Nosenie dieťaťa na rukách je prirodzenou súčasťou starostlivosti o bábätko, najmä v prvých mesiacoch života. Bábätká potrebujú cítiť blízkosť matky, jej teplo a dotyk, čo im dáva pocit bezpečia a istoty. Avšak, dlhodobé nosenie dieťaťa na rukách môže byť pre matku fyzicky náročné a vyčerpávajúce. Mnohé mamičky sa preto pýtajú, ako odučiť dieťa od nosenia na rukách, keď už nevládzu alebo chcú nájsť alternatívne riešenia. Tento článok sa zaoberá touto problematikou a ponúka praktické rady a alternatívy, ktoré môžu pomôcť rodičom zvládnuť túto náročnú etapu, s ohľadom na individuálne potreby dieťaťa a rodiča.
Výzvy rodičov s nosením starších detí: Prípad 19-mesačnej dcérky
Starostlivosť o dieťa je práca na plný úväzok, častokrát bez prestávky na odpočinok, bez nároku na dovolenku. Niekedy sa ale mamička dostane do situácie, keď už nevládze a radosť z materstva si pre pocit zúfalstva nedokáže vychutnávať. Takáto situácia môže nastať, keď sa z nosenia na rukách stane takmer nepretržitá požiadavka, ako to opisuje maminka 19-mesačnej dcérky. Začalo to asi tým, že keď bola menšia a prišla k nim návšteva a ona sa bála, pýtala sa na ruky, tak ju maminka zdvihla, čo je podľa jej názoru normálne. Keď išli do obchodu, tak tiež keď chcela na ruky, tak ju zobrala. Občas to robila potom už aj doma na dvore, keď sa jej chcelo, a maminka si to uvedomila až vtedy, keď boli na dovolenke v Tatrách a musela ju neustále nosiť na rukách, pretože inak robila cirkus. To je typická situácia, kedy sa rodič cíti uväznený vo vytvorenom návyku. Hoci maminka vie, že ak ju chce odnaučiť, tak ju musí asi nechať tak, lenže dcérka začne plakať a pýtať sa, a nechce, aby sa na nich každý pozeral. Je zaujímavé, že dcérka to robí iba jej, keď sa pokúša u partnera, tak ten ju nezdvihne, tak si vypýta jeho ruku a pekne ide vedľa neho. Táto skúsenosť naznačuje, že dieťa dokáže rozlišovať reakcie rôznych osôb a prispôsobovať svoje správanie.
Prečo deti vyhľadávajú náruč rodičov? Hlboké korene prirodzenej potreby
Mnohí ľudia veria, že ak budú svoje bábätko často pestovať na rukách a nosiť, bude dieťa rozmaznané, nebude chcieť byť samo a bude stále vyžadovať nosenie. Napriek tomu, že ide o veľmi hlboko zakorenené názory, ktorými sa mnohí rodičia riadia aj v dnešnej dobe, nie je to celkom tak. Malé bábätko sa v podstate nedá rozmaznať. Bábätká prichádzajú na svet s veľmi silnou potrebou telesného kontaktu s matkou. Deväť mesiacov boli súčasťou jej tela a potrebujú túto blízkosť aj naďalej, aby sa cítili v bezpečí. Je to úplne prirodzená ľudská potreba a mali by sme na ňu brať ohľad. Vaše nakŕmené a prebalené dieťa nemusí spokojne ležať v postieľke, môže plakať a byť nervózne, lebo mu chýba vaša blízkosť. Novorodenci a malé bábätká nedokážu manipulovať, hoci si to mnohí rodičia myslia. Bábätká ale naozaj neplačú preto, aby vás manipulovali a cvičili s vami. Plačú preto, že sa niečo deje, niečo nie je v poriadku. Nedokážu to povedať inak, ako svojím plačom. A vašou úlohou by malo byť prísť na to, čo vášmu bábätku chýba, ak plače. Plač nie je zlý, je to jediný komunikačný prostriedok vášho bábätka, kým sa nenaučí rozprávať alebo inak naznačovať svoje potreby.
