Úvod: Narodenie v Tieni Osudu
Román Jozef Mak je vrcholným dielom Jozefa Cígera-Hronského, ktoré sa skladá zo sedemdesiatich piatich kratších kapitol. Dej sa odohráva približne v rokoch 1900 - 1930 v chudobnom dedinskom prostredí a vykresľuje príbeh muža, ktorý sa narodil do sveta plného útrap a predurčený k životu „človeka milióna“. Hrdinom románu je Jozef Mak - obyčajný človek, ktorého v mene je drobnosť, početnosť a mnohosť, nie výnimočnosť. Hronský majstrovsky zachytáva jeho osudy od narodenia po tridsiaty rok života, pričom už vo chvíli jeho narodenia naznačuje jeho fatálny údel. Jozef Mak sa narodil ako nemanželské dieťa chudobnej vdovy, vdove po Janovi Makovi, a hneď od začiatku bol odsúdený na utrpenie a na to, aby svoje pocity nedokázal vyjadriť slovami. Nikto ho nečakal okrem materinho strachu a nikto mu nič nedal, čo symbolicky predznamenáva jeho celoživotnú púť. Už hneď po Jozefovom narodení oň nikto neprejavoval záujem, pôrodné babice jeho matke ani neoznámili, či je dieťa silné, či slabé.
Autor prostredníctvom Ježišovho prehovoru pri Jozefovom narodení podčiarkuje tento fatalizmus: „Tu si, Jozef Mak? Tu. Neskoro som sa dostal k tebe na návštevu. Nemám už nič. Od včera chodím medzi tichými ľuďmi a všade niečo prosili odo mňa, do svitania neostalo mi nič. Všetko som rozdal, čo som mal. Ale, Jozef Mak, narodil si sa, a nik ťa nečakal okrem materinho strachu, nik ťa nevítal, neobdarúval, nuž dám ti aspoň to, čo ešte mám. Dám ti ukrižované ruky, tie mi ostali z tejto noci. Vezmi si ich a nehľadaj k nim ústa ani potom, keď budeš ľuďom rozumieť a keď ťa budú chcieť nahovoriť, aby si si ústa od niekoho požadoval.“ Krstná matka Hana Meľošovie, hoci sa ponúkla za krstnú mater, dokonca nedodržala všetky zvyky pri krste, čím akoby len potvrdila jeho búrlivý a plný problémov život, o akom aj materi škoda rozprávať. Tento symbolický dar "ukrižovaných rúk" sa stáva kľúčovým pre pochopenie Jozefovho osudu, v ktorom je pasívne prijímanie utrpenia hlboko zakorenené.
Detstvo a Mladé Roky: Neľahké Zápasy Nemanželského Dieťaťa
Jozefov život od útleho detstva nebol ľahký, bol poznačený nešťastím a neradosťou. Musel sa pretĺkať životom, znášajúc ponižovanie a posmech od svojho nevlastného brata Jána, ktorý bol synom z manželstva a mal v makovskom dome právo. Matka Eva Makovka, chudobná vdova, aby mohla ísť za prácou a obracať sa za chlebom, ho zverila staršiemu bratovi Janovi. Jano Mak, hoci mal iba sedem rokov, musel vláčiť Jozefa na chrbte a starať sa o neho, nosieval ho vyše roka na chrbte. Mocný chlapec bol v siedmom roku a mocnel aj od ťarchy, ktorej sa nemohol zbaviť. Často plakal kvôli Jozefovi a v hneve ho i bil, hoci Jano, syn, čo mal v makovskom dome právo, vyše roka nosieval Jozefa Maka na chrbte. Jozef však mal rád svojho staršieho brata, lebo ten mu niekedy rozprával pekné príbehy. Malý Jožko mal svojho staršieho brata spočiatku aj rád, avšak postupne sa prejavovala Janova zlá a bitkárska povaha. Jano Joža často bil a Jožo to neskôr chápal ako prejav bratovej lásky a keď ho Jano dlhšie nezbil, Jožo sa bál, že ho brat už nemá rád. Neskôr Jano, bitkár, často pil, stále Jožovi vyhadzoval na oči, že je nemanželské dieťa a že nemá právo na rodičovský dom. Často Jozefovi vykrikoval, že mu „žerie z jeho“, snažil sa jedlo zaslúžiť si prácou, musel kosiť, hoci ešte nedočiahol ani na ostrie kosy.
Matka, aby vyhovela Janovi a zbavila sa ťarchy, dojednala mu službu u Augusta Kubandu. Jozef Mak bol pastierom a žil v horách, pásol jalovinu, kde sa cítil dobre, nepotreboval Janov dom, nebol nikomu na obtiaž. Aspoň tam sa cítil slobodný a voľný, čakal na vatru, čo rodila hviezdy, a taká vatra nemohla byť inde, iba na holiach Vápenice, symbolizujúcu momenty radosti a úniku z každodennej reality.
