Každý rodič je ochotný urobiť čokoľvek, aby pomohol svojmu dieťaťu správne sa rozvíjať. Najmä pri výchove svojho prvého dieťaťa majú tendenciu preháňať sa v nezvyčajných situáciách, pretože o vývoji malého dieťaťa vedia často málo. Je to úplne prirodzené. Rodičia robia mnohé rozhodnutia inštinktívne, avšak je dôležité vedieť, kde hľadať pomoc, ak máte pocit, že sa vaše dieťa nevyvíja správnym spôsobom alebo správnym tempom. Ak máte podozrenie, že vaše dieťa má poruchy správania alebo učenia, je vhodné prečítať si sériu článkov, ako sú tie od Ildikó Kása, špeciálnej pedagogičky a vedúcej centra pre rozvoj detí Melioratio. Táto odborníčka sa špecializuje na výskum rôznych spôsobov spolupráce medzi rodičmi a učiteľmi, ktorej súčinnosť je pre rozvoj detí so špeciálnymi potrebami nevyhnutná. Primárne sa venujeme formám porúch správania a učenia, ako ich rozpoznať a čo môžu rodičia urobiť, ak majú na ne u svojho dieťaťa podozrenie.
Včasne diagnostikovaná hyperaktivita, dyslexia, dysgrafia, dysortografia, dyskalkúlia, autizmus, poruchy kognitívneho vývinu alebo pohybové problémy sa dajú veľmi dobre liečiť pomocou špecializovaných vývinových prístupov. Tieto prístupy môžu vášmu dieťaťu pomôcť prekonať prekážky, ktorým čelí od základnej školy až po univerzitu, a uspieť v živote. Včasná a presná diagnostika i súčinnosť rodičov a učiteľov môže dopomôcť k tomu, aby sa situácia s pribúdajúcim vekom zlepšila. Pre úspešnosť uvedených programov je nevyhnutné, aby sa na školách realizovali aj preventívne programy v oblasti primárnej prevencie pred sociálno-patologickými javmi spoločnosti.
Čo sú poruchy učenia a ako ovplyvňujú dieťa?
V poslednom čase sa veľa hovorí o poruchách učenia, ktoré deťom sťažujú zvládanie školských povinností. Špecifické poruchy učenia sú poruchy, ktoré spôsobujú ťažkosti v oblastiach, ktoré sú nevyhnutné na učenie, ako je hovorenie, písanie, čítanie a počítanie. Niektoré z nich sa môžu vyskytovať aj u detí s vrodenými neurologickými poruchami. Porucha učenia spôsobuje, že dieťa zaostáva za ostatnými a sťažuje mu plnenie školských povinností. Tieto poruchy postihujú veľkú skupinu detí, dospievajúcich a dospelých a nie sú spôsobené nedostatkom všeobecnej inteligencie. Takéto deti sú často schopné nájsť prekvapivo originálne riešenie matematického problému a často sú úspešné v predmetoch, ktoré ostatní nemajú radi.
Medzi najčastejšie poruchy učenia patria poruchy aktivity a pozornosti (porucha pozornosti s hyperaktivitou - ADHD, porucha pozornosti s deficitom pozornosti - ADD), dysgrafia, dyslexia a autizmus. Aké sú dôsledky, ak je dieťaťu diagnostikovaná jedna z týchto porúch? Ak sa problém včas neodhalí a nevyrieši, bude mať mimoriadne negatívny vplyv nielen na vzťahy medzi rodičmi a dieťaťom, ale aj na vzťahy medzi rodičmi navzájom a medzi rodičmi a učiteľmi a školou. Poruchy učenia teda spôsobujú problémy na mnohých rôznych úrovniach. Zhoršuje sa prospech dieťaťa a môžu sa vyskytnúť problémy vo vzťahu s učiteľmi a s učením. Časom môže začať školu odmietať, stratiť priateľstvá so spolužiakmi a môže sa u neho vyvinúť zlé správanie. Zmenené správanie voči spolužiakom, problémy s učením a celkový blahobyt dieťaťa môžu ovplyvniť celú rodinu. Je veľmi dôležité, aby rodičia aj učitelia poznali rôzne poruchy učenia, ich príčiny a prejavy, ako ovplyvňujú dieťa a aké sú možnosti liečby.
Včasné príznaky a príčiny vzniku porúch
Medzi prvé príznaky vývojových porúch môžu patriť:
- poruchy reči;
- poruchy zraku;
- poruchy sluchu;
- ťažkosti s rozlišovaním ľavej a pravej strany;
- problémy s priestorovou a/alebo časovou orientáciou;
- poruchy vnímania a reprodukcie rytmu;
- poruchy v procese automatizácie (napr. dieťa nevie plynulo čítať, zasekne sa na písmene, nerozumie slovám alebo celému textu - to znamená, že proces čítania nie je automatizovaný);
- problémy s rýchlym pomenovaním;
- poruchy vývinu jemnej a hrubej motoriky;
- poruchy koordinácie pohybov;
- poruchy chápania fungovania ľudského tela;
- poruchy koncentrácie;
- poruchy správania.