Túžba byť na rukách má svoje hlboké korene v prirodzenom vývoji dieťaťa a jeho emocionálnych potrebách. „Bábätká chcú byť v blízkosti primárneho opatrovateľa. Keď je dieťa nepokojné alebo má nejaké fyzické či emocionálne potreby, často reaguje plačom, a vtedy túži po tom, aby ho rodič vzal na ruky. Pre novorodenca je svet mimo maternice úplne nový a neznámy. Pocit bezpečia, ktorý zažíval počas deviatich mesiacov v tele matky, je teraz nahradený množstvom podnetov, ktoré môžu byť pre neho stresujúce. Byť na rukách poskytuje dieťaťu pocit blízkosti, tepla a ochrany. Túžba byť na rukách je tiež prejavom emocionálneho spojenia. Keď rodič drží dieťa na rukách, dochádza k posilňovaniu ich vzájomného puta. Deti sa od svojich rodičov učia neverbálne komunikačné signály - prostredníctvom dotykov, úsmevov a očného kontaktu.“ Okolo šiesteho až ôsmeho mesiaca života sa u detí často objavuje tzv. separačná úzkosť. Ide o fázu vývoja, kedy si dieťa začína uvedomovať, že jeho rodič nie je neustále prítomný, a to môže vyvolávať strach.
Mýtus o rozmaznávaní: Čo hovoria odborníci
Dlho pretrvával názor, že časté nosenie bábätka na rukách vedie k jeho rozmaznaniu. Podľa mnohých odborníkov a detských psychológov je to vlastne skôr naopak. Dieťa, ktoré zažíva pocity istoty a bezpečia v matkinom náručí a ktorého potreby sú napĺňané v útlom „bábätkovskom“ veku, je neskôr istejšie a samostatnejšie ako deti, ktoré toto nezažili. Okrem toho sa takýmto prístupom, teda primeraným reagovaním na potreby bábätka, buduje hlboký vzťah dôvery medzi dieťaťom a matkou. Dieťa nezažíva frustráciu a stres kvôli (včas) nenaplneným potrebám. Náš strach z toho, že budú naše deti príliš rozmaznané, že si ich naučíme na nosenie na rukách, alebo že budú na nás príliš naviazané, ak ich nenaučíme samé zaspávať, je vlastne strachom vybudovaným touto spoločnosťou. Pritom ľudské mláďa úplne prirodzene potrebuje pozornosť a blízkosť svojich rodičov, najmä matky, aby sa cítilo v bezpečí a mohlo pokojne rásť a objavovať svet. Nosené deti a deti, ktorých rodičia adekvátne reagovali na ich potreby, bývajú neskôr v živote samostatnejšími a vyrovnanejšími osobnosťami ako deti, ktorým sa tohto nedostalo. Preto pokojne vezmite svoje bábätko do náručia a noste ho. Bežte k plačúcemu bábätku. Nechajte svoje dieťa zaspať na prsníku. Každý to máme inak a každému funguje niečo iné.
Kedy začať s odúčaním od nosenia na rukách?
Neexistuje univerzálny vek, kedy je vhodné začať s odúčaním od nosenia na rukách. Vždy je potrebné zohľadniť individuálne potreby dieťaťa a možnosti rodičov. U niektorých detí sa potreba nosenia znižuje s pribúdajúcim vekom a so zvyšujúcou sa mobilitou. Jedna mamička na fóre poznamenala: „asi sa ti to podarí, keď viac začne loziť, štvornožkovať, objavovať svet okolo seba a úplne asi, keď začne chodiť, moja má rok, má 8,630 kg a ešte nechodí, ale tiež ju nosím, ale myslím si, že čím ďalej, tým menej zistila, že sama sa dostane tam, kde chce.“ Avšak, ako potvrdzuje aj skúsenosť s 19-mesačnou dcérkou, aj väčšie deti si môžu zvyknúť na nosenie a vyžadovať ho. Preto je dôležité zvážiť fyzické a psychické možnosti rodiča a v prípade potreby začať s postupným odúčaním. Dôležité je tiež sledovať signály dieťaťa. Ak plače z únavy, hladu alebo strachu, náruč je vždy na mieste. Ak si však nosenie vynucuje z rozmaru, alebo ak je pre rodiča fyzicky príliš náročné, je čas na zmenu.