Prvá Láska a Kruté Sklamanie: Maruša a Stavba Domu
V dedine sa stalo nešťastie, keď raz obaja zbadajú požiar v ich dedine a rozhodujú sa, ktorý z nich pôjde do dediny pomáhať hasiť požiar. Nakoniec ide Jožo, avšak akákoľvek pomoc je márna, zhorel celý dolný koniec dediny, zhorelo veľa domov a aj rodný dom Jozefa Maka, ktorý patril jeho bratovi Jánovi. Keď sa Jožo stretol s Janom, ktorý bol celý špinavý a unavený, bolo mu ho ľúto. Po požiari odchádza Jozefova matka bývať k Meľošovcom, ktorí si po požiari postavili nový dom. Vtedy ich aj s Jozefom prichýlila jeho krstná mama Hana Meľošová, ktorá mala krásnu dcéru Marušu. Meľošovci dali Jozefovi miesto v stajni. Ten sa do domu občas vracia, avšak nie za matkou, ale za Marušou Meľošovou, do ktorej sa Jozef zaľúbi a ktorá jeho lásku opätuje. Jozef a Maruša sa do seba zaľúbili, a keď ho oslovila, úsmevom zastenala okolo nich teplá noc. Ich láska, opísaná ako „teplá noc“ a ich spoločné kroky „cez konopiská“, predstavovali prvý svetlý moment v Jozefovom živote. Pohli sa krížom cez konopiská ako jeden a zaľúbili sa túto noc. Keď ponad vrchy začal prichodiť deň, iba vtedy sa otriasla krásna Maruška a krásny Jozef Mak, lebo Maruška pobadala, že cez konope vpísali čiernu cestu. Spával v maštali a niekedy, keď bolo veľmi zima a Maruša prišla podojiť, zahrial jej Jozef oziabajúce nohy pod svojím kožuchom. Jozef bol driečny mládenec, Maruši závideli iné dievčence.
Jozef si postupne sníva o spoločnej budúcnosti s Marušou a aj o vlastnom dome, ktorý si postaví aj s pomocou dobrých ľudí a v ktorom bude bývať s Marušou. „Len toľko chcel, aby im ostala iba osamotená, tichá, široká a slnečná nedeľa, a veľmi to chcel, nuž ostala im taká. Široké tiene čečiny zvali ich do svojho domu a potom ich nebadane obdarúvali rozdýchanou vôňou, ale ináč nemiešali sa medzi nich.“ Keďže Kubanda nedodržal podmienky, za ktorých sa k nemu Jozef zjednal, a málo mu platil za prácu, Jozef sa vzbúril a rozhodol sa odísť pracovať do hory, kde sa vyrúbavali stromy, pretože sa stavala železnica. Tam sa Jozef spozná s Gregorom Biaľošom, ktorý má Jozefa rád, pomáha mu a radí. Všimne si, že Jozef s Marušou sa majú radi a povie mu, že Maruša mu bude dobrou ženou. Pri práci v hore Jozef Mak zistí, že Gregor Biaľoš bol jeho otcom, ktorý mu bol otvoreným a dobrosrdečným priateľom. Práve jemu sa zdôverí, že by chcel postaviť dom. Biaľoš mu otvorene povie, že s jeho pomocou nemôže rátať, aby sa dedina nedozvedela o jeho otcovstve. Prv než si vyriešia svoj vzťah, Biaľoša privalí strom a zahynie. Jozef, posilnený láskou k Maruši, sa odhodláva k stavbe vlastného domu. Jozefovi, pracovitému človeku, ide stavba domu od ruky a už sa nemôže dočkať, kedy bude dom hotový a nasťahuje sa doň aj s Marušou. Medzitým umiera Jozefova krstná mať Hana Meľošová a paňou v dome sa stáva Maruša. Jozef si v hore poraní členok.
No osud Jozefovi nedoprial dlho vychutnávať si naplnenie svojho sna. Tesne pred dokončením chalupy ho nečakane povolajú na vojnu. A tak Jozef nechtiac a veľmi smutný odchádza slúžiť do Viedne a neskôr do Hercegoviny. „Áno, Jozef Mak držal služné v rukách, bezradne sa díval okolo seba, ale mater a Maruša nariekali, nuž iste všetko bola pravda, čo richtár hovoril.“ Ako vojak sa dostal do Viedne a do Hercegoviny. Keď z domu dlhšie nedostal list, domyslel si, že Maruša sa vydala a matka zomrela. Po roku vojenskej služby čakal Jozef list z domu, avšak ten neprišiel. Jozef zosmutnel. Aj si vojenčinu predĺžil, nechcelo sa mu vrátiť domov, tušil, že ho tam nič dobré nečaká.
