V hlbokom jadre ľudskej skúsenosti existuje intuitívne chápanie, že pre celistvý rozvoj dieťaťa sú nevyhnutné oba aspekty rodičovskej lásky. Prečo ak dieťa vychováva len otec, tak niečo chýba? Všetci to vieme, všetci tomu rozumieme. Táto absencia je citeľná, či už si ju uvedomujeme vedome alebo podvedome. No keď hovoríme o Bohu, takéto pochopenie strácame. Boh je Otec, ktorý nás vychováva, vedie, dáva nám rozumy, napomína, občas trocha nepríjemne kritizuje. Áno, vie aj povzbudiť. Ale, keď sa nám rozsype celý svet, potrebujeme trocha inú lásku. Materskú? V ľudských vzťahoch ju všetci oceňujeme, no pri Bohu ju ignorujeme. A vo viere si ju nahrádzame inak, často s neúplným obrazom božskej podstaty.
Táto zaužívaná predstava Boha ako výlučne otcovskej figúry však môže obmedzovať naše chápanie Jeho nekonečnej a mnohorakej lásky. Biblia, zdroj múdrosti a duchovného vedenia pre mnohých ľudí na celom svete, ponúka bohatší a komplexnejší pohľad, ktorý zahŕňa aj materské aspekty Božej povahy. Obsahuje príbehy, proroctvá, poéziu a zákony, ktoré formovali kultúru a ovplyvnili dejiny. Jednou z kľúčových tém Biblie je vzťah medzi Bohom a človekom, ktorý sa často prirovnáva k vzťahu medzi rodičom a dieťaťom. V tomto článku sa pozrieme na niektoré aspekty tohto vzťahu a na to, ako nám Biblia môže pomôcť lepšie pochopiť Boha a seba samých, zdôrazňujúc tú neprehliadnuteľnú materinskú dimenziu Božej lásky, ktorá nezabúda.
Boh ako Rodiaca a Starostlivá Matka v Písme
Už hneď na úvod Biblie sa v 1. Mojžišovej 1:27 hovorí, že muži aj ženy boli stvorení na Boží obraz. Boh stvoril človeka na svoj obraz; na Boží obraz ho stvoril. Stvoril ich ako muža a ženu. Tento verš naznačuje, že Božia podstata presahuje naše binárne chápanie pohlaví a zahŕňa v sebe vlastnosti, ktoré vnímame ako mužské aj ženské. Áno, zvyčajne si Boha predstavujeme ako muža. Máme na to dobré dôvody, tak o ňom často hovorí aj Biblia. No je rozdiel - často - a výlučne. A Biblia nehovorí o Bohu výlučne ako o mužovi. Vieme, že je to neobvyklá predstava, nakoniec, stále sa modlíme Otče náš, lebo tak nás to nakoniec naučil modliť sa Ježiš. Napriek tomu, podoba muža, to nie je všetko, ako o Bohu môžeme hovoriť. Boh je oveľa viac ako muž!
Začnime od toho začiatku materstva, a to Bohom, ktorý je zobrazený ako rodiaca žena. V Izaiášovi 42:14 čítame: „Bol som ticho oddávna, mlčal som, premáhal som sa. Budem kričať, ako tá, čo rodí, vzdychať a lapať po dychu zároveň.“ Tento obraz Boha, ktorý prežíva utrpenie a námahu ako žena pri pôrode, je silným vyjadrením Jeho hlbokej angažovanosti a bolesti pri znovuzrodení svojho ľudu.
To nie je jediný takýto text. Boh je popísaný ako neskutočne starostlivá matka, ktorá sa s nehou stará o svoje deti. Ozeáš 11:3-4 to krásne ilustruje: „Sám som učil chodiť Efrajima, brával som ich na svoje ramená, no nepoznali, že som ich uzdravoval. Povrazmi ľudskosti som ich ťahal, lanami lásky, bol som pre nich ako ten, čo im nadľahčuje jarmo nad čeľuste, skláňal som sa k nemu a dával som mu jesť.“ Tento verš vykresľuje Boha, ktorý nielenže učí, ale aj opatruje a lieči, podobne ako matka, ktorá s láskou pomáha svojmu dieťaťu robiť prvé kroky, chráni ho a sýti.
Božia Ochrana a Bojovnosť: Materský Inštinkt v Božom Charaktere
Božia materskosť v Biblii, to nie sú len ružové sladké obrázky. Matky vedia bojovať za svoje deti ako nikto iný, a rovnaký je Boh. Keď bojuje za nás, je rovnaký ako matky milujúce svoje deti! Biblia popisuje Boha ako levicu a medvedicu, ktoré sú zúrivé v obrane svojich mláďat. Ozeáš 13:8 hovorí: „Napadnem ich ako medvedica olúpená o mláďa a rozorvem im hruď, chrániacu srdce. Zožeriem ich tam ako levica, poľná zver ich roztrhá.“ Tento obraz zdôrazňuje Boží silný, nekompromisný a ochranný charakter, ktorý sa prejavuje s rovnakou intenzitou ako inštinkt matky chrániacej svoje potomstvo.