Dva hlavné prístupy k riešeniu problému nosenia na rukách
Existujú dva hlavné prístupy k riešeniu problému nosenia na rukách:
- Náhrada nosenia na rukách za nosenie v nosiči alebo šatke: Tento spôsob umožňuje matke uspokojiť potrebu dieťaťa po blízkosti, pričom zároveň uvoľňuje ruky a znižuje fyzickú záťaž.
- Úplné odučenie bez akejkoľvek náhrady nosenia: Tento prístup vyžaduje trpezlivosť a dôslednosť, ale môže byť účinný pri postupnom znižovaní závislosti dieťaťa od nosenia na rukách.
Nosenie v ergonomickom nosiči alebo šatke: Pohodlná alternatíva
Ak chcete dieťaťu dopriať blízkosť, ale zároveň si uľahčiť život, nosenie na rukách nahraďte nosením v ergonomickom nosiči alebo šatke. Mnohé mamičky na fórach odporúčajú túto metódu ako omnoho pohodlnejšiu pre matku aj pre dieťa. V ergonomickom nosiči je telo dieťaťa uložené spôsobom, ktorý zabezpečuje, že má zaguľatený chrbát, zadok je nižšie ako kolená a spolu tvoria písmeno M. Klasický nosič, tzv. babyvak, maminy neodporúčajú, pretože nie je anatomicky riešený pre chrbát toho, kto dieťa nosí, a ani nedokáže zabezpečiť ideálnu polohu pre dieťa.
Jedna maminka na Fóre radí: „Tak ako ti baby radia, nosič alebo šatka ťa zachráni. Mňa zachránila manduca. Prvého som mala presne ako ty svoju. Len na rukách a hojdať podľa jeho pravidiel, v ideálnom prípade mu aj do nemoty spievať. Ani napiť vody som sa nemohla ísť bez neho na rukách. Asi v 4. mesiaci som si požičala manducu a hneď som si ju aj kúpila. Odrazu som si mohla navariť, najesť sa, ísť na záchod, upratovať, takmer čokoľvek. Aj keď som bola väčšinu času na nohách, ale aspoň bol kľud a stíhala som všetko, čo som potrebovala. Mladšia bola a aj je oveľa pohodovejšia, ale už v 4. týždni šla do nosiča a nosila som ju do 1. roka, aj tam zaspávala.“
Náhradou za ergonomický nosič môže byť ešte šatka na nosenie. Oproti nosiču má tú výhodu, že dieťatko v nej možno nosiť rôznymi spôsobmi. „Su detičky, ktoré proste vyžadujú intenzívnejší kontakt s mamou ako iné… mne je teda prednejšie moje dieťa ako uprataný dom… ved sa ešte naupratujeme dosť… nech pomôže s tým, kto môže… dieťatko vyrastie tak rýchlo, že si to ani neuvedomíme…“ píše iná maminka.
Výhody nosenia v nosiči/šatke:
- Uvoľnenie rúk: Matka má voľné ruky na vykonávanie bežných činností.
- Zníženie fyzickej záťaže: Ergonomické nosiče a šatky rozkladajú váhu dieťaťa rovnomerne, čím znižujú zaťaženie chrbta a kĺbov. „Treba hlavne dobré nosítko, kde sa ti váha rozloží na panvové kosti a plecia, dieťa šup na chrbát a môžeš nosiť aj celý deň. Keď je dieťa na chrbte, stačí ho posunúť trochu vyššie a môžeš ísť aj na WC. Akurát do sprchy nie, ale tam chodím aj tak večer, keď už spí.“
- Uspokojenie potreby blízkosti: Dieťa je v tesnom kontakte s matkou, čo mu dáva pocit bezpečia a istoty.
