Detské kresby sú fascinujúcim zrkadlom duše, nástrojom komunikácie a kľúčom k pochopeniu vnútorného sveta dieťaťa. Pre mnohých dospelých sa javia ako jednoduché čmáranice, avšak odborníci v nich nachádzajú hlboké spojenie detskej reality a snenia. Kresba je prirodzenou súčasťou života detí; pre deti je kreslenie zábavou a je vnútorne motivované tým, čo ich trápi alebo zaujíma. Pomocou kresby zistíme veci, ktoré dieťa nechce povedať niekedy ani rodičovi. Detičky v predškolskom veku, teda do šiestich rokov života, nie sú schopné samé rozprávať o svojich pocitoch, no tieto pocity dokážu vyjadriť napríklad v tom, čo nakreslia. Namiesto špecifického návodu, ako nakresliť konkrétne zviera, ako je napríklad byvol, sa ponoríme do rozsiahleho sveta detského výtvarného prejavu, jeho vývoja, významu a diagnostiky. Pochopenie týchto všeobecných princípov nám umožní lepšie vnímať a interpretovať akúkoľvek kresbu, ktorú dieťa vytvorí, či už ide o ľudskú postavu, dom, alebo zvieratá ako psy, kone, vtáky, či práve spomínaného byvola.
Všeobecné princípy „čítania kresby“ a čo nám prezrádza
Nejestvuje nijaká všeobecne platná metodika posudzovania a hodnotenia detského výtvarného prejavu. Chce to skúsenosť, ale aj schopnosť zachytiť signály, ktoré nám dieťa vysiela. Pri „čítaní kresby“ si musíme všímať viacero kritérií. Vysvetlíme si to zjednodušene, pomôžeme si dejinami umenia, kde historik umenia posudzuje a skúma obraz z hľadiska jeho formy (ako sa umelec vyjadruje, aké sú jeho výrazové prostriedky) a obsahu (čo umelec vo svojom diele vyjadruje). Podobne je to aj s detskou kresbou. Dieťa je umelec a my sme v úlohe vedca, ktorý si všíma tieto kritériá:
- Správanie dieťaťa počas výtvarného aktu: Všímame si všetko, čo sa pri kreslení deje. Jeho záujem alebo nezáujem o kresbu, či dieťa na výzvu kresliť reaguje, alebo nie, či kreslí podľa inštrukcie, či čaká na pokyny, alebo pracuje samostatne. Dôležité je tiež sledovať, či je dieťa so svojím výtvorom spokojné, alebo ho chce vylepšiť, prípadne zničiť. Pozornosť si zaslúži aj to, či počas procesu tvorby často gumuje alebo opravuje. Sú deti, ktoré sú aj s veľmi nedokonalým a na ich vek neprimeraným výtvorom nadmieru spokojné, a naopak deti, ktoré ho potrebujú stále vylepšovať.
- Téma kresby: Ak má dieťa ľubovoľnú tému, všímame si logiku kresby a aké námety preferuje. To nám môže prezradiť, čo dieťa zaujíma, čím sa „jeho hlavička zaoberá“. Napríklad, spomína sa chlapec, ktorý do svojich šiestich rokov kreslil výlučne autá a stroje zvnútra, ako technické výkresy. Keď raz nakreslil strom, jeho mama reagovala hlasným zvolaním: „Konečne, príroda!“ Spontánne kresby prezradia, ktoré veci dieťa upútajú najviac. Sú to často kresby ľudskej postavy (45 - 75 %) a zvierat (23 %).
Vývoj detskej kresby: Od prvých čmáraníc po komplexné formy
Prvý záujem o kreslenie po papieri môže dieťa prejaviť veľmi zavčasu, len čo je schopné funkčnej špecifickej manipulácie s predmetmi: začiatkom druhého roka svojho života. Spolupráca oka a ruky vstúpi do hry o niekoľko mesiacov neskôr, a vtedy už môžeme hovoriť o začiatkoch detského kreslenia. K týmto začiatkom kresby sa dieťa dostáva približne v šestnástom až dvadsiatom druhom mesiaci života. Prvé kresby dieťaťa, po tom, ako už funkčne berie do ruky ceruzku alebo kriedu a svoje kresby aspoň trochu zrakovo kontroluje, sú obyčajne kmitavým pohybom šikmých čiar črtaných jedným ťahom sprava doľava alebo naopak, približne v päťdesiatstupňovom uhle. Pripomína to akýsi seizmografický zápis, zaznamenávajúci všetko okolo seba. Vtedy už dieťa spravidla strieda uhol kmitania priečnych čiar a čmára vo všetkých smeroch, pričom prerušuje jednosmernosť kmitania, a tak svoje obrazce zauzľuje. Čo je najdôležitejšie, začína ich navzájom oddeľovať a izolovať. Oddeľuje ich od seba podľa toho, akým smerom začína viesť čiaru, napríklad najprv začne čmárať zľava doprava, potom osobitne zhora nadol a zase iným spôsobom, až časom vytvára pravidelné lineárne a plošné útvary - všelijaké kolieska, oblúčiky, mnohouholníky, uhly atď. Dieťa si ich však neuvedomuje, dochádza k nim celkom náhodou pohybovou hrou.
