samy von s kamarátmi. Keď dostanú horšiu známku, rodičia hneď telefonujú učiteľke, žiadajú vysvetlenie, a to všetko v snahe ochrániť svoje dieťa. Väčšinou to potom skončí tak, že deti nedokážu tolerovať akýkoľvek, niekedy aj minimálny diskomfort. Niektoré deti po určitom čase nedokážu fungovať za okolností, ktoré sa líšia od tých, na ktoré sú zvyknuté.
3. Porovnávanie detí navzájom
Porovnávanie vášho dieťaťa so súrodencami alebo priateľmi vytvára medzi nimi zbytočné napätie. Každé dieťa potrebuje cítiť ocenenie svojej osobnosti. Dôležité je pomôcť každému dieťaťu nájsť jeho silnú stránku, podporovať u každého dieťaťa jeho názory, myšlienky, riešenia, nápady a rešpektovať jeho pocity a emócie. Veľmi zle na deti pôsobí, keď ich porovnávajú s inými deťmi. Deti, ktoré neoceníme v detstve, potom o ocenenie bojujú celý život. Ich spoločníčkou sa stane závisť. Závisť je volaním po ocenení. Všimnite si to medzi súrodencami, medzi ktorými je jeden viac preferovaný. Ten druhý niekedy bojuje celý život so závisťou voči súrodencovi a tak isto celý život očakáva ocenenie od rodičov, od ktorých sa mu ho nedostávalo. Závisť riadi kroky u ľudí, ktorí neboli oceňovaní v detstve tým, že sú nedôverčiví a neprajní a nedokážu ostatných úprimne oceniť. Nezažili ocenenie, nestalo sa to ich vnútornou súčasťou v detstve, a preto pôsobia chladne.
4. Odstraňovanie prekážok z cesty dieťaťa
Odstránenie všetkých prekážok v ceste vášho dieťaťa mu nepomôže dosiahnuť úspech. Robiť všetko pre svoje dieťa alebo uľahčiť mu všetko, čo sa len dá, ho len brzdí. Nebude musieť napredovať, lebo má za sebou vás. V prípade potreby ponúknite pomoc, ale robiť čokoľvek za neho, je pre dieťa prekážkou a nie pomocou.
5. Nedovolenie dieťaťu niesť zodpovednosť za svoje chyby
Mnoho rodičov, vedených empatiou k svojmu dieťaťu, ho zbavuje zodpovednosti za chyby, ktoré urobilo. Bežne sa stáva, že dieťa napríklad požiada svojich rodičov o nový mobilný telefón. Keď mu povedia, že telefón nepotrebuje, pretože ten, ktorý má, funguje dobre, dieťaťu nerobí problém mobil pokaziť, len aby získalo nový. Bežným javom je aj to, že žiaci sa neučia a zo svojho neúspechu neustále obviňujú učiteľa. Ak otec po zistení, že syn si nerobil domáce úlohy a z tohto dôvodu zlyháva, rozhodne syna preradiť do inej triedy, aby ho učil niekto iný, rozhodne sa ho chrániť namiesto toho, aby ho priviedol k zodpovednosti za to, aby si robil domáce úlohy. Tento model obviňovania druhých, namiesto preberania zodpovednosti, je znakom hraničných a narcistických porúch osobnosti. Zdravší prístup by spočíval v tom, že otec naučí syna niesť zodpovednosť za svoje činy a správanie. Ak dieťa nie je nadšené z takéhoto riešenia situácie, naučí sa, ako prevziať zodpovednosť za svoje rozhodnutia a svoje správanie a nájsť konštruktívny prostriedok k náprave. Bude mať príležitosť urobiť to v podpornom prostredí (v škole) so svojím otcom.