Príčiny vzniku špecifických porúch učenia je ťažké jednoznačne určiť. Najčastejšie sa spájajú s vrodeným poškodením mozgu a centrálnej nervovej sústavy, ktoré vzniká v prenatálnom (pred narodením) a perinatálnom (okolo narodenia) období. Napríklad ľahká mozgová dysfunkcia môže byť geneticky podmienená, ale môže byť spôsobená aj niečím iným, čo sa stalo matke počas tehotenstva, než je dedičnosť: mohla užívať lieky, konzumovať alkohol, fajčiť alebo užívať drogy. Okrem toho môžu byť niektoré abnormality spôsobené chorobami, ktorými sa matka nakazila počas tehotenstva (napr. rubeola, závažnejšia infekcia), alebo komplikáciami, ktoré sa mohli vyskytnúť počas pôrodu. Poruchy učenia sa môžu vyskytnúť aj ako dôsledok dlhodobej choroby dieťaťa alebo po dlhodobej neprítomnosti v škole. Môžu však byť aj prejavom nezrelosti pre školu. V pozadí môžu byť rodinné problémy a iné dôvody, prečo sa dieťa neučí. Dobrou správou je, že tieto príčiny sa dajú takmer úplne odstrániť.
Špecifické typy porúch učenia
Základné typy špecifických porúch učenia sú:
- dyslexia - porucha čítania;
- dysgrafia - porucha písania;
- dysortografia - porucha pravopisu;
- dyskalkúlia - porucha matematických schopností;
- dyspinxia - porucha kreslenia;
- dysmúzia - porucha hudobných schopností;
- dyspraxia - porucha pohybovej koordinácie.
V minulosti sa v odbornej terminológii používal termín ľahká mozgová dysfunkcia (ĽMD), ktorý označoval približne to isté. Rozdiel spočíva v tom, že ĽMD zahŕňa poruchy, ktoré majú určitú etiológiu, drobné organické postihnutie centrálnej nervovej sústavy. Termíny ADD a ADHD sú iba popisné, označujú určité prejavy bez ohľadu na ich príčinu. Ďalšia odlišnosť je v tom, že ĽMD zahŕňa viac rôznych príznakov (rôzne špecifické vývinové problémy v oblasti percepcie, motoriky, vývinu reči). Charakteristika ADD a ADHD vychádza z predstavy, že sa na vzniku týchto ťažkostí môžu podieľať rôzne etiologické faktory.
Ako sa prejavuje dieťa s poruchou učenia a správania?
Ak má dieťa poruchu učenia, pravdepodobne to dá rodičom najavo nepriamo - svojím správaním alebo úspechmi v škole. Buď si rodič poruchu učenia všimne najprv podľa príznakov - zmien a porúch v správaní dieťaťa - a až neskôr sa objavia ťažkosti v učení, alebo sa najprv objaví porucha učenia - zaostávanie za spolužiakmi - a až potom sa prejavia zmeny v správaní. Zmena správania alebo pokles známok však nemusí nevyhnutne znamenať, že za touto zmenou je porucha učenia. Je dôležité pozerať sa aj na širší kontext - niekedy totiž správanie odráža situácie, ktoré dieťa zažíva (napríklad zmeny v rodine, šikanovanie).
Neúspech v škole má negatívny vplyv na sebavedomie dieťaťa a dieťa sa začne brániť ďalšiemu neúspechu týmito spôsobmi:
- vyhľadávanie pozornosti prostredníctvom hyperaktívneho správania, výtržností a hluku;
- zmeny nálad;
- hravosť;
- agresívne správanie voči spolužiakom, dospelým a dokonca aj voči sebe;
- popieranie samostatnosti;
- klamstvo;
- vzdor;
- výbuchy hnevu;
- záškoláctvo;
- nezáujem o rôzne veci a činnosti;
- lenivosť;
- izolácia;
- únik od reality;
- depresívna nálada;
- psychosomatické problémy, ako sú bolesti hlavy, žalúdka atď.
FRUSTRÁCIA pre deti 😤 Čo je frustrácia? 😖 Emócie pre deti
Ide o prirodzené reakcie dieťaťa, keď objavuje svoje vlastné deficity a s nimi aj spätnú väzbu od svojho okolia - učiteľov, rodičov a spolužiakov. Je dôležité pochopiť, že sú v neustálom strese, často sa cítia sklamané samé zo seba a beznádejné. Čím viac sa nedarí, tým ťažšie je dostať sa z tohto začarovaného kruhu. Preto potrebuje starostlivých, pozorných a chápavých rodičov. Deti s poruchami pozornosti či hyperaktívne deti sú ostatnými ľuďmi častejšie odmietané a negatívne hodnotené, zažívajú viac kritiky. Dieťa sa podvedome potrebuje nejako brániť. Niekedy ide o obranu popretím obrazu o sebe alebo vytvorením nereálneho obrazu o sebe. Inokedy sa snaží dieťa tieto nedostatky nejakým spôsobom kompenzovať upútavaním pozornosti, negativizmom a pod.