Návrat z Vojny: Zlomené Ilúzie a Nové Rany Osudu
Prišiel však deň návratu domov. Cestou domov sa Jozef stretol s cigánom Imrom Harvanom, ktorý mu porozpráva, čo nové sa odvtedy v dedine udialo. Od Imra sa Jozef dozvie, že mu matka umrela a že jeho nevlastný brat Jano sa oženil s jeho Marušou a spolu žijú v Jožovom dome, ktorý si on tak ťažko postavil. Táto správa Jozefa veľmi zraní, avšak aj napriek tomu sa rozhodne ísť do svojho domu a stretnúť sa s bratom a Marušou. Jozefovi bolo tak, akoby mu pol srdca zobrali, keď odchádzal od svojej chalupy. Takmer nereaguje, stratí reč a nenachádza ju celkom ani vtedy, keď vo svojej chalupe nájde Marušu. Jano s Marušou majú chorľavú dcéru. Jozef je zhrozený nad tým, ako Maruša vyzerá. Jozefovi sa Maruša zdá škaredá, chudá a strhaná. Po chorobe má rapavú škaredú tvár. Dozvie sa, kedy matka umrela. Maruša, kedysi krásne a čisté dievča, je teraz zmenená, poznačená vojnou a alkoholom. Jej opis je surový a bolestný: „Maruša zdvihne rapavú tvár, krv jej uteká do líc, ale všade nedobehne, lebo rapaviny ostávajú biele i ďalej. Chytro položí si dlaň na ústa a vtedy začne blednúť , ale rapaviny sa zase nehnú, ostávajú i teraz rapavé…Marušu našiel pod šopkou v ostružlinách na zemi, i priľahol si k nej. Popolavá bola, ba až zelenkavá, akoby už od vekov ležala tu, akoby bola splesnivela. Vidieť to: ramená má tak rozhodené, ako jej samy padli, keď sa zrútila na zem. Oči a ústa dopoly otvorené a zmeravené. Mráz mu prebehol chrbtom, keď si povšimol mŕtvy, ale neprikrytý zrak, a ovalil ho tuhý zápach pálenky, ktorý vydychovala.“ Jozef si spolu s Janom rozdelia chalupu na polovicu. Jozef a Jano chodili spolu robiť k drevorubačom a Jozef zistil, že Jano je v horách celkom iný, veselý človek. Ale po príchode domov svoju ženu vždy zbil a bol znova nevľúdny.
Jula Petrisková: Súcit ako Základ Manželstva a Prvé Otcovstvo
Jozef sa po čase oženil, zobral si pokornú, poníženú, pracovitú Julu Petriskovú, hoci ju nemal rád. Jozef sa stretáva s Julou Petriskovou, ktorá žije so svojimi tromi sestrami a stará sa im o deti a robí im slúžku. Jozef vidí, že Jula je k nemu aj k ostatným veľmi dobrá, je skromná a pracovitá a každému pomáha. Jula bola nízke dievča, s utrápenými očami, ktorá sa nikdy nebráni rozkazovaniu. Doma všetky tri vydaté sestry držali ju len tak na milosti, keďže mala ľavú ruku suchú od pleca až po lakeť, a ešte bola malá, keď vyriekli nad ňou súd, že sa vydávať nikdy nebude a treba ju trom uživiť nejako do smrti. Keď bola väčšia, sama sa držala tohto súdu, pokladala ho za zrejmý, poslúchala všetkých, čo jej rozkazovali, a rozkazovali jej mnohí. Varovala všetky deti troch sestár, zavše robila až za troch, ale tu bol súd, nuž všetci, i sama verila, že vykonala roboty iba za pol zdravej ruky. Berie si ju hoci, nie je pekná a ani ju nemá tak rád ako Marušu, napriek ostrému nesúhlasu Julinej rodiny. Jula Jozefa nesmierne miluje a jej láska ju postupne mení, robí ju krajšou a žiarivejšou. Sedem rokov bývali spolu s Janom a Marušou. Jozef nevedel zabudnúť na svoju bývalú lásku a klamal Julu s Marušou. Jula bez slova, odovzdane znášala svoj osud. Útechu nachádzala vo svojom malom synčekovi. Snažila sa byť nevšímavá, ľahostajná, hoci Jozefa mala veľmi rada. Jej zdravie to napokon nevydržalo a začala chorľavieť. Jula o tom vie, že sa Jožo stretáva s Marušou, avšak z lásky k Jozefovi o tom mlčí a prepáči mu to. Jula je čoraz slabšia a chorľavejšia, myslí si, že Jozefovi na nej nezáleží. Nie je to však pravda, Jozef má Julu rád.
Jozefova povaha (8 vlastností)
Medzitým Jozefa opäť povolali na vojnu. Raz Joža postavili pred súd za politizovanie počas služby u práporu a na päť mesiacov ho
tags: #ako #jozef #mak #reaguje #na #narodenie