Pri téme krídel ešte zostaneme, lebo aj Ježiš sám o sebe hovorí ako o matke. Toľkokrát sme počuli ten text a neuvedomili sme si to! V Matúšovi 23:37 a Lukášovi 13:34 Ježiš hovorí: „Jeruzalem, Jeruzalem, ktorý zabíjaš prorokov a kameňuješ tých, čo boli poslaní k tebe! Koľkokrát som chcel zhromaždiť tvoje deti, ako sliepka zhromažďuje svoje kuriatka pod krídla, a nechcel si!“ Nikdy som si neuvedomila, ako veľmi materské je, keď sa hovorí o ochrane Božích krídel! Nakoniec, sú to matky, ktoré svoje mláďatá presne takto ochraňujú! Pre nás je tu Boh pod ktorého krídlami sme. Rút 2:12 hovorí: „Nech ti Hospodin odplatí tvoj skutok a nech ťa hojne odmení Hospodin, Boh Izraela, ku ktorému si prišla, aby si uňho našla útočisko.“ Podobne Žalm 17:8 volá: „Chráň ma ako zrenicu oka! Skry ma v tôni svojich krídel…“ a Žalm 57:2: „Zmiluj sa nado mnou, Bože! Zmiluj sa nado mnou, lebo k tebe sa utieka moja duša a v tôni tvojich krídel nachádzam útočisko, kým nepominie pohroma.“ Žalm 91:4 dodáva: „Svojimi krídlami ťa prikryje a pod jeho perím nájdeš útočisko.“ Tieto verše spoločne vytvárajú obraz Boha ako bezpečného útočiska, kde nájdeme ochranu a pokoj.
BIBLIA 4 | Obetovanie Izáka
Áno, modlíme sa Otče náš, no ak nám pri Bohu bude chýbať to materské, nebude to dobre. Myslím, že Biblia to dobre vie, ten nepopísateľný prekvapujúci Duch, ktorý viedol jej pisateľov, má prsty v mnohých obrazoch, kde Boh jedným dychom spomína zároveň ako muž aj ako žena. Jób 38:28-29 sa pýta: „Vari má dážď otca, alebo kto splodil kvapky rosy? Z čieho lona vyšiel ľad a kto porodil nebeský srieň?“ Alebo niečo od Mojžiša (5. Mojžišova 32:18): „Zanedbával si Skalu, ktorá ťa splodila, zabudol si na Boha, ktorý ťa zrodil.“ Hebrejské slovo pre „zrodil“ znamená doslova porodiť, čo ešte viac posilňuje predstavu Boha ako rodiacej matky, ktorá dáva život a udržuje ho.
Historické a Teologické Hlasy o Božej Materskosti
To nie sú jediné príklady, stačí si otvoriť Bibliu a čítať. Nezabudnite čítať! Možno niekomu napadne, že to všetko je len pár veršíkov, a nemôžu sa vytrhávať z kontextu, a nemôžu sa brať tak vážne, a nie, lebo to znie tak feministicky (ups) a my takto Bibliu čítať nechceme (lebo si z nej vyberáme len to, čo my chceme!). Preto chcem dodať, že Ježišom to neskončilo. Pozrite sa na listy apoštolov. Oni sami o sebe hovorili ako o tých, ktorí rodia, kŕmia (koja?) cirkevné zbory, ktoré založili, metaforicky preberajúc materské roly pri formovaní duchovného života spoločenstiev.
Preskočme do stredoveku. Vtedy žil jeden muž, volal sa Anzelm z Canterbury, bol biskupom a v rímskokatolíckej cirkvi nesie titul „Učiteľ cirkvi.“ Od neho je táto modlitba, kde sa modlí k Ježišovi Kristovi a oslovuje Ho: „Matka, Mami, znovu spoznaj svojho mŕtveho syna, a to tak podľa znamenia svojho kríža, ako aj hlasom jeho vyznania. Zohrej svoje kuriatko, daj život svojmu mŕtvemu človeku, ospravedlni svojho hriešnika. Nech tí, čo sú vystrašení, nájdu útechu v Tebe, tí, ktorí sú zúfalí sami zo seba, dovoľ im potešiť sa Tebou, a vo svojej úplnosti, dokonalosti a neprestajnej milosti dovoľ im byť zmenení Tebou. Lebo od Teba prúdi útecha pre hriešnikov; aby si bol požehnaním na veky vekov.“ Táto modlitba je mimoriadnym svedectvom o hlbokom a osobnom prežívaní Ježiša Krista nielen ako autoritatívneho Otca, ale aj ako nežnej a životodárnej Matky, ktorá utešuje a oživuje.