6. Rozmaznávanie dieťaťa
Rozmaznávanie je nevhodné hlavne z toho dôvodu, že deťom kradne iniciatívu a oberá ich o sebadôveru. Jednoduchá rada znie - nerobte nič za deti, čo dokážu urobiť samy. Keď dospelí riešia úlohy za deti, tie potom dospelých vnímajú ako ľudí, ktorí majú za ne riešiť ťažkosti. Takéto myslenie potom ovplyvňuje aj ich správanie. Keď rozmaznávanie pokračuje ďalej, deti si začnú myslieť, že nedokážu zvládnuť život samy a napokon si začnú dokonca myslieť, že žijú vo svete, ktorý ich ohrozuje. Jednoducho, dieťa sa prestane spoliehať samo na seba. Neskôr ako mladý človek si nielenže neželá niesť zodpovednosť, ale ani nespolupracuje tam, kde si to život vyžaduje. Pre toto dieťa neplatí, že v živote sa nielen dostáva, ale aj dáva. Jeho prístup k životu je taký, že by malo mať v ňom zvláštne miesto a ostatní sú na zemi preto, aby robili veci pre neho. Neskôr, v čase puberty si rozmaznané deti presadzujú, aby všetci slúžili len im. Ich cieľom je získať výnimočnú pozornosť či službu. Niektorí rodičia v tomto období často spozornejú a začínajú byť prísnejší. Dieťa v puberte, ktoré začína pociťovať prísnosť rodičov, sa pokúša pokoriť úsilie svojich rodičov kontrolovať ich a môže sa dokonca pokúšať trestať ich za to, že rodičia za nich viac neriešia problémy. Rodič, ktorý rozmaznáva, je často priveľmi tolerantný. Je to preto, lebo dieťa túži ochrániť pred sklamaním a taktiež je tolerantný zo strachu, že príde o uznanie svojho dieťaťa. A tak nechce povedať NIE alebo nechať dieťa pocítiť dôsledky jeho nezodpovedného správania. Kým v minulosti v rodine robili všetci všetko spolu a deti sa zapájali do rodinných povinností odmalička, dnes rodičia zarábajú a deti ich peniaze míňajú bez toho, aby priložili ruku k dielu. Deti, samozrejme, nemôžu pracovať ako dospelí v zamestnaní, ale v domácnosti áno.
7. Neustále očakávanie úspechu dieťaťa
Tlak na úspech je v dnešnej dobe príliš vysoký. Rodičia, ktorí chcú pre svoje deti to najlepšie, ich často motivujú k tomu, aby boli vo viacerých oblastiach čo najlepšie. V živote to však často chodí tak, že vždy sa nájde niekto, kto je lepší aj keď sa snažia najviac, ako len dokážu. Je to prirodzený proces. Dieťa môže však byť z toho frustrované. Medzi povzbudením a tlakom je veľký rozdiel. Je dobré poznať tento rozdiel, aby ste mohli adekvátne povzbudzovať vaše dieťa. Psychológovia upozorňujú rodičov, že ak veľmi tlačia na výkon, je menej pravdepodobné, že si deti vyvinú svoju vlastnú vnútornú motiváciu.
8. Používanie foriem emocionálneho týrania
Je zrejmé, že fyzické týranie poškodzuje dieťa. Emočné týranie je rovnako škodlivé a niektorí rodičia si ani neuvedomujú, že to robia. Nebezpečné sú hlavne slová. Nedajú sa vymazať. Keď svoje dieťa označíte za hlúpe, zlé, škaredé, tieto slová sa hlboko dostávajú do jeho srdca. Neexistujú slová, ktoré by dieťaťu mohli ublížiť viac ako slová rodiča. Medzi rodičmi a deťmi často prebieha komunikácia v rovine príkazov a zákazov: hýb sa, uhni, nezavadzaj, ponáhľaj sa, hovor, nezašpiň sa, buď ticho, ospravedlň sa, poď sem, nevyrušuj, si neschopný, choď spať, prídeš neskoro, neotravuj, mám robotu… Keď sú deti neustále zavalené príkazmi, zákazmi, hrozbami, ponaučeniami a nervozitou, nielenže necítia lásku, ale stávajú sa odolnými na tieto slová. Viac príkazy a zákazy neplnia, ako plnia.