Predchádzajúce dve štádiá - škvrny a čmáranice - nie sú ovplyvnené intelektuálnym faktorom vývoja. Psychoanalyticky je podložené (Naville), že dieťa, ktoré „kreslí škvrny alebo čmára“, pociťuje podobné potešenie ako pri iných primárnych činnostiach. Štádium čarbania je priamo spojené s vývojom intelektu, medzi druhým a tretím rokom.
Po prvých ohraničovaniach amorfných čmáraníc a po vydelení špirálovitých a kruhových foriem spontánny vývoj detského kreslenia prechádza do vyššieho štádia. Detské kresby sa postupne stávajú konštruktívnymi, aj keď ešte prevažujú prvky čírej zmútenej náhodnosti. Ohraničujúc naďalej svoje čmáranice z pocitu uzavretosti svojho ja, dieťa, vedené už citom pre stredovú a osovú súmernosť, čoskoro nahradí kruh štvorcom alebo iným mnohouholníkom, ktorého hranatosť predstavuje tvrdšie, prísnejšie zovretie. Časom vytvorí dieťa ďalšiu formu symbolizujúcu hmotnosť, jej váhu a odpor voči tlaku. Touto formou je trojuholník s duchovným významom agresivity proti hmotnosti. Postupne dieťa tieto štyri formy obmieňa a vytvára spleť svojich kresieb, vďaka čomu objavuje zákon proporcionálnosti.
Približne v treťom roku života udrie do očí dieťaťa nápadnosť kruhového tvaru v ostatnej amorfnej spleti čiar a pripomenie mu podobu nejakej dôverne známej veci (napríklad guľatú loptu alebo jabĺčko). Spočiatku obyčajne dieťa vo svojej kresbe pomenúva ľudí, potom zvieratká a predmety pripomínajúce najjednoduchšie literárne tvary. K cíteniu tvaru sa postupne pripája farebné cítenie, umožňujúce považovať za objekt každú beztvarú škvrnu, najmä ak je farebne odlišná. Postupne sa vytvára aj zmysel pre proporčné vzťahy. Dieťa vkresľuje do kruhového útvaru menší kruh ako výtvarný symbol očí a úst, alebo k nemu prikresľuje zvlnenú čiaru ako symbol tela, alebo nad väčším kruhom nakreslí menší kruh a potom ešte menší, až je z toho predstava snehuliaka.
Detská kresba začína podliehať všetkým trom základným zákonom tvorby: zákonom symetrie, proporcionality a rytmu. V deťoch sa tiež upevňuje zmysel pre radový a stredový rytmus, ktorý sa stáva základom jeho kompozičných schopností (zostavovanie abstraktných kompozícií, komponovanie vlastných výtvarných predstáv predmetnej skutočnosti). Nepravidelné koliesko predstavujúce hlavu, ku ktorému je z niektorej strany prikreslená zvlnená čiara ako symbol ostatného tela. Postupne do toho kolieska, ktoré sa zväčší, dieťa vkreslí najdôležitejšie detaily ľudskej tváre: najprv oči, potom ústa a nos. Tieto detaily zo začiatku nie sú správne umiestňované (oči môžu byť vedľa hlavy, nos nad očami, alebo vodorovná čiarka, symbol úst, je na úrovni bodiek). Keď dieťa začne správne umiestňovať jednotlivé časti hlavy, pribudnú k nim ďalšie (uši, vlasy…). Postupne začína dieťa odlišovať trup od končatín, jednotlivé články prstov atď. Bežne je možné odsledovať, že okolo tretieho roku života kreslí dieťa tzv. hlavonožca. Postupom času, ako dieťa rastie a jeho vývoj napreduje, pridáva k postave hlavonožca mnohé detaily, podľa štúdie J. Thomazima okolo piateho a šiesteho roku dieťa začína kresliť postave trup a až okolo šiesteho roku dokresľuje trup a detaily. Luquet tvrdí, že detaily na postave pribúdajú s vývojom mentálnej úrovne. To, ako rýchlo sa dieťa naučí kresliť postavy, závisí od jeho intelektuálneho vývinu. Samozrejme sa nemusíte obávať, ak vaše dieťa kreslí postavu ako „hlavonožca“, postupne sa naučí kresliť postave trup a aj mnohé detaily. Výskumy ukazujú, že okolo piateho až šiesteho roku života sa ukotvuje u detí ich „telesná schéma“.