Poruchy pozornosti: ADHD a ADD
Porucha pozornosti s hyperaktivitou (ADHD) a porucha pozornosti bez hyperaktivity (ADD) sú neurovývinové poruchy, ktoré sa prejavujú najmä problémami so sústredením a udržaním pozornosti, hyperaktivitou a impulzívnym správaním. Deti s touto poruchou často mávajú ťažkosti s plánovaním a organizáciou úloh, nedokážu sa sústrediť na jednu aktivitu, ľahko sa rozptyľujú a bývajú nerozhodné. Ďalej sa môže prejavovať nezvládaním emócií, náladovosťou, nízkou frustračnou toleranciou, či problémami s časovým manažmentom. Môžu mať tiež ťažkosti so zapamätávaním a udržaním si informácií v pamäti, problémy s učením a komunikáciou. ADHD sa najčastejšie diagnostikuje medzi 6. a 9. rokom života. Aktivita týchto detí máva aj zvýšenú intenzitu, neprimeranú vyvolávajúcemu podnetu, a preto vyžaduje značné množstvo energie.
Nepriaznivým dôsledkom takýchto porúch v škole je ľahkosť rozptýlenia pozornosti a neschopnosť dokončiť začatú činnosť. Takéto deti často prerušujú svoju prácu činnosťami, ktoré s ňou nesúvisia, sú upútavané všetkými možnými podnetmi, ktoré stimulujú ďalšie, zbytočné a neúčelné aktivity. Robia rôzne nezmyselné chyby a úlohu často vôbec nestačia dokončiť. Tieto chyby však nie sú z nedostatočnej schopnosti, ale z nepozornosti. Pozornosť je funkciou vedomia, uplatňuje sa predovšetkým v uvedomovaných, teda kontrolovaných procesoch. Pozornosť umožňuje zamerať sa na určitý podnet, obsah, činnosť. Jej dôležitosť je pri zautomatizovaných a uvedomovaných aktivitách nižšia.
Pri konfrontovaní sa s problémami pozornosti a správania by sme si mali byť vedomí charakteristických čŕt pozornosti v detskom veku:
- rastúca schopnosť ovplyvňovať svoju pozornosť v jej dĺžke trvania, zamerania aj jej kontroly;
- zvýšená schopnosť rozlišovať podnety, sústrediť sa iba na tie práve dôležité.
Mladšie deti sa ľahko nechajú vyrušiť akýmikoľvek podnetmi a preto nepodajú z hľadiska ich aktuálnych schopností dostatočne dobrý výkon. Ich pozornosť sa nedokáže prispôsobiť požiadavkám situácie. Kvalita pozornosti je závislá na zrelosti centrálnej nervovej sústavy, na koordinácii rôznych oblastí mozgu. Jej nedostatočná kvalita sa najviac prejavuje na začiatku školskej dochádzky. Zautomatizované činnosti sú menej náročné na pozornosť, prebiehajú bez väčšej účasti vedomia a omnoho rýchlejšie. Automatizácia je výsledkom častého opakovania a ďalšieho fixovania príslušnej vedomosti i schopnosti. Tento proces, najmä čo sa týka času potrebného na dostatočné zautomatizovanie, je výrazne individuálny aj u detí rovnakého veku. Keďže platí, že zautomatizované činnosti žiaka menej zaťažujú, ale na novú alebo nedostatočne osvojenú látku sa musí plne sústrediť, je nevyhnutné, aby si deti zafixovali základy učiva a zautomatizovali potrebné vedomosti.
Existujú akési včasné varovné signály toho, či dieťa bude trpieť poruchou pozornosti a správania, treba si však uvedomiť, že ich rozmer je diskutabilný a do istej miery sú príznaky úplne prirodzené a adekvátne veku. Tieto deti sa snažia kontrolovať, či robia správne aj to, čo už dávno vedia, pretože nemajú dostatočnú sebadôveru. Úzkosť a napätie narušujú činnosť takého dieťaťa a dieťa robí zbytočné chyby. Okrem toho sa takýto žiak zbytočne zdržiava a nemôže splniť úlohu v danom časovom limite. Zaujímavosťou je, že pre mladšieho školáka nie je z vývinového hľadiska koncentrácia na sluchové a zrakové podnety rovnako záťažová. Vizuálne podnety ako informácie majú schopnosť dlhšej trvácnosti. Dieťa ich teda môže vnímať tak dlho, ako samo chce, a preto je schopné lepšie sa sústrediť na rozlíšenie rôznych detailov. S obdobím začiatku školskej dochádzky sa spája schopnosť sústrediť pozornosť na rozoznávanie a rozlišovanie vizuálnych podnetov/obrazov, napr. písmen. V kontexte autoregulácie vlastnej pozornosti je pre deti mladšieho školského veku ešte náročnejšia koncentrácia pozornosti na sluchové podnety, konkrétne na hovorenú reč učiteľom. Pre tieto sluchové podnety je totiž charakteristické ich časovo obmedzené trvanie. Dieťa je nútené vnímať ich práve vtedy, keď k nemu učiteľ hovorí. K jej rozvoju prispieva dozrievanie mozgu, skúsenosti a významné pôsobenie školských požiadaviek na dieťa prispieva k zlepšeniu tejto schopnosti zvlášť medzi 8. - 11. rokom.