- Praktickosť: Nosenie v nosiči/šatke umožňuje matke pohybovať sa s dieťaťom aj v prostrediach, kde je kočík nepraktický.
Silvia Škultéty - Jak uvázat miminko do Minu šátku
Postupné odúčanie bez náhrady: Trpezlivosť a dôslednosť
Ak sa rozhodnete pre úplné odučenie od nosenia na rukách, je dôležité postupovať pomaly a s trpezlivosťou. Jedna mamička zdieľa svoju skúsenosť: „My sme to riešili takto… moja stredná dcéra bola taká ulepená. Treba štuple do uší a trpezlivosť. Ony sa odnaučia. Keď chcela ísť na ruky, tak som si k nej čupla a objala ju, ale stála na zemi. Keď nechcela sedieť na zemi a pýtala sa hore, tak som si k nej sadla. Môj dotyk cítila, ale nevešala sa po mne. Ono to chvíľočku trvá, ale treba ich to naučiť, veď chrbát máme len jeden. Keď už boli väčšie, tak sme to riešili tak, že maminku veľmi bolí chrbátik a má bobo, tak mi fúkali na chrbátik a hore už nechceli ísť.“
Praktické tipy na odučenie:
- Vytvorte dieťaťu bezpečné prostredie: Zabezpečte, aby sa dieťa cítilo bezpečne a pohodlne aj bez nosenia na rukách. Vytvorte mu príjemné miesto na hranie s obľúbenými hračkami. „Keď má dobrú náladu do kresielka/ohradky/na deku na zem/atď. a hraj sa s ním. Zaujmi ho nejakou hračkou, chvíľku sa s ním pohraj. Keď bude zaujatý hrou, nechaj ho sa hrať samého. Podľa možností, ale ostaň v jeho dohľade.“
- Postupne znižujte frekvenciu nosenia: Namiesto okamžitého odmietnutia nosenia, postupne znižujte čas, ktorý dieťa trávi na rukách.
- Ponúknite alternatívy: Keď dieťa žiada nosenie, ponúknite mu inú aktivitu, napríklad hru, čítanie knižky alebo prechádzku po byte. „Môj sa tiež niekedy chce nosiť a nechce byť sám, tak sa s ním prejdem chvíľku po byte a potom to skúsim znova. Ak ho práve nehnevajú zuby, tak tie dve-tri kolečká po byte stačia a potom sa už pohrá sám.“
- Buďte trpezliví a dôslední: Odučenie od nosenia na rukách môže trvať určitý čas. Je dôležité byť trpezlivý a dôsledný vo svojom prístupe.
- Reagujte na potreby dieťaťa: Aj keď sa snažíte odučiť dieťa od nosenia, nezabúdajte na jeho potreby. Ak je dieťa unavené, vystrašené alebo potrebuje upokojiť, vezmite ho na ruky.
- Zapojte otca alebo iných rodinných príslušníkov: Zapojenie ďalších osôb do starostlivosti o dieťa môže pomôcť znížiť závislosť dieťaťa od matky a jej nosenia. Príklad partnera 19-mesačnej dcérky je toho dôkazom. „Robí to iba mne. Keď sa pokúša u partnera, tak ten ju nezdvihne, tak si vypýta jeho ruku a pekne ide vedľa neho.“ To ukazuje, že s otcom si dcérka vytvorila iný vzorec správania.
- Rozprávajte sa s dieťaťom: Vysvetlite dieťaťu, prečo ho nemôžete stále nosiť na rukách. Aj malé deti dokážu pochopiť jednoduché vysvetlenia.
- Využívajte pozitívne posilňovanie: Chváľte a odmeňujte dieťa, keď sa mu darí byť samostatné a hrať sa bez nosenia.