Farby v detskej kresbe: Emocionálne signály a psychologické aspekty
Farba je ďalším dôležitým aspektom detskej kresby. Všímame si, či dieťa uprednostňuje teplé alebo skôr studené farby, či dostatočne využíva ponúkanú škálu farieb, alebo je jeho kresba fádna a farebne chudobná. Dôležité je tiež všímať si kombinácie farieb, ktoré dieťa používa. Fleminghaus (1959) uskutočnil pokus, pri ktorom vyšetril 1000 detí vo veku 7-10 rokov a zistil, že ich výber farieb bol pomerne konštantný. Chlapci uprednostňovali červenú, potom žltú, fialovú a modrú. Dievčatá červenú, fialovú, žltú a nakoniec modrú.
V živote človeka majú farby veľký význam, a to ako z hľadiska psychologického, tak i pôsobením farieb v priestore, či na oblečení. Podľa farieb, ktoré ľudia uprednostňujú, sa dá charakterizovať ich osobnosť, či momentálne rozpoloženie. Farby v priestore zase dokážu regulovať výkon či únavu. V miestnostiach tmavých farieb beží čas pomalšie, svetlé miestnosti stimulujú aktivitu. Teplé farby zohrievajú a povzbudzujú, studené ukľudňujú. Farbami môžeme komunikovať s okolím - môžeme ľudí priťahovať, alebo ich vystríhať. Pri výbere farieb môže, samozrejme, hrať úlohu aj nálada a osvetlenie miestnosti, pričom významné sú aj farby stien.
- Biela: Vo svojej podstate ju za farbu nemôžeme považovať, pretože je neutrálna. Je farbou čistoty, nevinnosti a úprimnosti, ale i slobody a nezávislosti. Majú ju radi ľudia vyrovnaní, sebavedomí, otvorení.
- Žltá: Je farbou mysle, stimuluje činnosť mozgu. Vyvoláva aktivitu, odolnosť voči únave. Je vhodná do pracovných priestorov, škôl a všade, kde je potrebné zvýšiť duševnú kapacitu a myšlienkovú aktivitu. Ďalej táto farba podporuje zažívanie a blahodárne pôsobí na pohybové ústrojenstvo a nervový systém. Pomáha odstraňovať duševnú únavu a je farbou zmeny. Voda nabitá žltým žiarením upokojuje vnútornosti. Žltú majú radi ľudia spontánni, plní nádejí a očakávaní.
- Červená: Je farba vášní a násilia, krvi a železa. Vydáva intenzívne tepelné lúče a jej účinky sú hlbšie, ale i rýchlejšie ako u iných farieb. Zohrieva našu krv a podporuje krvný obeh. Je farbou cholerickou, prudkou. Aura cholerických ľudí býva tiež červená, čo ich predurčuje k vášňam a prudkým vzplanutiam, ale i výbuchom zúrivosti. Červená farba povzbudzuje chuť do jedla a má priaznivé účinky pri liečbe reumatizmu, anémie, či depresií. Posilňuje vôľu a pôsobí proti únave. Červenej dávajú prednosť tvoriví, sebavedomí ľudia. Majú ju radi však i násilníci a ľudia prudkej povahy; títo by sa mali ovšem červenej radšej vyhýbať, pretože stimuluje ich vášne a prudkosť.
- Oranžová: Je spojením žltej a červenej, čím sa stáva veľmi blahodarnou. Je farbou kontrolovanej vášne, pozitívnej energie, vytrvalosti. Posilňuje, ale neznepokojuje tak ako napríklad červená. Nemá nijaké škodlivé účinky a pôsobí veľmi pozitívne pri liečbe srdcových chorôb. Je farbou pôžitkov. Uprednostňujú ju ľudia, ktorí majú radi pohodlie, ľudia pokojní a spravodliví; ale i ľudia vyčerpaní a unavení životom, ktorí potrebujú oddych a kľud. Odmietajú ju ľudia, ktorí sa chcú líšiť od ostatných a ktorí odmietajú pravidlá a konvencie.
