Výchova detí je nepochybne jednou z najkrajších, no zároveň najnáročnejších úloh v živote. Rodičia sa často stretávajú so správaním svojich ratolestí, ktoré môže byť frustrujúce a mätúce. Jedným z takýchto prejavov je tvrdohlavosť, ktorá sa môže prejavovať už v rannom veku. Často je vnímaná negatívne, ako prekážka či problém. Avšak, moderné poznatky psychológie a výskum nám ukazujú, že to, čo sa javí ako vzdor a neústupnosť, môže byť v skutočnosti prejavom cenných osobnostných rysov a obrovského potenciálu pre budúci úspech. Kľúčom je zmeniť perspektívu a naučiť sa, ako s touto "silnou vôľou" pracovať, namiesto toho, aby sme ju potláčali.
Tvrdohlavosť ako prejav silnej vôle a potenciálu pre úspech
Predstava, že dieťa by malo nasledovať pravidlá a príkazy bez výnimky, je hlboko zakorenená v našej spoločnosti. Doma, a ešte striktnejšie v školskom systéme, sa od detí vyžaduje poslušnosť, lebo „jedine vďaka tomu uspejú“ a „jedine tak budú mať všetko v živote ľahšie“. Keď bol náš syn malý, občas sa v škôlke pobil, alebo odmietol kresliť vtedy, keď všetci kreslili či zjesť v jedálni to, čo jedli ostatné deti. Mama spomína, že bola z toho nešťastná, lebo mala pocit, že by mal nasledovať pravidlá, presne tak, ako všetci ostatní, a nevymykať sa. Vždy mu dohovárala. Keď nastúpil do školy, skúšala ho zase korigovať, aby nehovoril vždy svoj názor, aj keď je pravdivý. „Uvidíš, neoplatí sa to. Ľudia väčšinou nechcú počuť pravdu. Tobôž nie z detských úst,“ spomenula si na slová svojej mamy hneď, ako jej automaticky vyšli z úst. Takéto rady a snahy o korekciu sú bežné.
Paradoxne však vedci tvrdia, že deti, ktoré sú tvrdohlavé a rebelujú aj napriek odporúčaniam dospelých, robia dobre. Štúdia, ktorá sledovala deti pravidelne porušujúce pravidlá vo veku 8 - 12 rokov až do ich dospelosti, priniesla prekvapivé zistenia. U detí sa hodnotili ich nonkognitívne osobnostné črty, ktoré viedli k úspechu v zamestnaní, ako napríklad svedomitosť pri štúdiu, vplyv IQ, socioekonomický status rodičov i rodinné zázemie. O 40 rokov neskôr sa pozreli na to, čo sa zmenilo. Ich nedodržiavanie pravidiel a odmietanie rodičovskej autority počas detstva sa ukázalo ako najlepší indikátor vysokých príjmov v dospelosti. Hoci štúdia nevysvetľuje presné prepojenie medzi porušovaním pravidiel počas dospievania a vysokým platom, autori predpokladajú, že tieto deti môžu byť viac súťaživé v triede, čo môže viesť k lepším známkam. Môžu byť tiež viac nároční ako dospelí, keď vyjednávajú o svojom plate. Jednoducho to môžu byť tí, ktorí sa neboja žiadať viac a bojovať aj za svoje finančné ohodnotenie, aj za cenu toho, že sa pohnevajú s kolegami alebo priateľmi. Tvrdohlavé deti sú tie, ktoré dokážu donekonečna bojovať, dokonca aj vtedy, ak je to nelogické. Vedci zdôrazňujú, že ak takéto tvrdohlavé dieťa dokážu rodičia viesť a motivovať správnym smerom, bude schopné robiť správne veci dokonca aj vtedy, ak v tom bude úplne samé.
Zabudnite na nálepku „tvrdohlavý“ a nahraďte ju výstižnejším pomenovaním: Dieťa so silnou vôľou. Začnite dieťa vidieť nie ako toho nepriateľa, ktorý vám každý deň znemožňuje odísť z domu načas a ktorý s vami bojuje pri obliekaní či jedení, ale ako osobnosť so silnou vôľou. Pretože to je v skutočnosti príčina vašich „bojov“ - jeho silná vôľa. Je to vrodená vlastnosť, ktorá mu v živote môže priniesť veľa úspechov a výhod voči druhým. Keď sa jedného dňa rozhodne, že sa naučí poskladať Rubikovu kocku, tak ju do večera poskladá. Keď sa rozhodne, že do troch mesiacov sa naučí hrať na gitaru, môžete sa začať tešiť na koncert, pretože bude za 3 mesiace. Silná vôľa dáva vášmu dieťaťu obrovský potenciál, hoci sa vám môže zdať, že v bežných denných činnostiach je vám teraz skôr na príťaž, lebo by ste si priali viac spolupráce. Naučte sa s ňou pracovať tak, aby predstavovala aj pre vás výhodu.
Pochopenie koreňov tvrdohlavosti: Prirodzenosť alebo problém?