Riešenie prejavov vôle a záchvatov plaču u starších detí
Ako už bolo spomenuté, dievčatko má 19 mesiacov a stále viac začína prejavovať svoju vôľu. To je v jej veku a pri vývoji úplne normálne. Jej poslušnosť je podmienená tým, čo sa dialo predtým, ako ste dali pokyn, prosbu a čo sa udeje potom, keď nepočúva. Keď dieťa intenzívne požaduje veci, ktoré sú preň nevhodné, je dôležité reagovať premyslene. Vysvetľovať dookola, že nemôže, môže byť vyčerpávajúce a nemusí vždy priniesť želané výsledky. Ignorovanie môže byť v niektorých prípadoch účinné, keď dieťa po čase zistí, že nič tým nedosiahne, avšak je kľúčové to kombinovať s jasnými a dôslednými hranicami a emocionálnou komunikáciou.
Tipy pre zvládanie prejavov vôle a plaču:
- Autorita a dôslednosť: Potrebujete jej vytvoriť autoritu a tou by ste jednoznačne mali byť vy - mama. Musíte byť dôsledná a trpezlivá. „Keď s tebou bude točiť už ako 4-mesačná, tak keď v 10-tich začne vymýšľať, tak ťa rovno picne. Pre bábätko všetko, ale nie zničiť sa.“
- Komunikácia pomocou emócií a mimiky: Na argumenty sa nemôžete pri 1,5 ročnom dieťati spoliehať, skôr to riešte cez emócie a za seba jej povedzte, čo to pre vás znamená, keď neposlúchne alebo neurobí, čo treba, napr.: "Som smutná," a ukážte jej emóciu v mimike. Rozprávajte zreteľne a určite ju oslovte menom, aby vedela, že to hovoríte jej. Všetko musíte dopĺňať mimikou tváre, tú dieťa vníma najviac. Ukázať jej emócie: hnev, radosť, smútok, ľútosť… a rovnako gestami: zdvihnutý prst, no-no ukázané pohybom ruky, pokývnutie hlavy ako ÁNO, ak to môže urobiť.
- Predchádzajte záchvatom: Platí, že záchvatom hnevu/plaču treba predchádzať. Dopredu riešte situácie, ktoré by to mohli spustiť opatrne a majte premyslenú taktiku. Jasne jej povedzte, že vám jej plač vadí a že sa nehodí, aby stále rumázgala. Podporte ju a pomôžte jej vtedy, keď nebude plakať a nereagujte, nevšímajte si ju, ak plače a niečo si vynucuje.
- Láskavé odmietnutie nosenia: Na jej záchvaty plaču nereagujte a dávajte jej veľa objatí, pohladení, prejavov lásky. No neberte ju na ruky, skôr si k nej čupnite, pohladkajte, objímte a postavte sa bez nej. Jedna mamička to opísala takto: „poloz si ju vedla seba na gauc, na postel, nech ta citi ale neber ju na ruky. Privin ju, ale nenos. Ono to casom prejde.“
- Vytvorte si spoločný čas: Skúste si vyhradiť čas, kedy sa s ňou budete hrať, budete len sami dve v izbe alebo niekde vonku. Týmto spôsobom naplníte jej potrebu pozornosti a blízkosti v kontrolovanom prostredí.
- Poučenie z partnerovej reakcie: Váš partner jej jasne nastavil hranicu a ona to prijala. Skúste si z toho vziať príklad a aplikovať podobný prístup. Ak plače, povedzte jej, že ju ľúbite, ale teraz ju nemôžete nosiť. Ponúknite alternatívu (držanie za ruku, hra na zemi).
- Jasné príkazy a odmeny: Dávajte jasné príkazy alebo skôr prosby, snažte sa ju naučiť, že keď splní, čo chcete, bude mať za to odmenu - pochvalu.