- Ružová a fialová: Znamenajú z psychologického hľadiska duševnú alebo citovú nezrelosť. Sú farbami sentimentality. Ružovú majú radi ľudia romantickí a nepraktickí, ktorí chcú byť očarovaní a túžia očarúvať svoje okolie. Fialovú farbu zvyknú voliť ľudia diplomatickí, zdržanliví a uzavretí, ako aj ľudia originálni a umelci.
Signálom, že niečo nie je v poriadku, môže byť, ak dieťa neprimerane preferuje čiernu farbu. Napríklad, niekoľko rokov dozadu výskum zistil, že čierna farba sa v podobe čierneho bodu objavuje pravidelne v rôznych kresbách 9-ročného dieťaťa s diagnózou cukrovka. Pri úlohe nakresliť, ako sa cíti pri hypoglykémii, dieťa nakreslilo veľký oranžový kruh, v ktorého strede sa nachádzal čierny bod. Akoby týmto motívom nevedome znázorňovalo „čierny bod svojho života“, svoju chorobu. Ako tvrdí Šicková (2002), môže to signalizovať spôsob vyrovnania sa s celoživotnou záťažou či stigmou. Treba však pripomenúť, že sa jednalo o kazuistickú štúdiu jedného dieťaťa, u ktorého sa jeho celoživotný problém pravdepodobne projikoval do jeho kresieb takýmto spôsobom, a to nemusí platiť u iných detí s touto diagnózou. Depresívne naladené deti často používajú tmavé farby, prevažne čiernu a hnedú.
Využitie priestoru a kompozícia: Svet dieťaťa na papieri
Pri kreslení je dôležité sledovať aj to, ako dieťa využíva priestor na papieri. Využíva ho dostatočne, alebo kreslí len v nejakej časti, na okraji či v rohu? Aj využitie priestoru a umiestnenie obrázka na kresbe je dôležité. Pri kompozícii a integrácii kresby sledujeme zostavovanie, usporiadanie, umiestnenie prvkov do celku. Môžeme pozorovať, v akom vzťahu jednotlivé prvky dieťa nakreslí. Ako príklad môže poslúžiť dieťa, ktorého problémom bola zajakavosť a strach z verbálnej komunikácie. Nakreslilo ľubovoľnú kresbu, ktorá poodhalila jeho hlavný problém: na kresbe bolo veľa objektov - dom, strom, postava, kvety, zvieratá - všetky osamotene, neexistovala medzi nimi „komunikácia“. Z tejto jedinej kresby bolo možné pochopiť nesmiernu osamelosť autorky, jej neschopnosť nadviazať kontakty a komunikovať.
Charakteristickým znakom detského kreslenia je ustavičné utvrdzovanie formy, opakovanie určitých figurálnych motívov alebo dekoratívnych prvkov v pravidelnej následnosti. Opakovanie určitých figurálnych alebo dekoratívnych obrazcov má však aj inú funkciu. Dieťa nimi veľmi často pokrýva každú plochu, ktorá by inakšie zostala prázdna, ako keby sa priam bálo prázdnych miest v kresbe. Ide tu o akýsi nevedomo pociťovaný horror vacui (strach z prázdnoty)? Všade, kde sa dieťa stretá so zdanlivou alebo naozajstnou nekonečnosťou foriem života, kladie proti nej prehľadnosť a poriadok symetricky usporiadaných tvarov. Poslednou výraznejšou zvláštnosťou detských kresieb je častá nesúrodosť motívov, z ktorých sa skladá určitá téma. Takto približne vyzerá štrukturálny model poetiky detských kresieb. Dieťa si ho vytvára od štvrtého roku svojho života a na začiatku puberty sa tento začína rozkladať.
Znázornenie postáv: Zrkadlo sebavedomia a vzťahov
Ak sa postavy v kresbe vyskytujú, všímame si ich veľkosť. Malé postavy (objekty) obyčajne poukazujú na znížené sebavedomie. Ďalej sledujeme ich proporcie, či dieťa nakreslí všetko, čo má postava mať, alebo nejaké časti vynechá, prípadne nakreslí predimenzovane alebo neprimerane. Slabozraké deti napríklad vždy kreslia figúrkam obrovské strnulé oči v malých tváričkách, pričom zachovanie proporcií je u malých detí zriedkavé. Z toho istého zákona (zápornej redundancie zobrazených individualizovaných foriem) vyplýva nadmerné zväčšovanie všetkého, čo dieťa považuje za významné, a naopak, radikálne zmenšovanie, až úplné vynechávanie nepodstatných vecí. Tak ako praveký človek zvýrazňoval pri soškách Venuší symboly plodnosti (steatopygia) a zanedbával napríklad ich hlavy alebo ruky, dieťa kreslí postavy ľudí a zvierat podľa toho, ako ich hodnotí. Jeho úsudok o hodnote zobrazovaných objektov podmieňuje aj ich veľkosť v určitej životnej situácii.