Klinická psychologička Christine Raches upozorňuje, že je prirodzené, ak sa deti správajú trochu tvrdohlavým a rebelským spôsobom. Patrí to k zdravému vývoju ich identity. „Čo sa zdá ako vzdor, je v skutočnosti len snaha dieťaťa uplatniť svoju autonómiu a zistiť, čo smie a čo nie,“ vysvetľuje. „To rozhodne nie je zlá vlastnosť, pretože sa učí prostredníctvom príčiny a následku, pokusu a omylu.“ Vaše dieťatko v tomto prípade zisťuje, že je osoba, nezávislá od matky, a je teda veľmi natešené skúmať hranice a experimentovať so svojou nezávislosťou. Trestať ho za to, že sa snaží osamostatniť, je preto veľmi nebezpečné pre zdravý vývoj jeho osobnosti.
Psychologička a výskumníčka Alyssa Roberts pridáva, že s tvrdohlavosťou súvisí náš spôsob výchovy, temperament dieťaťa, stresory, vývojový stupeň, v ktorom sa dieťa nachádza, a najmä jeho neuspokojené potreby. To však neznamená, že dieťaťu musíme dať všetko, o čo zažiada; neuspokojenými potrebami máme na mysli situácie, kedy sú pocity, myšlienky a prežívanie dieťaťa ignorované. Dieťaťu teda nemusíme kupovať lízanku, ale vyjadriť empatiu slovami, že vieme, že je sklamané a lízanku chcelo, ale bohužiaľ mu ju nekúpime, pretože minule ho z nej bolelo bruško. Dieťa potrebuje vedieť, že vnímame, čo prežíva a že je to pre nás dôležité. Tvrdohlavé dieťa preto cíti o to viac potrebu byť uznané a vypočuté. Z toho dôvodu neustúpi, ale vzdoruje nám. Snaží sa byť veľmi nezávislé, pretože vie, že u nás porozumenie a pomoc nenájde. Robí to, čo chce, a o to viac koná proti tomu, čo mu prikážeme. Dokonca môže ešte väčšmi trpieť záchvatmi zlosti, ktoré pramenia z frustrácie, že mu nikto nerozumie a hlavne nechce porozumieť.
Eriksonových 8 štádií vývoja | Pediatric Nursing Review
Vývinové štádiá a vznik vzdoruAby sme pochopili, kde tvrdohlavosť vzniká, musíme pochopiť, ako sa dieťa vyvíja. Najlepšie nám v tom pomôže vývinový psychológ a psychoanalytik Erik Erikson, ktorý spracoval teóriu psychosociálneho vývoja človeka. Opisuje v nej vplyv sociálnej skúsenosti a prostredia na náš život. Podľa Eriksona prechádzame celkovo ôsmymi štádiami, v každom z nich čelíme konfliktu, ktorý slúži ako zlomový bod vo vývoji. Pokiaľ sa s konfliktom vyrovnáme, nadobudneme schopnosti a zručnosti, ktoré nám v budúcnosti pomôžu žiť spokojný život. Naopak, ak ho neprekonáme, v danej oblasti vývinu sa cítime menejcenne, nekompetentne a nehodnotne. Každé štádium vývoja sa týka získavania kompetencií pre život. Dieťa, ktoré vzdoruje, podľa Eriksona neprekonalo konflikt vývojového stupňa a nedosiahlo kompetencie autonómie a iniciatívy, ktoré malo získať. Erikson tento mechanizmus opisuje konkrétnejšie v dvoch štádiách - predškolskom a ranom školskom.
18 mesiacov až 3 roky - autonómia vs. hanba a pochybnosti: V tomto štádiu, podľa Eriksona druhom, sa dieťa sústredí na vybudovanie si prvotnej nezávislosti a kontroly nad sebou. Odchádza od matky, vyberá si, s čím sa bude hrať, čo (ne)chce jesť, skúša sa samé obliecť či obuť - a býva obvykle nahnevané, ak sa mu nedarí. Úloha rodiča je nechať dieťa rozhodovať v malých veciach (napríklad akú hračku si chce vziať alebo ktorý z dvoch svetríkov si chce obliecť), nechať ho skúmať a objaviť limity svojich schopností, podporiť ho v nezávislosti, aby skúšalo ďalej a nevzdávalo sa. A práve ak priskakujeme, urobíme veci za neho, nenecháme ho skúšať a vezmeme mu jeho snahu o získanie kompetencie, zaseje v ňom pochybnosti o sebe samom. Pokiaľ mu nazujeme topánky a čokoľvek riešime zaňho, učíme ho, že sa má spoliehať v riešení ťažkostí na druhých, že samé to nie je schopné zvládnuť. Ak mu nedovolíme skúšať, skúmať a všetko zatrhneme v zárodku, dieťa cíti hanbu, že vôbec nejakú snahu o autonómiu má.
