Cieľom každého rodiča je spokojnosť dieťaťa. Ak deti postupne naučíme pracovať so svojimi emóciami, s veľkou pravdepodobnosťou sa nám ho podarí naplniť. Na tejto ceste nás určite stretne frustrácia i hnev a tie sa môžu rýchlo zmeniť na vzdor, neúctu, emočný záchvat a agresivitu. Ako vnímavo a citlivo pristupovať k deťom, aby sme zvládli ich emočné výbuchy?
Detský svet je plný emócií, ktoré sa často menia ako letná búrka. Emócie sú neoddeliteľnou súčasťou nášho života. Prežívame ich dokonca aj počas spánku, vo chvíľach, keď sa nám niečo sníva. Jednoducho sú stále „s nami“. Rozlišujeme štyri základné - hnev, strach, smútok a radosť. Z nich sú namiešané ďalšie emócie, od radosti a vzrušenia až po smútok, hnev a strach.
Hnev ako konštruktívna sila
Hnev je silná emócia, ktorej sa mnohí ľudia snažia vyhnúť. Jeho účinky sú rozhodujúce pre náš pocit šťastia. Podľa psychologičky Vargovej je „hnev fyziologickou reakciou organizmu, kedy sa vyplavuje adrenalín, rozširujú sa cievy, prichádza príliv energie. Dieťa môže táto silná reakcia zaskočiť a často zo začiatku nerozumie, čo sa vlastne deje. Preto sa najprv potrebuje naučiť rozoznať, že teraz sa hnevá. Potom sa môže učiť pochopiť, prečo sa hnevá a nakoniec sa môže naučiť, ako s hnevom naložiť.“
Všetky emócie majú svoj zmysel a cieľ. Vďaka nim sa vyrovnávame s napätím, nadobúdame rovnováhu. Hnev ako emócia nebýva medzi rodičmi veľmi obľúbený, no je veľmi dôležitý. Dieťa sa prostredníctvom hnevu vymedzuje voči ostatným, uvedomuje si svoje „ja“, svoje potreby, túžby, komunikuje svoje hranice. Ak vieme emócie zvládať, môžeme ich využívať vo svoj prospech; naopak, ak s nimi nevieme narábať, naozaj môžu viesť k nepríjemnostiam.
Aktivita Ľadovec hnevu – Zvládanie hnevu pre deti – Čo sa skrýva pod povrchom?
Mať kontrolu nad svojím hnevom je voľba
Nie sme len nevinné obete svojich emócií, ktoré preberú kontrolu nad naším telom. To platí nielen vo svete dospelých. Ak sme sa emócie nenaučili zvládať ešte v detstve, môže nám to aj počas dospelosti narobiť mnoho nepríjemností. Rovnako potom ťažko naučíme pracovať s emóciami svoje deti. Ale vždy sa to dá zmeniť. Prvým krokom je uvedomiť si situáciu.
S hnevom u detí sa začíname častejšie stretávať v takzvanom období vzdoru, ktoré je u väčšiny detí najvýraznejšie medzi 2. a 5. rokom života. Vtedy sa dieťa vymedzuje od ostatných. Každé dieťa je jedinečné, v niečom vyniká, v niečom sa mu možno darí horšie. Každé má inú mieru frustračnej tolerancie - koľko frustrácie dokáže zvládnuť a tú si postupne zvyšuje.
Pochopenie spúšťačov hnevu
Pochopením procesuálneho priebehu hnevu môžete vytvoriť pozitívnejší pohľad na túto emóciu. Hnev a zúrivosť nie je to isté, pretože zúrivosť je nezvládnuteľný hnev. Hnevu vždy predchádzajú ďalšie emócie ako je smútok, beznádej, neistota, žiarlivosť, nepokoj, strach, prehliadanie, sklamanie, nenaplnené potreby, prepracovanie, či vyčerpanie.
„Hnev je prirodzenou reakciou na frustráciu, to znamená, na situácie, kedy dieťa, samozrejme aj dospelý, nemôže dostať to, čo by chcelo, kedy nie je možné vyhovieť jeho želaniu, kedy nie je naplnená jeho potreba alebo kedy situácia neprebieha podľa jeho predstáv,“ dodáva odborníčka.