A pre tých z iného konca mám tu C.S. Lewisa, ktorý sa pýtal: „Prečo by žena v tomto zmysle tiež nemohla reprezentovať Boha? Určite nie preto, že je nevyhnutne menej svätá, menej láskavá alebo menej múdra ako muž.“ Tieto hlasy z rôznych období dejín kresťanskej teológie a spirituality potvrdzujú, že idea Božej materskosti nie je novodobým výmyslom, ale hlboko zakoreneným aspektom viery, ktorý bol často prehliadaný alebo potláčaný.
Súcit a Odpustenie: Srdce Božieho Milosrdenstva
Súcit, ktorý pociťuje matka k svojmu dieťatku, patrí k najnežnejším citom, aké ľudia poznajú. Existuje však cit, ktorý je neporovnateľne silnejší - nežný súcit nášho Boha Jehovu. Úvaha o tejto drahocennej vlastnosti nám pomôže priblížiť sa k Jehovovi. V Biblii je súcit úzko spätý s milosrdenstvom. Myšlienku nežného súcitu vyjadruje viacero hebrejských a gréckych slov. Napríklad hebrejské sloveso racham sa často prekladá ako „prejaviť milosrdenstvo“ alebo „zľutovať sa“. Jedna publikácia vysvetľuje, že sloveso racham „vyjadruje hlboký a nežný súcit, ktorý v nás vyvoláva napríklad pohľad na bezmocnosť alebo utrpenie tých, ktorí sú nám drahí alebo potrebujú našu pomoc“.
Na príklade citov, ktoré matka prechováva k dieťaťu, nás Biblia učí o Jehovovom súcite. V Izaiášovi 49:15 čítame: „Môže matka zabudnúť na svoje dieťa, ktoré dojčí? Nemá súcit [racham] so synom, ktorého porodila? Aj keby žena zabudla, ja na teba nikdy nezabudnem.“ Tento dojímavý opis zdôrazňuje hĺbku Jehovovho súcitu voči svojmu ľudu. Je ťažké predstaviť si, že by nejaká matka zabudla nakŕmiť svoje dojča a postarať sa oň. Novorodeniatko je totiž úplne bezmocné. Vo dne v noci potrebuje pozornosť a lásku svojej matky. Žiaľ, najmä v týchto „kritických časoch“, ktoré sa vyznačujú tým, že ľudia sú „bez lásky k členom rodiny“, nie je nezvyčajné počuť aj o zanedbávaní materinskej starostlivosti (2. Timotejovi 3:1, 3). No Jehova hovorí: „Ja na teba nikdy nezabudnem.“ Nežný súcit, ktorý má Jehova so svojimi služobníkmi, nestráca na intenzite. Je neporovnateľne silnejší ako tie najnežnejšie prirodzené city, o akých vieme - ako to, čo matka prirodzene cíti k svojmu bábätku.
Je nežný súcit prejavom slabosti? Mnoho nedokonalých ľudí má tento názor. Napríklad rímsky filozof Seneca, ktorý bol súčasníkom Ježiša a vedúcou postavou intelektuálov v Ríme, učil, že „ľútosť je slabosť mysle“. Seneca bol obhajcom stoicizmu, filozofie zdôrazňujúcej stav vnútorného pokoja bez akýchkoľvek citov. Podľa Senecu mohol múdry človek pomôcť ľuďom v tiesni, ale nesmel dovoliť, aby sa v ňom prebudila ľútosť, lebo taký pocit by ho pripravil o vnútorný pokoj. Tento sebecký názor na život nedával žiaden priestor vrúcnemu súcitu. Ale Jehova taký rozhodne nie je! Vo svojom Slove nás uisťuje, že „je veľmi súcitný a milosrdný“ (Jakub 5:11). Ako uvidíme, súcit nie je slabosť, ale silná a veľmi dôležitá vlastnosť.
Jehovov súcit jasne vidno v jeho zaobchádzaní s izraelským národom. Koncom 16. storočia pred n. l. milióny Izraelitov otročili v starovekom Egypte a boli kruto utláčaní. Egypťania „im strpčovali život ťažkou prácou… a nútili ich do všemožnej otrockej práce“ (2. Mojžišova 1:11, 14). Izraeliti vo svojom súžení volali k Jehovovi o pomoc. Jehovovo srdce nezostalo ľahostajné. Povedal: „Videl som, ako môj ľud v Egypte trpí, a počul som, ako volá o pomoc, lebo ho nútia ťažko pracovať. Poznám jeho bolesť a trápenie“ (2. Mojžišova 3:7). Jehova sa nedokázal pozerať na utrpenie svojho ľudu ani počúvať ich krik bez toho, aby sa to nedotklo jeho citov. Jehova nielen cítil so svojím ľudom. Bol aj podnietený konať v ich prospech. V Izaiášovi 63:9 sa píše: „Vykúpil ich, lebo ich miloval a bolo mu ich ľúto.“ Jehova „mocnou rukou“ vyslobodil Izraelitov z Egypta.