Všetky tieto aspekty učiteľ berie na vedomie a v závislosti od toho, že rôzne činnosti nevyžadujú rovnakú mieru koncentrácie pozornosti, vychádza aj pri plánovaní štruktúry vyučovacej hodiny - rôzne činnosti by sa mali striedať tak, aby ich nároky na pozornosť zodpovedali možnostiam žiakov určitého veku. Pri pasívnej pozornosti (napr. výklad učiteľa) sa dieťa musí sústrediť na vnímanie aktuálne pôsobiacich podnetov. Takto pôsobí únava, tlmivý vplyv stereotypu, prípadne slabá motivácia. Dieťa má v tejto situácii tendenciu všímať si iné, s výukou nesúvisiace podnety často iba preto, že ponúkajú oživenie. Toto je badateľné zvlášť na konci vyučovania, kedy žiaci začínajú vyrušovať, pretože potrebujú zmenu činnosti. Sústredenie na úlohu podporuje komplexnejšia aktivita. Napr. mladší žiaci sa dokážu lepšie koncentrovať, keď si môžu písmená alebo obrázky ukazovať prstom. Je známe, že využitie komplexnejšej situácie (napr. spojenie zrakových a dotykových podnetov) a aktívnejšieho prístupu (dieťa si ukazuje prstom, nemieni sa spoliehať len na zrakové vnímanie) podporuje udržanie pozornosti.
Pozornosť sa prejavuje aj v jej rozsahu (distribúcii), prenášateľnosti a selektivite:
- distribúcia, teda rozsah pozornosti, je príliš malý. Takéto deti sú schopné vnímať iba malé množstvo informácií, nedokážu venovať pozornosť komplexnejšej situácii.
- schopnosť prenášať pozornosť podľa potreby je znížená, pozornosť je málo adaptabilná. Takéto deti nedokážu pružne reagovať.
- selektivita, výberovosť je oslabená. Sú upútavané všetkým možným, nie sú však schopné zamerať svoj výber iba na to, čo je potrebné. Znamená to, že dieťa venuje pozornosť všetkému, čo jeho zmysly zachytávajú. Dieťa vie o všetkom možnom, čo sa práve v triede deje, ale nevie presne, o čom práve učiteľ hovorí.
Diagnostika porúch pozornosti u detí
Včasná a presná diagnostika i súčinnosť rodičov a učiteľov môže dopomôcť k tomu, aby sa situácia s pribúdajúcim vekom zlepšila. Podľa školskej psychologičky Michaely Artemiou sa diagnostika poruchy pozornosti u detí robí zvyčajne prostredníctvom kombinácie dôkladnej anamnézy, klinického vyšetrenia, psychologických testov a pozorovania správania dieťaťa. „Diagnostiku vykonáva lekár - neurológ v spolupráci s klinickým psychológom alebo psychiatrom. Diagnostický proces sa zameriava na objasnenie prítomnosti symptómov a vylúčenie možných iných príčin, ktoré by mohli byť zodpovedné za dané problémy.“ Výber vhodnej diagnostiky závisí od viacerých faktorov. Dôležité je, ako dlho ťažkosti pretrvávajú, aký majú dopad na každodenné fungovanie dieťaťa a celej rodiny, do akej miery ovplyvňujú jeho školský výkon a sociálne vzťahy, ako dieťa svoje ťažkosti subjektívne prežíva, a podobne. Ak chcete rodičom pomôcť nájsť najvhodnejšie riešenie problému, najlepšie je poradiť sa s odborníkom, ktorý im odpovie na všetky otázky a nasmeruje ich správnym smerom (na rozdiel od „doktora Googla“).
Ako pomôcť deťom s poruchami učenia a správania?
Ak chcú rodičia svojmu dieťaťu pomôcť, musia čo najskôr identifikovať poruchu a jej typ. To si vyžaduje úzku spoluprácu medzi rodičom, dieťaťom, učiteľmi a ďalšími odborníkmi. Najdôležitejšou úlohou dospelých v takýchto prípadoch je pomôcť obnoviť sebavedomie a sebadôveru postihnutého dieťaťa. To si vyžaduje empatiu. Dieťa musí cítiť, že sa mu pomáha, a nie že sa ponižuje alebo trestá. Musí však tiež vedieť, že na pomoc pri riešení problémov s učením a správaním je potrebné spoločné úsilie. Neúspech v učení a vo vzťahoch s okolím je preň veľmi nepríjemný a dokonca bolestivý. Preto je dôležité snažiť sa ho trpezlivosťou a láskou získať pre spoluprácu. Dieťa potrebuje napriek všetkému poznať, že je milované, nie iba kontrolované a kritizované, potrebuje zažívať toľko radosti ako každé dieťa.