3 až 6 rokov - iniciatíva vs. vina: Podľa Eriksona ide o tretie psychosociálne štádium, kde si dieťa buduje iniciatívu. Snaží sa kontrolovať svoje okolie cez hru a sociálne interakcie. Vymýšľa hry, skúša práve to, čo mu zakážeme, pretože jeho aktivita ho nenechá poslúchnuť. Dieťa v tomto štádiu začína iniciatívne zasahovať do rodinných plánov a fungovania. Ak nepodporíme túto snahu byť iniciatívnym, napríklad kritikou jeho rozhodnutí alebo ich ignoráciou, dieťa pocíti vinu za to, že si vôbec dovolilo byť aktívne a iniciatívne, niečo navrhnúť, ozvať sa a mať vlastné nápady. Bude cítiť vinu za to, že vôbec existuje a má potreby. Tým sa zasejú pochybnosti o sebe samom, o svojej dôležitosti a hodnote. Naopak, ak dieťa necháme spontánne sa hrať, nezasahujeme a načúvame jeho prežívaniu a myšlienkam, podporíme ho v iniciatíve, zároveň ho učíme veriť v seba a svoje schopnosti.
Pokiaľ v týchto vývojových štádiách tlmíme jeho pokusy osamostatniť sa, získať pocit kontroly nad sebou (že ho neriadi nikto iný), a snažiť sa bezpečne skúmať okolie, dieťa reaguje odporom a vzdorom. Čím viac sily vynaložíme na to, aby sme ho mali pod kontrolou, tým väčšia sila sa v ňom vzoprie na odpor. Tvrdohlavé dieťa cíti silnú potrebu presadiť sa a cítiť, že má vplyv na okolie, v ktorom žije. Ak cíti, že ju nemá, že ho nikto nevníma, nepočuje a neberie vážne, odporuje. Ako aj my dospelí, aj dieťa potrebuje svoju vôľu. Ak sa teda zdá, že dieťa nám odporuje a nepočúva, je to preto, že nikto nepočúva neho.
Rozpoznanie a pochopenie potrieb dieťaťa so silnou vôľou
Odpoveď na problematické správanie dieťaťa budeme už tradične hľadať vo vrodených vývojových potrebách. Základné potreby sú rovnaké pre všetky ľudské bytosti. Odlišujeme sa od seba tým, ako veľmi chceme mať jednotlivé potreby naplnené, aby sme sa cítili dobre. Pre niektoré typy detí je napríklad silnejšia potreba spolupatričnosti (viac ju vystihuje český výraz sounáležitosti). Prejavuje sa to tak, že budú ochotnejšie spolupracovať, alebo sa ľahšie vzdajú niektorých svojich potrieb za účelom zapadnutia do skupiny. Iné typy detí zase majú silnejšiu potrebu autonómie. Prejavuje sa to tak, že neznášajú, keď im niekto hovorí, čo majú robiť. Radi rozhodujú o veciach, ktoré sa ich týkajú a nemajú radi, keď im niekto iný zmení plán. A sme doma. Keď toto viete, môžete s tým pracovať.
Napĺňanie silnej potreby autonómie: Vaše dieťa má silnú vôľu, a teda má pravdepodobne aj silnú potrebu autonómie. Dávajte mu ju vždy, keď je to pre vás prijateľné. Dávajte mu priestor, aby sa necítil zahnaný do kúta. To v praxi znamená, že keď viete, že musíte napríklad niekam odísť a dieťaťu sa nebude chcieť spolupracovať, upozorňujte ho dopredu, za ako dlho vás čaká odchod a vytvorte priestor k tomu, aby mohol dokončiť to, čo potrebuje. Dieťa so silnou vôľou potrebuje dostať od nás informáciu, že jeho potreby vidíme a sme ochotní ich brať do úvahy. Podľa profesorky Angie T. Cranor je ponuka možností ten najlepší spôsob, ako mať kontrolu bez toho, aby sa deti cítili komandované.
Podpora potreby kompetencie: Deti so silnou vôľou majú často dominantnú aj potrebu kompetencie. To znamená, že veľmi radi dokazujú, že niečo zvládnu sami, sú motivované zlepšovať sa v rôznych zručnostiach, ktoré ich bavia. Túto potrebu im naplníte tak, že napríklad malé deti zapojíte do domácich prác, kde ich necháte samostatne vykonávať rôzne činnosti (v rámci bezpečnosti samozrejme). Dajte deťom so silnou vôľou priestor k tomu, aby mohli vysloviť na veci svoj názor. Nemusíte s ním súhlasiť, ani im vyjsť hneď v ústrety. Potrebu kompetencie krásne týmto deťom napĺňa napríklad aj to, keď im dáme možnosť vymyslieť riešenie problému.
Vnímanie a validácia emócií: Deti so silnou vôľou zažívajú hlavne v batoliacom období (1 - 3 roky) obrovské množstvo frustrácie. Túžba spoznávať svet a zdolávať prekážky je tak silná, ale motorické schopnosti ešte nie natoľko rozvinuté. Vedia, čo chcú, ale nevedia to ešte povedať tak, aby im rodičia rozumeli. Len si predstavte si, aké by bolo náročné, keby váš deň vyzeral takto: Ráno chcete, aby vám mama dala rohlík vcelku a studené mlieko, a ona vám ten rohlík prekrojí na dve polovice a mlieko zohreje. Potom chcete už konečne vyliezť na tú skriňu, lebo včera ste to trénovali, ale mama vám v tom zabráni so slovami, že je to nebezpečné. A potom chcete postaviť vežu vyššiu ako má brat, ale zrúti sa vám, lebo máte príliš malé prstíky. A tak dokola. Stovky situácií za deň. A z každej pramení frustrácia. A tá často prekypí až do zlosti. Dieťa opakuje reakciu, ktorou si získa pozornosť… alebo získa to, čo práve chce. Ak ste kúpili dieťaťu v obchode tyčinku, nedivte sa, ak nabudúce začne tiež vyvádzať - jeho stratégia fungovala. V tomto prípade platí, že čomu venujete u dieťaťa pozornosť, to sa posilní.