Jehovov súcit sa tým však neskončil. Keď sa Izraeliti usadili v Zasľúbenej krajine, opakovane sa dopúšťali nevernosti a následkom toho trpeli. Ale potom sa tento ľud spamätal a začal volať k Jehovovi. Jehova ich znova a znova vyslobodzoval. Prečo? Zamysli sa nad tým, čo sa stalo za dní Jeftu. Keďže Izraeliti začali slúžiť falošným bohom, Jehova dovolil, aby ich 18 rokov utláčali Ammónci. Napokon Izraeliti robili pokánie. Biblia hovorí: „Odstránili spomedzi seba cudzích bohov a začali slúžiť Jehovovi, a tak sa už nedokázal pozerať na ich utrpenie“ (Sudcovia 10:6-16). Keď ľud prejavil úprimné pokánie, Jehova už ďalej nemohol zniesť, ako trpia. Preto tento Boh nežného súcitu poveril Jeftu, aby Izraelitov vyslobodil z rúk ich nepriateľov.
V Zákone, ktorý dal Boh izraelskému národu, sa prejavoval Boží súcit aj voči jednotlivcom. Všimnime si napríklad jeho záujem o chudobných. Jehova vedel, že pre nepredvídané okolnosti môžu niektorí Izraeliti schudobnieť. Ako sa malo zaobchádzať s chudobnými? Jehova Izraelitom prísne prikázal: „Nezatvrdíš svoje srdce a nebudeš voči svojmu chudobnému bratovi lakomý. Daj mu štedro a nerob to neochotne. Jehova, tvoj Boh, ťa potom požehná vo všetkom, čo budeš robiť a na čo siahneš“ (5. Mojžišova 15:7, 10). Jehova ďalej nariadil, že Izraeliti nemajú pri žatve pozberať úrodu až po okraj svojich polí ani pozbierať všetko, čo na poliach zostalo. Paberky mali byť ponechané pre ľudí v núdzi (3. Mojžišova 23:22; Rút 2:2-7). Keď národ tento ohľaduplný zákon poslúchal, chudobní Izraeliti nemuseli žobrať o jedlo.
Aj dnes sa náš milujúci Boh hlboko zaujíma o nás ako o jednotlivcov. Môžeme si byť istí, že si veľmi dobre uvedomuje každé utrpenie, ktoré prežívame. Žalmista Dávid napísal: „Jehova upiera oči na spravodlivých a jeho uši počúvajú ich volanie o pomoc. Jehova je blízko tých, ktorých srdce je strápené bolesťou, zachraňuje tých, čo sú zdrvení“ (Žalm 34:15, 18). O ľuďoch, na ktorých sa vzťahujú tieto slová, jeden biblický komentátor napísal: „Sú to ľudia s uboleným srdcom a skrúšeným duchom, čiže pokorení hriechom a zbavení sebaúcty. Majú nízku hodnotu vo vlastných očiach a pocit, že sú bezcenní.“ Takí ľudia si môžu myslieť, že Jehova je od nich vzdialený a že sú príliš bezvýznamní, aby sa o nich zaujímal. Ale to nie je pravda. Dávidove slová nás uisťujú, že Jehova neopúšťa tých, ktorí „majú pocit, že sú bezcenní“.
Ako nám teda Jehova pomáha ako jednotlivcom? Nemusí vždy odstrániť príčinu nášho trápenia. Ale tým, ktorí k nemu vo svojej tiesni volajú, pomáha inak. Jeho Slovo, Biblia, dáva praktické rady, ktoré nám môžu veľmi pomôcť. V zbore Jehova ustanovuje duchovne spôsobilých dozorcov, ktorí sa snažia odzrkadľovať jeho súcit, keď pomáhajú spoluveriacim (Jakub 5:14, 15). Keďže vypočúva modlitbu, dáva „svätého ducha tým, čo ho prosia“ (Žalm 65:2; Lukáš 11:13). Tento duch nám môže vliať „mimoriadnu silu“, aby sme vytrvali, až kým Božie Kráľovstvo neodstráni všetky tiesnivé problémy (2. Korinťanom 4:7). Samozrejme, najväčším príkladom Jehovovho súcitu je, že dal toho, ktorý mu bol najdrahší, ako výkupné za nás. Z Jehovovej strany to bola láskyplná obeť, ktorá otvorila cestu k našej záchrane. Pamätajme, že výkupné sa vzťahuje na nás osobne. Zachariáš, otec Jána Krstiteľa, správne predpovedal, že tento dar bude mimoriadnym prejavom „nežného súcitu nášho Boha“.