Línia, detaily a ich význam
Línia, čiže čiara, je tiež kľúčovým prvkom. Zaujíma nás jej intenzita a prítlak. Aká je čiara? Výrazná? Nevýrazná? Súvislá? Prerušovaná? Zvýšený prítlak sa môže objaviť u detí agresívnych alebo detí napätých, naopak slabá intenzita čiary môže signalizovať neistotu. Čiary na papieri, na ktorom dieťa kreslí, sú fyziologickým odrazom temperamentu dieťaťa vo chvíli, keď vytvorilo kresbu. Existujú čiary rýchle, živé alebo aj agresívne, ktoré dokážu prederaviť aj papier. Na druhej strane sú ťahy váhavé, ostýchavé alebo ledva sa dotýkajúce papiera. Až na pár výnimiek, už od raného veku detí, ktoré kreslí, existuje súvislosť medzi grafickým prejavom a náladou, povahou. Expresivita farby úzko súvisí s expresivitou ťahu. Čiary môžu byť tenké alebo hrubé, môžu sa zarývať do papiera alebo po ňom len jemne prechádzať.
Pri detailoch si všímame ich vypracovanosť a prítomnosť v kresbe. Napríklad, prítomnosť veľkého počtu detailov u štvorročného dieťaťa môže poukazovať na výbornú pozorovaciu schopnosť a nadpriemerný intelekt. Naopak pedantné až prehnané vypracovanie detailov sa často objavuje v kresbách neurotických a úzkostných detí. Zvláštnosti, ktoré sa bežne v detských kresbách nevyskytujú, prípadne stereotypné opakovanie námetov, sú tiež dôležité. Nesnídalová (1995) opisuje prípad autistického chlapca, ktorý bol mimoriadne výtvarne nadaný, ale vo svojich kresbách kreslil ľudí výhradne ako fľaštičky od liekov.
Dieťa neodkresľuje veci, nekopíruje zdanie, a preto si mimovoľne osvojuje niektoré prvky mimoeurópskych estetík, ktoré nie sú založené na princípe napodobnenia zdanlivých foriem predmetnej skutočnosti. Časom sa u detí stretávame s koncepčným realizmom, ktorý jednoducho opisuje a vypisuje kresbou to, čo sa zdá na danej veci tvorcovi najdôležitejšie a najzaujímavejšie. Časom nahradí schematický náčrt človeka obrysový náčrt, vďaka čomu dieťa diferencuje ľudí podľa pohlavia, veku, oblečenia. Dieťa svoje znalosti ani plne nevyužíva, pretože jeho kreslenie je úsporné, podlieha princípu čo najmenej námahy, preto redukuje počet detailov v kresbe na to najpodstatnejšie. Napríklad, na obrázku môže dedo fajčiť z nádhernej fajky, dokonca i vyzdobenej všelijakými ornamentami, ale nemusí mať dve ruky, pretože na pridržiavanie fajky mu stačí jedna.
Perspektíva a kompozičné zákonitosti v detskej kresbe
Najnápadnejšou „chybou“ detských kresieb je, že nepoznajú našu obvyklú maliarsku perspektívu, to znamená, že musia byť nevyhnutne bezperspektívne. V prvom prípade dieťa používa tzv. obrátenú perspektívu, pri ktorej horizont nie je umiestnený pred pozorovateľom, ale za jeho chrbtom. Vzdialenosť vychádza zo samotnej kresby, z motívu, ktorý dieťa považuje za najdôležitejšie, a preto ho aj náležite zväčší bez ohľadu na jeho umiestnenie na ploche papiera. Ak je motív umiestnený vyššie, potom pozadie príbehu bude znázornené na prednom pláne, bude sa približovať k pozorovateľovi sklonenému nad kresbou. Napríklad, dieťa nakreslilo na hornú plochu papiera domček a pri ňom mamu, ktorá starostlivo hľadí do diaľky - smerom k nám, lebo až pri spodnom okraji papiera tečie rieka a v nej sa kúpu dvaja mamini šarvanci. Pretože odplávali od mamy ďaleko, sú taký maličký, že ich takmer nevidno. To znamená, že malý kresliar situoval sám seba do rozpoloženia v kresbe.