Efektívne stratégie pre zvládanie tvrdohlavosti
Výchova tvrdohlavého a svojhlavého dieťaťa je niekedy poriadny oriešok. Namiesto neustáleho boja a pocitu bezmocnosti je dôležité osvojiť si efektívne stratégie, ktoré nám pomôžu usmerniť silnú vôľu dieťaťa konštruktívnym smerom.
Mnoho komunikujte a počúvajte: „Keď jej poviem „Daj si bundu“, odpovie mi „Nedám“. Keď jej poviem, že ideme doprava, ona že chce ísť doľava. Keď zakričím „Stoj!“, ona sa rozbehne. Keď má vypnúť rozprávky, začne trieskať ovládačom. Keď jej niečo nedovolím, začne si to vynucovať krikom. Keď so mnou nesúhlasí, pleskne ma.“ Takto nejak charakterizovala svoju 3-ročnú dcéru maminka, ktorá sa obrátila na konzultácii. Chcela sa poradiť, ako reagovať v situáciách, kedy dcéra nespolupracuje, vzdoruje, má silné záchvaty hnevu. Preto ak máte doma dieťa, ktoré zodpovedá popisu, zbystrite. Ak chcete od svojho dieťaťa zmenu v správaní, ktorá bude vychádzať zvnútra, začnite nazerať na správanie dieťaťa z inej perspektívy. Musíte sa naučiť dieťa vypočuť, pochopiť jeho pohnútky - napríklad veľa malých detí je nevrlých, ak sú hladné, netreba preto trest ani siahodlhé rozpravy, ale jedlo.
Zachovajte pokoj a nenechajte sa vtiahnuť do mocenských bojov: Tvrdohlavé deti si pevne stoja za svojím, nepohnete s nimi, hoci sa snažíte o kompromis. V extrémnych prípadoch ich nezaujíma, čo im chcete povedať. Majú silnú potrebu byť vypočuté a zaistiť si vašu neustálu pozornosť. Majú záujem robiť výlučne to, čo samé chcú. Pri deťoch je to náročné, ale musíte za každých okolností zachovať chladnú hlavu. Ak dieťa kričí, a vy sa rozkričíte naň, neupokojí sa, práve naopak - a vy ste sa nechali zatiahnuť do boja o moc nad situáciou. A verte, že ten bude pokračovať tak dlho, dokým neprerušíte tento bludný kruh vašim pokojom. Preto zachovajte pokoj, nadýchnite sa a nenechajte sa vyviesť z rovnováhy. Zostaňte pokojní - deti často zrkadlia emócie svojich rodičov. Ak budete reagovať na vzdor s hnevom alebo frustráciou, pravdepodobne to situáciu len zhorší.
Buďte trpezliví a dôslední, nenechajte sa odbiť: Tami Petersonová, manželka jedného z najslávnejších psychológov a profesorov súčasnosti Jordana B. Petersona, raz strážila chlapčeka susedov. Už vo dverách jej rodičia vraveli, že chlapca nedonúti jesť, pretože je tvrdohlavý. Tami sa nenechala odradiť a pripravila chlapčekovi na desiatu kašu. Chlapček, ako povedali rodičia, nechcel zjesť ani sústo a sedel s pevne zovretými perami. Tami sedela pokojne a trpezlivo pri ňom a držala lyžičku dovtedy, kým chlapec neotvoril ústa. Po každom súste ho pochválila a usmiala sa na neho. Trvalo to veľmi dlho, ale chlapec nakoniec zjedol celú misku - Tami mu s láskavými slovami ukazovala, čo zvládol, koľko toho pojedol a aký silný bude. Chlapček mal hneď lepšiu náladu, necítil sa porazený, ale odmenený a šťastný - a Tami vlastne vyhrala nad situáciou bez toho, aby ho trestala alebo zničila jeho sebavedomie.
Dbajte na disciplínu, nie na trest: Skúste sa vcítiť do dieťaťa, pozrieť sa na situáciu jeho očkami. Páčilo by sa vám, ak by vám niekto hovoril nonstop Nie, Nerob, Pretože som povedala?! Myslite tiež na to, že emócie sú dôležitou súčasťou vývoja, a je nebezpečné ich tlmiť. Stačí ich dieťaťu vysvetliť, naučiť ho usmerňovať a zvládať ich. Rozhodne ich neberte na ľahkú váhu a nezosmiešňujte. Všetko, o čo dieťa požiadate, logicky odôvodnite - nepoužívajte časté „Lebo som povedala“. Nefunguje to, a v deťoch to vzbudí iba hnev a zášť. Ak dieťa nechce kompromis, predstavte mu prirodzené následky (napríklad ak nezje večeru, nedostane dezert). V tomto prípade je dôležitá konzistencia - za chovanie prídu tie isté následky. Stanovte jasné a konzistentné hranice - deti potrebujú vedieť, čo je prijateľné správanie a čo nie. Ak dieťa prekročí hranice, trvajte na dôsledkoch, ktoré ste stanovili.