Ježiš zdôrazňuje dôležitosť pokory a prijatia, ktoré sú základom lásky a odpustenia. V jednej hodine pristúpili k Ježišovi učeníci a pýtali sa: „Kto je podľa teba najväčší v nebeskom kráľovstve?“ On zavolal k sebe dieťa, postavil ho medzi nich a povedal: „Veru, hovorím vám: Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva. Kto sa teda poníži ako toto dieťa, ten je najväčší v nebeskom kráľovstve. A kto prijme jedno takéto dieťa v mojom mene, mňa prijíma“ (Matúš 18:3-5). Ježiš učí, že odpúšťať by sme mali neustále, ako hovorí v Matúšovi 18:22: „Hovorím ti: Nie sedem ráz, ale sedemdesiatsedem ráz.“ Kolosenským 3:13 hovorí: „Znášajte sa navzájom a odpúšťajte si, ak by mal niekto niečo proti druhému.“ Podobenstvo o nemilosrdnom sluhovi (Matúš 18:23-35) ilustruje, ako by sme mali odpúšťať druhým, pretože nám bolo odpustené oveľa viac. Pán sa nad sluhom zľutoval, prepustil ho a odpustil mu aj dlžobu. No len čo ten sluha vyšiel, stretol sa so svojím spolusluhom, ktorý mu dlhoval sto denárov. Chytil ho pod krk a kričal: »Vráť, čo mi dlhuješ!« Matúš 6:14 hovorí: „Lebo ak vy odpustíte ľuďom ich poklesky, aj váš nebeský Otec vám odpustí.“ Ježiš nám ukazuje, že odpustenie je kľúčové pre náš vzťah s Bohom aj s ľuďmi okolo nás.
Hranice Božieho Súcitu a Význam Pokánia
Máme si teraz myslieť, že Jehovov nežný súcit je bezhraničný? Nie, Biblia jasne ukazuje, že ľuďom, ktorí odporujú Božím spravodlivým normám, Jehova právom odmieta prejaviť súcit (Hebrejom 10:28). Aby sme pochopili prečo, pripomeňme si príklad izraelského národa. Hoci Jehova opakovane vyslobodzoval Izraelitov z rúk ich nepriateľov, jeho súcit napokon dosiahol svoje hranice. Tento spurný národ sa dopúšťal modlárstva a svoje odporné modly priniesol dokonca priamo do Jehovovho chrámu! (Ezechiel 5:11; 8:17, 18). Ďalej sa dozvedáme: „Vysmievali sa poslom pravého Boha, opovrhovali jeho slovami a robili si z jeho prorokov žarty, až kým už nebola žiadna nádej, že sa uzdravia“ (2. Kroník 36:16). Izraeliti dospeli do stavu, keď už nebol žiaden oprávnený dôvod na prejavenie súcitu, a vyvolali Jehovov spravodlivý hnev. Jehova už nemohol mať so svojím ľudom súcit. Vyhlásil: „Zničím ich bez súcitu, bez milosti a bez ľútosti, nič mi v tom nezabráni“ (Jeremiáš 13:14). Jeruzalem bol aj s chrámom zničený a Izraeliti boli odvedení do zajatia v Babylone. Aké tragické, keď sa hriešni ľudia stanú natoľko spurnými, že prekročia hranice Božieho súcitu.
A čo dnes? Jehova sa nezmenil. Zo súcitu poveril svojich svedkov zvestovať „dobrú správu o Kráľovstve“ po celej obývanej zemi (Matúš 24:14). Keď ľudia s dobrým srdcom priaznivo reagujú, Jehova im ju pomáha pochopiť (Skutky 16:14). Ale táto práca nebude prebiehať večne. Keby Jehova dovolil, aby tento zlý svet s celou jeho biedou a utrpením trval nekonečne dlho, sotva by to bolo od neho súcitné. Keď Boží súcit dosiahne svoje hranice, Jehova vykoná nad týmto svetom rozsudok. No aj potom bude konať zo súcitu - preto, lebo súcití so svojimi oddanými služobníkmi a záleží mu na jeho svätom mene (Ezechiel 36:20-23). Jehova odstráni zlo a nastolí spravodlivý nový svet. O zlých Jehova vyhlasuje: „Moje oko sa nad nimi nezľutuje a nebudem mať s nimi súcit.“ Dovtedy však Jehova bude mať s ľuďmi súcit, dokonca aj s tými, ktorých čaká zničenie. Hriešni ľudia, ktorí úprimne robia pokánie, môžu mať úžitok z jedného z najkrajších prejavov Jehovovho súcitu - z odpúšťania.
Materstvo a Otcovstvo v Kontexte Rodiny a Spoločnosti: Pohľad Cirkvi
Rodina je nielen prostredím plodenia, ale aj prijatia nového života, ktorý prichádza ako Boží dar. Táto skutočnosť je detailne rozpracovaná v posynodálnej apoštolskej exhortácii pápeža Františka Amoris Laetitia (Radosť lásky), ktorej rok reflexie sa začal 19. marca 2021. Skúsenosť pandémie zdôraznila centrálnu úlohu rodiny ako domácej cirkvi a dôležitosť komunitných väzieb medzi rodinami. Takéto väzby robia z Cirkvi autentickú „rodinu rodín“ (Amoris laetitia, 87). Piata časť exhortácie, nazvaná „Láska, ktorá sa stáva plodnou“, sa zameriava na pro-kreatívny rozmer manželstva. Pápež v nej otvára duchovné a psychologické záležitosti, ktoré súvisia s príchodom dieťaťa na svet. Láska vždy dáva život (Amoris laetitia, 165).