FRUSTRÁCIA pre deti 😤 Čo je frustrácia? 😖 Emócie pre deti
Učiteľ by nemal byť v tomto procese vynechaný. Ich práca je ťažšia aj vtedy, ak je v triede dieťa so špecifickou poruchou. Musí mať tiež potrebnú autoritu na úspešné riešenie konfliktov v triede. Rodičia mu môžu pomôcť tým, že s ním budú spolupracovať. Podpora týchto detí rodičmi a pedagógmi je kľúčová. Odporúča sa vytvárať si efektívne stratégie zvládania: organizácia úloh do menších celkov, používanie vizuálnych pomôcok, alebo sústredenie sa na najdôležitejšie úlohy. Odporúča sa tiež, aby rodičia dieťaťu pomáhali vytvárať rutiny, ktoré mu pomôžu zvládať každodenné úlohy - napríklad priestor na čítanie a rozhovory, ktoré mu pomôžu rozvíjať jeho komunikačné zručnosti.
Rozvíjanie pozornosti a podpora učenia
Udržiavať pozornosť pomáhajú rôzne hry, či už slovné, obrázkové a číselné. „Napríklad pexeso je vhodná pomôcka pre rozvoj mozgu, či rozvoj pamäte a pozornosti, preto ho vždy odporúčame aj škôlkarom. Treba ale začať s jednoduchými obrázkami, aby ich dieťa dokázalo rozoznať,“ vysvetlila odborníčka na spoločenské hry Štěpánka Zoubková zo spoločnosti Piatnik. Skvelou voľbou na rozvoj pozornosti a koncentrácie u detí sú jednoduché hry a aktivity, ktoré ich zaujmú a sú zábavné. „Farebné puzzle, stolové hry alebo kreslenie môžu byť výborným spôsobom ako trénovať ich schopnosť udržiavať pozornosť na konkrétnych úlohách,“ potvrdzuje Michaela Artemiou.
Pri učení existuje niekoľko zásad, ktoré je potrebné dodržiavať. Tam, kde sa to dá, pomáha učenie hravou formou. Odborníčka na spoločenské hry Štěpánka Zoubková hovorí: „Hry sú prirodzenou a nenápadnou súčasťou výchovy. Niektoré deti potrebujú, aby im rodičia vopred vysvetlili pravidlá, hra musí mať jasný cieľ.“ Podpora pozornosti u detí v školskom veku môže zahŕňať napríklad jasné a presné inštrukcie, štruktúrované a plánované aktivity, pravidelné prestávky, posilňovanie pozitívneho správania a komunikácia medzi učiteľmi a rodičmi. „Dôležitou súčasťou podpory je tiež vytvorenie prostredia bez nadmernej stimulácie a zameranie sa na individuálne potreby a schopnosti každého dieťaťa,“ myslí si Michaela Artemiou.
Terapeutické metódy na zvládanie porúch
V súčasnosti existuje mnoho rôznych spôsobov, ako zlepšiť kognitívne schopnosti detí s poruchami učenia alebo správania. Psychológovia, učitelia a odborníci v priebehu mnohých rokov preukázali účinnosť mnohých rôznych metód a ich kombinácií. Medzi najobľúbenejšie a najúspešnejšie patria:
- Pohybová terapia: Rozvíja pamäť, myslenie, reč, vnímanie a predstavivosť dieťaťa. Používa sa najmä u detí s poruchami učenia a správania, u detí s diagnózou ADHD a u detí s autizmom. Je to výborná metóda na ovplyvnenie fungovania stimuláciou celého nervového systému.
- Dramatoterapia: Využíva nástroje dramatoterapie na rozvoj reči a komunikačných schopností dieťaťa.
- Arteterapia: Využíva výtvarné umenie na rozvoj tvorivých schopností a emocionálneho rozvoja.
- Muzikoterapia: Využíva hudbu na rozvoj rečových schopností, ktorá pomáha pri dýchaní a duševnej rovnováhe a má pozitívny vplyv na náladu.
Tieto terapeutické metódy sa používajú aj na Slovensku a ukázali sa ako veľmi účinné proti poruchám učenia. Sú navrhnuté tak, aby boli zaujímavé a pútavé pre najmenšie deti. Deti využívajú širokú škálu pozitívnych účinkov v rôznych oblastiach, ktoré účinne zlepšujú ich zručnosti, ktoré boli zadržané v dôsledku porúch učenia a správania.
Kde hľadať odbornú pomoc?
Prvým krokom je návšteva rozvojového učiteľa, ktorý vám poradí, čo ďalej. Okrem toho sú potrební aj ďalší odborníci, ako napríklad psychológ, fyzioterapeut, logopéd, neurológ a pediater, aby pomohli dieťaťu zlepšiť jeho stav. Môžu poradiť, kedy a ako môže mať dieťa prospech z konkrétnej liečby alebo vývoja. Dôležitá je aj spolupráca s odborníkmi. Spoločnou prácou možno dosiahnuť významné zlepšenie stavu detí s poruchami učenia alebo správania. Tieto deti sa ťažšie sústredia na jednu aktivitu a zabúdajú. Ľahko sa rozptýlia a náročnejšie zvládajú svoje emócie. Podpora týchto detí rodičmi a pedagógmi je kľúčová.