Inšpirujte sa u Mary Poppins a premeňte povinnosti na zábavu: Každé dieťa musí plniť povinnosti a tým prispieť do domácnosti. Navyše sa tým učí aj zodpovednosti a získava pocit kompetencie. Ak bojujete s tvrdohlavým dieťaťom, vezmite si za príklad Mary Poppins - „V každej povinnosti, ktorá musí byť splnená, existuje prvok zábavy. Nájdeš zábavu a práca sa stáva hrou.“ Najlepšie je samozrejme učiť už malé deti pristupovať k povinnostiam tak, aby ich to bavilo. Pustiť si k upratovaniu izbičky hudbu a bláznivo pritom tancovať a podobne. Spravte z povinností zábavu, popustite uzdu kreativite a sami zistíte, že možno aj vám sa tie povinnosti robia ľahšie. Rovnaký prístup majte aj k rutine. Ak sa vám nedarí dieťa dostať do postele, spravte z umývania zúbkov a kúpania príjemnejšiu aktivitu - napríklad kúpte kúpeľové bomby a peny, ktoré budú dieťa baviť, a pri umývaní zúbkov vymyslite pesničku alebo tanec, na ktorý sa bude dieťa tešiť. Inšpiráciu nájdete aj v Šeherezáde - skúste dieťaťu rozprávať rozprávku na pokračovanie a bude sa hnať do postieľky ako divé. Slovami Mary Poppins „lyžička, plná cukru, pomáha lieku skĺznuť sa dolu hrdlom jednoduchšie.“
Nejednajte s dieťaťom ako s nesvojprávnym a ponúknite voľby: Veďte dieťa k samostatnosti, premýšľaniu, neriešte a nerobte všetko za neho. Smerujte ho k tomu, aby riešilo vzniknuté problémy samostatne. Pýtajte sa ho na názor, akoby tú situáciu riešilo, alebo čo by bolo najlepšie urobiť. Diskutujte, ale nehovorte mu priamo, čo má robiť. Podobný prístup majte aj v situáciách, kedy zvykne byť tvrdohlavé. Ak nechce jesť zeleninu, dajte mu možnosť voľby (hrášok alebo cuketa ako príloha?). Ak je vonku chladno, dajte mu vybrať z dvoch svetríkov. Týmto máte situáciu stále pod kontrolou, ale stále dávate dieťaťu slobodu a možnosť voľby, čím znižujete tvrdohlavosť a mocenské boje prakticky na nulu. Budú cítiť, že majú kontrolu a to zamedzuje rebelantskému správaniu.
Dávajte priestor emóciám priebežne: Nečakajte, až vybublajú do záchvatu. Nezľahčujte jeho pocity a nesnažte sa vyhnúť emóciám napríklad obľúbeným trikom presmerovania pozornosti („Ale to nič, veď to zase postavíš,…pozri, mám tu ešte čokoládku“). Vybublanie emócií tak len odsúvate na neskôr. V tomto kroku rodičom pomáhajú nástroje, ako je Môj kľudný kútik. Pomocou ilustrácií na týchto plagátoch sa deti rýchlejšie naučia orientovať vo svojich pocitoch a potrebách. Naučia sa regulovať nežiaduce správanie (ako je hádzanie vecami, búchanie, kopanie či hryzenie) a postupne ho budú nahradzovať vlastnými stratégiami, ktoré im pomôžu v emóciách.
Chyby rodičov, ktoré podporujú tvrdohlavosť dieťaťa
Tvrdohlavosť detí je často aj odrazom našich vlastných rodičovských prístupov. Identifikácia a zmena týchto návykov je kľúčová pre podporu zdravého vývoja a kooperácie. Chyby, ktorými ešte podporíme tvrdohlavosť dieťaťa, sú štyri, a určite sa v nich spozná väčšina rodičov.