Každý nový život „nám umožňuje objaviť najnezištnejší rozmer lásky, nad ktorým budeme vždy žasnúť. Je to krása toho, keď sme vopred milovaní: deti sú milované skôr, než prichádzajú na svet“ (Amoris laetitia, 177). Toto odzrkadľuje primát Božej lásky, ktorá vždy preberá iniciatívu, pretože deti „sú milované skôr, než urobili čokoľvek, čím by si to zaslúžili“ (Amoris laetitia, 178). No „mnohé deti sú od začiatku odmietnuté, opustené, okradnuté o svoje detstvo a o svoju budúcnosť. Niekto sa opováži povedať, takmer akoby na vlastné ospravedlnenie, že bola chyba priviesť ich na svet. To je hanebné! […] Načo sú nám slávnostné vyhlásenia práv človeka a práv dieťaťa, keď potom trestáme deti za chyby dospelých?“ (Amoris laetitia, 179). Ak dieťa prichádza na svet v neželaných okolnostiach, rodičia alebo iní členovia rodiny musia urobiť všetko preto, aby bolo prijaté ako Boží dar a aby prevzali zodpovednosť za jeho prijatie - s otvorenosťou a láskavosťou.
Tehotenstvo je náročné obdobie, ale zároveň aj úžasný čas. Matka spolupracuje s Bohom, aby vznikol zázrak nového života. Materstvo pochádza „zo špecifickej schopnosti ženského organizmu, ktorý so stvoriteľskou osobitosťou slúži na počatie a splodenie ľudskej bytosti“ (Amoris laetitia, 183). Každá žena sa podieľa na „tajomstve stvorenia, ktoré sa obnovuje v ľudskom plodení“ (Amoris laetitia, 184). Ako hovorí žalm: „Utkal si ma v živote mojej matky“ (Žalm 139:13). Každé dieťa, ktoré sa formuje vnútri svojej matky, je večným projektom Boha Otca a jeho večnej lásky: „Skôr než som ťa utvoril v matkinom lone, poznal som ťa; skôr než si vyšiel z lona, zasvätil som ťa“ (Jeremiáš 1:5). Každé dieťa je odjakživa v Božom Srdci a v okamihu, keď je počaté, plní sa večný sen Stvoriteľa. Pomyslime na to, aká je hodnota embrya - od okamihu, v ktorom sa počalo! Treba naň pozerať tým pohľadom lásky Otca, ktorý vidí ponad každé zdanie.
Vďaka vedeckým pokrokom je dnes možné dopredu vedieť, akú farbu vlasov bude mať dieťa a akými chorobami bude možno v budúcnosti trpieť, pretože všetky somatické vlastnosti tejto osoby sú vpísané do jej genetického kódu už v embryonálnom štádiu. Ale len Otec, ktorý ho stvoril, ho pozná naplno. Len on vie, čo je najvzácnejšie a čo je najdôležitejšie, pretože on vie, kto je to dieťa, aká je jeho najhlbšia identita. Matka, ktorá ho nosí vo svojom lone, potrebuje prosiť o Božie svetlo, aby mohla svoje dieťa poznať do tejto hĺbky a očakávať ho také, aké je v skutočnosti. Niektorí rodičia cítia, že ich dieťa neprichádza v najlepšom okamihu. Potrebujú prosiť Pána, aby ich uzdravil a posilnil, aby toto dieťa naplno prijali a mohli ho srdečne očakávať. Je dôležité, aby sa každé dieťa cítilo očakávané. Dieťa nie je doplnok alebo riešenie osobnej ašpirácie. Je to ľudská bytosť s nesmiernou hodnotou, ktorá nemôže byť použitá na vlastný prospech. Teda nie je dôležité, či rodičom tento nový život je alebo nie je užitočný, či má vlastnosti, ktoré sa im páčia alebo nie, či zodpovedá ich plánom a snom. Pretože „deti sú dar. Každé je jedinečné a neopakovateľné. Dieťa milujeme preto, že je dieťa: nie preto, že je pekné alebo také či onaké; milujeme ho preto, že je dieťa! Nie preto, že myslí ako ja alebo stelesňuje moje túžby.“ (Amoris laetitia, 170). Láska rodičov je nástrojom lásky Boha Otca, ktorý s nehou očakáva narodenie každého dieťaťa, akceptuje ho bez podmienok a prijíma nezištne. Tajomstvo života je oveľa bohatšie ako ľudské výpočty a plány, pretože každý nový život je Boží dar. Je nezištný a nezaslúžený dar, ktorý je obohatením, aj keď si to človek v prvom momente nie je schopný úplne uvedomiť, že dostáva dar. Dostáva dar a povolanie zapojiť sa do Božieho nezištného daru lásky, ktorá miluje vždy prvá a bezpodmienečne.