V druhom prípade ide o tzv. rotačnú perspektívu. Dieťa často znázorňuje ten istý objekt z viacerých strán, spredu, zboku, zhora - ako keby sa v kresbe samo pohybovalo. Napríklad obrázok domu môže vyzerať tak, ako keby dieťa obchádzalo jeho steny a kreslilo ich jednu po druhej. O analogické úsilie ide aj pri ľubovoľnom striedaní horizontálnej a vertikálnej projekcie: dieťa sa snaží uchovať v kresbe komplexnosť individualizovaných tvarov, ktorá nemusí byť vždy postihnuteľná z jedného pozorovateľného stanoviska. Takisto dieťa rado mení zorný uhol pri prechode od kreslenia na rovný pôdorys ku kresleniu na naklonenú, šikmú základňu: potom aj na ňu budú vertikálne línie vedené kolmo. Jedným z dôsledkov koncepčného realizmu je tzv. priezračná forma, ktorá zaniká v detských kresbách na začiatku školského veku a dnes sa už pod vplyvom vyučovania na materských školách vyskytuje iba zriedkavo. Zo zákona zápornej redundancie zobrazených individualizovaných foriem vyplýva redukcia detailov týchto foriem podľa momentálnych záujmov a zvláštnej logiky dieťaťa.
Kresba rodiny a začarovanej rodiny: Diagnostika vzťahov
Kresba rodiny je jedným z najčastejšie realizovaných kresbových testov. Patrí medzi projektívne techniky, pričom v praxi je využívaná nielen psychológmi, ale aj učiteľmi či pedagógmi. S jej veľkým využitím sa môžeme stretnúť aj v arteterapii. Dieťa vie pomocou kresby vyjadriť viac, ako vie často povedať slovami. Správanie a prežívanie dieťaťa je do veľkej miery ovplyvňované jeho rodinou.
Vytvorenie ideálnych podmienok pre kresbu
Skôr, ako sa pustíte s dieťaťom do kreslenia, je dôležité, aby malo vytvorené ideálne podmienky, v ktorých sa bude cítiť bezpečne a bude chcieť spolupracovať. Odporúča sa začať úpravou miestnosti, kde bude práca s dieťaťom prebiehať. Dobré je zabezpečiť prirodzené denné svetlo, čiže premiestniť pracovný stôl so stoličkami k oknu. Keďže psychológ či pedagóg bude s dieťaťom po celý čas kreslenia, je dobré pripraviť si stoličku pre seba i pre dieťa vo výške, ktorá je optimálna k pracovnému stolu. Príprava všetkých pomôcok je posledným z krokov, ktoré zabezpečia optimálne podmienky pre prácu. Papier veľkosti A4, pastelky, ceruzky či fixky, je to materiál, ktorý bude dieťa pri kreslení používať a mal by mu byť k dispozícii.
Priebeh procesu kreslenia rodiny
Keď sú zabezpečené vyššie uvedené podmienky, môžete prejsť k zadávaniu inštrukcie. Tá znie nasledovne: „Nakresli obrázok, ktorý by vyjadroval život celej vašej rodiny.“ Po vyslovení inštrukcie dieťa začína kresliť svoju rodinu na vopred pripravený papier. Vašou úlohou je dieťa pri práci pozorovať, prípadne si zapisovať poznámky, ak sa vám bude zdať niečo nezvyčajné, na čo by ste sa mohli dieťaťa, prípadne jeho rodičov, po stretnutí opýtať. Keď dieťa obrázok dokončí, zaznamenáme si do svojich poznámok aj dobu, za ktorú dieťa obrázok nakreslilo.
Nasleduje interpretačná časť, na ktorej sa vo veľkej miere podieľa práve samotné dieťa. Úlohou psychológa/pedagóga je v tomto bode klásť dieťaťu otázky. Pýtať sa ho môžete na to, koho práve nakreslilo na papier. Kto je na obrázku kto, ktorého z členov rodiny nakreslilo ako prvého, druhého atď. Ak sa na obrázku nachádzajú nejaké predmety či domáce zvieratko, je dôležité opýtať sa aj naňho.
Ďalším krokom v procese je zaznamenanie celkového dojmu, ktorý máte z kresby ako odborník. Mali by ste sa zamyslieť nad tým, aký dojem vo vás vytvorený obrázok vyvoláva. Či ide napríklad o obrázok, kde je vyobrazená šťastná a harmonická rodina, alebo naopak, rodina, kde sú jej členovia smutní či stojaci k sebe chrbtom. Netreba zabúdať aj na to, že ak dieťa nakreslí šťastnú rodinu, nemusí to automaticky znamenať, že v takejto rodine žije. Môže to byť len jeho prianie či túžba. Deti zvyknú kresliť práve svoje priania, nezobrazujú vždy realitu. Literatúra odporúča, aby ste sa dieťaťa pýtali na významy, ktoré z kresby nie sú zjavné. Iba týmto spôsobom zistíte, čo dieťa naozaj nakreslilo, ako to vníma a čo to preňho znamená.