Chceme mať plnú kontrolu nad dieťaťom, odmietame sa o ňu podeliť: Zastavme sa na chvíľu a zamyslime sa, v čom všetkom za dieťa rozhodujeme. Vyberáme mu oblečenie, balíme hračku, povieme kedy odísť z ihriska a podobne. Je jasné, že vzhľadom na vývoj, ktorý sme si opísali v predchádzajúcom odseku, sa začne brániť. A tu nastáva otázka pre nás - prečo by si dieťa nemohlo samé vybrať z dvoch tričiek, ktoré mu predom vyberieme? Bude cítiť istú formu kontroly a my tiež. Podelíme sa o ňu. Prečo by si taktiež dieťa nemohlo vybrať medzi banánom a jabĺčkom na desiatu? Alebo ponechať mu na výber, čo chce na raňajky (vajíčko alebo banánové lievance)? Ak mu dáme vybrať z pár dostupných možností, dieťa nemá potrebu vydupať si svoje miesto a presviedčať nás, aby sme ho brali vážne. Ak zaň rozhodujeme, riadime ho a kontrolujeme, dieťa nebude spolupracovať, ale vzdorovať. Spolupráca vzniká tam, kde je vzájomná úcta; a dieťa bude ochotné spolupracovať len vtedy, ak mu ponecháme priestor na vyjadrenie a vlastný názor na vec. Podľa klinickej psychologičky Rachelle Theise dostávajú deti od momentu, kedy ráno otvoria oči, mnoho príkazov - a nikto nechce, aby mu niekto celý deň rozkazoval.
Nie sme empatickí, nevnímame situáciu z pohľadu dieťaťa: Rachel Theise nás taktiež upozorňuje na to, že tvrdohlavosť dieťaťa sa upevňuje práve vtedy, keď cíti, že nie je vypočuté. Predstavme si ten moment, kedy sa konečne pozhovárame s najlepšou priateľkou. Cítime sa vypočuté, pretože vieme, že nám rozumie, chápe nás a vie, čo prežívame. A takto sa chce a potrebuje cítiť aj dieťa. Napriek tomu, že nám prídu jeho dôvody na hnev malicherné a vtipné, pre dieťa sú skutočné a dôležité. Nemusíme mu kúpiť tú hračku ani sladkosť a ustúpiť mu, keď to nie je vhodné. To, čo dieťa v tom momente potrebuje, je pochopenie a validácia jeho pocitov - teda, že vieme, že je smutné, ale musíme trvať na svojom rozhodnutí. Dieťa si možno poplače, ale bude vedieť, že naše náručie je vždy otvorené aj v prípade, ak sa nepohodneme. Naopak, ak dieťaťu nepotvrdíme jeho prežívanie, o to viac bude vzdorovať a tvrdohlavo si stáť za svojím. Nepotvrdenie prežívania a pocitov vyzerá nasledovne - ak mu prikazujeme, aby prestalo plakať, lebo nemá prečo, vyhrážame sa mu, aby nevyvádzalo, lebo dostane na zadok, snažíme sa v ňom vyvolať hanbu (Pozri, aký si uplakaný, všetci sa ti budú smiať, pozerajú na teba), či ho ignorujeme a necháme ďalej plakať. Všetko dieťaťu naznačuje, že jeho prežívanie neberieme do úvahy a nie sú dôležité - a to je cesta k tvrdohlavosti a pocitu menejcennosti.
Vo výchove sme nekonzistentní: K podnetom Rachel Theise by som pridala nasledovné dva body. Prvým je nekonzistencia vo výchove, ktorá o to viac podporuje v dieťati dojem, že si môže vydupať svoje. Dieťa potrebuje rutinu, pravidlá a rovnaký postoj rodiča k určitým veciam. Potrebuje vedieť, ktoré chovanie je prípustné - mnohí rodičia sa nad rovnakým správaním dieťaťa raz zasmejú a raz ho potrestajú. Veľa z nás kúpi dieťaťu sladkosť, aby v obchode prestalo nariekať, ale nabudúce to zakážeme. Dieťa sa však naučí len jedinú vec - že ak bude dostatočne dobiedzať, tak mu tú sladkosť kúpime. A je jedno, že sa to stalo párkrát, dieťa si to pamätá a bude sa snažiť o rovnaký výsledok.
Príliš autoritatívna alebo benevolentná výchova majú rovnaký výsledok: Autoritatívna výchova je zameraná na kontrolu dieťaťa, o ktorej sme si už povedali, že v ňom vyvoláva skôr vzdor. Ak predsa len si u dieťaťa vynútime týmto prístupom poslušnosť, v skutočnosti sme zlomili jeho ducha a narušili vývoj identity. Rovnaký výsledok má aj príliš benevolentná výchova, teda s čo najmenším obmedzením a minimom pravidiel. Tento prístup zasa vyvoláva v dieťati neistotu; nevie ako sa má v sociálnych situáciách zachovať, stretáva sa s odmietaním a kritikou, pretože doma nemalo mantinely a pravidlá, vďaka ktorým by sa vedelo adekvátne zaradiť do spoločnosti. Mnoho detí s benevolentnou výchovou je zvyknutých, že nie sú obmedzované - ak sa teda stretnú so spoločenskými pravidlami alebo niekým, kto im povie Nie, sú zmätené a nevedia, čo robiť. Autoritatívny aj benevolentný prístup môžu podporiť u dieťaťa tvrdohlavosť. Pri autorite dieťa vzdoruje kontrole rodiča, pretože chce byť brané vážne, byť vypočuté a nie menejcenné. Pri benevolencii je dieťa zvyknuté, že sa svet točí okolo neho a prispôsobuje sa mu, preto o to viac bude trvať na tom, aby to tak bolo i naďalej.