Každú tehotnú ženu túžim láskavo poprosiť: staraj sa o svoju radosť, aby ti nič nevzalo vnútornú radosť z materstva. To dieťa si zaslúži tvoju radosť. Nedovoľ, aby obavy, starosti, komentáre druhých alebo problémy uhasili radosť z toho, že si Božím nástrojom pre príchod nového človeka na svet. Staraj sa o to, čo treba urobiť alebo pripraviť, ale bez znepokojovania, a chváľ Boha ako Mária: „Velebí moja duša Pána a môj duch jasá v Bohu, mojom Spasiteľovi, lebo zhliadol na poníženosť svojej služobnice“ (Lukáš 1:46 - 48).
„Deti, ktoré sa práve narodili, začínajú spolu s výživou a opaterou dostávať do daru potvrdenie duchovných kvalít lásky. Skutky lásky idú cestou darovania osobného mena, zdieľania reči, porozumenia pohľadov, rozžiarenia úsmevov. [Deti] sa tak učia, že krása spojiva medzi ľudskými bytosťami poukazuje na našu dušu, hľadá našu slobodu, prijíma odlišnosť druhého - spoznáva ho a rešpektuje ako partnera v dialógu. […] A to je láska, ktorá v sebe nesie iskierku lásky Božej!“ (Amoris laetitia, 187). Každé dieťa má právo prijímať lásku matky aj otca: obaja sú nevyhnutní na jeho celistvé a harmonické dozrievanie. Ako povedali austrálski biskupi, obaja „prispievajú, každý odlišným spôsobom, k rastu dieťaťa. Rešpektovať dôstojnosť dieťaťa znamená uznávať jeho potrebu a prirodzené právo mať matku i otca“ (Amoris laetitia, 188). Nejde len o lásku otca a matky, každú osobitne, ale aj o lásku medzi nimi navzájom, chápanú ako prameň vlastnej existencie; ako hniezdo, ktoré poskytuje prijatie, a ako základ rodiny. Inak sa zdá, že dieťa sa zredukuje na rozmarné vlastníctvo. Obaja, muž a žena, otec i matka, sú „spolupracovníkmi lásky Boha Stvoriteľa a akoby jeho tlmočníkmi“ (Amoris laetitia, 189). Svojim deťom ukazujú materinskú a otcovskú tvár Pána. Okrem toho spolu vyučujú hodnotu vzájomnosti, stretnutia medzi odlišnými, pri ktorom každý prináša vlastnú identitu a vie aj prijímať od druhého.
Dramatické sú príbehy manželských párov, ktoré dlhé roky túžia po dieťati, ale sa im ho nedostáva, prežívajú mnohé ťažkosti a krízy z nenaplnenia. Uvedomujú si a existenciálne prežívajú dôležitosť toho daru, ktorým je dieťa, ktoré v nich otvára novú cestu nezištnej lásky. Vieme, koľko utrpenia prežívajú tieto dvojice. Na druhej strane vieme aj to, že manželstvo nie je ustanovené iba na plodenie… Preto i keď manželia nemajú deti, hoci po nich zväčša vrúcne túžia, manželstvo ako celoživotné spolunažívanie a spoločenstvo trvá aj naďalej a zachováva si svoju hodnotu a nerozlučiteľnosť. Jednou z významných ciest ako uskutočniť materstvo a otcovstvo je adopcia, je to veľmi štedrý spôsob a Svätý Otec chce povzbudiť všetkých, ktorí nemôžu mať deti, aby rozšírili a otvorili svoju manželskú lásku pre prijatie tých, ktorí sú ukrátení o primeraný rodinný kontext. Nikdy neoľutujú, že boli štedrí. Adopcia je skutkom lásky - darovaním rodiny tomu, kto ju nemá. Je dôležité nástojiť na tom, aby legislatíva uľahčovala postupy pre adopciu, predovšetkým v prípade neželaných detí, aby sa predišlo potratu a zanedbaniu starostlivosti o dieťa. Tí, ktorí vnímajú výzvu adopcie a prijímajú dieťa bezpodmienečným a nezištným spôsobom, stávajú sa prostredníkmi lásky Boha, ktorý hovorí: „Keby aj tvoja matka zabudla na teba, ja na teba nikdy nezabudnem“ (porov. Izaiáš 49:15). Rozhodnutie pre adopciu a pre pestúnsku starostlivosť vyjadruje osobitnú plodnosť skúsenosti manželskej lásky, nielen v prípadoch, keď je táto skúsenosť bolestne poznačená neplodnosťou.
Pocit osirotenia, ktorý dnes zažívajú mnohé deti a mnohí mladí, je hlbší, než si myslíme. Dnes uznávame ako plne legitímne a vhodné, že ženy chcú študovať, pracovať, rozvíjať svoje schopnosti a mať osobné ciele. Zároveň však nemôžeme ignorovať potrebu materinskej prítomnosti na strane detí, predovšetkým v prvých mesiacoch života. Skutočnosť je taká, že „žena stojí pred mužom ako matka, subjekt nového ľudského života, ktorý sa v nej počne a rozvíja, a z nej sa rodí na svet“ (Amoris laetitia, 190). Umenšovanie prítomnosti matky s jej ženskými vlastnosťami znamená vážne ohrozenie pre našu zem. Oceňujem feminizmus, ak nežiada uniformitu a negovanie materstva. Pretože veľkosť ženy zahŕňa všetky práva, ktoré vyplývajú z jej neodňateľnej ľudskej dôstojnosti, ale aj z jej ženského génia, nevyhnutného pre spoločnosť.