Rôzne prístupy k výchove: Autoritatívna a "voľná" výchova
Obhajcovia autoritatívnej výchovy detí sú presvedčení o tom, že dieťa má počúvať vždy a všade. Neexistujú výnimky. Urobia všetko preto, aby im dieťa „neskákalo po hlave“, čo je pomerne častý jav tzv. voľnej výchovy, pri ktorej sa deťom necháva absolútna sloboda a nenastavujú sa žiadne hranice. Aj autoritatívna výchova má svoje nevýhody. Rešpekt a strach sú dve diametrálne odlišné veci. Vzájomný rešpekt je známkou vyváženého vzťahu, zatiaľ čo pri strachu z trestu absentuje láska. Príkladom môže byť prísna výchova, kedy otec prakticky nekomunikoval s deťmi a jeho príchod do izby znamenal napomenutie či výčitky. Hoci dieťa môže mať samé jednotky a byť vzorom slušného správania na rodinných oslavách, pri autoritatívnej výchove sa dieťaťu neodpustí žiadne zlyhanie. Rodič sa viac sústredí na jeho mínusy, pričom kladné stránky bude považovať za samozrejmú vec. To úzko súvisí so zníženým sebavedomím dieťaťa, ktoré bude mať vďaka prísnej výchove tak vysoko postavenú latku, že samo na seba začne byť príliš kritické.
Každá chyba je skúsenosť a „odriekaného chleba najväčší kus býva“. Je to naozaj tak. Dieťa, ktoré je vychovávané príliš prísne, zákonite začne túžiť po slobode. U takýchto detí je oveľa vyššia pravdepodobnosť rebélie v porovnaní s ich rovesníkmi, ktorí neboli vychovávaní autoritatívne. Príkladom je Jana, ktorá spomína: „Bola som vychovávaná veľmi prísne a rovnako prísne som vychovávala aj svoju dcéru, na ktorú som ostala sama. Dorotka bola vzorná žiačka, ktorá poznala len učebnice, krúžky a domáce práce. Nedovolila som jej stretávať sa s rovesníčkami, pretože som bola presvedčená, že majú na ňu zlý vplyv. Na strednú školu išla do krajského mesta. Tam začali problémy. Dorotka začala piť, kašľala na učenie a v slabej chvíli z nej vyliezlo, že mi chcela urobiť napriek.“ Jana potom dcére nastavila hranice, no nezabudla ani na určitú dávku voľnosti.
Akákoľvek snaha prejaviť svoj názor býva autoritatívnymi rodičmi väčšinou vnímaná ako odvrávanie, čo u dieťaťa posilňuje presvedčenie, že povedať to, čo si myslí, je nesprávne. Dieťa vychovávané autoritatívnym spôsobom výchovy zvykne plniť všetky nariadenia rodičov bez slova, hoci v jeho vnútri to môže poriadne vrieť. Neraz sa práve takéto deti dostávajú do partie, v ktorej budú automaticky plniť príkazy autority. Mnohí rodičia si zvolia autoritatívny typ výchovy v snahe zjednodušiť výchovu dieťaťa. Vnímajú, že oveľa ľahšie je dieťaťu niečo prikázať alebo zakázať, ako mu vysvetľovať súvislosti, čo si vyžaduje čas. Štúdia publikovaná v Child: Care, Health and Development ukázala, že prísna výchova môže u rodičov detí s poruchou vývoja viesť k zvýšenému stresu. Autoritatívna, ako aj voľná výchova môže mať negatívny dopad na dieťa.
Osobná skúsenosť rodičov často odzrkadľuje problémy s nastavením hraníc. Keď dieťa dosiahne 3 roky a začne prejavovať svoju povahu a skúšať, čo si môže dovoliť, rodičia často pristupujú k vysvetľovaniu, občasnému napomenutiu alebo k trestu v izbe, kým sa neupokojí. Avšak, niekedy sa do výchovy montujú aj starí rodičia, ktorí nesúhlasia s takýmito metódami a snažia sa prehovoriť, či doprosovať dieťaťu, aj keď to vôbec nepomáha. Podľa nich výchova rodičov nie je normálna. Takéto situácie podčiarkujú komplexnosť výchovy a potrebu jednotného prístupu všetkých, ktorí sa na nej podieľajú.