Poruchy správania: Hlbší pohľad na komplexný problém
V súčasnom období sa v našich základných školách čoraz viac stretávame so žiakmi, ktorým bola diagnostikovaná špecifická porucha učenia a správania. Uvedení žiaci musia byť vzdelávaní v základných školách, z čoho vyplýva, že je nevyhnutné využívať špeciálne metódy a formy práce s nimi. Pre učiteľa je to mimoriadne náročné, nakoľko narúšajú edukačnú pohodu pri získavaní vedomostí a nie sú práve najpovzbudivejším výchovným vzorom pre ostatné deti. Na učiteľa, ktorý takéto dieťa alebo deti v triede má, sú kladené mimoriadne nároky, a preto je nevyhnutné, aby aktualizoval poznatky o práci s danou anomáliou. Deti, ktoré majú poruchu pozornosti, žijú stále pod tlakom značne náročných situácií, ktoré vznikajú vplyvom prejavov ich poruchy. Stále bojujú o uznanie a úspech a zväčša tento boj nezvládajú.
Špecifické poruchy správania a poruchy učenia sú podmienené narušením jednotlivých funkcií, ktoré sú zodpovedné za riadenie, reguláciu a prepojenie prejavov správania a schopnosťou učenia sa žiaka. Tieto ťažkosti sa mnohokrát objavujú aj u detí, ktorých inteligencia nie je výrazne závažným spôsobom znížená. Takéto správanie je okolím vo väčšine prípadov vnímané veľmi negatívne a dieťa samotné je zo strany iných vnímané ako neposlušné, nevychované, drzé, excentrické, ba priam provokačné v zmysle non etiky správania sa v podmienkach triedy či školy.
Poruchy správania bývajú diagnostikované už v ranom detstve, pred nástupom do školy. Typické prejavy porúch správania sa v plnom rozsahu najčastejšie prejavujú okolo 6. roku života dieťaťa. Podľa Medzinárodnej klasifikácie chorôb zaraďujeme poruchy správania do skupiny tzv. Problémy sú dlhodobé a nie je možné ich vysvetliť na základe neurologických, zrakových, sluchových alebo motorických postihnutí, ale ani na základe emočných (citových) problémov. Anomálie sú evidentné a pozorovateľné už v ranom detstve. Syndróm ADHD, ktorý je spojený s agresívnymi prvkami správania, predstavuje náročnejšiu formu zvládania problému, nakoľko porucha je charakteristická neznášanlivosťou dieťaťa s ostatnými, hádavosťou, nedostatkom sebaovládania, často i antisociálnym správaním (krádeže, vzdory, verbálne konflikty, bitky). Rodinné prostredie býva narušené a dysfunkčné.
Sprievodným znakom v každej vyspelej spoločnosti je prirodzený výskyt rôznych sociálno-patologických javov. Stupňujúce sa výchovné a sociálne problémy našej mládeže narúšajú účinnosť pedagogického pôsobenia učiteľov a aj vychovávateľov. Aj samotné riešenie porúch správania predovšetkým u mladej generácie je náročnou úlohou, nakoľko si vyžaduje veľa trpezlivého úsilia a ochoty pomôcť zo strany odborných pracovníkov, psychológov, ako aj špeciálnych pedagógov podieľajúcich sa na ich výchove. V konečnom dôsledku je nutnosť inhibovať negatívne dôsledky a stimulovať vysoko pozitívne vplyvy zo socio-kultúrneho prostredia.
Z psychologického hľadiska sú poruchy správania detí definované ako kategorizácia porúch vôle, inštinktov, pudov, ako aj samotného spôsobu konania voči iným členom spoločnosti. Z vyjadrenia Labátha (2001) vyplýva, že poruchy správania detí a mládeže sú v odbornej literatúre opisované ako disociálne až neprimerane agresívne konanie, ktoré narúša sociálne očakávania spoločnosti. Vzdorovité správanie neprimerané veku dieťaťa a okolnostiam nemá trvalý charakter. Rebelanstvo mládeže a klasifikované poruchy správania ako diagnostická kategória sa od bežného narušenia disciplíny líšia tým, že musia byť trvalejšej povahy a v trvaní po dobu minimálne šesť mesiacov narúšajú variabilitu správania detí voči stanoveným pravidlám a normám spoločnosti. Z uvedeného vyplýva, že v prípade, ak deti porušujú stanovené sociálne vzorce správania sa a ohrozujú ostatných členov našej spoločnosti vo svojom okolí, vtedy hľadajú východisko z ťažkej životnej situácie, ktorú spôsobila citová vyprahnutosť detí, ako aj ich emočná labilita. Poruchy správania u detí a mládeže možno kategorizovať ako tie, ktoré sú podmienené psychickým stavom a rodinným prostredím dieťaťa. V ťažko zvládnutých situáciách deti často volajú bezbranne o pomoc a hľadajú akékoľvek uspokojenie potrieb. Poruchy správania spôsobené disharmóniou detského vývoja môžu mať za následok schizofréniu a rôzne typy depresívnych úzkostí (Krejčírová, 1997). „Pre porozumenie správaniu dieťaťa musíme brať do úvahy celý kontext, v ktorom sa správanie vyskytuje.“
Kategorizácia a etiologické príčiny porúch správania
Podľa Kafku (2015) možno poruchy správania členiť na:
- Primárne - počiatočné poruchy, ako sú vekové poruchy správania detí a mládeže (poruchy reči, školských spôsobilostí a citové poruchy), poruchy psychickej úrovne konania a integratívne poruchy.