Naozaj, „matky sú najsilnejšou protilátkou k šíreniu egoistického individualizmu. […] Práve ony svedčia o kráse života“ (Amoris laetitia, 192). Bezpochyby, „spoločnosť bez matiek by bola neľudskou spoločnosťou, pretože matky vedia vždy, aj v tých najťažších okamihoch, svedčiť o nežnosti, oddanosti, morálnej sile.“ (Amoris laetitia, 192). Na druhej strane postava otca pomáha vnímať limity skutočnosti a je charakteristická najmä orientáciou, otvorenosťou pre široký a bohatý svet výziev a pozvaním k námahe a bojovnosti. Otec s jasnou a šťastnou mužskou identitou - ten, ktorý vo svojom správaní k manželke spája náklonnosť a starostlivosť - je rovnako nenahraditeľný ako materinská opatera.
Hovorí sa, že naša spoločnosť je „spoločnosťou bez otcov“. V západnej kultúre postava otca akoby bola symbolicky neprítomná, skreslená, vyblednutá. Zdalo by sa, že aj samotná mužnosť je spochybnená. Nastal pochopiteľný zmätok, pretože „najskôr to bolo vnímané ako oslobodenie: oslobodenie od otca-pána, od otca ako predstaviteľa zákona, nanúteného zvonku, od otca ako cenzora šťastia detí a prekážky emancipácie a autonómie mladých. V niektorých domoch v minulosti zavše vládla autoritatívnosť, ba v istých prípadoch aj útlak“ (Amoris laetitia, 194). Avšak „ako to neraz býva, z jedného extrému sa ide do druhého. Problémom dnešných dní sa už nezdá rušivá prítomnosť otcov, ale skôr ich neprítomnosť, ,nezvestnosť‘. Otcovia sú niekedy takí koncentrovaní na seba, na svoju prácu a občas aj na svoje osobnú sebarealizáciu, že zabúdajú na rodinu. A malých a mladých nechávajú samých“ (Amoris laetitia, 195). Prítomnosť otca, a teda aj jeho autorita, je tiež narušená tým, že sa čoraz viac času venuje komunikačným prostriedkom a zábavnej technológii. Okrem toho sa dnes autorita vníma podozrievavo.
Vnímanie Boha a Seba Samého: Cesta k Plnosti
Deň matiek je tu na to, aby sme si pripomenuli všetky mamy. No neprestávajme s tým! A samozrejme, nezabudnime hlavne na Boha. On je viac ako naše delenie ľudí, ako naše škatuľkovanie - ak Ho chceme vnímať striktne ako Otca podľa našich ľudských predstáv, strácame veľa z Neho a z Jeho podstaty. Pre naše vlastné dobro - alebo poviem to ešte inak - pre lásku Božiu! - potrebujeme pripustiť, že o Bohu toho vieme málo a akékoľvek naše popísanie Ho nestačí. Boh ako Otec? Áno. Ale tým to zďaleka nekončí.
Ak toto všetko uvidíme v Bohu, uvidíme to aj okolo seba. Že mamy nie sú len ženy, čo dieťa porodia. Ony sú základ, lebo vďaka nim vieme túto lásku rozoznávať. A ak k tomu chápaniu pridáme Boha, verím tomu, že pre nás všetkých to bude užitočné. Buďme podľa Božieho príkladu tými, akými nás Boh stvoril. Nesnažme sa vtesnať do nejakej formy alebo očakávania. Naučme dievčatá, že je v poriadku, ak majú vlastnosti pripisované mužom, a chlapcov, že je v poriadku, ak prejavujú starostlivosť a nehu.
Spomenula som si na svojho brata, keď sme sa raz boli najesť von a on mal na rukách moju spiacu neter. Dvojmetrový chlap a drobučké krehučké bábätko. A všetci ľudia dookola, ženy a muži, mali pri pohľade na nich také mäkké, dojaté pohľady. Všetci v sebe nosíme niečo, čo sa v prípade potreby vie o iných matersky postarať. Lebo všetci sme stvorení na Boží obraz (1. Mojžišova 1:27). Tento obraz zahŕňa nielen rozum a vôľu, ale aj schopnosť milovať s otcovskou silou a materskou nehou, schopnosť dávať život a chrániť ho, vychovávať a utešovať. Plné pochopenie Boha ako toho, ktorý v sebe spája všetky tieto dimenzie, nám umožňuje hlbšie preniknúť do Jeho nekonečnej lásky a následne ju žiť a prejavovať aj v našich vlastných životoch a vzťahoch.
tags: #aj #keby #matka #zabudla #na #svoje