Preferenčné rodičovstvo: Keď dieťa preferuje jedného rodiča
Vzťahy medzi rodičmi a deťmi môžu byť zložité, a nie je nezvyčajné, že dieťa silne preferuje jedného rodiča pred druhým. Tento fenomén, známy ako „preferenčné rodičovstvo“, môže predstavovať výzvy pre oboch rodičov, ale je to prirodzené. Keď dieťa uprednostňuje jedného rodiča, môže to byť pre druhého rodiča zmätočné a znepokojujúce. Nebojte sa! Vzorce pripútania detí sú zložité a môžu byť ovplyvnené rôznymi faktormi, vrátane veku, osobnosti a skúseností. „Nadmerne pripútaný“ vzťah s jedným rodičom môže byť dôsledkom rôznych faktorov, ako je temperament dieťaťa alebo rozdiely v starostlivosti. Ak si uvedomíte nerovnosti medzi preferovaným rodičom, sebou a deťmi, je dôležité nepanikáriť. Povzbudzujte rodinu, aby si stanovila a pochopila svoje vlastné rozhodnutia a hranice, s kým trávi čas. Rodičia by sa nemali cítiť zranení alebo interpretovať preferencie svojho dieťaťa ako odraz svojich rodičovských schopností.
Hovorte doma o rôznych aktivitách, ktorými sa môžete so svojím dieťaťom zapojiť, a vyjadrite nadšenie z vašich spoločných činností. Vyhnite sa porovnávaniu alebo súťaženiu o pozornosť vášho dieťaťa. Namiesto toho prejavte skutočnú radosť, keď vaše dieťa trávi čas s vaším partnerom. Jedným zo spôsobov, ako posilniť rodinné väzby, je nájsť aktivity, ktoré si môžete užiť spoločne ako rodina. Či už je to varenie, prechádzka v parku alebo plánovanie rodinných dovoleniek, tieto spoločné zážitky podporujú pocit jednoty a zabezpečujú, že obaja rodičia sú rovnako zapojení. Zapojenie sa do spoločných záľub, hier alebo výletov pomáha vytvárať drahocenné spomienky a posilňuje pocit jednoty.
Ak je vaše dieťa pevne pripútané k vám a preferuje vašu prítomnosť, uznajte jeho pocity a uistite ho o svojej láske. Buďte citliví na jeho potreby a pochopte, že môže prechádzať fázou, keď hľadá dodatočnú útechu a bezpečie. Ponúknite trpezlivosť a podporu, keď prechádza svojimi emóciami. Zároveň povzbudzujte svojho partnera, aby trávil kvalitný čas s dieťaťom, zapájajúc sa do aktivít, ktoré obaja majú radi. Vyhnite sa znižovaniu alebo trivializovaniu jeho emócií, pretože to môže vytvoriť bariéru pre otvorenú komunikáciu a problémy s emocionálnou reguláciou. Ak ste príliš kritickí alebo odmietaví, pravdepodobne si tento spôsob vzťahovania osvoja a stanú sa príliš kritickými alebo odmietavými voči sebe samým! Uznanie a overenie pocitov vášho dieťaťa, bez ohľadu na jeho vzory pripútania, je dôležité. Dajte im vedieť, že ich emócie sú vypočuté a prijaté.
Riešenie nadmerne pripútaného vzťahu si vyžaduje čas a trpezlivosť. Deti môžu prežívať obdobia zvýšenej pripútanosti v dôsledku rôznych faktorov, ako sú zmeny v prostredí alebo emocionálne výzvy. Buďte trpezliví a umožnite dieťaťu spracovať svoje pocity vlastným tempom. Počas období silnej pripútanosti k jednému rodičovi môžu deti prejavovať odpor alebo preferencie týkajúce sa toho, kto plní ich potreby. V takých situáciách je dôležité, aby rodičia stáli pevne a nechali druhého rodiča riešiť požiadavky dieťaťa. Tým demonštrujete jednotný prístup a posilňujete pochopenie dieťaťa, že obaja rodičia sú rovnako zapojení do starostlivosti o neho. Keď vaše dieťa trávi čas s druhým rodičom, využite voľný čas na starostlivosť o seba a osobné záujmy. Použite tento čas na dobíjanie energie a sústredenie sa na aktivity, ktoré vám prinášajú radosť a relaxáciu. Venujte sa koníčkom, čítajte knihu, cvičte alebo si jednoducho oddýchnite.