Pri výchove používame často rôzne neefektívne štýly ako zľahčovanie, kritika, či obviňovanie, a pritom sú tak vmiešané do každodenného rodinného života, že si ich nemusíme ani všimnúť. Poznatky z emočnej psychológie sa riadia tromi zásadami: Máme právo prežívať to, čo prežívame. Keď sme v emóciách, logika nefunguje. Emócie sú „nákazlivé“.
Máš právo cítiť sa tak, ako sa cítiš
Keď sa nachádzame v strede nejakej emócie, nie sme schopní ju jednoducho nemať alebo prežívať hneď inú, výmenou za tú prvú. Preto je potrebné nechať ju odznieť. V prvom rade by sme mali myslieť na to, že priania dieťaťa nemusia byť vždy naplnené, ale mali by byť uznané aj s emóciou, ktorá ich sprevádza. V realite nemusí prebiehať všetko podľa detských predstáv, ale deti majú právo si to priať. A my by sme to mali vedieť pochopiť a dať to dieťaťu najavo. Nechať dieťa zažiť, že je v poriadku, že sa hnevá, pretože všetky emócie sú v poriadku, namiesto toho, aby sme mu dali pocítiť, že keď sa hnevá tak nás to obťažuje.
Vytvorte pravidlá hnevu
Zručnosti spracovania a modifikovania hnevu sú rovnako dôležité ako všetky ostatné životné zručnosti. Zúrivý hnev môže byť výbušný, čo môže spôsobiť, že osoba je agresívna alebo násilná. Dieťaťu môžeme ako rodičia ponúknuť citové rodinné zázemie, kde si môže natrénovať emocionálne manévre. Veď kde inde, ako v bezpečí domova, by sa to malo naučiť?
Určite nie sú vhodné výroky typu „Nehnevaj sa.“, „Dobré deti sa nehravajú.“ alebo „Čo sa rozčuľuješ za také hlúposti?“. Nie je v nich totiž porozumenie, ale skôr vyhrážky a hodnotenie dieťaťa ako toho, kto nie je v poriadku.
Empatickou reakciou rodič signalizuje posolstvo: „Ty si ten, čo s tým vie niečo urobiť. Ponúkam ti moju podporu.“ Emócie sú nákazlivé a preto je dôležité, aby sme hlavne my dospelí boli v kľude a zachovali si chladnú hlavu. Potom môžeme dieťaťu opisovať, čo sa s ním deje. V silnej emócii by sme sa však mali vyhnúť prílišnému vysvetľovaniu, dieťa nie je schopné to vnímať, je emóciou zaplavené. Niektoré dieťa sa potrebuje objať, iné byť samé, ďalšie vybiť energiu. Mali by sme reagovať individuálne podľa špecifických potrieb.
Ako v praxi pomôcť dieťaťu pri emočných výkyvoch
Naučiť sa zvládať emócie nie je náročné len pre deti, ale aj pre rodičov. Vždy keď opravujeme a modifikujeme správanie detí, malo by byť rodičovským cieľom naučiť ich na vlastnom príklade, ako sa s hnevom dá pracovať. Deti sa o mechanizme hnevu ďaleko lepšie naučia od rodičov, ktorí dávajú svoj hnev primerane najavo, než od rodičov, ktorí sú stále milí, mierni a svoj hnev potláčajú.
Pre zvládnutie stresových situácií môžu deťom pomôcť viaceré spôsoby:
- Dračie dýchanie: Hnev môžeme prirovnať k ohňu, ktorý sa hromadí v našom tele. Pomocou tohto dychového cvičenia sa deti učia pomaly a kontrolovane vydychovať.
- Pomenovanie emócií: Naučte ich slovnú zásobu pre rôzne emócie, ako napríklad „frustrovaný“, „nahnevaný“ alebo „sklamaný“.
- Pozitívna spätná väzba: Chváľte deti za ich snahu ovládať svoj hnev. Dáva im to dôveru, že sú schopné zvládnuť svoje emócie.
- Rozprávky ako zrkadlo: Filmy ako „V hlave“ alebo „Hľadá sa Nemo“ ukazujú, ako rôzne emócie fungujú v našej mysli a ako postavy riešia výzvy, ktoré ich frustrujú.
Ak dieťa nedokáže ovládať svoje emócie, neznamená to, že je zlé. Zhoršuje to však jeho vzťahy s okolím. Ako rodičia môžeme pomôcť udržať ich v pohode. Ovládanie emócií alebo emocionálna kontrola je schopnosť ovládať emócie s cieľom splniť úlohy a dosiahnuť ciele. Ak pomôžeme zvládnuť dieťaťu túto potrebnú zručnosť, zlepší sa zvládanie negatívnej emócie, ako napríklad sklamanie zo zlej známky.