- Sekundárne - odvodené od prvotných primárnych porúch.
- Interpersonálne - osobnostné poruchy jedinca.
- Extrapersonálne - spôsobené vplyvom okolitého prostredia.
Gajdošová (2007) rozlišuje poruchy aj podľa sociálnej interakcie:
- Socializované - podľa názoru autorky má dieťa stabilné a primerané citové väzby s ostatnými členmi rodiny i mimo nej.
- Nesocializované - v tomto prípade má dieťa povrchné vzťahové väzby so všetkými jedincami nášho sociálneho systému. Podľa konštatovania autorky u detí absentujú akékoľvek hlbšie vzťahy.
- Agresívne formy - sem patrí šikanovanie a násilné správanie voči iným.
- Neagresívne formy - autorka medzi tieto zaraďuje napr. záškoláctvo, klamstvá, ale aj drobné krádeže.
Etiologické vymedzenie porúch správania je mnohoraké a vzniká následkom kombinácie viacerých faktorov. K dispozičným faktorom, ako napríklad, patrí to, že deti nemajú v rodičoch morálny vzor, v neúplných rodinách a nefunkčných rodinách sú ich obetnými baránkami (Gajdošová a kol., 2011). Ďalšie príčiny zahŕňajú neprimeranú rodinnú výchovu, zlé sociálne návyky, rozvod, kriminalitu, úmrtie rodičov, alkohol v rodine, šikanovanie, narušené sociálne vzťahy medzi vrstovníkmi a pod. Z odborných poznatkov vyplýva, že príčiny porúch správania sú rôznorodé a majú negatívny dopad na adaptáciu jednotlivca do sociálneho systému.
V našej spoločnosti sa začínajú uznávať najmä materiálne hodnoty a v dôsledku vyťaženosti rodičov, nezáujmu dospelých sa negatívne a sociálno-patologické javy detí stávajú akousi prirodzenou súčasťou nášho života. V našej konzumnej spoločnosti sa mení hodnotová orientácia a klesá záujem mládeže o zvyky aj tradície. Naša postmoderná spoločnosť ponúka našej mládeži dostatočný priestor na konzumáciu alkoholu, omamných látok a vo zvýšenej miere aj na agresívne útoky. V rodinnom prostredí cítiť napätie a vyhasínanie emocionálnej stability. V poslednom období stúpa rozvodovosť, ktorá spôsobuje tlak na potomstvo. Nepodnetné rodinné prostredie spôsobuje veľký tlak na dieťa, ktoré sa následkom citovej deprivácie nedokáže v jednotlivých životných fázach socializovať do spoločnosti. Deti s poruchami správania pochádzajú často z rozvrátených a neúplných rodín, nakoľko problémoví jedinci trpia nedostatkom pozitívnych vzorov. V našej spoločnosti je viditeľný nárast detí s problémovým správaním aj u materiálne zabezpečených rodín, v ktorých chýba porozumenie a výchova sa zameriava čisto na materiálne zabezpečenie rodiny. Aj týmto deťom chýba pozitívny vzor rodičovskej autority a láska zo strany dospelých. Deti trpiace emocionálnou depriváciou sa uchyľujú k problémovým skupinám kamarátov, kde si uplatňujú negatívnym spôsobom svoje neuspokojené potreby.
Poruchy správania detí a mládeže je potrebné vnímať komplexne v úzkej súvislosti s ich vekovou vyspelosťou, aktuálnou životnou situáciou, rodinným zázemím a aktuálnym zdravotným stavom, v ktorom sa momentálne nachádzajú. V bežnom živote sa stretávame s rôznymi podobami patologického správania v podobe agresivity, šikanovania, ako aj krádeží. Akékoľvek neprimerané reakcie detí a mládeže sa môžu prejaviť v situáciách vyvolaných rôznymi príčinami a naopak sú napäté situácie v mnohých prípadoch odrazom odlišných prejavov ich narušeného správania. Problémovo sa správajúci jedinci nedokážu rešpektovať základné ľudské princípy a normy spoločnosti. Poruchy správania detí v školskom prostredí sú etiologicky rôznorodé a na ich vzniku sa podieľa celý rad vnútorných aj vonkajších činiteľov z rodinného prostredia, rovesníckych skupín kamarátov a širšieho okolitého prostredia.
Prevencia a intervencia v školskom prostredí
Z uvedených odborných informácií možno konštatovať, že na väčšine našich škôl rezonujú situácie, ktoré vznikajú následkom nevhodného správania detí. Je nevyhnutné ich na základe intenzívneho úsilia výchovných poradcov, liečebných a klinických pedagógov, ako aj psychológov eliminovať a zmierňovať ich dopad na ostatných. Predovšetkým u detí s poruchami správania a pozornosti je odborná spolupráca na školách priam nevyhnutnosťou.