Nezdravý vzťah jedného rodiča s dieťaťom môže mať negatívny vplyv na emocionálny vývoj dieťaťa. Dieťa môže mať problémy so separačnou úzkosťou, čo vedie k ťažkostiam pri vytváraní zdravých vzťahov v budúcnosti. Ako rodičia interagujú so svojimi deťmi, ovplyvňuje sociálne fungovanie detí. Zabezpečte, aby obaja rodičia aktívne zapojovali sa do starostlivosti o deti a trávili s nimi kvalitný čas, aj keď ste len v tej istej miestnosti a robíte rôzne úlohy, čo je známe ako „paralelná hra“ v terapii hrou a vývoji detí. Navigovanie v zložitostiach rodičovstva, najmä pri riešení preferenčných vzťahov, môže priniesť pocity úzkosti a viny. Ak vás tieto emócie preťažujú, je dôležité pamätať si, že hľadanie pomoci je znakom sily, nie slabosti. Rodičovstvo je cesta objavovania a potreby každého dieťaťa sú jedinečné.
Je úplne normálne, že batoľa, malé dieťa, staršie dieťa alebo dokonca tínedžer v rôznych fázach svojho vývoja preferuje jedného rodiča pred druhým. Deti často hľadajú útechu a bezpečie u hlavného opatrovateľa, žiadajú otca o rozprávky pred spaním, ale počas dňa vyžadujú čas s matkou. Výskumy zistili, že bezpečná pripútanosť k rodičom je spojená s pozitívnymi výsledkami v emocionálnom a sociálnom vývoji detí. Deti s bezpečnou pripútanosťou majú tendenciu vykazovať vyššie sebavedomie, lepšie medziľudské vzťahy a zlepšenú emocionálnu reguláciu. Na druhej strane, neisté pripútanie, najmä úzkostné a vyhýbavé štýly pripútania, sú spojené s rôznymi psychologickými problémami, ako je úzkosť, depresia a behaviorálne problémy u detí.
Použité zdroje:
- An, D., Jager, J., Putnick, D. L., & Bornstein, M. H. (2023). Parenting stress and attachment insecurity in young adulthood: A social relations model. Journal of Marriage and Family, 85(2), 556-579.
- Kim, J. J., Kent, K. M., Cunnington, R., Gilbert, P., & Kirby, J. N. (2020). Attachment styles modulate neural markers of threat and imagery when engaging in self-criticism. Scientific reports, 10(1), 13776.
- Moschko, T., Stadler, G., & Gawrilow, C. (2023). Fluctuations in children’s self-regulation and parent-child interaction in everyday life: An ambulatory assessment study. Journal of Social and Personal Relationships, 40(1), 254-276.
- Verschueren, K., & Spilt, J. L. (2021). Understanding the origins of child-teacher dependency: Mother-child attachment security and temperamental inhibition as antecedents.
- WOOLFSON, L. a E. GRANT. Authoritative parenting and parental stress in parents of pre-school and older children with developmental disabilities. Child: Care, Health and Development [online]. 2006, 32(2), 177-184.
- XIONG, Ruoshan, Spencer De LI a Yiwei XIA. A Longitudinal Study of Authoritative Parenting, Juvenile Delinquency and Crime Victimization among Chinese Adolescents. International Journal of Environmental Research and Public Health [online]. 2020, 17(4).
- Zdenka Kiselová, Hry na podporu socializácie a komunikácie detí predškolského veku.
tags: #dieta #riadi #ostatnych