Autentický rodič a praktické riešenia v každodennom živote
Aby sme v deťoch nepodporovali tvrdohlavosť, treba sa vyhnúť predchádzajúcim štyrom chybám, a naopak podporiť vo vzájomnom vzťahu kooperáciu, nie jednostranný vzťah založený na našej autorite. Akonáhle dieťa príde do štádia, ktoré opisuje Erik Erikson, mali by sme ho nechať skúšať a objavovať svet. Mali by sme mu ponechať veku vhodné možnosti voľby, a vyhnúť sa zbytočným mocenským bojom. Učme ho, ako sa robia kompromisy - ak vieme robiť kompromis s dieťaťom, ono ho bude robiť s nami. Pristupujme ku chybám otvorene, netrestajme ich ani výsmechom ani vyvolaním hanby. Dajme mu dostatok času, aby zvládlo úlohu, ktorá pred ním stojí - napríklad zaviazanie topánok. A najmä mu dajme vhodný príklad; kontrolujme svoje emócie, nekritizujme sa za chyby, nesprávajme sa pasívne-agresívne (tichá domácnosť), ani nebuďme pokryteckí. Všetko začína nami, dieťa sa učí našim príkladom. Deti potrebujú samozrejme hranice a pravidlá, ale nie také, ktoré by ohrozili ich identitu a autonómiu. Nie také, ktoré sú zamerané len na pocit kontroly a udržanie autority. Prostredie, v ktorom je zakázané vyjadriť nesúhlas, nie je prostredie zamerané na vývoj a rast, ale kontrolu. Nesmieme zabúdať na to, že deti sú taktiež ľudia. Ako sa k nim správame, tak sa budú správať aj ony k ďalším ľuďom. A sú to samozrejme v prvom rade deti - učia sa. Čakať od nich, že sa budú správať ako dospelí, je nereálne - je to akoby ste od novorodenca chceli, aby chodilo. Vzdor je v tomto prípade len snaha vyvíjať sa normálne a zachovať si identitu.
Riešenie obliekania a "malá lož": „Ja mám doma 4-ročnú dcéru, ktorá je tvrdohlavá ako baran. Tento trik na ňu zabral. Možno pomôže aj vám. Nie, v našom prípade nejde o obdobie vzdoru, skôr o povahu. Prvýkrát sa táto jej neoblomná povaha prejavila krátko nato, ako sa rozrozprávala. Teda krátko po jej druhých narodeninách. A tu je ten problém: obliekanie! Dcéra mala rada svoje určité kúsky oblečenia a ani za nič si nechcela obliecť nové veci. Najväčší, a pre mňa aj najzávažnejší problém, bol prejsť na jar z čižmičiek do tenisiek. Vonku už bolo takmer 15 stupňov Celzia, keď sa jej malá nôžka parila v kožušinových čižmičkách. Nijako si nedala vysvetliť, že jej bude teplo, že sa už čižmy nenosia, že ani ja už nemám obuté čižmy… Nepomáhalo nič.“ Mamičky z diskusného fóra radili, aby som ju nechala ísť von v papučkách alebo pančuchách a obula ju do tenisiek až vonku. Toto sa však ľahko povie, ale predstavte si, že idete s dvojročným dieťaťom len v pančuškách po schodoch paneláku…. Susedky by si zrejme ťukali na čelo, alebo by nás upozorňovali, že sme sa zabudli obuť. „Neuveríte, ale aj tak som túto „metódu“ vyskúšala. Zašli sme po tretí schod. Taký krik a plač susedky veru ešte nezažili.“ Problém však nebol len v topánkach. Dcéra sa nechcela vzdať ani teplej čiapky či vymeniť nohavice za tenšie. „A skúste dieťaťu natiahnuť tenisku, ak nechce a vzpiera sa!“ Riešenie prišlo s kreatívnym prístupom: „Nakúpila som teda pár vecí z detského bazáru, niekoľko kúskov mi „posunula“ kamarátka po staršej dcére. Keď sme sa potom obliekali, vytiahla som akože staré kúsky, ktoré „si predsa nosila vlani a mala si ich rada“. Áno, takto som moju dcéru, ktorá bola ešte maličká a nepamätala si, klamala. „Tieto tenisky si predsa nosila vlani, toto tričko si mala vlani rada, táto čiapočka je tvoja obľúbená…“ Takto nejako to fungovalo bez plaču a zúrenia. Už keď dcéra prešla do tenisiek (tenšej jarnej čiapočky, trička s krátkym rukávom…) problém nebol, išlo len o to prvé obutie. Čižmičky som schovala a tenisky si potom obúvala bez problému. Bez drobnej lži sa však niekedy nezaobídem ani dnes, keď už má 4-roky. Najmä, keď sa niekam ponáhľam a dcéra začne vymýšľať, čo si oblečie a čo nie. Teraz je to však horšie, svoje obľúbené kúsky si totiž dobre pamätá.