Plač a samostatnosť: Ako reagovať na potreby dieťaťa
Nechať dieťa vyplakať? Dokonca mnohí rodičia nedajú dopustiť na „vyplakávaciu“ metódu ako spoľahlivý prostriedok, ktorý naučí dieťa samé zaspávať. Opäť je to ale chyba. Odborné štúdie a štatistiky ukazujú, že deti, ktoré rodičia nenechávali vyplakať, sú neskôr v živote samostatnejšie a sebaistejšie. V detstve sa totiž naučili, že na ich potreby rodičia reagovali, že ich plač ako jediný komunikačný prostriedok nebol ignorovaný. Dieťa, ktoré necháte vyplakať, síce po čase naozaj zaspí, naučí sa totiž, že je zbytočné dávať najavo svoje potreby, lebo nikoho nezaujímajú. Jeho potreba vašej blízkosti vás nezaujíma a ono po čase rezignuje a zmieri sa s týmto stavom. Psychológovia varujú pred týmto spôsobom učenia detí samostatne zaspávať, nakoľko môže mať veľmi negatívne dôsledky na psychiku dieťaťa i na vzťah medzi dieťaťom a rodičom.
Uspávanie na rukách: Chyba alebo prirodzená súčasť starostlivosti?
Uspávanie na rukách je častý spôsob, akým uspávame naše ratolesti. Často sa stretávam s tým, že rodičia mi píšu a myslia si, že robia chybu, ak uspávajú bábätko napr. na rukách. Tu je naozaj veľmi dôležité povedať, že uspávanie napr. na rukách nie je žiadna chyba ani zlozvyk. Je to úplne v poriadku. Mnohým rodinám to funguje, dieťatko zaspí rýchlo a cez deň aj v noci spí dobre, nebudí sa príliš často, denné spánky sú pekné dlhé a všetci sú, primerane veku bábätka, oddýchnutí.
Na druhej strane si musíme povedať aj ďalší fakt, a to, že v niektorých prípadoch uspávanie na rukách aj nefunguje, prípadne spôsobuje, že sa dieťatko v noci non stop budí na to, že ho rodičia položili. A viete čo? Je úplne v poriadku to zmeniť. Nie, nemusíte dieťatko položiť do postieľky a odísť, už sa nevrátiť. Je milión iných spôsobov, ako to urobiť. Ale vedzte, že je v poriadku zmeniť spôsob uspávania, ak nefunguje, vám už nevyhovuje (napríklad, lebo už nevládzete). Zmeniť uspávanie na rukách na zaspávanie na posteli či v postieľke viete urobiť rôznymi spôsobmi, v závislosti aj od veku bábätka či dieťatka. Predtým, než začnete, sa však uistite, že máte správne nastavenú spánkovú hygienu, prvky bezpečného spánku či štruktúru denného spánku. Následne viete postupným uberaním pomoci dieťatko pomaly presunúť z rúk na želané miesto spánku.
Je prirodzené, že si vaše dieťa želá, aby ste pri zaspávaní boli pri ňom. Veľa detí zaspáva v náručí matky alebo potrebujú, aby ich mama držala za ruku, ležala pri nich v posteli, veľmi veľa detí zaspáva pri dojčení na prsníku. Je to normálne a tak to má byť.
Skúsenosti mamičiek: Hľadanie vlastnej cesty
Rozhodnutie, či a ako odučiť dieťa od nosenia na rukách, je veľmi individuálne a závisí od potrieb dieťaťa, možností matky a rodinnej situácie. Nakoniec si každý nájde svoje vlastné riešenie, ktoré sa mu osvedčí. Možno to bude nosenie v šatke alebo nosiči, možno pomalé odopieranie nosenia na rukách a možno najskôr skúsite jedno a potom druhé. Dôležité je, aby ste boli spokojní obaja a našli si tú svoju vlastnú cestu, ako si spolu vychutnávať čaro spojenia medzi matkou a dieťaťom.