Emočný koučing ako cesta k samostatnosti
„Emočný koučing“ je proces, pri ktorom sa dieťa učí, ako vlastným pocitom porozumieť a ako ich spracovať. Mnohí rodičia deťom ukazujú, že hnev je niečo, čo sa nepatrí, čo je hodné trestu. Dieťa tak učíme hnev potláčať alebo sa zaň hanbiť. V prvom rade by som rodičovi odporučila zamyslieť sa nad tým, ako on sám reaguje na hnev svojho dieťaťa. Ak rodič udrie svoje dieťa, nerobí to preto, že mu chce skutočne ublížiť. Urobí to preto, že neovládne svoje emócie. Bitka je jeden z príkladov správania, ktoré niektorí rodičia robia a zároveň si želajú, aby to ich deti nerobili.
Neustúpte z požiadaviek, ale buďte empatickí. Vety ako „si zlý“ alebo „reveš ako malé decko“ nie sú najšťastnejšie. Miesto toho použite slová ako: „Chápem, že ťa to nahnevalo“, „Viem, že si z toho smutný“, „Vidím, že sa ti to nepáči“. Dieťa tak vidí, že chápete jeho hnev a zvýšite tak pravdepodobnosť, že bude s vami spolupracovať.
Stabilita prostredníctvom rutiny a bezpečia
Na zníženie napätia u dieťaťa, ako aj u nás dospelých, pomáha dostatok spánku. Dohliadnite, aby spalo aspoň 8 hodín. Únava zvyšuje pravdepodobnosť problémov s emočnou kontrolou. Taktiež si napíšte zoznam úloh na jednotlivé dni v týždni. Dodržiavanie denných rozvrhov a rutiny pomáhajú deťom lepšie regulovať svoje emócie, pretože vedia, čo majú robiť a zvládať.
Každé dieťa sa ocitne v situácii, keď sa hnevá, niečo sa mu nepáči, s niečím nie je spokojné. Je to bežná emócia, s ktorou sa stretávame všetci, deti, ale aj my, dospelí. Je súčasťou bežného života a každý má na hnev právo. Otázkou je, ako dokáže dieťa túto emóciu spracovať, ako dokáže v takejto situácii reagovať. S touto schopnosťou sa dieťa nerodí, túto schopnosť sa musí naučiť.
Keď emócie vyžadujú viac pozornosti
Niektoré deti sú prirodzene citlivejšie na podnety z okolia, či už ide o hlasné zvuky, kritiku alebo zmeny v bežnom režime. Okrem vrodených faktorov hrá dôležitú úlohu aj prostredie, v ktorom dieťa vyrastá. Emočne labilné dieťa môže mať napríklad neistotu prameniacu z nepokojnej rodinnej situácie, vysokých očakávaní zo strany rodičov alebo negatívnych skúseností.
Podpora dieťaťa neznamená iba potláčať jeho výbuchy emócií alebo ho neustále upokojovať. Kľúčom je pomôcť mu pochopiť vlastné pocity a naučiť ho, ako s nimi pracovať. Naslúchanie je jedným z najdôležitejších nástrojov. Namiesto bagatelizovania jeho emócií je lepšie dať mu najavo, že jeho pocity sú dôležité.
Ak dieťa napríklad kričí alebo je agresívne, namiesto trestu môže pomôcť pokojné, ale pevné vymedzenie: „Vidím, že si veľmi nahnevaný, ale kričať a búchať do vecí nie je správne.“ Ak emočné výkyvy dieťaťa trvajú dlhodobo a ovplyvňujú jeho každodenné fungovanie v škole, doma i medzi rovesníkmi, môže byť vhodné obrátiť sa na odborníka. V niektorých prípadoch môžu byť silné emočné reakcie príznakom hlbších psychických problémov. Emočne labilné dieťa potrebuje predovšetkým porozumenie, podporu a pocit bezpečia. Jeho cesta k emočnej stabilite môže byť dlhá, ale s trpezlivosťou, empatiou a správnym vedením je možné mu pomôcť nájsť vnútornú rovnováhu. Každé dieťa si zaslúži byť prijaté také, aké je - so všetkými svojimi emóciami, silnými i slabými stránkami.
tags: #ako #naucit #dieta #zvladnut #emocie