Riešenie patových situácií a rozvíjanie kompetencie: Ste v patovej situácii kvôli vzdoru vášho tvrdohlavého dieťaťa? Skúste na to ísť šikovne a vyťažiť z jeho potreby kompetencie. Príklad: S vašou 3-ročnou dcérkou idete von, ona chce ísť na odrážadle, ale odmieta si nasadiť helmu. Žiaden logický dôvod vám nepovedala, zatne sa, nechce zliezť z odrážadla a nechce si nasadiť helmu. Čo s tým? S kľudom zhrňte dostupné informácie a vyzvite ju, aby navrhla riešenie: ”Na odrážadle sa môže jazdiť jedine s helmou. Počujem, že ty si v žiadnom prípade nechceš nasadiť helmu. To ale znamená, že pôjdeme bez odrážadla. Tak čo by si navrhla, ako by sme to mohli vyriešiť?” Schválne, nechajte na seba pôsobiť účinok tejto komunikácie a porovnajte ju s tým, keby rodič povedal dcérke len obligátne: “Nemôžeš ísť bez helmy.” V tom prvom prípade dieťaťu dávame najavo, že jeho postoj k helme vidíme a počujeme (napĺňame potrebu pozornosti), zároveň pevne v rukách držíme hranice bezpečnosti (=bez helmy sa nepôjde) a ešte k tomu dávame dieťaťu najavo, že veríme jeho kompetencii navrhnúť riešenie problému. Veľmi pravdepodobne sa dieťa po takejto reakcii otvorí nejakej forme spolupráce.
Príklad zo života rodiča so štvorročnou dcérou: „Dobrý večer. Dcéra má 4 roky. Ale poslednú dobu je neskutočné, čo dokazuje. Má staršieho súrodenca, a ten poslúchne na slovo, čiže od neho nič zlé nevidí. Som s ňou momentálne doma. Ale dám príklady: ona chce papať, ja som jej povedala, najprv sa prezleč a potom môžeš ísť papať, začala robiť scény - reve, hučí, kričí, ja chcem papať, ja chcem papať, vravím jej najprv sa prezleč a potom choď papať, nie ona si omiela to svoje, prešlo 5 minút nič… vošla som do izby, hovorím prezleč sa a potom môžeš ísť papať, nič, zjapala a zjapala… tak už som jej capla na zadok, samozrejme, že začala zjapať ešte viac, a začala som ju prezliekať, hovorím jej, choď teraz jesť, jesť nie, tak som jej vzala jej obľúbenú hračku, jesť ani nešla, hovorím tak choď do postele, zase začala plakať za hračkou, som si k nej sadla, vravím jej chceš aby mi puklo srdiečko, keď neposlúchaš a si stále tvrdohlavá? Do toho sa rozplakal starší súrodenec, jeho som upokojila… potom sa ma spýtala, maminka vrátiš mi hračku? Nie až keď budeš poslúchať, maminka nepraskne ti srdiečko? Hovorím keď budeš poslúchať tak nie… ešte stále pri nej sedím, už spí…“
Pred tým tiež podobná situácia (pred pár dňami), prišli sme z vonku, vravím choď sa prezliecť a môžeš sa ísť hrať a zas to isté, vtedy nedostala, proste som k nej prišla a prezliekla som ju… No pred tým to isté samozrejme sa to opakuje, väčšinou je to pri tom, keď jej niečo kážem a ona si postaví hlavu, že nie, nespraví to, dnes mi pukli nervy, už som bola na pokraji zúfalstva… tak som jej načapala na riť a mi to bolo kuto, tak sedím na posteli a pozerám ako spí a plačem…Táto situácia ilustruje mnohé z už spomenutých chýb a odporúčaní. Tlak na okamžitú poslušnosť bez možnosti voľby alebo pochopenia potrieb dieťaťa vedie k mocenskému boju a frustrácii na oboch stranách. Namiesto trestu (capnutie po zadku, odobranie hračky) a vyvolávania pocitu viny (pukne mi srdiečko) by bolo efektívnejšie ponúknuť možnosti (napr. „Chceš sa prezliecť sama, alebo ti pomôžem?“) a nechať dieťa zažiť prirodzené dôsledky (ak sa neprezlečieš, nemôžeš ísť jesť, pretože sa nechceš zašpiniť; alebo: ak sa neprezlečieš, nebudeme sa hrať, kým nie si pripravená). Zároveň je dôležité validovať jej pocity („Vidím, že si nahnevaná, že sa máš prezliecť, keď chceš jesť.“), no zároveň trvať na hranici („Najprv sa prezlečieme, potom je čas na jedlo.“). Konzistentnosť a pokojný prístup sú tu kľúčové.
Výchova tvrdohlavého dieťaťa môže byť náročná, ale s trpezlivosťou, pochopením a správnymi stratégiami sa dá zvládnuť. Tvrdohlavosť je často prejavom snahy dieťaťa o autonómiu a nezávislosť, čo je dôležitá súčasť jeho vývoja. Dôležité je rozlišovať medzi prirodzenou tvrdohlavosťou a problémovým správaním, ktoré si vyžaduje odbornú pomoc. Obrňme sa láskou a trpezlivosťou, aby sme nespôsobili jazvy na duši, ktoré má mnoho dospelých. Je nutné aj k našim najmladším pristupovať tak, aby sa cítili milovaní, rešpektovaní a vypočutí.
tags: #ako #na #tvrdohlave #dieta