Niektoré mamičky zdieľajú svoje príbehy, ktoré ukazujú rôznorodosť situácií:
- „Prosím, poraďte, mám 6-mesačného chlapčeka, ktorý má už skoro 9 kg a nosil by sa iba na rukách, nechce byť v postieľke, v ohrádke, v kresielku, v stoličke, len na rukách a už nevládzem môj chrbát a ani kĺby. Ináč plače ako o dušu. Naučil sa na rukách, lebo mal od narodenia silné koliky a to bolo jediné, čo mu pomáhalo.“
- „Poradte mi, čo mám robiť, keď sa malá chce nosiť na rukách vtedy, keď sa potrebuje ukľudniť alebo zaspať. Inak nezaspí. Vyžaduje si to a ja už nevládzem. Bolia ma nohy aj ruky, pretože je dosť ťažká.“
- „neda mi nezapojit sa, tiez mame dieta, ktore sa naucilo na nosenie kvoli kolikam, akonahle ju vezmem na ruky a nosim po byte alebo skackame na fitlopte, tak je dobre, polozit ju ci uz do postielky alebo si s nou len na chvilu sadnut, hned spusta strasny rev. nieze cez den, nieze obcas, ona chce byt na rukach aj v noci, jednoducho nonstop, tak by som sa rada opytala monr a vsetkych co maju podobny nazor, ako si mam nosenie uzivat, ked mi dieta nedovoli najest sa, ani ist na toaletu??“
Tieto skúsenosti podčiarkujú, že hoci je nosenie prirodzené, môžu nastať situácie, keď sa stane neudržateľným.
Dôležitosť sebaúcty a rodičovských hraníc
Ste kreatívna, dobre vychovávajúca mama a musíte byť aj veľmi trpezlivou mamou. Dôležité je tiež, aby ste rešpektovali svoje vlastné potreby a limity. „Myslím, že môžeme nosiť deti, ale nemôžu byť zvyknuté byť na rukách. Pomojkať môžeš, ale musí vedieť aj samo zaspať. Moja vie aj sama, ale stále sa to s tým nosením zhoršuje. Mám pocit, že sú to nejaké maniére. Nemôžem byť na nohách aj cez deň aj v noci, potom sa mi podlamujú nohy a som nervózna. A to nemá zmysel,“ zamýšľa sa mamička z Modrého koníka.
Je v poriadku povedať, čo potrebujeme a čo nechceme. Aj malému dieťaťu. To je jeden z prvých krokov k rešpektujúcej komunikácii. Ak nerešpektujeme seba ani len my sami, ako môžeme očakávať, že nás bude rešpektovať niekto iný?
Dôležité je si uvedomiť, že dlhodobé nosenie dieťaťa na rukách je pre matku príťažou, nielen v tom, že doma nič neuprace, nenavarí, nenaje sa, v pokoji nezájde na toaletu. Takéto nosenie je vyčerpávajúce a veľmi náročné pre ruky aj chrbát. „Ja som mala chrbát v kýbli od skákania na fitlopte, bolo to stále horšie a horšie a psychicky ani nehovorím, keď som ju hojdala 3 hodiny a po preložení do postele rev. To som ju mala hojdať celú noc? Nie nie, nauč svoje dieťatko zaspávať samé a bude spokojné aj ono, aj ty, tak aj moja sa upokojila, odkedy zaspáva v postieľke,“ pridáva svoju skúsenosť ďalšia mamina z Fóra.
Keď už rodič nevládze: Požiadať o pomoc
Starostlivosť o dieťa je náročná práca na plný úväzok. Ak sa cítite vyčerpaní a nevládzete, neváhajte požiadať o pomoc. Povedzte o svojich pocitoch partnerovi, rodine alebo priateľom. Pomoc môže mať rôzne podoby - od prebratia dieťaťa na chvíľu, aby ste si oddýchli, cez pomoc s domácimi prácami, až po emocionálnu podporu. Zvládanie náročných období je jednoduchšie, keď máte okolo seba sieť podpory. Nehanbite sa požiadať o pomoc, pretože vaše blaho je rovnako dôležité ako blaho vášho dieťaťa. Bez oddýchnutej a spokojnej matky nemôže byť ani dieťa plne spokojné a vyrovnané.
tags: #ako #odnaucit #dieta #od #nosenia #na