FRUSTRÁCIA pre deti 😤 Čo je frustrácia? 😖 Emócie pre deti
Poruchy správania z pedagogického aspektu možno charakterizovať ako maladaptívne správanie žiaka v školskom prostredí, ktoré má etiologicky rozsiahle spektrum pomerne trvalejšieho charakteru. Sociálnu narušenosť u žiakov nemožno zvládať bežnými výchovno-vzdelávacími prístupmi, práve naopak si vyžadujú individuálnu pedagogickú starostlivosť. Žiaci svojim neadekvátnym správaním dokážu negatívne determinovať vzťahy v školskej triede, kde sa môžu stupňovať problémy s disciplínou a vedomým porušovaním pravidiel.
Na základe odbornej spolupráce sa v školách realizujú rôzne preventívne programy určené pre elimináciu patologického a deviantného správania žiakov. Ako najčastejšie formy sa využívajú odborné prednášky, besedy, zážitková výučba, aktuálne nástenky na zvolenú problematiku a masmediálna propagácia v terénnom prostredí. Ako najvyužívanejšie formy prevencie neprimeraného sociálno-patologického správania žiakov sa školám odporúčajú špeciálne vyučovacie prístupy, realizácia prevenčnej činnosti v rámci mimoškolských činností, ako napr. spolupráca s policajným zborom, súdmi a pod., špecifické programy na výchovu k zdravému životnému štýlu, programy určené na prehlbovanie a podporu vzájomných dôverných vzťahov, budovanie pozitívneho kreatívneho prostredia, spolupráca so strediskami psychologickej prevencie, názorné využívanie didaktických pomôcok a výpočtovej techniky, demonštračná agitácia IKT, aktívna spolupráca s koordinátorom prevencie, samosprávna a aktívna činnosť všetkých žiakov, vytváranie psychicky pozitívnej školskej klímy, kooperácia školy s rodinou (Hroncová, Emmerová, 2010). Tieto metódy a prístupy sú kľúčové pre podporovanie aktívneho vzdelávania, ktoré zabráni zlyhávaniu žiaka v školských výkonoch. Aj menej úspešní žiaci dokážu na základe individuálneho prístupu prekonávať svoje hranice a osvojovať si efektívne stratégie samostatného tvorivého učenia.
Možno konštatovať, že na väčšine kvalitných školských inštitúcií v súčasnosti aktívne prebiehajú intervenčné programy na podporu zdravého životného štýlu našej budúcej generácie. Medzi najvyužívanejšie preventívne programy patria napr. Nenič vedome svoje telo, Cesta k emocionálnej vyspelosti, Škola podporujúca zdravý životný štýl a pod. Na školách musia byť stanovené jasné pravidlá vzájomnej spolupráce s rodičmi, učiteľmi, výchovnými poradcami a odbornými zamestnancami školy. Škola je spoločenská inštitúcia zaisťujúca všestranný rozvoj osobnosti každého žiaka v rámci plnenia si svojej výchovno-vzdelávacej a socializačnej úlohy. Školská inštitúcia je pre žiaka prostredie, kde sa formuje nielen jeho osobnosť, ale aj miesto, kde nadväzuje dôverné vzťahy a priateľstvá so svojimi vrstovníkmi.
Matoušek a Kroftová (1998) tvrdia, že moderná a kvalitná škola je prostredím, kde sa učitelia zaujímajú o rozvoj každého žiaka, aj toho problémového. Obdržálek (2002) konštatuje, že školy by mali rozvíjať komplexne všetkých žiakov a formovať ich osobnosti komplementárne. Aj napriek snahe školských inštitúcií sa počas edukácie žiakov vyskytujú nežiadúce javy, ktoré vysokou mierou negatívne vplývajú na socializačný proces žiakov. Hroncová (2000) v tejto spojitosti konštatuje, že v škole paradoxne nástrahami sociálnych skupín vznikajú deviácie v správaní žiakov. Pri práci so žiakmi, ktorí majú poruchy správania, odporúča Kariková (2007) individuálne posúdenie priestupku a v prípade, ak intervenčne zlyhá učiteľ, situáciu musí podľa jej vyjadrenia postúpiť psychologickému pracovníkovi. Bakošová tvrdí, že pri nevhodnom správaní žiakov v škole je nutné mať zavedené striktné pravidlá, strategické postupy treba orientovať na prevenciu a metódou diskusie riešiť neprimerané správanie žiakov (Bakošová, 2011). Každá škola by mala mať pripravené podnetné kroky, ako treba pristupovať k žiakom v prípade záškoláctva a pravidelne sledovať aj ich dochádzku do školy. V rámci pozitívneho prístupu by učitelia mali podporovať problémových žiakov pri učení, ako aj pri ich emočnej deprimovanosti zo školských neúspechov. V rámci tvorivej aktivity je nutné poskytovať žiakom pomoc k zvyšovaniu ich zdravého sebahodnotenia.
tags: #ako #na #dieta #s #poruchou #spravania