Čo je možné zistiť z kresby rodiny?
Na základe všímania si určitých znakov kresby dieťaťa viete dostať odpoveď na viaceré otázky. Viete zistiť, ktorého člena rodiny má dieťa najradšej, či ktorého si vôbec nevšíma. Kresba rodiny je aj dobrým spôsobom, ako prísť na to, či je dieťa v rodine týrané alebo zneužívané. Zistiť viete taktiež identifikáciu dieťaťa s niektorým z jeho rodičov, jeho postavenie v rodine či vzťah so súrodencami. Uvádzame niektoré z oblastí či prvky, na ktoré je možné sa zamerať pri vyhodnocovaní a následnej interpretácii kresby rodiny:
- chýbajúce časti tela postáv;
- zvýraznenie určitej časti tela postáv či jej úplné chýbanie;
- poradie nakreslenia postáv;
- veľkosť jednotlivých postáv;
- činnosť, ktorú postavy na obrázku vykonávajú;
- vynechanie/nezobrazenie niektorej z významných postáv;
- všetky postavy sú nakreslené rovnako;
- vybrané postavy sú zobrazené rovnako.
Kresba začarovanej rodiny
Použiť môžete aj kresbu začarovanej rodiny. Niektorí odborníci, napríklad prof. Matějček, odporúča danú metodiku zaradiť bezprostredne po použití kresby rodiny. Inštrukcia ku kresbe začarovanej rodiny znie nasledovne: „Predstav si, že prišiel kúzelník a tvoju rodinu začaroval a sú z vás zvieratá. Predtým, než odišiel, vás však všetkých premenil do vašej pôvodnej podoby. Na aké zvieratá teba a tvoju rodinu začaroval?“ Zdroje uvádzajú, že práve fráza - predtým, než odišiel vás odčaroval do pôvodnej podoby - môže byť pre dieťa veľmi dôležitá. V prípade, že v inštrukcii daná fráza neodznie, môže to v dieťati spôsobiť úzkosť či stres, pretože si nevie predstaviť „doživotné“ začarovanie svojej rodiny.
Postup práce je rovnaký ako pri kresbe rodiny. Zabezpečte podmienky práce, pozorujte dieťa, po dokreslení si zaznamenajte dobu trvania a poradie jednotlivých zvierat, v ktorom boli nakreslené. Interpretácia v podobe rozhovoru je pri použití tejto metodiky kľúčová. Dieťaťa sa pýtajte na to, ktorý člen rodiny predstavuje ktoré zo zvierat a prečo. Zisťujte vzťah dieťaťa k jednotlivým zvieratám a tým k jednotlivým členom jeho rodiny. Významy sú v tomto prípade veľmi dôležité. Pre niekoho môže byť totiž určité zviera, napríklad pes, domácim miláčikom, teda ho vníma pozitívne a s láskou. Pre iné dieťa môže byť naopak pes symbolom niečoho zlého, pretože sa ho dieťa napríklad bojí, má s ním zlú skúsenosť a pod. Preto sa sústreďte práve na rozhovor s dieťaťom, aby ste zistili, aké významy sú na jeho obrázku zachytené a čo z nich môžete zistiť. Zaujímavosťou pri kresbe začarovanej rodiny je aj fakt, že deti zvyknú kresliť zvieratá z rozprávok či príbehov. Práve preto je možné, že zvieratám, ktoré na svojom obrázku zachytia, prikladajú iné vlastnosti ako dospelí, také, ktoré malo dané zviera v rozprávke či príbehu, ktoré dieťa videlo alebo počulo.
Kresba ako diagnostický nástroj: Hľadanie signálov „nepohody dieťaťa“
Na záver pripomíname, že kresba sa posudzuje v celkovom kontexte osobnosti dieťaťa, ostáva však čiastkovou, hoci dosť podstatnou správou o ňom. Môže byť výraznou pomôckou pri odhaľovaní, ale aj korekcii príčin jeho problémov. Tento proces je dlhodobý a vyžaduje „mravenčiu prácu“ a nesmiernu trpezlivosť, ako zo strany dieťaťa, tak dospelých. Pokiaľ ide o využitie kresbového prejavu na psychiatrickú diagnózu, treba povedať, že na základe zistených abnormálnych znakov kresby nemožno určiť diagnózu choroby. Zistené abnormálne znaky možno využiť ako dôkaz istej poruchy, resp. dôkaz na podporu psychiatrickej diagnózy, ktorú však treba zistiť celou psychopatologickou, resp. rámovanie a kontúrovanie ako úsilie „o dodanie reality“ v čase, keď chorý cíti, že uniká sám sebe a že mu uniká svet.
V detskej kresbe sa často typickým spôsobom prejavujú psychopatologické poruchy. Napríklad u neurotických detí sa intrapsychická tenzia prejavuje starostlivým až pedantným vypracovaním kresby, úzkostlivým pridržiavaním sa obsahovej a formálnej stránky zadanej témy atď. U detí s poruchami správania býva zase kresba chudobná na motívy, detaily i farby. U depresívne naladených detí býva relatívne časté používanie tmavých farieb, prevažne čiernej a hnedej. U psychotických detí býva kresba projekciou patologicky fixovaných predstáv, často je deštruktívna, pričom spravidla formálne a obsahovo nezodpovedá zadanej téme alebo predlohe. Depresívne deti kreslia rodinu bez ľudí a kresba nemá vzťah k rodinnému prostrediu. Poukazuje takisto na agresívne motívy v kresbe, kde dieťa z konfliktného rodinného prostredia zobrazuje jednotlivé postavy v konfliktnej situácii.
Existujú aj veľmi špecifické príklady:
- Šestnásťročný masturbant kreslí zásadne a výhradne mužský pohlavný úd.
- Dvanásťročné dievča, ktoré zneužil vojak, kreslí muža v uniforme s pohlavným údom do polovice stehien.
- Deväťročný enuretik kreslí všetky figúrky uprostred kaluži.
- Šesťročný neurotik kreslí otca s obrovskými rukami, takmer dvakrát dlhšími ako telo.
- Dievčatko, ktoré zneurotizoval otec, čo sa rozviedol s matkou, kreslí otca dôsledne ako šaša.
- Deti, ktoré maľujú kone a vtáky, majú často v anamnéze túlavosť.
- Zvieratá z džungle alebo z lesa sú niekedy benígne, inokedy môžu symbolizovať atakujúce zvieratá.
Historický pohľad na detskú kresbu a jej význam
Kedysi sa detské kresby považovali len za akési neumelé čmáranice a machľaniny. Súviselo to nielen s izolovanosťou duchovných zápasov dospelých od sveta detstva, ale aj s prehliadaním vlastného života dieťaťa, považovaného iba za akési nutné zlo na prechode k dospelosti. Napríklad ešte na maľbách z baroka je dieťa pozbavené akejkoľvek individuality. V klasicizme je iba dekoratívnym doplnkom určitého príbehu, až romantizmus ho prijíma do stredu dospelých aspoň vo chvíľach rodinného obeda alebo na výlete. Meštiacka kultúra však objavuje aj detské kresby, uvedomuje si ich dôležitosť pre rozvoj detskej psychiky a najprv vo Francúzsku, potom v Nemecku propaguje kreslenie detí v školách, pod dozorom učiteľa. V roku 1887 vyšla prvá teoretická práca o detských kresbách, napísal ju Corrado Ricci a nazývala sa „L´arte del bambini“, čiže „Umenie dieťaťa“. Estetická stránka ho však nezaujíma, ide mu len o psychologickú analýzu.
Prví, čo zbúrali bariéry „aristokratického“ umenia a upozornili aj na špecifické hodnoty umenia detí, boli francúzski kubisti, v ktorom najnástojčivejšie rezonovali nové umelecké potreby. Aj úsilie expresionistov sa stretlo s úsilím detí, pretože každá detská kresba je deformáciou, zvýraznením toho, čo dieťa považuje za dôležité.
Tak ako celý duchovný rozvoj dieťaťa, aj vývin jeho prirodzeného nadania vyjadrovať sa kresbou je závislý od sociálneho prostredia, v ktorom dieťa žije. V priaznivých okolnostiach detská kresba predchádza všetkými štádiami svojho zákonitého rozvoja v zázračnej jednote s potrebami citovej aj rozumovej evolúcie. Na základe týchto poznatkov môžeme lepšie rozumieť každému obrázku, ktorý dieťa vytvorí, a vnímať ho nielen ako vizuálny prejav, ale aj ako okno do jeho vnútorného sveta a signál jeho momentálneho prežívania.
tags: #ako #dieta #nakresli #byvola